Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 365/2011
PDF · 313.39 KB
No categories available
IV. ÚS 365/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.
Rvp 1977/2011 a sp. zn. Rvp 2047/2011, zastúpenej Mgr. J. H., vo veci namietaného
porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 CoE 146/2011-68 z 19. mája 2011 a č. k.
2 CoE 39/2011-45 z 29. apríla 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1977/2011 a
sp. zn. Rvp 2047/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 3. augusta 2011
a 9. augusta 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
,,dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.
13 CoE 146/2011-68 z 19. mája 2011 a č. k. 2 CoE 39/2011-45 z 29. apríla 2011.
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv
o úvere uzavretých v priebehu marca 2003 až septembra 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla
fyzickým osobám úvery vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1977/2011 v sume 531,10 €
a vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2047/2011 v sume 398,33 €, ktoré spolu s ďalšími
poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť vo veci vedenej sp. zn. Rvp 1977/2011
v 13 dvojtýždenných splátkach po 63,40 € a vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2047/2011
v 13 dvojtýždenných splátkach po 47,47 €. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi
zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka,
určený v každej zmluve menovite je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti,
okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného
titulu. Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, boli 18. júna 2003 (vec
vedená pod sp. zn. Rvp 1977/2011) a 21. marca 2004 (vec vedená pod sp. zn.
Rvp 2047/2011) notárom spísané notárske zápisnice, ktoré podpísal v príslušných zmluvách
určený splnomocnený zástupca dlžníka.
Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1977/2011 bol 27. septembra 2003 podaný návrh
na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným
súdom Banská Bystrica (ďalej len ,,okresný súd“) 15. októbra 2003 začal nútený výkon
rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. 2 Er 1528/2003-50 z 28. decembra 2010 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 13 CoE 146/2011-
68 z 19. mája 2011 tak, že prvostupňové uznesenie potvrdil.
Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2047/2011 bol 26. mája 2004 podaný návrh
na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným
súdom 21. júna 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k.
3 Er 827/2004-16 z 9. augusta 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti
tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd uznesením č. k. 2 CoE 39/2011-45 z 29. apríla 2011 tak, že prvostupňové
uznesenie potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom
súdov, ktorý im predchádzal, „... boli porušené... jeho základné práva a slobody
vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...
v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli...
porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z 1 Dodatkového
protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že „tým, že súd zasiahol do vykonávacieho
konania tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť
majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Zo skutočnosti, že uznesenie krajského súdu č. k. 13 CoE 146/2011-68 z 19. mája
2011 nadobudlo právoplatnosť 30. mája 2011 a uznesenie krajského súdu č. k.
2 CoE 39/2011-45 z 29. apríla 2011 nadobudlo právoplatnosť 9. júna 2011, vyplýva, že
sťažovateľka podala sťažnosti v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému
súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. 13 CoE 146/2011-68
z 19. mája 2011 a č. k. 2 CoE 39/2011-45 z 29. apríla 2011, ktorými podľa jej názoru došlo
k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru tým, že krajský súd potvrdil uznesenia okresného súdu o zastavení už
prebiehajúcich exekučných konaní bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu
vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože v dôsledku zastavenia exekučného
konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku
od povinných.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Predmetom sťažností je namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými potvrdil
uznesenia prvostupňových súdov o zastavení exekúcie v zásade z dôvodu, že exekúciu
nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskych zápisníc (spočívajúcu
v nedostatku riadneho splnomocnenia predchádzajúceho ich spísaniu).
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1977/2011 a Rvp 2047/2011 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť
uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského
súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované
právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu č. k. 13 CoE 146/2011-68 z 19. mája 2011 a č. k. 2 CoE 39/2011-45
z 29. apríla 2011
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či
krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaniach proti rozhodnutiam
prvostupňového súdu, ktorými bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový
súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska
relevantnosti exekučného titulu (notárskej zápisnice).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo
na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že
všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí,
že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že
všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je
aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd
ako súd odvolací napadnutými uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresného súdu
o zastavení exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Krajský súd svoje uznesenie č. k. 13 CoE 146/2011-68 z 19. mája 2011, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 2 Er 1528/2003-50 z 28. decembra 2010, ktorým
tento súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil, odôvodnil takto:
«Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec v medziach daných ustanovením § 212
ods. 1 OSP a uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil
z týchto dôvodov.
Oprávnená a povinná uzavreli dna 28. 03. 2003 „Zmluvu o úvere“ (číslo listu 6-7
spisu) ako tzv. formulárovú zmluvu. Jej súčasťou je aj „Splnomocnenie“, ktorým povinná
dala advokátovi Mgr. T. K., okrem iného, oprávnenie „na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, t. j., aby v mojom mene uznal môj záväzok z úveru vyššie uvedeného“. V
čase uzavretia úverovej zmluvy nemala ale oprávnená žiadny právny dôvod trvať na tom,
aby povinná dala plnomocenstvo splnomocnencovi (zástupcovi) vybranému oprávnenou na
právny úkon, ktorý v budúcnosti môže, ale aj nemusí byť potrebné urobiť a to ešte k tomu
len so súhlasom povinnej (dobrovoľne). Táto časť zmluvy o úvere je nepriateľnou
podmienkou a preto je neplatná (§ 52 a § 53 OZ). Povinná teda platne nesplnomocnila
Mgr. T. K. svojím zastupovaním.
Notárska zápisnica NZ/49643/2003 zo dňa 18. 06 2003 (číslo listu 3-4 spisu) nie je
exekučným titulom ale aj preto, že o jej spísanie za povinnú nepožiadal notára advokát
Mgr. T. K. (ak by sme uznali platnosť plnomocenstva), ale len advokátsky koncipient Mgr.
B. Ž., hoci tento nebol v „Splnomocnení“, ktoré je uvedené v úverovej zmluve, spomenutý
ako možná ďalšia osoba, ktorá môže advokáta zastúpiť. Z ustanovenia § 12 zákona číslo
132/1990 Zb. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy je totiž zrejmé, že advokáta
môže v zásade zastúpiť len iný advokát. Advokátsky koncipient advokáta môže zastúpiť len
pri jednotlivých úkonoch a to nikdy proti vôli klienta. Správne sa preto už pri uzatváraní
zmluvy o zastúpení advokátom klient má advokátom informovať, či za advokáta môže konať
aj koncipient a súhlas klienta je potom obsiahnutý v udelenom plnomocenstve pre advokáta.
V súdenej veci advokát Mgr. T. K. nepostupoval správne aj preto, že substitučné
plnomocenstvo nebolo udelené v konkrétnej veci konkrétneho klienta, ale ako tzv.
univerzálne bez akejkoľvek špecifikácie a k tomu ešte pred „udelením“ plnomocenstva
klientom advokátovi (už dňa 02. 01. 2003). „Univerzálne“ substitučné plnomocenstvo je
neplatné.
Odvolací sud uznesenie potvrdil.
Pokiaľ oprávnená v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že exekučný sud už skúmal
exekučný titul v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 zákona číslo 233/1995 Z. z. a nezistil rozpor
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie so zákonom, táto nie je
prekážkou, aby exekučný súd kedykoľvek v priebehu exekúcie zisťoval, či trvajú podmienky
exekúcie. Ak zistí, že tomu tak nie je, rozhodne o zastavení exekúcie aj bez návrhu
(§ 58 ods. 1 uvedeného zákona).»
Krajský súd svoje uznesenie č. k. 2 CoE 39/2011-45 z 29. apríla 2011, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 827/2004-16 z 9. augusta 2010 o neprípustnosti
exekúcie a jej zastavení, odôvodnil takto:
«Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len
„O. s. p.“) na základe § 251 ods. 4 O. s. p. prejednal vec v rozsahu a z dôvodov uvedených
v odvolaní podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O. s. p., pričom dospel k záveru, že odvolaniu oprávneného proti prvej výrokovej vete
rozhodnutia nie je možné vyhovieť a odvolanie oprávneného proti druhej výrokovej vete
rozhodnutia je dôvodné. ...
Odvolací súd k dôvodu odvolania, že v tomto prípade exekučný súd posudzoval vec,
o ktorej už raz právoplatne rozhodol, poukazuje na už ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996, ktorý bol
publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, že „súdna exekúcia môže
byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej
a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek
tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“
Ďalšie dôvody odvolania sa týkali nesúhlasu odvolateľa s právnym záverom
prvostupňového súdu o neplatnosti plnomocenstva. V tejto súvislosti odvolateľ v odvolaní
použil (síce bez citácie) časti odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 5/2000. Možno sa stotožniť s tým, že hoci notárska zápisnica podľa ustanovenia § 41
ods. 2 Exekučného poriadku je rýdzo procesno-právnym inštitútom, nadväzuje tento inštitút
na hmotno-právny základ, teda na ustanovenie občianskeho a obchodného práva o uznaní
dlhu, resp. záväzku. Rozdiel medzi uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva
a notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku, teda podľa procesného práva, je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže
ísť o jednoduchý písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme,
teda vo forme notárskej zápisnice. Okrem toho, musí notárska zápisnica obsahovať
výslovný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Nemožno však
súhlasiť s názorom odvolateľa, že v tomto prípade boli obidve náležitosti splnené. Súd je
povinný preskúmavať materiálnu a formálnu vykonateľnosť notárskej zápisnice tak, ako to
vymedzil Exekučný poriadok, podľa ktorého exekúciu možno vykonať aj na podklade
notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej
zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Odvolací súd poukazuje na ďalšiu časť argumentácie
predmetného rozhodnutia Ústavného súdu: „Práve súhlas povinného s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu.“ ...
Exekučný súd teda správne skúmal, či predložená notárska zápisnica je prejavom
vôle povinného označeného v návrhu na vykonanie exekúcie.
Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie
je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami
zastúpeného.
Podľa § 23 Občianskeho zákonníka zastúpenie vzniká na základe zákona alebo
rozhodnutia štátneho orgánu alebo na základe dohody o plnomocenstve.
Podľa § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť
fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo
splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.
Podľa § 31 ods. 4 Občianskeho zákonníka ak je potrebné, aby sa právny úkon urobil
v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne. Písomne sa musí plnomocenstvo
udeliť aj vtedy, ak sa netýka len určitého právneho úkonu.
Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne
a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom
alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 43a) ods. 1 Občianskeho zákonníka prejav vôle smerujúci k uzavretiu
zmluvy, ktorý je urobený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzatvorenie
zmluvy (ďalej len návrh), ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby
bol viazaný v prípade jeho prijatia.
Podľa § 43a) ods. 2 Občianskeho zákonníka návrh pôsobí od doby, keď dôjde osobe,
ktorej je určený. Návrh, aj keď je neodvolateľný, môže navrhovateľ zrušiť, ak dôjde prejav
o zrušení osobe, ktorej je určený, skôr alebo aspoň súčasne s návrhom.
Podľa § 43b) ods. 1 Občianskeho zákonníka návrh, aj keď je neodvolateľný, zaniká
a) uplynutím lehoty, ktorá v ňom bola určená na jeho prijatie,
b) uplynutím primeranej doby s prihliadnutím na povahu navrhovanej zmluvy
a na rýchlosť prostriedkov, ktoré navrhovateľ použil pre zaslanie návrhu, alebo
c) dôjdením prejavu o odmietnutí návrhu navrhovateľovi.
Podľa § 43c) ods. 2 Občianskeho zákonníka Včasné prijatie návrhu nadobúda
účinnosť okamihom, keď vyjadrenie súhlasu s obsahom návrhu dôjde navrhovateľovi.
Prijatie možno odvolať, ak odvolanie dôjde navrhovateľovi najneskôr súčasne s prijatím.
Podľa § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe
od okamihu, keď jej dôjde.
Odvolací súd poukazuje na rozpor záujmov medzi dlžníkom a jeho zástupcom, pokiaľ
by došlo k dohode o plnomocenstve, nakoľko je zrejmé, že pri uzatváraní zmluvy o úvere,
dlžník nemal možnosť voľby výberu zástupcu, pretože je nesporné, že zmluva o úvere bola
vypracovaná ako predtlač, ktorú používa oprávnený pri uzatváraní zmlúv a už obsahovala
meno splnomocnenca advokáta Mgr. T. K. Ak oprávnený takto postupoval a určil dopredu
osobu, ktorá bude oprávnená konať za dlžníka, spochybnil samotný predpoklad, že
splnomocnenec nemá s oprávneným žiadny bližší vzťah. V danom prípade ekonomického
charakteru, ktorý by mohol spôsobovať jeho jednostranne smerovaný záujem, ktorý
v konečnom dôsledku smeruje proti splnomocniteľovi, teda vlastnému mandantovi.
Zastúpenie na základe plnomocenstva vyžaduje, aby zastúpený a zástupca uzatvorili
dohodu o zastúpení. Výsledkom takejto dohody je splnomocniteľom udelená plná moc
splnomocnencovi. Plnomocenstvo ako jednostranný právny úkon adresovaný voči tretím
osobám, ktorým splnomocniteľ splnomocňuje splnomocnenca na určitý rozsah
zastupovania, nemá bez súčasnej existencie dohody o zastúpení uzatvorenej medzi
zastúpeným a zástupcom žiadne právne účinky.
Z obsahu predlženého splnomocnenia, ktoré je začlenené do zmluvy o úvere, vyplýva,
že takáto dohoda o zastúpení určite nebola medzi povinným a zástupcom uzatvorená v čase
vyhotovenia splnomocnenia. Z prílohy notárskej zápisnice, ktorá mala dokumentovať, že
bola spísaná povinným v zastúpení, vyplýva, že v zmluve o úvere je na tej istej listine,
jednak zmluva o úvere a jednak dve plnomocenstvá, pričom druhé z nich podľa obsahu
možno posúdiť zároveň aj ako návrh na uzatvorenie dohody o plnomocenstve. Prejav vôle je
právnym úkonom len vtedy, ak ide o úkon smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku práv
alebo povinností. Návrhom na uzatvorenie zmluvy je taký prejav vôle, ktorý je adresovaný
druhej zmluvnej strane. Podľa § 45 Občianskeho zákona prejav vôle pôsobí voči
neprítomnej osobe až od okamihu, keď jej dôjde. Na vážnosť prejavu vôle, ktorým je návrh
zmluvy, urobený v neprítomnosti druhej strany, nestačí písomná forma. Je nevyhnutné, aby
konajúci takto písomne prejavenú vôľu skutočne druhej strane adresoval. To znamená,
odoslal, resp. urobil úkony, ktoré sú nevyhnutne nutné k tomu, aby mohla byť táto prejavená
vôľa doručená, či už poverením inej osoby alebo podaním na poštu, alebo osobným
doručením druhej strane, resp. iným spôsobom. Z predloženej listiny je nepochybné, že
dlžník podpísal zmluvu o úvere a súhlas s obsahom navrhnutých plnomocenstiev dňa
23. septembra 2003 v neprítomnosti advokáta Mgr. T. K. Okrem toho z plnomocenstva,
ktoré udelil Mgr. T. K. Mgr. B. Ž. a ktoré tvorí prílohu notárskej zápisnice nevyplýva, že
Mgr. Ž. bol oprávnený zastupovať Mgr. K. vo veci jeho splnomocnenia na zastupovanie J.
L., nakoľko v predmetnom splnomocnení nie je nijakým spôsobom špecifikovaný dlžník, vo
veci ktorého by ho mal zastupovať Mgr. K.
Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd vec správne právne posúdil, keď dospel
k záveru, že chýba platné plnomocenstvo a z toho dôvodu chýba materiálny predpoklad, aby
notárska zápisnica mohla byť spôsobilým exekučným titulom voči povinnému uvedenému
v návrhu na vykonanie exekúcie.»
Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku a Občianskeho zákonníka podstatné pre posúdenie veci interpretoval
a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych
faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
Ústavný súd v nadväznosti na citované relevantné časti odôvodnení napadnutých
uznesení poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v
rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a
rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na
základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia
podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť
v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon
nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia
krajského súdu nesignalizujú neprípustný zásah do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6
ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať
za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
uznesením krajského súdu č. k. 13 CoE 146/2011-68 z 19. mája 2011 a č. k.
2 CoE 39/2011-45 z 29. apríla 2011
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. To však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje
za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo
zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie
nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel
k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič,
čo by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch
ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie
konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti sťažnosti odmietol
ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. augusta 2011