Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 428/2011
PDF · 142.88 KB
No categories available
III. ÚS 428/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej A., spol. s r. o.,
Brančská 1, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. J. H., vo veci
namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 CoE/454/2010 z 21. decembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra
2011 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoE/454/2010 z 21. decembra 2010 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o
úvere z 2. novembra 2006 (ďalej len „zmluva“) poskytla M Š. (ďalej len „dlžník“) úver v
sume od 331,94 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol povinný vrátiť v desiatich
mesačných splátkach.
Keďže dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, bol rozhodcovským
nálezom z 27. septembra 2007 (majúcim podľa názoru sťažovateľky povahu exekučného
titulu) právoplatne zaviazaný dlh zaplatiť.
Následne sťažovateľka 9. februára 2008 podala návrh na výkon exekúcie súdnemu
exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Prievidza (ďalej len
„okresný súd“) 3. marca 2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením
sp. zn. 15 Er/336/2008 z 3. septembra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu
okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
sp. zn. 17 CoE/454/2010 z 21. decembra 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako
vecne a právne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom
súdov, ktorý im predchádzal, „... boli porušené... základné práva a slobody vyplývajúce z
článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej
súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli porušené aj
základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu...“.
V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a
ústavného súdu a v podstatnom uviedla, ,,... že spravodlivosť konania v súlade s čl. 6 ods. 1
Dohovoru v sebe zahŕňa...princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tomto ohľade
vyčítala okresnému súdu, ,,... že z vlastného podnetu... t. j. bez podnetu exekútora,
sťažovateľa alebo povinného...zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred
zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k
zahájeniu konania o zastavení exekúcie...“. Podľa názoru sťažovateľky ,,... tým, že súd
zasiahol do vykonávacieho konania tak, že exekučné konanie bez ďalšieho zastavil, porušil
právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1
Dohovoru“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutým
uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie, veci vráti na ďalšie konanie a prizná
jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie prvostupňového súdu o
zastavení exekúcie z dôvodu, že exekúciu nemožno vykonať na základe rozhodcovského
rozsudku.
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označeným uznesením
porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a
právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
1. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS
21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo
veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh
alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne
zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne
pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje
Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne
daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho
existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor
krajského súdu, že ak neexistuje relevantné rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok), ktoré by
bolo spôsobilé byť exekučným titulom, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie
exekučného konania.
Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn.
3Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol,
že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS
265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6
ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s
uznesením prvostupňového súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia
krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu do práva
pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecný súd svojím
postupom aplikoval zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia
Exekučného poriadku, zákona o rozhodcovskom konaní a tiež Občianskeho zákonníka) a
rozhodoval v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá
by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o
ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených v
sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. októbra 2011