Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 619/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Urbárskeho

spoločenstva Pod Stráňou Bugľovce, pozem. spol., Bugľovce 26, právne zastúpeného

advokátom JUDr. Jánom Burocim, Advokátska kancelária, Chrapčiakova 7, Spišská Nová

Ves, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 29. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Urbárskeho spoločenstva Pod Stráňou Bugľovce, pozem. spol.,

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla

2015 doručená sťažnosť Urbárskeho spoločenstva Pod Stráňou Bugľovce, pozem. spol.

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 29. januára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je žalovaným vo veci sp. zn.

o vyslovenie neplatnosti priebehu zhromaždenia vlastníkov vedenej

na Okresnom súde Spišská Nová Ves (ďalej aj „okresný súd“). Z dôvodu pochybností

o nezaujatosti sudkyne v tejto veci boli podané námietky zaujatosti z niekoľkých dôvodov.

Bol namietaný príbuzenský vzťah sudkyne k jednému z členov navrhovateľa v prvom rade,

okrem toho však boli podľa sťažovateľa namietané oveľa závažnejšie skutočnosti, ktoré

výrazným spôsobom narušili vyžadovanú nestrannosť sudkyne a ktoré z čisto formálneho

hľadiska boli krajským súdom odmietnuté a neboli vôbec predmetom posudzovania.

Žalovaní namietali zaujatosť sudkyne cez pomer sudkyne k prerokúvanej veci, ktorá sa

oboznamovala s postojmi žalobcov mimo zákonom upraveného pojednávania bez účasti

žalovaných, keď sudkyňa pojednávala v neprítomnosti žalovaných, hoci neexistoval

zákonný dôvod na takýto postup, alebo keď sudkyňa zostáva v pojednávacej miestnosti aj

po ukončení pojednávania a debatuje len so žalobcami. O podaných námietkach rozhodoval

krajský súd, ktorý v uznesení č. k. zo 7. februára 2014 rozhodol, že

sudkyňa JUDr. Darina Puklušová nie je vylúčená z pojednávania predmetnej veci. Krajský

súd sa zaoberal len príbuzenským pomerom sudkyne k jednému z členov navrhovateľa,

pričom na ostatné námietky neprihliadal z dôvodu § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“), keďže išlo o okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní

o prerokúvanej veci.

3. Okresný súd v ďalšom postupe v tejto veci uznesením č. k.

z 20. novembra 2014 návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorý bol podaný

žalovanými v konaní o neplatnosť priebehu zhromaždenia, zamietol. Toto uznesenie súd

viackrát odôvodnil skutočnosťami, ktoré podľa názoru sťažovateľa nesporne prejudikujú

meritum veci a zjavným spôsobom preukazujú chýbajúcu subjektívnu nestrannosť sudkyne

okresného súdu. Keďže opätovne postup sudkyne v prerokúvanej veci vyvolal ďalšie

2

pochybnosti o nestrannosti sudkyne, sťažovateľ považoval za nevyhnutné na tieto chýbajúce

predpoklady nestrannosti upozorniť a uplatnil námietku zaujatosti.

4. Sťažovateľ svoje podanie rozdelil na dve časti, pričom v časti I zosumarizoval

doterajší priebeh v konaní, ktorý vyvolal otázky o chýbajúcej nestrannosti sudkyne

v prerokúvanej veci, a v časti II uviedol nové skutočnosti, ktoré vyvolali ďalšie pochybnosti

o chýbajúcej nestrannosti sudkyne.

5. Podanú námietku vyhodnotil krajský súd a napadnutým uznesením č. k.

z 29. januára 2015 na námietku neprihliadol. Krajský súd svoje

rozhodnutie primárne odôvodnil takto: „Z uvedeného vyplýva, že ak žalovaný v 5. rade

z odôvodnenia predbežného opatrenia, ako aj zo samotnej skutočnosti, že návrh na vydanie

predbežného opatrenia bol zamietnutý vyvodzuje zaujatosť sudkyne, ide o takú okolnosť,

ktorá spočíva v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci a takéto okolnosti nemôžu byť

dôvodom na vylúčenie sudcu. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Košiciach podľa § 15a

ods. 5 vyslovil, že na námietku zaujatosti neprihliada.“

6. Sťažovateľ vo svojich námietkach uplatnil niekoľko dôvodov, ktoré podľa jeho

názoru odôvodnene vyvolávajú pochybnosti o nezaujatosti a nestrannosti sudkyne v danej

veci. Okolnosti č. 2 a č. 3 boli uplatnené už pri prvej námietke zaujatosti a rovnako boli

zosumarizované aj pri druhej námietke zaujatosti, avšak krajský súd sa nimi nezaoberal ani

v jednom z prijatých uznesení, ale ich odmietol ako okolnosti, ktoré spočívajú v postupe

sudcu v konaní o prerokúvanej veci. Nevyhodnotená okolnosť č. 4 je primárnym dôvodom

podania tejto ústavnej sťažnosti.

7. K okolnosti č. 4 sťažovateľ uvádza, že okresný súd uznesením sp. zn.

zo 4. júna 2014 nariadil predbežné opatrenie, ktorým žalovanej v 1. rade uložil povinnosť

zdržať sa užívania spoločného poľovného revíru. Okresný súd sa plne stotožnil s dôvodmi

návrhu na vydanie tohto predbežného opatrenia a z uvedeného dôvodu v odôvodnení

uznesenia len odkázal na podaný návrh. Krajský súd uznesením sp. zn. z 29.

júla 2014 uznesenie prvostupňového súdu zmenil tak, že návrh na nariadenie predbežného

opatrenia zamietol. Následne žalovaní podali návrh na nariadenie predbežného opatrenia,

ktorý však prvostupňový súd uznesením sp. zn. z 20. novembra 2014

zamietol. Okresný súd odôvodnil zamietnutie návrhu aj takto: „Z odôvodnenia žalobného

návrhu (žaloby vo veci samej) a z odôvodnení oboch návrhov na vydanie predbežného

opatrenia je zrejmé, že ani jeden z účastníkov konania (sporových strán) nedisponuje

platnou a účinnou zmluvou o výkone práva poľovníctva v danom poľovnom revíre... Súd

urobil záver, že v prejednávanej veci nie sú splnené podmienky pre nariadenie

navrhovaného predbežného opatrenia, nakoľko prvým výrokom by sa dosiahlo to, žeby súd

prejudikoval vec samú (aj keď petit žaloby je gramaticky sformulovaný ináč.“

8. Uvedené výroky sudkyne v prerokúvanej veci podľa sťažovateľa úplne narušili

zdanie nestrannosti sudkyne, pretože sudkyňa sa nepochopiteľným spôsobom vyjadrila

k hmotno právnej otázke, t. j. k platnosti právneho úkonu. Táto otázka je však meritom veci

a súd ju nemôže takýmto spôsobom posudzovať. Voči takémuto neprípustnému zásahu do

nestrannosti sa ohradil sťažovateľ v podanej námietke zaujatosti.

9. Krajský súd na námietku sťažovateľa podľa jeho slov neprihliadal. Svoje

rozhodnutie odôvodnil v napadnutom uznesení aplikáciou , ako aj

skutočnosťou, že odôvodnenie rozhodnutia je významné z hľadiska presvedčivosti

a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Krajský súd podľa tvrdenia sťažovateľa evidentne

opomenul príčinu podanej námietky zaujatosti, keďže sám sťažovateľ uviedol, že

zamietnutie návrhu nie je dôvodom podanej námietky. Dôvod, z akého podal námietku

zaujatosti, vyplýva zo subjektívneho vzťahu sudkyne k prerokúvanej veci, ktorý sa prejavuje

v odôvodnení rozhodnutia. Krajský súd podľa úsudku sťažovateľa nereflektuje postupný

prechod Európskeho súdu pre ľudské práva od systému výkladu objektívnej nestrannosti in

abstracto (ktorý uprednostňuje organizačné, funkčné a procesné kritériá platné v právnom

poriadku všeobecne) k systému výkladu in concreto (ktorý uprednostňuje skúmanie

faktických procesných úkonov sudcu v konkrétnom prípade, ak tieto môže vzbudiť u

účastníkov konania pochybnosť o jeho nestrannosti). Uvedený prístup akceptuje podľa

4

odkazu sťažovateľa aj ústavný súd, a to napr. v náleze sp. zn. z 1. júla 2008,

na ktorý sťažovateľ upriamil pozornosť.

10. Postup krajského súdu, ktorý sa k vznesenej námietke nijako nevyjadril ani ju

priamo nevyhodnotil, je podľa mienky sťažovateľa neakceptovateľný a v rozpore

so základným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a právom podľa dohovoru. Týmto postupom došlo zo strany krajského

súdu k porušeniu práva sťažovateľa na nezávislý a nestranný súd.

11. Subjektívnu nestrannosť, tak ako je ponímaná súdnou doktrínou, je možné podľa

názoru sťažovateľa preukázať len prostredníctvom jednotlivých vyjadrení a stanovísk

dotyčnej osoby k prerokúvanej veci. Keďže je úplne bežné, že bežní ľudia neprichádzajú do

styku so sudcami aj mimo pojednávacích miestností, posúdenie subjektívneho vzťahu

sudkyne k veci sa tak minimalizuje na pojednávacie miestnosti a len na samotný priebeh

konania. Spôsob, akým krajský súd odmietol dôvody podanej námietky, vylučuje akékoľvek

posúdenie subjektívnej nestrannosti, keďže každý takýto dôvod spočíva v postupe sudcu

v konaní. Nie je možné podľa presvedčenia sťažovateľa akceptovať takýto stav, kedy

sudkyňa zjavným spôsobom prejudikuje meritum veci v odôvodnení uznesenia o zamietnutí

návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a krajský súd sa týmito okolnosťami odmieta

zaoberať.

12. Okrem toho aj ďalší postup sudkyne v tejto veci vyvoláva podľa sťažovateľa

ďalšie a ďalšie pochybnosti o chýbajúcej nestrannosti. Podľa ak bol návrh

na nariadenie predbežného opatrenia odmietnutý alebo zamietnutý, nedoručuje súd

ostatným účastníkom uznesenie o jeho odmietnutí alebo zamietnutí, ani prípadné odvolanie

navrhovateľa; uznesenie odvolacieho súdu im doručí, len ak ním bolo nariadené predbežné

opatrenie. Aj napriek tomu, že súd nebol oprávnený doručiť uznesenie o zamietnutí návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia ani odvolanie voči tomuto uzneseniu ostatným

účastníkom konania, súd koná podľa presvedčenia sťažovateľa v rozpore so zákonom

a poskytuje priestor žalobcom na vyjadrenie k odvolaniam (tu sťažovateľ odkázal na

odôvodnenie napadnutého uznesenia: „Žalobcovia podali písomné vyjadrenie k odvolaniam

žalovaných, v ktorom navrhli potvrdiť uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne...“).

Sudkyňa podľa vyjadrenia sťažovateľa priznáva žalobcom väčšie práva, ako im v zmysle

zákona prislúchajú, čím opätovne spochybňuje svoju nestrannosť.

13. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol

takto:

„1. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. zo dňa 29.1.2015

porušil základné právo Urbárskeho spoločenstva POD STRAŇOU Bugľovce, pozem. spol.,

na súdnu ochranu podľa , ako aj jeho právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 29.1.2015

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Urbárskemu spoločenstvu POD STRAŇOU Bugľovce, pozem. spol., priznáva

náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na

účet jej právneho zástupcu JUDr. Jána Burociho, so sídlom Chrapčiakova 7, Spišská Nová

Ves, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

6

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

III.

K namietanému porušeniu napadnutým uznesením

krajského súdu

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),

ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

17. Článok 46 ods. 1 je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v až (porov. ). Podľa stálej

judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu ( ), ako aj

práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu

zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať

a rozhodnúť (porov. ). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané

a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov.

v tomto zmysle , , , ), najmä

s ustanovením , v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

18. Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto

ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi

(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených

zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavno procesných princípov konania pred uvedenými

orgánmi ( až ) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci

tým sudcom, ktorého určuje zákon.

19. Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa

je v garantované aj prostredníctvom

vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16

).

20. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa však nie

je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť označeného sudcu z ďalšieho

8

prerokúvania a rozhodovania vecí pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu

prerokovať každý návrh oprávnenej osoby a rozhodnúť o ňom.

21. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (porov. , , , ).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich

základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. , ,

, , ). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa

iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa

, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred

ústavným súdom.

22. Na účely v spojení s až pod vylúčeným

sudcom treba rozumieť nielen sudcu, ktorý bol skutočne vylúčený na základe rozhodnutia

krajského súdu, ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, ale aj sudcu, ktorý vylúčeným mal

byť na základe objektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konania

alebo k ich zástupcom (porov. ).

23. Na tomto mieste ústavný súd odkazuje (a plne sa stotožňuje) na uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. októbra 2009, podľa ktorého „je rozhodovanie vylúčeným sudcom takou vadou

konania, ku ktorej odvolací i dovolací súd, v rámci preskúmavania zákonnosti celého

konania na základe podaného riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku,

je povinný prihliadať z úradnej moci ( a veta druhá ), a ktorá

je dôvodom kasačného rozhodnutia. O takúto vadu ide bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu

bolo alebo nebolo rozhodované nadriadeným súdom podľa a bez ohľadu

na to, že takýmto prípadným rozhodnutím sudca z prejednávania a rozhodovania veci

vylúčený nebol. Inštitút vylúčenia sudcu je totiž objektívnou procesnou kategóriou a tým aj

zásadne nezávislou na rozhodovaní podľa uvedeného ustanovenia. Niet žiadnej vecnej ani

procesnej prekážky, aby v odvolacom alebo v dovolacom konaní nemohla byť otázka

vylúčenia sudcu otvorená nanovo a prípadne aj inak zodpovedaná, a to bez ohľadu na to,

aké skutkové dôvody boli skôr namietané alebo hodnotené.“.

24. Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania pred

všeobecnými súdmi a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné

pochybenia (vrátane porušenia základných práv podľa a nasl. ) dôvodom na

podanie odvolania ( a nasl. ), príp. (za splnenia zákonom ustanovených

podmienok) aj na podanie dovolania [ (pozri napr. ,

, ale aj mutatis mutandis , )].

25. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením rozhodol

zjavne neodôvodnene a vo veci samej rozhoduje sudkyňa, ktorá mala byť podľa

objektívneho posúdenia jej pomeru k veci alebo k účastníkom konania, alebo k ich

zástupcom z ďalšej účasti na prerokúvaní veci a rozhodovaní vylúčená, potom sa jeho

sťažnosť podaná ústavnému súdu javí ako predčasná, keďže v ďalšom konaní v merite veci

pred všeobecnými súdmi môže sťažovateľ postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa

ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu,

prípadne dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto prípade teda

v predmetných konaniach existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný

na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa. V tejto súvislosti odkazuje ústavný

súd na identické závery, ktoré vyslovil v obdobnej veci už v uznesení sp. zn.

z 24. júna 2014.

26. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. augusta 1997 a sp. zn. z 20. apríla 2011,

10

v ktorých sa inter alia uvádza: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia

právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený

z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok

prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia posúdiť túto otázku

samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci

rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto zastáva názor,

že v posudzovanej veci sťažovateľa je sťažnosť podaná predčasne, a preto je neprípustná.

27. ani nepripúšťajú, aby účastník konania

domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať

v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z

zjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať

všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu

dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

28. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej

predbežnom prerokovaní odmietol podľa pre

neprípustnosť.

K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu

29. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

30. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že konanie o námietke

zaujatosti nezávislé na konaní, v ktorom bola námietka uplatnená, sa týka predovšetkým

procesných práv účastníka konania a netýka sa civilných práv a záväzkov podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru. Aj keď konanie o námietke zaujatosti môže mať vplyv na konanie vo veci samej,

ide o nedostatočné spojenie a vzdialené následky, aby mohol čl. 6 ods. 1 dohovoru vstúpiť

do hry, a preto čl. 6 ods. 1 dohovoru je na takéto konanie neaplikovateľný (pozri Schreiber

and Boetsch v. Francúzsko, č. 58751/00, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

o prijateľnosti z 11. 12. 2003; Mianowicz v. Nemecko, č. 37111/04, 55440/07, 55443/07,

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva o prijateľnosti z 19. 5. 2009, oddiel 1a).

31. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené odkazuje na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej

prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , , IV. ÚS

35/02).

32. Nasledovaním uvedenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

a rozhodnutím nevykladať čl. 6 ods. 1 dohovoru autonómne (príp. extenzívnejšie) ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2015

12