Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (26)III. ÚS 226/2017
PDF · 172.21 KB
No categories available
III. ÚS 226/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom Mgr. Otom Salokym, Hlavná 94, Prešov, pre namietané porušenie
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základných
práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Obdo 5/2016 z 27. októbra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 6. marca 2017
sa , (ďalej len „sťažovateľ“), domáhal
vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví označených
základných práv a slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 5/2016 z 27. októbra 2016 a ktorým by napadnuté
uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
2. Predmetom dovolacieho konania bolo rozhodovanie o dovolaní sťažovateľa
proti opravnému uzneseniu Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 2 Cob 41/2013, 2 Cob 42/2013, 2 Cob 79/2013-257 z 18. septembra 2015, ktorým
opravil svoj rozsudok č. k. 2 Cob 41/2013, 2 Cob 42/2013, 2 Cob 79/2013-234
zo 16. januára 2014 v jeho záhlaví v časti označenia žalobkyne tak, že správne označenie
žalobkyne je „ – , s miestom podnikania
, “; ostatné časti rozsudku krajského súdu ostali
nezmenené. V súvislosti s vykonanou opravou krajský súd v odôvodnení opravného
uznesenia uviedol, že „v písomnom vyhotovení rozsudku v časti označenia žalobkyne
uviedol súd nesprávne , namiesto správneho . K tejto chybe
došlo z toho dôvodu, že toto nesprávne IČO uviedla žalobkyňa v žalobnom návrhu. Keďže
v záhlaví rozsudku pri označení žalobkyne došlo k zrejmej nesprávnosti (nesprávne uvedené
IČO), bolo potrebné túto nesprávnosť odstrániť vydaním opravného uznesenia.“.
Prípustnosť podaného dovolania sťažovateľ odôvodňoval odňatím mu možnosti konať pred
súdom podľa v tom čase účinného § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“), pretože podľa jeho názoru opravné uznesenie bolo vydané napriek tomu,
že na to nebol dôvod, neboli splnené zákonné predpoklady na takýto postup a rozhodnutie
krajského súdu a že „k takémuto návrhu“ sa nemal možnosť vyjadriť.
3. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne
neprípustné podľa § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku, keď vychádzajúc z právnej
úpravy účinnej v čase podania tohto mimoriadneho opravného prostriedku dospel k záveru,
že dovolanie nie je prípustné podľa § 239 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
a že v dovolacom konaní neboli zistené vady konania uvedené v § 237 ods. 1 OSP vrátane
sťažovateľom namietaného odňatia mu možnosti konať pred súdom [písm. f)], preto vecnú
správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu neskúmal.
4. S uvedenými závermi najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí a v sťažnosti
poukazuje na to, že hoci podaným dovolaním napádal „procesný postup súdu v rozpore
s ustanoveniami OSP, to, že súdy zbavili žalobkyňu zodpovednosti za zle podanú žalobu,
po právoplatnom skončení konania“, najvyšší súd sa ním „zaoberal iba celkom
formalisticky, odmietol napraviť pochybenie v postupe súdu prvej inštancie a odvolacieho
súdu, ktoré bezdôvodne pri vydávaní opravného uznesenia favorizovali žalobkyňu na škodu
sťažovateľa, a svojím rozhodnutím dovolací súd v podstate pokračoval v takomto
favorizovaní jednej strany sporu, porušil zásady spravodlivého procesu“. Podľa názoru
sťažovateľa „porušenie práva na súdnu ochranu... spočíva najmä a práve v tom,
že porušovateľ jeho dovolanie odmietol, pričom z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva
arbitrárnosť pri rozhodovaní o dovolaní a o jeho obsahu a dôvodoch... Porušenie zásady
rovnosti účastníkov vyplýva zrejmým spôsobom z toho, akej neprimeranej a neprirodzenej
právnej ochrany sa žalobkyni dostalo nielen súdmi nižších inštancií, ale aj porušovateľom
ak dovolacím súdom.“.
II.
5. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
6. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04). V súvislosti s tým ústavný súd opakovane
judikuje, že pri uplatňovaní tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bo alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,
ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04).
7. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že samotná otázka posúdenia
podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti
dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Inými
slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade
s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30. júna 2016),
resp. Civilného sporového poriadku (účinného od 1. júla 2016), ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4
ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu
vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru
o porušení označeného práva sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd
ani nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska dovolateľom
namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci.
8. Je nepochybné, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá
sa účastníkovi konania (strane sporu) poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní,
v ktorom sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany
pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo.
9. Jedným z takýchto dôvodov bolo (s účinnosťou do 30. júna 2016) aj odňatie
možnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, v súvislosti s ktorým ústavný
súd judikoval, že ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom
na poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu
musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnej
ochrany v takom konaní (II. ÚS 249/05, III. ÚS 171/06 III. ÚS 307/07, III. ÚS 240/09).
Právo na súdnu ochranu sa však v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní.
10. Ústavný súd v minulosti viackrát judikoval, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka
konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného
súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a
rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony
primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s
platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom
účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia
civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS
75/2010).
11. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť
súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom,
v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať
za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť
posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec
boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok
výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať
odoprenie prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných
prostriedkoch (m. m. I. ÚS 145/2010).
12. Z uvedených hľadísk ústavný súd preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu (bod 3), avšak nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup
tohto súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu
v procesných kódexoch, ktoré bol najvyšší súd v čase svojho rozhodovania povinný na daný
prípad aplikovať.
13. Najvyšší súd v relevantnej časi odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol,
že „o vadu, ktorá je z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p. významná, ide najmä vtedy,
ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal strane sporu jej procesné práva, ktoré
jej právny poriadok priznáva... Pokiaľ dovolateľ namietal, že napadnuté opravné uznesenie
bolo vydané napriek tomu, že na to nebol dôvod a neboli splnené zákonné predpoklady
v zmysle § 164 O. s. p. na takýto postup, namieta nesprávne právne posúdenie zo strany
odvolacieho súdu. Týmto postupom mu nemohla byť spôsobená ujma, ktorá by mala
za následok odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p...
Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali
alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, by tak
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné. O taký prípad
v prejednávanej veci nejde... Pre úplnosť dovolací súd dodáva, že žalobkyňa návrh
na vydanie opravného rozhodnutia nepodala, a preto žalovanému nebolo upreté právo
sa k takémuto návrhu vyjadriť.“.
14. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia sa ústavný súd presvedčil, že najvyšší súd
sa mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľa proti rozsudku odvolacieho súdu
neodmietol zaoberať, jeho dovolanie riadne preskúmal, a to nielen so zreteľom na ním
uplatnené dovolacie dôvody (námietky), ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania,
ale aj na ďalšie vady konania, ktoré však nezistil, preto následne sformuloval svoj právny
záver o neprípustnosti podaného mimoriadneho opravného prostriedku a rozhodol o ňom
zákonom predpokladaným spôsobom, rešpektujúc pritom už citovanú judikatúru ústavného
súdu. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu tak nevykazuje znaky arbitrárnosti a zjavnej
nezlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) ani práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), porušenie ktorých sťažovateľ namieta, a jeho
právne závery považuje ústavný súd za ústavne udržateľné. Na základe uvedeného ústavný
súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti.
15. Z rovnakého dôvodu ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie základného práva
na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny napadnutým
uznesením najvyššieho súdu. V tejto súvislosti ústavný súd už v minulosti judikoval,
že rovnosť účastníkov súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností
na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva
v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania, ako
aj iného civilného procesu) majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú
a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej
z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka,
nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov
je žalovaný (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 35/02, II. ÚS 121/02, II. ÚS 135/05, IV. ÚS 126/09).
Citované ustanovenie ústavy teda zaručuje len procedurálnu rovnosť v určitom konaní,
nie „rovnosť“ v zmysle rovnakého, či dokonca želaného výsledku pre každého účastníka
takéhoto konania.
16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia
základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. apríla 2017