Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 27 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (32)II. ÚS 285/2015
PDF · 576.44 KB
No categories available
II. ÚS 285/2015
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti EKOTEZ
SLOVAKIA spol. s r. o. v likvidácii, Tekovská 17, Zlaté Moravce, právne zastúpenej
advokátom JUDr. Jurajom Bizoňom, Advokátska kancelária BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o.,
Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ncb 6/2014 a jeho
uznesením z 15. júla 2014 a takto
rozhodol:
1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ncb 6/2014 a jeho
uznesením z 15. júla 2014 p o r u š i l základné právo spoločnosti EKOTEZ SLOVAKIA
spol. s r. o. v likvidácii, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jej právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Spoločnosti EKOTEZ SLOVAKIA spol. s r. o. v likvidácii, p r i z n á v a úhradu
trov právneho zastúpenia advokátom v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur
a deväťdesiat centov), ktorú j e Krajský súd v Nitre p o v i n n ý vyplatiť na účet
Advokátskej kancelárie BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., do dvoch mesiacov od
právoplatnosti nálezu.
3. Sťažnosti spoločnosti EKOTEZ SLOVAKIA spol. s r. o. v likvidácii, v časti
požadujúcej zrušenie uznesenia Krajského súd v Nitre č. k. 15 Ncb 6/2014 1355 z 15. júla
2014 a vrátenie veci na ďalšie konanie n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 285/2015 35 z 30. apríla 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti
EKOTEZ SLOVAKIA spol. s r. o. v likvidácii, Tekovská 17, Zlaté Moravce (ďalej len
„sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ncb 6/2014 a jeho uznesením z 15. júla 2014.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v podaní z 30. júna 2015
a krajský súd vo vyjadrení z 19. júna 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho
pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vystupuje ako žalobkyňa v konaní vedenom
Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 27 Cb 106/2008 o zaplatenie
sumy 207 267,05 € proti žalovaným , , ,
a spoločnosti SIGNOS s. r. o. (spolu ďalej len „žalovaní“). Zákonnou
sudkyňou na okresnom súde je JUDr. M K (ďalej len „sudkyňa“).
2
Podstatou konania pred okresným súdom je podľa sťažovateľky skutočnosť, že
žalovaní začali v priebehu roku 2004 odčerpávať zisk a aktíva sťažovateľky, teda ju tzv.
„tunelovali“. Konali takto do konca roka 2006, teda do momentu, keď sťažovateľka vstúpila
do likvidácie. Súčasne v tomto období žalovaní financovali z majetku sťažovateľky kúpu
a užívanie nových luxusných motorových vozidiel a uhrádzali náklady na ďalšiu
administratívnu a personálnu činnosť ich rodinnej spoločnosti. Podľa sťažovateľky jej tak
spôsobili škodu najmenej vo výške požadovanej v žalobe.
Sťažovateľka 24. apríla 2014 doručila okresnému súdu výzvu na vstup
(ďalej len „vedľajší účastník“) ako vedľajšieho účastníka do konania. Tento je
vlastníkom obchodného podielu sťažovateľky a má byť vedľajším účastníkom z viacerých
hmotnoprávnych dôvodov uvedených vo výzve. Okresný súd a rovnako aj žalovaní sa s tým
stotožnili, v dôsledku čoho 28. apríla 2014 okresný súd rozhodol zaslať výzvu sťažovateľky
z 24. apríla 2014 vedľajšiemu účastníkovi. Vedľajší účastník výzvu akceptoval a vstúpil do
konania na strane sťažovateľky.
Vedľajší účastník 9. júna 2014 poveril svojím právnym zastupovaním v konaní
Advokátsku kanceláriu J & Partners, s. r. o., (ďalej len
„dr. J “). Dr. J požiadal pre nedostatok času na prípravu o odročenie
pojednávania, ktoré sa konalo 10. júna 2014. V tento deň sa dr. J súčasne dozvedel,
že vec súdi jeho bývalá manželka. Vedľajší účastník pri výbere svojho právneho zástupcu
o uvedenej skutočnosti nevedel, keďže sudkyňa si po rozvode zmenila priezvisko a nebolo
tak možné bez ďalších informácií identifikovať ich rodinný vzťah.
Následne sudkyňa napriek žiadosti o odročenie pojednávania 10. júna 2014
pojednávala. Počas pojednávania sa radila s právnymi zástupcami žalovaných o tom, či je
pojednávanie nutné odročiť a aký ďalší termín pojednávania by im v takom prípade
vyhovoval. Právni zástupcovia žalovaných vyvíjali na sudkyňu tlak a žiadali ju, aby vo veci
bezodkladne rozhodla. Likvidátorka, ktorá v mene sťažovateľky koná, preto zostala
prekvapená, keď zo zápisnice o pojednávaní zistila, že právny zástupca žalovaných uviedol:
„... v prípade odročenia pojednávania dôjde k vzneseniu námietky zaujatosti zo strany PZ
vedľajšieho účastníka voči zákonnej sudkyni. Ak sa tak stane, tak využijeme možnosť riešiť
vec aj pred disciplinárnou komisiou SAK.“ Právny zástupca sťažovateľku informoval, že
právny zástupca žalovaných navyše uviedol, že podľa jeho názoru bude námietka zaujatosti
podaná z dôvodu rodinného vzťahu medzi dr. J a sudkyňou. Právny zástupca
žalovaných sa teda nielen otvorene a priamo na pojednávaní vyhrážal právnemu zástupcovi
sťažovateľky a vyvíjal tlak na sudkyňu, aby vedľajšiemu účastníkovi odňala procesné práva,
ale súčasne prezradil novú informáciu, teda že dôverne pozná osobný život sudkyne, keď
uviedol, že dr. J je jej bývalým manželom. Právny zástupca žalovaných takto
reagoval spontánne okamžite potom, ako zistil, kto zastupuje vedľajšieho účastníka. Je teda
zrejmé, že informáciou o osobných vzťahoch sudkyne disponoval počas celého konania.
Sťažovateľka, ale ani vedľajší účastník takúto vedomosť dovtedy nemali.
V nadväznosti na uvedenú situáciu považuje sťažovateľka za preukázané, že žalovaní,
resp. ich právni zástupcovia, majú so sudkyňou osobný vzťah, keďže disponujú dokonca
osobnými informáciami o tom, kto sú jej bývalí partneri.
Sťažovateľka 24. júna 2014 podala námietku zaujatosti proti sudkyni. Dôvodom
námietky bola existencia predchádzajúceho manželského vzťahu medzi sudkyňou
a dr. J , teda osobného vzťahu presahujúceho bežný rámec profesionálneho vzťahu
sudcu a advokáta. Skutočnosť, že sa sudkyňa a dr. J rozviedli, znamená, že sú medzi
nimi negatívne emócie, lebo inak by nemali na rozvod dôvod. Sťažovateľka vyzvala
vedľajšieho účastníka na vstup do konania na svojej strane, aby tak získala v konaní
silnejšie postavenie. Pokiaľ je však sudkyňa v negatívnom osobnom porozvodovom vzťahu
s dr. J , budú tak v značnom rozsahu poškodené predovšetkým práva sťažovateľky
ako žalobkyne.
Námietku zaujatosti podal aj dr. J , ktorý navyše uviedol, že so sudkyňou majú
spoločnú dcéru a sú medzi nimi mimoriadne negatívne vzťahy, keďže sudkyňa podala naňho
trestné oznámenie, a to len niekoľko týždňov pred pojednávaním konaným 10. júna 2014.
4
Sudkyňa sa k námietke vyjadrila 3. júla 2014. Uviedla, že sa necíti zaujatá, nemá
žiadny vzťah k prerokovávanej veci, účastníkom konania a ani k ich právnym zástupcom.
Súčasne však uviedla, že bola manželkou dr. J , manželstvo bolo rozvedené
rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť 26. marca 2010, na spoločnej adrese
s dr. J sa nezdržiava asi päť rokov. Neudržiava s ním žiadny kontakt a nemá
k nemu žiadny vzťah. Konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov
medzi nimi vedené nebolo. V rozvodovom rozsudku bola dr. J uložená
vyživovacia povinnosť na maloletú dcéru, a keďže si túto povinnosť dobrovoľne neplnil,
sudkyňa oznámila túto skutočnosť orgánom činným v trestnom konaní.
Sťažovateľka zastáva názor, že ak sudkyňa napriek uvedeným objektívnym faktom
tvrdí, že k dr. J nemá žiadny vzťah, toto tvrdenie nemôže byť pravdivé, a to tak
z hľadiska ňou uvádzaných objektívnych skutočností, ako aj z hľadiska schopností ľudskej
psychiky.
Vo vyjadrení sudkyne sa ďalej uvádza, že pojednávanie, ktoré sa malo konať 10. júna
2014, bolo odročené na žiadosť dr. J . Toto tvrdenie je podľa sťažovateľky
nepravdivé. Fakt, že sa pojednávanie konalo napriek žiadosti dr. J o jeho
odročenie, je len demonštrovaním skutočnosti, že sudkyňa počas pojednávania 10. júna
2014 odňala vedľajšiemu účastníkovi jeho procesné práva, čím de facto preukázala svoju
zaujatosť voči dr. J , dôsledkom čoho je neschopnosť viesť pojednávanie v súlade
so zákonnou úpravou.
Krajský súd uznesením č. k. 15 Ncb 6/2014 1355 z 15. júla 2014 vyslovil, že
sudkyňa nie je vylúčená z prerokovávania a rozhodovania veci. Uznesenie krajského súdu
bolo sťažovateľke doručené 8. septembra 2014.
Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu jej označených práv podľa ústavy,
listiny a dohovoru.
Sťažovateľka považuje uznesenie krajského súdu predovšetkým za nepreskúmateľné.
Tento bez relevantného odôvodnenia len konštatoval, že dr. J a sudkyňa sú bývalými
manželmi, majú spoločné dieťa, nemajú vyporiadané majetkovoprávne vzťahy a vyživovaciu
povinnosť k dieťaťu. Nevysporiadal sa so skutočnosťou, že sudkyňa podala na dr. J
trestné oznámenie, hoci ide o nespornú skutočnosť, ale ani s tým, že obaja majú
zaregistrovanú rovnakú adresu trvalého bydliska. Neidentifikoval ani to, čo znamená stav
„bežný v porozvodovom období“.
Krajský súd podľa sťažovateľky neodôvodnil ani to, prečo sa odklonil od
stabilizovanej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej je
neprípustné, aby v jednom konaní vystupovali bývalí manželia v postavení sudca a právny
zástupca, resp. účastník konania (1 Nc 65/2011).
Ďalej krajský súd podľa názoru sťažovateľky ani čiastočne nevysvetlil, prečo
považuje vzťahy medzi dr. J a sudkyňou za neutrálne, a to s prihliadnutím na
trestné konanie vyplývajúce z ich spoločných osobných vzťahov. V rozpore s tým krajský
súd navyše zmätočne tvrdí, že na vznik pochybností o zaujatosti sudkyne je potrebné
preukázanie aktívneho alebo pasívneho negatívneho postoja sudkyne k dr. J .
Podľa názoru sťažovateľky akýkoľvek vzťah v porozvodovom období, či už
neštandardný, alebo bežný je relevantným dôvodom na závažné pochybnosti o zaujatosti
sudkyne voči účastníkom konania a ich právnym zástupcom.
Uznesenie krajského súdu je podľa presvedčenia sťažovateľky svojvoľné (arbitrárne).
Je to dané tým, že krajský súd zatajil svoje myšlienkové pochody a úvahy a namiesto
relevantného odôvodnenia iba stručne uviedol, že zo subjektívneho vyjadrenia sudkyne
nevyplýva antagonistický vzťah voči dr. J , ktorý by vzbudzoval pochybnosti
o možnosti konať vo veci nezaujato a zákonne rozhodnúť. Okrem toho podľa názoru
krajského súdu malo byť povinnosťou dr. J uprieť vedľajšiemu účastníkovi jeho
právo na slobodný výber právneho zástupcu.
6
Aj keď sa sudkyňa vyjadrila tak, že sa necíti byť zaujatá, bolo nutné posúdiť, či sú
objektívne oprávnené pochybnosti sťažovateľky o nezaujatosti sudkyne. Pritom pre
vylúčenie sudkyne z konania stačila pochybnosť o jej nestrannosti. Účastník konania nemusí
totiž preukazovať zaujatosť sudcu.
Sťažovateľka poukázala aj na to, že krajský súd v závere uznesenia uviedol, že
dr. J mal odmietnuť právne zastúpenie vedľajšieho účastníka, keď sa dozvedel o tom,
že vo veci koná jeho bývalá manželka. Pritom z dostupných tvrdení nevyplýva, že
dr. J mal pri prevzatí právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka vedomosť o tom,
ktorý konkrétny sudca vo veci rozhoduje. Súčasne sťažovateľka zdôrazňuje, že každý má
právo vybrať si právneho zástupcu, ku ktorému má dôveru. Precedens, ktorý sa snaží krajský
súd vytvoriť a podľa ktorého advokát by mal mať povinnosť odmietnuť zastupovanie klienta
v prípade, že vo veci rozhoduje zaujatý sudca, je podľa sťažovateľky absolútne neprijateľný
a právne neudržateľný.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné práva obchodnej spoločnosti EKOTEZ SLOVAKIA spol. s r. o.
v likvidácii
na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy(...) a podľa článku 36 ods. 1
Listiny(...),
na zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 Ústavy(...) a článku 38 ods. 1
Listiny(...),
na spravodlivý proces a na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa
článku 6 ods. 1 Dohovoru(...),
uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 15.07.2014, sp. zn. 15Ncb/6/2014 1355
porušené boli.
II. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 15.07.2014, sp. zn. 15Ncb/6/2014 1355
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
III. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti EKOTEZ
SLOVAKIA spol. s r. o. v likvidácii trovy konania v sume 340,90 EUR na účet obchodnej
spoločnosti BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
Z vyjadrenia žalovaných z 28. októbra 2014 doručeného ústavnému súdu 31. októbra
2014 (vyjadrenie podali žalovaní spontánne a iniciatívne bez výzvy ústavného súdu, pozn.)
vyplýva, že aj keď žalovaní nie sú účastníkmi konania vedeného ústavným súdom, považujú
za potrebné písomne sa vyjadriť k sťažnosti. Sťažnosť je podľa žalovaných pokračovaním
snahy sťažovateľky o odňatie veci zákonnému sudcovi, čím dochádza k ďalšiemu
predlžovaniu sporu. Sťažnosť obsahuje nepresné citácie, zavádzajúce, ale aj nepravdivé
tvrdenia a účelový popis skutkového stavu. Sťažnosť bola podaná neoprávnenou osobu,
keďže sťažovateľka ju podala namiesto vedľajšieho účastníka, ktorý vlastnú lehotu na
uplatnenie námietky zaujatosti sudkyne zmeškal. Konanie začalo 15. mája 2008 a trvá už
viac ako šesť rokov. Jediným subjektom na strane žalobcu bola od začatia sporu do júna
2014 sťažovateľka. Na pojednávaní konanom 20. marca 2014 sťažovateľka podľa
ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku požiadala sudkyňu o predbežné
právne posúdenie veci. Keďže vyjadrenie sudkyne nebolo v súlade s očakávaniami
sťažovateľky, pristúpila k „zmene taktiky“. Jej účelom malo byť odňatie veci sudkyni, resp.
jej pridelenie inému sudcovi. Na ďalšom pojednávaní 28. apríla 2014 sťažovateľka
oznámila, že jej konateľ má záujem vystupovať v konaní ako vedľajší účastník na strane
sťažovateľky. Pritom vedľajší účastník od začiatku sporu sa pojednávaní aktívne
zúčastňoval. Tvrdenie, podľa ktorého žalovaní sa s týmto návrhom stotožnili, nezodpovedá
skutočnosti. Mali pochybnosti o opodstatnenosti takéhoto návrhu, ale napriek tomu
nenamietali, a to preto, aby vec nemusela byť postúpená krajskému súdu, čím by sa konanie
zase predĺžilo. Ďalšie pojednávanie bolo odročené na 10. jún 2014. Deň predtým (teda
9. júna 2014) vedľajší účastník oznámil, že za právneho zástupcu si zvolil dr. J .
Tento je „náhodou“ bývalým manželom sudkyne. Vedľajší účastník v skutočnosti 9. júna
2014 nielen požiadal dr. J o právne zastúpenie, ale dr. J zastupovanie aj
prevzal, pričom splnomocnenie a žiadosť o odročenie pojednávania boli okresnému súdu
doručené toho istého dňa. Právny zástupca žalovaných v skutočnosti na pojednávaní
10. júna 2014 uviedol, že predpokladá vznesenie námietky zaujatosti zo strany právneho
8
zástupcu vedľajšieho účastníka voči sudkyni v prípade, ak dôjde k odročeniu pojednávania
s tým, že ak sa tak stane, potom bude využitá možnosť riešiť vec aj pred disciplinárnou
komisiou Slovenskej advokátskej komory. Nepravdivé, vymyslené a účelovo motivované je
tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého sa právny zástupca žalovaných mal vyhrážať právnemu
zástupcovi sťažovateľky, vyvíjať tlak na sudkyňu a súčasne prezradiť, že dôverne pozná
osobný život sudkyne. Námietka zaujatosti predložená sťažovateľkou vytýka jednak postup
sudkyne v konaní, ale tiež namieta jej predchádzajúce manželstvo s právnym zástupcom
vedľajšieho účastníka. Pritom platí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti
spočívajúce v jeho postupe v konaní alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach. Dôvodom
vylúčenia sudcu nemôže byť ani jeho vyjadrenie v zmysle ustanovenia § 100 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku. Obsah zápisnice o pojednávaní z 10. júna 2014 usvedčuje
sťažovateľku z vopred pripraveného plánu vylúčiť sudkyňu z konania nezákonným
spôsobom. Zo zápisnice totiž nevyplýva ani zmienka o tom, z akého dôvodu by mala byť
sudkyňa z konania vylúčená. Preto ak sťažovateľka, resp. jej likvidátorka, čítali zápisnicu
a vyvodili z nej záver, že dr. J je bývalým manželom sudkyne, mohli to takto
„zistiť“ iba vtedy, ak túto informáciu vopred poznali. Nezodpovedá pravde tvrdenie, podľa
ktorého dôvod údajnej zaujatosti mal odznieť mimo zápisnicu. V súvislosti s námietkou
zaujatosti vedľajšieho účastníka voči sudkyni je podstatné, že nebola podaná v zákonnej 15
dňovej lehote v zmysle § 15a ods.1 Občianskeho súdneho poriadku, keďže právny zástupca
vedľajšieho účastníka, ktorý právne zastupovanie prevzal 9. júna 2014, sa najneskôr tento
deň mohol objektívne dozvedieť, kto je zákonným sudcom vo veci. Námietka bola podaná
až 25. júla 2014, teda 1 deň po uplynutí zákonnej lehoty, a to elektronicky. Bola preto
podaná oneskorene. Sťažovateľku nemožno považovať pre nedostatok príčinnej súvislosti za
osobu oprávnenú namietať zaujatosť sudkyne, keďže dôvody zaujatosti vyvodzuje zo vzťahu
medzi právnym zástupcom vedľajšieho účastníka a sudkyňou. Existuje iba nízka
pravdepodobnosť, že by si vedľajší účastník zvolil právneho zástupcu bez toho, aby o tom
vedel právny zástupca sťažovateľky. Sťažovateľke chýba na podanie sťažnosti aktívna
legitimácia. Postup sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti za vedľajšieho účastníka,
sa dá jednoducho vysvetliť tým, že samotný účastník zmeškal lehotu na podanie námietky
zaujatosti.
Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. Spr 687/15 z 19. júna 2015 doručeného
ústavnému súdu faxom toho istého dňa a poštou 24. júna 2015 vyplýva, že pri interpretácii
ustanovenia § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sa príslušný senát riadil ústavným
právom účastníka konania na prejednanie veci pred nestranným súdom a zásadami prijatými
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), pričom zároveň
prihliadol aj na ústavnú zásadu, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému
sudcovi. Skutočnosť, že účastník zo svojho subjektívneho hľadiska cíti zaujatosť zákonného
sudcu, nezakladá bez ďalšieho dôvod na jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania
veci, ak povaha okolností, z ktorých vyvodzuje možnosť vzniku pochybností o jeho
nezaujatosti, nemôže z objektívneho hľadiska viesť k legitímnym pochybnostiam
o nestrannosti súdneho rozhodovania. Treba uviesť, že okresný súd nepostupoval spôsobom,
ktorý by mohol viesť k takýmto pochybnostiam. Krajský súd vychádzal z názoru, že ani
bývalý manželský vzťah sudcu a právneho zástupcu účastníka konania a z neho prameniace
nedorozumenia premietnuté do občiansko právnej alebo obchodno právnej roviny nemôžu
bez ďalšieho ohroziť nestrannosť sudcu. Krajský súd vychádzal aj zo skutočnosti, že sudca
musí mať dostatok schopností ovládať svoje konanie vrátane sféry svojich vnútorných
pocitov. Miera schopnosti sudcu zachovať nadhľad a potrebnú dávku odstupu od veci, od
účastníkov konania a od všetkého, čo súvisí s prejednávaním veci, je daná stupňom osobnej
a osobnostnej pripravenosti sudcu na výkon súdnictva. Krajský súd skúmal námietku tak
z hľadiska naplnenia subjektívnych kritérií, ako aj existencie objektívnych skutočností,
so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu, ako to už viackrát
judikoval ESĽP. Táto judikatúra vyžaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti zakladala
na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Znamená to, že
nestrannosť možno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybností
na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. To, či krajský súd
dostatočne a do všetkých podrobností vyhodnotil aj túto objektívnu stránku nestrannosti,
ponecháva predseda krajského súdu na posúdenie ústavnému súdu. Napokon ešte uvádza, že
nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 815/2014 36 z 1. apríla 2015 na základe sťažnosti
vedľajšieho účastníka namietajúceho porušenie rovnakých základných práv v tom istom
10
konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 15 Ncb 6/2014 a jeho uznesením z 15. júla
2014 bolo vyslovené porušenie základného práva vedľajšieho účastníka na súdnu ochranu.
Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 30. júna 2015 doručenej ústavnému súdu
7. júla 2015, ktorou reaguje na vyjadrenie predsedu krajského súdu, vyplýva, že s jeho
stanoviskom nesúhlasí. Predseda krajského súdu sa nezaoberal konkrétnymi námietkami
uvedenými v sťažnosti. Iba vo všeobecnosti uvádza, že ani bývalý manželský vzťah sudcu
a právneho zástupcu účastníka konania a z neho prameniace nedorozumenia nemôžu bez
ďalšieho ohroziť nestrannosť sudcu, ktorý musí mať dostatok schopností ovládať svoje
konanie vrátane sféry svojich vnútorných pocitov. Krajský súd teda uvádza, že daný rodinný
a príbuzenský vzťah medzi sudkyňou a právnym zástupcom vedľajšieho účastníka považuje
za absolútne neutrálny. Pritom ako podstata konania sa javí skutočnosť, či naozaj môže byť
ohrozená nestrannosť sudkyne, ktorá je v blízkom rodinnom zväzku s právnym zástupcom
alebo účastníkom konania, navyše pokiaľ v tomto vzťahu dochádza k preukázateľnému
vzniku sporov dokonca v trestno právnej rovine. Podľa výkladu prezentovaného krajským
súdom nie je možné, aby bol akýkoľvek sudca zaujatý, pretože všetci sudcovia sú pripravení
na výkon súdnictva tak, aby nikdy neboli ovplyvnení okolnosťami odlišnými od zákona.
V skutočnosti však sudcovia napriek tomu, že majú byť morálnym a odborným vzorom
spoločnosti, majú aj svoj osobný život ako všetci ostatní občania a tento ich ako každú
ľudskú bytosť ovplyvňuje. Nemožno súhlasiť ani s názorom, podľa ktorého nestrannosť
nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybností na nestrannosť
sudcu, ho automaticky vylúči ako sudcu nestranného. Tento názor nerešpektuje
rozhodovaciu prax ESĽP, ktorý dlhodobo uplatňuje tzv. teóriu zdania, podľa ktorej nestačí,
že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach
účastníkov. Spravodlivosť totiž nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že je
vykonávaná. Sudca sa má objektívne javiť v očiach účastníkov, že je nestranný a zároveň
musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti.
S poukazom aj na ustanovenie § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v prípade
existencie relevantných pochybností nie je možné v právnom štáte pripustiť, aby vo veci
samej rozhodoval ten sudca, v súvislosti s ktorým sú dané ako objektívne skutočnosti
existencia bývalého manželského vzťahu, trvajúci rodičovský vzťah k maloletému dieťaťu,
nevyporiadané majetkové spory a podanie trestného oznámenia na právneho zástupcu
jedného z účastníkov konania.
Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 285/2015 35 z 30. apríla 2015,
vyjadrenie predsedu krajského súdu, ako aj repliku sťažovateľky aj žalovaným, aby sa aj
mohli vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu by aj oni mohli byť
dotknutí na svojich právach.
Zo spoločného vyjadrenia žalovaných z 24. júna 2015 doručeného ústavnému súdu
29. júla 2015 vyplývajú v zásade rovnaké skutočnosti a názory, aké uviedli žalovaní už
vo svojom spontánne podanom vyjadrení z 28. októbra 2014. Ďalej uvádzajú, že krajský súd
správne poukazuje na to, že dr. J 9. júna 2014 musel mať vedomosť o osobe
zákonného sudcu vo veci a v prípade pochybnosti o nezaujatosti sudkyne voči jeho osobe
mohol právne zastúpenie vedľajšieho účastníka neprijať. Bez hlbšieho právneho významu je
stanovisko sťažovateľky popisujúce akúsi povinnosť preberať právne zastúpenia. Možno
zhrnúť, že vedľajší účastník si mohol právneho zástupcu zvoliť a týmto mohol byť aj
dr. J . Rovnako dr. J mal nespochybniteľné právo zastupovanie neprijať.
Ak sa však rozhodol, že ho prevezme, potom bol povinný rešpektovať sudkyňu náhodne
vybranú v zmysle rozvrhu práce. Napokon žalovaní opätovne poukazujú na to, že
sťažovateľku nemožno považovať za aktívne legitimovanú a jej sťažnosť mala byť
odmietnutá ako podanie neoprávnenej osoby. Navrhujú preto sťažnosť ako nedôvodnú
odmietnuť.
II.
Z námietky zaujatosti žalobkyne voči sudkyni zo 17. júna 2014 doručenej okresnému
súdu 24. júna 2014 vyplýva, že sudkyňa sa počas pojednávania konaného 10. júna 2014
začala radiť s právnymi zástupcami žalovaných o tom, či je pojednávanie nutné odročiť. Títo
na ňu vyvíjali tlak a žiadali ju, aby vo veci bezodkladne rozhodla, pretože v opačnom
12
prípade bude podaná námietka zaujatosti. Po prečítaní zápisnice z pojednávania zostala
likvidátorka sťažovateľky šokovaná zistením, že právny zástupca žalovaných predpokladá
vznesenie námietky zaujatosti právnym zástupcom vedľajšieho účastníka voči sudkyni, ak
dôjde k odročeniu pojednávania, pričom ak sa tak stane, tak právny zástupca využije
možnosť riešiť vec aj pred disciplinárnou komisiou Slovenskej advokátskej komory. Právny
zástupca sa teda nielen otvorene a priamo na pojednávaní vyhrážal právnemu zástupcovi
sťažovateľky, ale súčasne prezradil novú informáciu, teda že dôverne pozná osobný život
sudkyne, keď uviedol, že dr. J je jej bývalým manželom. Právny zástupca
žalovaných reagoval spontánne okamžite potom, ako zistil, kto zastupuje vedľajšieho
účastníka. Je preto zrejmé, že informáciou o osobných vzťahoch sudkyne disponoval počas
celého konania. Naproti tomu vedľajší účastník, ale ani likvidátorka sťažovateľky túto
vedomosť dovtedy nemali, keďže to nenaznačovalo ani priezvisko sudkyne, ktorá si po
rozvode neponechala priezvisko bývalého manžela, čo evokuje negatívne okolnosti ich
rozvodu. Vzhľadom na uvedenú situáciu je preukázané, že žalovaní, resp. ich právni
zástupcovia majú so sudkyňou osobný vzťah, keďže dokonca disponujú intímnymi
informáciami o tom, kto sú jej bývalí partneri. Do momentu, keď právny zástupca
žalovaných začal hovoriť o podaní námietky zaujatosti, nemala likvidátorka sťažovateľky
o tomto blízkom vzťahu vedomosť a sudkyňa nikdy neuviedla, že je vo veci zaujatá.
Námietku zaujatosti vznáša sťažovateľka predovšetkým z dôvodu existencie
predchádzajúceho manželského vzťahu medzi sudkyňou a právnym zástupcom vedľajšieho
účastníka dr. J . Nepochybne ide o osobný vzťah, ktorý presahuje bežný rámec
profesionálneho vzťahu sudcu a advokáta. Skutočnosť, že sa sudkyňa a dr. J
rozviedli, znamená, že sú medzi nimi negatívne emócie. Sťažovateľka vyzvala vedľajšieho
účastníka na vstup do konania na svojej strane preto, aby získala v konaní silnejšie
postavenie. Ak je však sudkyňa v negatívnom osobnom porozvodovom vzťahu s právnym
zástupcom vedľajšieho účastníka, budú tak predovšetkým v značnom rozsahu poškodené
práve práva sťažovateľky.
Z vyjadrenia sudkyne k námietkam zaujatosti sťažovateľky a vedľajšieho účastníka
z 3. júla 2014 vyplýva, že sa vo veci necíti zaujatá, nemá žiadny vzťah k prerokovávanej
veci, účastníkom konania a ani k ich právnym zástupcom. Je pravdou, že bola manželkou
dr. J , ktorý 9. júna 2014 prevzal zastupovanie vedľajšieho účastníka na strane
sťažovateľky. Manželstvo sudkyne s dr. J bolo rozvedené s právoplatnosťou dňom
26. marca 2010. Na spoločnej adrese v N sa nezdržiava asi päť rokov. S dr. J
neudržiava žiadny (písomný, telefonický, osobný) kontakt. Nemá k nemu žiadny vzťah.
O vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov konanie vedené nebolo.
V rozvodovom rozsudku bola dr. J uložená vyživovacia povinnosť na (v tom čase
maloletú) dcéru. Keďže si zákonnú povinnosť dobrovoľne neplnil, sudkyňa oznámila túto
skutočnosť orgánom činným v trestnom konaní. K ostatným údajom uvedeným
v námietkach sa nevyjadruje. Sú irelevantné a nepravdivé.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 15 Ncb 6/2014 1355 z 15. júla 2014 vyplýva, že
sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod
sp. zn. 27 Cb 106/2008. Podľa názoru krajského súdu skutočnosti súvisiace s konaním
pojednávania 10. júna 2014 spočívajú v okolnostiach a postupe sudkyne v prerokúvanej
veci, a preto v zmysle ustanovenia § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku nie sú
dôvodom na vylúčenie sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci. Na tieto skutočnosti preto
krajský súd neprihliadal. Vychádzajúc z argumentácie podaných námietok zaujatosti
v súvislosti s existenciou bývalého manželského vzťahu dr. J so sudkyňou,
nedoriešených majetkoprávnych vzťahov, ako aj vyživovacej povinnosti k maloletej dcére,
nemožno bez ďalšieho, a to bez preukázania aktívneho alebo pasívneho negatívneho postoja
sudkyne k dr. J , ktorý by mohol mať vplyv na jej konanie v prerokúvanej veci,
dospieť k záveru, že sú dôvody na vylúčenie sudkyne z prerokúvania a rozhodovania veci.
Sudkyňa vo svojom vyjadrení poukázala na skutkový stav, ktorý možno považovať za bežný
v porozvodovom období, pričom z jej vyjadrenia nevyplýva antagonistický vzťah voči dr.
J vzbudzujúci pochybnosti o jej možnosti ďalej konať vo veci nezaujato
a zákonne rozhodnúť. Krajský súd poukazuje aj na skutočnosť, že v čase prevzatia právneho
zastúpenia vedľajšieho účastníka dr. J 9. júna 2014 tento musel mať vedomosť, kto
je zákonným sudcom v prerokúvanej veci a v prípade pocitu pochybnosti o nezaujatosti
sudkyne voči jeho osobe mohol právne zastúpenie vedľajšieho účastníka neprijať.
14
Z nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 815/2014 36 z 1. apríla 2015 vyplýva, že bolo
porušené základné právo vedľajšieho účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 15 Ncb 6/2014 z 15. júla 2014. Uznesenie
krajského súdu sp. zn. 15 Ncb 6/2014 z 15. júla 2014 bolo zrušené a vec mu bola vrátená na
ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti nebolo sťažnosti vyhovené. Podľa názoru ústavného súdu
krajský súd nepovažoval za potrebné overiť si charakter a intenzitu vzájomných vzťahov
medzi sudkyňou a dr. J , a tým prispieť k odstráneniu pochybností o nezaujatosti
sudkyne aj z objektívneho hľadiska. V posudzovanom prípade nedal krajský súd
v odôvodnení uznesenia uspokojivú odpoveď na kľúčovú otázku nastolenú vedľajším
účastníkom ako sťažovateľom v ním vznesenej námietke zaujatosti, či medzi jeho právnym
zástupcom a sudkyňou existuje taký vzťah, ktorý by objektívne mohol spochybňovať jej
nezaujatosť (nestrannosť). Odpoveď na túto otázku môže ústavne akceptovateľným
spôsobom krajský súd sformulovať až po doplnení dokazovania. Po vrátení veci na ďalšie
konanie bude úlohou krajského súdu v rámci opätovného prerokovania veci doplniť
dokazovanie a na základe náležite zisteného skutkového stavu vo veci rozhodnúť tak, aby
v uznesení o vylúčení, resp. nevylúčení zákonnej sudkyne boli uvedené relevantné dôvody
na jej vylúčenie, resp. nevylúčenie.
Podľa zistenia ústavného súdu krajský súd dosiaľ nerozhodol opätovne o námietke
zaujatosti sudkyne podanej vedľajším účastníkom, a to potom, ako nálezom ústavného súdu
č. k. II. ÚS 815/2014 36 z 1. apríla 2015 bolo uznesenie krajského súdu sp. zn.
15 Ncb 6/2014 z 15. júla 2014 zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa sťažovateľky sudkyňu nemožno považovať za nezaujatú a nestrannú vzhľadom
na preukázaný negatívny porozvodový vzťah medzi ňou a dr. J ako právnym
zástupcom vedľajšieho účastníka. O kvalite tohto vzťahu svedčí skutočnosť, že sudkyňa
podala na dr. J trestné oznámenie.
16
Krajský súd aj žalovaní sú presvedčení, že uznesenie krajského súdu vrátane jeho
odôvodnenia obstojí. Kým podľa krajského súdu bývalý manželský vzťah sudkyne
a právneho zástupcu účastníka konania a z neho prameniace nedorozumenia nemôžu bez
ďalšieho ohroziť nestrannosť sudkyne, žalovaní akcentujú názor, podľa ktorého sťažovateľka
nebola aktívne legitimovaná námietku zaujatosti sudkyne podať, keďže sa táto opiera o jej
vzťah k právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka.
Doterajšiu relevantnú judikatúru ústavného súdu k problematike práva účastníka
konania na nezaujatého a nestranného sudcu možno zhrnúť takto:
Z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva právo účastníka súdneho
konania na nestranný súd, ktorému zodpovedá ústavná povinnosť súdov prerokovať
a rozhodnúť každú vec tak, aby voči účastníkom postupovali nezaujato a neutrálne,
žiadnemu z nich nenadŕžali a objektívne posúdili všetky skutočnosti závažné
pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké
príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ má
právomoc o nich rozhodnúť (m. m. II. ÚS 71/97, III. ÚS 24/05, IV. ÚS 38/09). Obsahom
práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom však nie je povinnosť súdu vyhovieť
návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prerokovávania
a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci
nestranným súdom je len povinnosť súdu ústavne akceptovateľným spôsobom prerokovať
každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia
veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (m. m. I. ÚS 73/97).
Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je
v občianskom súdnom konaní garantované najmä prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu
z ďalšieho prejednávania a rozhodovania predmetnej veci pre zaujatosť. Z uvedeného
dôvodu možno sudcu vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základe
návrhu samotného sudcu. Podrobnosti o rozhodovaní súdu o námietkach zaujatosti upravuje
Občiansky súdny poriadok v § 14 až § 17.
Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti)
a straníckosti. V judikatúre ESĽP, na ktorú nadväzuje aj judikatúra ústavného súdu,
sa rozlišuje posudzovanie nestrannosti podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe
osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa
objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola
z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00, IV. ÚS 38/09).
Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,
resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý
mohol byť. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť
jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne
funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám
konania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani
na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti
byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností,
ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach účastníkov konania a verejnosti
(m. m. III. ÚS 24/05, III. ÚS 198/09).
Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu,
ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania,
podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký javiť aj
objektívne v očiach účastníkov konania. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa
musí aj javiť, že má byť vykonávaná (rozsudok ESĽP vo veci Delcourt v. Belgicko
zo 17. 1. 1970). V tomto smere i zdanie môže byť dôležité. Mal by byť vylúčený každý
sudca, u ktorého existuje opodstatnená obava, že nie je celkom nestranný, pretože v stávke
je dôveryhodnosť, ktorú musí súdna moc vzbudzovať v demokratickej spoločnosti a hlavne
u účastníkov konania (rozsudok ESĽP vo veci Piersack v. Belgicko z 21. 9. 1982, obdobne
rozsudok ESĽP vo veci Padovani v. Taliansko z 26. 2. 1993, m. m. tiež napr. nález
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 38/09).
18
Pri aplikácii už uvedených všeobecných záverov na danú vec treba z pohľadu
ústavného súdu predovšetkým po skutkovej stránke konštatovať, že podstatou námietky
zaujatosti podanej sťažovateľkou a doručenej okresnému súdu 24. júna 2014 je existencia
predchádzajúceho manželského vzťahu medzi sudkyňou a právnym zástupcom vedľajšieho
účastníka, následne ich rozvod a z neho vyplývajúce negatívne emócie. Námietku zaujatosti
podal aj dr. J v zastúpení vedľajšieho účastníka (okresnému súdu bola doručená
25. júna 2014), ktorý uviedol, že so sudkyňou majú spoločnú dcéru a sú medzi nimi
mimoriadne negatívne vzťahy, keďže sudkyňa podala naňho trestné oznámenie, a to len
niekoľko týždňov pred pojednávaním konaným 10. júna 2014. Sudkyňa vo vyjadrení
k podaným námietkam zaujatosti z 3. júla 2014 uviedla, že sa necíti zaujatá a nemá žiadny
vzťah k prerokovávanej veci, účastníkom konania a ani k právnym zástupcom. Bola
manželkou dr. J , manželstvo bolo rozvedené v roku 2010, neudržiava
s dr. J žiadny kontakt a nemá k nemu žiadny vzťah. Keďže dr. J
dobrovoľne neplnil súdom určenú vyživovaciu povinnosť na maloletú dcéru, oznámila túto
skutočnosť orgánom činným v trestnom konaní. Ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 815/2014
36 z 1. apríla 2015 vyslovil porušenie základného práva vedľajšieho účastníka na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 15 Ncb 6/2014
z 15. júla 2014 s tým, že toto uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd vo svojom uznesení č. k.
15 Ncb 6/2014 1355 z 15. júla 2014 v podstate zaoberal iba hodnotením subjektívneho
stanoviska sudkyne o tom, že sa necíti byť zaujatá. V tejto súvislosti dospel k záveru, podľa
ktorého stanovisko sudkyne obstojí, pretože, vychádzajúc z argumentácie podaných
námietok zaujatosti, nemožno bez ďalšieho (bez preukázania aktívneho alebo pasívneho
negatívneho postoja sudkyne k dr. J ) dospieť k záveru, že sú dôvody na vylúčenie
sudkyne z prerokúvania a rozhodovania veci.
Z uvedeného možno vyvodiť, že krajský súd opomenul vec posudzovať
z objektívneho pohľadu. Nevzal dostatočne do úvahy, že sudca síce môže byť subjektívne
absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným
pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, na jeho pomer k veci, účastníkom
konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Inými slovami, neprihliadal na tzv. teóriu
zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale sa musí ako taký javiť aj
objektívne v očiach účastníkov konania.
Za najmarkantnejší objektívny príznak považuje ústavný súd nespornú (aj sudkyňou
potvrdenú) skutočnosť, podľa ktorej sudkyňa, ktorej manželstvo s právnym zástupcom
vedľajšieho účastníka bolo rozvedené, podala na právneho zástupcu vedľajšieho účastníka
trestné oznámenie pre neplnenie vyživovacej povinnosti voči spoločnej maloletej dcére.
Za takéhoto stavu sa sudkyňa podľa názoru ústavného súdu nemôže z objektívneho hľadiska
javiť v očiach sťažovateľky ako nezaujatá a nestranná, a to tým viac, že vedľajší účastník,
ktorého právne zastupuje bývalý manžel sudkyne, vystupuje v konaní na strane sťažovateľky
ako žalobkyne.
Na uvedených záveroch nič nemenia námietky uplatnené žalovanými. Ide najmä
o ich názor, podľa ktorého sťažovateľka nie je vecne aktívne legitimovaná namietať zaujatosť
sudkyne z dôvodu jej vzťahu k právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka. Žalovaní vlastne
tvrdia, že na základe použitého argumentu je na podanie námietky zaujatosti vecne aktívne
legitimovaný vedľajší účastník.
Uvedené stanovisko žalovaných nemožno akceptovať. Ako to už bolo konštatované,
vedľajší účastník vstúpil do konania na strane sťažovateľky ako žalobkyne, a preto
sťažovateľka a vedľajší účastník majú záujem na dosiahnutí rovnakého výsledku.
Ďalšie námietky žalovaných (údajne oneskorene podaná námietka zaujatosti
zo strany vedľajšieho účastníka, údajná vedomosť dr. J v momente prevzatia
zastupovania, že danú právnu veci rieši jeho bývalá manželka, otázka správnosti či
nesprávnosti postupu dr. J , keď zastupovanie prevzal napriek skutočnosti, že vec
súdi jeho bývalá manželka) nie sú z pohľadu rozhodovania krajského súdu o námietke
20
zaujatosti podanej sťažovateľkou nijako relevantné, pretože sa týkajú námietky podanej
vedľajším účastníkom.
Vzhľadom na všetky uvedené argumenty došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jej
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Zároveň to znamená, že už nie je potrebné osobitne sa zaoberať namietaným
porušením základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
a čl. 38 ods. 1 listiny.
Sťažovateľka požadovala náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume
340,90 €.
Ústavný súd zistil, že správne by sťažovateľke patrila náhrada trov v celkovej výške
518,76 €, a to za 2 úkony právnych služieb v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia
a sťažnosť) po 134 €, za 1 úkon právnych služieb v roku 2015 (replika na vyjadrenie
krajského súdu) vo výške 139,83 €, ako aj režijný paušál 2 krát po 8,04 € a 1 krát 8,39 €,
ale tiež daň z pridanej hodnoty vo výške 86,46 €. Nebolo však možné priznať sťažovateľke
náhradu trov v sume prevyšujúcej čiastku ňou požadovanú, a preto bola priznaná suma
340,90 € (bod 2 výroku nálezu).
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,
môže vec vrátiť na ďalšie konanie.
Na základe citovaných ustanovení v zásade prichádzalo do úvahy, aby ústavný súd
zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 15 Ncb 6/2014 1355 z 15. júla 2014 a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že citované uznesenie krajského súdu, ktorým tento rozhodol uno
actu tak o námietke zaujatosti podanej sťažovateľkou, ako aj o námietke zaujatosti podanej
vedľajším účastníkom, ústavný súd zrušil už nálezom č. k. II. ÚS 815/2014 36 z 1. apríla
2015 na základe sťažnosti podanej vedľajším účastníkom, nebolo možné vyhovieť sťažnosti
v časti, v ktorej sa sťažovateľka domáhala zrušenia tohto uznesenia a vrátenia veci na ďalšie
konanie (bod 3 výroku nálezu).
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti
rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou
rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom
konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015
22