Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 285/2015

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

73

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti EKOTEZ

SLOVAKIA spol. s r. o. v likvidácii, Tekovská 17, Zlaté Moravce, právne zastúpenej

advokátom JUDr. Jurajom Bizoňom, Advokátska kancelária BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o.,

Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 , a Listiny základných práv

a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 15. júla 2014 a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 15. júla 2014 p o r u š i l základné právo spoločnosti EKOTEZ SLOVAKIA

spol. s r. o. v likvidácii, na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jej právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Spoločnosti EKOTEZ SLOVAKIA spol. s r. o. v likvidácii, p r i z n á v a úhradu

trov právneho zastúpenia advokátom v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur

a deväťdesiat centov), ktorú j e Krajský súd v Nitre p o v i n n ý vyplatiť na účet

Advokátskej kancelárie BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti nálezu.

3. Sťažnosti spoločnosti EKOTEZ SLOVAKIA spol. s r. o. v likvidácii, v časti

požadujúcej zrušenie uznesenia Krajského súd v Nitre č. k. 1355 z 15. júla

2014 a vrátenie veci na ďalšie konanie n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

z 30. apríla 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti

EKOTEZ SLOVAKIA spol. s r. o. v likvidácii, Tekovská 17, Zlaté Moravce (ďalej len

„sťažovateľka“), pre namietané porušenie a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. júla 2014.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v podaní z 30. júna 2015

a krajský súd vo vyjadrení z 19. júna 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho

pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vystupuje ako žalobkyňa v konaní vedenom

Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. o zaplatenie

sumy 207 267,05 € proti žalovaným , , ,

a spoločnosti SIGNOS s. r. o. (spolu ďalej len „žalovaní“). Zákonnou

sudkyňou na okresnom súde je JUDr. M K (ďalej len „sudkyňa“).

2

Podstatou konania pred okresným súdom je podľa sťažovateľky skutočnosť, že

žalovaní začali v priebehu roku 2004 odčerpávať zisk a aktíva sťažovateľky, teda ju tzv.

„tunelovali“. Konali takto do konca roka 2006, teda do momentu, keď sťažovateľka vstúpila

do likvidácie. Súčasne v tomto období žalovaní financovali z majetku sťažovateľky kúpu

a užívanie nových luxusných motorových vozidiel a uhrádzali náklady na ďalšiu

administratívnu a personálnu činnosť ich rodinnej spoločnosti. Podľa sťažovateľky jej tak

spôsobili škodu najmenej vo výške požadovanej v žalobe.

Sťažovateľka 24. apríla 2014 doručila okresnému súdu výzvu na vstup

(ďalej len „vedľajší účastník“) ako vedľajšieho účastníka do konania. Tento je

vlastníkom obchodného podielu sťažovateľky a má byť vedľajším účastníkom z viacerých

hmotnoprávnych dôvodov uvedených vo výzve. Okresný súd a rovnako aj žalovaní sa s tým

stotožnili, v dôsledku čoho 28. apríla 2014 okresný súd rozhodol zaslať výzvu sťažovateľky

z 24. apríla 2014 vedľajšiemu účastníkovi. Vedľajší účastník výzvu akceptoval a vstúpil do

konania na strane sťažovateľky.

Vedľajší účastník 9. júna 2014 poveril svojím právnym zastupovaním v konaní

Advokátsku kanceláriu J & Partners, s. r. o., (ďalej len

„dr. J “). Dr. J požiadal pre nedostatok času na prípravu o odročenie

pojednávania, ktoré sa konalo 10. júna 2014. V tento deň sa dr. J súčasne dozvedel,

že vec súdi jeho bývalá manželka. Vedľajší účastník pri výbere svojho právneho zástupcu

o uvedenej skutočnosti nevedel, keďže sudkyňa si po rozvode zmenila priezvisko a nebolo

tak možné bez ďalších informácií identifikovať ich rodinný vzťah.

Následne sudkyňa napriek žiadosti o odročenie pojednávania 10. júna 2014

pojednávala. Počas pojednávania sa radila s právnymi zástupcami žalovaných o tom, či je

pojednávanie nutné odročiť a aký ďalší termín pojednávania by im v takom prípade

vyhovoval. Právni zástupcovia žalovaných vyvíjali na sudkyňu tlak a žiadali ju, aby vo veci

bezodkladne rozhodla. Likvidátorka, ktorá v mene sťažovateľky koná, preto zostala

prekvapená, keď zo zápisnice o pojednávaní zistila, že právny zástupca žalovaných uviedol:

„... v prípade odročenia pojednávania dôjde k vzneseniu námietky zaujatosti zo strany PZ

vedľajšieho účastníka voči zákonnej sudkyni. Ak sa tak stane, tak využijeme možnosť riešiť

vec aj pred disciplinárnou komisiou SAK.“ Právny zástupca sťažovateľku informoval, že

právny zástupca žalovaných navyše uviedol, že podľa jeho názoru bude námietka zaujatosti

podaná z dôvodu rodinného vzťahu medzi dr. J a sudkyňou. Právny zástupca

žalovaných sa teda nielen otvorene a priamo na pojednávaní vyhrážal právnemu zástupcovi

sťažovateľky a vyvíjal tlak na sudkyňu, aby vedľajšiemu účastníkovi odňala procesné práva,

ale súčasne prezradil novú informáciu, teda že dôverne pozná osobný život sudkyne, keď

uviedol, že dr. J je jej bývalým manželom. Právny zástupca žalovaných takto

reagoval spontánne okamžite potom, ako zistil, kto zastupuje vedľajšieho účastníka. Je teda

zrejmé, že informáciou o osobných vzťahoch sudkyne disponoval počas celého konania.

Sťažovateľka, ale ani vedľajší účastník takúto vedomosť dovtedy nemali.

V nadväznosti na uvedenú situáciu považuje sťažovateľka za preukázané, že žalovaní,

resp. ich právni zástupcovia, majú so sudkyňou osobný vzťah, keďže disponujú dokonca

osobnými informáciami o tom, kto sú jej bývalí partneri.

Sťažovateľka 24. júna 2014 podala námietku zaujatosti proti sudkyni. Dôvodom

námietky bola existencia predchádzajúceho manželského vzťahu medzi sudkyňou

a dr. J , teda osobného vzťahu presahujúceho bežný rámec profesionálneho vzťahu

sudcu a advokáta. Skutočnosť, že sa sudkyňa a dr. J rozviedli, znamená, že sú medzi

nimi negatívne emócie, lebo inak by nemali na rozvod dôvod. Sťažovateľka vyzvala

vedľajšieho účastníka na vstup do konania na svojej strane, aby tak získala v konaní

silnejšie postavenie. Pokiaľ je však sudkyňa v negatívnom osobnom porozvodovom vzťahu

s dr. J , budú tak v značnom rozsahu poškodené predovšetkým práva sťažovateľky

ako žalobkyne.

Námietku zaujatosti podal aj dr. J , ktorý navyše uviedol, že so sudkyňou majú

spoločnú dcéru a sú medzi nimi mimoriadne negatívne vzťahy, keďže sudkyňa podala naňho

trestné oznámenie, a to len niekoľko týždňov pred pojednávaním konaným 10. júna 2014.

4

Sudkyňa sa k námietke vyjadrila 3. júla 2014. Uviedla, že sa necíti zaujatá, nemá

žiadny vzťah k prerokovávanej veci, účastníkom konania a ani k ich právnym zástupcom.

Súčasne však uviedla, že bola manželkou dr. J , manželstvo bolo rozvedené

rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť 26. marca 2010, na spoločnej adrese

s dr. J sa nezdržiava asi päť rokov. Neudržiava s ním žiadny kontakt a nemá

k nemu žiadny vzťah. Konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov

medzi nimi vedené nebolo. V rozvodovom rozsudku bola dr. J uložená

vyživovacia povinnosť na maloletú dcéru, a keďže si túto povinnosť dobrovoľne neplnil,

sudkyňa oznámila túto skutočnosť orgánom činným v trestnom konaní.

Sťažovateľka zastáva názor, že ak sudkyňa napriek uvedeným objektívnym faktom

tvrdí, že k dr. J nemá žiadny vzťah, toto tvrdenie nemôže byť pravdivé, a to tak

z hľadiska ňou uvádzaných objektívnych skutočností, ako aj z hľadiska schopností ľudskej

psychiky.

Vo vyjadrení sudkyne sa ďalej uvádza, že pojednávanie, ktoré sa malo konať 10. júna

2014, bolo odročené na žiadosť dr. J . Toto tvrdenie je podľa sťažovateľky

nepravdivé. Fakt, že sa pojednávanie konalo napriek žiadosti dr. J o jeho

odročenie, je len demonštrovaním skutočnosti, že sudkyňa počas pojednávania 10. júna

2014 odňala vedľajšiemu účastníkovi jeho procesné práva, čím de facto preukázala svoju

zaujatosť voči dr. J , dôsledkom čoho je neschopnosť viesť pojednávanie v súlade

so zákonnou úpravou.

Krajský súd uznesením č. k. 1355 z 15. júla 2014 vyslovil, že

sudkyňa nie je vylúčená z prerokovávania a rozhodovania veci. Uznesenie krajského súdu

bolo sťažovateľke doručené 8. septembra 2014.

Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu jej označených práv podľa ,

listiny a dohovoru.

Sťažovateľka považuje uznesenie krajského súdu predovšetkým za nepreskúmateľné.

Tento bez relevantného odôvodnenia len konštatoval, že dr. J a sudkyňa sú bývalými

manželmi, majú spoločné dieťa, nemajú vyporiadané majetkovoprávne vzťahy a vyživovaciu

povinnosť k dieťaťu. Nevysporiadal sa so skutočnosťou, že sudkyňa podala na dr. J

trestné oznámenie, hoci ide o nespornú skutočnosť, ale ani s tým, že obaja majú

zaregistrovanú rovnakú adresu trvalého bydliska. Neidentifikoval ani to, čo znamená stav

„bežný v porozvodovom období“.

Krajský súd podľa sťažovateľky neodôvodnil ani to, prečo sa odklonil od

stabilizovanej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej je

neprípustné, aby v jednom konaní vystupovali bývalí manželia v postavení sudca a právny

zástupca, resp. účastník konania ().

Ďalej krajský súd podľa názoru sťažovateľky ani čiastočne nevysvetlil, prečo

považuje vzťahy medzi dr. J a sudkyňou za neutrálne, a to s prihliadnutím na

trestné konanie vyplývajúce z ich spoločných osobných vzťahov. V rozpore s tým krajský

súd navyše zmätočne tvrdí, že na vznik pochybností o zaujatosti sudkyne je potrebné

preukázanie aktívneho alebo pasívneho negatívneho postoja sudkyne k dr. J .

Podľa názoru sťažovateľky akýkoľvek vzťah v porozvodovom období, či už

neštandardný, alebo bežný je relevantným dôvodom na závažné pochybnosti o zaujatosti

sudkyne voči účastníkom konania a ich právnym zástupcom.

Uznesenie krajského súdu je podľa presvedčenia sťažovateľky svojvoľné (arbitrárne).

Je to dané tým, že krajský súd zatajil svoje myšlienkové pochody a úvahy a namiesto

relevantného odôvodnenia iba stručne uviedol, že zo subjektívneho vyjadrenia sudkyne

nevyplýva antagonistický vzťah voči dr. J , ktorý by vzbudzoval pochybnosti

o možnosti konať vo veci nezaujato a zákonne rozhodnúť. Okrem toho podľa názoru

krajského súdu malo byť povinnosťou dr. J uprieť vedľajšiemu účastníkovi jeho

právo na slobodný výber právneho zástupcu.

6

Aj keď sa sudkyňa vyjadrila tak, že sa necíti byť zaujatá, bolo nutné posúdiť, či sú

objektívne oprávnené pochybnosti sťažovateľky o nezaujatosti sudkyne. Pritom pre

vylúčenie sudkyne z konania stačila pochybnosť o jej nestrannosti. Účastník konania nemusí

totiž preukazovať zaujatosť sudcu.

Sťažovateľka poukázala aj na to, že krajský súd v závere uznesenia uviedol, že

dr. J mal odmietnuť právne zastúpenie vedľajšieho účastníka, keď sa dozvedel o tom,

že vo veci koná jeho bývalá manželka. Pritom z dostupných tvrdení nevyplýva, že

dr. J mal pri prevzatí právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka vedomosť o tom,

ktorý konkrétny sudca vo veci rozhoduje. Súčasne sťažovateľka zdôrazňuje, že každý má

právo vybrať si právneho zástupcu, ku ktorému má dôveru. Precedens, ktorý sa snaží krajský

súd vytvoriť a podľa ktorého advokát by mal mať povinnosť odmietnuť zastupovanie klienta

v prípade, že vo veci rozhoduje zaujatý sudca, je podľa sťažovateľky absolútne neprijateľný

a právne neudržateľný.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné práva obchodnej spoločnosti EKOTEZ SLOVAKIA spol. s r. o.

v likvidácii

na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 (...) a podľa článku 36 ods. 1

Listiny(...),

na zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 (...) a článku 38 ods. 1

Listiny(...),

na spravodlivý proces a na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa

článku 6 ods. 1 Dohovoru(...),

uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 15.07.2014, sp. zn. 1355

porušené boli.

II. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 15.07.2014, sp. zn. 1355

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti EKOTEZ

SLOVAKIA spol. s r. o. v likvidácii trovy konania v sume 340,90 EUR na účet obchodnej

spoločnosti BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

Z vyjadrenia žalovaných z 28. októbra 2014 doručeného ústavnému súdu 31. októbra

2014 (vyjadrenie podali žalovaní spontánne a iniciatívne bez výzvy ústavného súdu, pozn.)

vyplýva, že aj keď žalovaní nie sú účastníkmi konania vedeného ústavným súdom, považujú

za potrebné písomne sa vyjadriť k sťažnosti. Sťažnosť je podľa žalovaných pokračovaním

snahy sťažovateľky o odňatie veci zákonnému sudcovi, čím dochádza k ďalšiemu

predlžovaniu sporu. Sťažnosť obsahuje nepresné citácie, zavádzajúce, ale aj nepravdivé

tvrdenia a účelový popis skutkového stavu. Sťažnosť bola podaná neoprávnenou osobu,

keďže sťažovateľka ju podala namiesto vedľajšieho účastníka, ktorý vlastnú lehotu na

uplatnenie námietky zaujatosti sudkyne zmeškal. Konanie začalo 15. mája 2008 a trvá už

viac ako šesť rokov. Jediným subjektom na strane žalobcu bola od začatia sporu do júna

2014 sťažovateľka. Na pojednávaní konanom 20. marca 2014 sťažovateľka podľa

ustanovenia požiadala sudkyňu o predbežné

právne posúdenie veci. Keďže vyjadrenie sudkyne nebolo v súlade s očakávaniami

sťažovateľky, pristúpila k „zmene taktiky“. Jej účelom malo byť odňatie veci sudkyni, resp.

jej pridelenie inému sudcovi. Na ďalšom pojednávaní 28. apríla 2014 sťažovateľka

oznámila, že jej konateľ má záujem vystupovať v konaní ako vedľajší účastník na strane

sťažovateľky. Pritom vedľajší účastník od začiatku sporu sa pojednávaní aktívne

zúčastňoval. Tvrdenie, podľa ktorého žalovaní sa s týmto návrhom stotožnili, nezodpovedá

skutočnosti. Mali pochybnosti o opodstatnenosti takéhoto návrhu, ale napriek tomu

nenamietali, a to preto, aby vec nemusela byť postúpená krajskému súdu, čím by sa konanie

zase predĺžilo. Ďalšie pojednávanie bolo odročené na 10. jún 2014. Deň predtým (teda

9. júna 2014) vedľajší účastník oznámil, že za právneho zástupcu si zvolil dr. J .

Tento je „náhodou“ bývalým manželom sudkyne. Vedľajší účastník v skutočnosti 9. júna

2014 nielen požiadal dr. J o právne zastúpenie, ale dr. J zastupovanie aj

prevzal, pričom splnomocnenie a žiadosť o odročenie pojednávania boli okresnému súdu

doručené toho istého dňa. Právny zástupca žalovaných v skutočnosti na pojednávaní

10. júna 2014 uviedol, že predpokladá vznesenie námietky zaujatosti zo strany právneho

8

zástupcu vedľajšieho účastníka voči sudkyni v prípade, ak dôjde k odročeniu pojednávania

s tým, že ak sa tak stane, potom bude využitá možnosť riešiť vec aj pred disciplinárnou

komisiou Slovenskej advokátskej komory. Nepravdivé, vymyslené a účelovo motivované je

tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého sa právny zástupca žalovaných mal vyhrážať právnemu

zástupcovi sťažovateľky, vyvíjať tlak na sudkyňu a súčasne prezradiť, že dôverne pozná

osobný život sudkyne. Námietka zaujatosti predložená sťažovateľkou vytýka jednak postup

sudkyne v konaní, ale tiež namieta jej predchádzajúce manželstvo s právnym zástupcom

vedľajšieho účastníka. Pritom platí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti

spočívajúce v jeho postupe v konaní alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach. Dôvodom

vylúčenia sudcu nemôže byť ani jeho vyjadrenie v zmysle ustanovenia § 100 ods. 1

. Obsah zápisnice o pojednávaní z 10. júna 2014 usvedčuje

sťažovateľku z vopred pripraveného plánu vylúčiť sudkyňu z konania nezákonným

spôsobom. Zo zápisnice totiž nevyplýva ani zmienka o tom, z akého dôvodu by mala byť

sudkyňa z konania vylúčená. Preto ak sťažovateľka, resp. jej likvidátorka, čítali zápisnicu

a vyvodili z nej záver, že dr. J je bývalým manželom sudkyne, mohli to takto

„zistiť“ iba vtedy, ak túto informáciu vopred poznali. Nezodpovedá pravde tvrdenie, podľa

ktorého dôvod údajnej zaujatosti mal odznieť mimo zápisnicu. V súvislosti s námietkou

zaujatosti vedľajšieho účastníka voči sudkyni je podstatné, že nebola podaná v zákonnej 15

dňovej lehote v zmysle , keďže právny zástupca

vedľajšieho účastníka, ktorý právne zastupovanie prevzal 9. júna 2014, sa najneskôr tento

deň mohol objektívne dozvedieť, kto je zákonným sudcom vo veci. Námietka bola podaná

až 25. júla 2014, teda 1 deň po uplynutí zákonnej lehoty, a to elektronicky. Bola preto

podaná oneskorene. Sťažovateľku nemožno považovať pre nedostatok príčinnej súvislosti za

osobu oprávnenú namietať zaujatosť sudkyne, keďže dôvody zaujatosti vyvodzuje zo vzťahu

medzi právnym zástupcom vedľajšieho účastníka a sudkyňou. Existuje iba nízka

pravdepodobnosť, že by si vedľajší účastník zvolil právneho zástupcu bez toho, aby o tom

vedel právny zástupca sťažovateľky. Sťažovateľke chýba na podanie sťažnosti aktívna

legitimácia. Postup sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti za vedľajšieho účastníka,

sa dá jednoducho vysvetliť tým, že samotný účastník zmeškal lehotu na podanie námietky

zaujatosti.

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. Spr 687/15 z 19. júna 2015 doručeného

ústavnému súdu faxom toho istého dňa a poštou 24. júna 2015 vyplýva, že pri interpretácii

ustanovenia sa príslušný senát riadil ústavným

právom účastníka konania na prejednanie veci pred nestranným súdom a zásadami prijatými

judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), pričom zároveň

prihliadol aj na ústavnú zásadu, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému

sudcovi. Skutočnosť, že účastník zo svojho subjektívneho hľadiska cíti zaujatosť zákonného

sudcu, nezakladá bez ďalšieho dôvod na jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania

veci, ak povaha okolností, z ktorých vyvodzuje možnosť vzniku pochybností o jeho

nezaujatosti, nemôže z objektívneho hľadiska viesť k legitímnym pochybnostiam

o nestrannosti súdneho rozhodovania. Treba uviesť, že okresný súd nepostupoval spôsobom,

ktorý by mohol viesť k takýmto pochybnostiam. Krajský súd vychádzal z názoru, že ani

bývalý manželský vzťah sudcu a právneho zástupcu účastníka konania a z neho prameniace

nedorozumenia premietnuté do občiansko právnej alebo obchodno právnej roviny nemôžu

bez ďalšieho ohroziť nestrannosť sudcu. Krajský súd vychádzal aj zo skutočnosti, že sudca

musí mať dostatok schopností ovládať svoje konanie vrátane sféry svojich vnútorných

pocitov. Miera schopnosti sudcu zachovať nadhľad a potrebnú dávku odstupu od veci, od

účastníkov konania a od všetkého, čo súvisí s prejednávaním veci, je daná stupňom osobnej

a osobnostnej pripravenosti sudcu na výkon súdnictva. Krajský súd skúmal námietku tak

z hľadiska naplnenia subjektívnych kritérií, ako aj existencie objektívnych skutočností,

so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu, ako to už viackrát

judikoval ESĽP. Táto judikatúra vyžaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti zakladala

na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Znamená to, že

nestrannosť možno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybností

na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. To, či krajský súd

dostatočne a do všetkých podrobností vyhodnotil aj túto objektívnu stránku nestrannosti,

ponecháva predseda krajského súdu na posúdenie ústavnému súdu. Napokon ešte uvádza, že

nálezom ústavného súdu č. k. z 1. apríla 2015 na základe sťažnosti

vedľajšieho účastníka namietajúceho porušenie rovnakých základných práv v tom istom

10

konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. júla

2014 bolo vyslovené porušenie základného práva vedľajšieho účastníka na súdnu ochranu.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 30. júna 2015 doručenej ústavnému súdu

7. júla 2015, ktorou reaguje na vyjadrenie predsedu krajského súdu, vyplýva, že s jeho

stanoviskom nesúhlasí. Predseda krajského súdu sa nezaoberal konkrétnymi námietkami

uvedenými v sťažnosti. Iba vo všeobecnosti uvádza, že ani bývalý manželský vzťah sudcu

a právneho zástupcu účastníka konania a z neho prameniace nedorozumenia nemôžu bez

ďalšieho ohroziť nestrannosť sudcu, ktorý musí mať dostatok schopností ovládať svoje

konanie vrátane sféry svojich vnútorných pocitov. Krajský súd teda uvádza, že daný rodinný

a príbuzenský vzťah medzi sudkyňou a právnym zástupcom vedľajšieho účastníka považuje

za absolútne neutrálny. Pritom ako podstata konania sa javí skutočnosť, či naozaj môže byť

ohrozená nestrannosť sudkyne, ktorá je v blízkom rodinnom zväzku s právnym zástupcom

alebo účastníkom konania, navyše pokiaľ v tomto vzťahu dochádza k preukázateľnému

vzniku sporov dokonca v trestno právnej rovine. Podľa výkladu prezentovaného krajským

súdom nie je možné, aby bol akýkoľvek sudca zaujatý, pretože všetci sudcovia sú pripravení

na výkon súdnictva tak, aby nikdy neboli ovplyvnení okolnosťami odlišnými od zákona.

V skutočnosti však sudcovia napriek tomu, že majú byť morálnym a odborným vzorom

spoločnosti, majú aj svoj osobný život ako všetci ostatní občania a tento ich ako každú

ľudskú bytosť ovplyvňuje. Nemožno súhlasiť ani s názorom, podľa ktorého nestrannosť

nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybností na nestrannosť

sudcu, ho automaticky vylúči ako sudcu nestranného. Tento názor nerešpektuje

rozhodovaciu prax ESĽP, ktorý dlhodobo uplatňuje tzv. teóriu zdania, podľa ktorej nestačí,

že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach

účastníkov. Spravodlivosť totiž nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že je

vykonávaná. Sudca sa má objektívne javiť v očiach účastníkov, že je nestranný a zároveň

musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti.

S poukazom aj na ustanovenie v prípade

existencie relevantných pochybností nie je možné v právnom štáte pripustiť, aby vo veci

samej rozhodoval ten sudca, v súvislosti s ktorým sú dané ako objektívne skutočnosti

existencia bývalého manželského vzťahu, trvajúci rodičovský vzťah k maloletému dieťaťu,

nevyporiadané majetkové spory a podanie trestného oznámenia na právneho zástupcu

jedného z účastníkov konania.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. z 30. apríla 2015,

vyjadrenie predsedu krajského súdu, ako aj repliku sťažovateľky aj žalovaným, aby sa aj

mohli vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu by aj oni mohli byť

dotknutí na svojich právach.

Zo spoločného vyjadrenia žalovaných z 24. júna 2015 doručeného ústavnému súdu

29. júla 2015 vyplývajú v zásade rovnaké skutočnosti a názory, aké uviedli žalovaní už

vo svojom spontánne podanom vyjadrení z 28. októbra 2014. Ďalej uvádzajú, že krajský súd

správne poukazuje na to, že dr. J 9. júna 2014 musel mať vedomosť o osobe

zákonného sudcu vo veci a v prípade pochybnosti o nezaujatosti sudkyne voči jeho osobe

mohol právne zastúpenie vedľajšieho účastníka neprijať. Bez hlbšieho právneho významu je

stanovisko sťažovateľky popisujúce akúsi povinnosť preberať právne zastúpenia. Možno

zhrnúť, že vedľajší účastník si mohol právneho zástupcu zvoliť a týmto mohol byť aj

dr. J . Rovnako dr. J mal nespochybniteľné právo zastupovanie neprijať.

Ak sa však rozhodol, že ho prevezme, potom bol povinný rešpektovať sudkyňu náhodne

vybranú v zmysle rozvrhu práce. Napokon žalovaní opätovne poukazujú na to, že

sťažovateľku nemožno považovať za aktívne legitimovanú a jej sťažnosť mala byť

odmietnutá ako podanie neoprávnenej osoby. Navrhujú preto sťažnosť ako nedôvodnú

odmietnuť.

II.

Z námietky zaujatosti žalobkyne voči sudkyni zo 17. júna 2014 doručenej okresnému

súdu 24. júna 2014 vyplýva, že sudkyňa sa počas pojednávania konaného 10. júna 2014

začala radiť s právnymi zástupcami žalovaných o tom, či je pojednávanie nutné odročiť. Títo

na ňu vyvíjali tlak a žiadali ju, aby vo veci bezodkladne rozhodla, pretože v opačnom

12

prípade bude podaná námietka zaujatosti. Po prečítaní zápisnice z pojednávania zostala

likvidátorka sťažovateľky šokovaná zistením, že právny zástupca žalovaných predpokladá

vznesenie námietky zaujatosti právnym zástupcom vedľajšieho účastníka voči sudkyni, ak

dôjde k odročeniu pojednávania, pričom ak sa tak stane, tak právny zástupca využije

možnosť riešiť vec aj pred disciplinárnou komisiou Slovenskej advokátskej komory. Právny

zástupca sa teda nielen otvorene a priamo na pojednávaní vyhrážal právnemu zástupcovi

sťažovateľky, ale súčasne prezradil novú informáciu, teda že dôverne pozná osobný život

sudkyne, keď uviedol, že dr. J je jej bývalým manželom. Právny zástupca

žalovaných reagoval spontánne okamžite potom, ako zistil, kto zastupuje vedľajšieho

účastníka. Je preto zrejmé, že informáciou o osobných vzťahoch sudkyne disponoval počas

celého konania. Naproti tomu vedľajší účastník, ale ani likvidátorka sťažovateľky túto

vedomosť dovtedy nemali, keďže to nenaznačovalo ani priezvisko sudkyne, ktorá si po

rozvode neponechala priezvisko bývalého manžela, čo evokuje negatívne okolnosti ich

rozvodu. Vzhľadom na uvedenú situáciu je preukázané, že žalovaní, resp. ich právni

zástupcovia majú so sudkyňou osobný vzťah, keďže dokonca disponujú intímnymi

informáciami o tom, kto sú jej bývalí partneri. Do momentu, keď právny zástupca

žalovaných začal hovoriť o podaní námietky zaujatosti, nemala likvidátorka sťažovateľky

o tomto blízkom vzťahu vedomosť a sudkyňa nikdy neuviedla, že je vo veci zaujatá.

Námietku zaujatosti vznáša sťažovateľka predovšetkým z dôvodu existencie

predchádzajúceho manželského vzťahu medzi sudkyňou a právnym zástupcom vedľajšieho

účastníka dr. J . Nepochybne ide o osobný vzťah, ktorý presahuje bežný rámec

profesionálneho vzťahu sudcu a advokáta. Skutočnosť, že sa sudkyňa a dr. J

rozviedli, znamená, že sú medzi nimi negatívne emócie. Sťažovateľka vyzvala vedľajšieho

účastníka na vstup do konania na svojej strane preto, aby získala v konaní silnejšie

postavenie. Ak je však sudkyňa v negatívnom osobnom porozvodovom vzťahu s právnym

zástupcom vedľajšieho účastníka, budú tak predovšetkým v značnom rozsahu poškodené

práve práva sťažovateľky.

Z vyjadrenia sudkyne k námietkam zaujatosti sťažovateľky a vedľajšieho účastníka

z 3. júla 2014 vyplýva, že sa vo veci necíti zaujatá, nemá žiadny vzťah k prerokovávanej

veci, účastníkom konania a ani k ich právnym zástupcom. Je pravdou, že bola manželkou

dr. J , ktorý 9. júna 2014 prevzal zastupovanie vedľajšieho účastníka na strane

sťažovateľky. Manželstvo sudkyne s dr. J bolo rozvedené s právoplatnosťou dňom

26. marca 2010. Na spoločnej adrese v N sa nezdržiava asi päť rokov. S dr. J

neudržiava žiadny (písomný, telefonický, osobný) kontakt. Nemá k nemu žiadny vzťah.

O vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov konanie vedené nebolo.

V rozvodovom rozsudku bola dr. J uložená vyživovacia povinnosť na (v tom čase

maloletú) dcéru. Keďže si zákonnú povinnosť dobrovoľne neplnil, sudkyňa oznámila túto

skutočnosť orgánom činným v trestnom konaní. K ostatným údajom uvedeným

v námietkach sa nevyjadruje. Sú irelevantné a nepravdivé.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 1355 z 15. júla 2014 vyplýva, že

sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod

sp. zn. . Podľa názoru krajského súdu skutočnosti súvisiace s konaním

pojednávania 10. júna 2014 spočívajú v okolnostiach a postupe sudkyne v prerokúvanej

veci, a preto v zmysle ustanovenia nie sú

dôvodom na vylúčenie sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci. Na tieto skutočnosti preto

krajský súd neprihliadal. Vychádzajúc z argumentácie podaných námietok zaujatosti

v súvislosti s existenciou bývalého manželského vzťahu dr. J so sudkyňou,

nedoriešených majetkoprávnych vzťahov, ako aj vyživovacej povinnosti k maloletej dcére,

nemožno bez ďalšieho, a to bez preukázania aktívneho alebo pasívneho negatívneho postoja

sudkyne k dr. J , ktorý by mohol mať vplyv na jej konanie v prerokúvanej veci,

dospieť k záveru, že sú dôvody na vylúčenie sudkyne z prerokúvania a rozhodovania veci.

Sudkyňa vo svojom vyjadrení poukázala na skutkový stav, ktorý možno považovať za bežný

v porozvodovom období, pričom z jej vyjadrenia nevyplýva antagonistický vzťah voči dr.

J vzbudzujúci pochybnosti o jej možnosti ďalej konať vo veci nezaujato

a zákonne rozhodnúť. Krajský súd poukazuje aj na skutočnosť, že v čase prevzatia právneho

zastúpenia vedľajšieho účastníka dr. J 9. júna 2014 tento musel mať vedomosť, kto

je zákonným sudcom v prerokúvanej veci a v prípade pocitu pochybnosti o nezaujatosti

sudkyne voči jeho osobe mohol právne zastúpenie vedľajšieho účastníka neprijať.

14

Z nálezu ústavného súdu č. k. z 1. apríla 2015 vyplýva, že bolo

porušené základné právo vedľajšieho účastníka na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 15. júla 2014. Uznesenie

krajského súdu sp. zn. z 15. júla 2014 bolo zrušené a vec mu bola vrátená na

ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti nebolo sťažnosti vyhovené. Podľa názoru ústavného súdu

krajský súd nepovažoval za potrebné overiť si charakter a intenzitu vzájomných vzťahov

medzi sudkyňou a dr. J , a tým prispieť k odstráneniu pochybností o nezaujatosti

sudkyne aj z objektívneho hľadiska. V posudzovanom prípade nedal krajský súd

v odôvodnení uznesenia uspokojivú odpoveď na kľúčovú otázku nastolenú vedľajším

účastníkom ako sťažovateľom v ním vznesenej námietke zaujatosti, či medzi jeho právnym

zástupcom a sudkyňou existuje taký vzťah, ktorý by objektívne mohol spochybňovať jej

nezaujatosť (nestrannosť). Odpoveď na túto otázku môže ústavne akceptovateľným

spôsobom krajský súd sformulovať až po doplnení dokazovania. Po vrátení veci na ďalšie

konanie bude úlohou krajského súdu v rámci opätovného prerokovania veci doplniť

dokazovanie a na základe náležite zisteného skutkového stavu vo veci rozhodnúť tak, aby

v uznesení o vylúčení, resp. nevylúčení zákonnej sudkyne boli uvedené relevantné dôvody

na jej vylúčenie, resp. nevylúčenie.

Podľa zistenia ústavného súdu krajský súd dosiaľ nerozhodol opätovne o námietke

zaujatosti sudkyne podanej vedľajším účastníkom, a to potom, ako nálezom ústavného súdu

č. k. z 1. apríla 2015 bolo uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 15. júla 2014 zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa sťažovateľky sudkyňu nemožno považovať za nezaujatú a nestrannú vzhľadom

na preukázaný negatívny porozvodový vzťah medzi ňou a dr. J ako právnym

zástupcom vedľajšieho účastníka. O kvalite tohto vzťahu svedčí skutočnosť, že sudkyňa

podala na dr. J trestné oznámenie.

16

Krajský súd aj žalovaní sú presvedčení, že uznesenie krajského súdu vrátane jeho

odôvodnenia obstojí. Kým podľa krajského súdu bývalý manželský vzťah sudkyne

a právneho zástupcu účastníka konania a z neho prameniace nedorozumenia nemôžu bez

ďalšieho ohroziť nestrannosť sudkyne, žalovaní akcentujú názor, podľa ktorého sťažovateľka

nebola aktívne legitimovaná námietku zaujatosti sudkyne podať, keďže sa táto opiera o jej

vzťah k právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka.

Doterajšiu relevantnú judikatúru ústavného súdu k problematike práva účastníka

konania na nezaujatého a nestranného sudcu možno zhrnúť takto:

Z a dohovoru vyplýva právo účastníka súdneho

konania na nestranný súd, ktorému zodpovedá ústavná povinnosť súdov prerokovať

a rozhodnúť každú vec tak, aby voči účastníkom postupovali nezaujato a neutrálne,

žiadnemu z nich nenadŕžali a objektívne posúdili všetky skutočnosti závažné

pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké

príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ má

právomoc o nich rozhodnúť (m. m. , , ). Obsahom

práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom však nie je povinnosť súdu vyhovieť

návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prerokovávania

a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci

nestranným súdom je len povinnosť súdu ústavne akceptovateľným spôsobom prerokovať

každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia

veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (m. m. ).

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je

v občianskom súdnom konaní garantované najmä prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu

z ďalšieho prejednávania a rozhodovania predmetnej veci pre zaujatosť. Z uvedeného

dôvodu možno sudcu vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základe

návrhu samotného sudcu. Podrobnosti o rozhodovaní súdu o námietkach zaujatosti upravuje

v až .

Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti)

a straníckosti. V judikatúre ESĽP, na ktorú nadväzuje aj judikatúra ústavného súdu,

sa rozlišuje posudzovanie nestrannosti podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe

osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa

objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola

z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (, ).

Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,

resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý

mohol byť. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť

jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne

funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám

konania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani

na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti

byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností,

ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach účastníkov konania a verejnosti

(m. m. , ).

Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu,

ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania,

podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký javiť aj

objektívne v očiach účastníkov konania. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa

musí aj javiť, že má byť vykonávaná (rozsudok ESĽP vo veci Delcourt v. Belgicko

zo 17. 1. 1970). V tomto smere i zdanie môže byť dôležité. Mal by byť vylúčený každý

sudca, u ktorého existuje opodstatnená obava, že nie je celkom nestranný, pretože v stávke

je dôveryhodnosť, ktorú musí súdna moc vzbudzovať v demokratickej spoločnosti a hlavne

u účastníkov konania (rozsudok ESĽP vo veci Piersack v. Belgicko z 21. 9. 1982, obdobne

rozsudok ESĽP vo veci Padovani v. Taliansko z 26. 2. 1993, m. m. tiež napr. nález

ústavného súdu sp. zn. ).

18

Pri aplikácii už uvedených všeobecných záverov na danú vec treba z pohľadu

ústavného súdu predovšetkým po skutkovej stránke konštatovať, že podstatou námietky

zaujatosti podanej sťažovateľkou a doručenej okresnému súdu 24. júna 2014 je existencia

predchádzajúceho manželského vzťahu medzi sudkyňou a právnym zástupcom vedľajšieho

účastníka, následne ich rozvod a z neho vyplývajúce negatívne emócie. Námietku zaujatosti

podal aj dr. J v zastúpení vedľajšieho účastníka (okresnému súdu bola doručená

25. júna 2014), ktorý uviedol, že so sudkyňou majú spoločnú dcéru a sú medzi nimi

mimoriadne negatívne vzťahy, keďže sudkyňa podala naňho trestné oznámenie, a to len

niekoľko týždňov pred pojednávaním konaným 10. júna 2014. Sudkyňa vo vyjadrení

k podaným námietkam zaujatosti z 3. júla 2014 uviedla, že sa necíti zaujatá a nemá žiadny

vzťah k prerokovávanej veci, účastníkom konania a ani k právnym zástupcom. Bola

manželkou dr. J , manželstvo bolo rozvedené v roku 2010, neudržiava

s dr. J žiadny kontakt a nemá k nemu žiadny vzťah. Keďže dr. J

dobrovoľne neplnil súdom určenú vyživovaciu povinnosť na maloletú dcéru, oznámila túto

skutočnosť orgánom činným v trestnom konaní. Ústavný súd nálezom č. k.

36 z 1. apríla 2015 vyslovil porušenie základného práva vedľajšieho účastníka na súdnu

ochranu podľa a listiny, ako aj jeho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 15. júla 2014 s tým, že toto uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd vo svojom uznesení č. k.

1355 z 15. júla 2014 v podstate zaoberal iba hodnotením subjektívneho

stanoviska sudkyne o tom, že sa necíti byť zaujatá. V tejto súvislosti dospel k záveru, podľa

ktorého stanovisko sudkyne obstojí, pretože, vychádzajúc z argumentácie podaných

námietok zaujatosti, nemožno bez ďalšieho (bez preukázania aktívneho alebo pasívneho

negatívneho postoja sudkyne k dr. J ) dospieť k záveru, že sú dôvody na vylúčenie

sudkyne z prerokúvania a rozhodovania veci.

Z uvedeného možno vyvodiť, že krajský súd opomenul vec posudzovať

z objektívneho pohľadu. Nevzal dostatočne do úvahy, že sudca síce môže byť subjektívne

absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným

pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, na jeho pomer k veci, účastníkom

konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Inými slovami, neprihliadal na tzv. teóriu

zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale sa musí ako taký javiť aj

objektívne v očiach účastníkov konania.

Za najmarkantnejší objektívny príznak považuje ústavný súd nespornú (aj sudkyňou

potvrdenú) skutočnosť, podľa ktorej sudkyňa, ktorej manželstvo s právnym zástupcom

vedľajšieho účastníka bolo rozvedené, podala na právneho zástupcu vedľajšieho účastníka

trestné oznámenie pre neplnenie vyživovacej povinnosti voči spoločnej maloletej dcére.

Za takéhoto stavu sa sudkyňa podľa názoru ústavného súdu nemôže z objektívneho hľadiska

javiť v očiach sťažovateľky ako nezaujatá a nestranná, a to tým viac, že vedľajší účastník,

ktorého právne zastupuje bývalý manžel sudkyne, vystupuje v konaní na strane sťažovateľky

ako žalobkyne.

Na uvedených záveroch nič nemenia námietky uplatnené žalovanými. Ide najmä

o ich názor, podľa ktorého sťažovateľka nie je vecne aktívne legitimovaná namietať zaujatosť

sudkyne z dôvodu jej vzťahu k právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka. Žalovaní vlastne

tvrdia, že na základe použitého argumentu je na podanie námietky zaujatosti vecne aktívne

legitimovaný vedľajší účastník.

Uvedené stanovisko žalovaných nemožno akceptovať. Ako to už bolo konštatované,

vedľajší účastník vstúpil do konania na strane sťažovateľky ako žalobkyne, a preto

sťažovateľka a vedľajší účastník majú záujem na dosiahnutí rovnakého výsledku.

Ďalšie námietky žalovaných (údajne oneskorene podaná námietka zaujatosti

zo strany vedľajšieho účastníka, údajná vedomosť dr. J v momente prevzatia

zastupovania, že danú právnu veci rieši jeho bývalá manželka, otázka správnosti či

nesprávnosti postupu dr. J , keď zastupovanie prevzal napriek skutočnosti, že vec

súdi jeho bývalá manželka) nie sú z pohľadu rozhodovania krajského súdu o námietke

20

zaujatosti podanej sťažovateľkou nijako relevantné, pretože sa týkajú námietky podanej

vedľajším účastníkom.

Vzhľadom na všetky uvedené argumenty došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a listiny, ako aj jej

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Zároveň to znamená, že už nie je potrebné osobitne sa zaoberať namietaným

porušením základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa

a čl. 38 ods. 1 listiny.

Sťažovateľka požadovala náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume

340,90 €.

Ústavný súd zistil, že správne by sťažovateľke patrila náhrada trov v celkovej výške

518,76 €, a to za 2 úkony právnych služieb v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia

a sťažnosť) po 134 €, za 1 úkon právnych služieb v roku 2015 (replika na vyjadrenie

krajského súdu) vo výške 139,83 €, ako aj režijný paušál 2 krát po 8,04 € a 1 krát 8,39 €,

ale tiež daň z pridanej hodnoty vo výške 86,46 €. Nebolo však možné priznať sťažovateľke

náhradu trov v sume prevyšujúcej čiastku ňou požadovanú, a preto bola priznaná suma

340,90 € (bod 2 výroku nálezu).

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení v zásade prichádzalo do úvahy, aby ústavný súd

zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 1355 z 15. júla 2014 a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že citované uznesenie krajského súdu, ktorým tento rozhodol uno

actu tak o námietke zaujatosti podanej sťažovateľkou, ako aj o námietke zaujatosti podanej

vedľajším účastníkom, ústavný súd zrušil už nálezom č. k. z 1. apríla

2015 na základe sťažnosti podanej vedľajším účastníkom, nebolo možné vyhovieť sťažnosti

v časti, v ktorej sa sťažovateľka domáhala zrušenia tohto uznesenia a vrátenia veci na ďalšie

konanie (bod 3 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na časť vety pred bodkočiarkou , podľa ktorého proti

rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou

rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom

konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015

22