Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)III. ÚS 339/2010
PDF · 284.76 KB
No categories available
III. ÚS 339/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta
a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika na neverejnom zasadnutí 18. januára
2011 vo veci prijatej sťažnosti JUDr. F. K., P., zastúpeného advokátkou JUDr. D. K.,
Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 2 Co 114/09 zo 14. apríla 2010 takto
rozhodol:
1. Základné právo JUDr. F. K. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 114/09 zo 14. apríla 2010 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 114/09 zo 14. apríla 2010 z r u š u j e
a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť JUDr. F. K. trovy právneho zastúpenia
v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet jeho právnej
zástupkyne JUDr. D. K., Advokátska kancelária, P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2010
doručená sťažnosť JUDr. F. K., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 2 Co 114/09 zo 14. apríla 2010. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS
339/2010-12 z 21. septembra 2010 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa žalobou podanou
8. februára 2007 na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) domáhal od žalovanej
zaplatenia sumy 866,49 € s príslušenstvom z titulu náhrady odmeny a výdavkov za právne
zastupovanie žalovanej v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod
sp. zn. 12 C 31/97. Okresný súd však jeho žalobu zamietol a zaviazal ho uhradiť žalovanej
trovy konania. Vo svojom rozhodnutí okresný súd vychádzal zo zistenia, že sťažovateľ
8. novembra 1996 prevzal právne zastúpenie žalovanej vo vedenom súdnom konaní a toto
zastúpenie následne zaniklo 26. novembra 2003, keď sa sťažovateľ dozvedel, že žalovaná
poverila právnym zastúpením iného právneho zástupcu. Sťažovateľ 18. februára 2004
vystavil faktúru s lehotou splatnosti 14 dní, ktorou žalovanej vyúčtoval trovy právneho
zastúpenia. Pred okresným súdom žalovaná vzniesla námietku premlčania sťažovateľom
uplatneného nároku. Okresný súd skonštatoval, že všeobecná trojročná premlčacia doba pre
uplatnenie nároku začala sťažovateľovi plynúť 26. novembra 2003, keď sa dozvedel
o zániku zastúpenia. Premlčacia doba uplynula 26. novembra 2006 a sťažovateľ podal svoju
žalobu až po jej uplynutí 8. februára 2007, preto okresný súd s ohľadom na vznesenú
námietku premlčania sťažovateľovi premlčaný nárok nepriznal.
Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom argumentoval, že
okresný súd aplikoval ustanovenie § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) nesprávne. Podľa jeho
názoru premlčacia lehota nezačala plynúť odo dňa, keď sa dozvedel o zániku zastúpenia, ale
až odo dňa splatnosti vystavenej faktúry, preto nemohla uplynúť skôr ako 8. marca 2007.
Z toho vyvodil sťažovateľ záver, že svoju žalobu podal ešte pred uplynutím premlčacej
doby, preto ním uplatnený nárok nemôže byť premlčaný.
Krajský súd sa so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu stotožnil
a svojím rozsudkom sp. zn. 2 Co 114/09 zo 14. apríla 2010 prvostupňové rozhodnutie ako
vecne správne potvrdil, argumentujúc pritom tak, že relevantné právne predpisy upravujúce
výkon advokácie nestanovujú povinnosť advokátov fakturovať odmeny za poskytované
právne služby.
Sťažovateľ v podanej sťažnosti vo vzťahu k tomuto rozsudku uviedol: „Keďže
Krajský súd ako súd odvolací nerešpektoval kautely určujúce minimálnu mieru
racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, naopak, rozhodol v rozpore
s doterajšou ustálenou judikatúrou a nesprávnym právnym posúdením a výkladom
začiatku behu premlčacích lehôt podľa § 100, 101 OZ dospel k nesprávnemu právnemu
záveru a nezákonnemu rozhodnutiu.“
Podľa sťažovateľa «Všeobecná premlčacia doba plynie odo dňa keď by sa právo
mohlo vykonať po prvý raz. To je objektívne vymedzený začiatok od slova „mohlo“ a nie
„mohol“.
Právo môže byť vykonané prvý raz, keď vznikne možnosť podať na jeho základe
žalobu teda keď je actio nata. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej
okolnosti.
Sťažovateľovi ako advokátovi actio nata začala plynúť až zročnosťou plnenia
z vystavenej faktúry, ktorou vyčíslil žalovanej náhradu odmeny trov a výdavkov za právne
zastupovanie v súdnom spore vo veci vedenej na OS Bratislava II, č. k. 12 C 31/97 a nie
ako to konštatovali všeobecné súdy okamihom skončenia právneho zastúpenia. Treba tiež
poznamenať, že v súčasnej právnej úprave platnej na území SR neexistuje právny
predpis, ktorý by upravoval a ukladal povinnosť v takej alebo onakej lehote fakturovať.
Až z vystavenej faktúry a uplynutím lehoty na plnenie vzniklo právo advokátovi na
plnenie vo vyfakturovanej výške plnenia a povinnosť klienta zaplatiť náhradu odmeny a
výdavkov za právne zastupovanie vo výške vyplývajúcej z vystaveného účtovného dokladu
- faktúry. Z toho teda vyplýva, že právo na plnenie z vyúčtovania mohlo byť vykonané
prvý raz t.j. vznikla možnosť na jeho základe žalobu až po nadobudnutí splatnosti
faktúry, z ktorej jasne vyplýva aj výška plnenia.».
Odvolávajúc sa na ustanovenie § 157 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov, ukladajúce povinnosť náležitého odôvodnenia
rozhodnutia, sťažovateľ formuloval argumenty pre opodstatnenosť svojej sťažnosti
a uviedol: „Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.
V prípade, kedy sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými
skutkovými zisteniami alebo z nich žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho
rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1
Ústavy SR, resp. s čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
„zaručeného čl. 46 ods. 1 a ods. 2“ ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co
114/09 zo 14. apríla 2010, predmetný rozsudok zrušil a vrátil vec krajskému súdu na
ďalšie konanie a priznal mu tiež úhradu trov právneho zastúpenia.
Krajský súd v zastúpení jeho predsedom v liste sp. zn. Spr 10152/2010 doručenom
ústavnému súdu 2. novembra 2010 vo svojom stanovisku odkázal v podstate
na odôvodnenie namietaného rozsudku, z ktorého vyvodil záver, že prvostupňový súd
správne aplikoval relevantné ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 100 a § 101), a preto
krajský súd toto rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Vychádzajúc z uvedeného
skonštatoval nedôvodnosť sťažnosti sťažovateľa a navrhol ju „zamietnuť“.
V závere listu predseda krajského súdu tiež vyjadril súhlas s upustením od ústneho
pojednávania ústavného súdu vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
V podaní doručenom ústavnému súdu 7. decembra 2010 súhlasil s upustením
od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ. Vo svojom vyjadrení uviedol, že
so stanoviskom krajského súdu „nemožno súhlasiť“, pretože záver namietaného
rozhodnutia nie je vecne správny. Sťažovateľ opätovne poukázal na svoju argumentáciu
formulovanú v podanom odvolaní odkazujúc aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (rozsudok sp. zn. 3 Obo 44/1997) a v nadväznosti na to na judikatúru ústavného
súdu (nález sp. zn. II. ÚS 192/06), podľa ktorej „ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo
analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odchýlnym spôsobom bez toho,
aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade
s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo
účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.“
V závere sťažovateľ poukázal na okolnosť priznania náhrady trov konania žalovanej
v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 12 C 31/97 na účet jej
nového právneho zástupcu, a to aj za úkony, ktoré vykonal sťažovateľ ako jej pôvodný
právny zástupca. V tejto súvislosti sťažovateľ namietal, že ani okresný súd a ani krajský
súd na uvedenú skutočnosť neprihliadali, a to z hľadiska skúmania splnenia podmienok pre
aplikáciu ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravujúceho zásadu „dobrých
mravov“.
Ústavný súd dospel k názoru, že od pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci a so súhlasom všetkých účastníkov konania od ústneho pojednávania
vo veci samej upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.
Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj zo súvisiaceho spisu zistil tieto
skutočnosti:
Sťažovateľ 8. februára 2007 na okresnom súde žalobou uplatnil proti žalovanej
nárok na zaplatenie sumy 866,49 € s príslušenstvom z titulu náhrady odmeny a výdavkov
za právne zastúpenie žalovanej v súdnom konaní.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 29 C 264/07 z 20. marca 2009 jeho žalobu zamietol.
Prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že vychádzal zo skutkového zistenia,
podľa ktorého právne zastúpenie žalovanej sťažovateľom zaniklo k 26. novembru 2003,
keď sa sťažovateľ dozvedel o skutočnosti udelenia plnej moci inému právnemu zástupcovi.
Žalovaná v konaní pred okresným súdom vzniesla námietku premlčania. V odôvodnení
okresný súd s odkazom na ustanovenia § 100 a § 101 Občianskeho zákonníka formuloval
právne závery, že všeobecná premlčacia doba začala plynúť odo dňa, keď sa sťažovateľ
dozvedel o zániku zastúpenia, teda od 26. novembra 2003, a uplynula 26. novembra 2006.
Sťažovateľ podal žalobu až po márnom uplynutí premlčacej doby (8. februára 2007),
a keďže žalovaná vzniesla námietku premlčania, nemohol súd premlčaný nárok priznať,
a preto žalobu sťažovateľa zamietol.
Sťažovateľ sa proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolal, pretože nesúhlasil
so záverom okresného súdu, že uplatnený nárok bol už v čase podania žaloby premlčaný.
Sťažovateľ v odvolaní uviedol, že konajúci súd aplikoval ustanovenie § 101 Občianskeho
zákonníka nesprávne, keď za začiatok premlčacej lehoty považoval vedomosť sťažovateľa
„o zániku plnej moci“. Podľa sťažovateľa bol začiatok premlčacej lehoty viazaný na určenú
dobu splatnosti faktúry, ktorou sťažovateľ vyúčtoval žalovanej výšku trov právneho
zastúpenia. Faktúra bola vystavená 18. februára 2004 a lehota jej splatnosti, ktorá bola
určená dobou 14 dní, uplynula 4. marca 2004. Premlčacia doba preto nemohla uplynúť skôr
ako ku dňu 8. marca 2007. Nárok sťažovateľa bol uplatnený 8. februára 2007, teda ešte
pred jej uplynutím.
Podanému odvolaniu krajský súd nevyhovel a prvostupňový rozsudok ako vecne
správny potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „V predmetnej veci bolo
nepochybne preukázané, že žalobca prevzal právne zastúpenie žalovanej na základe
udeleného plnomocenstva v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava II, vedenom
pod sp. zn. 12 C 31/97 proti žalovanému B., a.s., B., o zaplatení 696,810 Sk s prísl. Ako
správne zistil súd prvého stupňa, o zániku plnomocenstva sa dozvedel na pojednávaní
nariadenom na uvedenom okresnom súde dňa 26.11.2003, ktorú skutočnosť ani žalobca
nepoprel. Odvolací súd sa plne stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, že
začiatok premlčacej lehoty začal plynúť dňom, kedy sa žalobca dozvedel o tom, že jeho
právne zastúpenie žalovanej v konaní Okresného súdu Bratislava II vedenom pod sp. zn. 12
C 31/97 skončilo, t.j. dňa 26.11.2003. Trojročná všeobecná premlčacia lehota skončila
26.11.2006. Žalobca si nárok na zaplatenie odmeny za právne zastúpenie žalovanej uplatnil
žalobou podanou na súde až 8.2.2007, teda po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty.
V danom prípade sa nemožno stotožniť s právnym názorom žalobcu, že premlčacia lehota
začala plynúť až od vystavenia faktúry. Zákon č. 586/2003 Z.z. o advokácii, ako aj vyhlášky
č. 240/1990 Z.z. a 163/2003 Z.z. neupravujú povinnosť fakturovania odmien advokátov za
poskytovanie právnej služby. Právo na zaplatenie odmeny za právnu službu vzniklo
žalobcovi v deň, keď sa dozvedel, že žalovaná poverila zastupovaním v predmetnom konaní
iného právneho zástupcu. Týmto dňom bol oprávnený vyčísliť vzniknuté trovy právneho
zastúpenia a požadovať od žalovanej ich zaplatenie.
Súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenie § 100 a § 101 Občianskeho
zákonníka, správne posúdil začiatok a koniec premlčacej lehoty, prihliadol na námietku
premlčania vznesenú žalovanou a jeho rozhodnutie, ktorým žalobu zamietol z dôvodu
premlčania nároku považuje odvolací súd za správne. So zreteľom na správne rozhodnutie
súdu prvého stupňa v merite veci, ako aj správne rozhodnutie o trovách konania, odvolací
súd postupom podľa § 219 ods. 1 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí ústavného súdu
vyplýva, že ako základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak i právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v sebe okrem iných práv a záruk (právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť
konania a pod.) zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia.
Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že „právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad.“ (Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997).
„Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval
na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument
(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný
za rozhodujúci.“ (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire
č. 303 – B).
V rámci svojej judikatúry ústavný súd vyslovil, že „Ústavný súd uznáva, že súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj
právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03).
V podanom odvolaní sťažovateľ ťažiskovo argumentoval nesprávnou aplikáciou
ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka zo strany okresného súdu, ktorý považoval
za začiatok premlčacej lehoty časový moment, v ktorom sa sťažovateľ dozvedel o zániku
právneho zastúpenia žalovanej. Sťažovateľ takýto právny záver okresného súdu považoval
za nesprávny, keďže podľa jeho názoru bol začiatok premlčacej lehoty určený dňom, keď sa
„právo mohlo vykonať po prvý raz“, a takýmto bol podľa neho deň splatnosti ním
vystavenej faktúry.
Podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších
ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo
mohlo vykonať po prvý raz.
Ustálená judikatúra všeobecných súdov považuje za začiatok premlčacej doby
moment, keď sa možno po prvý raz domáhať práva na súde žalobou bez nebezpečenstva, že
bude zamietnutá pre jej predčasnosť.
Ani okresný súd a ani krajský súd, ktorý sa s právnymi závermi prvostupňového súdu
v plnej miere stotožnil, nevysvetlili vo svojich rozhodnutiach, z akého dôvodu v prípade
sťažovateľa nebol aplikovaný výklad relevantného ustanovenia (§ 101) Občianskeho
zákonníka používaný ustálenou súdnou praxou, ktorá považuje v záväzkových právnych
vzťahoch za tento prvý deň, keď sa právo mohlo po prvý raz uplatniť na súde, spravidla
práve deň splatnosti pohľadávky. Oba súdy sa iba formálne odvolali na ustanovenie § 101
Občianskeho zákonníka. Bez akéhokoľvek výkladu vo vzťahu k vymedzeniu počiatku
premlčacej lehoty skonštatovali, že „Právo na zaplatenie odmeny za právnu službu vzniklo
žalobcovi v deň, keď sa dozvedel, že žalovaná poverila zastupovaním v predmetnom konaní
iného právneho zástupcu“, a uvedený moment vymedzili ako skutočnosť určujúcu začiatok
premlčacej lehoty.
Na argumenty sťažovateľa týkajúce sa otázky určenia začiatku plynutia premlčacej
lehoty krajský súd nereagoval náležitou odpoveďou. Z hľadiska výsledku rozhodnutia
neboli argumenty sťažovateľa irelevantné. Ústavný súd poukazuje v tejto súvislosti okrem
ustanovenia § 101 aj na súvisiace ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený
v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ
požiadal. Dikcia tohto ustanovenia sa totiž zmieňuje o okolnostiach, ktoré sa vyskytli práve
v prípade sťažovateľa. Nad rámec považuje ústavný súd za potrebné poukázať aj
na ustálenú judikatúru (R 28/1994) týkajúcu sa skutkovej situácie analogickej s prípadom
sťažovateľa, ktorá v prípade záväzkov predvídaných ustanoveniami § 563 a § 564
Občianskeho zákonníka určuje objektívny začiatok plynutia premlčacej doby špecificky.
Keď sa konajúci súd rozhodujúci o opravnom prostriedku sťažovateľa nevysporiada
s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne alebo
nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší základné právo na súdnu
ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy.
V danom prípade krajský súd náležitú odpoveď na podstatné argumenty sťažovateľa
nepredložil, ústavný súd preto dospel k záveru, že z dôvodu takéhoto nedostatku
odôvodnenia súdneho rozhodnutia došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa
V závere treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave
všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto
sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach tohto prípadu ani neprislúchalo
posudzovať, či námietkam sťažovateľa podaným prostredníctvom odvolania malo, alebo
nemalo byť vyhovené. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie
o nich spĺňalo požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody, takéto
rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Na základe toho, že ústavný súd rozhodol o porušení označeného základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, napadnutým rozsudkom krajského súdu, v súlade
s čl. 127 ods. 2 ústavy toto rozhodnutie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie,
v ktorom bude tento viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona
o ústavnom súde).
Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal, aby mu ústavný
súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorú vyčíslil sumou 303,31
€.
Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľa
vychádzal ústavný súd z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) s tým, že predmet konania
pred ústavným súdom (konanie o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy) je v zásade
nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným
zadosťučinením alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným
súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05, III. ÚS 142/06).
Podľa ustanovenia § 11 ods. 3 v spojení s ustanovením § 1 ods. 3 vyhlášky je
odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon
právnej služby 1/6 z výpočtového základu. Základom na výpočet náhrady za úkon
právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná mzda zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2009 v sume 721,40 €.
Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2010
v konaní pred ústavným súdom predstavuje 120,23 € a hodnota režijného paušálu je
7,21 €.
Sťažovateľ v danom prípade mohol požadovať náhradu trov právneho zastúpenia
v konaní pred ústavným súdom v súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky za dva úkony
právnej služby vykonané v roku 2010 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady
s klientom, písomné podanie vo veci – sťažnosť), náhradu režijného paušálu 7,21 € za jeden
úkon podľa vyhlášky. Právny zástupca sťažovateľa je zároveň platiteľom dane z pridanej
hodnoty, preto sa odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej
hodnoty.
Ústavný súd takto priznal sťažovateľovi podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom
súde náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 303,31 €.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. januára 2011