Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 32/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného spoločnosťou ,

, v mene ktorej koná konateľ a advokát , vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Krajskom súde

v Banskej Bystrici pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn.

z 18. apríla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom

na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho uznesením sp. zn. z 18. apríla 2018

(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením

Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. -3563

z 5. marca 2018 (ďalej len „predmetné uznesenie okresného súdu“) bolo rozhodnuté, že

sudkyňa okresného súdu nie je vylúčená z prejednávania

a rozhodovania trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. , v ktorej má

sťažovateľ postavenie spoluobžalovaného.

Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ podal sťažnosť v zákonom

ustanovenej lehote, ktorou sa domáhal preskúmania predmetného uznesenia okresného súdu

a vylúčenia zákonnej sudkyne z vykonávania úkonov v predmetnom trestnom konaní.

Napadnutým uznesením krajského súdu bola sťažnosť sťažovateľa zamietnutá podľa

, o čom rozhodol senát krajského súdu zložený

z predsedu senátu a sudcov a .

3. Podľa sťažovateľa «ústavnou sťažnosťou napadnuté Uznesenie Krajského súdu

Banská Bystrica, sp. zn. zo dňa 18.04.2018 je arbitrárne a nezákonné

rozhodnutie, pretože vo veci rozhodoval právoplatne vylúčený senát Krajského súdu Banská

Bystrica č. 3To v zložení , a ,

ktorého nahradil . Členovia senátu Krajského súdu Banská Bystrica

č. 3To v zložení , a oznámili

podaním zo dňa 26.06.2017 zaujatosť a v oznámení o trestnom čine zo dňa 26.06.2017

uvádzajú, a to najmä vo vzťahu k osobe sťažovateľa, nasledovné:

„Členovia senátu 3To v uvedenom zložení vyslovujú svoje presvedčenie, že

obžalovaný sa zjavne svojimi písomnými, ústnymi vyhláseniami spolu v obžalovaným

a zjavne niektorými z ich obhajcov, dopustili závažných činov útoku na orgán

verejnej moci, resp. útoku na verejného činiteľa v zmysle ust. § 321 až § 323 Tr. zák., resp.

aj trestného činu ohovárania v zmysle §373 Tr. zák., prípadne aj krivého obvinenia podľa

§ 345 ods. 1 až 3 Tr. zák., prípadne ďalších, pokiaľ by sa preukázalo podozrenie, že na

takomto konaní obžalovaných sa podieľali aj niektorí ich obhajcovia. Ťažiskom

rozhodovania, je otázka nestrannosti členov senátu 3To Krajského súdu v Banskej Bystrici

v druhej trestnej veci, pričom nestrannosť znamená nedostatok zaujatosti. Negatívny vzťah,

ktorýsi vytvorili členovia senátu 3To voči obžalovanému v prvej

trestnej veci, a ktorý prezentovali nielen opätovným oznámením svojej zaujatosti (najmä

z dôvodu krivého obvinenia z trestnej činnosti zo strany obžalovaného ),

ale aj medzičasom podaným trestným oznámením na obžalovaného je takej

povahy, že z objektívneho hľadiska znamená nedostatok nestrannosti aj pri tomto konaní

a rozhodovaní v druhej trestnej veci, kde vystupuje ako poškodený.“

Podanie trestného oznámenia voči mojej osobe znamená z objektívneho hľadiska

nedostatok nestrannosti a objektivity v konaní sp. zn. na Krajskom súde

Banská Bystrica, pretože vnútorný vzťah senátu 3To Krajského súdu B. Bystrica, resp. jeho

minimálne dvoch členov a to , , a zrejme aj

, je voči mojej osobe negatívny. Tento negatívny vzťah bez akýchkoľvek

pochybností znamená nedostatok nezávislosti a nestrannosti rozhodovania vo veci sp. zn.

3 vo vzťahu k mojej osobe. Aj podľa ustálenej súdnej praxe (uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. augusta 2002, sp. zn. ) základné

princípy nezávislosti súdnictva vyjadrené v článku 141 SR znamenajú, že súdne

konania a rozhodnutia majú byť nielen objektívne a nestranné, ale objektívnymi

a nestrannými sa majú javiť aj navonok.

Je z ústavného hľadiska absolútne neprípustné, že vo veci sp. zn.

rozhodol senát 3To Krajského súdu Banská Bystrica, (a jeho dvaja členovia

a ), ktorý podal voči mojej osobe trestné oznámenie dňa 26.06.2017

a následne bol tento senát z rozhodovania vo vzťahu k mojej osobe právoplatne vylúčený

Uznesením Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn. (5 Nto) zo dňa

11.07.2017. Uznesením Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn. zo dňa

18.04.2018 ako aj konaním ktoré mu predchádzalo bol závažným spôsobom porušený čl. 46

ods. 1 SR v spojení s Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.».

4. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,

ktorým vysloví porušenie jeho v bode 1 označených základných práv postupom krajského

súdu v napadnutom konaní a napadnutým uznesením krajského súdu. Sťažovateľ ďalej

žiada zrušiť napadnuté uznesenie krajského súdu a vrátiť vec na ďalšie konanie. Okrem toho

sa sťažovateľ domáha aj priznania náhrady trov konania.

II.

5. Na základe výzvy ústavného súdu sa predseda krajského súdu vyjadril

k opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa, ktorý vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 11.

septembra 2018 uviedol:

„Otázku nestrannosti a nezaujatosti sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici riešil

Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. zo dňa 21. júna 2017, keď

rozhodoval o námietke obžalovaného, ktorý považoval všetkých sudcov Okresného súdu

Banská Bystrica a Krajského súdu v Banskej Bystrici za zaujatých. Najvyšší súd Slovenskej

republiky považoval námietku zaujatosti voči všetkým sudcom Okresného súdu Banská

Bystrica a Krajského súdu v Banskej Bystrici za návrh na odňatie veci. Napriek tomu, že

a sa cítili vo veci zaujatí, rozhodol Najvyšší súd

Slovenskej republiky tak, že vec neodníma Okresnému súdu v Banskej Bystrici ani

Krajskému súdu v Banskej Bystrici.“

6. Prílohou vyjadrenia predsedu krajského súdu bolo aj vyjadrenie riadiaceho

predsedu senátu 3 To , ktorý uviedol:

„... môžem z obsahu sťažnosti potvrdiť, že zhodou okolností v dvoch veciach, a to

v jednom prípade Okresného súdu Banská Bystrica a v druhom prípade Okresného súdu

Zvolen, vec napadla senátu 3To Krajského súdu Banská Bystrica na prejedanie odvolaní

v uvedených veciach nezávisle na sebe a zhodou okolností práve predsedovi senátu

, ktorá skutočnosť sama o sebe bola dôvodom na námietky

zaujatosti a podozrenie z nezákonného prideľovania vecí na krajskom súde zo strany

obžalovaného v prípade, kde je v postavení obžalovaného, vedenej na Okresnom

súde Banská Bystrica pod sp.zn. a vo veci Okresného súdu Zvolen je v

postavení poškodeného.

Od samého začiatku obžalovaný a spoluobžalovaní namietali zaujatosť senátu

3To, zvlášť potom, čo odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu oslobodzujúci všetkých

obžalovaných v predmetnej veci spod obžaloby prokurátora Generálnej prokuratúry SR.

Zo strany obžalovaného a jeho obhajcov boli vedené písomné i slovné útoky členov

senátu, dokonca bolo podané aj trestné oznámenie pre údajné podplatenie ... členov senátu

krajského súdu 3To v zložení predseda senátu , členovia senátu

a . V stručnosti podľa údajov obžalovaného

a spol. malo dôjsť k dohode medzi sudcami a niektorými z obžalovaných, že bude

zrušený oslobodzujúci rozsudok okresného súdu krajským súdom, za čo mali prevziať vo

veci činní sudcovia okresného súdu i krajského súdu údajne sumu 25 až 30.000,- Eur.

V tomto smere podal obžalovaný aj trestné oznámenie na sudcov okresného súdu

i krajského súdu, je zaujímavé, že napriek vysloveným dôvodom zaujatosti členov senátu

krajského súdu, Najvyšší súd SR ich nevylúčil z vykonávania úkonov trestného konania,

hoci zdôrazňovali výrazný záporný vzťah a zaujatosť v predmetnej veci, zvlášť voči

vyjadreniam a krivým obvineniam obžalovaného , ktorý vzťah sa preniesol aj do

iných vecí prejednávaných týmto senátom po predchádzajúcich rozhodnutiach

prvostupňových súdov. V tejto súvislosti treba uviesť, že iný senát Krajského súdu Banská

Bystrica vylúčil z vykonávania úkonov trestného konania pre uvedené dôvody... sudcov

senátu 3To, Najvyšší súd SR však, bez zavinenia sudcov senátu 3To v dôsledku

predchádzajúcich vyslovení zaujatosti vo veciach obžalovaného , zotrváva na

stanovisku, že tak dôvody uvádzané obžalovaným a jeho spoluobžalovanými, ako

aj sudcami senátu 3To Krajského súdu Banská Bystrica, nie sú dôvodmi pre postup v zmysle

, prípadne , a to aj napriek tomu, že samotní sudcovia

Krajského súdu Banská Bystrica podali podnet na trestné oznámenie obžalovaného

na Krajskej prokuratúre Banská Bystrica a podnet na trestné stíhanie pre trestné činy

krivého obvinenia, ohovárania a ďalšie.“

7. Právny zástupca sťažovateľa v stanovisku z 2. novembra 2018, ktorým reagoval

na vyjadrenie predsedu krajského súdu a riadiaceho predsedu senátu 3 To

, okrem iného uviedol, že „obe predmetné vyjadrenia sú z obsahového hľadiska

vyjadrením ku odňatiu veci podľa resp.

vo vzťahu otázke zaujatosti sudcov a tieto skutočnosti nie sú predmetom konania o ústavnej

sťažnosti. A teda v zmysle uvedeného sa Krajský súd B. Bystrica vôbec nevyjadril k meritu

ústavnej sťažnosti a tým pádom z procesného hľadiska sa aj napriek existencií vyjadrenia

Krajského súdu B. Bystrica, toto neuvádza žiadne skutočnosti a dôvody vo vzťahu k tomuto

konaniu.“.

III.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

11. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Z citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ktorými namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity,

t. j. ústavný súd má právomoc konať, ak o ochrane týchto práv a slobôd už nemôže

rozhodovať iný súd. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom

pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie

svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu

ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza uplatneniu právomoci ústavného

súdu (, , , ).

13. Zmysel a účel princípu subsidiarity treba vidieť v tom, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Inými slovami, ústavné

súdnictvo v individuálnych veciach je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania

právoplatne skončených vecí (). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú

(, ). Opačný záver by znamenal popretie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu, na ktorom je založená právomoc ústavného súdu podľa čl. 127

ods. 1 (). Inými slovami, sťažnosť podľa je

nástrojom ochrany základných práv nastupujúcich po vyčerpaní všetkých dostupných

prostriedkov ochrany práv uplatniteľných v súlade so zákonom v systéme orgánov verejnej

moci (, ).

14. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôraznil, že trestné

konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci

vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu

zo strany orgánov činných v trestnom konaní a taktiež aj zo strany súdov naprávať, resp.

korigovať aj jednotlivé pochybenia (, , ). Spravidla

až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia

práv a slobôd označených v , ktoré neboli odstránené v jeho priebehu

(, , , ).

15. Sťažovateľ v sťažnosti teda namieta, že o odvolaní proti predmetnému uzneseniu

okresného súdu mali rozhodovať zaujatí sudcovia krajského súdu. Ústavný súd konštatuje,

že v súvislosti s jeho námietkami sa sťažovateľ ešte môže brániť podaním napr. odvolania

proti rozsudku súdu prvého stupňa alebo dovolania proti rozsudku súdu druhého stupňa (ak

by neboli akceptované jeho námietky či návrhy v priebehu ešte prvostupňového konania).

16. Podľa odvolací súd zruší napadnutý

rozsudok aj pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku

predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť

objasnenie veci alebo právo obhajoby. O podstatnú chybu konania ide aj vtedy, ak sa na

konaní zúčastnil orgán, ktorý bol/mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného

konania v danej veci ( ).

Obžalovaný môže navyše napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu

dovolaním, ak sa domnieva, že v jeho veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom

konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného

konania [( ,

v spojení s ), , ,

].

17. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bude mať v ďalších

štádiách trestného konania k dispozícii právne prostriedky na účinnú obranu ním

označených práv a námietok, o ktorých po ich uplatnení budú nielen oprávnené, ale aj

povinné rozhodnúť vecne príslušné všeobecné súdy. Za týchto okolností by prijatie

sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie bolo v rozpore s princípom subsidiarity, na ktorom

je založená právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

. Inými slovami, nevyužitie niektorej z možností ochrany označeného práva nemožno

nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická

osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127

ods. 1 ).

18. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci (obdobne ).

19. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2019