Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 815/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Jurovatý & Partners, s. r. o.,

Námestie SNP 14, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

JUDr. Eduarda Jurovatého, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a , a Listiny

základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 15. júla

2014, za účasti Krajského súdu v Nitre, takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 15. júla 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 15. júla 2014

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania

v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet jeho právnej

zástupkyne Advokátskej kancelárie Jurovatý & Partners, s. r. o., Námestie SNP 14,

Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra

2014 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou Jurovatý & Partners, s. r. o., Námestie

SNP 14, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Eduarda

Jurovatého, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 (ďalej len „“), a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 15. júla 2014 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ je v procesnom postavení

vedľajšieho účastníka konania na strane navrhovateľa v konaní o zaplatenie sumy

207 267,05 € s príslušenstvom vedeného Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Dňa 09. 06. 2014 som požiadal ako vedľajší účastník konania vo vyššie uvedenej

právnej veci o právne zastúpenie advokátsku kanceláriu

.

moje právne zastúpenie na krátkom úvodnom stretnutí prevzal a podal

žiadosť o odročenie pojednávania, ktoré bolo nariadené na deň 10. 06. 2014, a ktorého sa

vzhľadom na nedostatok času na prípravu nemal možnosť zúčastniť. sa

o tom, že vo veci rozhoduje Sudkyňa, jeho bývalá manželka, dozvedel až nasledujúci deň

10. 06. 2014. Ja som túto vedomosť nemal, keďže príbuzenský vzťah Sudkyne

a nič nenaznačovalo.

Dňa 10. 06. 2014 sa však napriek mojej žiadosti o odročenie pojednávania

predmetné pojednávanie konalo. Sudkyňa súčasne počas pojednávania oznámila, že sa

necíti byť zaujatá a navrhla Žalovaným, aby si sami vybrali termín, v ktorom chcú mať

ďalšie pojednávanie, pričom pojednávania v iných veciach v nimi želanom termíne odročí.

Následne som prostredníctvom podal Námietku zaujatosti zo dňa

23. 06. 2014 (ďalej len „Námietka“), ktorej odôvodnenie uvádzam v kapitole č. 2 tejto

sťažnosti.

Námietku zaujatosti rovnako podal Žalobca prostredníctvom svojej likvidátorky, a to

dňa 17. 06. 2014, pričom sa následne prostredníctvom svojho právneho zástupcu k svojmu

podaniu vyjadril aj podaním „Vyjadrenie k vyjadreniu sudkyne a žalovaných vo veci

námietky zaujatosti“ zo dňa 15. 07. 2014...

Sudkyňa vo Vyjadrení k Námietke prezentovala nasledujúci názor, citujem: „Vo veci

sa necítim zaujatá Nemám žiadny vzťah k prejednávanej veci, účastníkom konania, ani ich

právnym zástupcom.... Ako som sa už vyjadrila dňa 10. 06. 2014 pri odročovaní

pojednávania, vo veci sa necítim byť zaujatá. Nemám žiadny vzťah k prejednávanej veci,

účastníkom konania ani ich právnym zástupcom.“

V závere Vyjadrenia k Námietke však Sudkyňa paradoxne preukazovala a dopĺňala

dôvody svojej zaujatosti, keď uviedla, citujem: Naše manželstvo bolo rozvedené rozsudkom

OS Levice zo dňa 14. 01. 2010 č. k. , právoplatným dňa 26. 03. 2010.

Na spoločnej adrese , sa nezdržiavam asi 5 rokov. S

neudržiavam žiadny /písomný, telefonický, osobný/ kontakt. Nemám

k nemu žiadny vzťah. O vyporiadanie BSM konanie vedené nebolo. V rozvodovom rozsudku

bola uložená vyživovacia povinnosť na /v tom čase maloletú/

dcéru . Nakoľko si zákonnú povinnosť dobrovoľne neplnil, oznámila som túto

skutočnosť orgánom činným v trestnom konaní“.»

Krajský súd o vznesených námietkach zaujatosti rozhodol napadnutým

uznesením tak, že zákonnú sudkyňu okresného súdu (ďalej aj „konajúca sudkyňa“,

v citáciách aj „sudkyňa“) nevylúčil z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej

pod sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že «dikcia , a teda stav, kedy je

možné mať pochybnosti o nezaujatosti Sudkyne so zreteľom na jej pomer

k , bola naplnená nasledujúcimi dôvodmi, ktorých pravdivosť potvrdila

a o nové fakty doplnila vo Vyjadrení k Námietke priamo Sudkyňa, v dôsledku čoho

považujem tieto skutočnosti za nesporné:

I. Sudkyňa a boli dlhoročnými manželmi,

II. Sudkyňa a majú spoločnú dcéru , sú teda rodinnými

príbuznými aj po rozvode ich manželstva,

III. Sudkyňa a sa v dôsledku závažných nezhôd, ktoré sa objavili

počas ich spolužitia, rozviedli dňa 26. 03. 2010, t. j. len pred štyrmi rokmi,

IV. Sudkyňa a majú po rozvode naďalej mimoriadne negatívne

vzťahy, ktoré sa prejavujú predovšetkým v snahe Sudkyne spôsobovať

v živote rôzne prekážky a komplikácie (napr. neodôvodnené podávanie trestných oznámení

či šírenie informácií o nepreberaní poštových zásielok),

V. Sudkyňa spolu s majú trvalý pobyt na spoločnej adrese na

, kde majú naďalej odložené spoločné veci,

VI. Sudkyňa nemá s vyporiadané právo spoločného nájmu k bytu,

VII. Sudkyňa podala na neodôvodnené trestné oznámenie

a „poštvala“ na môjho právneho zástupcu príslušníkov Policajného zboru SR.».

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením porušil jeho „právo

na zákonného sudcu, právo na spravodlivý súdny proces spočívajúce v práve

na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom, právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, právo na zákonné rozhodnutie v súlade s právnym poriadkom SR“.

K porušeniu základného práva na zákonného sudcu došlo podľa sťažovateľa tým, že

krajský súd založil svoj záver o nezaujatosti sudkyne len na jej subjektívnom vyjadrení,

pričom ale mal rozhodnúť „v súlade so zákonnou úpravou, či je možné mať pochybnosti

o nezaujatosti Sudkyne. V nadväznosti na dôvody uvedené v kapitole č. 2 tejto sťažnosti

mám za to, že Sudkyňa nie je mojou zákonnou Sudkyňou, keďže sa prinajmenšom javí byť

zaujatá.“.

Vo vzťahu k porušeniu svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie

sťažovateľ uvádza: „Mám za to, že Sudkyňa nie je vzhľadom na blízky príbuzenský vzťah

s v spojení s ďalšími dôvodmi uvedenými v Námietke a vo Vyjadrení

k Námietke spôsobilá postupovať ako sudkyňa nestranného súdu nezaujato a neutrálne,

a teda že mi Uznesením, ktorým Sudkyňa nebola vylúčená z konania vo veci samej, bolo

upreté ústavné právo na spravodlivý súdny proces spočívajúce v práve na prejednanie veci

nezávislým a nestranným súdom garantované článkom 46 ods. 1 SR a článkom 36

ods. 1 Listiny.“

Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za nedostatočné,

neodôvodnené, nepreskúmateľné a neúplné, porušujúce jeho právo na riadne a presvedčivé

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pričom ďalej argumentuje, že krajský súd „nezohľadnil

relevantnú judikatúru Ústavného súdu SR, ale ani Najvyššieho súdu SR, pričom nevysvetlil,

z akého sa dôvodu v tak závažnej otázke, akou je posúdenie zákonného sudcu, odklonil

od doterajšej stabilnej judikatúry...“.

V závere sťažnosti sťažovateľ vyjadril názor, že „... Krajský súd v Nitre nevykonal

objektívny test zaujatosti a vo veci rozhodol svojvoľne a arbitrárne výhradne na základe

subjektívneho vyjadrenia Sudkyne. Takéto konanie Krajského súdu v Nitre je v rozpore

s rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR, v dôsledku čoho uvedený súd rozhodol

arbitrárne a právne neudržateľne, čím porušil moje ústavné právo na zákonné rozhodnutie,

t. j. právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces, garantované článkom 46

ods. 1 SR, článkom 36 ods. 1 Listiny.“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Základné práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,

na zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 a článku 38 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd, na spravodlivý proces a na prejednanie veci nezávislým

a nestranným súdom podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 15. 07. 2014,

sp. zn. 1355 porušené boli.

II. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 15. 07. 2014, sp. zn.

1355 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

III. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť trovy konania v sume

340,90 EUR na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

Uznesením č. k. z 25. novembra 2014 ústavný súd prijal sťažnosť

sťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jeho základných práv podľa

a , a listiny, ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 15. júla

2014. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu

na vyjadrenie k sťažnosti, zaslanie spisu sp. zn. a zároveň ho vyzval, aby

oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Na žiadosť ústavného súdu reagoval podpredseda krajského súdu v prípise

sp. zn. Spr 1627/14 z 13. januára 2015, v ktorom okrem iného uviedol:

„Pri interpretácii ustanovenia sa príslušný senát riadil ústavným

právom účastníka na prejednanie veci pred nestranným súdom a zásadami prijatými

judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, prihliadol pritom však na ďalšiu ústavnú

zásadu, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.

Skutočnosť, že účastník zo svojho subjektívneho hľadiska cíti zaujatosť zákonného

sudcu, nezakladá bez ďalšieho dôvod pre jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania

veci, ak povaha okolností, z ktorých vyvodzuje možnosť vzniku pochybností o jeho

nezaujatosti, nemôže z objektívneho hľadiska viesť k legitímnym pochybnostiam nestrannosti

súdneho rozhodovania... Súd pri rozhodovaní vychádzal aj zo skutočnosti, že sudca musí

mať dostatok schopnosti ovládať svoje konanie aj sféru svojich vnútorných pocitov. Miera

schopnosti sudcu zachovať nadhľad a potrebnú dávku odstupu od veci, od účastníkov

konania a od všetkého čo súvisí s prejednávaním veci v súdnom konaní, je daná stupňom

osobnej a osobnostnej pripravenosti sudcu na výkon súdnictva. Takáto povinnosť sudcu

napokon vyplýva z ustanovenia

Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Krajský súd v Nitre skúmal námietku

účastníka tak z hľadiska naplnenia subjektívnych kritérií, ako aj existencie objektívnych

skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu, tak ako to

už viackrát judikoval Európsky súd pre ľudské práva. Táto judikatúra vyžaduje, aby sa

obava z nedostatku nestrannosti zakladala na objektívnych konkrétnych a dostatočne

závažných skutočnostiach, to znamená, že nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek,

čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybností na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje

ako sudcu nestranného.

To či súd dostatočne a do všetkých podrobností vyhodnotil aj túto objektívnu stránku

nestrannosti, ponechávam na posúdenie Ústavnému súdu Slovenskej republiky.“

Ústavný súd zaslal označené vyjadrenie krajského súdu na vedomie a prípadné

zaujatie stanoviska právnej zástupkyni sťažovateľa a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila,

či trvá na tom, aby sa vo veci sťažovateľa konalo ústne pojednávanie. V stanovisku právnej

zástupkyne sťažovateľa z 2. februára 2015 sa uvádza, že netrvá na ústnom pojednávaní

ústavného súdu a nepovažuje za potrebné vyjadriť sa k stanovisku podpredsedu krajského

súdu.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a podpredsedu krajského

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a podľa listiny a obsahom práva podľa

dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že

právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,

sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické ().

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Ústavný súd sa vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti už viackrát zaoberal

sťažnosťami, v ktorých sťažovatelia namietali porušenie svojich garantovaných práv

v súvislosti s rozhodovaním všeobecných súdov o námietkach zaujatosti vznesených

sťažovateľmi ako účastníkmi súdneho konania proti zákonnému sudcovi, pričom jeho

judikatúra v porovnateľných veciach sa ustálila najmä na týchto východiskách:

Účelom , ako aj dohovoru je okrem iného zaručiť

prístup k súdu a rovnaké právne postavenie v konaní pred súdom každému, kto žiada

o ochranu tých svojich záujmov chránených právnym poriadkom, ktoré štát zveril

do právomoci orgánov súdnej moci (). Článkom 46 ods. 1 sa zaručuje

predovšetkým prístup k súdu, pretože len v takom prípade sa vytvárajú podmienky

na domáhanie sa práva na súdnu ochranu oprávnenou osobou. Súd musí mať

výslovne určenú kvalitu. To znamená, že musí byť nezávislý a nestranný.

Z a dohovoru vyplýva právo účastníka súdneho

konania na nestranný súd, ktorému zodpovedá ústavná povinnosť súdov prerokovať

a rozhodnúť každú vec tak, aby voči účastníkom postupovali nezaujato a neutrálne,

žiadnemu z nich nenadŕžali a objektívne posúdili všetky skutočnosti závažné

pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké

príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ má

právomoc o nich rozhodnúť (m. m. , , ). Obsahom

práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom však nie je povinnosť súdu vyhovieť

návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prerokovávania

a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci

nestranným súdom je len povinnosť súdu ústavne akceptovateľným spôsobom prerokovať

každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia

veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (m. m. ).

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je

v občianskom súdnom konaní garantované najmä prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu

z ďalšieho prejednávania a rozhodovania predmetnej veci pre zaujatosť. Z uvedeného

dôvodu možno sudcu vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základe

návrhu samotného sudcu. Podrobnosti o rozhodovaní súdu o námietkach zaujatosti upravuje

v až .

Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti)

a straníckosti. V judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), na ktorú

nadväzuje aj judikatúra ústavného súdu, sa rozlišuje posudzovanie nestrannosti podľa

subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania

konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním,

či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek

oprávnená pochybnosť (, ).

Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,

resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý

mohol byť. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť

jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne

funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám

konania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani

na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti

byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností,

ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach účastníkov konania a verejnosti

(m. m. , ).

Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu,

ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania,

podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký javiť aj

objektívne v očiach účastníkov konania. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa

musí aj javiť, že má byť vykonávaná (rozsudok ESĽP vo veci Delcourt v. Belgicko zo 17. 1.

1970). V tomto smere i zdanie môže byť dôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca,

u ktorého existuje opodstatnená obava, že nie je celkom nestranný, pretože v stávke je

dôveryhodnosť, ktorú musí súdna moc vzbudzovať v demokratickej spoločnosti a hlavne

u účastníkov konania (rozsudok ESĽP vo veci Piersack v. Belgicko z 21. 9. 1982, alebo

obdobne rozsudok ESĽP vo veci Padovani v. Taliansko z 26. 2. 1993, m. m. tiež napr. nález

ústavného súdu sp. zn. ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, bolo úlohou ústavného súdu posúdiť

námietky sťažovateľa uplatnené v sťažnosti proti napadnutému uzneseniu krajského súdu,

najmä z hľadiska rešpektovania záruk vyplývajúcich mu z , ,

čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru v kontexte s doterajšou

judikatúrou ústavného súdu, ako aj ESĽP aplikovateľnou na posudzovanú vec.

Podstatou námietok uplatnených v sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že v konaní,

v ktorom má postavenie vedľajšieho účastníka, rozhoduje sudkyňa, ktorá sa „objektívne

nemôže... javiť ako nezaujatá“, a preto v tomto konaní nemožno hovoriť o prerokovaní veci

nezávislým a nestranným súdom. Taktiež namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého

uznesenia, ako aj jeho neúplnosť a nepreskúmateľnosť.

Zo sťažnosti, z jej príloh a vyžiadaného spisu krajského súdu sp. zn.

ústavný súd zistil, že právny zástupca sťažovateľa elektronickým podaním z 25. júna 2014,

písomne doplneným 27. júna 2014, vzniesol námietku zaujatosti voči konajúcej sudkyni

s odôvodnením, že právne zastúpenie prevzal 9. júna 2014, pričom o tejto skutočnosti

bezodkladne informoval súd prvého stupňa a súčasne požiadal o odročenie pojednávania

nariadeného na 10. jún 2014. Súd prvého stupňa žiadosť právneho zástupcu sťažovateľa

o odročenie pojednávania neakceptoval, preto podal námietku zaujatosti voči konajúcej

sudkyni, ktorá je jeho bývalá manželka, až následne písomne. V odôvodnení námietky

uviedol, že so sudkyňou sa pred časom rozviedol, avšak do dnešného dňa bývajú v byte

na spoločnej adrese – , pretože nemajú vysporiadané právo

spoločného nájmu k bytu a v byte majú ešte spoločné veci. Sudkyňa podala na neho pred

pár týždňami trestné oznámenie. Právny zástupca sťažovateľa uviedol, že si nevie predstaviť,

ako by prebiehalo „objektívne“ pojednávanie a ako by sudkyňa „objektívne“ v tejto veci

rozhodla, pretože ide o osobný vzťah takej intenzity, ktorý vyvoláva pochybnosti o jej

nezaujatosti, čo môže negatívne ovplyvniť jej rozhodovanie vo vzťahu k vedľajšiemu

účastníkovi konania, ako aj k navrhovateľovi. Preto žiada, aby konajúca sudkyňa bola

vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci.

Konajúca sudkyňa vo svojom vyjadrení k vznesenej námietke zaujatosti potvrdila,

že právny zástupca vedľajšieho účastníka konania (sťažovateľa) je jej bývalým manželom,

a ďalej okrem iného uviedla: „Ako som sa už vyjadrila dňa 10. 06. 2014 pri odročovaní

pojednávania, vo veci sa necítim byť zaujatá. Nemám žiadny vzťah k prejednávanej veci,

účastníkom konania ani ich právnym zástupcom... Naše manželstvo bolo rozvedené

rozsudkom OS Levice zo dňa 14. 01. 2010 č. k. , právoplatným dňa

26. 03. 2010. Na spoločnej adrese , sa nezdržiavam asi 5 rokov.

S neudržiavam žiadny /písomný, telefonický, osobný/ kontakt.

Nemám k nemu žiadny vzťah. O vyporiadanie BSM konanie vedené nebolo. V rozvodovom

rozsudku bola uložená vyživovacia povinnosť na /v tom čase

maloletú/ dcéru . Nakoľko si zákonnú povinnosť dobrovoľne neplnil, oznámila som

túto skutočnosť orgánom činným v trestnom konaní.“

Zo spisu krajského súdu sp. zn. , ktorý si ústavný súd pre účely

objektívneho posúdenia veci vyžiadal, vyplýva, že krajský súd si k rozhodnutiu o námietke

zaujatosti vznesenej sťažovateľom nevyžiadal od súdu prvého stupňa žiadne iné podklady

a ani sám nevykonal vo veci žiadne dokazovanie, t. j. pri rozhodovaní vychádzal len

zo sťažovateľovho podania a vyjadrenia zákonnej sudkyne.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd po stručnom

uvedení sťažovateľovho podania, ktorým vzniesol námietku zaujatosti, vyjadrenia zákonnej

sudkyne k nemu a po všeobecnej interpretácii príslušných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku okrem iného uviedol:

„Vychádzajúc z argumentácie podaných námietok zaujatosti v súvislosti s

existenciou bývalého manželského vzťahu právneho zástupcu vedľajšieho účastníka konania

a konajúcej sudkyne, nedoriešených majetko právnych vzťahov ako aj vyživovacej

povinnosti k maloletej dcére nemožno bez ďalšieho a to preukázania, aktívneho alebo

pasívneho, negatívneho postoja konajúcej sudkyne k právnemu zástupcovi vedľajšieho

účastníka, ktorý by mohol mať vplyv na jej konanie v prejednávanej veci dospieť k záveru,

že sú dôvody na vylúčenie konajúcej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci.

Konajúca sudkyňa vo svojom vyjadrení poukázala na skutkový stav, ktorý možno

považovať za bežný v porozvodovom období, pričom z jej vyjadrenia nevyplýva

antagonistický vzťah voči právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka konania vzbudzujúci

pochybnosti o možnosti ďalšieho konania vo veci nezaujato a zákonne rozhodnúť.

V ďalšom taktiež súd poukazuje na skutočnosť, že v čase prevzatia právneho

zastúpenia JUDr. Jurovatým vedľajšieho účastníka konania dňom 09.06.2014 tento musel

mať vedomosť, kto je zákonným sudcom v prejednávanej veci a v prípade jeho pocitu

pochybnosti o nezaujatosti sudkyne voči jeho osobe mohol právne zastúpenie vedľajšieho

účastníka neprijať.“

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v predmetnej veci

pri rozhodovaní uspokojil s vyjadrením zákonnej sudkyne, že sa necíti byť zaujatá, čo

výslovne vyjadril aj v odôvodnení napadnutého uznesenia. Vyjadrenie zákonnej sudkyne je

síce dôležité z hľadiska posudzovania subjektívnej stránky jej nestrannosti, ale nie je (aj

vzhľadom na jeho obsah) postačujúce na to, aby len na jeho základe mohol krajský súd

formulovať ústavne akceptovateľným spôsobom meritórny záver k objektívnej stránke

nestrannosti zákonnej sudkyne.

Sťažovateľ vo svojej námietke poukázal na skutočnosť, ktorá by mohla signalizovať

spochybnenie jej nestrannosti z hľadiska vonkajších, teda objektívnych okolností. Tvrdenie

právneho zástupcu sťažovateľa, že zákonná sudkyňa môže byť vo veci zaujatá vzhľadom

na ukončenie ich manželského spolužitia, totiž môže podľa názoru ústavného súdu

za určitých okolností vyvolať objektívnu obavu o spochybnení jej nestrannosti nielen

u sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka konania, ale aj u navrhovateľa, na ktorého procesnej

strane sťažovateľ vystupuje v predmetnej veci. Krajský súd nepovažoval za potrebné overiť

si charakter a intenzitu vzájomných vzťahov medzi bývalými manželmi, a tým prispieť k

odstráneniu pochybností o nezaujatosti sudkyne aj z objektívneho hľadiska.

Ústavný súd aj vo veci sťažovateľa rešpektuje svoju stabilizovanú judikatúru,

v zmysle ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v

konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.).

Zároveň ale ústavný súd vychádza vo svojej ustálenej judikatúre z právneho záveru,

podľa ktorého súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

(, m. m. , ). Obdobne aj ESĽP v rámci svojej

judikatúry zdôrazňuje, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý

argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias

v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Právo na spravodlivé súdne konanie nevyžaduje,

aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby

reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia

považovaný za rozhodujúci (rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12.1994,

Annuaire, č. 303 B).

V posudzovanom prípade krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia nedal

podľa názoru ústavného súdu uspokojivú odpoveď na kľúčovú otázku nastolenú

sťažovateľom v ním vznesenej námietke zaujatosti, či medzi právnym zástupcom

sťažovateľa a zákonnou sudkyňou existuje taký vzťah, ktorý by objektívne mohol

spochybňovať jej nezaujatosť (nestrannosť). Odpoveď na túto otázku môže ústavne

akceptovateľným spôsobom krajský súd podľa názoru ústavného súdu sformulovať až

po doplnení dokazovania.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením krajský súd

porušil základné právo sťažovateľa podľa , listiny, ako aj

jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1,

a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd rozhodol, že krajský súd napadnutým uznesením porušil základné

právo sťažovateľa podľa , listiny a jeho právo podľa

ods. 1 dohovoru, tak podľa rozhodol aj o zrušení uznesenia krajského

súdu sp. zn. z 15. júla 2014 a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa

tiež o vrátení veci krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou krajského súdu v rámci opätovného

prerokovania veci doplniť dokazovanie a na základe náležite zisteného skutkového stavu

vo veci rozhodnúť tak, aby v uznesení o vylúčení, resp. nevylúčení zákonnej sudkyne boli

uvedené relevantné dôvody na jej vylúčenie, resp. nevylúčenie.

V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu

vyslovenými v časti II tohto nálezu ( ). Krajský súd je

tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho

doručením ( ).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa

a čl. 38 ods. 1 listiny ústavný súd sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Vychádzal pritom z princípu minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecného súdu, rozhodnutie ktorého je v konaní o tejto sťažnosti preskúmavané

(, ). Zrušením napadnutého uznesenia krajského súdu

a vrátením veci na ďalšie konanie sa totiž otvára možnosť, aby krajský súd po doplnení

dokazovania a novým rozhodnutím vo veci odstránil pochybnosti o porušení označených

práv sťažovateľa. Navyše, záver o porušení základného práva na zákonného sudcu podľa

a listiny sa javí v okolnostiach preskúmavanej veci ako

predčasný. O jeho prípadnom porušení by bolo možné totiž uvažovať len v prípade, ak by vo

veci právoplatne rozhodla sudkyňa, ktorá mala byť z ústavne akceptovateľných dôvodov z

prerokúvania a rozhodovania v predmetnej veci vylúčená.

IV.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním

Advokátskou kanceláriou Jurovatý & Partners, s. r. o. Ústavný súd vychádzal

pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené

v roku 2014).

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané (prevzatie a prípravu

zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c)

a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“). Za dva úkony vykonané v roku 2014 tak ústavný súd

priznal sťažovateľovi úhradu po 134 €, t. j. spolu 268 €, režijný paušál (§ 16 ods. 3

vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2014 po 8,04 €, čo spolu po zvýšení o 20 % DPH

(právna zástupkyňa sťažovateľa je platcom DPH, pozn.) predstavuje sumu 340,90 € (bod 3

výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015