Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 487/2013
PDF · 555.54 KB
No categories available
II. ÚS 487/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. decembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu
Rudolfa Tkáčika o prijatej sťažnosti , ,
zastúpeného advokátkou , ,
, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť
majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 2 Co 135/2010 z 20. júna 2011 takto
rozhodol:
1. Základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 135/2010 z 20. júna 2011 p o r u š e n é
b o l o .
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 135/2010 z 20. júna 2011
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume
275,96 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatšesť centov), ktorú j e Krajský
súd v Bratislave p o v i n n ý uhradiť na účet jeho právnej zástupkyne
, , , do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. II. ÚS 487/2013 23 z 3. októbra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva vlastniť
majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 2 Co 135/2010 z 20. júna 2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)
uznesením sp. zn. 12 C 117/93 zo 6. novembra 2008 rozhodol o nároku sťažovateľa
na odmenu za poskytnuté právne služby a na náhradu hotových výdavkov tak, že priznal
sťažovateľovi ako právnemu zástupcovi navrhovateľa ustanovenému uznesením okresného
súdu za poskytovanie právnych služieb odmenu v sume 332,01 € (9 701 Sk).
Okresný súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že právnemu zástupcovi
navrhovateľa – sťažovateľovi — neprináleží odmena za právne služby určená
podľa ustanovenia § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) tak, ako si ju vyčíslil sťažovateľ.
Podľa právneho názoru okresného súdu totiž sťažovateľovi ako ustanovenému právnemu
zástupcovi navrhovateľa patrí odmena určená podľa ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky.
Sťažovateľ podal proti predmetnému uzneseniu okresného súdu v zákonom
ustanovenej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
č. k. 2 Co 316/2008 383 z 28. augusta 2009, ktorým „uznesenie súdu prvého stupňa zmenil
tak, že priznal sťažovateľovi ako právnemu zástupcovi navrhovateľa za poskytovanie
právnych služieb odmenu v sume 8 405 €“.
Krajský súd „uviedol, že predmetom konania je nárok navrhovateľa na zaplatenie
náhrady škody v sume 3 319 391,89 € (100 000 000 Sk) podľa zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom a nezákonnými rozhodnutiami v trestnom konaní vedenom na bývalom
Mestskom súde v Bratislave pod sp. zn. 12 T 154/1976, a prvostupňový súd pri určení
základnej sadzby tarifnej odmeny (pri absencii dohody o zmluvnej alebo podielovej
odmene) nesprávne aplikoval ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky, ktoré je možné použiť v
prípadoch, ak nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch alebo ak ju
možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Odvolací súd ďalej vo svojom odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že v posudzovanom prípade je nutné pri určení sadzby tarifnej odmeny
za úkon právnej služby postupovať podľa ustanovení § 9 a § 10 vyhlášky z dôvodu, že
tarifnou hodnotou veci je navrhovateľom uplatnený peňažný nárok v sume 3 319 391,89 €
(100 000 000 Sk). V tomto smere odvolací súd prisvedčil námietke sťažovateľa o tom, že
ustanovenie vyhlášky neumožňuje za daných podmienok použiť na určenie výšky základnej
sadzby tarifnej odmeny ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky a na daný prípad nie je možné
aplikovať ani ustanovenie § 150 Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na trovy
konania účastníkov.“.
Sťažovateľ rozhodnutie krajského súdu napriek tomu nepovažoval za zákonné, keďže
krajský súd mu nepriznal odmenu za viacero úkonov právnej služby a náhradu hotových
výdavkov, preto predmetné uznesenie krajského súdu napadol sťažnosťou na ústavnom súde.
Ústavný súd o tejto sťažnosti rozhodol nálezom č. k. IV. ÚS 24/2010 39
z 8. apríla 2010, v ktorom vyslovil, že základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1
ústavy a jeho právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru boli uznesením krajského súdu
sp. zn. 2 Co 316/2009 z 28. augusta 2009 porušené. Zároveň ústavný súd týmto nálezom
zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 Co 316/2009 z 28. augusta 2009 a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
Na základe uvedeného krajský súd vo veci znova rozhodol uznesením
sp. zn. 2 Co 135/2010 z 20. júna 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu
sp. zn. 12 C 117/93 zo 6. novembra 2008.
Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že krajský súd svojím novým rozhodnutím «síce
vyhovel námietkam sťažovateľa proti jeho pôvodnému rozhodnutiu, ktoré napadol podaním
sťažnosti ústavnému súdu, a teda rozhodol v súlade s právnym názorom ústavného súdu
prezentovaným v náleze č. k. IV. ÚS 24/2010 39 z 8. apríla 2010, avšak výrazne sa odklonil
od právneho názoru, ktorý vyslovil vo svojom pôvodnom uznesení sp. zn. 2 Co 316/2009
z 28. augusta 2009. Sťažovateľ pritom nikdy nenamietal nesprávnosť právneho názoru
krajského súdu vo vzťahu k posúdeniu výšky tarifnej hodnoty pre určenie tarifnej odmeny
sťažovateľa za úkony právnej služby vykonané v rámci právneho zastúpenia navrhovateľa.
Touto otázkou sa preto nezaoberal ani ústavný súd, ktorý to aj konštatoval v závere nálezu
č. k. IV. ÚS 24/2010 39 z 8. apríla 2010, kde uviedol: „Predmetom posúdenia ústavného
súdu nebola otázka, či krajský súd (na rozdiel od okresného súdu) postupoval správne,
ak pri výpočte odmeny sťažovateľa za poskytnuté právne služby vychádzal z tarifnej hodnoty
sporu, t. j. aplikoval v danej veci ustanovenia § 9 a § 10 vyhlášky.“».
V novom rozhodnutí – uznesení sp. zn. 2 Co 135/2010 z 20. júna 2011, ktoré je
predmetom rozhodovania ústavného súdu v tomto konaní – sa podľa názoru sťažovateľa
„krajský súd síce riadil právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v časti II nálezu
č. k. IV. ÚS 24/2010 39 z 8. apríla 2010, a to tak vo vzťahu k časti odôvodnenia svojho
rozhodnutia týkajúceho sa nepriznania odmeny za úkony právnej služby z 29. marca 2006
a zo 6. apríla 2006, ako aj v časti o priznanie náhrady hotových výdavkov sťažovateľovi, tak
ako to bolo uložené ústavným súdom. Zároveň sa však bez toho, aby bol jeho pôvodne
vyslovený právny názor napadnutý sťažovateľom alebo predmetom posúdenia zo strany
ústavného súdu, výrazným spôsobom odklonil od svojho pôvodného právneho názoru, resp.
rozhodol v priamom rozpore s ním. V pôvodnom rozhodnutí pritom jasne a podľa názoru
sťažovateľa správne konštatoval, že prvostupňový súd pri určení základnej sadzby tarifnej
odmeny v danej veci nesprávne aplikoval ustanovenie § 11 ods. 1 vyhlášky, ktoré v danej
veci nie je možné aplikovať, rovnako ako ani ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho
poriadku.“.
Sťažovateľ je presvedčený o tom, že „použitie ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky nemá
v tomto prípade oporu v zákone, keďže toto ustanovenie poukazuje na prípady, ak hodnotu
veci alebo práva nie je možné vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len
s nepomernými ťažkosťami. V predmetnej právnej veci však bola hodnota veci alebo práva,
t. j. náhrada škody, presne vyjadrená v peňažnom ekvivalentne už v samotnom žalobnom
návrhu navrhovateľa. Je zarážajúce, že v pôvodnom rozhodnutí (uznesení
sp. zn. 2 Co 316/2009 z 28. augusta 2009) krajský súd prisvedčil tomuto právnemu názoru
a v neskoršom rozhodnutí (uznesení sp. zn. 2 Co 135/2010 z 20. júna 2011) bez toho, aby
bola správnosť jeho pôvodného právneho názoru k tejto otázke namietaná, svojvoľne
rozhodol v priamom rozpore s ním. Týmto krajský súd sám poprel svoj predošlý právny
názor, a to bez toho, aby túto zásadnú zmenu v jeho právnom posúdení riadne zdôvodnil.
Skutočnosti uvádzané v odôvodnení uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Co 135/2010
z 20. júna 2011 žiadnym spôsobom neodôvodňujú zmenený právny názor krajského súdu,
podľa ktorého je v danej veci potrebné postupovať podľa ustanovenia § 11 vyhlášky.
Odôvodnenie napádaného rozhodnutia je v tomto smere nedostatočné a nezrozumiteľné.
...V danej veci bola v čase ustanovenia sťažovateľa za právneho zástupcu
navrhovateľa predmetom konania náhrada škody v sume 100 000 000 Sk (3 319 391,89 €).
Podľa ustanovenia § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú
hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba
týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota
pohľadávky a hodnota záväzku. Ide pritom o kogentné ustanovenie vyhlášky, v zmysle
ktorého je advokát povinný postupovať pri vyčíslení svojej odmeny za poskytované úkony
právnej služby. Okrem toho, v konaní o náhradu škody musí byť výška škody vždy jasne
kvantifikovaná. Už len táto skutočnosť sama osebe jednoznačne bráni tomu, aby sa v konaní
o náhradu škody aplikovalo ustanovenie § 11 vyhlášky, pretože v takomto konaní zásadne
nemôže ísť o prípad, keď nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch alebo
ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.“.
Sťažovateľ poukázal aj na tú časť odôvodnenia uznesenia krajského súdu, v ktorej sa
tento „odvoláva na to, že aj ústavný súd vychádzal zo záveru, že predmetom konania je
nárok navrhovateľa na náhradu škody, a priznal ustanovenému advokátovi (sťažovateľovi)
trovy konania podľa ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky. S týmto názorom krajského súdu
rozhodne nemožno súhlasiť, a to z viacerých relevantných dôvodov. V prvom rade ústavný
súd pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľa vychádzal z obsahu tejto sťažnosti.
V nej si sťažovateľ voči krajskému súdu ako porušovateľovi uplatnil nárok na náhradu trov
právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby spolu v sume 245,70 €, teda v sume, ktorú
mu aj ústavný súd priznal ako náhradu trov právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti.
Ústavný súd teda vychádzal z návrhu sťažovateľa, pričom zároveň vychádzal aj
z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky (vo vtedajšom znení). Podľa uvedeného ustanovenia
vyhlášky je vo veciach zastupovania pred ústavným súdom základná sadzba tarifnej odmeny
za jeden úkon právnej služby jedna šestina výpočtového základu, ak predmet sporu nie je
možné oceniť peniazmi; v ostatných prípadoch sa základná sadzba tarifnej odmeny určí
podľa § 10. V konaní pred ústavným súdom však nebol predmetom sporu nárok
navrhovateľa na náhradu škody, ale nárok sťažovateľa na odmenu za úkony právnej služby
poskytnuté navrhovateľovi z titulu jeho ustanovenia za právneho zástupcu navrhovateľa
a s tým súvisiace základné práva sťažovateľa, ktoré boli porušené uznesením krajského súdu
sp. zn. 2 Co 316/2009 z 28. augusta 2009. Z toho dôvodu nebolo možné jednoznačne určiť
hodnotu sporu, a preto si sťažovateľ uplatnil nárok na náhradu trov konania za dva úkony
právnej služby s tarifnou odmenou za jeden úkon vypočítanou ako 1/6 výpočtového základu
(§ 11 ods. 2 vyhlášky). Na základe uvedeného možno konštatovať, že ústavný súd postupoval
správne, keď sťažovateľovi priznal nárok na náhradu trov konania v sume 245,70 € za dva
úkony právnej služby. Avšak táto skutočnosť, resp. rozhodnutie ústavného súdu v tejto časti
nijakým spôsobom neodôvodňuje právny názor krajského súdu, podľa ktorého je potrebné
postupovať v predmetnej veci podľa ustanovenia § 11 vyhlášky.
Krajský súd v závere odôvodnenia uznesenia sp. zn. 2 Co 135/2010 z 20. júna 2011
uviedol, že ústavný súd v náleze č. k. IV. ÚS 24/2010 39 z 8. apríla 2010 poukázal na to, že
je potrebné zaoberať sa aj tým, či krajský súd postupoval správne, ak na rozdiel
od okresného súdu pri výpočte odmeny sťažovateľa za poskytnuté právne služby vychádzal
z tarifnej hodnoty sporu, teda aplikoval v danej veci ustanovenia § 9 a § 10 vyhlášky.
S týmto vyjadrením krajského súdu však nemožno súhlasiť a treba ho považovať
za zavádzajúce. Ústavný súd totiž v náleze č. k. IV. ÚS 24/2010 39 z 8. apríla 2010
nepoukázal na to, že je potrebné sa zaoberať uvedenou otázkou, ale uviedol, že
pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa sa zaoberal len tými časťami namietaného
uznesenia krajského súdu, vo vzťahu ku ktorým sťažovateľ uplatnil námietky. Ústavný súd
uviedol, že z toho dôvodu neposudzoval napr. otázku, či krajský súd (na rozdiel
od okresného súdu) postupoval správne, ak pri výpočte odmeny sťažovateľa za poskytnuté
právne služby vychádzal z tarifnej hodnoty sporu, t. j. aplikoval v danej veci ustanovenia §
9 a § 10 vyhlášky. Je preto zrejmé, že krajský súd v odôvodnení napádaného uznesenia
zavádzal, keď nesprávne uviedol, že ústavný súd poukázal na potrebu zaoberať sa uvedenou
otázkou. Ústavný súd totiž len uviedol, že sa zaoberal len tými skutočnosťami, ktoré
sťažovateľ namietal, a teda neposudzoval iné súvisiace otázky, napr. predmetnú otázku, či
pri aplikácii ustanovení vyhlášky postupoval správne krajský súd alebo okresný súd.“.
Na základe dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 6. 2011, č. k. 2 Co 135/2010,
bolo porušené ústavné právo sťažovateľa vlastniť majetok a právo na jeho ochranu v zmysle
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej tiež právo sťažovateľa na legitímne
očakávanie nadobudnutia vlastníctva v zmysle čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo sťažovateľa na súdnu a inú
právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa
na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 6. 2011, č. k. 2 Co 135/2010, sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a trovy
právneho zastúpenia vo výške 275,96 EUR... a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu
na účet právnej zástupkyne sťažovateľa ...“
2. Na výzvu ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania.
Za krajský súd jeho predseda listom sp. zn. Spr 3492/13 z 22. novembra 2013 a právna
zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu krajského súdu listom
z 11. decembra 2013.
2.1 Predseda krajského súdu po vyjadrení sa súčasnej predsedníčky vo veci
konajúceho senátu „2 Co“ uviedol:
„Z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 08. 04. 2010,
č. k. IV. ÚS 24/2010 39 vyplýva, že sťažovateľ namietal nepriznanie odmeny za úkon
právnej služby – prevzatie a príprava zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom, odmenu
za úkony právnej služby za ďalšie porady a rokovania s klientom a náhradu hotových
výdavkov uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 08. 2009, sp. zn. 2 Co
316/2009 s tým, že Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom rozhodol tak, že uvedeným
uznesením odvolacieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Ústavný súd Slovenskej republiky
uznesenie zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie s tým, že
tunajšiemu súdu bola uložená povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 245,70
eur, o ktorých Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol podľa ustanovenia § 36 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky čl. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky... tak, že priznal sťažovateľovi odmenu za dva úkony právnej služby
podľa ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) Vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb...
Z uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 06. 2011, č. k. 2 Co 135/2010
433 vyplýva, že odvolací súd potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava III
zo dňa 06. 11. 2008, č. k. 12 C 117/1993 376, ktorým bola sťažovateľovi priznaná odmena
v sume 9 701, Sk za poskytovanie právnych služieb navrhovateľovi, dôvodiac tým,
že na náhradu trov konania, spočívajúcich v trovách, ktoré vznikli na právnom zastúpení
navrhovateľa je potrebné aplikovať ustanovenie § 11 Vyhlášky, nakoľko aj Ústavný súd
Slovenskej republiky pri svojom rozhodovaní o trovách konania sťažovateľa vychádzal
z ustanovenia § 11 ods. 2 Vyhlášky. Vzhľadom na uvedené predsedníčka senátu... považuje
sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú.“
Predseda krajského súdu zároveň oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní o prijatej
sťažnosti pred ústavným súdom.
2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom vyjadrení k stanovisku krajského súdu
uviedla, že s „vyjadrením porušovateľa sa nemôžeme stotožniť a podľa nášho názoru takéto
vyjadrenie ani neobstojí. Je síce pravdou, že ÚS SR v Náleze zo dňa 08. 04. 2010,
č. k.: IV. ÚS 24/2010 39, rozhodol o trovách podľa ustanovenia § 11 ods. 2 Vyhlášky, avšak
táto skutočnosť bola a je vo vzťahu k rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave o odvolaní
sťažovateľa proti Uzneseniu Okresného súdu Bratislava III zo dňa 06. 11. 2008,
č. k.: 12 C 117/1993 376, nanajvýš irelevantná. ...v zmysle ustanovenia § 11 ods. 2
Vyhlášky vo vtedajšom znení... náhrada trov konania pred ÚS SR bola... upravená osobitne.
Meritom konania pred ÚS SR bola sťažnosť sťažovateľa pre porušenie jeho základných
ľudských práv rozhodnutím porušovateľa (Krajského súdu v Bratislave), čo je, pochopiteľne,
predmet sporu, ktorý nie je možné oceniť peniazmi. Navyše, keďže si bol sťažovateľ vedomý
tejto skutočnosti (teda toho, že predmet sporu v konaní o jeho sťažnosti pred ÚS SR nie je
možné oceniť) uplatnil si v podanej ústavnej sťažnosti nárok na náhradu trov konania za
dva úkony právnej služby s tarifnou odmenou za jeden úkon vypočítanou ako 1/6
výpočtového základu... Z uvedených dôvodov ÚS SR postupoval správne, keď sťažovateľovi
priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 245,70 € za dva úkony právnej služby.
Avšak, ako sme už uviedli, táto skutočnosť, resp. rozhodnutie ÚS SR v tejto časti Nálezu zo
dňa 08. 04. 2010, č. k. IV. ÚS 24/2010 39, nijakým spôsobom neodôvodňuje názor
porušovateľa, podľa ktorého je aj pri jeho rozhodovaní v spornej veci (o odmene sťažovateľa
za zastupovanie účastníka konania) potrebné postupovať podľa ustanovenia § 11
Vyhlášky.“.
Právna zástupkyňa sťažovateľa taktiež vyjadrila súhlas s tým, aby ústavný súd upustil
od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
3. Sťažnosť bola po jej napadnutí na ústavný súd v súlade s rozvrhom práce ústavného
súdu v znení platnom v čase jej doručenia pôvodne pridelená sudcovi Jurajovi Horváthovi,
ktorému uplynulo funkčné obdobie 4. júla 2014. Z dôvodu ukončenia funkčného obdobia
sudcu spravodajcu bola vec sťažovateľa náhodným výberom podľa bodu 2 druhého odseku
dodatku č. 1, ktorým sa mení a dopĺňa rozvrh práce ústavného súdu na obdobie 1. 3. 2014 –
28. 2. 2015 (ďalej len „dodatok“), pridelená sudcovi spravodajcovi Rudolfovi Tkáčikovi,
ktorý je členom III. senátu ústavného súdu. Sťažnosť preto prerokoval III. senát ústavného
súdu v zložení vyplývajúcom z čl. II ods. 3 rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie 1. 3.
2014 – 28. 2. 2015 v znení dodatku, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.
4. Ústavný súd vzhľadom na vyjadrený súhlas účastníkov konania podľa § 30 ods. 2
zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či napádaným uznesením
krajského súdu č. k. 2 Co 135/2010 433 z 20. júna 2011 došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového
protokolu, k porušeniu ktorých malo podľa názoru sťažovateľa dôjsť tým, že krajský súd sa
v napadnutom rozhodnutí výrazne odklonil od právneho názoru, ktorý vyslovil vo svojom
pôvodnom, v tejto záležitosti skôr vydanom uznesení sp. zn. 2 Co 316/2009
z 28. augusta 2009, a to v otázke určenia tarifnej odmeny sťažovateľa za úkony právnej
služby poskytnuté navrhovateľovi. Sťažovateľ namieta svojvôľu a neodôvodnenosť
rozhodnutia krajského súdu, keď v otázke právneho názoru, ktorého správnosť v pôvodnom
rozhodnutí nebola namietaná, následne rozhodol v priamom rozpore s ním. Rovnako
sťažovateľ vidí pochybenie krajského súdu v tom, že svoje rozhodnutie o použití
konkrétnych ustanovení vyhlášky odôvodnil tým, že ich použil aj ústavný súd
pri rozhodovaní o trovách konania pred ústavným súdom v súvislosti s podanou sťažnosťou
pre namietané porušenie základných práv a slobôd. Napokon sťažovateľ vytýka krajskému
súdu aj opomenutie riešenia námietky nemožnosti použitia § 150 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“) na jeho prípad.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Ústavný súd predovšetkým uvádza, že nie je zásadne oprávnený ani povinný
preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré sú
základom ich rozhodnutí. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred
ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
napadnutým rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného
práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 139/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 44/03, IV. ÚS 292/04).
Podľa judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) každý má právo na to, aby sa
v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej
normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo
takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná
a účinná právna norma.
Ústavný súd taktiež zdôrazňuje, že rozhodnutia všeobecných súdov o trovách
konania môžu zasiahnuť do základných práv a slobôd. Takýmito rozhodnutiami možno
predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 147/08,
V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu.
Aj úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom
poriadku určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods. 4
ústavy). Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba
vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 a 4 ústavy).
Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám
osebe intenzitu predstavujúcu porušenie základných práv a slobôd. Ústavný súd
pri posudzovaní problematiky nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu
konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu
napadaného rozhodnutia o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že
došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym
spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo.
Krajský súd napadnutým uznesením č. k. 2 Co 135/2010 433 z 20. júna 2011 potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 12 C 117/1993 376 zo 6. novembra 2008, ktorým bolo
rozhodnuté o náhrade trov konania sťažovateľovi ako ustanovenému právnemu zástupcovi
navrhovateľa. Krajský súd v relevantnej časti svojho rozhodnutia akceptoval záväzný
právny názor ústavného súdu vyslovený v náleze č. k. IV. ÚS 24/2010 39 z 8. apríla 2010.
V časti odôvodnenia relevantnej vo vzťahu k námietkam sťažovateľa tvoriacim predmet
tohto konania krajský súd uviedol:
„Ustanovený právny zástupca navrhovateľa, v odvolaní namietal, že súd prvého
stupňa nesprávne právne posúdil vec, keď priznal trovy konania v zmysle § 11 ods. 1
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov a pritom podľa jeho názoru
mal postupovať v zmysle § 10 ods. 1 tejto vyhlášky. Tvrdil, že použitie § 11 ods. 1 vyhlášky
nemá oporu v zákone, pretože toto ustanovenie je možné použiť iba v prípadoch ak hodnotu
veci, alebo práva nie je možné vyjadriť v peniazoch alebo je možné ju zistiť len
s nepomernými ťažkosťami. V danom prípade však hodnota veci, alebo práva teda náhrada
škody bola už v samotnom návrhu navrhovateľa presne vyjadrená v peňažnom ekvivalente.
V súvislosti s námietkou ustanoveného zástupcu navrhovateľa je potrebné vychádzať
z podaného návrhu na začatie konania zo dňa 7. 3. 1992, v ktorom navrhovateľ podáva
žalobu vo veci náhrady škody následných po jeho uväznení a následných perzekúciách voči
nemu uplatňuje náhradu finančných strát ako právnika, mučivé útrapy a následné stavy
a perzekúcie a pod. a špecifikuje svoje straty na 100.000.000 Sk. V podanom návrhu je
uvedené, že si nárok uplatňuje podľa § 13 ods. 2 O. s. p. V návrhu uviedol, že ako právnik
od tej doby prišiel najmenej o 5.000.000 Sk a ďalšie reťazovité straty, mučivé útrapy až
v hororových podobách. V podaní zo dňa 12. 09. 1999 navrhovateľ uvádza, že náhradu
škody si uplatňuje podľa zákona č. 58/1969 Zb. V podaní zo dňa 31. 1. 2000 navrhovateľ
uvádza, že žiada, aby mu odporca zaplatil 200.000.000 Sk a 25% úroky z omeškania
od podania žaloby od právoplatnosti rozsudku. V podaní zo dňa 27. 12. 2001 navrhovateľ
uvádza, že ide o konanie o náhradu škody podľa zákona č. 58/69 Zb., podľa § 18 ods. 1, 2
a zákona 119/1990 Zb., podľa zákona č. 87/1991 Zb. a zákona č. 255/1946 Zb. a § 11, 12,
13 Občianskeho zákonníka. V podaní zo dňa 5. 2. 2002 navrhovateľ uvádza, v doplnení
žaloby, že konanie je vedené o sumu 1 miliarda Sk náhrada škody, včítane valorizácie
a úrokov.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci je potrebné
postupovať v zmysle ustanovenia § 11 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a preto rozhodnutie súdu
prvého stupňa je vecne správne a odvolanie ustanoveného právneho zástupcu navrhovateľa
nie je dôvodné a nie je možné mu vyhovieť. Predmetnom konania je nárok navrhovateľa
na náhradu škody a z takéhoto záveru vychádzal aj Ústavný súd SR, ktorý priznal
ustanovenému advokátovi trovy konania podľa § 11 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Zb.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej služby v znení neskorších
predpisov a to za dva úkony právnej služby vo výške 245,70 €. Z uvedeného právneho
názoru ústavného súdu vychádzal aj odvolací súd a preto uznesenie súdu prvého stupňa
podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Ústavný súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na to,
že je potrebné zaoberať sa aj tým, či krajský súd postupoval správne od okresného súdu, ak
pri výpočte odmeny sťažovateľa za poskytnuté právne služby vychádzal z tarifnej hodnoty
sporu, teda aplikoval v danej veci ustanovenia § 9 a § 10 vyhlášky č. 655/2004 Zb.“
Okresný súd v uznesení č. k. 12 C 117/1993 376 zo 6. novembra 2008, ktorým
rozhodol o odmene sťažovateľa za poskytovanie právnych služieb, uviedol:
„... súd dospel k záveru, že právnemu zástupcovi prináleží odmena za právne služby
určená podľa § 11 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb. Súd nesúhlasil s postupom advokáta
pri určovaní základnej sadzby tarifnej odmeny podľa § 10 ods. 1 citovanej vyhlášky,
nakoľko v čase prevzatia zastupovania navrhovateľa právnym zástupcom, bol už skutkový
stav zistený komplexne, Najvyšší súd SR posudzoval iba právny stav z hľadiska procesného.
Súd má za to, že stanovenie základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta za úkony právnej
služby podľa hodnoty veci alebo druhu veci by bolo nespravodlivé, v rozpore s dobrými
mravmi a s etikou, tak ako to už vo svojom písomnom podaní zo dňa 12. 01. 2004 uviedol
predchádzajúci súdom ustanovený právny zástupca..., pre konanie pred odvolacím súdom.
Na základe... uvedeného má súd za to, že v danom prípade sú tu dôvody osobitného
zreteľa na postup súdu v zmysle § 150 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 11 ods. 1 vyhlášky MS SR
č. 655/2004 Z. z., pričom súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej služby vo výške 1.260, Sk, čo predstavuje jednu trinástinu výpočtového základu...“
Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ústavný súd vo svojej
ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého
súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež čl. 46 ods. 1 ústavy, je aj
právo na náležité súdne odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby
pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04,
III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež
vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,
neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že nie je ďalšou inštanciou všeobecného
súdnictva. Zo znenia čl. 124 ústavy vyplýva, že ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd nemôže zasahovať svojou
rozhodovacou činnosťou do tých otázok, ktoré spadajú do právomoci všeobecných súdov.
Preto ani v namietanej problematike neprichádza do úvahy, aby ústavný súd podával výklad
ustanovení vyhlášky v súvislosti s ich praktickou aplikáciou, pretože takýto výklad je
zverený do právomoci všeobecných súdov. V konečnom dôsledku ústavnému súdu
neprislúcha ani vysloviť verdikt o tom, ktoré konkrétne ustanovenia vyhlášky mali byť
vo veci sťažovateľa aplikované (§ 9, § 10 alebo § 11). Úloha ústavného súdu
pri preskúmavaní sťažnosti podanej fyzickou alebo právnickou osobou podľa ustanovení
čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané porušenie základného práva alebo slobody spočíva
v tom, aby zistil, či orgány verejnej moci, v tomto prípade všeobecné súdy, pri uplatňovaní
svojich právomocí závery premietnuté do rozhodnutí ústavne konformným spôsobom
odôvodnili.
Podľa § 167 ods. 1 OSP ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd uznesením.
Uznesením sa rozhoduje najmä o podmienkach konania, o zastavení alebo prerušení
konania, o odmietnutí návrhu na začatie konania, o zmene návrhu, o späťvzatí návrhu,
o zmieri, o trovách konania, ako aj o veciach, ktoré sa týkajú vedenia konania.
Podľa § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Podľa § 169 ods. 1 OSP v písomnom vyhotovení uznesenia sa uvedie, ktorý súd ho
vydal, ďalej označenie účastníkov a veci, výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň
a miesto vydania uznesenia. Ak súd rozhodol o vykonateľnosti uznesenia až po jeho
právoplatnosti (§ 171 ods. 3), uvedie dôvody, pre ktoré viazal vykonateľnosť
až na právoplatnosť rozhodnutia.
Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Ako už bolo uvedené, úloha ústavného súdu pri skúmaní možného porušenia
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne konanie
spočíva najmä v posúdení udržateľnosti odôvodnenia rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté
o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia navrhovateľa sťažovateľom ako jeho právnym
zástupcom v konaní o dovolaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky.
Všeobecné súdy pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia navrhovateľa
sťažovateľom aplikovali ustanovenie § 11 ods. 1 vyhlášky. Nezanedbateľnou okolnosťou pri
tomto rozhodovaní bola skutočnosť, že išlo o náhradu trov dovolacieho konania, ktorému
predchádzalo neúspešné uplatňovanie náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom (podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom).
Krajský súd, ktorý potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu, v podstate svoj právny
záver o potrebe aplikácie ustanovenia § 11 vyhlášky v tomto prípade oprel o skutočnosť,
že aj ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania pred ústavným súdom v konaní
vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 24/2010 rozhodol podľa ustanovení § 11 vyhlášky.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na tú skutočnosť, že predmetom konania
pred všeobecnými súdmi, od ktorého sa odvíjal spôsob určenia celkovej sumy úhrady trov
konania (použitie konkrétneho ustanovenia vyhlášky), bola náhrada škody spôsobenej
nesprávnym rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (zákon
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom). Predmetom konania pred ústavným súdom
(sp. zn. IV. ÚS 24/2010), ktorý v podstate takisto predurčoval výšku (hodnotu vykonaných
právnych úkonov) úhrady trov právneho zastúpenia, bolo rozhodovanie o tom, či došlo,
alebo nedošlo k zásahu do základných práv sťažovateľa postupom alebo rozhodnutím
všeobecného súdu.
Uvedené nachádza svoj odraz aj v stabilizovanej judikatúre ústavného súdu, z ktorej
vyplýva, že predmet konania pred ústavným súdom (konanie o sťažnosti v zmysle čl. 127
ústavy) je v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným
zadosťučinením alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným
súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05, III. ÚS 142/06, III. ÚS 339/2010). V tejto
súvislosti sa odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu javí ako zmätočné,
nedávajúce dostatočne zrozumiteľnú, určitú a jednoznačnú odpoveď na zásadnú otázku
tvoriacu predmet odvolacieho konania, teda otázku určenia výšky tarifnej odmeny advokáta.
Krajský súd sa podľa názoru ústavného súdu nedostatočným spôsobom vysporiadal
s možnosťou použitia ustanovenia § 150 OSP vo veci sťažovateľa. Sťažovateľ v odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu namietal, že ustanovenie § 150 ods. 1 OSP nie je na jeho
prípad aplikovateľné, pretože predmetom úpravy tohto ustanovenia je náhrada nákladov –
trov účastníka konania, ktoré si v rámci súdneho konania účastník hradí sám. Predmetom
tohto ustanovenia teda podľa názoru sťažovateľa nie je odmena advokáta, ktorá prináleží
súdom ustanovenému advokátovi (§ 140 ods. 2 OSP) bez ohľadu na výsledok konania.
Sťažovateľ rovnako v opravnom prostriedku namietal nemožnosť spájania ustanovenia § 11
ods. 1 vyhlášky a ustanovenia § 150 OSP.
Tejto otázke sa krajský súd v napadnutom rozhodnutí nevenoval, pritom podľa
názoru ústavného súdu ju nemožno považovať za nepodstatnú, a to zvlášť za situácie, keď
ani okresný súd jasne a určito neozrejmil dôvody osobitného určenia požadované § 150
ods. 1 OSP, ktorého ustanovenia v danej veci aplikoval. Odôvodnenie uznesenia krajského
súdu preto ani v tejto časti nemožno považovať za dostatočné po skutkovej ani po právnej
stránke. Bolo povinnosťou krajského súdu ako odvolacieho súdu, aby dal jednoznačnú
odpoveď na námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní proti výroku o náhrade trov konania
napadnutého uznesenia okresného súdu. Odôvodnenie takéto závery podľa názoru
ústavného súdu neobsahovalo, nie je presvedčivé a dostatočne určité, a teda nezabezpečuje
uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že namietaným uznesením krajského súdu
o potvrdení uznesenia prvostupňového súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na
súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie
zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného
v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd uvádza,
že všeobecný súd môže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného
charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo
vyplývajúce z čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie vyplýva z toho,
že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, k čomu v danom konaní došlo. Porušenie princípov
spravodlivého súdneho konania teda v danom prípade viedlo aj k porušeniu základného
práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu (bod
1 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,
môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Berúc do úvahy citované ustanovenia, ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu
sp. zn. 2 Co 135/2010 z 20. júna 2011 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
V ďalšom bude povinnosťou krajského súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov
konania pred ústavným súdom z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si
uplatnila nárok na ich úhradu v celkovej sume 275,96 €.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby
uskutočnený v roku 2013 je 130,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,81 €.
S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na náhradu trov
za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013 (prevzatie a príprava zastúpenia,
podanie sťažnosti ústavnému súdu) v celkovej sume 275,96 € vrátane režijného paušálu.
Náhrada trov za vyjadrenie k podaniu predsedu krajského súdu v danom prípade
sťažovateľovi priznaná nebola, keďže vyjadrenie právnej zástupkyne neobsahovalo žiadne
nové skutočnosti, ktoré by prispeli k ďalšiemu objasneniu veci.
Vzhľadom na to, že právna zástupkyňa sťažovateľa si uplatnila náhradu trov
v sume 275,96 €, ústavný súd túto priznal len v rozsahu uplatneného nároku, tak ako to je
uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2014