Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 234/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. S..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom

JUDr. J. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho:

- základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.

súvisiacim s vybavovaním jeho podania zo 4. januára 2011 v spojení s podaním

z 12. januára 2011, ako aj podaním z 31. januára 2011,

- základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.

,

- základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom

pod sp. zn. súvisiacim s vybavovaním jeho podania zo 4. januára 2011

v spojení s podaním z 12. januára 2011, ako aj podaním z 31. januára 2011 a v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2011

podaná sťažnosť J. S. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená podaním z 2. júna 2011, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“)

súvisiacim s vybavovaním jeho podania zo 4. januára 2011 v spojení s podaním

z 12. januára 2011, ako aj podaním z 31. januára 2011, základného práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi podľa postupom okresného súdu v napadnutom

konaní, ako aj svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa postupom okresného súdu v napadnutom konaní súvisiacim

s vybavovaním jeho podania zo 4. januára 2011 v spojení s podaním z 12. januára 2011, ako

aj podaním z 31. januára 2011 a v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol, „že v... trestnej veci vedenej

proti mojej osobe na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. som na verejnom

zasadnutí konanom o obžalobe, prostredníctvom obhajcu vzniesol dotaz, či je zachované

právo na zákonného sudcu. Dostal som kladnú odpoveď od predsedu senátu.

Dodatočne som však z viacerých prameňov získal informácie, a v poslednej dobe som

si tieto informácie overil nahliadnutím do súdneho spisu, že dňa 27. 8. 2009 o 8.31 hod. pod

č. vec bola náhodným výberom pridelená sudcovi JUDr. B. Ten v ten istý deň

požiadal o výnimku podľa v nadväznosti na zák. č. 757/04

Z. z. o súdoch a časť II bod 6, čl. 4 rozvrhu práce na rok 2009 pre Okresný súd

Košice I z dôvodu vysokého nápadu pridelených spisov. Vec bola pridelená

administratívnym rozhodnutím senátu sudcu JUDr. P.

Tvrdená okolnosť o v tom čase, vysokej zaťaženosti sudcu JUDr. B., na ktorej je

založená zmena v osobe zákonného sudcu, teda aj senátu neobstojí lebo je nepravdivá

a účelová. Podľa rozvrhu práce na rok 2009 pre Okresný súd Košice I zaťaženosť JUDr. B.

v porovnaní s JUDr. P. bola rovnaká, resp. skôr nižšia.

Pri zmene osoby zákonného sudcu nebol urobený náhodný výber iného zákonného

sudcu, ale k zmene došlo administratívnym rozhodnutím súdu. Preto som hneď na prvom

možnom hlavnom pojednávaní konanom dňa 16. decembra 2010 vzniesol námietku pre

odňatie práva na zákonného sudcu...

O námietke pre odňatie práva na zákonného sudcu, teda aj senátu, rozhodol

námietkou napadnutý senát až na konci uvedeného hlavného pojednávania tak, že vznesenú

námietku postúpi Krajskému súdu v Košiciach na rozhodnutie. Zároveň hlavné

pojednávanie odročil na deň 17. 2. 2011 o 8.30 hod. Okresný súd tak prejudikoval

rozhodnutie krajského súdu, ktorému určil aj termín, do uplynutia ktorého má tento súd

o námietke zamietnuť. Tento postup okresného súdu je ďalšou skutočnosťou vyvolávajúcou

odôvodnené podozrenie, že v konaní dochádza k porušovania ústavného práva

obžalovaného na spravodlivý proces.“.

Keďže sťažovateľovej námietke porušenia jeho základného práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi, ktorá bola okresným súdom kvalifikovaná ako námietka zaujatosti

predsedu senátu, nebolo vyhovené, podal sťažovateľ 20. decembra 2010 okresnému súdu

„sťažnosť... pre odňatie práva na zákonného sudcu v trestnom konaní vedenom

na Okresnom súde Košice I pod spisovou značkou “, ktorá bola prípisom

predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 120/10 zo 7. januára 2011 s poukazom na § 62 ods. 1

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) vyhodnotená ako nedôvodná.

Ešte predtým Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 29. decembra 2010 zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú proti uzneseniu

okresného súdu o nevylúčení predsedu senátu z vykonávania úkonov trestného konania

v trestnej veci sťažovateľa.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol, že písomným podaním zo 4. januára

adresovaným okresnému súdu „vlastnou rukou napísal dovolanie“, v ktorom uviedol, že

trvá „na porušení práva na zákonného sudcu a zaujatosti senátu. Dovolanie som doplnil

podaním z 12. 1. 2011. Okresný súd dovolanie nepostúpil Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky, ale sám zamietol ako nie dôvodne pod sp. zn. Spr. 120/10 z 7. 1. 2011, tým mi

odňal právo na prístup k spravodlivosti. Na doplňujúce podanie z 12. 1. 2011 som doposiaľ

nedostal žiadnu odpoveď.“.

Dňa 31. januára 2011 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa označené

ako „Sťažnosť obžalovaného J. S. pre nečinnosť súdu podľa “, ani

táto však podľa jeho názoru „nebola vybavená zákonným spôsobom a nebola postúpená

nadriadenému súdu. Vybavená bola založením do súdneho spisu“.

Po preštudovaní spisu podal sťažovateľ 3. marca 2011 predsedovi okresného súdu

sťažnosť na prieťahy, v ktorej poukázal na nečinnosť okresného súdu okrem iného

aj v súvislosti s predložením jeho dovolania podaného proti uzneseniu krajského súdu

sp. zn. z 10. novembra 2010 (ktorým bolo rozhodované o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu, ktoré však nie je predmetom tejto sťažnosti) a tiež

s vybavením jeho sťažnosti na prieťahy z 31. januára 2011. Taktiež uviedol, že jeho

sťažnosť z 12. januára 2011 v spojení so sťažnosťou zo 4. januára 2011 „treba posudzovať

ako dovolanie“ podané proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 29. decembra

2010, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o nevylúčení

predsedu senátu z vykonávania úkonov trestného konania v jeho trestnej veci.

Na predmetnú sťažnosť reagoval okresný súd prípisom sp. zn. Spr. 36/11 z 23. marca 2011,

v ktorom okrem iného vo vzťahu k podaniu sťažovateľa z 12. januára 2011 uviedol:

„... pokiaľ ste sťažnosťou... namietali porušenie práva na zákonného sudcu a námietky

zaujatosti, o tomto už rozhodol Krajský súd v Košiciach a toto uznesenie Vám bolo riadne

doručené...“

Sťažovateľ zastáva názor, že jeho základné právo podľa bolo

porušené tým, že v jeho trestnej veci došlo bez zákonného dôvodu k jej prideleniu inému

sudcovi, než ktorému bola pôvodne pridelená v súlade s rozvrhom práce, a to uplatnením

výnimky podľa v spojení s

Z. z. a časti II bodu 6 čl. 4 rozvrhu práce okresného súdu na rok 2009, z dôvodu vysokého

nápadu pridelených spisov zákonnému sudcovi, na základe administratívneho rozhodnutia

predsedu okresného súdu.

Sťažovateľ v nadväznosti na uvedené poukazuje na

Z. z., podľa ktorého zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade

so zákonom a s rozvrhom práce. Zároveň sa odvoláva na ,

ktorý obsahuje upresnenie spôsobu prideľovania vecí v tom zmysle, že k nemu musí dôjsť

náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov

schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky tak, aby bola vylúčená

možnosť ovplyvňovania pridelenia veci.

Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje, že v jeho prípade „zmena sudcu predstavuje

vadu konania spočívajúcu v okolnosti, že v mojej veci koná a rozhoduje sudca, resp. senát,

ktorý nie je zákonným sudcom v zmysle... SR, ...

a dláždi cestu k podávaniu sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd aj na orgány

Európskej únie“.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

došlo podľa sťažovateľa tým, že mu „bola odňatá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde, tým , že okresný súd odmietol konať o mojich podnetoch,

sťažnosť podľa vybavil založením do súdneho spisu a odmietol dovolanie, ako

mimoriadny opravný prostriedok, čím prekročil aj rozsah svojej právomoci“. Toto

ignorovanie jeho podaní okresným súdom považuje sťažovateľ zároveň aj za porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

.

Sťažovateľ predložil 2. júna 2011 ústavnému súdu doplnenie podania, v ktorom sa

zameral na ozrejmenie okolností uloženia pokuty okresným súdom obhajcovi za jeho

neúčasť na pojednávaní uskutočnenom 25. mája 2011, hoci tomuto obhajcovi už predtým

vypovedal splnomocnenie.

Sťažovateľ na základe uvedeného tvrdí, že postupom okresného súdu boli porušené

jeho v sťažnosti označené základné práva, a domáha sa, aby ústavný súd vo veci samej takto

rozhodol:

„1) Základné právo J. S. na súdnu ochranu upravené v článku 46 ods. 1 a 2

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod spisovou

značkou porušené bolo.

2) Základné právo J. S. nebyť odňatý zákonnému sudcovi upravené v článku 48

ods. 1 postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom

pod spisovou značkou porušené bolo.

3) Základné právo J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v

článku 46 ods. 2 postupom Okresného súdu Košice I v konaní

vedenom pod spisovou značkou a porušené bolo.

4) Okresnému súdu Košice I zakazuje pokračovať v porušovaní základného práva.

5) J. S. priznáva finančné zadosťučinenie 600 €, ktoré je okresný súd povinný

vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6) J. S. priznáva trovy konania 254,88 € ktoré je súd povinný zaplatiť na účet

advokáta JUDr. J. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.”

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a 2 , základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

ako aj základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3

viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu

návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal.

Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

( ). Podľa svojej stabilizovanej judikatúry považuje ústavný súd tvrdenia

o porušení inými subjektmi, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, iba

za súčasť ich argumentácie (m. m. , , ). Z tohto

dôvodu ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa – zastúpeného

kvalifikovaným právnym zástupcom – len v rozsahu namietaného porušenia v sťažnosti

označených práv postupom okresného súdu.

Ústavný súd už opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku

až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov

a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom

konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení

možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd

označených v , ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr.

, , , ).

Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadal, poprel by účel a zmysel

opravných prostriedkov v trestnom konaní, ktorým je okrem iného náprava procesných

pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných v trestnom konaní

a súdov).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi podľa postupom okresného súdu spočívajúcim

v tom, že jeho trestná vec ktorá bola pôvodne pridelená do senátu 4T do súdneho oddelenia

JUDr. B., bola na základe jeho (sudcovho) oznámenia o zaťaženosti v jeho senáte v zmysle

, ako aj na základe rozvrhu práce okresného

súdu na rok 2009, jeho časti II bodu 6 článku 4 opatrením predsedu okresného súdu

pridelená inému sudcovi.

V zmysle judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa

zákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okrem toho z nej vyplýva, že

za zákonného sudcu treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce

(, ) a tiež sudcu, ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia

iného sudcu pre zaujatosť v zmysle alebo pre ďalšie dôvody.

Podľa zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva

funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce

na konanie a rozhodovanie o prerokúvanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými

sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Ak nastanú okolnosti odôvodňujúce presun už pridelenej veci (resp. agendy) na

iného sudcu pre dôvody uvedené v právnom predpise, tak aj sudcov, ktorým boli veci

následne pridelené, treba takisto považovať za zákonných sudcov podľa

(, a , ).

Základné právo osoby nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi nemožno

interpretovať až tak extenzívne, aby sa spájalo s osobou jediného sudcu. Účelom

základného práva podľa je zabezpečiť fyzickým osobám a právnickým

osobám, aby ochranu ich právam poskytol sudca ako predstaviteľ tej zložky súdnej moci,

ktorá má právomoc o veci konať, a aby ochranu práva v rámci súdnej moci poskytol sudca

zo súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný (), za predpokladu, že podľa

rozvrhu práce ide o sudcu, ktorý je oprávnený konať a rozhodovať určitý druh súdnej

agendy (, ).

V zmysle a zákonným sudcom je sudca, ktorý

vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom

práce na konanie a rozhodovanie o prerokovávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte,

zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie

a rozhodovanie v senáte. Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade

so zákonom a rozvrhom práce.

Podľa sa rozvrhom práce rozumie akt riadenia

predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva

na príslušný kalendárny rok.

Podľa podmienka náhodného výberu podľa

odseku 1 je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov,

samosudcov alebo súdnych úradníkov.

Podľa náhodným výberom pomocou

technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom sa

podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade

a) dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému

bola vec pridelená,

b) zmeny v obsadení súdu sudcami,

c) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a

d) ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania

vo veci vylúčený.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ už namietal porušenie svojho základného práva

nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa , a to formou vznesenia

námietky zaujatosti predsedu senátu okresného súdu, t. č. prejednávajúcemu

a rozhodujúcemu jeho trestnú vec. Uznesením okresného súdu zo 16. decembra 2010 bolo

rozhodnuté, že tento sudca nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania

v trestnej veci sťažovateľa. Krajský súd uznesením sp. zn. z 29. decembra

2010 zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú proti uzneseniu okresného súdu o nevylúčení

predsedu senátu a ozrejmil sťažovateľovi, prečo nepovažoval jeho námietku o nepridelení

veci zákonným spôsobom za dôvodnú. V uznesení krajský súd uviedol:

„Ako vyplýva zo spisového materiálu sudca JUDr. L. B., ktorému vec bola pridelená

ako prvému, dňa 27. 8. 2009 požiadal predsedu súdu o vydanie opatrenia na pridelenie veci

do iného súdneho oddelenia z dôvodu zaťaženosti v zmysle § 51 ods. 4 písm. c) zák.

č. 757/2004, ako aj na základe rozvrhu práce na rok 2009 pre Okresný súd Košice I v časti

II., bod 6, článok 4.

V zmysle tohto ustanovenia (§ 51 ods. 4 z. č. 757/04 Z. z.) náhodným výberom

pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených

ministerstvom sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci

aj v prípade

a) dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému

bola vec pridelená,

b) zmeny v obsadení súdu sudcami,

c) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a

d) ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania

vo veci vylúčený.

V ten istý deň predseda súdu nariadil prideliť výnimku z rozvrhu práce a vec prideliť

na základe elektronického výberu do iného senátu. K takémuto postupu došlo, o čom svedčí

listinný dôkaz na čl. 2083, ktorým elektronickým výberom vec bola pridelená do senátu

4 T – JUDr. J. P.“

Predmetné uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 18. januára 2011,

avšak sťažovateľ toto uznesenie ani postup krajského súdu sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1

podanou ústavnému súdu 14. apríla 2011 nenapadol.

Ústavný súd upriamuje pozornosť aj na vyjadrenie predsedu okresného súdu

k sťažovateľovej sťažnosti vo vzťahu k námietke porušenia jeho základného práva nebyť

odňatý zákonnému sudcovi podľa v odpovedi na sťažnosť sťažovateľa

sp. zn. Spr 120/2010 zo 7. januára 2011, v ktorej uviedol:

„Trestná vec proti obžalovanému J. S. napadla na tunajší súd dňa 27. 8. 2009,

pričom táto vec bola pridelená. JUDr. L. B. ako zákonnému sudcovi do súdneho oddelenia

4 T. Zákonný sudca JUDr. B. prípisom z toho istého dňa upozornil predsedu súdu

na výraznú nerovnomernosť zaťaženosti sudcov v prvostupňovej trestnej agende podľa § 16

a súčasne navrhol, aby predseda súdu predmetnú vec pridelil do iného súdneho

oddelenia v súlade s ust. a v súlade

s Rozvrhom práce Okresného súdu Košice í platného pre rok 2009, časť II bod 6, článok 4.

Predseda súdu opatrením z toho istého dňa nariadil pridelenie tohto spisu náhodným

výberom s poukazom na vyššie uvedené zákonné ust., ako aj citované ust. Rozvrhu práce

Okresného súdu Košice I na rok 2009 do súdneho oddelenia 6 T, resp. 7 T.

Následne elektronická podateľňa tunajšieho súdu predmetnú vec náhodným výberom

pridelila do súdneho oddelenia JUDr. J. P. ako zákonného sudcu.

Ako vyplýva aj z časti II., článku 4 Rozvrhu práce Okresného súdu Košice I na rok

2009 je v právomoci predsedu súdu v prípade zistenia výrazného rozdielu v pracovnom

zaťažení sudcov vykonať opatrenia na odstránenie tohoto stavu. V tejto súvislosti

poukazujem na tú časť vtedy platného rozvrhu práce, že veci podľa sa

posudzujú samostatne. V zmysle vyššie uvedeného teda vyplýva, že pri zisťovaní

nerovnomerného zaťaženia sudcov nemožno vychádzať len z celkových počtov

nevybavených spisov v konkrétnom súdnom oddelení, ale je potrebné skúmať aj to, aká je

skladba a počet vecí, ktoré v súdnom oddelení má konkrétny zákonný sudca podľa § 16

ods. 1 . V prípadoch podľa sa tieto okolnosti posudzujú

samostatne.

Keďže z registrových pomôcok súdu bolo zistené, že v súdnom oddelení JUDr. B.

v tom čase sa nachádzal vyšší počet vecí tzv. prvostupňovej agendy ( ).

rozhodol som preto o pridelení konkrétnej tejto veci do iného senátu, súčasne však

so zachovaním zásady náhodného výberu a teda v danom prípade nebola porušená ústavná

zásada odňatia práva na zákonného sudcu v tomto trestnom konaní, nakoľko som

postupoval v súlade s vyššie ust. , ako aj v súlade s vtedy platným

rozvrhom práce tunajšieho súdu.

Súčasne v tejto súvislosti poukazujem aj na obsah odôvodnenia uznesenia Krajského

súdu v Košiciach č. k. -2320 zo dňa 29. 12. 2010, v ktorom Krajský súd

v Košiciach konštatuje, že postup predsedu súdu pri pridelení veci do súdneho oddelenia

JUDr. J. P. bol správny v súlade so zákonom.“

Ústavný súd ďalej uvádza, že namietané porušenie niektorého zo základných práv

alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku právomoci na jej prerokovanie (, ).

V má svoj právny základ zásada subsidiarity sťažnosti, z ktorej

vyplýva aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do činnosti všeobecných súdov,

čo znamená, že sťažnosť podľa označeného článku nie je bežným prostriedkom

na ochranu základných práv a slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb, ale prichádza

do úvahy až v prípade, keď nápravu pred postupom alebo rozhodnutím týchto súdov už

nemožno dosiahnuť štandardným postupom. Ústavný súd stabilne judikuje, že ochrana

ústavnosti nie je a z povahy veci ani nemôže byť v demokratickom právnom štáte iba

úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. , ).

Sťažnosť podľa predstavuje ultima ratio, teda je nástrojom ochrany

základných práv nastupujúcich po vyčerpaní všetkých dostupných efektívnych prostriedkov

ochrany práv uplatniteľných v súlade so zákonom v systéme orgánov verejnej moci

(, ).

V spojitosti s tým je potrebné pripomenúť, že ústavné súdnictvo v individuálnych

veciach je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených

vecí (). Právomoc ústavného súdu preto zásadne smeruje voči právoplatným

rozhodnutiam orgánov verejnej moci a právomoc preskúmavať aj ich „iný zásah“, ktorým

malo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľa, je len nevyhnutnou

výnimkou, u ktorej však podmienka nemožnosti nápravy namietanej protiústavnosti iným

spôsobom musí zostať zachovaná. Tak to nie je v prípade, ak námietka smerujúca proti

„inému zásahu“ orgánu verejnej moci môže byť efektívne uplatnená v rámci ďalšieho

konania (napr. pri uplatňovaní procesných prostriedkov proti meritórnym rozhodnutiam).

Vzhľadom na subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv

a slobôd vyplývajúce (aj a nielen) z ústavný súd nie je oprávnený

preskúmavať právoplatné rozhodnutia, opatrenia alebo iné zásahy orgánov verejnej moci,

ak nápravu vo veci môže vykonať iný orgán verejnej moci na základe opravných

prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa

osobitných predpisov ( ).

V namietanom konaní, ktoré je v súčasnosti stále vedené na súde prvého stupňa,

a sťažovateľ má vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu možnosť svoje

procesné práva vrátane námietky, že bol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, čo predstavuje

závažné procesné pochybenie, v plnej miere uplatniť v odvolacom konaní.

V tomto štádiu konania nemôže ústavný súd vstupovať do jurisdikcie všeobecných

súdov a vyjadrovať sa k výkladu zákonov alebo podzákonných noriem (k súladu rozvrhu

práce okresného súdu na rok 2009 so ), pretože tak musí pred ním

najskôr v namietanom konaní urobiť všeobecný súd, a až v prípade, že by jeho výkladom

bolo podľa názoru sťažovateľa porušené jeho základné právo nebyť odňatý zákonnému

sudcovi ustanovené v , mohol by sa vecou zaoberať ústavný súd, ale len

na základe nového návrhu (sťažnosti) podaného sťažovateľom. Vzhľadom na to je

v predmetnej veci sťažnosť podaná ústavnému súdu predčasne.

Napokon ústavný súd uvádza, že realizácia základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa a nasl. a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd [ďalej len „dohovor“ (vrátane základného

práva na zákonného sudcu podľa )] je zabezpečená aj v rámci

dovolacieho konania [ ].

Práve preto jednotlivé dôvody prípustnosti dovolania uvedené v § 371 ods. 1 písm. b)

sa musia vykladať tak, aby ich prostredníctvom bola poskytnutá plná

ochrana uvedeným článkom a dohovoru. Z toho vyplýva, že za „súd, ktorý rozhodol

v nezákonnom zložení“, treba považovať aj taký súd, ak nekoná zákonný sudca, resp.

zákonní sudcovia. Reštriktívny výklad, ktorý neposkytuje ochranu základnému právu na

zákonného sudcu podľa v dovolacom konaní, nie je ústavne

akceptovateľný (pozri m. m. ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1

sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci

na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

v súvislosti s jeho podaním zo 4. januára 2011 v spojení s podaním z 12. januára 2011,

ako aj s podaním z 31. januára 2011

2.1 K podaniu sťažovateľa zo 4. januára 2011 v spojení s podaním z 12. januára

2011

Sťažovateľ považuje postup okresného súdu spočívajúci v tom, že jeho podanie

zo 4. januára 2011 v spojení s podaním z 12. januára 2011, ktoré v sťažnosti podanej

predsedovi okresného súdu 3. marca 2011 označil ako podania, ktoré „treba posudzovať

ako dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 29. 12. 2010, sp. zn.

-2320, v ktorej tvrdí, že trvá na námietke porušení práva zákonného sudcu

a na námietke zaujatosti senátu“, nepredložil dovolaciemu súdu, čím mu podľa jeho názoru

bola odňatá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,

za porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa , ako

aj základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

.

Ústavný súd sa oboznámil s podaním sťažovateľa zo 4. januára 2011, ako aj podaním

z 12. januára 2011.

V prvom podaní (zo 4. januára 2011) sťažovateľ konštatuje, že mu bolo doručené

uznesenie krajského súdu sp. zn. z 29. decembra 2010, ktorým bola zamietnutá

jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zo 16. decembra 2010 o nevylúčení predsedu

senátu z vykonávania úkonov trestného konania v jeho trestnej veci. Sťažovateľ ďalej

uviedol, že trvá na námietkach o porušení svojich práv okrem iného aj tým, že bol odňatý

zákonnému sudcovi, a preto požiadal svojho obhajcu, aby podal „sťažnosť voči tomuto

uzneseniu“. Toto písomné podanie sťažovateľa jeho obhajca obratom predložil okresnému

súdu a navrhol „pripojiť ho do súdneho spisu, ako doplnenie odôvodnenia... sťažnosti“

podanej proti uzneseniu okresného súdu zo 16. decembra 2010, ktorým bolo rozhodnuté

o nevylúčení predsedu senátu z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci

sťažovateľa. Keďže trestný spis sťažovateľa spolu s rozhodnutím krajského súdu sp. zn.

z 29. decembra 2010 bol už 31. decembra 2010 vrátený okresnému súdu,

predseda senátu opätovne predložil spis krajskému súdu spolu s podaním sťažovateľa

zo 4. januára 2011. Tento spis však bol okresnému súdu vrátený 14. januára 2011 bez

rozhodnutia s poznámkou, že o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu

sp. zn. zo 16. decembra 2010 už bolo rozhodnuté 29. decembra 2010.

Druhé podanie sťažovateľa (z 12. januára 2011) opätovne obsahovalo námietky

sťažovateľa proti konajúcemu sudcovi, ktorého sťažovateľ nepovažoval za zákonného

sudcu, a žiadal v ňom, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

„prešetril okolnosti uvádzané v... námietkach a svojím rozhodnutím zabezpečil právo

na zákonného sudcu a spravodlivý proces“. Ďalej uviedol, že na hlavnom pojednávaní

uskutočnenom 16. decembra 2010 vyslovil námietku zaujatosti senátu a napriek tomu

pojednávanie pokračovalo. Na základe toho vyslovil podozrenie, že „nemá spravodlivý

proces“.

Obhajca sťažovateľa v sťažnosti podanej predsedovi okresného súdu 3. marca 2011

okrem iného uviedol, že „sťažnosť z 12. 1. 2011 na č. l. 2332, ktorú podľa jej obsahu

a v súvislosti so sťažnosťou zo 4. 1. 2011 treba posudzovať ako dovolanie proti uzneseniu

Krajského súdu v Košiciach z 29. 12. 2010, sp. zn. -2320, v ktorej tvrdí, že trvá

na námietke porušení práva zákonného sudcu a na námietke zaujatosti senátu“.

Podľa sa podanie posudzuje vždy podľa obsahu,

aj keď je nesprávne označené.

Okresný súd v súlade s vyhodnotil prvé podanie

sťažovateľa ako sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zo 16. decembra 2010, ktorým

bolo rozhodnuté, že predseda senátu nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného

konania v trestnej veci sťažovateľa, a predložil ho aj krajskému súdu, ktorý ho však vrátil

bez rozhodnutia, pretože o tejto sťažnosti už bolo rozhodnuté uznesením krajského súdu

sp. zn. z 29. decembra 2010. Druhé podanie sťažovateľa nebolo možné podľa

jeho obsahu, tak ako to navrhol jeho obhajca v sťažnosti na prieťahy v konaní z 3. marca

2011, vyhodnotiť ako dovolanie v zmysle a nasl. , ktoré možno

podať len v prípade, ak vec bola právoplatne skončená.

Z konštantnej judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že za rozhodnutie súdu, ktorým

bola vec právoplatne skončená ( ), sa považuje

1. rozsudok alebo trestný rozkaz, ktorým bol obvinený uznaný za vinného a bol mu

uložený trest, resp. ochranné opatrenie alebo bolo upustené od potrestania;

2. rozsudok, ktorým bol obvinený oslobodený spod obžaloby;

3. uznesenie o zastavení trestného stíhania;

4. uznesenie o postúpení veci inému orgánu;

5. uznesenie o uložení ochranného opatrenia;

6. uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania;

7. uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania;

8. rozsudok o schválení dohody o vine a treste v rozsahu uvedenom v § 334 ods. 4

;

9. rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok proti rozsudku

alebo uzneseniu uvedenému pod bodom 1 až 7.

Vzhľadom na uvedené neprichádzala vo vzťahu k podaniam sťažovateľa

zo 4. januára 2011 v spojení s podaním z 12. januára 2011 do úvahy aplikácia § 368 ods. 1

. Ani podľa obsahu týchto podaní nebolo možné posudzovať ich ako

dovolanie v zmysle , a preto okresný súd nijako nepochybil,

ak nepostupoval podľa a nepredložil ich dovolaciemu súdu.

2.2 K podaniu sťažovateľa z 31. januára 2011

Sťažovateľ považuje postup okresného súdu spočívajúci v tom, že sa nezaoberal jeho

podaním z 31. januára 2011 označeným ako „sťažnosť obžalovaného... pre nečinnosť súdu

podľa “ a len ho založil do trestného spisu, za odňatie možnosti

domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, a tým za porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa .

Podľa pri vykonávaní úkonov trestného konania musia

orgány činné v trestnom konaní, súd a osoby príslušné vykonávať úkony trestného konania

zaobchádzať s osobami zúčastnenými na úkone tak, ako to vyžaduje účel trestného konania;

vždy sa musí rešpektovať ich dôstojnosť a ich zaručené základné práva a slobody

(ods. 1). Úkony vykonávajú orgány činné v trestnom konaní a súd zásadne v čase medzi

7.00 h a 20.00 h a v úradných miestnostiach. V odôvodnených prípadoch môžu byť úkony

vykonané aj mimo úradných miestností a mimo uvedeného času (ods. 2).

Podľa ak je dôvodný predpoklad, že došlo

k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia

alebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať

prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú

lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí

bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom

a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.

Ak súd urobí úkony trestného konania uvedené v sťažnosti pre nečinnosť

do pätnástich pracovných dní po jej obdržaní a informuje o tom sťažovateľa, hľadí sa

na takúto sťažnosť pre nečinnosť ako na vzatú späť, ak tento sťažovateľ v priebehu piatich

pracovných dní od doručenia oznámenia nevyhlási, že na svojej sťažnosti pre nečinnosť

trvá. O tom ho treba poučiť ( ).

O sťažnosti pre nečinnosť uvedenej v odseku 3 musí rozhodnúť senát nadriadeného

súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci. Ak

a) zo strany súdu nedošlo k prieťahom, sťažnosť pre nečinnosť sa zamietne,

b) je sťažnosť pre nečinnosť opodstatnená, nadriadený súd určí primeranú lehotu

na uskutočnenie namietaného úkonu ( ).

Proti rozhodnutiu podľa odseku 5 sťažnosť nie je prípustná (§ 55 ods. 6 Trestného

poriadku).

Citovaný obsahuje v odseku 1 a 2 všeobecné formulácie,

ako majú orgány činné v trestnom konaní (prokurátor, policajt a súd), ako aj ďalšie

príslušné osoby vykonávať úkony trestného konania.

Ako už bolo uvedené, podľa môže ktorákoľvek

zo strán podať sťažnosť pre nečinnosť, teda na prieťahy v súdnom konaní, ak je dôvodný

predpoklad, že došlo k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu

konania a rozhodnutia alebo pri vyhotovovaní súdneho rozhodnutia.

Obhajca sťažovateľa síce označil podanie z 31. januára 2011 ako „sťažnosť

obžalovaného... pre nečinnosť súdu podľa “, avšak v jeho

odôvodnení iba vyjadril nesúhlas so spôsobom vedenia pojednávaní v jeho trestnej veci.

Taktiež sa v ňom vyjadril k spôsobu vykonávania dokazovania pred okresným súdom, keď

namietal, že okresný súd sa vôbec nezaoberal jeho 12-bodovým návrhom na doplnenie

dokazovania z 24. septembra 2009. V závere žiadal, aby krajský súd podľa § 55 ods. 3

určil okresnému súdu „primeranú lehotu na uskutočnenie namietaných

úkonov“, teda na doplnenie dokazovania v zmysle jeho 12-bodového návrhu na doplnenie

dokazovania z 24. septembra 2009.

Okresný súd v súlade s vyhodnotil podanie

sťažovateľa z 31. januára 2011 podľa jeho obsahu, a nie podľa jeho označenia. Keďže nešlo

o prípady predpokladané v (nečinnosť v príprave

prerokovania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia alebo pri vyhotovovaní

súdneho rozhodnutia), ale bol v ňom vyjadrený názor sťažovateľa, resp. jeho obhajcu

na priebeh dokazovania, ako také ho založil bez ďalšieho do trestného spisu. Podľa názoru

ústavného súdu preto nebolo povinnosťou okresného súdu postupovať v zmysle § 55 ods. 3

a 4 .

Navyše, sťažovateľ bude mať možnosť svoje námietky k priebehu dokazovania pred

okresným súdom uplatniť v rámci riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa

.

Z dôvodu nedostatku vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

okresného súdu (vo vzťahu k obom podaniam sťažovateľa) a základnými právami podľa

a ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a základného

práva podľa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn.

Z obsahu sťažnosti nie je zrejmé, čo sťažovateľ považuje za porušenie svojho

základného práva podľa postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , ako aj základného práva podľa postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . V odôvodnení sťažnosti

nijako neargumentuje, ako malo dôjsť postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. k porušeniu základného práva podľa , len v návrhu

na rozhodnutie vo veci samej (petite) žiada, aby ústavný súd rozhodol okrem iného

aj o porušení označeného základného práva.

Článok 46 ods. 2 zakotvuje inštitút súdneho preskúmania ako pravidla vtedy,

ak niekto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy.

Každý, kto sa cíti byť ukrátený na svojich právach takýmto rozhodnutím, má možnosť

obrátiť sa na (nezávislý a nestranný) súd a vyvolať tak konanie, v ktorom správny orgán

bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, kto žalobu podal.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že je na konanie okresného súdu

vedené pod sp. zn. , v ktorom sa nerozhoduje vo veci sťažovateľa podľa piatej

časti , t. j. podľa ustanovení upravujúcich správne súdnictvo,

zjavne neaplikovateľný. Z toho dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú, a to pre neexistenciu priamej súvislosti medzi namietanými

skutočnosťami a základným právom, porušenie ktorého sťažovateľ namietal (napr.

, , ).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ústavný súd

uvádza, že argumentácia v sťažnosti je zameraná iba na odôvodnenie namietaného

porušenia v sťažnosti označených práv sťažovateľa postupom okresného súdu v trestnom

konaní vedenom pod sp. zn. , avšak v petite sťažnosti sťažovateľ bez

akéhokoľvek vysvetlenia žiada aj o vyslovenie porušenia svojho základného práva podľa

v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. [konanie

o neplatnosť právneho úkonu – opatrenia prokurátora Krajskej prokuratúry v Košiciach

(ďalej len „krajská prokuratúra“) o určení výnimky na konanie prokurátora krajskej

prokuratúry v konaní na súde prvého stupňa, kde navrhovateľom je sťažovateľ a odporcom

je krajská prokuratúra a JUDr. Gabriel Huszár].

Navyše, konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. už bolo podľa

informácií získaných ústavným súdom právoplatne skončené 4. augusta 2010 rozhodnutím

krajského súdu sp. zn. zo 7. júla 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie

okresného súdu vo výroku o zastavení konania a vo výroku o postúpení veci Generálnej

prokuratúre Slovenskej republiky bolo zrušené. Dovolanie sťažovateľa podané 11. augusta

2010 bolo rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. apríla 2011

odmietnuté.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy.

Podľa sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody

sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne

označením článkov alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo.

Pretože, ako už bolo uvedené, sťažovateľ okrem toho, že v petite sťažnosti žiada

aj o vyslovenie porušenia svojho základného práva podľa postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , namietané porušenie tohto

základného práva ničím neodôvodnil, a nepreukázal tak ani existenciu príčinnej súvislosti

medzi postupom okresného súdu a namietaným porušením označeného základného práva.

Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky.

Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého

vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania

skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty

a právne posúdenie predloženého sporu.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej

osoby alebo právnickej osoby podľa je vznesenie relevantných námietok

zo strany sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho

základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou

aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy,

územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok vo vzťahu

k namietanému porušeniu základného práva podľa postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. podanie sťažovateľa neobsahuje.

Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu, ak chýbajú

objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti

na ďalšie konanie.

Sťažnosť neobsahuje v tejto časti (teda vo vzťahu k namietanému porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa v konaní vedenom pod sp. zn.

) kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňa ani podstatnú zákonom

predpísanú náležitosť ustanovenú v .

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd

uvádza, že sťažovateľ je zastúpený advokátom. Podľa

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone

advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva

a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony

právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne

spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie,

ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom

(napr. ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti (vo vzťahu k namietanému

porušeniu základného práva sťažovateľ podľa postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. ) odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez ďalšieho právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi obsiahnutými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011