Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 209/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júla 2019

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , , t. č. v

, zastúpeného advokátom Mgr. Romanom Tomanom, PhD.,

Rudnayovo námestie 4549/1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv na súdnu ochranu a na prerokovanie veci nestranným súdom podľa

Slovenskej republiky a práv na spravodlivé súdne konanie a na prejednanie záležitosti

nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu z 26. apríla 2019 v konaní vedenom

pod sp. zn. týkajúcom sa uplatnenej námietky zaujatosti z 24. apríla 2019

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť , , t. č.

v (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

Mgr. Romanom Tomanom, PhD., Rudnayovo námestie 4549/1, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu ochranu a na prerokovanie veci

nestranným súdom podľa (ďalej len „“)

a práv na spravodlivé súdne konanie a na prejednanie záležitosti nestranným súdom

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu z 26. apríla 2019 v konaní

vedenom pod sp. zn. týkajúcom sa uplatnenej námietky zaujatosti

z 24. apríla 2019 (ďalej len „namietaný postup“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi

je pred Špecializovaným trestným súdom pod sp. zn. vedené trestné

stíhanie pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa ustanovení § 144

ods. 1, ods. 2 písm. d) a e) a ods. 3 písm. b) s poukazom na ustanovenia § 139

ods. 1 písm. i), a a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a iné obzvlášť závažné zločiny,

v rámci ktorého uplatnil sťažovateľ 24. apríla 2019 námietku zaujatosti voči predsedovi

senátu Špecializovaného trestného súdu prejednávajúceho jeho trestnú vec, ktorú zdôvodnil

prechovávaním záporného vzťahu predsedu senátu Špecializovaného trestného súdu k jeho

osobe, a tento vzťah sa sťažovateľ pokúsil preukázať tvrdeniami o určitých neprimeraných

verbálnych prejavoch označeného zákonného sudcu. Listom Špecializovaného trestného

súdu sp. zn. z 26. apríla 2019 bolo sťažovateľovi oznámené, že o vznesenej

námietke zaujatosti sťažovateľa nebude tento súd konať, pretože námietka nebola vznesená

bezodkladne v súlade s ustanovením

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

3. Namietaný postup Špecializovaného trestného súdu sťažovateľ považuje

za porušenie všetkých svojich v ústavnej sťažnosti označených práv, pričom dôvodí takto:

«Sťažovateľ zdôrazňuje skutočnosť, že v úvode svojej námietky zaujatosti zo dňa

24. 04. 2019 poukázal na relevantný dôvod „oneskoreného“ podania námietky zaujatosti

(t. j. „Po porade s obhajobou zo dňa 23. 04. 2019 a nadobudnutí právneho vedomia,

t. j. skutočností spochybňujúcich nestrannosť sudcu, vznášam predmetnú námietku

zaujatosti proti predsedovi senátu“.). S poukazom na vyššie uvedenú skutočnosť o to viac

nemožno pričítať sťažovateľovi bezodkladné nevznesenie námietky zaujatosti,

keďže ako osoba právne nevzdelaná nemohol vedieť a ani nevedel vyhodnotiť relevantné

skutočnosti zakladajúce pochybnosť o nezaujatosti predsedu senátu a taktiež to nebolo

možné od sťažovateľa ani požadovať. Inými slovami povedané, sťažovateľovi až po porade

s obhajcom dňa 23. 04. 2019 „svitlo v hlave“, že vyjadrenie predsedu senátu 4T o uložení

najnižších možných trestov v prípade nerobenia obštrukcií a nepodávania ďalších námietok

a sťažností v sebe implicitne obsahuje záver, že predseda senátu 4T už považuje sťažovateľa

za vinného, hoci dokazovanie na hlavnom pojednávaní je na úplnom začiatku. Vzhľadom

na posledne uvedené má sťažovateľ za to, že námietka zaujatosti zo dňa 24. 04. 2019

bola vznesená bez meškania, len čo sa sťažovateľ za pomoci právneho objasnenia skrytých

a relevantných skutočností obhajcom sťažovateľa o dôvodoch vylúčenia dozvedel.»

4. V ďalšom bode ústavnej sťažnosti sťažovateľ v argumentácii pokračuje a uvádza:

„Prehlásenie predsedu senátu 4T (ktorý sťažovateľovi počas úkonu nazerania

do spisu okrem iného uviedol, že ak prestane podávať ďalšie námietky a sťažnosti proti

postupu špecializovaného súdu, ktoré spôsobujú iba prieťahy, tak potom mu garantuje

skoré ukončenie veci uložením najnižšieho možného trestu) je potrebné celkom jednoznačne

považovať za nezákonný postup, pretože takýmto výrokom predseda senátu 4T ešte

pred ukončením dokazovania na hlavom pojednávaní prakticky otvorene prejudikoval svoj

názor o vine sťažovateľa. Takéto vyjadrenie predsedu senátu je v priamom rozpore

tak s ustanovením , ako aj v rozpore s

ako s čl. 6 ods. 2 Dohovoru. Uložiť najnižší možný trest možno totiž iba pri uznaní viny,

nie pri oslobodení spod obžaloby.

V zásadnej rovine treba uviesť, že pokiaľ obvinený (v danom prípade sťažovateľ)

v námietke zaujatosti uvádza okolnosti znamenajúce protizákonný, resp. svojvoľný postup

sudcu v konaní (napríklad vyjadrenie sudcovho názoru o vine obžalovaného), treba takúto

námietku zaujatosti považovať za spôsobilú námietku v zmysle § 32 ods. 6 Trestného

poriadku, o dôvodnosti či nedôvodnosti ktorej sa preto musí zákonom predpísaným

spôsobom konať a rozhodnúť (-78, bod 43).

Sumarizujúc vyššie uvedené, ak špecializovaný súd podľa § 31 ods. 5 Trestného

poriadku námietku zaujatosti zo dňa 24. 04. 2019 meritórne neprejednal, došlo nekonaním

špecializovaného súdu k odmietnutiu spravodlivosti tým, že súd sa s námietkou zaujatosti

sťažovateľa zo dňa 24. 04. 2019 vôbec nezaoberal a týmto postupom sťažovateľ nedostal

možnosť obrany proti uvedeným pochybnostiam o nezaujatosti predsedu senátu podaním

opravného prostriedku, z čoho je zrejmé, že špecializovaný súd nedbal na podstatu

a význam práva na nestrannosť a nezaujatosť sudcu.

Prípis špecializovaného súdu zo dňa 26. 04. 2019 je arbitrárny a z ústavného

hľadiska neudržateľný.

Špecializovaný súd postupom v konaní a jeho prípisom zo dňa

26. 04. 2019 sp. zn. porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu a právo

na prerokovanie veci nestranným súdom podľa a právo na spravodlivé

súdne konanie a právo na prejednanie veci nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Sťažovateľ zároveň poukazuje na primerané použitie nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 23. 05. 2018 na danú vec.

Pre úplnosť sťažovateľ dodáva, že dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. e)

nie je daný, ak obžalovaný v konaní pred súdom prvého stupňa alebo

v odvolacom konaní nevzniesol námietku zaujatosti voči sudcovi bez meškania

(uznesenie najvyššieho súdu z 26. 02. 2008 sp. zn. ..., uznesenie najvyššieho

súdu z 02. 04. 2008 sp. zn. ). Identický záver platí aj pre odvolacie konanie,

ak obžalovaný v konaní pred súdom prvého stupňa nevzniesol námietku zaujatosti voči

sudcovi bez meškania.

Sťažovateľ poukazuje aj na tú skutočnosť, že ústavný súd rozhodoval a rozhoduje

o ústavných sťažnostiach podľa vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných

súdov o námietkach zaujatosti v súvislosti s namietaným porušením základného práva

na súdnu ochranu (nestranný súd) podľa a práva na spravodlivé

konanie (nestranný súd) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru i pred právoplatným rozhodnutím

vo veci samej, hoci mal v ustanovení ...

osobitný dôvod dovolania vo vzťahu k rozhodovaniu vylúčeným sudcom, rovnako

ako ho má teraz ... (napr. ,

).

Sťažovateľ nevidí žiadny relevantný dôvod, prečo by tomu malo byť v trestných

veciach inak. Rozhodovanie ústavného súdu o ústavnej sťažnosti podľa

pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (nestranný súd) podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé konanie (nestranný súd) podľa Dohovoru

až po využití všetkých účinných prostriedkov nápravy vrátane dovolania by na druhej strane

mohlo viesť k porušeniu práva na rozhodnutie o trestnom obvinení bez zbytočných

prieťahov podľa a v primeranej lehote podľa Dohovoru

a mohlo by byť v rozpore aj so zásadou hospodárnosti konania.“

5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

rozhodol v jeho veci nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv na súdnu

ochranu a na prerokovanie veci nestranným súdom podľa a práv

na spravodlivé súdne konanie a na prejednanie záležitosti nestranným súdom podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru namietaným postupom Špecializovaného trestného súdu, prikázal

Špecializovanému trestnému súdu rozhodnúť o sťažovateľom vznesenej námietke zaujatosti

z 24. apríla 2019 a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia, ako aj primerané

finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €.

II.

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“).

9. Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon v ustanovení § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v ustanovení § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa ustanovenia § 56

ods. 2 ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho

pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého

nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34

alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

10. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je jeho nespokojnosť s namietaným

postupom Špecializovaného trestného súdu, ktorý kvalifikoval sťažovateľom vznesenú

námietku zaujatosti uplatnenú v rámci meritórneho trestného konania (o trestnom obvinení,

resp. obžalobe samotnej) ako podanú „oneskorene“, teda v rozpore s ustanovením § 31

ods. 5 , ktorý vyžaduje pre účinné uplatnenie námietky zaujatosti

jej vznesenie bez meškania, len čo sa strana dozvedela o dôvodoch vylúčenia. Sťažovateľ

v tomto smere predkladá ústavnému súdu vlastnú argumentáciu na podporu svojho

stanoviska, že námietku zaujatosti uplatnil bez meškania, tak ako mu to ukladá citované

ustanovenie .

11. Ústavný súd sa vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti už viackrát zaoberal

sťažnosťami, v ktorých sťažovatelia namietali porušenie svojich garantovaných

práv v súvislosti s rozhodovaním všeobecných súdov o námietkach zaujatosti vznesených

sťažovateľmi ako účastníkmi súdneho konania proti zákonnému sudcovi, pričom

jeho judikatúra v porovnateľných veciach sa ustálila na niekoľkých zásadných

východiskách (sp. zn. ).

12. Z a dohovoru vyplýva právo účastníka súdneho

konania na nestranný súd, ktorému zodpovedá ústavná povinnosť súdov prerokovať

a rozhodnúť každú vec tak, aby voči účastníkom postupovali nezaujato a neutrálne,

žiadnemu z nich nenadŕžali a objektívne posúdili všetky skutočnosti závažné

pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké

príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ má

právomoc o nich rozhodnúť (obdobne pozri napr. , ,

). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom však

nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného sudcu

z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva

na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu ústavne akceptovateľným

spôsobom prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho

prerokovávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (sp. zn. ).

13. Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom

je v trestnom súdnom konaní garantované najmä prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu

z ďalšieho prejednávania a rozhodovania predmetnej veci pre zaujatosť. Z uvedeného

dôvodu možno sudcu vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základe

návrhu samotného sudcu.

14. Namietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa a práv

podľa dohovoru v rámci rozhodovania o námietke zaujatosti posúdil ústavný súd

aj s ohľadom na to, či neexistuje všeobecný súd, ktorý by mohol rozhodnúť o ochrane práv

sťažovateľa.

15. Ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v ,

podľa ktorého môže ústavný súd konať o namietanom porušení sťažovateľových práv

a vecne sa zaoberať jeho ústavnou sťažnosťou len vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať

ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov,

ktoré mu zákon na to poskytuje. Zmysel a účel uvedeného princípu subsidiarity spočíva

v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou

ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v trestnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať

príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné

aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva

dotknutým právnickým osobám alebo fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity ochrany ústavnosti

ústavným súdom podľa zásad uvedených v ustanovení

(obdobne pozri , ).

16. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že trestné konanie je od svojho začiatku

až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie

garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní

a súdov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení

možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd

označených v , ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu

samotného trestného konania. Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadal, poprel

by účel a zmysel opravných prostriedkov v trestnom konaní, ktorým je okrem iného

aj náprava pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných

v trestnom konaní a súdov). Ústavný súd tak zdôrazňuje, že ústavné súdnictvo

je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených vecí

(, , ). Základné právo na súdnu ochranu

je totiž „výsledkové“, to znamená musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,

či napadnuté konanie bude ako celok spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania

a rozhodnutia všeobecných súdov (, , ,

).

17. Ústavný súd k okolnostiam sťažovateľovej veci uvádza, že predmet konania

o uplatnenej námietke zaujatosti nemožno stotožňovať s predmetom konania, v ktorom

dotknutý sudca koná a rozhoduje. Konanie o námietke zaujatosti končí rozhodnutím,

ktorým namietaný sudca (senát) je (alebo nie je) vylúčený z prejednávania dotknutej veci,

prípadne postupom, keď súd v zákonom stanovených prípadoch (§ 32 ods. 6 Trestného

poriadku) o námietke zaujatosti nekoná (tak ako je tomu v prípade sťažovateľa). Toto

rozhodnutie (príp. postup) však nie je rozhodnutím o otázke tvoriacej samotný predmet

trestného konania. Konanie o námietke zaujatosti predstavuje len čiastkový procesný postup

všeobecného súdu, smerujúci k rozhodnutiu slúžiacemu na zabezpečenie rozhodovania

trestnej veci nestranným súdom. Kvalita rozhodovania súdu o námietke zaujatosti tak

nachádza svoj odraz i v kvalite meritórneho rozhodnutia v konaní, v ktorom bola námietka

zaujatosti sudcov vznesená (obdobne pozri , ,

). V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietaný postup

Špecializovaného trestného súdu by mohol zakladať porušenie označených práv sťažovateľa

len v prípade, ak by bol spojený s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom

pre sťažovateľa, ktorý bol týmto postupom spôsobený, pričom by sa negatívny dôsledok

musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom

procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach (, ),

čo nie je sťažovateľov prípad, pretože sťažovateľ v uvedenom smere môže svoju ochranu

v stále prebiehajúcom trestnom konaní uplatniť prostredníctvom opravných prostriedkov

(odvolania a dovolania) proti budúcemu rozhodnutiu vo veci samej.

18. V nadväznosti na predchádzajúci bod odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd

poukazuje v prvom rade na ustanovenia a nasledujúcich ,

podľa ktorých je opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie,

pričom obžalovaný ako osoba oprávnená podať odvolanie proti výroku rozsudku,

ktorý sa ho priamo dotýka, môže toto odvolanie podať pre nesprávnosť výroku,

ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie

mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba. V nadväznosti na to ústavný súd

odkazuje v konkrétnosti na ustanovenie ,

podľa ktorého odvolací súd zruší napadnutý rozsudok (okrem iných prípadov) pre podstatné

chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto,

že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo

obhajoby. Ústavný súd ďalej poukazuje na ustanovenie ,

podľa ktorého možno podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým

bol porušený zákon alebo boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo,

ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa ustanovení .

V nadväznosti na to odkazuje ústavný súd na ustanovenie § 368 ods. 2 písm. h) Trestného

poriadku, v zmysle ktorého sa rozhodnutím podľa odseku 1

rozumie (okrem iných) aj rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok

podaný proti rozhodnutiu podľa písmen a) [rozsudok a trestný rozkaz] až g),

alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe riadneho opravného prostriedku vo veci

sám rozhodol. Napokon v tomto kontexte poukazuje ústavný súd aj na ustanovenie § 371

ods. 1 písm. e) , podľa ktorého možno dovolanie podať, ak vo veci konal

alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť

vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

19. Z jednotlivých ustanovení , citovaných v predchádzajúcom

bode odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že skutočnosti namietané sťažovateľom,

a to tvrdenie sťažovateľa o nesprávnom postupe prvostupňového súdu pri posúdení ním

uplatnenej námietky zaujatosti a na to nadväzujúce tvrdenie o zaujatosti predsedu senátu

konajúceho súdu potenciálne zakladajú (nie bez ďalšieho preukazujú, pozn.) dôvod

na podanie odvolania, prípadne dovolania v ďalšej etape súdneho konania. Platná právna

úprava trestného konania teda sťažovateľovi umožňuje aj v nasledujúcich štádiách trestného

konania v rámci uplatnenia práva na obhajobu domáhať sa právne účinným spôsobom

ochrany svojich označených práv, a to prostredníctvom riadneho a mimoriadneho

opravného prostriedku proti rozhodnutiu vo veci samej – odvolania a dovolania, na základe

podania ktorých bude odvolací súd, prípadne dovolací súd oprávnený a povinný preskúmať

opodstatnenosť tvrdenia sťažovateľa o nesprávnosti postupu konajúceho súdu v súvislosti

s prednesenou námietkou zaujatosti označeného člena senátu.

20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ

má v systéme trestného konania k dispozícii ďalší účinný prostriedok na dosiahnutie

ochrany svojich práv, hoci bude prípustný až po rozhodnutí vo veci samej. Za týchto

okolností je neprípustné, aby ústavný súd v danej fáze vstupoval do prebiehajúceho

trestného konania vo veci sťažovateľa a predčasne si tak uzurpoval právomoc opravných

súdov. V danej fáze konania, keď má sťažovateľ k dispozícii opravné prostriedky

(odvolanie a prípadné dovolanie), prostredníctvom ktorých môže v budúcnosti uplatniť

ochranu svojich práv, je neprípustné, aby ústavný súd korigoval prípadné pochybenia

aktuálneho procesného postupu všeobecného súdu v sťažovateľom nastolenej čiastkovej

otázke. Sťažovateľ sa s prípadnou ústavnou sťažnosťou môže na ústavný súd obrátiť

až po vyčerpaní označených opravných prostriedkov, teda až vo fáze právoplatného

skončenia meritórneho konania.

21. Ústavný súd pripomína, že nevyužitie označenej možnosti ochrany práv

sťažovateľa nemožno nahradzovať „predčasnou“ ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému

súdu, pretože ten môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemá

inú možnosť účinnej ochrany svojich práv ( ).

22. Na týchto záveroch nemôže nič zmeniť ani pokus sťažovateľa o relativizáciu

ustálenej judikatúry ústavného súdu (prezentovanej v bodoch 15 až 17 odôvodnenia tohto

uznesenia) prostredníctvom v ústavnej sťažnosti načrtnutých subjektívnych interpretačných

úvah sťažovateľa. Ústavný súd na margo nich len v stručnosti poznamenáva, že sa v prvom

rade nález ústavného súdu, na ktorý sa sťažovateľ v ústavnej sťažnosti odvoláva (nález

sp. zn. z 23. mája 2018), týka preskúmania rozhodnutia o námietke

zaujatosti uplatnenej v rámci väzobného konania, ktorého preskúmavanie zo strany

ústavného súdu sa vzhľadom na jeho povahu riadi vlastnými špecifickými kritériami,

pričom v prípade sťažovateľa nejde o námietku zaujatosti uplatnenú v rámci väzobného

konania, ale o námietku zaujatosti uplatnenú v rámci samotného meritórneho trestného

konania. Ďalej chce ústavný súd sťažovateľa poučiť, že sa pri uplatňovaní ochrany svojich

práv, v danom konkrétnom prípade práva na nestranný súd, prostredníctvom riadneho

a mimoriadneho opravného prostriedku môže domáhať preskúmania nielen opodstatnenosti

svojho tvrdenia o zaujatosti označeného člena senátu, ale aj preskúmania správnosti

posúdenia otázky včasnosti uplatnenia námietky zaujatosti prvostupňovým súdom v danom

konkrétnom prípade. Pokiaľ ide o rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa civilnoprávnych

rozhodnutí, na ktoré sťažovateľ poukazuje, kde ústavný súd opustil svoju tradičnú

rozhodovaciu doktrínu a pristúpil k preskúmaniu rozhodnutí všeobecných súdov o námietke

zaujatosti, ústavný súd konštatuje, že išlo o ojedinelé prípady odklonu ústavného súdu

od jeho ustálenej judikatúry, odôvodnené osobitnými okolnosťami prípadu,

keď neprehliadnuteľné a na prvý pohľad viditeľné excesy napadnutých rozhodnutí primäli

ústavný súd opustiť štandardné mantinely rozhodovacej činnosti a výnimočne sa venovať

ich preskúmaniu. Sťažovateľov prípad, resp. ním namietaný postup Špecializovaného

trestného súdu však takúto potrebu v žiadnom prípade nesignalizuje, pretože argumentácia,

ktorou sa pokúša sťažovateľ podporiť svoje stanovisko o včasnosti vznesenia námietky

zaujatosti, sa javí ústavnému súdu na prvý pohľad ako celkom neprijateľná. Odporuje totiž

jednej zo základných zásad právneho systému, podľa ktorej neznalosť zákona

neospravedlňuje (ignorantia iuris non excusat). V právnom systéme teda platí právna fikcia,

že každý je oboznámený s platnými a účinnými právnymi predpismi, a tým si je vedomý

svojich práv a povinností, pričom nad rámec uvedenej zásady orgány činné v trestnom

konaní a súdy realizujú v predpísanom rozsahu svoju poučovaciu povinnosť, čo vytvára

pre obvineného (obžalovaného) v trestnom konaní dostatočné predpoklady pre realizáciu

jeho procesných práv. Citovaná zásada nikomu nebráni, aby si rozširoval svoje právne

vedomie prostredníctvom kvalifikovanej právnej pomoci, nemožno však pripustiť,

aby sa tak dialo na úkor zákonom predpísaných pravidiel pre uplatňovanie práv dotknutých

subjektov.

23. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa

ako neprípustnú a ako takú ju podľa odmietol.

24. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa

potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2019