Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (18)I. ÚS 410/2016
PDF · 271.11 KB
No categories available
I. ÚS 410/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti EKOTEZ SLOVAKIA spol. s r. o.
v likvidácii, Tekovská 17, Zlaté Moravce, zastúpenej advokátom JUDr. Jurajom Bizoňom,
advokátska kancelária, BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 Ncb 10/2015 z 30. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti EKOTEZ SLOVAKIA spol. s r. o. v likvidácii
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. marca 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EKOTEZ SLOVAKIA
spol. s r. o. v likvidácii, Tekovská 17, Zlaté Moravce (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Ncb 10/2015 z 30. novembra 2015 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka vystupuje ako
žalobkyňa v konaní o zaplatenie sumy 207 267,05 € s príslušenstvom vedenom Okresným
súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 27 Cb 106/2008. Zákonnou sudkyňou
v tomto konaní je (ďalej aj „sudkyňa“).
3. Sťažovateľka 24. apríla 2014 doručila okresnému súdu výzvu na vstup
(ďalej len „vedľajší účastník“) ako vedľajšieho účastníka do konania. Okresný súd
28. apríla 2014 zaslal výzvu sťažovateľky vedľajšiemu účastníkovi, ktorý výzvu akceptoval
a vstúpil do konania na strane sťažovateľky. Vedľajší účastník 9. júna 2014 poveril svojím
právnym zastupovaním v konaní
(ďalej len „JUDr. “). JUDr. požiadal
pre nedostatok času na prípravu o odročenie pojednávania, ktoré sa konalo 10. júna 2014.
V tento deň sa JUDr. súčasne dozvedel, že vec súdi jeho bývalá manželka.
Vedľajší účastník pri výbere svojho právneho zástupcu o uvedenej skutočnosti nevedel,
keďže sudkyňa si po rozvode zmenila priezvisko, a nebolo tak možné bez ďalších
informácií identifikovať ich rodinný vzťah.
4. Sťažovateľka 24. júna 2014 podala námietku zaujatosti proti sudkyni. Dôvodom
námietky bola existencia predchádzajúceho manželského vzťahu medzi sudkyňou
a JUDr. , teda osobného vzťahu presahujúceho bežný rámec profesionálneho
vzťahu sudcu a advokáta. Skutočnosť, že sa sudkyňa a JUDr. rozviedli, znamená,
že sú medzi nimi negatívne emócie, lebo inak by nemali na rozvod dôvod. Sťažovateľka
vyzvala vedľajšieho účastníka na vstup do konania na svojej strane, aby tak získala v konaní
silnejšie postavenie. Pokiaľ je však sudkyňa v negatívnom osobnom porozvodovom
vzťahu s JUDr. , budú tak v značnom rozsahu poškodené predovšetkým
práva sťažovateľky ako žalobkyne. Námietku zaujatosti podal aj JUDr. , keďže
sudkyňa jeho žiadosť o odročenie pojednávania neakceptovala. V námietke navyše uviedol,
že so sudkyňou majú spoločnú dcéru a sú medzi nimi mimoriadne negatívne vzťahy, keďže
sudkyňa podala naňho trestné oznámenie.
5. Sudkyňa vo vyjadrení k vzneseným námietkam zaujatosti z 3. júla 2014 uviedla, že
sa necíti zaujatá, nemá žiadny vzťah k prerokovávanej veci, účastníkom konania a ani k ich
právnym zástupcom. Súčasne však uviedla, že bola manželkou JUDr. ,
manželstvo bolo rozvedené rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť 26. marca 2010,
na spoločnej adrese s JUDr. sa nezdržiava asi päť rokov. Neudržiava s ním
žiadny kontakt a nemá k nemu žiadny vzťah. Konanie o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov medzi nimi vedené nebolo. V rozvodovom rozsudku bola
JUDr. uložená vyživovacia povinnosť na maloletú dcéru, a keďže si túto
povinnosť dobrovoľne neplnil, sudkyňa oznámila túto skutočnosť orgánom činným
v trestnom konaní.
6. Krajský súd uznesením sp. zn. 15 Ncb 6/2014 z 15. júla 2014 o vznesených
námietkach rozhodol tak, že sudkyňu nevylúčil z prerokovávania a rozhodovania veci.
7. Proti označenému rozhodnutiu krajského súdu podali sťažovateľka a vedľajší
účastník sťažnosti ústavnému súdu, ktorými namietali porušenie totožných práv ako
v aktuálne prerokúvanej sťažnosti. O sťažnosti vedľajšieho účastníka ústavný súd rozhodol
nálezom sp. zn. II. ÚS 815/2014 z 1. apríla 2015 tak, že vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu,
ktoré zároveň zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Ústavný súd obdobne
rozhodol aj o sťažnosti sťažovateľky nálezom sp. zn. II. ÚS 285/2015 z 3. septembra 2015
s tým, že sťažnosti v časti požadujúcej zrušenie označeného rozhodnutia a vrátenie veci
na ďalšie konanie nevyhovel, keďže už bolo zrušené nálezom vydaným vo veci vedľajšieho
účastníka.
8. Po vrátení veci na ďalšie konanie krajský súd zabezpečil doplňujúce vyjadrenie
sudkyne k vzneseným námietkam zaujatosti, v ktorom sudkyňa zotrvala na svojom
stanovisku, že k JUDr. nemá žiadny vzťah a vo veci sa necíti byť zaujatá.
Krajský súd o vzneseným námietkach opätovne rozhodol napadnutým uznesením tak,
že sudkyňa nie je vylúčená z prerokovávania a rozhodovania veci.
9. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za nepreskúmateľné, zjavne
neodôvodnené, svojvoľné a arbitrárne, popierajúce účel inštitútu vylúčenia sudcov
v občianskom súdnom konaní, dôsledkom čoho je porušenie jej označených práv.
Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti bližšie argumentovala:
«... Krajský súd v Nitre nedostatočne odôvodnil Napadnuté rozhodnutie, keď
bez relevantného odôvodnenia len konštatoval, že konajúca Sudkyňa a JUDr. :
a) sú bývalými manželmi, a teda sa rozviedli,
b) majú spoločné maloleté dieťa,
c) nemajú vyporiadané spoločné majetkovo - právne vzťahy, z čoho vyplýva, že sú
spoluvlastníkmi nehnuteľnosti - bytu, v ktorom spolu bývali ako rodina,
d) nemajú vyporiadanú vyživovaciu povinnosť k spoločnému dieťaťu,
e) nevysporiadal sa so skutočnosťou, že Sudkyňa podala na konateľa
JUDr. trestné oznámenie, čo obaja zhodne vo svojich podaniach potvrdili,
f) nevysporiadal sa so skutočnosťou, že Sudkyňa a JUDr. majú
zaregistrovanú rovnakú adresu trvalého bydliska,
g) neidentifikoval, čo znamená „rámec bežnej interakcie medzi občanmi“.
... Vzhľadom na skutočnosť, že... Krajský súd v Nitre ignoroval skutočnosť,
že Sudkyňa podala na JUDr. trestné oznámenie v osobnej veci a vo vzťahu
k ďalším argumentom sa relevantne nevyjadril a tieto len v závere Napadnutého
rozhodnutia stručne spomenul, mám za to, že Napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné,
pretože „pri tak závažnom rozhodnutí, ako je objektívna stránka sudcovskej nezávislosti,
musí súd vychádzať zo všetkých dostupných informácií, tieto náležite vyhodnotiť.“
... Krajský súd v Nitre rovnako neodôvodnil, z akého dôvodu sa odklonil
od stabilizovanej judikatúry Najvyššieho súdu SR, v súlade s ktorou je neprípustné, aby
v jednom konaní aj bez ďalšieho vystupovali bývalí manželia v postavení sudca a právny
zástupca, resp. účastník konania. Ako príklad uvádzam rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 1Nc 65/2011...
... Krajský súd v Napadnutom rozhodnutí teda opäť uviedol, že neexistuje dôvod
na vylúčenie Sudkyne z konania, a teda že Sudkyňa má k JUDr. neutrálny
vzťah. Napriek skutočnosti, že osobné vzťahy a vzájomné negatívne emócie... sú natoľko
závažné, že vo veci podania námietky zaujatosti mala konať bez ďalšieho sama Sudkyňa,
súd ani čiastočne nevysvetlil, z akého dôvodu vyššie uvedené vzťahy medzi JUDr.
a konajúcou Sudkyňou považuje vzhľadom na trestné konanie, existujúce
spoluvlastnícke majetkové vzťahy a predchádzajúce manželstvo vyplývajúce z ich
spoločných osobných vzťahov za neutrálne.
... súd opäť naviac absolútne ignoroval skutočnosť, že Sudkyňa podala
na JUDr. trestné oznámenie v osobnej veci, z čoho jednoznačne vyplýva jej
negatívny vzťah k jej bývalému manželovi, ktorý nie je možné považovať za bežný ani
priateľský. Rovnako Krajský súd v Nitre neskúmal, v akom štádiu je trestné konanie,
z vyjadrenia Sudkyne však vyplýva, že toto naďalej aj v tomto čase prebieha.
... Vzhľadom na skutočnosť, že Napadnuté rozhodnutie neobsahuje opäť prakticky
žiadne odôvodnenie a vysporiadanie sa s relevantnými a zásadnými skutočnosťami
uvedenými v Námietke, námietke vedľajšieho účastníka konania a Vyjadrení sudkyne, mám
za to, že Krajský súd v Nitre zaťažil Napadnuté rozhodnutie vadami nepreskúmateľnosti,
v dôsledku čoho je Napadnuté uznesenie právne neudržateľné.
... Krajský súd v Nitre bol... po zrušení jeho rozhodnutia a vrátení veci na ďalšie
konanie povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní bol viazaný právnym
názorom Ústavného súdu SR. Krajský súd v Nitre však napriek tomu nerešpektoval názor
Ústavného súdu SR uvedený v oboch Nálezoch, keďže tento v Náleze 2 konštatoval, citujem:
„Za najmarkantnejší objektívny príznak považuje ústavný súd nespornú (aj sudkyňou
potvrdenú) skutočnosť, podľa ktorej sudkyňa, ktorej manželstvo s právnym zástupcom
vedľajšieho účastníka bolo rozvedené, podala na právneho zástupcu vedľajšieho účastníka
trestné oznámenie pre neplnenie vyživovacej povinnosti voči spoločnej maloletej dcére.
Za takéhoto stavu sa sudkyňa podľa názoru ústavného súdu nemôže z objektívneho hľadiska
javiť v očiach sťažovateľky ako nezaujatá a nestranná.“
... Aj keď sa Sudkyňa k Námietke vyjadrila tak, že „sa necíti byť zaujatá“, v zmysle
konštantnej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu SR nie je možné uspokojiť sa s jej
vyjadrením o svojej nestrannosti, ale je nutné posúdiť, či sú objektívne oprávnené...
pochybnosti o zaujatosti Sudkyne...
... pre vylúčenie Sudkyne z konania stačí pochybnosť o jej nestrannosti, účastník
konania nemusí preukazovať zaujatosť sudcu.»
10. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Základné práva obchodnej spoločnosti EKOTEZ SLOVAKIA spol. s r.o. v likvidácii
na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, na zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a článku 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, na spravodlivý
proces a na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Krajského súdu v Nitre
zo dňa 30.11.2015, sp. zn. 15Ncb/10/2015 - 23, porušené boli.
... Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 30.11.2015, sp. zn. 15Ncb/10/2015 - 23,
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
... Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti EKOTEZ
SLOVAKIA spol. s r.o. v likvidácii trovy konania v sume 363,79 EUR na účet spoločnosti
BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
11. Krajský súd napadnutým uznesením nevylúčil sudkyňu okresného súdu
z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom
pod sp. zn. 27 Cb 106/2008, pričom v odôvodnení napadnutého uznesenia predovšetkým
uviedol:
«Žalobca a vedľajší účastník konania na strane žalobcu vzniesli námietku zaujatosti
voči zákonnej sudkyni z dôvodu pochybností o nezaujatosti
zákonnej sudkyne, nakoľko je bývalou manželkou právneho zástupcu vedľajšieho účastníka
konania na strane žalobcu . Táto skutočnosť vyvoláva
v žalobcovi a vo vedľajšom účastníkovi konania na strane žalobcu pochybnosti
o nezaujatosti sudcu vzhľadom na pomer k právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka
konania na strane žalobcu. Namietajú existenciu určitého osobného vzťahu založeného
na negatívnom pomere zákonnej sudkyne, teda zrejme jej možný nepriateľský vzťah
k právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka konania na strane žalobcu.
Negatívny „nepriateľský“ vzťah sudcu k účastníkovi konania, resp. k jeho zástupcovi
je nepochybne vzťahom dôležitým z hľadiska ustanovenia § 14 ods. 1 OSP a dôvodom
pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Za nepriateľský vzťah však treba
považovať len vzťah takej intenzity, ktorý presahuje rámec bežnej interakcie medzi občanmi
a predpokladá vytvorenie si určitého vnútorného negatívneho emocionálneho vzťahu,
t. j. takého postoja, medzi jeho účastníkmi, ktorý sa navonok prejavuje rôznymi negatívnymi
prejavmi a konaniami navonok. Sudkyňa vo svojom vyjadrení
existenciu takéhoto nepriateľského vzťahu k právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka
na strane žalobcu nepotvrdila. Navyše uviedla, že nie je
pravdou, že by mala na JUDr. poštvať políciu a pokiaľ by JUDr.
poskytol skôr súčinnosť pri riešení nevysporiadaných majetkových vzťahov, nebol by žiadny
dôvod, ktorým by zdôvodnil ním podanú námietku zaujatosti. Samotná skutočnosť, že
zákonná sudkyňa je bývalou manželkou právneho zástupcu vedľajšieho účastníka... nemôže
byť bez ďalšieho dôvodom jeho vylúčenia z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.
Rámec vzťahu medzi sudkyňou a právnym zástupcom vedľajšieho
účastníka... neprekročil v minulosti hranicu určitého vzťahu smerom k „nepriateľskému“
a v súčasnosti si zachováva najmä s ohľadom na postoj zákonnej sudkyne rámec
profesionálnosti (vzťah medzi sudcami a inými úradnými osobami napr. advokátmi,
s ktorými prichádzajú sudcovia do styku je založený na profesionalite). Preto nemožno mať
bez ďalšieho pochybnosti o nezaujatosti tejto sudkyne.
Vychádzajúc z vyjadrenia sudkyne... , z ktorého vyplýva, že
nemá žiaden vzťah k prejednávanej veci, účastníkom konania a ani k ich právnym
zástupcom, keď ani ďalší obsah spisu z objektívneho hľadiska nezakladá žiadne pochybnosti
o nezaujatosti sudkyne..., Krajský súd v Nitre nezistil žiaden relevantný dôvod v zmysle
§ 14 ods. 1 OSP, ktorý by menovanú vylučoval z prejednávania a rozhodovania tejto veci.
Nadriadený súd zároveň pripomína, že sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony
a iné všeobecne záväzné právne predpisy je povinný vykladať podľa svojho najlepšieho
vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov
a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (porovnaj § 2 ods. 2
zák č. 385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu treba o. i. vidieť aj ako nezávislosť v rámci
samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca
pôsobí).
Pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nie je postačujúca samotná
domnienka účastníka konania o možnej neobjektívnosti sudcu. Tvrdenie žalobcu
a vedľajšieho účastníka konania na strane žalobcu o negatívnom vzťahu sudkyne
k , právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka... vyjadruje iba
subjektívny názor (úvahu) žalobcu a vedľajšieho účastníka... Z obsahu spisu vrátane
vyjadrenia sudkyne... nemožno vyvodiť žiadne objektívne existujúce
zákonné dôvody pre jej vylúčenie.
Krajský súd opätovne uvádza, že základom pre vylúčenie sudcu môže byť len
objektívne existujúci zákonný dôvod (porovnaj § 14 ods. 1 OSP). Vzťah medzi sudcami
a advokátmi, s ktorými prichádzajú sudcovia pracovne do styku, obdobne ako je to
vo vzťahu medzi sudcami navzájom, je založený na profesionalite. Chýba tu preto objektívny
základ pre konštatovanie zaujatostí. Rámec týchto vzťahov neprekročil v predmetnej veci
hranicu profesionálnosti a nemožno mať bez ďalšieho pochybnosti o nezaujatosti
namietanej sudkyne len na tom podklade, že daný advokát, ktorý zastupuje vedľajšieho
účastníka konania na strane žalobcu, je bývalým manželom sudkyne rozhodujúcej vo veci.
V ďalšom taktiež súd opätovne poukazuje na skutočnosť, že v čase prevzatia
právneho zastúpenia JUDr. dňom 09.06.2014 tento musel mať vedomosť, kto
je zákonným sudcom v prejednávanej veci a v prípade jeho pocitu pochybnosti o
nezaujatosti sudkyne voči jeho osobe mohol právne zastúpenie vedľajšieho účastníka
konania neprijať. Okrem iného právny zástupca vedľajšieho účastníka konania
poznal alebo poznať mohol a ako profesionál i mal poznať rozvrh práce
Okresného súdu Nitra, že v čase prevzatia právneho zastúpenia, môže nastať ním namietaný
konflikt. Jeho postup nebol protiprávny, ale vedľajší účastník konania nemôže namietať
porušenie svojich práv stavom, ku ktorému podstatne prispel ním zvolený advokát (pozri
rozhodnutie ÚS SR č. k. III. ÚS 302/05-93 zo dňa 29.11.2006).»
II.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
15. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny a jej práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, ktorým krajský súd rozhodol
o nevylúčení sudkyne z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej pred okresným súdom
pod sp. zn. 27 Cb 106/2008.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
a čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu
ustanoví zákon. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
17. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť
každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného
procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva
na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť (porov. II. ÚS 88/01). Súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný
na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným,
zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04,
III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitosti
odôvodnenia rozsudku.
18. Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto
ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi
(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených
zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými
orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústava) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci
tým sudcom, ktorého určuje zákon.
19. Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované aj prostredníctvom
vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16 OSP).
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nie je
povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť označeného sudcu z ďalšieho
prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu
prerokovať každý návrh oprávnenej osoby a rozhodnúť o ňom.
20. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (porov. I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013, III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08,
II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa
iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
Občianskeho súdneho poriadku, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní
pred ústavným súdom.
21. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to,
že základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) „sú výsledkové“, to znamená,
musia im zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude
spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry
ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne ako z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“; napr. Komanický c. Slovenská republika,
rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a ESĽP overujú, či konanie posudzované
ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
22. Na účely čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s § 14 až § 16 OSP pod vylúčeným
sudcom treba rozumieť nielen sudcu, ktorý bol skutočne vylúčený na základe rozhodnutia
krajského súdu, ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, ale aj sudcu, ktorý vylúčeným mal
byť na základe objektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konania,
alebo k ich zástupcom (porov. IV. ÚS 26/04).
23. Na tomto mieste ústavný súd odkazuje (a plne sa stotožňuje) na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo 17/2009
z 29. októbra 2009, podľa ktorého „je rozhodovanie vylúčeným sudcom takou vadou
konania, ku ktorej odvolací i dovolací súd, v rámci preskúmavania zákonnosti celého
konania na základe podaného riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku, je
povinný prihliadať z úradnej moci (§ 212 ods. 3 a § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.), a ktorá
je dôvodom kasačného rozhodnutia. O takúto vadu ide bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu
bolo alebo nebolo rozhodované nadriadeným súdom podľa § 16 ods. 1 O. s. p. a bez ohľadu
na to, že takýmto prípadným rozhodnutím sudca z prejednávania a rozhodovania veci
vylúčený nebol. Inštitút vylúčenia sudcu je totiž objektívnou procesnou kategóriou a tým aj
zásadne nezávislou na rozhodovaní podľa uvedeného ustanovenia. Niet žiadnej vecnej ani
procesnej prekážky, aby v odvolacom alebo v dovolacom konaní nemohla byť otázka
vylúčenia sudcu otvorená nanovo a prípadne aj inak zodpovedaná, a to bez ohľadu na to,
aké skutkové dôvody boli skôr namietané alebo hodnotené.“.
24. Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania
pred všeobecnými súdmi a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné
pochybenia (vrátane porušenia základných práv podľa čl. 46 a nasl. ústavy) dôvodom
na podanie odvolania (§ 201 a nasl. OSP), príp. (za splnenia zákonom ustanovených
podmienok) aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. II. ÚS 595/2013,
IV. ÚS 26/04, ale aj mutatis mutandis II. ÚS 130/02, IV. ÚS 31/03)].
25. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľky krajský súd napadnutým uznesením rozhodol
zjavne neodôvodnene a arbitrárne a vo veci samej rozhoduje sudkyňa, ktorá mala byť podľa
objektívneho posúdenia jej pomeru k účastníkom konania alebo k ich zástupcom z ďalšej
účasti na prerokúvaní veci a rozhodovaní vylúčená, potom sa jeho sťažnosť podaná
ústavnému súdu javí ako predčasná, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred
všeobecnými súdmi môže sťažovateľka postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa
ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového súdu, prípadne
dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. V tomto prípade teda v predmetnom konaní
existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný na poskytnutie ochrany
základným právam sťažovateľky. V tejto súvislosti odkazuje ústavný súd na identické
závery, ktoré vyslovil v obdobných veciach (napr. II. ÚS 342/2014, II. ÚS 165/2015).
26. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997 a sp. zn. 6 Cdo 210/2010 z 20. apríla 2011,
v ktorých sa inter alia uvádza: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia
právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok
prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) OSP posúdiť túto otázku
samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci
rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto zastáva názor,
že v posudzovanej veci sťažovateľky je sťažnosť podaná predčasne, a preto je neprípustná.
27. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania
domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať
v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy
zjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať
všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu
dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.
28. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38
ods. 1 listiny pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre neprípustnosť.
29. Vo vzťahu k námietke porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením ústavný súd uvádza, že z judikatúry ESĽP vyplýva, že konanie o námietke
zaujatosti nezávislé na konaní, v ktorom bola námietka uplatnená, sa týka predovšetkým
procesných práv účastníka konania a netýka sa civilných práv a záväzkov podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Aj keď konanie o námietke zaujatosti môže mať vplyv na konanie vo veci samej,
ide o nedostatočné spojenie a vzdialené následky, aby mohol čl. 6 ods. 1 dohovoru
vstúpiť do hry, a preto čl. 6 ods. 1 dohovoru je na takéto konanie neaplikovateľný
(pozri Schreiber and Boetsch v. Francúzsko, č. 58751/00, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti
z 11. 12. 2003; Mianowicz v. Nemecko, č. 37111/04, 55440/07, 55443/07, rozhodnutie
ESĽP o prijateľnosti z 19. 5. 2009, oddiel 1a).
30. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis
I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02). Vzhľadom na uvedené ústavný
súd sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
31. Ústavný súd nad rámec dôvodov, ktoré viedli k odmietnutiu sťažnosti, uvádza, že
1. júla 2016 nadobudne účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov, ktorý v čl. 5 umožňuje odmietnuť a sankcionovať procesné úkony,
ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo vedú k neodôvodneným prieťahom
v konaní. Súčasne zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Ústavný súd v tejto
súvislosti konštatuje, že okolnosti prípadu sťažovateľky indikujú zneužitie práva na podanie
námietky zaujatosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2016