Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (26)III. ÚS 415/2020
PDF · 398.43 KB
No categories available
III. ÚS 415/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu Martina Vernarského a sudcov Petra Straku (sudca
spravodajca) a Roberta Šorla predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom
JUDr. Jánom Garajom, MBA, Hviezdoslavova 2, Poprad, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných
práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 To 139/2015 zo 7. júna 2016 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom
ustanovených náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. Jánom Garajom, MBA, Hviezdoslavova 2, Poprad, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To 139/2015 zo 7. júna 2016
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný z trestného činu
marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Sťažovateľ bol rozsudkom
Okresného súdu Banská Bystrica pod sp. zn. 1 T 19/2015 v spojení s uznesením krajského
súdu sp. zn. 5 To 139/2015 zo 7. júna 2016 právoplatne uznaný za vinného z trestného činu
marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. d) Trestného zákona.
3. Postupu krajského súdu v odvolacom konaní sťažovateľ vytkol, že vo veci
rozhodol iný člen senátu než ten, ktorý mal byť/bol určený rozvrhom práve.
Podľa sťažovateľa bola jeho trestná vec po podaní odvolania pridelená do senátu 5 To.
Podľa rozvrhu práce krajského súdu bol zákonný senát v zložení ,
a , pričom však „Predseda senátu dňa 07.06.2016
teda v deň verejného zasadnutia z dôvodu čerpania dovolenky člena senátu
nahradil sudcom zo zastupujúceho senátu
o čom sťažovateľa ani jeho právnych zástupcov vôbec neupovedomil čo potvrdzuje
aj zápisnica o verejnom zasadnutí zo dňa 07.06.2016.“.
4. Sťažovateľ odvodzuje porušenie ním označených práv od tej skutočnosti, že
„Za senát zložený zo zákonných sudcov možno považovať len senát zložený zo sudcov
príslušného súdu, ktorí tvorili tento senát v čase pridelenia veci. Ústavnej zásade
neodňateľnosti zákonného sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, nezodpovedá prípad, ak zákonní sudcovia senátu, ktorému bola
vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, boli zmenení bez splnenia zákonných
predpokladov na vykonanie takýchto zmien neskoršie vydaným rozvrhom práce ako
riadiacim aktom predsedu súdu (prípadne jeho zmenami a doplneniami). K zmene v zložení
senátov vo veciach už pridelených na prerokovanie a rozhodnutie by malo dochádzať
v zásade výnimočne (III. ÚS 212/2011).“. Sťažovateľ teda uzatvára, že „Predseda senátu
nebol oprávnený svojvoľne meniť člena senátu ako ani určovať sudcu náhradníka. O zmene
zloženia senátu musí opatrením rozhodnúť vždy predseda súdu, alebo ním poverený
zástupca. K zmene člena senátu došlo v deň verejného zasadnutia zrejme krátko pred jeho
otvorením. Zastupujúci člen senátu sa za tak krátku dobu nemohol mať ani možnosť
oboznámiť s meritom prejednávanej veci... Odvolací súd svojim postupom sťažovateľovi
závažným spôsobom zasiahol do jeho práva na zákonného sudcu ako aj právo
na spravodlivé súdne konanie.“.
5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„I. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj základné právo
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom
pod sp. zn. 5To/139/2015 a jeho uznesením zo 07. júna 2016 porušené boli.
II. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5To/139/2015
zo 07. júna 2016 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
III. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov konania a zaväzuje,
Krajský súd v Banskej Bystrici, aby sumu priznaných trov vyplatil k rukám právneho
zástupcu sťažovateľa do 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Predbežné prerokovanie návrhu
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okrem
všeobecných náležitostí podania podľa § 39 musí obsahovať aj dátum narodenia
navrhovateľa, ak ide o fyzickú osobu, identifikačné číslo navrhovateľa, ak ide o právnickú
osobu, bydlisko alebo sídlo navrhovateľa, označenie subjektu, proti ktorému návrh smeruje,
akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.
11. Podľa § 123 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť musí okrem
všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať
a) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody,
b) označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa
sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody,
c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí,
d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť
k porušeniu jeho základných práv a slobôd.
12. Podľa § 123 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažovateľ k ústavnej sťažnosti musí
pripojiť aj kópiu právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu, ktorým
malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd.
13. Ústavný súd zdôrazňuje, že v ústave a zákone o ústavnom súde má presne
definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych
aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 43 ods. 1 a § 123
ods. 1 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že jeho judikatúra v otázke
posudzovania náležitostí podaných sťažností sa postupne sprísňuje, a to najmä ak ide
o kvalifikovane zastúpeného sťažovateľa.
14. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje, že ústavná sťažnosť
v predloženej podobe neobsahuje náležitosti, ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu
ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde. Sťažovateľ nepripojil kópiu uznesenia
krajského súdu sp. zn. 5 To 139/2015 zo 7. júna 2016, ktorým malo dôjsť k porušeniu ním
označeného základného práva. Uvedený nedostatok by sám osebe nepredstavoval
neodstrániteľnú vadu návrhu. Ústavný súd však musí konštatovať zo strany sťažovateľa
aj nerešpektovanie princípu subsidiárnej právomoci ústavného súdu.
15. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavná sťažnosť neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
16. Ústavný súd poukazuje na to, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu
subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z čl. 127 ods. 1 ústavy, spočíva v tom, že ochrana
ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,
ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.
Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
17. Koncepcia konania o ústavnej sťažnosti je totiž založená na tom, že predstavuje
subsidiárny procesný prostriedok na ochranu ústavou zaručených základných práv a slobôd.
Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov či iných orgánov verejnej moci,
a nemôže preto nahrádzať ich činnosť. Jeho úlohou je v súlade s čl. 124 a nasl. ústavy
ochrana ústavnosti, a nie tzv. bežnej zákonnosti, resp. protiprávnosti. Z tohto pohľadu je
nevyhnutnou podmienkou konania, ktorá musí byť pred podaním ústavnej sťažnosti
splnená, vyčerpanie všetkých procesných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi
na ochranu jeho práv poskytuje. Právomoc ústavného súdu je teda vybudovaná na zásade
prieskumu vecí právoplatne skončených, ktorých eventuálnu protiústavnosť už nemožno
zhojiť inými procesnými prostriedkami, resp. už nie je možná náprava iným spôsobom.
Jedinú výnimku z tohto pravidla predstavuje ustanovenie § 132 ods. 3 zákona o ústavnom
súde, podľa ktorého ústavný súd neodmietne prijatie ústavnej sťažnosti pre jej
neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky nápravy, ktoré mu
priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov hodných osobitného
zreteľa, ktoré sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti netvrdil, tým menej preukazoval.
18. Teda ústavná sťažnosť nemá byť podávaná z dôvodu „procesnej opatrnosti
či nedotknuteľnosti“ fyzickej alebo právnickej osoby, ale až vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže
reálne domôcť ochrany svojich práv u ostatných orgánov verejnej moci, hlavne
všeobecných súdov. Konanie o ústavnej sťažnosti nie je a ani nemôže byť pomyselnou
„skratkou“, ktorou by bolo možné obchádzať konanie už vedené, resp. ktoré môže byť
vedené na návrh sťažovateľa pred inými orgánmi verejnej moci.
19. Subsidiarita ústavnej sťažnosti má pritom dimenziu formálnu i materiálnu.
Formálna dimenzia znamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí
„formálne“ podať všetky prostriedky na ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou
subsidiaritou je myslené to, že tieto prostriedky odôvodní spôsobom, ktorý všeobecnému
súdu umožní ústavnoprávny prieskum. Inak povedané, prípustnou je ústavná sťažnosť
nielen vtedy, ak sťažovateľ podal opravný prostriedok, ale tiež (a najmä), ak konanie pred
všeobecnými súdmi už skončilo, a jeho výsledok preto môže byť preskúmaný ústavným
súdom, a to výhradne z hľadiska ochrany ústavou zaručených základných práv a slobôd,
ktoré neboli rešpektované ostatnými orgánmi verejnej moci. Pokiaľ právny predpis stanoví,
že v určitej procesnej situácii je príslušný na rozhodovanie o právach a slobodách
jednotlivca konkrétny orgán verejnej moci, bolo by zásahom do jeho právomoci
a porušením princípu deľby moci (čl. 2 ods. 2 ústavy), pokiaľ by iný orgán o týchto právach
rozhodoval bez toho, aby bola daná možnosť príslušnému orgánu na realizáciu jeho
právomoci. Obidve tieto hľadiská preto treba reflektovať pri interpretácii a aplikácii
jednotlivých inštitútov zákona o ústavnom súde, v danom prípade pre posúdenie
prípustnosti ústavnej sťažnosti a príslušnosti ústavného súdu na jej prijatie na ďalšie
konanie.
20. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôraznil, že trestné
konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci
vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu
zo strany orgánov činných v trestnom konaní a taktiež aj zo strany súdov naprávať,
resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia (III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, I. ÚS 314/09).
Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce
porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho
priebehu (II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).
21. V okolnostiach veci je smerodajné, že sťažovateľ disponuje účinným
prostriedkom nápravy proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu, ktorým je podanie
dovolania na Najvyššom súde Slovenskej republiky podľa § 368 a nasl. zákona č. 301/2005
Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
Odsúdený môže napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu dovolaním, ak sa
domnieva, že v jeho veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo
prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania [(§ 317 ods. 1
Trestného poriadku, § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku v spojení s § 371 ods. 1
písm. e) Trestného poriadku) (III. ÚS 221/2009, I. ÚS 278/2009, I. ÚS 279/2009,
IV. ÚS 234/2011, II. ÚS 165/2015, I. ÚS 91/2016)].
22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bude mať v ďalších
štádiách trestného konania k dispozícii právny prostriedok na účinnú obranu ním
označených práv, o ktorom po jeho uplatnení budú nielen oprávnené, ale aj povinné
rozhodnúť vecne príslušné všeobecné súdy. Za týchto okolností by prijatie sťažnosti
sťažovateľa na ďalšie konanie bolo v rozpore s princípom subsidiarity, na ktorom je
založená právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Inými slovami, nevyužitie niektorej z možností ochrany označeného práva nemožno
nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická
osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127
ods. 1 ústavy). Vzhľadom na uvedené ústavný súd by aj po prípadnom doplnení ústavnej
sťažnosti o chýbajúcu náležitosť musel podanú ústavnú sťažnosť odmietnuť z dôvodu
neprípustnosti [§ 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde].
23. Uvedené závery ústavného súdu si (berúc do úvahy zásadu procesnej ekonómie)
nevyžadujú odstraňovanie chýbajúcej náležitosti ústavnej sťažnosti (bod 14). Ani jej
odstránenie by nebolo spôsobilé viesť k prijatiu ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.
Na tomto základe tak ústavný súd ústavnú sťažnosť v súlade s § 56 ods. 2 písm. c) zákona
o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí. V dôsledku
odmietnutia sťažovateľom podanej sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími v nej uplatnenými návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. novembra 2020
Martin Vernarský predseda senátu