Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 18/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

obchodnej spoločnosti HANT BA, a. s., Hliny 1412, Považská Bystrica, IČO 36 328 375,

zastúpenej advokátom JUDr. Tiborom Sanákom, Námestie SNP 2, Trnava, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom č. k. -282 z 26. novembra 2015, postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

č. k. -318 z 28. septembra 2017 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn.

zo 17. júla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti HANT BA, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti HANT BA, a. s.,

Hliny 1412, Považská Bystrica, IČO 36 328 375 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

č. k. -282 z 26. novembra 2015, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

č. k. -318 z 28. septembra 2017 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením sp. zn. zo 17. júla 2019.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní

začatom na základe žaloby obchodnej spoločnosti ,

, (ďalej len „žalobkyňa“ alebo „právna predchodkyňa

sťažovateľky“), ktorou sa proti

(ďalej len „žalovaná“) domáhala zaplatenia

úrokov z omeškania, ktoré mali vzniknúť v súvislosti s omeškaním žalovanej so zaplatením

istiny – náhrady škody podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon

č. “) – priznanej žalobkyni rozsudkom okresného súdu č. k. -292

z 20. februára 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 13. decembra 2012 a s rozsudkom okresného súdu č. k. -292 z 20. februára

2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 3. septembra 2015,

okresný súd na základe žalovanou vznesenej námietky premlčania rozsudkom č. k.

-282 z 26. novembra 2015 rozhodol tak, že žalobu zamietol. V odôvodnení

uvedeného rozsudku okresný súd vysvetlil právnu povahu úrokov z omeškania, ako aj účel

inštitútu premlčania, pričom dospel k záveru, že „žalovaný sa dostal do omeškania ako

dlžník zo zodpovednostného vzťahu najneskôr odo dňa nasledujúceho po uplynutí

šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku žalobcu, s poukazom na § 10

zákona č. 58/69 Zb., v dôsledku čoho mu týmto dňom vzniká povinnosť platiť aj úroky z

omeškania. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola prijatá dňa 04. 10. 2003

a uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku sa dostal žalovaný do

omeškania, t. j. dňom 04. 04. 2004, vtedy si žalobca mohol prvýkrát uplatniť svoj nárok na

náhradu škody aj s príslušenstvom a od tejto doby plynula trojročná premlčacia lehota pre

priznanie úrokov z omeškania. Žalobca podal žalobu 20. 08. 2009, uplatnil si pôvodne

návrhom nárok 83 399,72 Eur, ktorý predstavoval úroky z omeškania za obdobie od 20. 08.

2006 do 20. 08. 2009, avšak právo na zaplatenie úrokov z omeškania sa žalobcovi

premlčalo dňa 04. 04. 2006. Z uvedeného vyplýva, že nárok žalobcu je v celom rozsahu

premlčaný, a teda nie je ho možné priznať. Pokiaľ došlo k rozširovaniu žaloby (návrhu) zo

strany žalobcu, nebol nárok taktiež uplatnený v zákonnej trojročnej premlčacej lehote,

keďže už v čase podania pôvodnej žaloby (návrhu) bez pripustenia zmeny bol nárok

premlčaný.“. Okresný súd osobitne reagoval aj na argument žalobkyne, že na námietku

premlčania vznesenú žalovanou treba aplikovať , pretože

konanie žalovanej, ktorá napriek výslovnej dikcii dobrovoľne

neplnila náhradu škody, je v rozpore s dobrými mravmi, pričom konštatoval, že „vznesená

námietka premlčania nebola uplatnená v rozpore s dobrými mravmi vzhľadom na

skutočnosti, na ktoré poukazoval žalobca. Nebol preukázaný úmysel poškodiť druhého

účastníka, keďže na uvedený úmysel nie je možné uvažovať z okolností a dôvodov, z ktorých

sa vznik nároku vyvodzuje, ale len z okolností, za ktorých bola námietka uplatnená

a žalovaný tým, že vzniesol námietku premlčania si len uplatnil zákonom priznané právo, čo

nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. Žalobcovi nič nebránilo, aby si zákonný úrok

z omeškania uplatnil včas spolu s návrhom na náhradu škody.“.

3. Na základe odvolania žalobkyne krajský súd rozsudkom č. k. -318

z 28. septembra 2017 rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2

v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„CSP“) potvrdil a na zdôraznenie jeho správnosti konštatoval, že „v rozpore s dobrými

mravmi a najmä v rozpore so zásadou právnej istoty by bolo, ak by za situácie, keď žalobca

mal v celom procese uplatňovania náhrady škody kvalifikované právne zastúpenie a

dostatočný čas na uplatnenie predmetného nároku, súd neprihliadal na žalovaným vznesenú

námietku premlčania“.

4. Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa dovolanie podľa § 421 písm. a)

a c) , v ktorom s poukazom na rozsudok najvyššieho súdu vydaný vo veci vedenej pod

sp. zn. namietla nesprávne právne posúdenie veci tým, že rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, „akým spôsobom dochádza

k premlčaniu úroku z omeškania“, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp. ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná

rozdielne. Žalobkyňa zároveň bližšie neoznačenému súdu 8. novembra 2017 doručila návrh

na zmenu účastníka súdneho konania, ktorý odôvodnila tým, že 19. júla 2017 uzavrela so

sťažovateľkou zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorá tvorí predmet tohto súdneho konania,

a sťažovateľka so vstupom do tohto súdneho konania na strane žalobkyne súhlasila.

5. Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 17. júla 2019 pripustil, aby do

konania na miesto žalobkyne vstúpila sťažovateľka, a dovolanie sčasti podľa § 447 písm. c)

a sčasti podľa odmietol. V odôvodnení uvedeného uznesenia

najvyšší súd vysvetlil predpoklady prípustnosti dovolania podľa aj c) ,

pričom vo vzťahu k , ktoré žalobkyňa odôvodňovala s poukazom na

rozsudok najvyššieho súdu vydaný vo veci vedenej pod sp. zn. ,

konštatoval, že predmetom tohto konania bol záväzkový vzťah medzi stranami sporu

posudzovaný podľa , no keďže všeobecné súdy v posudzovanom

prípade neaplikovali ustanovenia , ale ,

nemohli sa odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Vo vzťahu k § 421

písm. c) najvyšší súd konštatoval, že pre dovolací prieskum je nevyhnutné, aby

rozdielnosť rozhodovania dovolacím súdom bola doložená uvedením minimálne dvoch

rozdielnych (proti sebe stojacich) rozhodnutí dovolacieho súdu, ktoré však žalobkyňa

v dovolaní neuviedla, a teda uvedený dovolací dôvod nevymedzila spôsobom uvedeným

v až .

6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že „nie je možné súhlasiť s názormi

súdov vo vzťahu k úrokom z omeškania ako takým. Sledujeme rozporuplnosť právnych

názorov smerujúcich k zodpovedaniu otázky, či je úrok z omeškania jednotné právo, ktoré

sa premlčuje ako celok, alebo sa právo na úrok z omeškania premlčuje každý deň

samostatne,“. Sťažovateľka zastáva názor, že „na vznesenú námietku premlčania v tomto

prípade súdy nemali prihliadnuť, nakoľko... odporuje dobrým mravom“, pričom namieta,

že:

„a) Okresný súd Banská Bystrica nesprávne právne posúdil právny status úroku

z omeškania, ako jednotného nároku, ktorý sa premlčuje ako celok, pričom ustálená

rozhodovacia činnosť súdov, ako aj názory právnej vedy považujú úrok z omeškania za sa

premlčuje každý deň samostatne.

b) Okresný súd Banská Bystrica nesprávne právne vyhodnotil začiatok plynutia

premlčacej lehoty, keďže svojvoľne, bez náležitej opory v zákone určil, že premlčacia lehota

na nárok na uplatnenie istiny, ako aj úroku z omeškania začína plynúť uplynutím lehoty na

prejednanie sťažnosti podľa ust.

c) Okresný súd Banská Bystrica neprávne právne posúdil akcesorický vzťah úroku

z omeškania k istine, pokiaľ tvrdí, že tento vzťah je absolútny a teda úrok z omeškania je

závislý na istine v neobmedzenom rozsahu.

d) Okresný súd Banská Bystrica nesprávne právne posúdil vznesenú námietku

premlčania zo strany žalovanej, nakoľko... jej vznesenie na konkrétne okolnosti tejto veci,

odporuje princípu dobrých mravov.

e) Krajský súd v Banskej Bystrici nesprávne právne posúdil vec, pokiaľ sa stotožnil

s vyššie uvedenými právnymi názormi prvoinštančného súdu, a neprispel tak k náprave

vzniknutého právneho stavu.

f) Rovnakú mieru zodpovednosti má aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, pokiaľ

nevyhovel podanému dovolaniu Sťažovateľky.“

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby

ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým postupom a napadnutým rozsudkom okresného súdu, napadnutým postupom

a napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým postupom a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, aby uznesenie najvyššieho súdu vo výroku, ktorým odmietol

dovolanie sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu, zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie, a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

11. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa je

založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných

práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné

súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ). Pri uplatňovaní

právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo

strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, , , , ). Úlohou ústavného

súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné ().

14. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným

znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho

(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka súladného výkladu zákonov a obdobných

všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, i v týchto

prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy

musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. ). V prípadoch nejasnosti

alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu

tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet

pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým

(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle totiž

neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu

aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba

viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona ().

Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu

ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby

bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich

jednak z , ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,

ktorými je Slovenská republika viazaná.

15. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej

republiky, č. 100/2005).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -282

z 26. novembra 2015 (bod 2)

16. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

17. Keďže na preskúmanie napadnutého postupu a napadnutého rozsudku okresného

súdu bol príslušný krajský súd, ktorého právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu

poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky, ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti,

ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a napadnutým rozsudkom

okresného súdu, odmietol podľa z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -318

z 28. septembra 2017 (bod 3)

18. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sa ústavný súd musel v prvom rade

zaoberať otázkou včasnosti podania ústavnej sťažnosti ako jednou z procesných podmienok

jej prípustnosti. Vychádzajúc z štvrtej vety , v zmysle ktorej

ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej

sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom

napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku,

ústavný súd považoval dvojmesačnú lehotu na podanie ústavnej sťažnosti v danej veci za

zachovanú.

19. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

(). Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

19.1 Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ).

20. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,

čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky

procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej

obrany použil, jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne

argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy

vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax

a dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces

(, ).

21. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu

k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď

(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len so

zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť

svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je

potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy, ako

aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,

právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz

Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd

neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore

s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo

strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to

explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R.

49, str. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia

nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).

22. Ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach daného prípadu nebolo sporné,

že právna predchodkyňa sťažovateľky si osobitnou žalobou doručenou okresnému súdu

20. augusta 2009 uplatnila voči žalovanej nárok na úroky z omeškania, ktoré mali vzniknúť

v súvislosti s omeškaním žalovanej so zaplatením istiny – náhrady škody podľa zákona

č. Nebolo sporné ani to, že žalovaná sa so zaplatením istiny dostala do

omeškania a že právna predchodkyňa sťažovateľky si v žalobe o zaplatenie istiny

(doručenej okresnému súdu v roku 2005) nárok na úroky z omeškania voči žalovanej

neuplatnila, pretože „očakávala dobrovoľné plnenie náhrady škody od odporcu“. Proti

nároku právnej predchodkyne sťažovateľky na úroky z omeškania vzniesla žalovaná

námietku premlčania, na základe ktorej okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu

zamietol.

23. O vstupe sťažovateľky do konania na miesto žalobkyne rozhodol najvyšší súd

prvým výrokom uznesenia sp. zn. zo 17. júla 2019, ktorý nebol napadnutý

ústavnou sťažnosťou.

24. Podľa ten, kto vstupuje do konania, prijíma stav konania ku dňu

jeho vstupu. To znamená, že po nástupe právneho nástupcu do konania hmotnoprávne aj

procesnoprávne účinky medzi pôvodnými stranami zostávajú zachované, pričom právny

nástupca je viazaný všetkými úkonmi, ktoré v konaní urobil jeho procesný predchodca.

25. Ústavný súd už v uznesení sp. zn. z 10. októbra 2012 uviedol, že

„v zmysle by sa štát ako osoba, ktorá zodpovedá za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím, dostal do omeškania až v prípade, ak by si svoju

povinnosť nahradiť škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím nesplnil včas, t. j.

do šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody“. Z uvedeného uznesenia ústavného súdu vychádzal aj okresný súd, ktorý

v napadnutom rozsudku konštatoval, že žalovaná sa dostala „do omeškania ako dlžník zo

zodpovednostného vzťahu najneskôr odo dňa nasledujúceho po uplynutí šesťmesačnej

lehoty na predbežné prerokovanie nároku žalobcu, s poukazom na § 10 zákona č. 58/69 Zb.,

v dôsledku čoho mu týmto dňom vzniká povinnosť platiť aj úroky z omeškania“.

26. V súvislosti s námietkou premlčania vznesenej štátom v konaní o náhradu škody

najvyšší súd v rozsudku sp. zn. z 22. marca 2018 (R 63/2018) uviedol,

že „v civilnom sporovom konaní je žalobca (procesne) povinný vymedziť žalobou uplatnený

nárok len z hľadiska skutkového; právne posúdenie nároku je už vecou súdu. Prípadná

neistota žalobcu v tom, podľa ktorej normy sa má posudzovať žalobou uplatnený nárok, by

nemala žalobcu odrádzať od včasného uplatnenia nároku na súde“.

27. Odborná právnická literatúra (Števček, M., Dulak, A., Bajánková J., Fečík M.,

Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. II. – 880, 2. vydanie.

Komentár. Praha : C. H. Beck, 2019. s. 1929) uvádza: «Úroky z omeškania v súkromnom

práve sú príslušenstvom pohľadávky a vedľajším akcesorickým peňažným záväzkovým

vzťahom. Právny osud hlavnej veci zdieľa aj jeho príslušenstvo. Základnou podmienkou

vzniku dlžníkovho omeškania je splatnosť dlhu – hlavného záväzku, istiny. Právo na úroky

z omeškania vzniká priamo zo zákona ako dôsledok porušenia právnej povinnosti s riadnym

a včasným plnením záväzku. Povinnosť platiť úroky zaniká splnením záväzku. Doba

omeškania je časový interval ohraničený vznikom až do zániku tohto práva, ktorý môže byť

kvantifikovaný podľa dní, týždňov, rokov alebo inou časovou jednotkou, alebo ich

kombináciou. Omeškanie je objektívny delikt, ide o protiprávny stav, vyvolaný dlžníkom.

Je jedným z parametrov, ktorý zásadne ovplyvňuje výšku úrokov z omeškania, pokiaľ

omeškanie trvá, trvá i povinnosť platiť úroky z omeškania. Pre povinnosť dlžníka platiť

úroky z omeškania sú rozhodujúce len okolnosti, ktoré nastali v dobe, kedy došlo

k omeškaniu so splnením dlhu (hlavného vzťahu). Okolnosť, že dlžník každým ďalším

dňom porušuje povinnosť plniť riadne a včas peňažný záväzok z hlavného vzťahu, nie je pre

povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania významná. Z uvedeného plynie premisa,

že povinnosť platiť úroky z omeškania vzniká jednorazovo, a nie jednotlivo (a nanovo)

za každý deň omeškania. Účinky trváceho protiprávneho úkonu nastávajú už okamihom

jeho uskutočnenia a bez ďalšieho pretrvávajú do budúcna.

Otázka premlčania práva na úroky z omeškania je v súdnej praxi riešená rozdielne,

názory na túto otázku sa určitú dobu dotvárali a napriek úsiliu senátu občianskoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý právnu problematiku postupom

v súlade s predložil na zjednotenie veľkému senátu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v súčasnosti sa nedokázali formálne zjednotiť pre

odmietnutie sa touto problematikou zaoberať.

Napriek tomu, popri prvotnom názore, podľa ktorého sa úroky z omeškania

premlčujú samostatne, nezávisle od istiny a premlčacia doba začína plynúť každým dňom

samostatne (najmä v rozhodnutiach senátov obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu),

je v právnej praxi (v rozhodnutiach občianskoprávneho ako i správneho kolégia najvyššieho

súdu), ale už i právnou doktrínou a právnou vedou od roku 2016 zastávaný názor, podľa

ktorého sa úroky z omeškania premlčujú spolu s istinou, ku ktorej sa viažu, a to ako celok

(porovnaj Patakyová, M. a kol. , komentár, 4. a 5. vydanie, Bratislava :

C. H. Beck 2016, s. 1284: „... Povinnosť platiť úroky z omeškania so splnením dlhu

nevzniká samostatne, nanovo, za každý deň trvania omeškania, ale jednorazovo v deň,

v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaním so splnením tohto záväzku; týmto dňom začína pri

tomto práve plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok.“).

Možnosť takéhoto riešenia zvolila aj judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky... sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. ).»

28. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že tvrdenie sťažovateľky

v ústavnej sťažnosti, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil s poukazom na to, že

názory právnej vedy považujú úrok z omeškania za taký, ktorý sa premlčuje každý deň

samostatne, nie je spôsobilé spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu

o vecnej správnosti rozsudku okresného súdu. Pokiaľ právna predchodkyňa sťažovateľky

v priebehu súdneho konania tvrdila, že žalovanou uplatnená námietka premlčania je v jej

veci v rozpore s dobrými mravmi, tak pre uvedené tvrdenie okrem toho, že štát neplnil

náhradu škody dobrovoľne, napriek výslovnej dikcii , žiadne ďalšie

dôvody neuviedla a ani ústavný súd žiadne špecifické dôvody na takýto záver nezistil.

V tomto smere nie sú závery napadnutého rozsudku krajského súdu svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov ( a ), ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu.

29. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán vrátane ich

dôvodov a námietok.

30. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka

namietala porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru napadnutým postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu, odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn. zo 17. júla

2019 (bod 5)

31. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa sa

v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre

všetky štádiá konania pred súdom vrátane dovolacích konaní. Samotná otázka posúdenia

podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti

dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie

tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného

sporového poriadku, ktoré v zmysle majú ustanovovať podrobnosti

o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z ,

v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľov.

Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa preto nie je povinnosť

dovolacieho súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ ani nemožno bez ďalšieho považovať

za porušenie označeného základného práva. V opačnom prípade by totiž dovolací súd stratil

možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného opravného

prostriedku vôbec boli naplnené.

32. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti najvyššiemu súdu vytýka, že má rovnakú

mieru zodpovednosti ako krajský súd, pokiaľ nevyhovel podanému dovolaniu, avšak

uvedenú námietku bližšie nekonkretizuje a neoznačuje ani rozhodnutia dovolacieho súdu,

ktoré by premlčanie uplatneného nároku na úroky z omeškania vzniknutého zo záväzkového

vzťahu podliehajúceho režimu riešili rozdielne.

33. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa najvyšší súd neodmietol zaoberať

mimoriadnym opravným prostriedkom právnej predchodkyne sťažovateľky, ktorým napadla

rozsudok krajského súdu, jej dovolanie riadne preskúmal, no keďže dôvody zakladajúce

prípustnosť dovolania nezistil, následne sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti

podaného mimoriadneho opravného prostriedku a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu

prostredníctvom a vyslovene umožňuje.

34. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľky v časti namietaného porušenia jej základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

35. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu