Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 62/2019

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)

a Mojmíra Mamojku o ústavnej sťažnosti , ,

, zastúpenej advokátkou JUDr. Evou Bušovou, Tobrucká 6,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní

vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Evou Bušovou,

Tobrucká 6, Bratislava, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) postupom Okresného súdu

Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „napadnuté konanie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola

stranou v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. v procesnom

postavení žalobkyne, ktorá sa proti žalovanému [Stavebnému bytovému družstvu Bratislava

IV (ďalej aj „zúčastnená osoba“)] domáhala zaplatenia sumy 93,08 € s príslušenstvom

z titulu neoprávnene vymoženej sumy penále.

3. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 29. apríla 2009 (ďalej len

„rozsudok z 29. apríla 2009“) bola žaloba sťažovateľky zamietnutá. Citovaným

rozhodnutím okresný súd sťažovateľku zároveň zaviazal zaplatiť sumu 105,54 €

ako náhradu trov právneho zastúpenia.

4. Proti rozsudku okresného súdu z 29. apríla 2009 sťažovateľka podala odvolanie

a zároveň požiadala o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Uznesením

č. k. -120 z 29. júla 2009 (ďalej len „uznesenie z 29. júla 2009“) okresný súd

žiadosti sťažovateľky o ustanovenie zástupcu z radov advokátov nevyhovel.

5. Následne Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. ,

z 30. septembra 2010 rozsudok okresného súdu z 29. apríla 2009

a uznesenie okresného súdu z 29. júla 2009 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie.

6. Okresný súd následne uznesením sp. zn. z 29. decembra 2011 (ďalej

len „uznesenie z 29. decembra 2011“) sťažovateľke ustanovil za zástupcu Centrum právnej

pomoci, ktoré následne rozhodnutím č. 1505/2013 z 22. februára 2013 určilo sťažovateľke

advokáta Mgr. Martina Pačesa na jej zastupovanie v napadnutom konaní vedenom

okresným súdom.

7. Keďže Slovenská advokátska komora pozastavila JUDr. Martinovi Pačesovi

na jeho žiadosť výkon advokácie v súlade s

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“)

s účinnosťou od 1. augusta 2014, advokát JUDr. Martin Pačes oznámil Centru právnej

pomoci listom z 5. augusta 2014, že od 1. augusta 2014 nebude vykonávať advokáciu.

8. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 30. júna 2014 (ďalej len

„rozsudok z 30. júna 2014“) bola žaloba sťažovateľky zamietnutá. Okresný súd zároveň

citovaným rozhodnutím konštatoval, že o trovách konania rozhodne osobitným uznesením

po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

9. Uznesenie sp. zn. zo 6. augusta 2014 (ďalej len „uznesenie

zo 6. augusta 2014“), ktorým okresný súd sťažovateľku zaviazal zaplatiť trovy konania,

bolo doručované advokátovi JUDr. Martinovi Pačesovi, ktorý citované rozhodnutie prevzal

14. augusta 2014.

10. Žiadosťou z 22. novembra 2018 sťažovateľka prostredníctvom právnej

zástupkyne požiadala okresný súd o doručenie uznesenia tamojšieho súdu zo 6. augusta

2014 s odôvodnením, že „Od 1.8.2014 Mgr. Pačes navrhovateľke právne služby

neposkytoval. Uznesenie zo dňa 06.8.2014, ktoré bolo doručené 14.8.2014 Mgr. Pačesovi

nebolo doručené právnemu zástupcovi účastníka konania podľa § 49 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku, t. j. ako osobe ktorá v čase doručovania ako zástupca účastníka konania

zastupuje.“.

11. V reakcii na žiadosť sťažovateľky z 22. novembra 2018 okresný súd prípisom

z 11. decembra 2018 zdôraznil, že uznesenie zo 6. augusta 2014 doručovať opätovne

nebude, keďže právny zástupca sťažovateľky a ani Centrum právnej pomoci okresnému

súdu neoznámili pozastavenie výkonu advokácie právneho zástupcu. Vzhľadom na uvedené

skutočnosti okresný súd považuje doručenie uznesenia zo 6. augusta 2014 právnemu

zástupcovi sťažovateľky za zákonne súladné a právne účinné.

12. V liste z 21. decembra 2018 právna zástupkyňa sťažovateľky reagovala na prípis

okresného súdu z 11. decembra 2018 stanoviskom, podľa ktorého analógia § 22 ods. 5

zákona o advokácii nie je možná, keďže táto sa vzťahuje len na prípady odstúpenia

od zmluvy o poskytovaní právnych služieb, a nie na prípady pozastavenia výkonu

advokácie.

13. Listom zo 7. januára 2019 okresný súd oznámil, že zotrváva na stanovisku

prezentovanom v prípise z 11. decembra 2018.

14. Podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa

došlo zo strany okresného súdu tým, že tento jej opätovne nedoručil

uznesenie zo 6. augusta 2014. Sťažovateľka v tejto súvislosti zdôrazňuje, že „Ak nebolo

rozhodnutie správne doručené podľa zákonného predpisu, s takouto vadou je spojený

dôsledok, že rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť...“.

15. Z uvedeného dôvodu zároveň došlo aj k porušeniu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného .

16. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol o nej nálezom tak, že vysloví

porušenie základných práv zaručených a postupom

okresného súdu v napadnutom konaní, prikáže okresnému súdu doručiť sťažovateľke

uznesenie okresného súdu zo 6. augusta 2014 a prizná jej primerané finančné

zadosťučinenie v sume 500 € a náhradu trov konania.

17. Uznesením č. k. -12 zo 6. marca 2019 ústavný súd prijal ústavnú

sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

18. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu

zástupkyňu sťažovateľky a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom,

aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd

zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k ústavnej sťažnosti.

19. Prípisom sp. zn. z 11. apríla 2019 (ďalej len „prípis z 11. apríla

2019“) predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámila, že netrvá na tom, aby sa

vo veci konalo ústne pojednávanie, a v konkrétnostiach predovšetkým zdôraznila, že sa plne

stotožňuje s vyjadrením zákonnej sudkyne tvoriacim prílohu tohto prípisu, a navrhla,

aby ústavný súd o ústavnej sťažnosti sťažovateľky rozhodol tak, že postupom okresného

súdu v napadnutom konaní neboli porušené sťažovateľkou označené práva podľa .

20. Vo vyjadrení, ktoré tvorí prílohu prípisu predsedníčky okresného súdu

z 11. apríla 2019, zákonná sudkyňa uviedla, že skutočnosť pozastavenia výkonu advokácie

JUDr. Martina Pačesa bola okresnému súdu oznámená až 22. novembra 2018, keď právna

zástupkyňa sťažovateľky požiadala o opätovné doručenie uznesenia okresného súdu

zo 6. augusta 2014. Zákonná sudkyňa na podklade tejto podstatnej skutočnosti

a zdôrazňujúc zanedbanie povinnosti samotného právneho zástupcu sťažovateľky, resp.

Centra právnej pomoci oznámiť okresnému súdu, že k pozastaveniu výkonu advokácie

právneho zástupcu sťažovateľky došlo, dospela k názoru, že postup okresného súdu

pri doručovaní citovaného uznesenia bol správny. V závere svojho vyjadrenia zákonná

sudkyňa osobitne vyzdvihla s odkazom na § 22 ods. 5 zákona o advokácii zákonnú

povinnosť advokáta do 15 dní od doručenia oznámenia klientovi o odstúpení od zmluvy

o poskytovaní právnych služieb v zastupovanej veci vykonať všetky neodkladné úkony,

ak klient neurobí iné opatrenia. Podľa jej názoru je nevyhnutné citované ustanovenie

podporne aplikovať aj vo veci sťažovateľky a prevzatie uznesenia okresného súdu

zo 6. augusta 2014 zo strany jej právneho zástupcu 14. augusta 2014 považovať

za neodkladný úkon.

21. Ústavný súd vyzval prípisom z 26. marca 2019 Stavebné bytové družstvo

Bratislava IV – stranu v napadnutom konaní vedenom okresným súdom, aby sa v súlade

s o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) vyjadrilo k ústavnej

sťažnosti.

22. Zúčastnená osoba prípisom doručeným ústavnému súdu 3. apríla 2019 požiadala

o zaslanie príloh ústavnej sťažnosti a ústavný súd informovala, že sa k ústavnej sťažnosti

vyjadrí po náležitom oboznámení sa s nimi. V podstatnom v prípise konštatovala,

že primárne namieta „voči podaniu ústavnej sťažnosti po dobe viac než 4 rokov od vydania

a doručenia (prevzatia) uznesenia.“.

23. Ústavnému súdu bolo zo strany právneho zástupcu zúčastnenej osoby – advokáta

JUDr. Jozefa Drvára 16. apríla 2019 doručené vyjadrenie, v ktorom zúčastnená osoba

v podstatnom po oboznámení sa s prílohami ústavnej sťažnosti zdôraznila, že vychádzajúc

z údajov o tom, že uznesenie okresného súdu zo 6. augusta 2014 sa stalo právoplatným

a vykonateľným 9. septembra 2014, iniciovala proti sťažovateľke ako povinnej exekučné

konanie.

24. Zúčastnená osoba ďalej v citovanom vyjadrení uviedla, že návrhom na vykonanie

exekúcie doručeným súdnej exekútorke JUDr. Anne Michnicovej, Exekútorský úrad

Bratislava (ďalej len „súdna exekútorka“) 3. februára 2015 sa na podklade exekučného

titulu (rozsudok okresného súdu z 30. júna 2014 a uznesenie okresného súdu zo 6. augusta

2014) začalo exekučné konanie sp. zn. Ex 288/15 o vymoženie sumy 389,59 €. Okresný súd

následne 12. februára 2015 udelil súdnej exekútorke poverenie na vykonanie exekúcie

č. 5104 121482 pod sp. zn. .

25. Zúčastnená osoba zdôraznila, že 16. marca 2015 podala sťažovateľka

ako povinná v exekučnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

námietky proti exekúcii a trovám exekúcie, o ktorých rozhodol okresný súd uznesením

č. k. -30 z 22. júla 2015 (ďalej aj „uznesenie z 22. júla 2015“) tak,

že námietky sťažovateľky proti exekúcii zamietol a námietkam sťažovateľky proti trovám

exekúcie vyhovel. Sťažovateľka ako povinná podala okresnému súdu 29. januára 2016

návrh na odklad exekúcie, o ktorom okresný súd uznesením č. k. -73

z 22. júna 2016 rozhodol tak, že návrh zamietol.

26. Na podklade uvedených skutočností zúčastnená osoba konštatuje, že už

v priebehu roka 2015 musela mať sťažovateľka vedomosť o existencii exekučného titulu,

ktorého doručenie spochybňuje, a preto sú splnené podmienky pre „premlčanie práva

sťažovateľky vo vzťahu k ústavnej sťažnosti podanej po viacerých než 3 rokoch“. Okrem

toho zdôrazňuje, že sťažovateľka nevyužila všetky jej dostupné prostriedky právnej

ochrany, o čom svedčí uznesenie okresného súdu o zamietnutí námietok proti exekúcii.

27. K požiadavke sťažovateľky doručiť uznesenie okresného súdu zo 6. augusta 2014

zúčastnená osoba konštatuje, že nie je „v stave poskytnúť... serióznu, kvalifikovanú

(objektívnu) odpoveď, kto okrem Mgr. Martina Pačesa prevzal v mene sťažovateľky (za ňu)

uznesenie a kedy a za akých okolností k tomu došlo, čo je právne relevantné pre

nadobudnutie právoplatnosti (vykonateľnosti) uznesenia.“.

28. V závere svojho podania sa zúčastnená osoba stotožňuje s názorom okresného

súdu o tom, že „CPP bolo povinné s odbornou starostlivosťou postupovať ako... ustanovený

zástupca, osobitne potom, ako mu dňa 07. augusta 2014 Mgr. Martin Pačes doručil jeho

podanie obsahujúce informáciu o tom, že požiadal dňa 31. júla 2014 SAK s účinnosťou od

01. augusta 2014 o pozastavenie výkonu advokácie... Akceptujeme aj právny názor OS

o tom, že prevzatie uznesenia dňa 14. augusta 2014 možno v danom prípade považovať

za neodkladný úkon.“.

29. Okrem toho zúčastnená osoba konštatuje, že sťažovateľka v ústavnej sťažnosti

úplne a pravdivo neuviedla všetky rozhodné skutočnosti, takže jej ústavná sťažnosť je

tendenčná. Na podklade uvedených skutočností zúčastnená osoba navrhuje ústavnej

sťažnosti nevyhovieť a sťažovateľku zaviazať na náhradu trov konania.

30. Prílohou vyjadrenia zúčastnenej osoby sú listiny tvoriace obsah spisu

vzťahujúceho sa na exekučné konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. .

31. Ústavný súd následne na podklade už uvádzaných skutočností vyzval prípismi

z 26. marca 2019 na vyjadrenie sa k ústavnej sťažnosti Centrum právnej pomoci

a JUDr. Martina Pačesa.

32. JUDr. Martin Pačes na výzvu ústavného súdu doručenú mu 29. marca 2019

v stanovenej lehote ani do dňa meritórneho rozhodnutia vo veci ústavnej sťažnosti

nereagoval.

33. Podaním doručeným ústavnému súdu 4. apríla 2019 sa k ústavnej sťažnosti

vyjadrilo Centrum právnej pomoci, ktoré predovšetkým uviedlo, že samotná sťažovateľka

podala 20. augusta 2014 Centru právnej pomoci podanie označené «Sp. zn.

() – doplnenie“ zo dňa 19.08.2014 (ďalej len „podanie Sťažovateľky“),

v ktorom Sťažovateľka uviedla nasledovné: “Na základe odstúpenia Vami mi určeného

advokáta Mgr. Martina Pačesa, predkladám v prílohe tohto listu celý spis odovzdaný mi

vyššie menovaným právnikom dňa 19.08.2014. Súčasťou predmetného materiálu je aj

rozsudok č. k. -252 zo dňa 30.06.2014 a uznesenie sp. zn. -260

zo dňa 06.08.2014. Žiadam Vaše centrum pri odvolaní na uznesenie a preverenie možnosti

pokračovania v konaní po vydanom rozsudku v tejto veci, na ktorý sme sa zabudli

odvolať.“».

34. Poukázaním na právnu úpravu obsiahnutú v a

Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení

o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení

v znení neskorších predpisov Centrum právnej pomoci v závere

konštatovalo, že na zastupovanie sťažovateľky bol určený JUDr. Martin Pačes a všetky

potrebné úkony spojené s právnym zastupovaním sťažovateľky v napadnutom konaní boli

v jeho pôsobnosti. Centrum právnej pomoci v závere svojho vyjadrenia konštatovalo,

že nemalo povinnosť informovať okresný súd o pozastavení výkonu advokácie

JUDr. Martina Pačesa.

35. Na vyžiadanie ústavného súdu bolo Centrom právnej pomoci 29. apríla 2019

doručené podanie sťažovateľky označené ako «„Sp. zn. 1505/2013 () –

doplnenie“ zo dňa 19.08.2014», ktorého obsah je totožný s tým, ktorý Centrum právnej

pomoci uviedlo vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu 4. apríla 2019. Prílohami

podania sťažovateľky z 19. augusta 2014 boli rozsudok okresného súdu z 30. júna 2014

a uznesenie okresného súdu zo 6. augusta 2014.

36. Podaním doručeným ústavnému súdu 24. mája 2019 mu sťažovateľka oznámila,

že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci a v podstatnom konštatovala, že vo vyjadreniach

predsedníčky okresného súdu a zákonnej sudkyne sú uvádzané skutočnosti, s ktorými už

bola oboznámená prostredníctvom prípisov okresného súdu z 11. decembra 2018

a 7. januára 2019, ku ktorým sa už vyjadrila.

37. Poukázaním na uznesenie okresného súdu z 29. decembra 2011, ktorým bolo

sťažovateľke ustanovené za zástupcu Centrum právnej pomoci, sťažovateľka uzatvára,

že bolo jeho povinnosťou „po obdržaní oznámenia dr. Pačesa z 5.8.2014, že požiadal

o pozastavenie výkonu advokácie k 1.8.2014 – oznámiť súdu, že ním určený advokát od

1.8.2014 mňa už nebude môcť ako advokát zastupovať.“.

38. K časti vyjadrenia zúčastnenej osoby týkajúcej sa exekučného konania vedeného

okresným súdom pod sp. zn. sťažovateľka zdôrazňuje, že „ani Dr. Pačes

a ani Centrum právnej pomoci nepodali proti uzneseniu, ktorým som bola zaviazaná

zaplatiť 132,35 Eur a 205,54 Eur odvolanie a bránila som sa exekúcii, lebo som ju

považovala za nespravodlivú, keďže moji zástupcovia, ktorí mali chrániť moje záujmy tak

nekonali. Uvádzala som skutočnosti, ktoré som považovala zo svojho hľadiska za potrebné

súdu uviesť.“.

39. Sumu požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka

odôvodňuje tým, že „v dôsledku exekučného konania na základe exekučného titulu –

uznesenia – ktoré mi súdom nebolo doručené, mám už viac rokov zablokovaný účet

v peňažnom ústave.“.

40. V závere svojho podania sťažovateľka uvádza, že na podklade už uvádzaných

skutočností sa domáha doručenia uznesenia okresného súdu zo 6. augusta 2014 dôvodne.

41. K podaniu sťažovateľky doručenému ústavnému súdu 24. mája 2019 bola

pripojená odpoveď predsedníčky okresného súdu na sťažnosť sťažovateľky, ktorou táto

požadovala prešetrenie postupu zákonnej sudkyne vo veci odmietnutia opätovného

doručovania uznesenia okresného súdu zo 6. augusta 2014, ako aj rozhodnutie Úradu práce,

sociálnych vecí a rodiny v Bratislave č. 2004/Mly/1357/126 z 15. októbra 2004 vo veci

vydania preukazu občana s ťažkým zdravotným postihnutím.

42. Z vlastnej rozhodovacej činnosti vo veci sp. zn. (uznesenie

ústavného súdu sp. zn. z 18. februára 2016) ústavný súd zistil,

že sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 7. septembra 2015 uviedla:

„Po niekoľkonásobnom odmietnutí prvostupňovým súdom na udelenie právneho zástupcu

mi napokon Centrum právnej pomoci (CPP) pridelilo rozhodnutím zastupovanie

advokátom. Posledným bol Mgr. Martin Pačes. Nebol pre súdne konania veľkou výhrou.

Bol neaktívny a ponechal si moje spisové originály. Chodil nepripravený na pojednávania.

Prinútil ma svojou nečinnosťou vystupovať samu za seba, hoci podklady mal k dispozícii on

ako môj zástupca. Napokon sa ani neodvolal v mojom mene na rozsudok. Bodkou

za všetkým bolo jeho oznámenie prerušenia advokátskej činnosti krátko po vydaní rozsudku

č. k. -252 súdom prvého stupňa. Rozsudok si prevzal v jednom vyhotovení

na pojednávaní sám Mgr. Martin Pačes osobne proti podpisu. Originál si ponechal. Mne

ako účastníčke konania bola predložená CPP fotokópia.“

43. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 56 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti ústavnej sťažnosti dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

44. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

45. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných

práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa

odseku 1, obnovil stav pred porušením.

46. V súlade s každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

47. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

48. Podľa a ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie (odsek 1). Ústavná sťažnosť je neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne

prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd (odsek 2).

49. Podľa a ak ústavný súd ústavnej sťažnosti

vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia

, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody

(odsek 1). Ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže a) prikázať, aby ten, kto porušil

základné práva a slobody sťažovateľa svojou nečinnosťou, vo veci konal, b) vrátiť vec

na ďalšie konanie, c) zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd

sťažovateľa, d) prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa, obnovil

stav pred ich porušením, e) priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie,

ak o to požiadal (odsek 3).

50. V súlade s účastníkmi konania o ústavnej

sťažnosti sú sťažovateľ a orgán verejnej moci, proti ktorému ústavná sťažnosť smeruje.

51. Podľa až 3 trovy konania pred ústavným

súdom, ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania (odsek 1). Trovy

konania pred ústavným súdom, ktoré vzniknú zúčastnenej osobe, uhrádza zúčastnená osoba

(odsek 2). Ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania

uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému

účastníkovi konania alebo štátu trovy konania (odsek 3).

III.

52. Predmetom ústavného prieskumu vo veci ústavnej sťažnosti je porušenie

základných práv podľa a postupom okresného súdu

v napadnutom konaní. Sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdí, že k porušeniu základného

práva zaručeného došlo zo strany okresného súdu tým, že tento jej

opätovne nedoručil uznesenie zo 6. augusta 2014. Vo svojej podstate namieta vadnosť

doručovania uznesenia okresného súdu zo 6. augusta 2014, keď zdôrazňuje, že citované

rozhodnutie „nebolo... správne doručené podľa zákonného predpisu, s takouto vadou je

spojený dôsledok, že rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť...“ a ani vykonateľnosť.

Z dôvodu, že okresný súd žiadosti sťažovateľky o doručenie svojho uznesenia zo 6. augusta

2014 nevyhovel, dochádza podľa jej názoru aj k porušovaniu základného práva zaručeného

.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom okresného súdu v napadnutom konaní

53. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

ústavnými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť

ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných

právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd preto nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich (m. m. , , , ,

).

54. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v príslušnom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať zákony na konkrétny prípad

v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa ,

sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v (m. m.

, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp

minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia, prípadne postupy sú v konaní o ústavnej sťažnosti preskúmavané (sp. zn.

).

55. Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež opakovane vyslovuje, že predpokladom

na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa je len

také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu

pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno

dosiahnuť procesnými prostriedkami, ktoré boli a sú obsiahnuté v príslušných procesno-

právnych kódexoch vrátane Exekučného poriadku (m. m. , ,

).

56. Z informácií uvedených samotnou sťažovateľkou v jej písomnom podaní

doručenom ústavnému súdu 7. septembra 2015 (bod 42) vyplýva, že sťažovateľka bola

oboznámená so skutočnosťou prerušenia výkonu advokátskej činnosti advokáta

JUDr. Martina Pačesa „krátko po vydaní rozsudku č. k. -252 súdom prvého

stupňa“, teda v období krátko po 30. júni 2014. Preukazuje to aj podanie Centra právnej

pomoci doručené ústavnému súdu 4. apríla 2019, z ktorého vyplýva, že sťažovateľka podala

20. augusta 2014 Centru právnej pomoci spis advokáta JUDr. Martina Pačesa, ktorý jej bol

odovzdaný 19. augusta 2014 z dôvodu „odstúpenia... mi určeného advokáta Mgr. Martina

Pačesa“, a jeho súčasťou bol rozsudok okresného súdu z 30. júna 2014 a uznesenie

okresného súdu zo 6. augusta 2014 (bod 33).

57. Z ďalších zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka v podanej ústavnej

sťažnosti ústavnému súdu zamlčala, že sa na podklade exekučného titulu (uznesenia

okresného súdu zo 6. augusta 2014, ktorého doručenia sa touto ústavnom sťažnosťou okrem

iného domáha) proti nej ako povinnej vedie exekučné konanie [konanie vedené okresným

súdom pod sp. zn. (body 23 až 25)].

58. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka neuviedla ani tú podstatnú skutočnosť,

že 16. marca 2015 podala ako povinná v exekučnom konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. námietky proti exekúcii, o ktorých rozhodol okresný súd

uznesením č. k. -30 z 22. júla 2015 tak, že námietky sťažovateľky proti

exekúcii zamietol (bod 25).

59. V súlade s § 50 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení platnom a účinnom v čase podania námietok

sťažovateľky (ďalej len „Exekučný poriadok“) povinný môže vzniesť u exekútora

povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie

námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili

zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody,

pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný

nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky musia byť

odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok

exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.

60. Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku exekučným titulom je vykonateľné

rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

61. Podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak sa

začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným.

62. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len

na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude

exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená,

musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ (m. m. ,

).

63. Obdobne z ďalšej judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že exekučný súd nie je

viazaný potvrdením o vykonateľnosti, preto je oprávnený sám preskúmať, či rozhodnutie je

skutočne vykonateľné. To platí tým viac v štádiu exekučného konania, v ktorom je

namietaná spôsobilosť rozhodnutia byť exekučným titulom. Pri skúmaní, či rozhodnutie,

na základe ktorého sa má vykonať exekúcia, bolo riadne doručené, vychádza exekučný súd

zo skutočností vyplývajúcich z obsahu spisu, v ktorom bolo rozhodnutie vydané, prípadne

zo skutočností o okolnostiach doručenia, zistených pomocou šetrenia, ktoré vykonal. Nejde

pritom o posudzovanie obsahovej správnosti rozhodnutia, ale o skúmanie jeho formálnej

vykonateľnosti (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2014).

64. Obdobne z judikatúry ústavného súdu k povinnosti exekučného súdu skúmať

formálne a materiálne predpoklady vykonateľnosti exekučného titulu vyplýva, že exekučný

súd skúma exekučný titul okrem iných aj na prípadnú námietku povinného proti exekúcii

[§ 50 Exekučného poriadku, k tomu pozri aj sp. zn. ].

65. Z dosiaľ uvedeného zároveň vyplýva, že sťažovateľka, ktorá sa o skutočnosti

pozastavenia výkonu advokácie JUDr. Martina Pačesa a tým aj o vade doručovania

uznesenia okresného súdu zo 6. augusta 2014 dozvedela už v priebehu roka 2014, mala

možnosť túto vadu doručovania citovaného rozhodnutia a tým aj nedostatok formálnej

vykonateľnosti exekučného titulu namietať v rámci exekučného konania, a to v rámci

konania o námietkach smerujúcich proti exekúcii vedenej okresným súdom pod sp. zn.

(námietky proti exekúcii sťažovateľka podala 16. marca 2015).

66. Ako to po predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti a jej prijatí na ďalšie

konanie vyšlo najavo, sťažovateľka mala k dispozícii právny prostriedok, ktorým sa mohla

domáhať ochrany svojho práva v kontexte podľa jej názoru vadného doručovania uznesenia

okresného súdu zo 6. augusta 2014. Prípadné pre sťažovateľku úspešné preskúmanie

formálnej (ne)vykonateľnosti citovaného rozhodnutia zo strany exekučného súdu by

následne bolo dostačujúcim podkladom na to, aby sa sťažovateľka mohla následne

od okresného súdu domáhať jeho opätovného doručenia. Z uvedeného dôvodu je v tomto

štádiu zároveň vylúčená uplatnením princípu subsidiarity právomoc ústavného súdu sa

otázkou vadnosti doručovania uznesenia okresného súdu zo 6. augusta 2014 a s tým

spojenou povinnosťou okresného súdu doručovať citované uznesenie sťažovateľke

zaoberať.

67. Na podklade uvedených skutočností, uplatňujúc princíp subsidiarity, ktorý

zaväzuje ústavný súd v ktoromkoľvek štádiu konania o ústavnej sťažnosti, nebolo možné

ústavnej sťažnosti vyhovieť. Uvedená procesná situácia zároveň bráni, aby sa ústavný súd

zaoberal otázkou vecnej opodstatnenosti ústavnej sťažnosti. Ústavný súd preto tejto časti

ústavnej sťažnosti nevyhovel ( a contrario).

68. Na už uvedenom závere nemení nič ani skutočnosť, že námietky sťažovateľky

proti exekúcii boli uznesením okresného súdu z 22. júla 2015 zamietnuté ako nedôvodné,

keďže sťažovateľka vo svojich námietkach proti exekúcii neuviedla žiadne okolnosti, ktoré

spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo pre ktoré je

exekúcia neprípustná, teda neuviedla žiadne konkrétne dôvody, ktoré by bránili vykonaniu

exekúcie alebo pre ktoré by bola exekúcia neprípustná. O skutočnostiach súvisiacich

s vadnosťou doručovania exekučného titulu bola totiž v čase podania námietok oboznámená

a tieto mohla v konaní o námietkach predostrieť.

69. Navyše z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že sťažnosť

v zásade smie byť odmietnutá ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, pokiaľ bola vedome založená na nepravdivých faktoch,

a rovnako ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk (Řehák v. Česká republika,

sťažnosť 67208/01, rozhodnutie z 18. 5. 2004). Zo zistení ústavného súdu vyplynulo,

že sťažovateľka vedome zamlčala, resp. neuviedla všetky pre posúdenie ústavnej sťažnosti

dôležité skutočnosti (body 57 a 58), a to aj napriek tomu, že tieto skutočnosti jej boli v čase

podania ústavnej sťažnosti známe.

70. Vedomé zamlčanie podstatných skutočností, ktoré ústavnému súdu umožňovali

vo veci ústavnej sťažnosti rozhodnúť už pri jej predbežnom prerokovaní jej odmietnutím,

spôsobilo, že sťažovateľka v rozpore so zásadou procesnej ekonómie, ktorou sa riadi

aj konanie pred ústavným súdom, tento neprimerane zaťažila. Prijatie ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie v súlade s neznamená automaticky

aj úspech sťažovateľa pri rozhodovaní o nej. Pokiaľ prejednaniu ústavnej sťažnosti bráni

aj po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie princíp subsidiarity, jeho uplatnenie

v konaní o ústavnej sťažnosti musí nevyhnutne viesť k neúspechu sťažovateľa, ktorý

podstatné skutočnosti v ústavnej sťažnosti zamlčal. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný

súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom okresného súdu v napadnutom konaní

71. Záver ústavného súdu o nevyhnutnosti aplikácie princípu subsidiarity vo vzťahu

k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

postupom okresného súdu v napadnutom konaní je smerodajný aj pre posúdenie námietky

sťažovateľky o porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa . Vylúčenie možnosti ústavného súdu sa otázkami vadnosti

doručovania uznesenia okresného súdu zo 6. augusta 2014 a aj povinnosti okresného súdu

doručovať citované uznesenie sťažovateľke zaoberať, a tým aj minimálne spochybniť

formálnu právoplatnosť a vykonateľnosť citovaného rozhodnutia, zároveň vylučuje

možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa .

72. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa

nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním

veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu

právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom

predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným

rozhodnutím súdu (m. m. , ).

73. Vzhľadom na skutočnosť, že doručenie uznesenia okresného súdu zo 6. augusta

2014 v súlade s právnymi predpismi nebolo (nemohlo byť) spochybnené, je vec náhrady

trov konania právoplatne skončená (9. septembra 2014), a teda v čase doručenia ústavnej

sťažnosti už k zbytočným prieťahom zjavne v tomto kontexte nemohlo dochádzať, preto

ústavný súd ústavnej sťažnosti v tejto časti vyhovieť nemohol (§ 133 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a contrario).

74. Vzhľadom na všetky uvádzané skutočnosti ústavný súd rozhodol vo veci ústavnej

sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

75. V nadväznosti na nevyhovenie ústavnej sťažnosti v časti namietaného porušenia

sťažovateľkou označených práv nevyhovel ústavný súd ani návrhu sťažovateľky na príkaz

okresnému súdu doručiť uznesenie zo 6. augusta 2014 a ani návrhu sťažovateľky

na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a na náhradu trov konania (§ 133

ods. 3 a contrario).

76. Právna úprava vylučuje priznanie náhrady trov konania zúčastnenej osobe (§ 73

ods. 3 a contrario), preto bolo bez právneho dôvodu sa touto

požiadavkou zaoberať.

77. Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť

dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2019