Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 242/2018
PDF · 154.48 KB
No categories available
I. ÚS 242/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom
JUDr. Jozefom Polákom, Aleja slobody 1890/50, Dolný Kubín, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva „na súdnu ochranu na nezávislom
a nestrannom súde“ podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 NcC 6/2018 z 21. júna 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) 28. júna 2018 sa ,
(ďalej len „sťažovateľ“), domáhal zrušenia v záhlaví
označeného uznesenia Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z dôvodu
tvrdeného porušenia jeho základného práva definovaného v uvedenom článku Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) z dôvodu, že sudkyňa Okresného súdu
Námestovo (ďalej len „okresný súd“) JUDr. Miriam Srogončíková nebola vylúčená
z prejednávania jeho veci.
2. Sťažovateľ je na strane žalobcu stranou sporu vedeného na okresnom súde pod
sp. zn. 8 C 196/2010 o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva úpadcu a jeho bývalej
manželky. Krajskému súdu vytkol, že nevylúčil namietanú sudkyňu, ktorá bude konať
a rozhodovať v jeho veci, aj napriek tomu, že „29.05.2018 nadobudol dôvodnú
a preukázanú pochybnosť o nezaujatosti sudcu Okresného súdu..., nakoľko namietaná
sudkyňa má preukázateľne pozitívny vzťah k otcovi žalovanej, ..., ktorý
bol jej prvým zamestnávateľom. Navyše je preukázaný vzťah medzi exekútorom, ktorý začal
výkon nezákonných exekúcií na predmetné nehnuteľnosti a menovanou sudkyňou, nakoľko
je preukázané, že bola jeho zamestnankyňou.“.
3. Bližší obsah napadnutého rozhodnutia, ako i priebeh konania, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo, nebolo potrebné podrobnejšie rekapitulovať, lebo sú účastníkom konania
i ústavnému súdu dostatočne známe.
4. Formálne udržateľná sťažnosť bola podaná včas osobou oprávnenou a riadne
zastúpenou. Na jej prerokovanie by bol ústavný súd príslušný za splnenia aj ostatných
podmienok konania.
5. Ústavný súd preto posúdil obsah sťažnosti a dospel k záveru, že táto predstavuje
neprípustný a zjavne neopodstatnený návrh v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Toto ustanovenie v záujme racionality
a efektivity konania pred ústavným súdom dáva tomuto súdu právomoc posúdiť
„prijateľnosť“ návrhu ešte pred tým, ako dospeje k záveru, že o návrhu rozhodne meritórne
nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania, ktorá nemá charakter
konania kontradiktórneho, keď ústavný súd môže obvykle rozhodnúť bez ďalšieho, len na
základe obsahu napadnutého súdneho rozhodnutia a údajov obsiahnutých v samotnej
ústavnej sťažnosti. Ak potom smeruje sťažnosť proti rozhodnutiu všeobecného súdu,
považuje ju ústavný súd za neprípustnú či zjavne neopodstatnenú vtedy, ak napadnuté
rozhodnutie nie je vzhľadom na svoju povahu, namietaným vadám či vadám konania, ktoré
jeho vydaniu predchádzalo, spôsobilé porušiť označené práva sťažovateľa, t. j. keď
sťažnosti chýba ústavnoprávna dimenzia.
6. Právomoc ústavného súdu je založená výlučne na prieskume rozhodnutia
z hľadiska dodržania ústavnosti, t. j. či v konaní, resp. v rozhodnutí ho završujúcom, neboli
porušené ústavnými predpismi chránené práva a slobody účastníka tohto konania,
či konanie bolo vedené v súlade s ústavnými princípmi, či postupom a rozhodnutím
všeobecného súdu nebolo zasiahnuté do ústavou zaručených práv sťažovateľa a či ho možno
ako celok považovať za spravodlivé.
7. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že rozhodnutie nadriadeného súdu
o námietke zaujatosti proti sudkyni namietaného súdu spadá výlučne do právomoci tohto
všeobecného súdu a polemika s jeho postupom tak zásadne – aspoň v tomto prípade – nemá
ústavnoprávny rozmer. Pridržiavajúc sa svojej judikatúry ústavný súd poukazuje na to,
že základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) „sú výsledkové“, to znamená,
že im musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok
bude zákonné a spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných
súdov (m. m. II. ÚS 155/08, III. ÚS 33/04, a pod.). Aj z judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že tento súd tiež overuje, či konanie ako celok
bolo spravodlivé podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (Komanický v. Slovenská republika zo 4. 6.
2002 a pod.).
8. Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa
čl. 46 (ods. 1) ústavy je v súčasnosti v Civilnom sporovom poriadku (ďalej aj „CSP“)
garantované aj prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia
pre zaujatosť (§ 49 až § 55 CSP).
9. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nie
je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť označeného sudcu
z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť
súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby a rozhodnúť o ňom.
10. Na účely čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s § 49 až § 53 CSP pod vylúčeným
sudcom treba rozumieť nielen sudcu, ktorý bol skutočne vylúčený na základe rozhodnutia
súdu, ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, ale aj sudcu, ktorý vylúčeným mal byť na
základe objektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konania, alebo
k ich zástupcom (I. ÚS 600/2017).
11. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (porovnaj I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013, III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04).
12. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
13. Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi a judikatúry
všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základných
práv podľa čl. 46 a nasl. ústavy) dôvodom na podanie odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. c)
CSP, podľa ktorého odvolanie možno odôvodniť tým, že rozhodoval vylúčený sudca alebo
nesprávne obsadený súd, alebo podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého možno
odvolanie odôvodniť aj tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Prípadne (za splnenia zákonom ustanovených podmienok) podanie
dovolania podľa § 420 písm. e) CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval
vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo podľa § 420 písm. f) CSP ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (pozri napr.
m. m. II. ÚS 595/2013, I. ÚS 600/2017).
14. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením rozhodol
zjavne neodôvodnene a vo veci samej bude rozhodovať sudkyňa, ktorá mala byť podľa
objektívneho posúdenia jej pomeru k účastníkom konania alebo k ich zástupcom z ďalšej
účasti na prerokúvaní veci a rozhodovaní vylúčená, potom sa jeho sťažnosť podaná
ústavnému súdu javí ako predčasná, keďže v ďalšom konaní v merite veci
pred všeobecnými súdmi môže sťažovateľ postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať
sa ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového súdu,
prípadne dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. V tomto prípade teda
v predmetnom konaní existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. Najvyšší súd Slovenskej
republiky, povolaný na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa. V tejto
súvislosti odkazuje ústavný súd na identické závery, ktoré vyslovil v obdobných veciach
(napr. II. ÚS 342/2014, II. ÚS 165/2015, I. ÚS 70/2017, I. ÚS 600/2017
a III. ÚS 199/2018).
15. Na tomto mieste ústavný súd odkazuje (a plne sa stotožňuje) na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 17/2009 z 29. októbra 2009, podľa
ktorého „je rozhodovanie vylúčeným sudcom takou vadou konania, ku ktorej odvolací
i dovolací súd, v rámci preskúmavania zákonnosti celého konania na základe podaného
riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku, je povinný prihliadať z úradnej moci
(§ 212 ods. 3 a § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.), a ktorá je dôvodom kasačného
rozhodnutia. O takúto vadu ide bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu bolo alebo nebolo
rozhodované nadriadeným súdom podľa § 16 ods. 1 O. s. p. a bez ohľadu na to, že takýmto
prípadným rozhodnutím sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený nebol. Inštitút
vylúčenia sudcu je totiž objektívnou procesnou kategóriou a tým aj zásadne nezávislou na
rozhodovaní podľa uvedeného ustanovenia. Niet žiadnej vecnej ani procesnej prekážky, aby
v odvolacom alebo v dovolacom konaní nemohla byť otázka vylúčenia sudcu otvorená
nanovo a prípadne aj inak zodpovedaná, a to bez ohľadu na to, aké skutkové dôvody boli
skôr namietané alebo hodnotené.“.
16. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997 a sp. zn. 6 Cdo 210/2010
z 20. apríla 2011, v ktorých sa inter alia uvádza: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo
existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je
vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní
podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) OSP [toho času
§ 420 písm. e) CSP, pozn.] posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil
nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené
nové skutočnosti.“
17. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania,
domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať
v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy
zjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať
všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu
dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.
18. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej
porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 (ods. 1) ústavy pri jej
predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre neprípustnosť.
19. Vo vzťahu k námietke porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením krajského súdu ústavný súd uvádza, že z judikatúry ESĽP vyplýva, že konanie
o námietke zaujatosti nezávislé na konaní, v ktorom bola námietka uplatnená, sa týka
predovšetkým procesných práv účastníka konania a netýka sa civilných práv a záväzkov
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aj keď konanie o námietke zaujatosti môže mať vplyv na
konanie vo veci samej, ide o nedostatočné spojenie a vzdialené následky, aby mohol čl. 6
ods. 1 dohovoru vstúpiť do hry, a preto čl. 6 ods. 1 dohovoru je na takéto konanie
neaplikovateľný (pozri Schreiber and Boetsch v. Francúzsko, č. 58751/00, rozhodnutie
ESĽP o prijateľnosti z 11. 12. 2003; Mianowicz v. Nemecko, č. 37111/04, 55440/07
a č. 55443/07, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 19. 5. 2009, oddiel 1a).
20. Sťažnosť v tejto časti je tak zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ďalšími návrhmi sťažovateľa sa
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. júla 2018