Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 116 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (121)III. ÚS 276/2018
PDF · 391.22 KB
No categories available
III. ÚS 276/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o.,
Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o.,
Pajštúnska 5, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Tomáš Kušnír,
pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný opravný prostriedok
podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 ECdo 2/2018 z 27. marca 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna
2018 elektronickými prostriedkami doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EOS KSI
Slovensko, s. r. o., Pajštúnska 5, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená písomným
podaním doručeným 20. júna 2018, pre namietané porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný opravný prostriedok podľa
čl. 13 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom (správne uznesením, pozn.)
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 ECdo 2/2018
z 27. marca 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ktorým bolo dovolanie sťažovateľky
odmietnuté ako procesne neprípustné.
2. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom na vykonanie
exekúcie doručeným Okresnému súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) 25. novembra
2016 domáhala vykonania exekúcie pre vymoženie 8 480,35 € s prísl. na podklade
exekučného titulu, ktorým bol zmenkový platobný rozkaz Okresného súdu Nitra sp. zn.
29 Zm 65/2009 zo 17. marca 2010 (právoplatný a vykonateľný 5. novembra 2012). Okresný
súd uznesením č. k. 10 Er 410/2016-32 z 5. júna 2017 zamietol žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľka podala
odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd Nitra (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k.
11 CoE 163/2017-48 z 28. augusta 2017 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľka nadväzne na to podala dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z § 421
ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „CSP“), a to z dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte riešená
nebola. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky podľa § 447 písm. c)
CSP odmietol, pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
mimoriadny opravný prostriedok prípustný. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia
najvyšší súd najskôr poukázal na § 202 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 1. apríla 2017 (ďalej len
„Exekučný poriadok“), podľa ktorého dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora
proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní nie je prípustné, a nadväzne skonštatoval,
že „Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo vydané, ako aj dovolacie konanie bolo začaté po
1. apríli 2017, teda za účinnosti novej právnej úpravy. Na toto dovolacie konanie,
z hľadiska prípustnosti dovolania, bolo preto potrebné aplikovať právnu úpravu
Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017, ktorá vylúčila prípustnosť
dovolania proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní (viď. aj rozhodnutia
3 ECdo 16/2017, 6 ECdo 26/2017). Dovolanie podané spoločnosťou proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktoré bolo vydané v exekučnom konaní, je preto bez ďalšieho
neprípustné.“.
3. Sťažovateľka s postupom najvyššieho súdu, ktorým odmietol jej dovolanie,
nesúhlasí. Za spornú považuje otázku, či sa má prípustnosť dovolania posudzovať podľa
novelizovanej právnej úpravy alebo podľa exekučného poriadku účinného do 31. marca
2017. Uvádza, že zákon č. 2/2017 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, k úpravám účinným od 1. apríla 2017
v prechodných ustanoveniach, jasne určuje, že exekučné konania začaté pred 1. aprílom
2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Momentom začatia
exekučného konania je podľa jej názoru deň, keď bol súdnemu exekútorovi doručený návrh
na vykonanie exekúcie a ten bol u súdneho exekútora spísaný 11. októbra 2016. Vzhľadom
na povinnosť ústavne konformného výkladu pri riešení tejto otázky je sťažovateľka toho
názoru, že prípustnosť dovolania by sa mala posudzovať podľa právnej úpravy platnej
v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi.
4. Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej
sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci následne nálezom konštatoval porušenie jej práv podľa
ústavy a dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Zároveň žiada, aby ústavný
súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodol
o trovách konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu
ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie.
7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
8. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
11. Vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už ústavný súd
v minulosti judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca
v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva
na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97).
Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(IV. ÚS 195/07), a preto ich namietané porušenie možno preskúmavať spoločne.
12. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj
keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
13. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, ktorým odmietol jej dovolanie ako procesne neprípustné. Sťažovateľka
v ňom vidí porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na účinný
opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru. Zásah do ňou označených práv odvodzuje
zo záveru, ku ktorému dospel najvyšší súd v otázke prípustnosti dovolania. Ten považuje
za nesprávny a vzápätí predostiera vlastný názor, podľa ktorého by sa prípustnosť dovolania
mala posudzovať podľa právnej úpravy platnej v čase podania návrhu na vykonanie
exekúcie súdnemu exekútorovi.
14. Ústavný súd, predtým ako pristúpi k preskúmaniu námietky vyplývajúcej
z ústavnej sťažnosti sťažovateľky, považuje za potrebné poukázať na zmysel a účel princípu
subsidiarity, ktorým je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť
výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje aj
princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých
rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
15. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto
právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
16. Je nepochybné, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa
účastníkovi konania (strane sporu) poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom
sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom
z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo.
17. V nadväznosti na uvedené ústavný súd najskôr rekapituluje relevantnú právnu
úpravu vzťahujúcu sa na prípad sťažovateľky. Z § 2 CSP vyplýva, že podľa tohto zákona sa
postupuje, ak je daná právomoc súdu, pokiaľ Civilný mimosporový poriadok, Správny
súdny poriadok alebo iný zákon neustanovuje inak. Z hľadiska právnej úpravy prípustnosti
dovolania sa „iným zákonom“ v zmysle § 2 CSP rozumie aj Exekučný poriadok.
18. Podľa § 202 ods. 4 Exekučného poriadku (účinného od 1. apríla 2017) dovolanie
ani dovolanie generálneho prokurátora proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní nie
je prípustné.
19. Podľa prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 2017, konkrétne
podľa § 243h ods. 1 prvej vety Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k
neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa
predpisov účinných do 31. marca 2017.
20. Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania
vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho
súdu ako dovolacieho súdu. Inými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej
vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku (resp. Exekučného
poriadku), ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii
základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom
dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa.
Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť
dovolania z hľadiska dovolateľom namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci
21. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť
súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom,
v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať
za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť
posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec
boli naplnené (I. ÚS 145/2010).
22. Všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho
dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné
úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však
povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní
druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni
proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05,
III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010).
23. Z uvedených hľadísk ústavný súd preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu (bod 2). Z jeho odôvodnenia vyplynulo, že dovolaním napadnuté rozhodnutie
krajského súdu (vydané 28. augusta 2017), ako aj dovolacie konanie bolo začaté po 1. apríli
2017, teda už za účinnosti exekučného poriadku, ktorý prípustnosť dovolania proti
rozhodnutiu vydanému v exekučnom konaní výslovne vylučuje. K takému záveru ho viedol
fakt, že prechodné ustanovenie vo vzťahu k opravným konaniam, a teda ani k dovolaciemu
konaniu neurčilo žiadne pravidlo a keďže uznesenia krajského súdu i najvyššieho súdu boli
vydané už za účinnosti novelizovanej právnej úpravy, vychádzal z princípu okamžitej
aplikability procesných noriem. Ústavný súd preto konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť,
ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu (v medziach posudzovanej
prípustnosti dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu v procesných kódexoch, ktoré bol
najvyšší súd v čase svojho rozhodovania povinný na daný prípad aplikovať. Zistiac, že
dovolanie je ex lege neprípustné, rozhodol o ňom najvyšší súd zákonom predpokladaným
spôsobom, rešpektujúc pritom citovanú relevantnú právnu úpravu, ako aj judikatúru
ústavného súdu. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu tak nevykazuje znaky arbitrárnosti
a zjavnej nezlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
porušenie ktorých sťažovateľka namieta, a jeho právne závery považuje ústavný súd
za ústavne udržateľné.
24. Rovnako ako v prípade namietaného porušenia už označených práv, ústavný súd
konštatuje, že nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy
podľa čl. 13 dohovoru. Jeho uplatňovanie musí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné
tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie
vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa
tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť
tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv zaručených dohovorom (Boyle a Rice proti
Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného
súdu sp. zn. III. ÚS 24/2010, sp. zn. IV. ÚS 325/2011 a sp. zn. I. ÚS 538/2013).
25. Citovaná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva potvrdzuje zrejmú
súvislosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor zaručuje,
a keďže ústavný súd zistil, že k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo,
nemohol dospieť ani k záveru, že by krajský súd porušil sťažovateľkino právo zaručené
čl. 13 dohovoru, keďže sťažovateľka všetky opravné prostriedky, ktoré mala podľa
procesných predpisov k dispozícii, využila.
26. Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
27. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že sťažovateľka bola oprávnená
domáhať sa ochrany svojich základných práv a slobôd sťažnosťou adresovanou ústavnému
súdu priamo proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu, čo však v dvojmesačnej
lehote vyplývajúcej z § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neurobila a ani v aktuálne
posudzovanej sťažnosti priamo rozhodnutie krajského súdu nenamieta.
28. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky
v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júla 2018