Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 619/2015
PDF · 438.35 KB
No categories available
II. ÚS 619/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Urbárskeho
spoločenstva Pod Stráňou Bugľovce, pozem. spol., Bugľovce 26, právne zastúpeného
advokátom JUDr. Jánom Burocim, Advokátska kancelária, Chrapčiakova 7, Spišská Nová
Ves, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 3 Co 1049/2014 z 29. januára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Urbárskeho spoločenstva Pod Stráňou Bugľovce, pozem. spol.,
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla
2015 doručená sťažnosť Urbárskeho spoločenstva Pod Stráňou Bugľovce, pozem. spol.
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 3 Co 1049/2014 z 29. januára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je žalovaným vo veci sp. zn.
7 C 348/2013 o vyslovenie neplatnosti priebehu zhromaždenia vlastníkov vedenej
na Okresnom súde Spišská Nová Ves (ďalej aj „okresný súd“). Z dôvodu pochybností
o nezaujatosti sudkyne v tejto veci boli podané námietky zaujatosti z niekoľkých dôvodov.
Bol namietaný príbuzenský vzťah sudkyne k jednému z členov navrhovateľa v prvom rade,
okrem toho však boli podľa sťažovateľa namietané oveľa závažnejšie skutočnosti, ktoré
výrazným spôsobom narušili vyžadovanú nestrannosť sudkyne a ktoré z čisto formálneho
hľadiska boli krajským súdom odmietnuté a neboli vôbec predmetom posudzovania.
Žalovaní namietali zaujatosť sudkyne cez pomer sudkyne k prerokúvanej veci, ktorá sa
oboznamovala s postojmi žalobcov mimo zákonom upraveného pojednávania bez účasti
žalovaných, keď sudkyňa pojednávala v neprítomnosti žalovaných, hoci neexistoval
zákonný dôvod na takýto postup, alebo keď sudkyňa zostáva v pojednávacej miestnosti aj
po ukončení pojednávania a debatuje len so žalobcami. O podaných námietkach rozhodoval
krajský súd, ktorý v uznesení č. k. 5 NcC 73/2014 170 zo 7. februára 2014 rozhodol, že
sudkyňa JUDr. Darina Puklušová nie je vylúčená z pojednávania predmetnej veci. Krajský
súd sa zaoberal len príbuzenským pomerom sudkyne k jednému z členov navrhovateľa,
pričom na ostatné námietky neprihliadal z dôvodu § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“), keďže išlo o okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní
o prerokúvanej veci.
3. Okresný súd v ďalšom postupe v tejto veci uznesením č. k. 7 C 348/2013 284
z 20. novembra 2014 návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorý bol podaný
žalovanými v konaní o neplatnosť priebehu zhromaždenia, zamietol. Toto uznesenie súd
viackrát odôvodnil skutočnosťami, ktoré podľa názoru sťažovateľa nesporne prejudikujú
meritum veci a zjavným spôsobom preukazujú chýbajúcu subjektívnu nestrannosť sudkyne
okresného súdu. Keďže opätovne postup sudkyne v prerokúvanej veci vyvolal ďalšie
2
pochybnosti o nestrannosti sudkyne, sťažovateľ považoval za nevyhnutné na tieto chýbajúce
predpoklady nestrannosti upozorniť a uplatnil námietku zaujatosti.
4. Sťažovateľ svoje podanie rozdelil na dve časti, pričom v časti I zosumarizoval
doterajší priebeh v konaní, ktorý vyvolal otázky o chýbajúcej nestrannosti sudkyne
v prerokúvanej veci, a v časti II uviedol nové skutočnosti, ktoré vyvolali ďalšie pochybnosti
o chýbajúcej nestrannosti sudkyne.
5. Podanú námietku vyhodnotil krajský súd a napadnutým uznesením č. k.
3 Co 1049/2014 334 z 29. januára 2015 na námietku neprihliadol. Krajský súd svoje
rozhodnutie primárne odôvodnil takto: „Z uvedeného vyplýva, že ak žalovaný v 5. rade
z odôvodnenia predbežného opatrenia, ako aj zo samotnej skutočnosti, že návrh na vydanie
predbežného opatrenia bol zamietnutý vyvodzuje zaujatosť sudkyne, ide o takú okolnosť,
ktorá spočíva v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci a takéto okolnosti nemôžu byť
dôvodom na vylúčenie sudcu. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Košiciach podľa § 15a
ods. 5 O.s.p. vyslovil, že na námietku zaujatosti neprihliada.“
6. Sťažovateľ vo svojich námietkach uplatnil niekoľko dôvodov, ktoré podľa jeho
názoru odôvodnene vyvolávajú pochybnosti o nezaujatosti a nestrannosti sudkyne v danej
veci. Okolnosti č. 2 a č. 3 boli uplatnené už pri prvej námietke zaujatosti a rovnako boli
zosumarizované aj pri druhej námietke zaujatosti, avšak krajský súd sa nimi nezaoberal ani
v jednom z prijatých uznesení, ale ich odmietol ako okolnosti, ktoré spočívajú v postupe
sudcu v konaní o prerokúvanej veci. Nevyhodnotená okolnosť č. 4 je primárnym dôvodom
podania tejto ústavnej sťažnosti.
7. K okolnosti č. 4 sťažovateľ uvádza, že okresný súd uznesením sp. zn. 7 C 348/2013
zo 4. júna 2014 nariadil predbežné opatrenie, ktorým žalovanej v 1. rade uložil povinnosť
zdržať sa užívania spoločného poľovného revíru. Okresný súd sa plne stotožnil s dôvodmi
návrhu na vydanie tohto predbežného opatrenia a z uvedeného dôvodu v odôvodnení
uznesenia len odkázal na podaný návrh. Krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 680/2014 z 29.
júla 2014 uznesenie prvostupňového súdu zmenil tak, že návrh na nariadenie predbežného
opatrenia zamietol. Následne žalovaní podali návrh na nariadenie predbežného opatrenia,
ktorý však prvostupňový súd uznesením sp. zn. 7 C 348/2013 z 20. novembra 2014
zamietol. Okresný súd odôvodnil zamietnutie návrhu aj takto: „Z odôvodnenia žalobného
návrhu (žaloby vo veci samej) a z odôvodnení oboch návrhov na vydanie predbežného
opatrenia je zrejmé, že ani jeden z účastníkov konania (sporových strán) nedisponuje
platnou a účinnou zmluvou o výkone práva poľovníctva v danom poľovnom revíre... Súd
urobil záver, že v prejednávanej veci nie sú splnené podmienky pre nariadenie
navrhovaného predbežného opatrenia, nakoľko prvým výrokom by sa dosiahlo to, žeby súd
prejudikoval vec samú (aj keď petit žaloby je gramaticky sformulovaný ináč.“
8. Uvedené výroky sudkyne v prerokúvanej veci podľa sťažovateľa úplne narušili
zdanie nestrannosti sudkyne, pretože sudkyňa sa nepochopiteľným spôsobom vyjadrila
k hmotno právnej otázke, t. j. k platnosti právneho úkonu. Táto otázka je však meritom veci
a súd ju nemôže takýmto spôsobom posudzovať. Voči takémuto neprípustnému zásahu do
nestrannosti sa ohradil sťažovateľ v podanej námietke zaujatosti.
9. Krajský súd na námietku sťažovateľa podľa jeho slov neprihliadal. Svoje
rozhodnutie odôvodnil v napadnutom uznesení aplikáciou § 14 ods. 3 OSP, ako aj
skutočnosťou, že odôvodnenie rozhodnutia je významné z hľadiska presvedčivosti
a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Krajský súd podľa tvrdenia sťažovateľa evidentne
opomenul príčinu podanej námietky zaujatosti, keďže sám sťažovateľ uviedol, že
zamietnutie návrhu nie je dôvodom podanej námietky. Dôvod, z akého podal námietku
zaujatosti, vyplýva zo subjektívneho vzťahu sudkyne k prerokúvanej veci, ktorý sa prejavuje
v odôvodnení rozhodnutia. Krajský súd podľa úsudku sťažovateľa nereflektuje postupný
prechod Európskeho súdu pre ľudské práva od systému výkladu objektívnej nestrannosti in
abstracto (ktorý uprednostňuje organizačné, funkčné a procesné kritériá platné v právnom
poriadku všeobecne) k systému výkladu in concreto (ktorý uprednostňuje skúmanie
faktických procesných úkonov sudcu v konkrétnom prípade, ak tieto môže vzbudiť u
účastníkov konania pochybnosť o jeho nestrannosti). Uvedený prístup akceptuje podľa
4
odkazu sťažovateľa aj ústavný súd, a to napr. v náleze sp. zn. II. ÚS 153/08 z 1. júla 2008,
na ktorý sťažovateľ upriamil pozornosť.
10. Postup krajského súdu, ktorý sa k vznesenej námietke nijako nevyjadril ani ju
priamo nevyhodnotil, je podľa mienky sťažovateľa neakceptovateľný a v rozpore
so základným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Týmto postupom došlo zo strany krajského
súdu k porušeniu práva sťažovateľa na nezávislý a nestranný súd.
11. Subjektívnu nestrannosť, tak ako je ponímaná súdnou doktrínou, je možné podľa
názoru sťažovateľa preukázať len prostredníctvom jednotlivých vyjadrení a stanovísk
dotyčnej osoby k prerokúvanej veci. Keďže je úplne bežné, že bežní ľudia neprichádzajú do
styku so sudcami aj mimo pojednávacích miestností, posúdenie subjektívneho vzťahu
sudkyne k veci sa tak minimalizuje na pojednávacie miestnosti a len na samotný priebeh
konania. Spôsob, akým krajský súd odmietol dôvody podanej námietky, vylučuje akékoľvek
posúdenie subjektívnej nestrannosti, keďže každý takýto dôvod spočíva v postupe sudcu
v konaní. Nie je možné podľa presvedčenia sťažovateľa akceptovať takýto stav, kedy
sudkyňa zjavným spôsobom prejudikuje meritum veci v odôvodnení uznesenia o zamietnutí
návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a krajský súd sa týmito okolnosťami odmieta
zaoberať.
12. Okrem toho aj ďalší postup sudkyne v tejto veci vyvoláva podľa sťažovateľa
ďalšie a ďalšie pochybnosti o chýbajúcej nestrannosti. Podľa § 75 ods. 8 OSP ak bol návrh
na nariadenie predbežného opatrenia odmietnutý alebo zamietnutý, nedoručuje súd
ostatným účastníkom uznesenie o jeho odmietnutí alebo zamietnutí, ani prípadné odvolanie
navrhovateľa; uznesenie odvolacieho súdu im doručí, len ak ním bolo nariadené predbežné
opatrenie. Aj napriek tomu, že súd nebol oprávnený doručiť uznesenie o zamietnutí návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia ani odvolanie voči tomuto uzneseniu ostatným
účastníkom konania, súd koná podľa presvedčenia sťažovateľa v rozpore so zákonom
a poskytuje priestor žalobcom na vyjadrenie k odvolaniam (tu sťažovateľ odkázal na
odôvodnenie napadnutého uznesenia: „Žalobcovia podali písomné vyjadrenie k odvolaniam
žalovaných, v ktorom navrhli potvrdiť uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne...“).
Sudkyňa podľa vyjadrenia sťažovateľa priznáva žalobcom väčšie práva, ako im v zmysle
zákona prislúchajú, čím opätovne spochybňuje svoju nestrannosť.
13. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol
takto:
„1. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 3Co/1049/2014 zo dňa 29.1.2015
porušil základné právo Urbárskeho spoločenstva POD STRAŇOU Bugľovce, pozem. spol.,
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/1049/2014 zo dňa 29.1.2015
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Urbárskemu spoločenstvu POD STRAŇOU Bugľovce, pozem. spol., priznáva
náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na
účet jej právneho zástupcu JUDr. Jána Burociho, so sídlom Chrapčiakova 7, Spišská Nová
Ves, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
6
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
III.
K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením
krajského súdu
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je
nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.
Tieto princípy nachádzame v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnu ochranu),
ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).
17. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porov. I. ÚS 117/05). Podľa stálej
judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj
práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu
zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať
a rozhodnúť (porov. II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané
a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov.
v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä
s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.
18. Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto
ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi
(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených
zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavno procesných princípov konania pred uvedenými
orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci
tým sudcom, ktorého určuje zákon.
19. Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované aj prostredníctvom
vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16
OSP).
20. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nie
je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť označeného sudcu z ďalšieho
8
prerokúvania a rozhodovania vecí pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu
prerokovať každý návrh oprávnenej osoby a rozhodnúť o ňom.
21. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (porov. I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013, III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich
základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08,
II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa
iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
Občianskeho súdneho poriadku, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred
ústavným súdom.
22. Na účely čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s § 14 až § 16 OSP pod vylúčeným
sudcom treba rozumieť nielen sudcu, ktorý bol skutočne vylúčený na základe rozhodnutia
krajského súdu, ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, ale aj sudcu, ktorý vylúčeným mal
byť na základe objektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konania
alebo k ich zástupcom (porov. IV. ÚS 26/04).
23. Na tomto mieste ústavný súd odkazuje (a plne sa stotožňuje) na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo 17/2009
z 29. októbra 2009, podľa ktorého „je rozhodovanie vylúčeným sudcom takou vadou
konania, ku ktorej odvolací i dovolací súd, v rámci preskúmavania zákonnosti celého
konania na základe podaného riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku,
je povinný prihliadať z úradnej moci (§ 212 ods. 3 a § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), a ktorá
je dôvodom kasačného rozhodnutia. O takúto vadu ide bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu
bolo alebo nebolo rozhodované nadriadeným súdom podľa § 16 ods. 1 O.s.p. a bez ohľadu
na to, že takýmto prípadným rozhodnutím sudca z prejednávania a rozhodovania veci
vylúčený nebol. Inštitút vylúčenia sudcu je totiž objektívnou procesnou kategóriou a tým aj
zásadne nezávislou na rozhodovaní podľa uvedeného ustanovenia. Niet žiadnej vecnej ani
procesnej prekážky, aby v odvolacom alebo v dovolacom konaní nemohla byť otázka
vylúčenia sudcu otvorená nanovo a prípadne aj inak zodpovedaná, a to bez ohľadu na to,
aké skutkové dôvody boli skôr namietané alebo hodnotené.“.
24. Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania pred
všeobecnými súdmi a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné
pochybenia (vrátane porušenia základných práv podľa čl. 46 a nasl. ústavy) dôvodom na
podanie odvolania (§ 201 a nasl. OSP), príp. (za splnenia zákonom ustanovených
podmienok) aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. II. ÚS 595/2013,
IV. ÚS 26/04, ale aj mutatis mutandis II. ÚS 130/02, IV. ÚS 31/03)].
25. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením rozhodol
zjavne neodôvodnene a vo veci samej rozhoduje sudkyňa, ktorá mala byť podľa
objektívneho posúdenia jej pomeru k veci alebo k účastníkom konania, alebo k ich
zástupcom z ďalšej účasti na prerokúvaní veci a rozhodovaní vylúčená, potom sa jeho
sťažnosť podaná ústavnému súdu javí ako predčasná, keďže v ďalšom konaní v merite veci
pred všeobecnými súdmi môže sťažovateľ postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa
ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu,
prípadne dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto prípade teda
v predmetných konaniach existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný
na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa. V tejto súvislosti odkazuje ústavný
súd na identické závery, ktoré vyslovil v obdobnej veci už v uznesení sp. zn.
II. ÚS 342/2014 z 24. júna 2014.
26. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997 a sp. zn. 6 Cdo 210/2010 z 20. apríla 2011,
10
v ktorých sa inter alia uvádza: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia
právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok
prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) OSP posúdiť túto otázku
samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci
rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto zastáva názor,
že v posudzovanej veci sťažovateľa je sťažnosť podaná predčasne, a preto je neprípustná.
27. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania
domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať
v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy
zjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať
všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu
dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.
28. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej
predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre
neprípustnosť.
K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu
29. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
30. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že konanie o námietke
zaujatosti nezávislé na konaní, v ktorom bola námietka uplatnená, sa týka predovšetkým
procesných práv účastníka konania a netýka sa civilných práv a záväzkov podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Aj keď konanie o námietke zaujatosti môže mať vplyv na konanie vo veci samej,
ide o nedostatočné spojenie a vzdialené následky, aby mohol čl. 6 ods. 1 dohovoru vstúpiť
do hry, a preto čl. 6 ods. 1 dohovoru je na takéto konanie neaplikovateľný (pozri Schreiber
and Boetsch v. Francúzsko, č. 58751/00, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
o prijateľnosti z 11. 12. 2003; Mianowicz v. Nemecko, č. 37111/04, 55440/07, 55443/07,
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva o prijateľnosti z 19. 5. 2009, oddiel 1a).
31. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené odkazuje na svoju ustálenú judikatúru,
podľa ktorej o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej
prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS
35/02).
32. Nasledovaním uvedenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
a rozhodnutím nevykladať čl. 6 ods. 1 dohovoru autonómne (príp. extenzívnejšie) ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2015
12