Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 276/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o.,

Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o.,

Pajštúnska 5, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Tomáš Kušnír,

pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný opravný prostriedok

podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. marca 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna

2018 elektronickými prostriedkami doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EOS KSI

Slovensko, s. r. o., Pajštúnska 5, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená písomným

podaním doručeným 20. júna 2018, pre namietané porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“), práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný opravný prostriedok podľa

čl. 13 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom (správne uznesením, pozn.)

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. marca 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ktorým bolo dovolanie sťažovateľky

odmietnuté ako procesne neprípustné.

2. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom na vykonanie

exekúcie doručeným Okresnému súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) 25. novembra

2016 domáhala vykonania exekúcie pre vymoženie 8 480,35 € s prísl. na podklade

exekučného titulu, ktorým bol zmenkový platobný rozkaz Okresného súdu Nitra sp. zn.

zo 17. marca 2010 (právoplatný a vykonateľný 5. novembra 2012). Okresný

súd uznesením č. k. -32 z 5. júna 2017 zamietol žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľka podala

odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd Nitra (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k.

-48 z 28. augusta 2017 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka nadväzne na to podala dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z § 421

ods. 1 písm. b) v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „CSP“), a to z dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte riešená

nebola. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky podľa § 447 písm. c)

odmietol, pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

mimoriadny opravný prostriedok prípustný. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia

najvyšší súd najskôr poukázal na § 202 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 1. apríla 2017 (ďalej len

„Exekučný poriadok“), podľa ktorého dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora

proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní nie je prípustné, a nadväzne skonštatoval,

že „Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo vydané, ako aj dovolacie konanie bolo začaté po

1. apríli 2017, teda za účinnosti novej právnej úpravy. Na toto dovolacie konanie,

z hľadiska prípustnosti dovolania, bolo preto potrebné aplikovať právnu úpravu

Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017, ktorá vylúčila prípustnosť

dovolania proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní (viď. aj rozhodnutia

, ). Dovolanie podané spoločnosťou proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktoré bolo vydané v exekučnom konaní, je preto bez ďalšieho

neprípustné.“.

3. Sťažovateľka s postupom najvyššieho súdu, ktorým odmietol jej dovolanie,

nesúhlasí. Za spornú považuje otázku, či sa má prípustnosť dovolania posudzovať podľa

novelizovanej právnej úpravy alebo podľa exekučného poriadku účinného do 31. marca

2017. Uvádza, že ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, k úpravám účinným od 1. apríla 2017

v prechodných ustanoveniach, jasne určuje, že exekučné konania začaté pred 1. aprílom

2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Momentom začatia

exekučného konania je podľa jej názoru deň, keď bol súdnemu exekútorovi doručený návrh

na vykonanie exekúcie a ten bol u súdneho exekútora spísaný 11. októbra 2016. Vzhľadom

na povinnosť ústavne konformného výkladu pri riešení tejto otázky je sťažovateľka toho

názoru, že prípustnosť dovolania by sa mala posudzovať podľa právnej úpravy platnej

v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi.

4. Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci následne nálezom konštatoval porušenie jej práv podľa

a dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Zároveň žiada, aby ústavný

súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodol

o trovách konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu

ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie.

7. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

8. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11. Vo vzťahu k a dohovoru už ústavný súd

v minulosti judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca

v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva

na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru ().

Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(), a preto ich namietané porušenie možno preskúmavať spoločne.

12. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj

keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

13. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ktorým odmietol jej dovolanie ako procesne neprípustné. Sťažovateľka

v ňom vidí porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na účinný

opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru. Zásah do ňou označených práv odvodzuje

zo záveru, ku ktorému dospel najvyšší súd v otázke prípustnosti dovolania. Ten považuje

za nesprávny a vzápätí predostiera vlastný názor, podľa ktorého by sa prípustnosť dovolania

mala posudzovať podľa právnej úpravy platnej v čase podania návrhu na vykonanie

exekúcie súdnemu exekútorovi.

14. Ústavný súd, predtým ako pristúpi k preskúmaniu námietky vyplývajúcej

z ústavnej sťažnosti sťažovateľky, považuje za potrebné poukázať na zmysel a účel princípu

subsidiarity, ktorým je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť

výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií (, ). Zásada subsidiarity reflektuje aj

princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

15. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ).

16. Je nepochybné, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa

účastníkovi konania (strane sporu) poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom

sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom

z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo.

17. V nadväznosti na uvedené ústavný súd najskôr rekapituluje relevantnú právnu

úpravu vzťahujúcu sa na prípad sťažovateľky. Z vyplýva, že podľa tohto zákona sa

postupuje, ak je daná právomoc súdu, pokiaľ , Správny

súdny poriadok alebo iný zákon neustanovuje inak. Z hľadiska právnej úpravy prípustnosti

dovolania sa „iným zákonom“ v zmysle rozumie aj Exekučný poriadok.

18. Podľa § 202 ods. 4 Exekučného poriadku (účinného od 1. apríla 2017) dovolanie

ani dovolanie generálneho prokurátora proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní nie

je prípustné.

19. Podľa prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 2017, konkrétne

podľa § 243h ods. 1 prvej vety Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k

neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa

predpisov účinných do 31. marca 2017.

20. Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania

vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho

súdu ako dovolacieho súdu. Inými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej

vyriešenie v súlade s ustanoveniami (resp. Exekučného

poriadku), ktoré v zmysle majú ustanovovať podrobnosti o realizácii

základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z , v konečnom

dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa.

Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť

dovolania z hľadiska dovolateľom namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci

().

21. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa nie je povinnosť

súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom,

v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať

za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť

posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec

boli naplnené ().

22. Všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho

dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné

úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však

povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným

spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní

druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni

proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, , ).

23. Z uvedených hľadísk ústavný súd preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu (bod 2). Z jeho odôvodnenia vyplynulo, že dovolaním napadnuté rozhodnutie

krajského súdu (vydané 28. augusta 2017), ako aj dovolacie konanie bolo začaté po 1. apríli

2017, teda už za účinnosti exekučného poriadku, ktorý prípustnosť dovolania proti

rozhodnutiu vydanému v exekučnom konaní výslovne vylučuje. K takému záveru ho viedol

fakt, že prechodné ustanovenie vo vzťahu k opravným konaniam, a teda ani k dovolaciemu

konaniu neurčilo žiadne pravidlo a keďže uznesenia krajského súdu i najvyššieho súdu boli

vydané už za účinnosti novelizovanej právnej úpravy, vychádzal z princípu okamžitej

aplikability procesných noriem. Ústavný súd preto konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť,

ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu (v medziach posudzovanej

prípustnosti dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu v procesných kódexoch, ktoré bol

najvyšší súd v čase svojho rozhodovania povinný na daný prípad aplikovať. Zistiac, že

dovolanie je ex lege neprípustné, rozhodol o ňom najvyšší súd zákonom predpokladaným

spôsobom, rešpektujúc pritom citovanú relevantnú právnu úpravu, ako aj judikatúru

ústavného súdu. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu tak nevykazuje znaky arbitrárnosti

a zjavnej nezlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

a ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

porušenie ktorých sťažovateľka namieta, a jeho právne závery považuje ústavný súd

za ústavne udržateľné.

24. Rovnako ako v prípade namietaného porušenia už označených práv, ústavný súd

konštatuje, že nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy

podľa čl. 13 dohovoru. Jeho uplatňovanie musí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné

tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie

vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa

tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť

tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv zaručených dohovorom (Boyle a Rice proti

Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného

súdu sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ).

25. Citovaná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva potvrdzuje zrejmú

súvislosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor zaručuje,

a keďže ústavný súd zistil, že k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo,

nemohol dospieť ani k záveru, že by krajský súd porušil sťažovateľkino právo zaručené

čl. 13 dohovoru, keďže sťažovateľka všetky opravné prostriedky, ktoré mala podľa

procesných predpisov k dispozícii, využila.

26. Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

27. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že sťažovateľka bola oprávnená

domáhať sa ochrany svojich základných práv a slobôd sťažnosťou adresovanou ústavnému

súdu priamo proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu, čo však v dvojmesačnej

lehote vyplývajúcej z neurobila a ani v aktuálne

posudzovanej sťažnosti priamo rozhodnutie krajského súdu nenamieta.

28. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky

v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júla 2018