Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 365/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.

a sp. zn. , zastúpenej Mgr. J. H., vo veci namietaného

porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -68 z 19. mája 2011 a č. k.

-45 z 29. apríla 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. a

sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 3. augusta 2011

a 9. augusta 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

,,dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-68 z 19. mája 2011 a č. k. -45 z 29. apríla 2011.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere uzavretých v priebehu marca 2003 až septembra 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla

fyzickým osobám úvery vo veci vedenej pod sp. zn. v sume 531,10 €

a vo veci vedenej pod sp. zn. v sume 398,33 €, ktoré spolu s ďalšími

poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť vo veci vedenej sp. zn.

v 13 dvojtýždenných splátkach po 63,40 € a vo veci vedenej pod sp. zn.

v 13 dvojtýždenných splátkach po 47,47 €. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi

zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka,

určený v každej zmluve menovite je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti,

okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného

titulu. Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, boli 18. júna 2003 (vec

vedená pod sp. zn. ) a 21. marca 2004 (vec vedená pod sp. zn.

) notárom spísané notárske zápisnice, ktoré podpísal v príslušných zmluvách

určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 27. septembra 2003 podaný návrh

na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Banská Bystrica (ďalej len ,,okresný súd“) 15. októbra 2003 začal nútený výkon

rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. -50 z 28. decembra 2010 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k.

68 z 19. mája 2011 tak, že prvostupňové uznesenie potvrdil.

Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 26. mája 2004 podaný návrh

na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným

súdom 21. júna 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k.

-16 z 9. augusta 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti

tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením č. k. -45 z 29. apríla 2011 tak, že prvostupňové

uznesenie potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom

súdov, ktorý im predchádzal, „... boli porušené... jeho základné práva a slobody

vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...

v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli...

porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z 1 Dodatkového

protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že „tým, že súd zasiahol do vykonávacieho

konania tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť

majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými

uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie

a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

, ).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Zo skutočnosti, že uznesenie krajského súdu č. k. -68 z 19. mája

2011 nadobudlo právoplatnosť 30. mája 2011 a uznesenie krajského súdu č. k.

-45 z 29. apríla 2011 nadobudlo právoplatnosť 9. júna 2011, vyplýva, že

sťažovateľka podala sťažnosti v lehote ustanovenej v .

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa adresovaných ústavnému

súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. -68

z 19. mája 2011 a č. k. -45 z 29. apríla 2011, ktorými podľa jej názoru došlo

k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru tým, že krajský súd potvrdil uznesenia okresného súdu o zastavení už

prebiehajúcich exekučných konaní bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu

vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože v dôsledku zastavenia exekučného

konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku

od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Predmetom sťažností je namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými potvrdil

uznesenia prvostupňových súdov o zastavení exekúcie v zásade z dôvodu, že exekúciu

nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskych zápisníc (spočívajúcu

v nedostatku riadneho splnomocnenia predchádzajúceho ich spísaniu).

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť

uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského

súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované

právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu č. k. -68 z 19. mája 2011 a č. k. -45

z 29. apríla 2011

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či

krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaniach proti rozhodnutiam

prvostupňového súdu, ktorými bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový

súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska

relevantnosti exekučného titulu (notárskej zápisnice).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo

na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že

všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí,

že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že

všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú

splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je

aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd

ako súd odvolací napadnutými uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresného súdu

o zastavení exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Krajský súd svoje uznesenie č. k. -68 z 19. mája 2011, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -50 z 28. decembra 2010, ktorým

tento súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil, odôvodnil takto:

«Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec v medziach daných ustanovením § 212

ods. 1 a uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia a potvrdil

z týchto dôvodov.

Oprávnená a povinná uzavreli dna 28. 03. 2003 „Zmluvu o úvere“ (číslo listu 6-7

spisu) ako tzv. formulárovú zmluvu. Jej súčasťou je aj „Splnomocnenie“, ktorým povinná

dala advokátovi Mgr. T. K., okrem iného, oprávnenie „na spísanie notárskej zápisnice ako

exekučného titulu, t. j., aby v mojom mene uznal môj záväzok z úveru vyššie uvedeného“. V

čase uzavretia úverovej zmluvy nemala ale oprávnená žiadny právny dôvod trvať na tom,

aby povinná dala plnomocenstvo splnomocnencovi (zástupcovi) vybranému oprávnenou na

právny úkon, ktorý v budúcnosti môže, ale aj nemusí byť potrebné urobiť a to ešte k tomu

len so súhlasom povinnej (dobrovoľne). Táto časť zmluvy o úvere je nepriateľnou

podmienkou a preto je neplatná ( a ). Povinná teda platne nesplnomocnila

Mgr. T. K. svojím zastupovaním.

Notárska zápisnica zo dňa 18. 06 2003 (číslo listu 3-4 spisu) nie je

exekučným titulom ale aj preto, že o jej spísanie za povinnú nepožiadal notára advokát

Mgr. T. K. (ak by sme uznali platnosť plnomocenstva), ale len advokátsky koncipient Mgr.

B. Ž., hoci tento nebol v „Splnomocnení“, ktoré je uvedené v úverovej zmluve, spomenutý

ako možná ďalšia osoba, ktorá môže advokáta zastúpiť. Z ustanovenia § 12 zákona číslo

v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy je totiž zrejmé, že advokáta

môže v zásade zastúpiť len iný advokát. Advokátsky koncipient advokáta môže zastúpiť len

pri jednotlivých úkonoch a to nikdy proti vôli klienta. Správne sa preto už pri uzatváraní

zmluvy o zastúpení advokátom klient má advokátom informovať, či za advokáta môže konať

aj koncipient a súhlas klienta je potom obsiahnutý v udelenom plnomocenstve pre advokáta.

V súdenej veci advokát Mgr. T. K. nepostupoval správne aj preto, že substitučné

plnomocenstvo nebolo udelené v konkrétnej veci konkrétneho klienta, ale ako tzv.

univerzálne bez akejkoľvek špecifikácie a k tomu ešte pred „udelením“ plnomocenstva

klientom advokátovi (už dňa 02. 01. 2003). „Univerzálne“ substitučné plnomocenstvo je

neplatné.

Odvolací sud uznesenie potvrdil.

Pokiaľ oprávnená v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že exekučný sud už skúmal

exekučný titul v zmysle ustanovenia zákona číslo a nezistil rozpor

žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie so zákonom, táto nie je

prekážkou, aby exekučný súd kedykoľvek v priebehu exekúcie zisťoval, či trvajú podmienky

exekúcie. Ak zistí, že tomu tak nie je, rozhodne o zastavení exekúcie aj bez návrhu

(§ 58 ods. 1 uvedeného zákona).»

Krajský súd svoje uznesenie č. k. -45 z 29. apríla 2011, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -16 z 9. augusta 2010 o neprípustnosti

exekúcie a jej zastavení, odôvodnil takto:

«Krajský súd ako súd odvolací ( , ďalej len

„“) na základe prejednal vec v rozsahu a z dôvodov uvedených

v odvolaní podľa bez nariadenia pojednávania podľa

, pričom dospel k záveru, že odvolaniu oprávneného proti prvej výrokovej vete

rozhodnutia nie je možné vyhovieť a odvolanie oprávneného proti druhej výrokovej vete

rozhodnutia je dôvodné. ...

Odvolací súd k dôvodu odvolania, že v tomto prípade exekučný súd posudzoval vec,

o ktorej už raz právoplatne rozhodol, poukazuje na už ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. , ktorý bol

publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, že „súdna exekúcia môže

byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej

a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek

tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“

Ďalšie dôvody odvolania sa týkali nesúhlasu odvolateľa s právnym záverom

prvostupňového súdu o neplatnosti plnomocenstva. V tejto súvislosti odvolateľ v odvolaní

použil (síce bez citácie) časti odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

. Možno sa stotožniť s tým, že hoci notárska zápisnica podľa ustanovenia § 41

ods. 2 Exekučného poriadku je rýdzo procesno-právnym inštitútom, nadväzuje tento inštitút

na hmotno-právny základ, teda na ustanovenie občianskeho a obchodného práva o uznaní

dlhu, resp. záväzku. Rozdiel medzi uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva

a notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods. 2 Exekučného

poriadku, teda podľa procesného práva, je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže

ísť o jednoduchý písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme,

teda vo forme notárskej zápisnice. Okrem toho, musí notárska zápisnica obsahovať

výslovný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Nemožno však

súhlasiť s názorom odvolateľa, že v tomto prípade boli obidve náležitosti splnené. Súd je

povinný preskúmavať materiálnu a formálnu vykonateľnosť notárskej zápisnice tak, ako to

vymedzil Exekučný poriadok, podľa ktorého exekúciu možno vykonať aj na podklade

notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená

osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej

zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Odvolací súd poukazuje na ďalšiu časť argumentácie

predmetného rozhodnutia Ústavného súdu: „Práve súhlas povinného s vykonateľnosťou

notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu.“ ...

Exekučný súd teda správne skúmal, či predložená notárska zápisnica je prejavom

vôle povinného označeného v návrhu na vykonanie exekúcie.

Podľa zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie

je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami

zastúpeného.

Podľa zastúpenie vzniká na základe zákona alebo

rozhodnutia štátneho orgánu alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Podľa pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť

fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo

splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.

Podľa ak je potrebné, aby sa právny úkon urobil

v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne. Písomne sa musí plnomocenstvo

udeliť aj vtedy, ak sa netýka len určitého právneho úkonu.

Podľa právny úkon sa musí urobiť slobodne

a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.

Podľa neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom

alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa ) ods. 1 prejav vôle smerujúci k uzavretiu

zmluvy, ktorý je urobený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzatvorenie

zmluvy (ďalej len návrh), ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby

bol viazaný v prípade jeho prijatia.

Podľa ) ods. 2 návrh pôsobí od doby, keď dôjde osobe,

ktorej je určený. Návrh, aj keď je neodvolateľný, môže navrhovateľ zrušiť, ak dôjde prejav

o zrušení osobe, ktorej je určený, skôr alebo aspoň súčasne s návrhom.

Podľa ) ods. 1 návrh, aj keď je neodvolateľný, zaniká

a) uplynutím lehoty, ktorá v ňom bola určená na jeho prijatie,

b) uplynutím primeranej doby s prihliadnutím na povahu navrhovanej zmluvy

a na rýchlosť prostriedkov, ktoré navrhovateľ použil pre zaslanie návrhu, alebo

c) dôjdením prejavu o odmietnutí návrhu navrhovateľovi.

Podľa ) ods. 2 Včasné prijatie návrhu nadobúda

účinnosť okamihom, keď vyjadrenie súhlasu s obsahom návrhu dôjde navrhovateľovi.

Prijatie možno odvolať, ak odvolanie dôjde navrhovateľovi najneskôr súčasne s prijatím.

Podľa prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe

od okamihu, keď jej dôjde.

Odvolací súd poukazuje na rozpor záujmov medzi dlžníkom a jeho zástupcom, pokiaľ

by došlo k dohode o plnomocenstve, nakoľko je zrejmé, že pri uzatváraní zmluvy o úvere,

dlžník nemal možnosť voľby výberu zástupcu, pretože je nesporné, že zmluva o úvere bola

vypracovaná ako predtlač, ktorú používa oprávnený pri uzatváraní zmlúv a už obsahovala

meno splnomocnenca advokáta Mgr. T. K. Ak oprávnený takto postupoval a určil dopredu

osobu, ktorá bude oprávnená konať za dlžníka, spochybnil samotný predpoklad, že

splnomocnenec nemá s oprávneným žiadny bližší vzťah. V danom prípade ekonomického

charakteru, ktorý by mohol spôsobovať jeho jednostranne smerovaný záujem, ktorý

v konečnom dôsledku smeruje proti splnomocniteľovi, teda vlastnému mandantovi.

Zastúpenie na základe plnomocenstva vyžaduje, aby zastúpený a zástupca uzatvorili

dohodu o zastúpení. Výsledkom takejto dohody je splnomocniteľom udelená plná moc

splnomocnencovi. Plnomocenstvo ako jednostranný právny úkon adresovaný voči tretím

osobám, ktorým splnomocniteľ splnomocňuje splnomocnenca na určitý rozsah

zastupovania, nemá bez súčasnej existencie dohody o zastúpení uzatvorenej medzi

zastúpeným a zástupcom žiadne právne účinky.

Z obsahu predlženého splnomocnenia, ktoré je začlenené do zmluvy o úvere, vyplýva,

že takáto dohoda o zastúpení určite nebola medzi povinným a zástupcom uzatvorená v čase

vyhotovenia splnomocnenia. Z prílohy notárskej zápisnice, ktorá mala dokumentovať, že

bola spísaná povinným v zastúpení, vyplýva, že v zmluve o úvere je na tej istej listine,

jednak zmluva o úvere a jednak dve plnomocenstvá, pričom druhé z nich podľa obsahu

možno posúdiť zároveň aj ako návrh na uzatvorenie dohody o plnomocenstve. Prejav vôle je

právnym úkonom len vtedy, ak ide o úkon smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku práv

alebo povinností. Návrhom na uzatvorenie zmluvy je taký prejav vôle, ktorý je adresovaný

druhej zmluvnej strane. Podľa § 45 Občianskeho zákona prejav vôle pôsobí voči

neprítomnej osobe až od okamihu, keď jej dôjde. Na vážnosť prejavu vôle, ktorým je návrh

zmluvy, urobený v neprítomnosti druhej strany, nestačí písomná forma. Je nevyhnutné, aby

konajúci takto písomne prejavenú vôľu skutočne druhej strane adresoval. To znamená,

odoslal, resp. urobil úkony, ktoré sú nevyhnutne nutné k tomu, aby mohla byť táto prejavená

vôľa doručená, či už poverením inej osoby alebo podaním na poštu, alebo osobným

doručením druhej strane, resp. iným spôsobom. Z predloženej listiny je nepochybné, že

dlžník podpísal zmluvu o úvere a súhlas s obsahom navrhnutých plnomocenstiev dňa

23. septembra 2003 v neprítomnosti advokáta Mgr. T. K. Okrem toho z plnomocenstva,

ktoré udelil Mgr. T. K. Mgr. B. Ž. a ktoré tvorí prílohu notárskej zápisnice nevyplýva, že

Mgr. Ž. bol oprávnený zastupovať Mgr. K. vo veci jeho splnomocnenia na zastupovanie J.

L., nakoľko v predmetnom splnomocnení nie je nijakým spôsobom špecifikovaný dlžník, vo

veci ktorého by ho mal zastupovať Mgr. K.

Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd vec správne právne posúdil, keď dospel

k záveru, že chýba platné plnomocenstvo a z toho dôvodu chýba materiálny predpoklad, aby

notárska zápisnica mohla byť spôsobilým exekučným titulom voči povinnému uvedenému

v návrhu na vykonanie exekúcie.»

Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku a podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych

faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Ústavný súd v nadväznosti na citované relevantné časti odôvodnení napadnutých

uznesení poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v

rozsudku sp. zn. z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a

rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na

základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia

podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť

v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon

nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia

krajského súdu nesignalizujú neprípustný zásah do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6

ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať

za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , ), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu č. k. -68 z 19. mája 2011 a č. k.

-45 z 29. apríla 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. To však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje

za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo

zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel

k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič,

čo by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch

ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie

konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti sťažnosti odmietol

ako zjavne neopodstatnené podľa .

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011