Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 414/2017
PDF · 202.22 KB
No categories available
III. ÚS 414/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. júna 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Mariánom Rušinom, PhD., Letná 47, Košice, pre namietané porušenie
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, základného práva nebyť
odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením predsedu Okresného súdu Spišská Nová Ves
sp. zn. 11 C 185/2016 z 10. októbra 2016 a uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 1 NcC 36/2016 zo 4. novembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnosťou podanou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) 9. novembra 2016 sa (ďalej len „sťažovateľ“) domáhal zrušenia uznesenia
predsedu Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) z 10. októbra 2016,
ktorým boli všetci sudcovia tohto súdu vylúčení z prejednávania a rozhodovania v jeho veci
vedenej pod sp. zn. 11 C 185/2016, s tvrdením, že ním boli zasiahnuté práva označené
v záhlaví tohto rozhodnutia.
Sťažovateľ sa sťažnosťou podanou na ústavnom súde 19. januára 2017
domáhal zrušenia uznesenia Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
zo 4. novembra 2016, ktorým sa vec vedená na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 185/2016
v dôsledku vylúčenia jeho sudcov prikazuje na ďalšie konanie Okresnému súdu Rožňava
rovnako s tvrdením, že ním bolo porušené jeho základné právo na spravodlivé súdne
konanie a základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi.
Súčasťou tejto sťažnosti bol aj návrh sťažovateľa na spojenie oboch konaní
do jedného konania, pretože na rozhodnutie predsedu okresného súdu o vylúčení jeho
sudcov bezprostredne nadväzuje uznesenie krajského súdu o prikázaní veci inému
okresnému súdu, takže tieto veci skutkovo spolu súvisia.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).
Podľa § 166 ods. 1 prvej vety CSP v záujme hospodárnosti konania súd spojí
na spoločné konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo
sa týkajú tých istých strán.
Ústavný súd v zmysle uvedeného uznesením sp. zn. PLs. ÚS 7/2017
z 15. februára 2017 obe napadnuté konania spojil na spoločné konanie.
Sťažovateľ v sťažnosti doručenej 9. novembra 2016 uviedol, že: «je stranou súdneho
sporu vedenom pred Okresným súdom Spišská Nová Ves, pod sp. zn. 11C/185/2016, kde sa
Sťažovateľ ako žalobca domáha, aby súd uložil žalovanému povinnosť umožniť
Sťažovateľovi nahliadnuť do dokladov týkajúcich sa hospodárenia žalovaného a vydať mu
kópie týchto dokladov...
Dňa 19. 10. 2016 bolo Sťažovateľovi doručené uznesenie predsedu Okresného súdu
Spišská Nová Ves, sp. zn. 11 C/185/2016, zo dňa 10. 10. 2016, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 19. 10. 2016..., ktorým došlo k vylúčeniu z prejednávania a
rozhodovania vo veci (s výnimkou predsedu súdu) všetkých sudcov Okresného súdu Spišská
Nová Ves...
Dňa 19. 10. 2016 bolo Sťažovateľovi doručené zároveň uznesenie podpredsedu
Okresného súdu Spišská Nová Ves, sp. zn. 11C/185/2016, zo dňa 10. 10. 2016, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 19. 10. 2016, ktorým došlo k vylúčeniu z prejednávania
a rozhodovania vo veci predsedu súdu. Sťažovateľ pre úplnosť dodáva, že toto uznesenie
vo svojej Sťažnosti... nenapadáva...
Z napádaného uznesenia pritom vyplýva, že dôvodom vylúčenia všetkých sudcov
zákonného súdu Sťažovateľa bol údajný priateľský (v niektorých prípadoch) alebo
kolegiálny vzťah dcéry Sťažovateľa a dotknutých sudcov..., čo podľa uznesenia zakladá
relevantnú obavu z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych
a dostatočne závažných skutočnostiach...
Napádané rozhodnutie je jednoinštančné, právoplatné, v zmysle judikatúry súdov
(napr. Rozhodnutie NS SR. sp. zn. 5 Co 5/2010), nie je voči nemu možné podať žiadny
riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok. Takýto záver pritom vyplýva aj priamo
z dôvodovej správy k CSP...
Podľa názoru Sťažovateľa sa však orgán verejnej moci vydávajúci napádané
rozhodnutie neriadil princípom materiálneho právneho štátu a ústavnými zásadami,
keď svoje rozhodnutie nielenže založil na nesprávnom výklade platných právnych predpisov
ale postupoval a rozhodol priamo v rozpore s doterajšou judikatúrou Ústavného súdu SR
a Najvyššieho súdu SR...
Sťažovateľ sa domáhal ochrany svojich práv na svojom zákonom súde, avšak
z dôvodu, že sudcovia predmetného súdu sa „cítili“ byť zaujatí, došlo en block k vylúčeniu
všetkých sudcov súdu...
Právna úprava vylúčenia sudcov je upravená v ust. § 49 ods. 1 CSP, podľa ktorého
platí: „Sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho
pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať
odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti.“
Následne CSP upravuje postup v prípade vylúčenia sudcov na základe námietky
jednej zo strán súdneho sporu (§ 52 a nasl. CSP) alebo na základe oznámenia sudcu (§ 50
CSP). Sťažovateľ si pritom dovoľuje poukázať na skutočnosť, že aj keď je napádané
uznesenie vydané v zmysle ust. § 50 CSP a ust § 51 CSP, a teda na základe oznámenia
sudcu, z vyjadrení vylúčených sudcov vyplýva, že dotknutí sudcovia sa vyjadrovali
k námietke vznesenej Sťažovateľom (žalobcom), ktorá však Sťažovateľom (žalobcom)
vznesená vôbec nebola, čo len podľa Sťažovateľa podčiarkuje nezákonnosť napádaného
uznesenia a zásah do Sťažovateľových základných práv...
Vychádzajúc z dikcie § 49 ods. 1 CSP pritom platí, že základom pre vylúčenie sudcu
môžu byť len objektívne existujúce zákonné dôvody...
Podľa názoru Sťažovateľa sú však dôvody sudcov, ktorí sa „cítili byť zaujatí“, len
ich subjektívnymi názormi a nemajú oporu v objektívnej skutočnosti, a tobôž už tieto názory
sudcov neboli preukázané. Vo vyjadrení dotknutých sudcov pritom rezonujú najmä
nasledovné skutočnosti, ktorými sudcovia zdôvodňujú svoje vylúčenie:
Skutočnosť, že dcéra Sťažovateľa je kolegyňou dotknutých sudcov, bol ako dôvod
pre vylúčenie uvedený všetkými sudcami... Podľa Sťažovateľa je však neprípustné, aby bol
tento dôvod postačujúci pre odňatie zákonného sudcu.....Ústavný súd SR totiž už viackrát
vyslovil, že samotné kolegiálne vzťahy medzi sudcami nemôžu byť dôvodom
na spochybnenie ich nestrannosti a na ich vylúčenie z prerokúvania veci z toho dôvodu
(IV. ÚS 345/09)...
Podľa názoru Sťažovateľa, ani ďalšie tvrdenia niektorých sudcov, napríklad, že
dotknutý sudca pozná Sťažovateľa, a že s ním dobre vychádza..., nie sú dôvodom
pre vylúčenie tohto sudcu z rozhodovania vo veci...
Podľa názoru Sťažovateľa sa však príslušný orgán verejnej moci, ktorý rozhodoval
o vylúčení sudcov, nemal uspokojiť len s tvrdeniami dotknutých sudcov, ale mal skúmať
preukázanie týchto tvrdení...
... dôvod na vylúčenie všetkých sudcov predmetného súdu podľa Sťažovateľa
neexistuje. Za seba môže... len uviesť, že s výnimkou jeho dcéry a predsedu súdu, osobne
pozná sudcov, , a , avšak ani
s týmito sudcami Sťažovateľ neudržiava žiadny osobný ani rodinný vzťah a pozná ich len
z účasti na verejných podujatiach, a to max. dvoch až troch za obdobie tridsiatich rokov.
Sťažovateľ je taktiež presvedčený, že 70 % z vylúčených sudcov Sťažovateľa vôbec nepozná
a pokiaľ ho títo sudcovia stretnú na verejnosti, nebudú ani vôbec vedieť, o akú osobu ide...
podľa Sťažovateľa (je) evidentné, že predmetným uznesením a postupom príslušného
orgánu verejnej moci bolo porušené základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, základné právo na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo nebyť odňatý
zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy SR.
Podľa názoru Sťažovateľa však právo Sťažovateľa na súdnu ochranu nebolo
porušené len z vyššie uvedených dôvodov, ale aj z dôvodu arbitrárnosti napádaného
uznesenia...»
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu 19. januára 2017 sťažovateľ ako nezákonné
označil rozhodnutie krajského súdu č. k. 1 NcC 36/2016-34 zo 4. novembra 2016, ktorým
krajský súd vec vedenú na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 185/2016 prikázal
na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Rožňava.
Zo spojenia oboch vecí vyplynulo, že sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho
sťažnostiach rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, uznesením predsedu
Okresného súdu Spišská Nová Ves, sp. zn. 11C/185/2016, zo dňa 10. 10. 2016 a krajského
súdu č. k. 1 NcC 36/2016-34 zo 4. novembra 2016 porušené bolo.
Uznesenie predsedu Okresného súdu Spišská Nová Ves, sp. zn. 11C/185/2016,
zo dňa 10. 10. 2016 a uznesenie krajského súdu č. k. 1 NcC 36/2016-34 zo 4. novembra
2016 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšia konanie.
Priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je predseda Okresného súdu
Spišská Nová Ves a Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet advokáta Sťažovateľa,
JUDr. Mariána Rušina, PhD., a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Sťažovateľ namietal, že uznesením okresného súdu sp. zn. 11 C 185/2016
z 10. októbra 2016, ktorým z prejednávania a rozhodovania jeho veci vedenej na okresnom
súde pod sp. zn. 11 C 185/2016 boli vylúčení všetci (okrem predsedu) sudcovia okresného
súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať
jeho zákonnému sudcovi. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkom v konaní a stranám sporu v ich veci pred súdmi
(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených
zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými
orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci
tým sudcom, ktorého určuje zákon.
Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd poukazuje na to, že základné
práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) „sú výsledkové“, to znamená, musí im
zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude
spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08, III. ÚS 196/2015).
Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne ako
z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“; napr. Komanický
c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a ESĽP overujú,
či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy,
resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Procesný postup všeobecných súdov v konaní pred všeobecnými súdmi upravuje
Podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodoval
vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 420 písm. e) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo podľa § 420 písm. f) CSP súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
V prípade sťažovateľa to znamená, že výsledok, či napadnuté konanie ako celok bude
spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08, III. ÚS 196/2015
a podobne). Namietané uznesenie okresného súdu by mohlo zakladať porušenie označených
práv sťažovateľa len v prípade, ak by bolo spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým
dôsledkom pre neho a tento negatívny dôsledok by sa musel zároveň vzťahovať na výsledok
konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne
v opravných konaniach (m. m. III. ÚS 30/2010).
Vzhľadom na to, že právomoc ústavného súdu je v danej veci až subsidiárna v súlade
s čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľa pre nedostatok svojej právomoci (m. m. II. ÚS 129/04,
III. ÚS 30/2010, IV. 186/2010, I. ÚS 410/2016).
Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že z judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva tiež vyplýva, že konanie o námietke zaujatosti, nezávislé na konaní,
v ktorom bola námietka uplatnená, sa týka predovšetkým procesných práv účastníka
konania a netýka sa civilných práv a záväzkov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aj keď konanie
o námietke zaujatosti môže mať vplyv na konanie vo veci samej, ide o nedostatočné
spojenie a vzdialené následky, aby mohol čl. 6 ods. 1 dohovoru vstúpiť do hry, a preto je
čl. 6 ods. 1 dohovoru na takéto konanie neaplikovateľný (pozri Ovcharenko proti Ukrajine,
rozhodnutie z 20. 10. 2009, č. 26362/02, Schreiber and Boetsch, v. Francúzsko, č. 58751/00,
rozhodnutie o prijateľnosti z 11. 12. 2003 a tiež Mianiovicz, v. Nemecko, č. 37111/04,
55440/07, 55443/07, rozhodnutie o prijateľnosti z 19. 5. 2009, oddiel 1a), teda sťažnosť
v tejto časti je aj zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) (obdobne
III. ÚS 421/2016, I. ÚS 507/2016).
2. Sťažovateľ tiež namieta, že uznesením krajského súdu č. k. 1 NcC 36/2016-34
zo 4. novembra 2016, ktorým vec okresného súdu vedenú pod sp. zn. 11 C 185/2016
prikázal na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Rožňava, boli porušené jeho
základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy
a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V tejto časti ústavný súd namietané uznesenie krajského súdu z hľadiska námietky
sťažovateľa o možnosti zásahu do ním namietaných základných práv preskúmal, pričom
zistil, že sťažnosť v tejto časti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Krajský súd svoje rozhodnutie o prikázaní veci vedenej na okresnom súde
pod sp. zn. 11 C 185/2016 Okresnému súdu Rožňava odôvodnil tým, že:
„Predseda Okresného súdu Spišská Nová Ves uznesením zo dňa 10. októbra 2016
č. k. 11 C/185/2016-26 rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Spišská Nová Ves... sú
z prejednávania a rozhodovania daného sporu vylúčení. Podpredsedníčka Okresného súdu
Spišská Nová Ves uznesením zo dňa 10. októbra 2016 č. k. 11C/185/2016-24 rozhodla, že
predseda Okresného súdu Spišská Nová Ves JUDr. Jána Slovinský je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania tohto sporu.
Predseda Okresného súdu Spišská Nová Ves podľa § 50 ods. 3 posledná veta CSP
následne predložil vec Krajskému súdu v Košiciach ako súdu nadriadenému na rozhodnutie
o prikázaní sporu v zmysle § 39 ods. 1, 3 CSP.
Ak nemôže príslušný okresný súd alebo krajský súd o spore konať, pretože jeho
sudcovia sú vylúčení, musí byť spor prikázaný inému súdu tej istej inštancie (§ 39 ods. 1
CSP). ...
Z obsahu spisu je zrejmé, že sudcovia Okresného súdu Spišská Nová Ves sú
na základe uznesení predsedu a podpredsedníčky Okresného súdu Spišská Nová Ves
zo dňa 10. októbra 2016 č. k. 11 C/185/2016-24 a č. k. 11 C/185/2016-26 vylúčení
z prejednávania a rozhodovania o spore žalobcu a žalovaného o uloženie povinnosti
nahliadnuť do v žalobe označených dokladov žalovaného týkajúcich sa hospodárenia
žalovaného a povinnosti vydať kópie týchto dokladov.
S poukazom na túto skutočnosť je nepochybné, že Okresný súd Spišská Nová Ves
ako súd príslušný, nemôže o spore konať, a preto musí byť spor prikázaný inému súdu
tej istej inštancie (§ 39 ods. 1 CSP).“
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd svoj výrok o prikázaní veci Okresnému súdu
Rožňava náležite odôvodnil, použijúc pritom relevantnú právnu úpravu.
Podľa názoru ústavného súdu námietky sťažovateľa preto neindikujú žiadne
pochybenie zo strany krajského súdu, ktoré by umožnilo ústavnému súdu po prijatí
sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu tohto súdu dospieť k záveru, že by ním
mohlo byť porušené základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 48
ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. júna 2017