Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (26)II. ÚS 209/2019
PDF · 238.66 KB
No categories available
II. ÚS 209/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júla 2019
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , , t. č. v
, zastúpeného advokátom Mgr. Romanom Tomanom, PhD.,
Rudnayovo námestie 4549/1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv na súdnu ochranu a na prerokovanie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práv na spravodlivé súdne konanie a na prejednanie záležitosti
nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu z 26. apríla 2019 v konaní vedenom
pod sp. zn. BB-4 T 36/2018 týkajúcom sa uplatnenej námietky zaujatosti z 24. apríla 2019
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
24. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť , , t. č.
v (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
Mgr. Romanom Tomanom, PhD., Rudnayovo námestie 4549/1, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu ochranu a na prerokovanie veci
nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv na spravodlivé súdne konanie a na prejednanie záležitosti nestranným súdom
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu z 26. apríla 2019 v konaní
vedenom pod sp. zn. BB-4 T 36/2018 týkajúcom sa uplatnenej námietky zaujatosti
z 24. apríla 2019 (ďalej len „namietaný postup“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi
je pred Špecializovaným trestným súdom pod sp. zn. BB-4 T 36/2018 vedené trestné
stíhanie pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa ustanovení § 144
ods. 1, ods. 2 písm. d) a e) a ods. 3 písm. b) s poukazom na ustanovenia § 139
ods. 1 písm. i), § 140 písm. b) a c) a § 141 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a iné obzvlášť závažné zločiny,
v rámci ktorého uplatnil sťažovateľ 24. apríla 2019 námietku zaujatosti voči predsedovi
senátu Špecializovaného trestného súdu prejednávajúceho jeho trestnú vec, ktorú zdôvodnil
prechovávaním záporného vzťahu predsedu senátu Špecializovaného trestného súdu k jeho
osobe, a tento vzťah sa sťažovateľ pokúsil preukázať tvrdeniami o určitých neprimeraných
verbálnych prejavoch označeného zákonného sudcu. Listom Špecializovaného trestného
súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 26. apríla 2019 bolo sťažovateľovi oznámené, že o vznesenej
námietke zaujatosti sťažovateľa nebude tento súd konať, pretože námietka nebola vznesená
bezodkladne v súlade s ustanovením § 31 ods. 5 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
3. Namietaný postup Špecializovaného trestného súdu sťažovateľ považuje
za porušenie všetkých svojich v ústavnej sťažnosti označených práv, pričom dôvodí takto:
«Sťažovateľ zdôrazňuje skutočnosť, že v úvode svojej námietky zaujatosti zo dňa
24. 04. 2019 poukázal na relevantný dôvod „oneskoreného“ podania námietky zaujatosti
(t. j. „Po porade s obhajobou zo dňa 23. 04. 2019 a nadobudnutí právneho vedomia,
t. j. skutočností spochybňujúcich nestrannosť sudcu, vznášam predmetnú námietku
zaujatosti proti predsedovi senátu“.). S poukazom na vyššie uvedenú skutočnosť o to viac
nemožno pričítať sťažovateľovi bezodkladné nevznesenie námietky zaujatosti,
keďže ako osoba právne nevzdelaná nemohol vedieť a ani nevedel vyhodnotiť relevantné
skutočnosti zakladajúce pochybnosť o nezaujatosti predsedu senátu a taktiež to nebolo
možné od sťažovateľa ani požadovať. Inými slovami povedané, sťažovateľovi až po porade
s obhajcom dňa 23. 04. 2019 „svitlo v hlave“, že vyjadrenie predsedu senátu 4T o uložení
najnižších možných trestov v prípade nerobenia obštrukcií a nepodávania ďalších námietok
a sťažností v sebe implicitne obsahuje záver, že predseda senátu 4T už považuje sťažovateľa
za vinného, hoci dokazovanie na hlavnom pojednávaní je na úplnom začiatku. Vzhľadom
na posledne uvedené má sťažovateľ za to, že námietka zaujatosti zo dňa 24. 04. 2019
bola vznesená bez meškania, len čo sa sťažovateľ za pomoci právneho objasnenia skrytých
a relevantných skutočností obhajcom sťažovateľa o dôvodoch vylúčenia dozvedel.»
4. V ďalšom bode ústavnej sťažnosti sťažovateľ v argumentácii pokračuje a uvádza:
„Prehlásenie predsedu senátu 4T (ktorý sťažovateľovi počas úkonu nazerania
do spisu okrem iného uviedol, že ak prestane podávať ďalšie námietky a sťažnosti proti
postupu špecializovaného súdu, ktoré spôsobujú iba prieťahy, tak potom mu garantuje
skoré ukončenie veci uložením najnižšieho možného trestu) je potrebné celkom jednoznačne
považovať za nezákonný postup, pretože takýmto výrokom predseda senátu 4T ešte
pred ukončením dokazovania na hlavom pojednávaní prakticky otvorene prejudikoval svoj
názor o vine sťažovateľa. Takéto vyjadrenie predsedu senátu je v priamom rozpore
tak s ustanovením § 2 ods. 4 Trestného poriadku, ako aj v rozpore s čl. 50 ods. 2 Ústavy
ako s čl. 6 ods. 2 Dohovoru. Uložiť najnižší možný trest možno totiž iba pri uznaní viny,
nie pri oslobodení spod obžaloby.
V zásadnej rovine treba uviesť, že pokiaľ obvinený (v danom prípade sťažovateľ)
v námietke zaujatosti uvádza okolnosti znamenajúce protizákonný, resp. svojvoľný postup
sudcu v konaní (napríklad vyjadrenie sudcovho názoru o vine obžalovaného), treba takúto
námietku zaujatosti považovať za spôsobilú námietku v zmysle § 32 ods. 6 Trestného
poriadku, o dôvodnosti či nedôvodnosti ktorej sa preto musí zákonom predpísaným
spôsobom konať a rozhodnúť (II. ÚS 111/2018-78, bod 43).
Sumarizujúc vyššie uvedené, ak špecializovaný súd podľa § 31 ods. 5 Trestného
poriadku námietku zaujatosti zo dňa 24. 04. 2019 meritórne neprejednal, došlo nekonaním
špecializovaného súdu k odmietnutiu spravodlivosti tým, že súd sa s námietkou zaujatosti
sťažovateľa zo dňa 24. 04. 2019 vôbec nezaoberal a týmto postupom sťažovateľ nedostal
možnosť obrany proti uvedeným pochybnostiam o nezaujatosti predsedu senátu podaním
opravného prostriedku, z čoho je zrejmé, že špecializovaný súd nedbal na podstatu
a význam práva na nestrannosť a nezaujatosť sudcu.
Prípis špecializovaného súdu zo dňa 26. 04. 2019 je arbitrárny a z ústavného
hľadiska neudržateľný.
Špecializovaný súd postupom v konaní BB-4 T 36/2018 a jeho prípisom zo dňa
26. 04. 2019 sp. zn. BB-4 T 36/2018 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu a právo
na prerokovanie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivé
súdne konanie a právo na prejednanie veci nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Sťažovateľ zároveň poukazuje na primerané použitie nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 111/2018 zo dňa 23. 05. 2018 na danú vec.
Pre úplnosť sťažovateľ dodáva, že dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. e)
Trestného poriadku nie je daný, ak obžalovaný v konaní pred súdom prvého stupňa alebo
v odvolacom konaní nevzniesol námietku zaujatosti voči sudcovi bez meškania
(uznesenie najvyššieho súdu z 26. 02. 2008 sp. zn. 2 Tdo 45/2007..., uznesenie najvyššieho
súdu z 02. 04. 2008 sp. zn. 3 Tdo 9/2008). Identický záver platí aj pre odvolacie konanie,
ak obžalovaný v konaní pred súdom prvého stupňa nevzniesol námietku zaujatosti voči
sudcovi bez meškania.
Sťažovateľ poukazuje aj na tú skutočnosť, že ústavný súd rozhodoval a rozhoduje
o ústavných sťažnostiach podľa čl. 127 Ústavy vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných
súdov o námietkach zaujatosti v súvislosti s namietaným porušením základného práva
na súdnu ochranu (nestranný súd) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivé
konanie (nestranný súd) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru i pred právoplatným rozhodnutím
vo veci samej, hoci Občiansky súdny poriadok mal v ustanovení § 237 ods. 1 písm. g)...
osobitný dôvod dovolania vo vzťahu k rozhodovaniu vylúčeným sudcom, rovnako
ako ho má teraz § 420 písm. e) Civilného sporového poriadku... (napr. III. ÚS 105/2011,
Sťažovateľ nevidí žiadny relevantný dôvod, prečo by tomu malo byť v trestných
veciach inak. Rozhodovanie ústavného súdu o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy
pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (nestranný súd) podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivé konanie (nestranný súd) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
až po využití všetkých účinných prostriedkov nápravy vrátane dovolania by na druhej strane
mohlo viesť k porušeniu práva na rozhodnutie o trestnom obvinení bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
a mohlo by byť v rozpore aj so zásadou hospodárnosti konania.“
5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
rozhodol v jeho veci nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv na súdnu
ochranu a na prerokovanie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv
na spravodlivé súdne konanie a na prejednanie záležitosti nestranným súdom podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru namietaným postupom Špecializovaného trestného súdu, prikázal
Špecializovanému trestnému súdu rozhodnúť o sťažovateľom vznesenej námietke zaujatosti
z 24. apríla 2019 a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia, ako aj primerané
finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €.
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Ústavný súd podľa ustanovenia § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh
na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon v ustanovení § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v ustanovení § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa ustanovenia § 56
ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho
pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého
nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34
alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
10. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je jeho nespokojnosť s namietaným
postupom Špecializovaného trestného súdu, ktorý kvalifikoval sťažovateľom vznesenú
námietku zaujatosti uplatnenú v rámci meritórneho trestného konania (o trestnom obvinení,
resp. obžalobe samotnej) ako podanú „oneskorene“, teda v rozpore s ustanovením § 31
ods. 5 Trestného poriadku, ktorý vyžaduje pre účinné uplatnenie námietky zaujatosti
jej vznesenie bez meškania, len čo sa strana dozvedela o dôvodoch vylúčenia. Sťažovateľ
v tomto smere predkladá ústavnému súdu vlastnú argumentáciu na podporu svojho
stanoviska, že námietku zaujatosti uplatnil bez meškania, tak ako mu to ukladá citované
ustanovenie Trestného poriadku.
11. Ústavný súd sa vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti už viackrát zaoberal
sťažnosťami, v ktorých sťažovatelia namietali porušenie svojich ústavou garantovaných
práv v súvislosti s rozhodovaním všeobecných súdov o námietkach zaujatosti vznesených
sťažovateľmi ako účastníkmi súdneho konania proti zákonnému sudcovi, pričom
jeho judikatúra v porovnateľných veciach sa ustálila na niekoľkých zásadných
východiskách (sp. zn. IV. ÚS 303/2010).
12. Z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva právo účastníka súdneho
konania na nestranný súd, ktorému zodpovedá ústavná povinnosť súdov prerokovať
a rozhodnúť každú vec tak, aby voči účastníkom postupovali nezaujato a neutrálne,
žiadnemu z nich nenadŕžali a objektívne posúdili všetky skutočnosti závažné
pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké
príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ má
právomoc o nich rozhodnúť (obdobne pozri napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 24/05,
IV. ÚS 38/09). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom však
nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného sudcu
z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva
na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu ústavne akceptovateľným
spôsobom prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho
prerokovávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (sp. zn. I. ÚS 73/97).
13. Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom
je v trestnom súdnom konaní garantované najmä prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu
z ďalšieho prejednávania a rozhodovania predmetnej veci pre zaujatosť. Z uvedeného
dôvodu možno sudcu vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základe
návrhu samotného sudcu.
14. Namietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa ústavy a práv
podľa dohovoru v rámci rozhodovania o námietke zaujatosti posúdil ústavný súd
aj s ohľadom na to, či neexistuje všeobecný súd, ktorý by mohol rozhodnúť o ochrane práv
sťažovateľa.
15. Ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého môže ústavný súd konať o namietanom porušení sťažovateľových práv
a vecne sa zaoberať jeho ústavnou sťažnosťou len vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať
ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov,
ktoré mu zákon na to poskytuje. Zmysel a účel uvedeného princípu subsidiarity spočíva
v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou
ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v trestnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať
príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné
aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým právnickým osobám alebo fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity ochrany ústavnosti
ústavným súdom podľa zásad uvedených v ustanovení § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde
(obdobne pozri III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
16. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že trestné konanie je od svojho začiatku
až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie
garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní
a súdov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení
možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd
označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu
samotného trestného konania. Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadal, poprel
by účel a zmysel opravných prostriedkov v trestnom konaní, ktorým je okrem iného
aj náprava pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných
v trestnom konaní a súdov). Ústavný súd tak zdôrazňuje, že ústavné súdnictvo
je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených vecí
(IV. ÚS 187/09, III. ÚS 421/2016, III. ÚS 855/2016). Základné právo na súdnu ochranu
je totiž „výsledkové“, to znamená musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,
či napadnuté konanie bude ako celok spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania
a rozhodnutia všeobecných súdov (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, III. ÚS 421/2016,
17. Ústavný súd k okolnostiam sťažovateľovej veci uvádza, že predmet konania
o uplatnenej námietke zaujatosti nemožno stotožňovať s predmetom konania, v ktorom
dotknutý sudca koná a rozhoduje. Konanie o námietke zaujatosti končí rozhodnutím,
ktorým namietaný sudca (senát) je (alebo nie je) vylúčený z prejednávania dotknutej veci,
prípadne postupom, keď súd v zákonom stanovených prípadoch (§ 32 ods. 6 Trestného
poriadku) o námietke zaujatosti nekoná (tak ako je tomu v prípade sťažovateľa). Toto
rozhodnutie (príp. postup) však nie je rozhodnutím o otázke tvoriacej samotný predmet
trestného konania. Konanie o námietke zaujatosti predstavuje len čiastkový procesný postup
všeobecného súdu, smerujúci k rozhodnutiu slúžiacemu na zabezpečenie rozhodovania
trestnej veci nestranným súdom. Kvalita rozhodovania súdu o námietke zaujatosti tak
nachádza svoj odraz i v kvalite meritórneho rozhodnutia v konaní, v ktorom bola námietka
zaujatosti sudcov vznesená (obdobne pozri III. ÚS 30/2010, III. ÚS 421/2016,
III. ÚS 855/2016). V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietaný postup
Špecializovaného trestného súdu by mohol zakladať porušenie označených práv sťažovateľa
len v prípade, ak by bol spojený s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom
pre sťažovateľa, ktorý bol týmto postupom spôsobený, pričom by sa negatívny dôsledok
musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom
procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach (III. ÚS 30/2010, III. ÚS 421/2016),
čo nie je sťažovateľov prípad, pretože sťažovateľ v uvedenom smere môže svoju ochranu
v stále prebiehajúcom trestnom konaní uplatniť prostredníctvom opravných prostriedkov
(odvolania a dovolania) proti budúcemu rozhodnutiu vo veci samej.
18. V nadväznosti na predchádzajúci bod odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd
poukazuje v prvom rade na ustanovenia § 306 a nasledujúcich Trestného poriadku,
podľa ktorých je opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie,
pričom obžalovaný ako osoba oprávnená podať odvolanie proti výroku rozsudku,
ktorý sa ho priamo dotýka, môže toto odvolanie podať pre nesprávnosť výroku,
ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie
mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba. V nadväznosti na to ústavný súd
odkazuje v konkrétnosti na ustanovenie § 321 ods. 1 Trestného poriadku,
podľa ktorého odvolací súd zruší napadnutý rozsudok (okrem iných prípadov) pre podstatné
chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto,
že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo
obhajoby. Ústavný súd ďalej poukazuje na ustanovenie § 368 ods. 1 Trestného poriadku,
podľa ktorého možno podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým
bol porušený zákon alebo boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo,
ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa ustanovení § 371 Trestného poriadku.
V nadväznosti na to odkazuje ústavný súd na ustanovenie § 368 ods. 2 písm. h) Trestného
poriadku, v zmysle ktorého sa rozhodnutím podľa odseku 1 § 368 Trestného poriadku
rozumie (okrem iných) aj rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok
podaný proti rozhodnutiu podľa písmen a) [rozsudok a trestný rozkaz] až g),
alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe riadneho opravného prostriedku vo veci
sám rozhodol. Napokon v tomto kontexte poukazuje ústavný súd aj na ustanovenie § 371
ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, podľa ktorého možno dovolanie podať, ak vo veci konal
alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť
vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.
19. Z jednotlivých ustanovení Trestného poriadku, citovaných v predchádzajúcom
bode odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že skutočnosti namietané sťažovateľom,
a to tvrdenie sťažovateľa o nesprávnom postupe prvostupňového súdu pri posúdení ním
uplatnenej námietky zaujatosti a na to nadväzujúce tvrdenie o zaujatosti predsedu senátu
konajúceho súdu potenciálne zakladajú (nie bez ďalšieho preukazujú, pozn.) dôvod
na podanie odvolania, prípadne dovolania v ďalšej etape súdneho konania. Platná právna
úprava trestného konania teda sťažovateľovi umožňuje aj v nasledujúcich štádiách trestného
konania v rámci uplatnenia práva na obhajobu domáhať sa právne účinným spôsobom
ochrany svojich označených práv, a to prostredníctvom riadneho a mimoriadneho
opravného prostriedku proti rozhodnutiu vo veci samej – odvolania a dovolania, na základe
podania ktorých bude odvolací súd, prípadne dovolací súd oprávnený a povinný preskúmať
opodstatnenosť tvrdenia sťažovateľa o nesprávnosti postupu konajúceho súdu v súvislosti
s prednesenou námietkou zaujatosti označeného člena senátu.
20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ
má v systéme trestného konania k dispozícii ďalší účinný prostriedok na dosiahnutie
ochrany svojich práv, hoci bude prípustný až po rozhodnutí vo veci samej. Za týchto
okolností je neprípustné, aby ústavný súd v danej fáze vstupoval do prebiehajúceho
trestného konania vo veci sťažovateľa a predčasne si tak uzurpoval právomoc opravných
súdov. V danej fáze konania, keď má sťažovateľ k dispozícii opravné prostriedky
(odvolanie a prípadné dovolanie), prostredníctvom ktorých môže v budúcnosti uplatniť
ochranu svojich práv, je neprípustné, aby ústavný súd korigoval prípadné pochybenia
aktuálneho procesného postupu všeobecného súdu v sťažovateľom nastolenej čiastkovej
otázke. Sťažovateľ sa s prípadnou ústavnou sťažnosťou môže na ústavný súd obrátiť
až po vyčerpaní označených opravných prostriedkov, teda až vo fáze právoplatného
skončenia meritórneho konania.
21. Ústavný súd pripomína, že nevyužitie označenej možnosti ochrany práv
sťažovateľa nemožno nahradzovať „predčasnou“ ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému
súdu, pretože ten môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemá
inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127 ods. 1 ústavy).
22. Na týchto záveroch nemôže nič zmeniť ani pokus sťažovateľa o relativizáciu
ustálenej judikatúry ústavného súdu (prezentovanej v bodoch 15 až 17 odôvodnenia tohto
uznesenia) prostredníctvom v ústavnej sťažnosti načrtnutých subjektívnych interpretačných
úvah sťažovateľa. Ústavný súd na margo nich len v stručnosti poznamenáva, že sa v prvom
rade nález ústavného súdu, na ktorý sa sťažovateľ v ústavnej sťažnosti odvoláva (nález
sp. zn. II. ÚS 111/2018 z 23. mája 2018), týka preskúmania rozhodnutia o námietke
zaujatosti uplatnenej v rámci väzobného konania, ktorého preskúmavanie zo strany
ústavného súdu sa vzhľadom na jeho povahu riadi vlastnými špecifickými kritériami,
pričom v prípade sťažovateľa nejde o námietku zaujatosti uplatnenú v rámci väzobného
konania, ale o námietku zaujatosti uplatnenú v rámci samotného meritórneho trestného
konania. Ďalej chce ústavný súd sťažovateľa poučiť, že sa pri uplatňovaní ochrany svojich
práv, v danom konkrétnom prípade práva na nestranný súd, prostredníctvom riadneho
a mimoriadneho opravného prostriedku môže domáhať preskúmania nielen opodstatnenosti
svojho tvrdenia o zaujatosti označeného člena senátu, ale aj preskúmania správnosti
posúdenia otázky včasnosti uplatnenia námietky zaujatosti prvostupňovým súdom v danom
konkrétnom prípade. Pokiaľ ide o rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa civilnoprávnych
rozhodnutí, na ktoré sťažovateľ poukazuje, kde ústavný súd opustil svoju tradičnú
rozhodovaciu doktrínu a pristúpil k preskúmaniu rozhodnutí všeobecných súdov o námietke
zaujatosti, ústavný súd konštatuje, že išlo o ojedinelé prípady odklonu ústavného súdu
od jeho ustálenej judikatúry, odôvodnené osobitnými okolnosťami prípadu,
keď neprehliadnuteľné a na prvý pohľad viditeľné excesy napadnutých rozhodnutí primäli
ústavný súd opustiť štandardné mantinely rozhodovacej činnosti a výnimočne sa venovať
ich preskúmaniu. Sťažovateľov prípad, resp. ním namietaný postup Špecializovaného
trestného súdu však takúto potrebu v žiadnom prípade nesignalizuje, pretože argumentácia,
ktorou sa pokúša sťažovateľ podporiť svoje stanovisko o včasnosti vznesenia námietky
zaujatosti, sa javí ústavnému súdu na prvý pohľad ako celkom neprijateľná. Odporuje totiž
jednej zo základných zásad právneho systému, podľa ktorej neznalosť zákona
neospravedlňuje (ignorantia iuris non excusat). V právnom systéme teda platí právna fikcia,
že každý je oboznámený s platnými a účinnými právnymi predpismi, a tým si je vedomý
svojich práv a povinností, pričom nad rámec uvedenej zásady orgány činné v trestnom
konaní a súdy realizujú v predpísanom rozsahu svoju poučovaciu povinnosť, čo vytvára
pre obvineného (obžalovaného) v trestnom konaní dostatočné predpoklady pre realizáciu
jeho procesných práv. Citovaná zásada nikomu nebráni, aby si rozširoval svoje právne
vedomie prostredníctvom kvalifikovanej právnej pomoci, nemožno však pripustiť,
aby sa tak dialo na úkor zákonom predpísaných pravidiel pre uplatňovanie práv dotknutých
subjektov.
23. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa
ako neprípustnú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde odmietol.
24. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa
potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. júla 2019