Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 403/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. S. C., V., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B.,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky v spojení s a práv podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave č. k. -262 z 28. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. S. C. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca

2012 doručená sťažnosť JUDr. S. C., V. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) v spojení s a práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -262 z 28. februára 2012.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Sťažovateľ žalobou podanou na súde 13.8.2009

žiadal od žalovaného štátu, v zastúpení ministerstvom spravodlivosti, zaplatenie

36.093,87 EUR, titulom úrokov z omeškania z nezákonne zadržaného platu /časti/ v období

od 17.8.2000 do 31.12.2007, v ktorom mal protiprávne pozastavený výkon funkcie sudcu.

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 24. 11. 2010, č. k. -251, žalobu

sťažovateľa zamietol s názorom, že tento uplatňoval „fiktívny ušlý zisk a nie reálny, ktorý by

predstavoval ušlý zisk na úrokoch, ktoré by získal len pri uložení zadržanej časti mzdy

na účet v banke, za predpokladu, že by tam ukladal celú časť svojej mzdy a túto

nepoužíval“.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie sťažovateľa rozsudkom z 22. 2. 2012 (správne

má byť 28. 2. 2012, pozn.), sp. zn. , rozsudok okresného súdu potvrdil, keď

sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu a k námietkam sťažovateľa dodal,

že „namietanú chybnú konštrukciu pojmu škoda posúdil za nedôvodnú a nezodpovedajúcu

platnej právnej úprave“.

Vzhľadom na to, že krajský súd nepripustil voči svojmu rozsudku dovolanie, jeho

doručením 3. 3. 2012 sa stalo právoplatným a vykonateľným a zároveň aj konečným

rozhodnutím, voči ktorému sťažovateľ nemá k dispozícii žiaden iný prostriedok nápravy, než

je ústavná sťažnosť.»

3. Sťažovateľ ďalej uviedol: «1. Splatnosť a vyplácanie platu sudcu bola

v stanovená kogentne, „do 15. dňa nasledujúceho

kalendárneho mesiaca“. Štát, ktorý zodpovedá za uspokojenie platových nárokov sudcu,

uvedený termín splatnosti u sťažovateľa nesporne nedodržal, keď ho vyplatil jednorázovo,

s niekoľkoročným oneskorením.

Podľa sa na osobitný vzťah sudcu, neupravený

týmto zákonom, vzťahuje . V prípade, že zamestnávateľ mešká s výplatou

mzdy, je v omeškaní a v dôsledku toho je povinný zamestnancovi zaplatiť nielen mzdu, ale aj

úroky z omeškania, a to vo výške podľa predpisov občianskoprávnych.

Obč. zákonník vychádza z úvahy, že úroky z omeškania plnia funkciu paušalizovanej

náhrady škody /§ 519/, ktorá veriteľovi vznikla tým, že nemohol po dobu omeškania

zhodnotiť istinu dlhu. Aj podľa judikatúry úroky z omeškania so splnením peňažného

záväzku sú dennou náhradou škody za stratu možnosti disponovať s dlžnou sumou /

4 Obo 319/1999/. Inštitút úrokov z omeškania plní charakter zabezpečovací, sankčný

a kompenzačný.

2. Skutočnosť, že sa krajský súd vôbec nezaoberal vyššie uvedenými skutočnosťami

a súvislosťami, porušil požiadavku riadneho odôvodnenia rozhodnutia, ktorá je jedným

zo základných atribútov spravodlivého procesu podľa a

dohovoru.

Dodržiavanie požiadavky riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, má zaručiť

transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov a tým vylúčiť svojvôľu; pričom

zásada právneho štátu podľa ľubovôľu v rozhodovaní súdov zakazuje.

3. Krajský súd pri rozhodovaní v danej veci nesprávnou interpretáciou jednoduchého

práva, resp. nesprávnou aplikáciou právnych noriem neuznal sťažovateľov nárok na úroky

z omeškania z riadne nevyplatenej /zadržanej nezákonne/ mzdy /platu/, majúci majetkovú

podstatu a vyplývajúcu z príslušných právnych predpisov, čím zasiahol aj do jeho

základného práva na legitímne očakávanie nadobudnutia majetku, ktorá požíva ochranu

ako integrálna súčasť jeho majetkových práv, individualizovateľných na základe právnej

úpravy...»

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí návrhu na ďalšie konanie nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ,

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na legitímne očakávanie podľa čl. 20

ods. 1 a Protokolu č. 1 k dohovoru, v spojení s ,

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 22. 2. 2012 (správne má byť 28. 2. 2012, pozn.),

sp. zn. , porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 22. 2. 2012 (správne má byť 28. 2. 2012,

pozn.), sp. zn. zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie 5.000 EUR, ktorú sumu mu

zaplatí Krajský súd v Bratislave do 2 mesiacov.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v sume 323,50 EUR do 1 mesiaca, k rukám JUDr. E. Ľ..“

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

8. Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

9. Podľa o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“)

platové náležitosti sudcu podľa tohto zákona, ak nie je ustanovené inak, sú splatné pozadu

za mesačné obdobie, a to najneskôr do 15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Sudca

má právo pred uplynutím kalendárneho mesiaca na preddavok na plat.

10. Podľa § 150 ods. 1 zákona o sudcoch sa na osobitný vzťah sudcu primerane

použijú ustanovenia osobitného predpisu ( v znení neskorších predpisov,

pozn.), ak tento zákon neustanovuje inak.

11. Podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) právo veriteľa na náhradu škody spôsobenej

omeškaním dlžníka nie je dotknuté; pri omeškaní s plnením peňažného dlhu možno však

náhradu škody požadovať, len pokiaľ nie je krytá úrokmi z omeškania alebo poplatkom

z omeškania.

12. Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon

č. “) ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich mesiacov

odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho

neuspokojenej časti na súde.

13. Podľa je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

14. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

17. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

18. Podstatou sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru, základného práva na legitímne očakávanie podľa a práva

podľa dodatkového protokolu v spojení s rozsudkom

krajského súdu č. k. -262 z 28. februára 2012 v konaní o náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, ktorú si sťažovateľ uplatnil podľa

ustanovení Sťažovateľ si uplatnil z titulu náhrady škody sumu

predstavujúcu úroky z omeškania zo zadržaných mzdových nárokov za obdobie rokov

2001 - 2007, keď mu bol v disciplinárnom konaní pozastavený výkon funkcie sudcu.

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -251 z 24. novembra 2010, ktorým bola žaloba

sťažovateľa o náhradu škody zamietnutá.

Sťažovateľ namieta, že označené rozhodnutie krajského súdu nie je riadne

odôvodnené, keďže krajský súd v napadnutom rozsudku nezohľadnil ustanovenia zákona

o sudcoch upravujúce termíny splatnosti mzdových nárokov sudcov v spojení

s ustanovením , pokiaľ ide o posúdenie vzniku jeho nároku

na zaplatenie úrokov z omeškania. Sťažovateľ vyjadruje nesúhlas s právnym názorom

všeobecných súdov vysloveným v napadnutom rozsudku a tvrdí, že zamestnávateľ, ktorý

bol v omeškaní s výplatou mzdy, bol povinný sťažovateľovi zaplatiť nielen mzdu, ale aj

úroky z omeškania, a to vo výške podľa predpisov občianskeho práva.

19. Okresný súd v rozsudku č. k. -251 z 24. novembra 2010 uviedol:

„Navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím a to rozhodnutím ministra spravodlivosti zo dňa 03. 08. 2000, ktorým bol

navrhovateľ dočasne pozbavený výkonu funkcie sudcu. Preto súd pri právnom posúdení

nároku na náhradu škody postupoval podľa o zodpovednosti za

škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom

a to z dôvodu, že rozhodnutie ministra spravodlivosti bolo vydané v čase pred účinnosťou

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov. ...

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t. j. takého rozhodnutia,

ktoré je v rozpore s objektívnym právom, ďalej existencia škody ako majetkovej ujmy

vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím.

Zodpovednosť štátu je (až na prípady hodné osobitného zreteľa) podmienená využitím

riadnych opravných prostriedkov, smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu. Vznik tejto

zodpovednosti ďalej predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo

právoplatnosti ( Zb).

Z. o súdoch a sudcoch, podľa ktorého bolo prijaté rozhodnutie

ministra spravodlivosti zo dňa 03. 08. 2000, ktorým bol navrhovateľ dočasne pozbavený

výkonu funkcie sudcu, neupravuje podanie opravného prostriedku proti takémuto

rozhodnutiu, neupravuje zrušenie takéhoto rozhodnutia, teda zbavenie jeho právoplatnosti.

Faktom však je, že disciplinárne ako aj trestné konanie vedené proti navrhovateľovi

skončilo tak, že na osobu navrhovateľa treba hľadieť ako na nevinnú, navrhovateľovi bol

navrátený výkon funkcie sudcu a bola mu doplatená zadržaná časť mzdy. Vzhľadom na tieto

skutočnosti, použijúc analógiu s prípadom, keď zastavenie trestného stíhania a oslobodenie

spod obžaloby majú v zmysle ust. rovnaké dôsledky ako zrušenie

uznesenia o vznesení obvinenia (rozhodnutie NS SR č. ) súd ustálil, že

zastavenie disciplinárneho ako aj trestného konania vedeného proti navrhovateľovi majú

rovnaké dôsledky ako zrušenie rozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu funkcie sudcu...

pojem škody nevymedzuje,

v otázkach, ktoré nerieši odkazuje na príslušné ustanovenia .

Súd je (s poukazom na ustanovenie , pozn.) toho

názoru, že v danom prípade škodu predstavuje zadržaná časť mzdy navrhovateľa, ktorá mu

bola už vyplatená, preto v tomto smere náhrada škody neprichádza už do úvahy.

Za ušlý zisk sa považuje to, čo mohol poškodený dosiahnuť a čo mohol dostať pri

bežnom slede udalostí, nebyť vzniku skutočnej škody.

Navrhovateľ sa domáhal škody vo výške úrokov zo zadržanej časti mzdy, vypočítanej

podľa ust. , teda vo výške dvojnásobku základnej úrokovej

sadzby určenej Národnou bankou Slovenska.

Pri takomto spôsobe výpočtu úrokov však podľa názoru súdu ide o fiktívny ušlý zisk.

Reálny ušlý zisk by predstavoval, podľa názoru súdu, ušlý zisk na úrokoch, ktoré by získal

navrhovateľ pri uložení zadržanej časti mzdy na účet v banke, za predpokladu, že by

navrhovateľ preukázal, že celú časť svojej mzdy ukladal na účet v banke a túto nepoužíval.

Vzhľadom na uvedené súd konštatoval, že navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik

škody, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nezákonného rozhodnutia štátu, preto návrh

navrhovateľ nepovažoval za dôvodný a tento v celom rozsahu zamietol.“

20. Krajský súd sa v rozsudku č. k. -262 z 28. februára 2012 stotožnil

so závermi prvostupňového súdu a vo vzťahu k námietkam sťažovateľa uviedol:

„V posudzovanom prípade, pri nespornosti existencie nezákonného rozhodnutia

(rozhodnutia ministra spravodlivosti SR...), je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce

posúdenie otázky, či navrhovateľovi vznikla škoda a v prípade ak áno, či takúto škodu je

možné považovať za škodu podľa ako dôsledok nezákonného

rozhodnutia. Vychádzajúc z okolností prípadu, zisteného z vykonaného dokazovania pred

súdom prvého stupňa je aj odvolací súd toho názoru, že škodu, ako peniazmi vyjadriteľnú

ujmu na majetku poškodeného, ktorá vznikla navrhovateľovi v príčinnej súvislosti

s označeným nezákonným rozhodnutím, predstavuje zadržaná časť mzdových nárokov

navrhovateľa (splatných v období dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu), ktorá mu

bola po rozhodnutí Disciplinárneho súdu Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.12.2007,

sp. zn. vyplatená, a ktorá ani nebola predmetom tohto konania. Za škodu, ani

vo forme skutočnej škody, a ani vo forme ušlého zisku nie je ani podľa názoru odvolacieho

súdu možné v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím považovať úroky

z omeškania zo zadržaných mzdových nárokov navrhovateľa, ním vypočítaných vo výške

dvojnásobku základnej úrokovej sadzby stanovenej Národnou bankou Slovenska ku dňom,

v ktorých sa jednotlivé mzdové nároky počas obdobia dočasného pozastavenia výkonu

funkcie sudcu stali splatnými. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že v konaní

z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že úroky z omeškania zo zadržanej časti mzdových

nárokov by bolo v posudzovanom prípade možné posúdiť ako formu majetkového prospechu

navrhovateľa, ktorú sa dalo očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, ktorá

nenastala práve v dôsledku nezákonného rozhodnutia orgánu štátu.

K námietkam odvolateľa odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že slovenské právo

vychádza z toho, že nahradiť možno len majetkovú škodu s výnimkami možnosti

odškodnenia za utrpené bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444 Obč. zákonníka)

a výnimiek premietnutých do ustanovení vplyvom práva EU/ES

(napr. , , ) a do osobitných ustanovení ,

, resp. osobitných zákonov, v ktorých zákonodarca pripustil,

že prípady nemajetkovej ujmy sa uhrádzajú v rámci náhrady škody (napr. § 13

Obč. zákonníka, , ). S poukazom

na uvedené potom odvolací súd námietku odvolateľa, namietajúcu chybnú konštrukciu

pojmu škoda súdom prvého stupňa posúdil za nedôvodnú a nezodpovedajúcu platnej

právnej úprave vzťahujúcej sa na prejednávaný prípad.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa ust. napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.“

21. Ústavný súd už vo vzťahu k a dohovoru uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

22. Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu je jedným z dôvodov odmietnutia

návrhu jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú v konaní o sťažnosti možno vysloviť v prípade,

ak ústavný súd nezistil priamu príčinnú súvislosť medzi postupom orgánu štátu

a namietaným porušením základných práv. O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť

vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

označeného základného práva, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti, alebo

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na konanie

(napr. , ).

Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné uviesť,

že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže

preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti

postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom

oddiele druhej hlavy ( až ). Preskúmanie rozhodnutia všeobecného

súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu

základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného

súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery

boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (podobne aj ). Ústavnoprávnou požiadavkou

je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky

odôvodnené.

23. Rozsudok krajského súdu bol založený na záveroch z vykonaného dokazovania

prvostupňového súdu. V napadnutom rozsudku sú uvedené skutkové okolnosti veci

a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. Krajský súd sa v plnom rozsahu

po skutkovej a právnej stránke stotožnil s argumentáciou okresného súdu v rozsudku

č. k. -251 z 24. novembra 2010.

Sťažovateľ si uplatnil nárok na náhradu škody vyčíslenej vo výške úrokov

z omeškania zo zadržaných mzdových prostriedkov za obdobie rokov 2001 až 2007.

Všeobecné súdy dospeli k záveru, že v zmysle (podľa

ktorého pokiaľ ide o náhradu škody, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk) skutočnou

škodou v predmetnej veci, ktorá vznikla sťažovateľovi v príčinnej súvislosti s nezákonným

rozhodnutím, predstavuje zadržaná časť jeho mzdových nárokov (ktorá nebola predmetom

konania pred krajským súdom v danej veci) a uplatnený nárok predstavuje ušlý zisk

sťažovateľa. Na základe vykonaného dokazovania bol krajský súd toho názoru, že nebolo

preukázané, že úroky z omeškania v dôsledku zadržania časti mzdy (vo výške dvojnásobku

základnej úrokovej sadzby stanovenej Národnou bankou Slovenska ako žiadal sťažovateľ)

by bolo možné posúdiť ako formu majetkového prospechu navrhovateľa, ktorú by

sťažovateľ mohol očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Všeobecné súdy posúdili uplatnený nárok ako ušlý zisk, zaoberali sa interpretáciou

relevantných ustanovení definujúcich pojem „náhrada škody“

a „ušlý zisk“ a konštatovali, že za ušlý zisk sťažovateľa nemožno považovať vyčíslenú

sumu úrokov z omeškania zo zadržaných mzdových prostriedkov.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ušlý zisk predstavuje to, čo poškodenému

ušlo v dôsledku spôsobenej škody tým, že nedošlo k takému zväčšeniu jeho majetku, aké sa

pri predpokladanej činnosti za bežného chodu vecí dalo očakávať.

Povinnosťou žiadateľa bolo predovšetkým ako účastníka konania pred všeobecnými

súdmi predkladať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, a teda v danom prípade

preukázať, že ním uplatnená suma predstavuje také zväčšenie majetku, resp. zisk, ktorý za

bežných okolností sťažovateľ skutočne dosahuje. Z napadnutého rozsudku krajského súdu

vyplýva (s. 5), že krajský súd sa týmito skutočnosťami zaoberal a dospel k záveru,

že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že úroky z omeškania zo zadržanej časti

mzdových nárokov by bolo možné v posudzovanom prípade považovať za formu

majetkového prospechu sťažovateľa, ktorá by sa dala očakávať s prihliadnutím na okolnosti

prípadu.

24. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa nezohľadnenia ustanovenia

zákona o sudcoch upravujúceho termíny splatnosti mzdových nárokov sudcov pri posúdení

jeho nároku na zaplatenie úrokov z omeškania, ústavný súd poukazuje na skutočnosť,

že sťažovateľ sa domáhal zaplatenia náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

orgánu štátu podľa Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu (s. 5)

vyplýva, že nezaplatená časť mzdových prostriedkov bola sťažovateľovi po zastavení

disciplinárneho konania vyplatená.

V zmysle by sa štát ako osoba, ktorá zodpovedá za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím, dostal do omeškania až v prípade, ak by si svoju

povinnosť nahradiť škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím nesplnil včas, t. j.

do šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody. Preto, pokiaľ sťažovateľ ani netvrdil existenciu omeškania štátu so zaplatením dlžnej

sumy v zmysle ustanovení a táto okolnosť nebola predmetom

preskúmavania a rozhodovania zo strany všeobecných súdov, nemohlo v predmetnej veci

nastať omeškanie so zaplatením dlhu a sťažovateľovi nemohol vzniknúť nárok na zaplatenie

úrokov z omeškania.

Ústavný súd v tejto súvislosti k argumentácii sťažovateľa, v ktorej poukazuje

na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. ) týkajúcu sa

premlčania úrokov z omeškania v prípade omeškania povinného so splnením peňažného

záväzku, uvádza, že ide o odlišnú skutkovú situáciu a odlišný právny problém, keďže

vo veci, ktorá je predmetom konania pred ústavným súdom, omeškanie s plnením záväzku

ani nenastalo.

25. Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu so zreteľom

na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho

výklad a aplikáciu ustanovení a osobitných právnych predpisov,

ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými označenými článkami

a dohovoru. Krajský súd sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom

vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho

rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, pričom výklad a aplikácia dotknutých

ustanovení právnych predpisov bola vykonaná ústavne súladným spôsobom. Ústavný súd

po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že napadnutý

rozsudok nevykazuje znaky svojvoľnosti alebo arbitrárnosti a závery v ňom uvedené

v súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a na

spravodlivé súdne konanie nie sú ústavne neudržateľné. Krajský súd v napadnutom

rozsudku podľa názoru ústavného súdu dostatočne vysvetlil dôvody, na ktorých založil

svoje rozhodnutie, pričom toto rozhodnutie nemožno považovať za arbitrárne, respektíve

nepreskúmateľné.

Namietané uznesenie krajského súdu č. k. -262 z 28. februára 2012

nemožno z tohto dôvodu považovať za také, ktoré by trpelo vadami odôvodňujúcimi

vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa podľa a

dohovoru.

Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd nepovažoval za potrebné osobitne sa

zaoberať namietaným porušením a a

dodatkového protokolu, keďže tieto námietky sťažovateľa sú založené na totožnom

skutkovom základe ako námietka porušenia a dohovoru.

26. Ústavný súd pripomína, že obsahom základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru.

27. Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základných práv

sťažovateľa podľa a v spojení s a práv

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

č. k. -262 z 28. februára 2012, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie, sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

28. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2012