Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 415/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu Martina Vernarského a sudcov Petra Straku (sudca

spravodajca) a Roberta Šorla predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom

JUDr. Jánom Garajom, MBA, Hviezdoslavova 2, Poprad, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a , základných

práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo 7. júna 2016 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom

ustanovených náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Jánom Garajom, MBA, Hviezdoslavova 2, Poprad, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 7. júna 2016

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný z trestného činu

marenia spravodlivosti podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Banská Bystrica pod sp. zn. v spojení s uznesením krajského

súdu sp. zn. zo 7. júna 2016 právoplatne uznaný za vinného z trestného činu

marenia spravodlivosti podľa .

3. Postupu krajského súdu v odvolacom konaní sťažovateľ vytkol, že vo veci

rozhodol iný člen senátu než ten, ktorý mal byť/bol určený rozvrhom práve.

Podľa sťažovateľa bola jeho trestná vec po podaní odvolania pridelená do senátu 5 To.

Podľa rozvrhu práce krajského súdu bol zákonný senát v zložení ,

a , pričom však „Predseda senátu dňa 07.06.2016

teda v deň verejného zasadnutia z dôvodu čerpania dovolenky člena senátu

nahradil sudcom zo zastupujúceho senátu

o čom sťažovateľa ani jeho právnych zástupcov vôbec neupovedomil čo potvrdzuje

aj zápisnica o verejnom zasadnutí zo dňa 07.06.2016.“.

4. Sťažovateľ odvodzuje porušenie ním označených práv od tej skutočnosti, že

„Za senát zložený zo zákonných sudcov možno považovať len senát zložený zo sudcov

príslušného súdu, ktorí tvorili tento senát v čase pridelenia veci. Ústavnej zásade

neodňateľnosti zákonného sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva na zákonného sudcu

podľa , nezodpovedá prípad, ak zákonní sudcovia senátu, ktorému bola

vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, boli zmenení bez splnenia zákonných

predpokladov na vykonanie takýchto zmien neskoršie vydaným rozvrhom práce ako

riadiacim aktom predsedu súdu (prípadne jeho zmenami a doplneniami). K zmene v zložení

senátov vo veciach už pridelených na prerokovanie a rozhodnutie by malo dochádzať

v zásade výnimočne ().“. Sťažovateľ teda uzatvára, že „Predseda senátu

nebol oprávnený svojvoľne meniť člena senátu ako ani určovať sudcu náhradníka. O zmene

zloženia senátu musí opatrením rozhodnúť vždy predseda súdu, alebo ním poverený

zástupca. K zmene člena senátu došlo v deň verejného zasadnutia zrejme krátko pred jeho

otvorením. Zastupujúci člen senátu sa za tak krátku dobu nemohol mať ani možnosť

oboznámiť s meritom prejednávanej veci... Odvolací súd svojim postupom sťažovateľovi

závažným spôsobom zasiahol do jeho práva na zákonného sudcu ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie.“.

5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„I. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj základné právo

na zákonného sudcu podľa a Listiny

základných práv a slobôd v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 07. júna 2016 porušené boli.

II. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo 07. júna 2016 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

III. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov konania a zaväzuje,

Krajský súd v Banskej Bystrici, aby sumu priznaných trov vyplatil k rukám právneho

zástupcu sťažovateľa do 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Predbežné prerokovanie návrhu

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov(ďalej len „“).

8. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

9. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa návrh na začatie konania okrem

všeobecných náležitostí podania podľa § 39 musí obsahovať aj dátum narodenia

navrhovateľa, ak ide o fyzickú osobu, identifikačné číslo navrhovateľa, ak ide o právnickú

osobu, bydlisko alebo sídlo navrhovateľa, označenie subjektu, proti ktorému návrh smeruje,

akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

11. Podľa ústavná sťažnosť musí okrem

všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať

a) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody,

b) označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa

sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody,

c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí,

d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť

k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

12. Podľa sťažovateľ k ústavnej sťažnosti musí

pripojiť aj kópiu právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu, ktorým

malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

13. Ústavný súd zdôrazňuje, že v ústave a má presne

definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych

aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania ( , a

ods. 1 ). Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že jeho judikatúra v otázke

posudzovania náležitostí podaných sťažností sa postupne sprísňuje, a to najmä ak ide

o kvalifikovane zastúpeného sťažovateľa.

14. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje, že ústavná sťažnosť

v predloženej podobe neobsahuje náležitosti, ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu

ustanovuje a . Sťažovateľ nepripojil kópiu uznesenia

krajského súdu sp. zn. zo 7. júna 2016, ktorým malo dôjsť k porušeniu ním

označeného základného práva. Uvedený nedostatok by sám osebe nepredstavoval

neodstrániteľnú vadu návrhu. Ústavný súd však musí konštatovať zo strany sťažovateľa

aj nerešpektovanie princípu subsidiárnej právomoci ústavného súdu.

15. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie. Podľa je ústavná sťažnosť neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

16. Ústavný súd poukazuje na to, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach

podľa je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu

subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z , spočíva v tom, že ochrana

ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,

ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa

predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

, , ).

17. Koncepcia konania o ústavnej sťažnosti je totiž založená na tom, že predstavuje

subsidiárny procesný prostriedok na ochranu zaručených základných práv a slobôd.

Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov či iných orgánov verejnej moci,

a nemôže preto nahrádzať ich činnosť. Jeho úlohou je v súlade s a nasl.

ochrana ústavnosti, a nie tzv. bežnej zákonnosti, resp. protiprávnosti. Z tohto pohľadu je

nevyhnutnou podmienkou konania, ktorá musí byť pred podaním ústavnej sťažnosti

splnená, vyčerpanie všetkých procesných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi

na ochranu jeho práv poskytuje. Právomoc ústavného súdu je teda vybudovaná na zásade

prieskumu vecí právoplatne skončených, ktorých eventuálnu protiústavnosť už nemožno

zhojiť inými procesnými prostriedkami, resp. už nie je možná náprava iným spôsobom.

Jedinú výnimku z tohto pravidla predstavuje ustanovenie § 132 ods. 3 zákona o ústavnom

súde, podľa ktorého ústavný súd neodmietne prijatie ústavnej sťažnosti pre jej

neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky nápravy, ktoré mu

priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov hodných osobitného

zreteľa, ktoré sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti netvrdil, tým menej preukazoval.

18. Teda ústavná sťažnosť nemá byť podávaná z dôvodu „procesnej opatrnosti

či nedotknuteľnosti“ fyzickej alebo právnickej osoby, ale až vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže

reálne domôcť ochrany svojich práv u ostatných orgánov verejnej moci, hlavne

všeobecných súdov. Konanie o ústavnej sťažnosti nie je a ani nemôže byť pomyselnou

„skratkou“, ktorou by bolo možné obchádzať konanie už vedené, resp. ktoré môže byť

vedené na návrh sťažovateľa pred inými orgánmi verejnej moci.

19. Subsidiarita ústavnej sťažnosti má pritom dimenziu formálnu i materiálnu.

Formálna dimenzia znamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí

„formálne“ podať všetky prostriedky na ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou

subsidiaritou je myslené to, že tieto prostriedky odôvodní spôsobom, ktorý všeobecnému

súdu umožní ústavnoprávny prieskum. Inak povedané, prípustnou je ústavná sťažnosť

nielen vtedy, ak sťažovateľ podal opravný prostriedok, ale tiež (a najmä), ak konanie pred

všeobecnými súdmi už skončilo, a jeho výsledok preto môže byť preskúmaný ústavným

súdom, a to výhradne z hľadiska ochrany zaručených základných práv a slobôd,

ktoré neboli rešpektované ostatnými orgánmi verejnej moci. Pokiaľ právny predpis stanoví,

že v určitej procesnej situácii je príslušný na rozhodovanie o právach a slobodách

jednotlivca konkrétny orgán verejnej moci, bolo by zásahom do jeho právomoci

a porušením princípu deľby moci ( ), pokiaľ by iný orgán o týchto právach

rozhodoval bez toho, aby bola daná možnosť príslušnému orgánu na realizáciu jeho

právomoci. Obidve tieto hľadiská preto treba reflektovať pri interpretácii a aplikácii

jednotlivých inštitútov , v danom prípade pre posúdenie

prípustnosti ústavnej sťažnosti a príslušnosti ústavného súdu na jej prijatie na ďalšie

konanie.

20. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôraznil, že trestné

konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci

vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu

zo strany orgánov činných v trestnom konaní a taktiež aj zo strany súdov naprávať,

resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia (, , ).

Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce

porušenia práv a slobôd označených v , ktoré neboli odstránené v jeho

priebehu (, , , ).

21. V okolnostiach veci je smerodajné, že sťažovateľ disponuje účinným

prostriedkom nápravy proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu, ktorým je podanie

dovolania na Najvyššom súde Slovenskej republiky podľa a nasl.

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Odsúdený môže napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu dovolaním, ak sa

domnieva, že v jeho veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo

prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania [(§ 317 ods. 1

, v spojení s

písm. e) ) (, , ,

, , )].

22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bude mať v ďalších

štádiách trestného konania k dispozícii právny prostriedok na účinnú obranu ním

označených práv, o ktorom po jeho uplatnení budú nielen oprávnené, ale aj povinné

rozhodnúť vecne príslušné všeobecné súdy. Za týchto okolností by prijatie sťažnosti

sťažovateľa na ďalšie konanie bolo v rozpore s princípom subsidiarity, na ktorom je

založená právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa .

Inými slovami, nevyužitie niektorej z možností ochrany označeného práva nemožno

nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická

osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127

ods. 1 ). Vzhľadom na uvedené ústavný súd by aj po prípadnom doplnení ústavnej

sťažnosti o chýbajúcu náležitosť musel podanú ústavnú sťažnosť odmietnuť z dôvodu

neprípustnosti [ ].

23. Uvedené závery ústavného súdu si (berúc do úvahy zásadu procesnej ekonómie)

nevyžadujú odstraňovanie chýbajúcej náležitosti ústavnej sťažnosti (bod 14). Ani jej

odstránenie by nebolo spôsobilé viesť k prijatiu ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.

Na tomto základe tak ústavný súd ústavnú sťažnosť v súlade s § 56 ods. 2 písm. c) zákona

o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí. V dôsledku

odmietnutia sťažovateľom podanej sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími v nej uplatnenými návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2020

Martin Vernarský predseda senátu