Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 298/2026
PDF · 292.74 KB
No categories available
IV. ÚS 298/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa ENGIE Services a.s., Jarošova 2961/1, Bratislava, zastúpeného Advokátska kancelária ECKER – KÁN & PARTNERS, s.r.o., Zelená 2, Bratislava, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4CdoPr/8/2025 z 11. decembra 2025 takto
r o z h o d o l :
1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4CdoPr/8/2025 z 11. decembra 2025 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení so zásadou rovnosti účastníkov konania podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4CdoPr/8/2025 z 11. decembra 2025 z r u š u j e a v e c mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania 1 521,61 eur a zaplatiť ich jeho právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Uznesením č. k. IV. ÚS 298/2026-16 z 2. júna 2026 ústavný súd prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľa, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení so zásadou rovnosti účastníkov konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením najvyššieho súdu označeným v záhlaví tohto rozhodnutia. Navrhuje napadnuté
uznesenie zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a zaviazať tento súd k úhrade jeho trov konania.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že žalobca (ďalej len „žalobca“) sa žalobou doručenou Mestskému súdu Bratislava IV domáhal určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru danej mu sťažovateľom ako žalovaným, ktorá mu bola doručená 18. júla 2019, ako aj určenia, že pracovný pomer medzi stranami sporu trvá. Žalobca v podanej žalobe namietal, že bol zamestnancom sťažovateľa so zdravotným postihnutím uznaným za invalidného podľa § 9 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení vo veku blízkom dôchodkovému veku, ktorému sťažovateľ 22. februára 2019 oznámil, že s účinnosťou od 1. mája 2019 jeho pracovné miesto ruší a nemá ho možnosť ďalej zamestnávať. Za dôvody neplatnosti výpovede žalobca považoval nesplnenie podmienok podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, pretože rozhodnutie sťažovateľa o organizačnej zmene je vykonštruované, ďalej absenciu príčinnej súvislosti medzi tvrdenou organizačnou zmenou a miestom žalobcu s poukazom na to, že potreba jeho práce trvala. Argumentoval aj neprípustnou diskrimináciou zo strany sťažovateľa z dôvodu invalidity a svojho veku blízkeho dôchodkovému veku a nedodržaním zákonných požiadaviek výpovede, ktorá mu bola doručená ešte pred doručením rozhodnutia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „ÚPSVaR“) z 24. júna 2019 o udelení predchádzajúceho súhlasu s rozviazaním pracovného pomeru žalobcu výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti.
3. Mestský súd rozsudkom zo 7. mája 2024 určil, že výpoveď sťažovateľa daná žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorá mu bola doručená 18. júla 2019, je neplatná a pracovný pomer medzi stranami sporu i naďalej trvá (prvý výrok), a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozsudok odôvodnil tým, že dotknutá výpoveď spĺňa podmienku uplatnenia neplatnosti na súde v lehote podľa § 77 Zákonníka práce, ako i konkretizovania výpovedného dôvodu, a to nadbytočnosti zamestnanca. Výpoveď bola riadne doručená, avšak hmotnoprávnou podmienkou výpovede je predchádzajúci súhlas príslušného ÚPSVaR s ňou, keďže žalobca je zdravotne postihnutá osoba a jeho absencia spôsobuje neplatnosť výpovede. Takýto súhlas nie je možné udeliť dodatočne, ale zamestnávateľ ho musí mať k dispozícii už pred tým, ako uplatní výpoveď z pracovného pomeru. Proti rozsudku mestského súdu podal sťažovateľ odvolanie.
4. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 29. januára 2025 potvrdil napadnutý rozsudok mestského súdu ako vecne správny (prvý výrok) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Krajský súd sa stotožnil so závermi mestského súdu, že na strane sťažovateľa nebola splnená hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede podľa § 66 Zákonníka práce. V tejto súvislosti poukázal na to, že rozhodnutie ÚPSVaR z 24. júna 2019 (sťažovateľovi doručené 27. júna 2019) ako odvolacieho orgánu o udelení predchádzajúceho súhlasu k rozviazaniu pracovného pomeru žalobcu výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti nadobudlo právoplatnosť až 18. júla 2019, teda v rovnaký deň, v ktorom bola žalobcovi doručená výpoveď z 1. júla 2019. Krajský súd preto považoval výpoveď danú žalobcovi za neplatnú a s poukazom na zásadu hospodárnosti sa už splnením ďalších hmotnoprávnych podmienok výpovede nezaoberal.
5. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Za otázku, ktorá doteraz v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola riešená, považoval otázku, či „je zamestnávateľ povinný disponovať právoplatným rozhodnutím ÚPSVaR o súhlase s výpoveďou zamestnanca
so zdravotným postihnutím, pričom medzi výpoveďou a právoplatnosťou rozhodnutia ÚPSVaR musí uplynúť určitý bližšie nešpecifikovaný čas“.
6. Napadnutým uznesením najvyšší súd dovolanie sťažovateľa v časti namietanej vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a v časti namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP ho odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako procesne neprípustné. Sťažovateľovi bolo napadnuté uznesenie doručené 7. januára 2026.
II. Argumentácia sťažovateľa
7. Proti napadnutému uzneseniu sťažovateľ namieta:
a) V čase podania dovolania v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu neexistoval výklad rozhodujúcej právnej otázky, či je pre platnosť výpovede potrebné, aby medzi právoplatnosťou súhlasu ÚPSVaR a doručením výpovede existovala časová medzera, t. j. otázka výkladu § 66 ods. 1 Zákonníka práce v spojení s § 47 ods. 1 správneho poriadku, preto mal najvyšší súd dovolanie pripustiť.
b) Najvyšší súd napadnutým uznesením porušil zásadu rovnosti zbraní, keď odmietol dovolanie bez jeho vecného posúdenia napriek tomu, že v ňom bola predložená právna otázka, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola riešená, nevyhodnotil tak relevantnosť právnych argumentov namietaných sťažovateľom k výkladu § 66 ods. 1 Zákonníka práce vo veci, ktorá má závažné dôsledky pre právnu istotu zamestnávateľov pri skončení pracovného pomeru. V dôsledku extrémne formalistického postupu najvyššieho súdu nebol vytvorený procesný priestor na obhajobu právneho názoru sťažovateľa, a tým bol znevýhodnený oproti žalobcovi. V preskúmavanom konaní bol fakticky akceptovaný právny názor požadujúci časový odstup medzi právoplatnosťou a doručením výpovede, a to bez toho, aby o ňom ako o spornej otázke rozhodol vecne príslušný súd v dovolacom konaní.
c) Súdy zúčastnené na rozhodovaní nevyložili pojem „predchádzajúci súhlas“ podľa § 66 ods. 1 Zákonníka práce a nevysvetlili, prečo má byť okamih „dania výpovede“ viazaný na jej vyhotovenie, a nie na jej právne účinky, a bez zdôvodnenia zaviedli novú hmotnoprávnu podmienku platnosti výpovede, ktorú zákon nepozná.
d) Právna otázka, od ktorej rozhodnutia závisel rozsudok krajského súdu, vznikla až právnym záverom prijatým krajským súdom v odvolacom konaní, a preto ju sťažovateľ objektívne nemohol namietať skôr.
III. Vyjadrenie najvyššieho súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa
III.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu:
8. Najvyšší súd vo vyjadrení podanom predsedníčkou senátu rozhodujúceho v tejto veci k dôvodom ústavnej sťažnosti poukázal stručne na priebeh preskúmavaného konania, závery súdov a na obsah odôvodnenia napadnutého uznesenia.
III.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:
9. Zúčastnená osoba vo svojom vyjadrení uviedla, že ústavná sťažnosť neobsahuje ústavnoprávne relevantné námietky, ale je iba pokračovaním neúspešnej polemiky s právnym názorom všeobecných súdov a s ich hodnotením skutkového stavu. Sťažovateľom označené práva nemohli byť odmietnutím dovolania porušené, pretože požiadavky na relevantnosť právnej otázky ako predpokladu dovolacieho konania s rovnosťou strán nesúvisí.
10. Nie je pravdou, že všeobecné súdy nevyložili pojem „predchádzajúci súhlas“ podľa § 66 ods. 1 Zákonníka práce a nevysvetlili, prečo má byť okamih „dania výpovede“ viazaný na jej vyhotovenie, a na jej právne účinky. Súdy uviedli zhodne, že predchádzajúcim súhlasom sa rozumie právoplatné rozhodnutie ÚPSVaR o udelení súhlasu a že predchádzajúcim súhlasom musí zamestnávateľ disponovať pri daní výpovede, čo krajský súd aj odôvodnil gramatickým výkladom § 66 ods. 1 Zákonníka práce. Podstatné je však to, že sťažovateľ právnu otázku, ktorú kládol v dovolaní, neurobil predmetom odvolacieho prieskumu. Krajský súd navyše nezaložil svoje rozhodnutie na riešení otázky, či je pre platnosť výpovede potrebné, aby medzi právoplatnosťou ÚPSVaR a doručením výpovede existovala časová medzera, preto táto právna otázka nie je v tejto veci relevantná. Dovolacia otázka sťažovateľa, ktorú vyabstrahoval z jeho dovolania aj dovolací súd, teda nijako nie je pre riešenie veci samej relevantná.
11. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že právoplatnosť súhlasu ÚPSVaR nastala pred doručením výpovede a že právoplatnosť správneho rozhodnutia o udelení súhlasu bola v čase doručenia výpovede nesporná, avšak toto tvrdenie v konaní v tejto veci nebolo preukázané.
12. Sťažovateľ v konaní pred mestským súdom nepreukázal, kedy súhlas ÚPSVaR o udelení súhlasu s výpoveďou nadobudol právoplatnosť. Sťažovateľ potvrdenie o právoplatnosti rozhodnutia ÚPSVaR (notifikáciu) doložil až v odvolacom konaní, teda po uplatnení sudcovskej a zákonnej koncentrácie v konaní. Je preto v súlade s pravidlami zisťovania skutkového stavu taký záver, že tvrdenie o udelení predchádzajúceho súhlasu ÚPSVaR s výpoveďou nebolo preukázané, pretože preukazovanie tohto tvrdenia zaťažuje sťažovateľa. Koncentračná zásada spolu s povinnosťou a bremenom tvrdenia a dokazovania, ktoré bezvýnimočne zaťažujú sťažovateľa ako silnejšiu stranu sporu, bola aplikovaná súdmi správne. Najvyšší súd poskytol vysvetlenie irelevantnosti položenej právnej otázky v bodoch 17 a 18 a následných bodoch 15 až 21 uznesenia dovolacieho súdu, preto mu nedostatok odpovede na dovolaciu otázku sťažovateľa nemožno vyčítať.
13. Záver súdov o neplatnosti výpovede zohľadňuje ochranný účel § 66 Zákonníka práce, je racionálny, zrozumiteľný a plne ústavne akceptovateľný. Existencia alternatívneho právneho výkladu ešte nezakladá svojvôľu alebo ústavnú vadu.
14. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná, pretože v nej nepreukázal žiadny ústavnoprávny deficit napadnutého uznesenia dovolacieho súdu, a preto ju je potrebné zamietnuť.
III.3. Replika sťažovateľa:
15. Sťažovateľ v stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu uviedol, že neobsahuje argumenty spôsobilé spochybniť dôvodnosť ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení sám potvrdzuje, že ním položená dovolacia otázka v odvolaní bola. Z citácie odvolania sťažovateľa vo vyjadrení najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ identickú otázku v odvolaní nastolil. Krajský
súd sa k argumentácii sťažovateľa vo svojom rozsudku v bode 27 vyjadril výslovne tak, že ju odmietol s odôvodnením, že rozhodujúcim je okamih dania výpovede, nie jej doručenia. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ predmetnú otázku v odvolacom konaní nastolil, odvolací súd sa k nej vecne vyjadril a najvyšší súd odmietol preskúmanie práve tohto záveru krajského súdu, hoci ho sťažovateľ napadol dovolacou námietkou. Tvrdenie najvyššieho súdu v odôvodnení napadnutého uznesenia o nevyčerpaní otázky v odvolacom konaní nekorešponduje s obsahom jeho vlastného vyjadrenia a sťažovateľovho odvolania. Táto právna otázka sa v nezmenenej podobe premietala všetkými štádiami konania, pričom sa menila iba procesná rovina jej preskúmania, nie jej obsah. Tvrdenie, že táto otázka vznikla až v dovolacom konaní nie je pravdivé.
16. Vyjadrenie najvyššieho súdu trpí závažným vnútorným rozporom, keďže krajský súd o tejto otázke vecne rozhodol, odmietnutie dovolania pre nevyčerpanie otázky, ktorá bola odvolacím súdom výslovne posúdená, predstavuje extrémne formalistický výklad § 447 písm. f) CSP bez opory v zákonnom texte. Odmietnutím dovolania z procesných dôvodov najvyšší súd odňal sťažovateľovi prístup k meritórnemu preskúmaniu nastolenej právnej otázky. Rozhodujúca otázka v tejto veci: „Či je pre platnosť výpovede zamestnanca so zdravotným postihnutím podľa § 66 ods. 1 Zákonníka práce rozhodujúci okamih vyhotovenia (dania) výpovede alebo okamih jej doručenia zamestnancovi?“, pritom v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu dosiaľ nebola vyriešená.
17. K vyjadreniu zúčastnenej osoby sťažovateľ uviedol, že táto v bode 19 svojho vyjadrenia tvrdí, že sťažovateľ právnu otázku neurobil predmetom odvolacieho prieskumu, čo je v priamom rozpore s obsahom jeho odvolania, čo preukazuje nielen jeho obsah, ale i fakt, že odvolací súd sa k tejto námietke výslovne vyjadril. Táto argumentácia zúčastnenej osoby je teda vecne nesprávna. V bodoch 22 až 24 predkladá zúčastnená osoba nový argument o nepreukázaní vzájomnej postupnosti pri doručení výpovede a rozhodnutia ÚPSVaR. Sťažovateľ namieta, že ide o nový argument nastolený až v konaní pred ústavným súdom. Zákon nezakladá povinnosť zamestnávateľa preukazovať, že v rámci jedného kalendárneho dňa nadobudlo správne rozhodnutie právoplatnosť skôr, ako bola fyzicky doručená výpoveď. Taktiež argumentoval, že právoplatnosť správneho rozhodnutia nastáva ku dňu, nie k hodine, a preto niet dôvodu dospieť k inému záveru, než že rozhodnutie bolo právoplatné najneskôr v okamihu prevzatia výpovede.
18. V bodoch 20 až 21 svojho vyjadrenia zúčastnená osoba výslovne uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu bolo založené na požiadavke, aby zamestnávateľ mal právoplatný súhlas ÚPSVaR pri daní výpovede – teda pri jej vyhotovení a zaslaní. Sama tým teda potvrdzuje, že krajský súd viazal požiadavku predchádzajúceho súhlasu na okamih vyhotovenia výpovede, nie na jej doručenie. Zároveň sama konštatuje, že takáto otázka nebola predmetom žiadneho rozhodnutia dovolacieho súdu, čím potvrdzuje vecnú relevantnosť dovolacej otázky sťažovateľa a absenciu dôvodu na odmietnutie dovolania. Sťažovateľ zdôraznil, že zákonný text § 66 Zákonníka práce neviaže podmienku súhlasu na okamih vyhotovenia výpovede. Slovo predchádzajúci vyjadruje výlučne to, že súhlas musí existovať pred tým, ako výpoveď vyvolá právne účinky. Ak by zákonodarca viazal splnenie podmienky podľa § 66 ods. 1 Zákonníka práce na okamih vyhotovenia alebo odoslania výpovede, musel by takúto podmienku v zákone výslovne ustanoviť.
19. Záver všeobecných súdov, že výpoveď bola neplatná napriek tomu, že v čase jej doručenia existoval právoplatný súhlas ÚPSVaR, je výsledkom arbitrárneho výkladu § 66 Zákonníka práce, ktorý nemá oporu v zákonnom texte, je v rozpore s § 61 ods. 1 Zákonníka práce, zavádza novú
hmotnoprávnu podmienku bez zákonného podkladu a je arbitrárny v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu.
20. Predmetom ústavnej sťažnosti nie je posúdenie správnosti samotného hmotnoprávneho záveru všeobecných súdov, ale posúdenie ústavnej neprípustnosti procesného postupu dovolacieho súdu, ktorý odmietol meritórne preskúmať právnu otázku napriek tomu, že táto bola riadne nastolená v odvolacom konaní a bola rozhodujúca pre výsledok sporu. V závere zotrval na dôvodoch ústavnej sťažnosti.
IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
IV.1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru:
21. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo na prístup k súdu. Štát a všetky jeho orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované právnym poriadkom neboli oprávneným subjektom len formálne garantované, ale aby boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu ju musí poskytnúť (II. ÚS 78/05, II. ÚS 249/05, I. ÚS 115/2020). Právo na prístup k súdu je takisto nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a tvorí jeho esenciálny prvok (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 a 36).
22. Právo na prístup k súdu nemá absolútny charakter a v súlade s čl. 51 ods. 1 ústavy je možné sa ho domáhať len v medziach zákona. Tieto medze sú pre uplatňovanie mimoriadnych opravných prostriedkov určené v § 420 a § 421 CSP, ktoré ustanovujú, kedy je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie. Zároveň platí, že je povinnosťou dovolateľa formulovať dovolacie dôvody spôsobom zodpovedajúcim § 431 až § 435 CSP (m. m. IV. ÚS 15/2021).
23. Ústavný súd plne rešpektuje rozhodovací priestor najvyššieho súdu vrátane jeho kompetencie ústavne konformným spôsobom vymedziť si prípustnosť a spôsob rozhodovania o dovolaní (II. ÚS 398/08, I. ÚS 18/2020), no len ak tým neprekročí ústavné štandardy (I. ÚS 17/01). Konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch nie je vyňaté z rámca ústavnoprávnych princípov, preto ústavný súd musí dbať na to, aby boli dodržané záruky spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Z ústavného hľadiska je podmienkou, aby interpretácia prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov nebola svojvoľná ani formalistická a aby bola čo najustálenejšia, a teda súladná s právom na súdnu ochranu (II. ÚS 398/08, II. ÚS 65/2010).
24. Ťažisko sťažnostnej argumentácie spočíva v tvrdení sťažovateľa, že najvyšší súd sa odmietol zaoberať riadne uplatnenými dovolacími dôvodmi podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP a jeho dovolanie odmietol, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Ústavný súd preto skúmal, či právne závery, ktorými najvyšší súd odôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľa, boli
výsledkom ústavne udržateľnej aplikácie noriem procesného práva v súlade s označenými článkami ústavy a dohovoru a či účinky dovolacej právomoci najvyššieho súdu boli v danom prípade zlučiteľné s právom strany na prístup k súdu.
25. Dovolanie sťažovateľa odôvodnené § 420 písm. f) CSP najvyšší súd odmietol podľa § 447 písm. c) CSP pre neprípustnosť. Po detailnom oboznámení sa s dôvodmi napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a obsahom dovolania sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru, že v odôvodnení uznesenia najvyšší súd súhrnne poukázal na relevantné skutkové i právne dôvody, na ktorých krajský súd založil svoj rozsudok (pozri body 14.2 až 14.5). Záver najvyššieho súdu, že odvolací súd z hľadiska rozsahu dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, je obsiahnutý v bode 14.5 uznesenia so záverom, že napadnutým rozsudkom krajský súd nezasiahol do práva na spravodlivý proces. S týmto záverom sa stotožňuje aj ústavný súd.
26. Dovolanie sťažovateľa podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP bolo odmietnuté podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi. Najvyšší súd v tejto súvislosti v odôvodnení svojho uznesenia dospel v bodoch 18 až 20 k záveru, že krajský súd bol podľa § 380 CSP viazaný odvolacími dôvodmi, a pretože obsah argumentácie predstavujúci dovolaciu otázku sťažovateľ v podanom odvolaní nenamietal, nemal krajský súd možnosť zaoberať sa touto sťažovateľom vyčítanou nesprávnosťou a ani dôvod v odôvodnení svojho rozsudku zaujať k tejto skutočnosti svoje stanovisko.
27. Ústavný súd s týmto záverom najvyššieho súdu nemôže súhlasiť. Mestský súd vo svojom rozsudku uzavrel, že k naplneniu hmotnoprávnej podmienky v § 66 Zákonníka práce v prípade žalobcu nedošlo, pretože sťažovateľ ako zamestnávateľ mal mať k dispozícii súhlas ÚPSVaR už pred tým, ako uplatnil výpoveď z pracovného pomeru, t. j. už pri vyhotovení výpovede. Už z citácie dôvodov podaného odvolania sťažovateľa na s. 13 v bode 18 napadnutého uznesenia však vyplýva, že sťažovateľ už v podanom odvolaní uplatnil argumentáciu poukazujúcu na odlišný výklad pojmu „predchádzajúci súhlas“ v § 66 Zákonníka práce od výkladu použitého v jeho veci mestským súdom. Sťažovateľ argumentoval, že pre uznanie naplnenia hmotnoprávnej podmienky stanovenej v tomto ustanovení postačuje, pokiaľ v čase doručenia výpovede zamestnancovi, tzn. v čase nadobudnutia účinnosti tejto výpovede, zamestnávateľ disponuje právoplatným rozhodnutím, ktorým bol zamestnávateľovi udelený príslušným ÚPSVaR súhlas s prepustením zdravotne postihnutého zamestnanca.
28. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd nedostatočným odôvodnením napadnutého uznesenia, v ktorom dospel k svojvoľnému záveru o nenaplnení podmienok prípustnosti dovolania spojeného s jeho základným právom na prístup k súdu, ako aj so zásadou rovnosti zasiahol do ním označených práv.
29. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nespĺňa atribúty ústavne akceptovateľného rozhodnutia súdu, keďže v ňom tento súd ústavne nekonformným spôsobom vyložil podmienky prípustnosti podaného dovolania podľa § 432 ods. 2 CSP. V dôsledku toho uznesenie najvyššieho súdu neposkytuje dostatok relevantných dôvodov na najvyšším súdom prijatý záver, podľa ktorého dovolanie nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.
30. Závery najvyššieho súdu nenapĺňajú požiadavky kladené na rozhodnutia súdov v zmysle základného práva na súdnu ochranu, a preto je potrebné vysloviť porušenie základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s jeho právom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
31. V súvislosti s návrhom sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné napadnuté uznesenie najvyššieho súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu zodpovedajúceho § 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Po vrátení veci bude úlohou najvyššieho súdu riadne posúdiť a vyhodnotiť námietky sťažovateľa súvisiace s ním položenou právnou otázkou. Najvyšší súd je pritom v ďalšom konaní vo veci podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.
V. Trovy konania
32. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia (odmena za tri úkony právnej pomoci – prevzatie zastupovania a podanie ústavnej sťažnosti, vyjadrenie k stanovisku súdu a zúčastnenej osoby uskutočnené v roku 2026). Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Úhradu trov konania priznal ústavný súd sťažovateľovi za dva úkony právnej služby, a to prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti, repliku sťažovateľa uskutočnené v roku 2026. Tarifná odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2026 predstavuje sumu 396,50 eur a režijný paušál v roku 2026 sumu 15,86 eur. Keďže právny zástupca sťažovateľa je platiteľom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), suma priznaných trov sa zvyšuje o DPH v sadzbe 23 %, čo predstavuje celkovú sumu 1 237,08 eur (1 521,61 eur s DPH), ktorú je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3 výroku tohto nálezu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2026
Libor Duľa
predseda senátu