Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 320/2015
PDF · 374.91 KB
No categories available
III. ÚS 320/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného obchodnou spoločnosťou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo
námestie 25, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Juraj Bizoň, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre
č. k. 8 NcC 22/2014 763 z 28. júla 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra
2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1
listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 NcC 22/2014 763 z 28. júla 2014 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“).
Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol o námietke zaujatosti vznesenej
sťažovateľom voči sudkyni Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) Mgr. Denise
Mesárošovej (ďalej aj „namietaná sudkyňa“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 223/2009
tak, že ju z prejednávania a rozhodovania v označenej veci nevylúčil.
Sťažovateľ uvádza, že dôvodom podanej námietky zaujatosti bola skutočnosť, že
sťažovateľ a manžel namietanej sudkyne sú „priami ekonomickí konkurenti na trhu
právnych služieb v obvode sudkyne, v Nitre“, a tak aj namietaná sudkyňa vzhľadom na svoje
manželstvo je de facto ekonomickým konkurentom sťažovateľa, čo má potom dosah na jej
rozhodovaciu činnosť. Sťažovateľ následne poukazuje na „jej dielčie rozhodovanie“ a obsah
jej vyjadrenia k vznesenej námietke zaujatosti, v ktorom ho mala ako odporcu v konaní
znevažovať. Ďalej poukazuje na „skutočnosť, že Sudkyňa uvádza až nepravdy
o nepredkladaní listín a odmietaní vyjadrovania k predmetu konania... a bezdôvodne ma
obviňuje zo spôsobovania prieťahov v konaní, napriek tomu, že Sudkyňa sama opakovane
vyžaduje stále tie isté informácie o mojich majetkových pomeroch od tretích subjektov a ako
účastníka ma o ne ani nepožiada“.
Porušenie označených práv vidí sťažovateľ v skutočnosti, že „napriek uvedeniu
skutočností preukazujúcich pomer a zaujaté konanie Sudkyne voči jednému z účastníkov
konania, táto nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci... Porušovateľ
v Napadnutom uznesení evidentne podceňuje skutočnosti uvedené v námietke zaujatosti
doručenej dňa 13.06.2014 a napriek ich závažnosti ich nepovažuje za relevantné.
Porušovateľ taktiež neuvádza konkrétne dôvody, ktoré ho viedli k záverom uvedeným
v Napadnutom uznesení... V nadväznosti na správanie Sudkyne voči mne som presvedčený,
že naša ekonomická konkurencia ovplyvňuje správanie Sudkyne, sudkyňa sa zdá zaujatá,
koná zaujate, vyjadruje sa zaujate a táto jej zaujatosť je spôsobilá ovplyvniť aj jej
rozhodovanie v konaní vedenom na Okresnom súde Nitra. sp. zn. 17C/223/2009.“.
Sťažovateľ následne tvrdí, že vzťah namietanej sudkyne k jeho osobe dosahuje „taký
charakter a intenzitu, že je evidentné, že táto nebude môcť rozhodovať nezávisle
a nestranne“. Nadväzne na to uvádza, že k porušeniu ním označených práv krajským
súdom došlo aj nedostatočným odôvodnením napadnutého uznesenia, čo v konečnom
dôsledku viedlo k jeho nepreskúmateľnosti.
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci
takéto rozhodnutie:
„I. Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo
nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a článku 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivý
proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Napadnutým uznesením porušené boli.
II. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 28.07.2014, sp. zn. 8NcC/22/2014 763
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
III. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť Sťažovateľovi
trovy konania v sume 340,90 €... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým krajský súd nevylúčil namietanú sudkyňu z
konania a rozhodovania veci vedenej pred okresným súdom pod sp. zn. 7 C 223/2009.
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až
čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46
ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku (ďalej aj „OSP“) garantované
prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§
14 až § 16 OSP). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa
subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní
vylúčený, je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov
podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy
nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade
sťažovateľa, ktorý oznámil skutočnosti okresnému súdu, na základe ktorých očakával, že
dôjde k vylúčeniu zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania v jeho veci) a vylúčiť
nimi označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho
obsahom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade
ani nejde o návrh, ale o oznámenie skutočností, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci) a rozhodnúť o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje
rozhodnutia, podľa ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým
osobám zaručuje” (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov
môže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup)
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov
spravodlivého procesu, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe
všeobecných súdov” (I. ÚS 24/00). Inými slovami, za situácie, ak právny poriadok pripúšťa
iné možnosti nápravy pomocou riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
Občianskeho súdneho poriadku, nie je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní
pred ústavným súdom.
Ústavný súd pripomína, že po prerokovaní a následnom vydaní rozhodnutia vo veci
samej má sťažovateľ vždy právo v rámci riadnych, ako aj mimoriadnych opravných
prostriedkov – odvolania a dovolania – namietať aj skutočnosť, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca. Ustanovenie § 221 ods. 1 písm. g) OSP zakladá prípustnosť odvolania proti
každému rozhodnutiu prvostupňového súdu vo veci samej a § 237 ods. 1 písm. g) OSP zase
prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu aj z dôvodu, že vo veci
rozhodoval vylúčený sudca. Aj z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podľa
platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi, postupov a judikatúry
všeobecného súdnictva sú závažné procesné pochybenia v konaní všeobecných súdov
(vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy)
dôvodom i na podanie dovolania (IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04, III. ÚS 640/2014).
V predmetnom konaní vedenom okresným súdom teda v prípade využitia oprávnenia
podať dovolanie priamo proti rozhodnutiu krajského súdu v merite veci (nie však proti
napadnutému rozhodnutiu krajského súdu o nevylúčení zákonnej sudkyne) opätovne
existuje „iný súd“, a to Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
povolaný na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi
súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1
ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných
prostriedkov nápravy. Takýto postup však vylučuje princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Preto
ústavný súd nemá dostatok právomoci na preskúmanie sťažovateľových námietok
o nedostatku nestrannosti sudcu, ktoré smerujú proti napadnutému postupu a uzneseniu
krajského súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K uvedenému ústavný súd navyše poznamenáva, že pokiaľ by sa v ďalšom priebehu
konania objavili nové skutočnosti objektívne a dôvodne vzbudzujúce pochybnosť
o nestrannosti a nezaujatosti sudkyne konajúcej v sťažovateľovej veci, môže sa sťažovateľ
ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom domáhať
vznesením novej námietky zaujatosti (§ 15a OSP), prípadne prostredníctvom opravných
prostriedkov [§ 201 a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) OSP, resp.
§ 237 ods. 1 písm. g) OSP], o čom svedčí aj judikatúra najvyššieho súdu, v zmysle ktorej
„Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia
nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle
ustanovenia § 237 písm. g) OSP posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju
posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli
uvedené nové skutočnosti“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta
1997).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľa uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2015