Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 510/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa),

zo sudcov Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného SVITOK a spol., s. r. o., Tomášikova 23/C,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Peter Svitok, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a a 2 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 17. apríla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2018

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. apríla 2018 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ je obžalovaný

v trestnej veci vedenej Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) pod

sp. zn. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného

zákona, v ktorej rozhoduje sudkyňa .

Sťažovateľ doručil okresnému súdu a zákonnej sudkyni podanie zo 7. marca 2018

označené ako „Upovedomenie o podaní trestného oznámenia“, v ktorom uviedol,

že 5. marca 2018 doručil Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky trestné oznámenie

proti zákonnej sudkyni „pre podozrenie z nezákonného konania“.

Krajský súd napadnutým uznesením zo 17. apríla 2018 rozhodol, že podľa § 32

ods. 1 samosudkyňa okresného súdu nie je

vylúčená z vykonávania úkonov v trestnej veci obžalovaného sťažovateľa a podľa § 23

ods. 1 sa trestná vec obžalovaného sťažovateľa okresnému súdu

neodníma.

Sťažovateľ ďalej uvádza:

«8. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 03. 03. 2016, sp. zn. :

„Vznesenou námietkou zaujatosti sa v zásade rozumie každé podanie strany trestného

konania, z ktorého priamo alebo implicitne vyplýva žiadosť (návrh) tejto strany trestného

konania o vylúčenie konkrétneho subjektu z vykonávania úkonov trestného konania

(resp. žiadosť, aby v predmetnej veci rozhodoval, vykonával úkony trestného konania iný

subjekt), a to bez ohľadu na dôvody v tomto podaní uvádzané, t. j. bez ohľadu na dôvodnosť

takejto žiadosti (návrhu) o vylúčenie.“

9. Vzhľadom na tieto skutočnosti malo byť podanie Sťažovateľa označené ako

„Upovedomenie o podaní trestného oznámenia“ adresované okresnému súdu a sudkyni

v tejto trestnej veci zo dňa 07. 03. 2018 posudzované ako námietka zaujatosti a s ohľadom

na ustanovenia a mala byť proti rozhodnutiu o takejto námietke

zaujatosti prípustná sťažnosť, aby bola zachovaná dvojinštančnosť konania v rozhodovaní

o vylúčení sudcu, a preto postupom Okresného súdu Bratislava IV a Krajského súdu

v Bratislave došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na spravodlivé a zákonné súdne konanie.

11. Podľa súdnej praxe pomer sudcu k účastníkom alebo k ich zástupcom, vylučujúci

ho z prejednávania a rozhodovania veci, môže byť založený predovšetkým príbuzenským

alebo jemu obdobným vzťahom k týmto osobám, pričom v konkrétnom prípade môže ísť ako

o vzťah priateľský, tak i nepriateľský, prípadne aj vzťah ekonomickej závislosti.

12. Ako vyplýva z Napadnutého uznesenia, v prípade sudkyne pani

(ktorá sama seba označila ako zaujatú v trestnej veci Sťažovateľa) sa jedná

o takú mieru osobnej zainteresovanosti, ktorá objektívne zakladá pochybnosť o jej

nezaujatosti v tejto trestnej veci, a preto by sudkyňa mala byť

z prejednávania a rozhodovania v trestnej veci Sťažovateľa vylúčená, a teda sa nejedná

o zákonného sudcu.»

Na základe tejto argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie základných práv

podľa a a 2 a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu zo 17. apríla 2018, napadnuté uznesenie krajského

súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a prizná mu úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa návrh nie je prípustný, ak

a) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých

sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli

splnené,

b) ústavný súd v tej istej veci koná,

c) navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a 2 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu. Sťažovateľ namieta, že v jeho trestnej veci rozhoduje zákonná sudkyňa,

ktorá je zaujatá, preto mala byť vylúčená z vykonávania úkonov v uvedenej veci.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ doručil 23. júla 2018 ústavnému súdu ďalšiu

sťažnosť vedenú pod sp. zn. , v ktorej namieta porušenie základného

práva podľa uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 17. apríla 2018. Sťažovateľ sťažnosť vedenú pod sp. zn. odôvodňuje

rovnako ako aktuálne prerokovávanú sťažnosť, t. j. namieta, že zákonná sudkyňa okresného

súdu v jeho trestnej veci mala byť vylúčená pre zaujatosť.

Skutočnosť, že ústavný súd koná o inej sťažnosti sťažovateľa s rovnakým

predmetom, zakladá dôvod na odmietnutie aktuálne prerokovávanej sťažnosti sťažovateľa

v časti, v ktorej namieta porušenie základného práva podľa napadnutým

uznesením krajského súdu zo 17. apríla 2018, ako neprípustnej.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia jeho základných práv

podľa a 2 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu ústavný súd zistil, že trestná vec sťažovateľa vedená okresným súdom

dosiaľ nie je právoplatne skončená, vec sa nachádza v štádiu konania pred súdom prvého

stupňa.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje za podstatné uviesť,

že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ), pričom túto ochranu

poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)

alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto

práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi

( až ) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým

sudcom, ktorého určuje zákon. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo

slobôd však nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Z totiž vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb je založená na princípe subsidiarity.

Zmysel a účel tohto princípu je založený na tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa

povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov

verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (m. m. ).

V spojitosti s tým je potrebné pripomenúť, že ústavné súdnictvo v individuálnych

veciach je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených

vecí (). Právomoc ústavného súdu preto zásadne smeruje voči právoplatným

rozhodnutiam orgánov verejnej moci a právomoc preskúmavať aj ich „iný zásah“, ktorým

malo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľa, je len nevyhnutnou

výnimkou, u ktorej však podmienka nemožnosti nápravy namietanej protiústavnosti iným

spôsobom musí zostať zachovaná. Tak to nie je v prípade, ak námietka smerujúca proti

„inému zásahu“ orgánu verejnej moci môže byť efektívne uplatnená v rámci ďalšieho

konania (napr. pri uplatňovaní procesných prostriedkov proti meritórnym rozhodnutiam)

(pozri napr. , ). Preto ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre neprípustnosť (porovnaj

; ďalej porovnaj aj mutatis mutandis ,

, , , ).

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že vyčerpanie opravných

prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho

základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa

osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd

pred ústavným súdom.

Z použitím argumentu a contrario vyplýva,

že sťažnosť je prípustná po vyčerpaní opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon na ochranu základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

sťažovateľovi a na použitie ktorých je tento oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ako už bolo uvedené, predmetné trestné konanie sa aktuálne nachádza v štádiu

konania pred prvostupňovým súdom a vzhľadom na uvedené sa sťažnosť sťažovateľa javí

byť predčasne podaná, keďže sťažovateľ sa má možnosť domáhať ochrany svojich

základných práv podľa a 2 a práva podľa dohovoru využitím

riadnych, prípadne aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mu

na ochranu jeho práv poskytuje, teda podaním odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového

súdu, prípadne dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. V tomto prípade teda existuje

„iný súd“, a to krajský súd, resp. Najvyšší súd Slovenskej republiky, povolaný

na poskytnutie ochrany právam sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v časti, ktorej namieta porušenie základných práv podľa a 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, odmietol podľa

v spojení s ako neprípustnú.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami obsiahnutými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2018