Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 403/2012
PDF · 231.06 KB
No categories available
II. ÚS 403/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. S. C., V., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B.,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave č. k. 11 Co 23/2011-262 z 28. februára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. S. C. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca
2012 doručená sťažnosť JUDr. S. C., V. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 11 Co 23/2011-262 z 28. februára 2012.
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Sťažovateľ žalobou podanou na súde 13.8.2009
žiadal od žalovaného štátu, v zastúpení ministerstvom spravodlivosti, zaplatenie
36.093,87 EUR, titulom úrokov z omeškania z nezákonne zadržaného platu /časti/ v období
od 17.8.2000 do 31.12.2007, v ktorom mal protiprávne pozastavený výkon funkcie sudcu.
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 24. 11. 2010, č. k. 19 C 272/09-251, žalobu
sťažovateľa zamietol s názorom, že tento uplatňoval „fiktívny ušlý zisk a nie reálny, ktorý by
predstavoval ušlý zisk na úrokoch, ktoré by získal len pri uložení zadržanej časti mzdy
na účet v banke, za predpokladu, že by tam ukladal celú časť svojej mzdy a túto
nepoužíval“.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie sťažovateľa rozsudkom z 22. 2. 2012 (správne
má byť 28. 2. 2012, pozn.), sp. zn. 11 Co 23/2011, rozsudok okresného súdu potvrdil, keď
sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu a k námietkam sťažovateľa dodal,
že „namietanú chybnú konštrukciu pojmu škoda posúdil za nedôvodnú a nezodpovedajúcu
platnej právnej úprave“.
Vzhľadom na to, že krajský súd nepripustil voči svojmu rozsudku dovolanie, jeho
doručením 3. 3. 2012 sa stalo právoplatným a vykonateľným a zároveň aj konečným
rozhodnutím, voči ktorému sťažovateľ nemá k dispozícii žiaden iný prostriedok nápravy, než
je ústavná sťažnosť.»
3. Sťažovateľ ďalej uviedol: «1. Splatnosť a vyplácanie platu sudcu bola
v § 87 zákona č. 385/2000 Z. z. stanovená kogentne, „do 15. dňa nasledujúceho
kalendárneho mesiaca“. Štát, ktorý zodpovedá za uspokojenie platových nárokov sudcu,
uvedený termín splatnosti u sťažovateľa nesporne nedodržal, keď ho vyplatil jednorázovo,
s niekoľkoročným oneskorením.
Podľa § 150 ods. 1 zák. č. 385/2000 Z. z. sa na osobitný vzťah sudcu, neupravený
týmto zákonom, vzťahuje Zákonník práce. V prípade, že zamestnávateľ mešká s výplatou
mzdy, je v omeškaní a v dôsledku toho je povinný zamestnancovi zaplatiť nielen mzdu, ale aj
úroky z omeškania, a to vo výške podľa predpisov občianskoprávnych.
Obč. zákonník vychádza z úvahy, že úroky z omeškania plnia funkciu paušalizovanej
náhrady škody /§ 519/, ktorá veriteľovi vznikla tým, že nemohol po dobu omeškania
zhodnotiť istinu dlhu. Aj podľa judikatúry úroky z omeškania so splnením peňažného
záväzku sú dennou náhradou škody za stratu možnosti disponovať s dlžnou sumou /
4 Obo 319/1999/. Inštitút úrokov z omeškania plní charakter zabezpečovací, sankčný
a kompenzačný.
2. Skutočnosť, že sa krajský súd vôbec nezaoberal vyššie uvedenými skutočnosťami
a súvislosťami, porušil požiadavku riadneho odôvodnenia rozhodnutia, ktorá je jedným
zo základných atribútov spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Dodržiavanie požiadavky riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, má zaručiť
transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov a tým vylúčiť svojvôľu; pričom
zásada právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy ľubovôľu v rozhodovaní súdov zakazuje.
3. Krajský súd pri rozhodovaní v danej veci nesprávnou interpretáciou jednoduchého
práva, resp. nesprávnou aplikáciou právnych noriem neuznal sťažovateľov nárok na úroky
z omeškania z riadne nevyplatenej /zadržanej nezákonne/ mzdy /platu/, majúci majetkovú
podstatu a vyplývajúcu z príslušných právnych predpisov, čím zasiahol aj do jeho
základného práva na legitímne očakávanie nadobudnutia majetku, ktorá požíva ochranu
ako integrálna súčasť jeho majetkových práv, individualizovateľných na základe právnej
úpravy...»
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí návrhu na ďalšie konanie nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na legitímne očakávanie podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k dohovoru, v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy,
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 22. 2. 2012 (správne má byť 28. 2. 2012, pozn.),
sp. zn. 11 Co 23/2011, porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 22. 2. 2012 (správne má byť 28. 2. 2012,
pozn.), sp. zn. 11 Co 23/2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie 5.000 EUR, ktorú sumu mu
zaplatí Krajský súd v Bratislave do 2 mesiacov.
4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia v sume 323,50 EUR do 1 mesiaca, k rukám JUDr. E. Ľ..“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
9. Podľa § 87 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“)
platové náležitosti sudcu podľa tohto zákona, ak nie je ustanovené inak, sú splatné pozadu
za mesačné obdobie, a to najneskôr do 15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Sudca
má právo pred uplynutím kalendárneho mesiaca na preddavok na plat.
10. Podľa § 150 ods. 1 zákona o sudcoch sa na osobitný vzťah sudcu primerane
použijú ustanovenia osobitného predpisu (Zákonník práce v znení neskorších predpisov,
pozn.), ak tento zákon neustanovuje inak.
11. Podľa § 519 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) právo veriteľa na náhradu škody spôsobenej
omeškaním dlžníka nie je dotknuté; pri omeškaní s plnením peňažného dlhu možno však
náhradu škody požadovať, len pokiaľ nie je krytá úrokmi z omeškania alebo poplatkom
z omeškania.
12. Podľa § 10 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon
č. 58/1969 Zb.“) ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich mesiacov
odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho
neuspokojenej časti na súde.
13. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
14. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
17. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
18. Podstatou sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, základného práva na legitímne očakávanie podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom
krajského súdu č. k. 11 Co 23/2011-262 z 28. februára 2012 v konaní o náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, ktorú si sťažovateľ uplatnil podľa
ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. Sťažovateľ si uplatnil z titulu náhrady škody sumu
predstavujúcu úroky z omeškania zo zadržaných mzdových nárokov za obdobie rokov
2001 - 2007, keď mu bol v disciplinárnom konaní pozastavený výkon funkcie sudcu.
Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I (ďalej
len „okresný súd“) č. k. 19 C 272/09-251 z 24. novembra 2010, ktorým bola žaloba
sťažovateľa o náhradu škody zamietnutá.
Sťažovateľ namieta, že označené rozhodnutie krajského súdu nie je riadne
odôvodnené, keďže krajský súd v napadnutom rozsudku nezohľadnil ustanovenia zákona
o sudcoch upravujúce termíny splatnosti mzdových nárokov sudcov v spojení
s ustanovením § 519 Občianskeho zákonníka, pokiaľ ide o posúdenie vzniku jeho nároku
na zaplatenie úrokov z omeškania. Sťažovateľ vyjadruje nesúhlas s právnym názorom
všeobecných súdov vysloveným v napadnutom rozsudku a tvrdí, že zamestnávateľ, ktorý
bol v omeškaní s výplatou mzdy, bol povinný sťažovateľovi zaplatiť nielen mzdu, ale aj
úroky z omeškania, a to vo výške podľa predpisov občianskeho práva.
19. Okresný súd v rozsudku č. k. 19 C 272/09-251 z 24. novembra 2010 uviedol:
„Navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím a to rozhodnutím ministra spravodlivosti zo dňa 03. 08. 2000, ktorým bol
navrhovateľ dočasne pozbavený výkonu funkcie sudcu. Preto súd pri právnom posúdení
nároku na náhradu škody postupoval podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom
a to z dôvodu, že rozhodnutie ministra spravodlivosti bolo vydané v čase pred účinnosťou
zákona č. 514/2003 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov. ...
Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t. j. takého rozhodnutia,
ktoré je v rozpore s objektívnym právom, ďalej existencia škody ako majetkovej ujmy
vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím.
Zodpovednosť štátu je (až na prípady hodné osobitného zreteľa) podmienená využitím
riadnych opravných prostriedkov, smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu. Vznik tejto
zodpovednosti ďalej predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo
právoplatnosti (§ 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb).
Zákon č. 335/1991 Z. o súdoch a sudcoch, podľa ktorého bolo prijaté rozhodnutie
ministra spravodlivosti zo dňa 03. 08. 2000, ktorým bol navrhovateľ dočasne pozbavený
výkonu funkcie sudcu, neupravuje podanie opravného prostriedku proti takémuto
rozhodnutiu, neupravuje zrušenie takéhoto rozhodnutia, teda zbavenie jeho právoplatnosti.
Faktom však je, že disciplinárne ako aj trestné konanie vedené proti navrhovateľovi
skončilo tak, že na osobu navrhovateľa treba hľadieť ako na nevinnú, navrhovateľovi bol
navrátený výkon funkcie sudcu a bola mu doplatená zadržaná časť mzdy. Vzhľadom na tieto
skutočnosti, použijúc analógiu s prípadom, keď zastavenie trestného stíhania a oslobodenie
spod obžaloby majú v zmysle ust. § 4 zák. č. 58/1968 Zb. rovnaké dôsledky ako zrušenie
uznesenia o vznesení obvinenia (rozhodnutie NS SR č. 1 Cdo 53/93) súd ustálil, že
zastavenie disciplinárneho ako aj trestného konania vedeného proti navrhovateľovi majú
rovnaké dôsledky ako zrušenie rozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu funkcie sudcu...
Zákonná úprava obsiahnutá v zákone č. 58/1969 Zb. pojem škody nevymedzuje,
v otázkach, ktoré nerieši odkazuje na príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Súd je (s poukazom na ustanovenie § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pozn.) toho
názoru, že v danom prípade škodu predstavuje zadržaná časť mzdy navrhovateľa, ktorá mu
bola už vyplatená, preto v tomto smere náhrada škody neprichádza už do úvahy.
Za ušlý zisk sa považuje to, čo mohol poškodený dosiahnuť a čo mohol dostať pri
bežnom slede udalostí, nebyť vzniku skutočnej škody.
Navrhovateľ sa domáhal škody vo výške úrokov zo zadržanej časti mzdy, vypočítanej
podľa ust. § 517 Občianskeho zákonníka, teda vo výške dvojnásobku základnej úrokovej
sadzby určenej Národnou bankou Slovenska.
Pri takomto spôsobe výpočtu úrokov však podľa názoru súdu ide o fiktívny ušlý zisk.
Reálny ušlý zisk by predstavoval, podľa názoru súdu, ušlý zisk na úrokoch, ktoré by získal
navrhovateľ pri uložení zadržanej časti mzdy na účet v banke, za predpokladu, že by
navrhovateľ preukázal, že celú časť svojej mzdy ukladal na účet v banke a túto nepoužíval.
Vzhľadom na uvedené súd konštatoval, že navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik
škody, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nezákonného rozhodnutia štátu, preto návrh
navrhovateľ nepovažoval za dôvodný a tento v celom rozsahu zamietol.“
20. Krajský súd sa v rozsudku č. k. 11 Co 23/2011-262 z 28. februára 2012 stotožnil
so závermi prvostupňového súdu a vo vzťahu k námietkam sťažovateľa uviedol:
„V posudzovanom prípade, pri nespornosti existencie nezákonného rozhodnutia
(rozhodnutia ministra spravodlivosti SR...), je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce
posúdenie otázky, či navrhovateľovi vznikla škoda a v prípade ak áno, či takúto škodu je
možné považovať za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. ako dôsledok nezákonného
rozhodnutia. Vychádzajúc z okolností prípadu, zisteného z vykonaného dokazovania pred
súdom prvého stupňa je aj odvolací súd toho názoru, že škodu, ako peniazmi vyjadriteľnú
ujmu na majetku poškodeného, ktorá vznikla navrhovateľovi v príčinnej súvislosti
s označeným nezákonným rozhodnutím, predstavuje zadržaná časť mzdových nárokov
navrhovateľa (splatných v období dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu), ktorá mu
bola po rozhodnutí Disciplinárneho súdu Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.12.2007,
sp. zn. 2 Ds 1/2001 vyplatená, a ktorá ani nebola predmetom tohto konania. Za škodu, ani
vo forme skutočnej škody, a ani vo forme ušlého zisku nie je ani podľa názoru odvolacieho
súdu možné v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím považovať úroky
z omeškania zo zadržaných mzdových nárokov navrhovateľa, ním vypočítaných vo výške
dvojnásobku základnej úrokovej sadzby stanovenej Národnou bankou Slovenska ku dňom,
v ktorých sa jednotlivé mzdové nároky počas obdobia dočasného pozastavenia výkonu
funkcie sudcu stali splatnými. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že v konaní
z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že úroky z omeškania zo zadržanej časti mzdových
nárokov by bolo v posudzovanom prípade možné posúdiť ako formu majetkového prospechu
navrhovateľa, ktorú sa dalo očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, ktorá
nenastala práve v dôsledku nezákonného rozhodnutia orgánu štátu.
K námietkam odvolateľa odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že slovenské právo
vychádza z toho, že nahradiť možno len majetkovú škodu s výnimkami možnosti
odškodnenia za utrpené bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444 Obč. zákonníka)
a výnimiek premietnutých do ustanovení Občianskeho zákonníka vplyvom práva EU/ES
(napr. § 442a, § 509 ods.2, § 741i) a do osobitných ustanovení Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, resp. osobitných zákonov, v ktorých zákonodarca pripustil,
že prípady nemajetkovej ujmy sa uhrádzajú v rámci náhrady škody (napr. § 13
Obč. zákonníka, § 19b Obchodného zákonníka, § 17 zák. č. 541/2003 Z. z.). S poukazom
na uvedené potom odvolací súd námietku odvolateľa, namietajúcu chybnú konštrukciu
pojmu škoda súdom prvého stupňa posúdil za nedôvodnú a nezodpovedajúcu platnej
právnej úprave vzťahujúcej sa na prejednávaný prípad.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa ust. § 219 O. s. p. napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.“
21. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
22. Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu je jedným z dôvodov odmietnutia
návrhu jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú v konaní o sťažnosti možno vysloviť v prípade,
ak ústavný súd nezistil priamu príčinnú súvislosť medzi postupom orgánu štátu
a namietaným porušením základných práv. O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť
vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
označeného základného práva, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti, alebo
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na konanie
(napr. IV. ÚS 188/03, IV. ÚS 213/03).
Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné uviesť,
že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže
preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti
postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom
oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Preskúmanie rozhodnutia všeobecného
súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu
základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného
súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery
boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou
je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky
odôvodnené.
23. Rozsudok krajského súdu bol založený na záveroch z vykonaného dokazovania
prvostupňového súdu. V napadnutom rozsudku sú uvedené skutkové okolnosti veci
a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. Krajský súd sa v plnom rozsahu
po skutkovej a právnej stránke stotožnil s argumentáciou okresného súdu v rozsudku
č. k. 19 C 272/09-251 z 24. novembra 2010.
Sťažovateľ si uplatnil nárok na náhradu škody vyčíslenej vo výške úrokov
z omeškania zo zadržaných mzdových prostriedkov za obdobie rokov 2001 až 2007.
Všeobecné súdy dospeli k záveru, že v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka (podľa
ktorého pokiaľ ide o náhradu škody, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk) skutočnou
škodou v predmetnej veci, ktorá vznikla sťažovateľovi v príčinnej súvislosti s nezákonným
rozhodnutím, predstavuje zadržaná časť jeho mzdových nárokov (ktorá nebola predmetom
konania pred krajským súdom v danej veci) a uplatnený nárok predstavuje ušlý zisk
sťažovateľa. Na základe vykonaného dokazovania bol krajský súd toho názoru, že nebolo
preukázané, že úroky z omeškania v dôsledku zadržania časti mzdy (vo výške dvojnásobku
základnej úrokovej sadzby stanovenej Národnou bankou Slovenska ako žiadal sťažovateľ)
by bolo možné posúdiť ako formu majetkového prospechu navrhovateľa, ktorú by
sťažovateľ mohol očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.
Všeobecné súdy posúdili uplatnený nárok ako ušlý zisk, zaoberali sa interpretáciou
relevantných ustanovení Občianskeho zákonníka definujúcich pojem „náhrada škody“
a „ušlý zisk“ a konštatovali, že za ušlý zisk sťažovateľa nemožno považovať vyčíslenú
sumu úrokov z omeškania zo zadržaných mzdových prostriedkov.
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ušlý zisk predstavuje to, čo poškodenému
ušlo v dôsledku spôsobenej škody tým, že nedošlo k takému zväčšeniu jeho majetku, aké sa
pri predpokladanej činnosti za bežného chodu vecí dalo očakávať.
Povinnosťou žiadateľa bolo predovšetkým ako účastníka konania pred všeobecnými
súdmi predkladať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, a teda v danom prípade
preukázať, že ním uplatnená suma predstavuje také zväčšenie majetku, resp. zisk, ktorý za
bežných okolností sťažovateľ skutočne dosahuje. Z napadnutého rozsudku krajského súdu
vyplýva (s. 5), že krajský súd sa týmito skutočnosťami zaoberal a dospel k záveru,
že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že úroky z omeškania zo zadržanej časti
mzdových nárokov by bolo možné v posudzovanom prípade považovať za formu
majetkového prospechu sťažovateľa, ktorá by sa dala očakávať s prihliadnutím na okolnosti
prípadu.
24. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa nezohľadnenia ustanovenia
zákona o sudcoch upravujúceho termíny splatnosti mzdových nárokov sudcov pri posúdení
jeho nároku na zaplatenie úrokov z omeškania, ústavný súd poukazuje na skutočnosť,
že sťažovateľ sa domáhal zaplatenia náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu (s. 5)
vyplýva, že nezaplatená časť mzdových prostriedkov bola sťažovateľovi po zastavení
disciplinárneho konania vyplatená.
V zmysle § 10 zákona č. 58/1969 Zb. by sa štát ako osoba, ktorá zodpovedá za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, dostal do omeškania až v prípade, ak by si svoju
povinnosť nahradiť škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím nesplnil včas, t. j.
do šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. Preto, pokiaľ sťažovateľ ani netvrdil existenciu omeškania štátu so zaplatením dlžnej
sumy v zmysle ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. a táto okolnosť nebola predmetom
preskúmavania a rozhodovania zo strany všeobecných súdov, nemohlo v predmetnej veci
nastať omeškanie so zaplatením dlhu a sťažovateľovi nemohol vzniknúť nárok na zaplatenie
úrokov z omeškania.
Ústavný súd v tejto súvislosti k argumentácii sťažovateľa, v ktorej poukazuje
na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 4 Obo 319/1999) týkajúcu sa
premlčania úrokov z omeškania v prípade omeškania povinného so splnením peňažného
záväzku, uvádza, že ide o odlišnú skutkovú situáciu a odlišný právny problém, keďže
vo veci, ktorá je predmetom konania pred ústavným súdom, omeškanie s plnením záväzku
ani nenastalo.
25. Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu so zreteľom
na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho
výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka a osobitných právnych predpisov,
ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými označenými článkami ústavy
a dohovoru. Krajský súd sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom
vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho
rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, pričom výklad a aplikácia dotknutých
ustanovení právnych predpisov bola vykonaná ústavne súladným spôsobom. Ústavný súd
po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok nevykazuje znaky svojvoľnosti alebo arbitrárnosti a závery v ňom uvedené
v súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a na
spravodlivé súdne konanie nie sú ústavne neudržateľné. Krajský súd v napadnutom
rozsudku podľa názoru ústavného súdu dostatočne vysvetlil dôvody, na ktorých založil
svoje rozhodnutie, pričom toto rozhodnutie nemožno považovať za arbitrárne, respektíve
nepreskúmateľné.
Namietané uznesenie krajského súdu č. k. 11 Co 23/2011-262 z 28. februára 2012
nemožno z tohto dôvodu považovať za také, ktoré by trpelo vadami odôvodňujúcimi
vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd nepovažoval za potrebné osobitne sa
zaoberať namietaným porušením čl. 20 ods. 1 a čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu, keďže tieto námietky sťažovateľa sú založené na totožnom
skutkovom základe ako námietka porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
26. Ústavný súd pripomína, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru.
27. Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základných práv
sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práv
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu
č. k. 11 Co 23/2011-262 z 28. februára 2012, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie, sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
28. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. októbra 2012