Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 510/2018
PDF · 156.75 KB
No categories available
IV. ÚS 510/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa),
zo sudcov Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného SVITOK a spol., s. r. o., Tomášikova 23/C,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Peter Svitok, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Nto 3/2018 zo 17. apríla 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2018
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Nto 3/2018 zo 17. apríla 2018 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ je obžalovaný
v trestnej veci vedenej Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) pod
sp. zn. 2 T 98/2015 pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného
zákona, v ktorej rozhoduje sudkyňa .
Sťažovateľ doručil okresnému súdu a zákonnej sudkyni podanie zo 7. marca 2018
označené ako „Upovedomenie o podaní trestného oznámenia“, v ktorom uviedol,
že 5. marca 2018 doručil Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky trestné oznámenie
proti zákonnej sudkyni „pre podozrenie z nezákonného konania“.
Krajský súd napadnutým uznesením zo 17. apríla 2018 rozhodol, že podľa § 32
ods. 1 Trestného poriadku samosudkyňa okresného súdu nie je
vylúčená z vykonávania úkonov v trestnej veci obžalovaného sťažovateľa a podľa § 23
ods. 1 Trestného poriadku sa trestná vec obžalovaného sťažovateľa okresnému súdu
neodníma.
Sťažovateľ ďalej uvádza:
«8. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 03. 03. 2016, sp. zn. 6 Tost 6/2016:
„Vznesenou námietkou zaujatosti sa v zásade rozumie každé podanie strany trestného
konania, z ktorého priamo alebo implicitne vyplýva žiadosť (návrh) tejto strany trestného
konania o vylúčenie konkrétneho subjektu z vykonávania úkonov trestného konania
(resp. žiadosť, aby v predmetnej veci rozhodoval, vykonával úkony trestného konania iný
subjekt), a to bez ohľadu na dôvody v tomto podaní uvádzané, t. j. bez ohľadu na dôvodnosť
takejto žiadosti (návrhu) o vylúčenie.“
9. Vzhľadom na tieto skutočnosti malo byť podanie Sťažovateľa označené ako
„Upovedomenie o podaní trestného oznámenia“ adresované okresnému súdu a sudkyni
v tejto trestnej veci zo dňa 07. 03. 2018 posudzované ako námietka zaujatosti a s ohľadom
na ustanovenia § 31 a § 32 ods. 3 TP mala byť proti rozhodnutiu o takejto námietke
zaujatosti prípustná sťažnosť, aby bola zachovaná dvojinštančnosť konania v rozhodovaní
o vylúčení sudcu, a preto postupom Okresného súdu Bratislava IV a Krajského súdu
v Bratislave došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na spravodlivé a zákonné súdne konanie.
11. Podľa súdnej praxe pomer sudcu k účastníkom alebo k ich zástupcom, vylučujúci
ho z prejednávania a rozhodovania veci, môže byť založený predovšetkým príbuzenským
alebo jemu obdobným vzťahom k týmto osobám, pričom v konkrétnom prípade môže ísť ako
o vzťah priateľský, tak i nepriateľský, prípadne aj vzťah ekonomickej závislosti.
12. Ako vyplýva z Napadnutého uznesenia, v prípade sudkyne pani
(ktorá sama seba označila ako zaujatú v trestnej veci Sťažovateľa) sa jedná
o takú mieru osobnej zainteresovanosti, ktorá objektívne zakladá pochybnosť o jej
nezaujatosti v tejto trestnej veci, a preto by sudkyňa mala byť
z prejednávania a rozhodovania v trestnej veci Sťažovateľa vylúčená, a teda sa nejedná
o zákonného sudcu.»
Na základe tejto argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu zo 17. apríla 2018, napadnuté uznesenie krajského
súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a prizná mu úhradu trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 24 zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak
a) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých
sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli
splnené,
b) ústavný súd v tej istej veci koná,
c) navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu. Sťažovateľ namieta, že v jeho trestnej veci rozhoduje zákonná sudkyňa,
ktorá je zaujatá, preto mala byť vylúčená z vykonávania úkonov v uvedenej veci.
Ústavný súd zistil, že sťažovateľ doručil 23. júla 2018 ústavnému súdu ďalšiu
sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 1464/2018, v ktorej namieta porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Nto 3/2018
zo 17. apríla 2018. Sťažovateľ sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 1464/2018 odôvodňuje
rovnako ako aktuálne prerokovávanú sťažnosť, t. j. namieta, že zákonná sudkyňa okresného
súdu v jeho trestnej veci mala byť vylúčená pre zaujatosť.
Skutočnosť, že ústavný súd koná o inej sťažnosti sťažovateľa s rovnakým
predmetom, zakladá dôvod na odmietnutie aktuálne prerokovávanej sťažnosti sťažovateľa
v časti, v ktorej namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým
uznesením krajského súdu zo 17. apríla 2018, ako neprípustnej.
V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia jeho základných práv
podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu ústavný súd zistil, že trestná vec sťažovateľa vedená okresným súdom
dosiaľ nie je právoplatne skončená, vec sa nachádza v štádiu konania pred súdom prvého
stupňa.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje za podstatné uviesť,
že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), pričom túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi
(čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým
sudcom, ktorého určuje zákon. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo
slobôd však nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy totiž vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb je založená na princípe subsidiarity.
Zmysel a účel tohto princípu je založený na tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa
povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov
verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04).
V spojitosti s tým je potrebné pripomenúť, že ústavné súdnictvo v individuálnych
veciach je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených
vecí (IV. ÚS 187/09). Právomoc ústavného súdu preto zásadne smeruje voči právoplatným
rozhodnutiam orgánov verejnej moci a právomoc preskúmavať aj ich „iný zásah“, ktorým
malo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľa, je len nevyhnutnou
výnimkou, u ktorej však podmienka nemožnosti nápravy namietanej protiústavnosti iným
spôsobom musí zostať zachovaná. Tak to nie je v prípade, ak námietka smerujúca proti
„inému zásahu“ orgánu verejnej moci môže byť efektívne uplatnená v rámci ďalšieho
konania (napr. pri uplatňovaní procesných prostriedkov proti meritórnym rozhodnutiam)
(pozri napr. IV. ÚS 234/2011, IV. ÚS 37/2018). Preto ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre neprípustnosť (porovnaj
§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde; ďalej porovnaj aj mutatis mutandis I. ÚS 22/03,
II. ÚS 349/08, II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že vyčerpanie opravných
prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho
základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa
osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd
pred ústavným súdom.
Z § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde použitím argumentu a contrario vyplýva,
že sťažnosť je prípustná po vyčerpaní opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon na ochranu základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
sťažovateľovi a na použitie ktorých je tento oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ako už bolo uvedené, predmetné trestné konanie sa aktuálne nachádza v štádiu
konania pred prvostupňovým súdom a vzhľadom na uvedené sa sťažnosť sťažovateľa javí
byť predčasne podaná, keďže sťažovateľ sa má možnosť domáhať ochrany svojich
základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru využitím
riadnych, prípadne aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mu Trestný poriadok
na ochranu jeho práv poskytuje, teda podaním odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového
súdu, prípadne dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. V tomto prípade teda existuje
„iný súd“, a to krajský súd, resp. Najvyšší súd Slovenskej republiky, povolaný
na poskytnutie ochrany právam sťažovateľa.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa v časti, ktorej namieta porušenie základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, odmietol podľa
§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami obsiahnutými v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2018