Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)I. ÚS 5/2019
PDF · 169.73 KB
No categories available
I. ÚS 5/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 5/2019-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť a maloletého ,
zastúpeného matkou ako zákonnou zástupkyňou, obaja
, právne zastúpených advokátom Mgr. Petrom Troščákom, Hlavná 50, Prešov,
vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.
12 NcC 1/2018 z 25. októbra 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a maloletého o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra
2018 doručená sťažnosť a maloletého ,
(ďalej len „sťažovatelia“ alebo „sťažovateľka v 1. rade“ a „maloletý sťažovateľ“),
ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 NcC 1/2018 z 25. októbra
2018 (ďalej len „namietané uznesenie krajského súdu“).
2. Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že otec maloletého sťažovateľa
podal 26. júna 2017 na Okresnom súde Bardejov (ďalej len „okresný súd“) návrh
na začatie konania o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému
sťažovateľovi, ktoré je vedené na okresnom súde pod sp. zn. 4 P 165/2017. Vec bola
pridelená sudcovi JUDr. Ivaneckému (ďalej len „zákonný sudca“).
3. Sťažovateľka v 1. rade podaním z 15. októbra 2018 vzniesla námietku zaujatosti
proti zákonnému sudcu, ako aj ostatným sudcom okresného súdu a v dôvodoch poukázala
najmä na to, že okresný súd uznesením sp. zn. 4 P 165/2017 z 10. októbra 2018 rozhodol
tak, že znalkyňa (ďalej len „znalkyňa“) nie je vylúčená
z vykonávania znaleckých úkonov v tomto konaní, čo považuje za nezákonný a svojvoľný
postup zákonného sudcu, keďže znalkyňa v súkromnom znaleckom posudku č. 2/2018
z 30. augusta 2018 prejudikovala svoje odborné závery o vhodnosti striedavej osobnej
starostlivosti, dokonca v týždňovom intervale, bez toho, aby vyšetrila matku a mala zistenú
celú rodinnú situáciu, čo vzbudzuje dôvodnú pochybnosť o nestrannosti znalkyne v očiach
matky ako účastníčky konania, a ešte navrhla konkrétnu úpravu výkonu rodičovských práv
a povinností (a takto zasiahla do rozhodovacej právomoci súdu či už v rámci hodnotenia
dôkazov alebo rozhodnutia vo veci). Ďalším dôvodom bola skutočnosť, že na okresnom
súde pôsobí sestra otca maloletého sťažovateľa ako sudkyňa, ktorá
je tak kolegyňou zákonného sudcu, dokonca na spoločnom pracovisku, teda „u sudcu sú
dané symptómy vážneho nedostatku ako subjektívnej, tak aj objektívnej nestrannosti“.
4. Dňa 15. novembra 2018 bolo sťažovateľke v 1. rade doručené namietané
uznesenie krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté tak, že zákonný sudca nie je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 4 P 165/2017.
5. Toto uznesenie krajského súdu opisujúc jeho závery v sťažnosti považujú
sťažovatelia za neodôvodnené, nepreskúmateľné, zjavne svojvoľné a arbitrárne, pretože
hrubo nerešpektuje platnú právnu úpravu a rozhodovaciu prax ústavného súdu v otázke
rozsahu a kvality odôvodnenia súdneho rozhodnutia, keďže sa krajský súd nedostatočne
vysporiadal so vzťahom medzi sudcami pôsobiacimi na jednom súde a závažne pochybil aj
vyslovením nesprávneho názoru, že námietka sťažovateľky v 1. rade týkajúca sa
nevylúčenia znalkyne je okolnosťou týkajúcou sa procesného postupu sudcu a v zmysle
§ 49 ods. 3 Civilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“) nie je dôvodom na vylúčenie
sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Zároveň sťažovateľka v 1. rade poukazuje na to,
že krajský súd nerozhodol o celej námietke zaujatosti, keďže z rovnakého dôvodu vzniesla
námietku zaujatosti aj proti ostatným sudcom okresného súdu.
6. Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť namietaného
uznesenia krajského súdu až do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej
a nálezom vyslovil, že ich právo na spravodlivé súdne konanie garantované v čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným uznesením bolo porušené. Súčasne požadujú
zrušiť namietané uznesenie krajského súdu a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie,
ako aj úhradu trov konania.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že namietaným uznesením
krajského súdu došlo k porušeniu ich práv označených v bode 1 a 6, a to v dôsledku toho, že
krajský súd nesprávne rozhodol o nevylúčení zákonného sudcu z prerokovania
a rozhodnutia v uvedenej veci na okresnom súde (pozri tiež ďalšie dôvody v bode 5).
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti
nemu.
11. Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto
ochranu poskytuje aj základným právam účastníkom v konaní a stranám sporu v ich veci
pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch
ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania
pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na
rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.
12. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
13. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
14. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa
ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú
osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať
postupnosť tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať
o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného
súdu (IV. ÚS 128/04).
15. Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je v Civilnom sporovom poriadku
garantované aj prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia
pre zaujatosť (§ 49 až § 55 CSP).
16. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nie
je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť označeného sudcu
z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť
súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby a rozhodnúť o ňom.
17. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (porov. I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013, III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08,
II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa
iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
Civilného sporového poriadku, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred
ústavným súdom.
18. Na účely čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s § 49 až § 53 CSP pod vylúčeným
sudcom treba rozumieť nielen sudcu, ktorý bol skutočne vylúčený na základe rozhodnutia
súdu, ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, ale aj sudcu, ktorý vylúčeným mal byť na
základe objektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konania, alebo
k ich zástupcom (porov. IV. ÚS 26/04).
19. Na tomto mieste ústavný súd odkazuje (a plne sa stotožňuje) na uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 17/2009 z 29. októbra 2009, podľa ktorého
„je rozhodovanie vylúčeným sudcom takou vadou konania, ku ktorej odvolací i dovolací
súd, v rámci preskúmavania zákonnosti celého konania na základe podaného riadneho
alebo mimoriadneho opravného prostriedku, je povinný prihliadať z úradnej moci..., a ktorá
je dôvodom kasačného rozhodnutia. O takúto vadu ide bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu
bolo alebo nebolo rozhodované nadriadeným súdom... a bez ohľadu na to, že takýmto
prípadným rozhodnutím sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený nebol. Inštitút
vylúčenia sudcu je totiž objektívnou procesnou kategóriou a tým aj zásadne nezávislou na
rozhodovaní podľa uvedeného ustanovenia. Niet žiadnej vecnej ani procesnej prekážky, aby
v odvolacom alebo v dovolacom konaní nemohla byť otázka vylúčenia sudcu otvorená
nanovo a prípadne aj inak zodpovedaná, a to bez ohľadu na to, aké skutkové dôvody boli
skôr namietané alebo hodnotené.“.
20. Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania pred
všeobecnými súdmi a judikatúry všeobecného súdnictva (predtým bol procesným
predpisom Občiansky súdny poriadok, pozn.) sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane
porušenia základného práva podľa čl. 46 a nasl. ústavy) dôvodom na podanie odvolania
podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP, podľa ktorého odvolanie možno odôvodniť tým, že
rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo podľa § 365 ods. 1 písm.
b) CSP, podľa ktorého možno odvolanie odôvodniť aj tým, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Prípadne (za splnenia zákonom
ustanovených podmienok) aj na podanie dovolania podľa § 420 písm. e) CSP, podľa
ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený
súd, alebo podľa § 420 písm. f) CSP ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces (pozri napr. II. ÚS 595/2013, IV. ÚS 26/04, ale aj m. m.
21. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľov krajský súd namietaným uznesením rozhodol
zjavne neodôvodnene a arbitrárne a vo veci samej v konaní pred okresným súdom
rozhoduje sudca, ktorý mal byť z dôvodu existencie subjektívnych a objektívnych
pochybností o jeho nezaujatosti z rozhodovania vylúčený, potom sa ich sťažnosť podaná
ústavnému súdu javí ako predčasná, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred
všeobecnými súdmi môžu sťažovatelia postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa
ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiam súdu prvej inštancie, prípadne
dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto prípade teda v predmetnom
konaní existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný na poskytnutie
ochrany právam sťažovateľov. Namietané uznesenie krajského súdu by mohlo zakladať
porušenie označených práv sťažovateľov len v prípade, ak by bolo spojené s konkrétnym
relevantným nepriaznivým dôsledkom pre nich a tento negatívny dôsledok by sa musel
zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom
procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach (m. m. III. ÚS 30/2010,
22. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania
domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať
v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy
zjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať
všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu
dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.
23. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
24. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný
súd poznamenáva, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva tiež vyplýva, že
konanie o námietke zaujatosti nezávislé na konaní, v ktorom bola námietka uplatnená, sa
týka predovšetkým procesných práv účastníka konania a netýka sa civilných práv
a záväzkov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aj keď konanie o námietke zaujatosti môže mať
vplyv na konanie vo veci samej, ide o nedostatočné spojenie a vzdialené následky, aby
mohol čl. 6 ods. 1 dohovoru vstúpiť do hry, a preto je čl. 6 ods. 1 dohovoru na takéto
konanie neaplikovateľný (pozri Ovcharenko proti Ukrajine, rozhodnutie z 20. 10. 2009,
č. 26362/02, Schreiber and Boetsch, v. Francúzsko, č. 58751/00, rozhodnutie o prijateľnosti
z 11. 12. 2003 a tiež Mianiovicz, v. Nemecko, č. 37111/04, 55440/07 a č. 55443/07,
rozhodnutie o prijateľnosti z 19. 5. 2009, oddiel 1a), teda sťažnosť v tejto časti je aj zjavne
neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľov (bod 6) stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. januára 2019