Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 339/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta

a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika na neverejnom zasadnutí 18. januára

2011 vo veci prijatej sťažnosti JUDr. F. K., P., zastúpeného advokátkou JUDr. D. K.,

Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. zo 14. apríla 2010 takto

rozhodol:

1. Základné právo JUDr. F. K. podľa rozsudkom

Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo 14. apríla 2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo 14. apríla 2010 z r u š u j e

a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť JUDr. F. K. trovy právneho zastúpenia

v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet jeho právnej

zástupkyne JUDr. D. K., Advokátska kancelária, P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2010

doručená sťažnosť JUDr. F. K., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 14. apríla 2010. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS

339/2010-12 z 21. septembra 2010 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa žalobou podanou

8. februára 2007 na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) domáhal od žalovanej

zaplatenia sumy 866,49 € s príslušenstvom z titulu náhrady odmeny a výdavkov za právne

zastupovanie žalovanej v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod

sp. zn. . Okresný súd však jeho žalobu zamietol a zaviazal ho uhradiť žalovanej

trovy konania. Vo svojom rozhodnutí okresný súd vychádzal zo zistenia, že sťažovateľ

8. novembra 1996 prevzal právne zastúpenie žalovanej vo vedenom súdnom konaní a toto

zastúpenie následne zaniklo 26. novembra 2003, keď sa sťažovateľ dozvedel, že žalovaná

poverila právnym zastúpením iného právneho zástupcu. Sťažovateľ 18. februára 2004

vystavil faktúru s lehotou splatnosti 14 dní, ktorou žalovanej vyúčtoval trovy právneho

zastúpenia. Pred okresným súdom žalovaná vzniesla námietku premlčania sťažovateľom

uplatneného nároku. Okresný súd skonštatoval, že všeobecná trojročná premlčacia doba pre

uplatnenie nároku začala sťažovateľovi plynúť 26. novembra 2003, keď sa dozvedel

o zániku zastúpenia. Premlčacia doba uplynula 26. novembra 2006 a sťažovateľ podal svoju

žalobu až po jej uplynutí 8. februára 2007, preto okresný súd s ohľadom na vznesenú

námietku premlčania sťažovateľovi premlčaný nárok nepriznal.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom argumentoval, že

okresný súd aplikoval ustanovenie

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) nesprávne. Podľa jeho

názoru premlčacia lehota nezačala plynúť odo dňa, keď sa dozvedel o zániku zastúpenia, ale

až odo dňa splatnosti vystavenej faktúry, preto nemohla uplynúť skôr ako 8. marca 2007.

Z toho vyvodil sťažovateľ záver, že svoju žalobu podal ešte pred uplynutím premlčacej

doby, preto ním uplatnený nárok nemôže byť premlčaný.

Krajský súd sa so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu stotožnil

a svojím rozsudkom sp. zn. zo 14. apríla 2010 prvostupňové rozhodnutie ako

vecne správne potvrdil, argumentujúc pritom tak, že relevantné právne predpisy upravujúce

výkon advokácie nestanovujú povinnosť advokátov fakturovať odmeny za poskytované

právne služby.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti vo vzťahu k tomuto rozsudku uviedol: „Keďže

Krajský súd ako súd odvolací nerešpektoval kautely určujúce minimálnu mieru

racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, naopak, rozhodol v rozpore

s doterajšou ustálenou judikatúrou a nesprávnym právnym posúdením a výkladom

začiatku behu premlčacích lehôt podľa , 101 dospel k nesprávnemu právnemu

záveru a nezákonnemu rozhodnutiu.“

Podľa sťažovateľa «Všeobecná premlčacia doba plynie odo dňa keď by sa právo

mohlo vykonať po prvý raz. To je objektívne vymedzený začiatok od slova „mohlo“ a nie

„mohol“.

Právo môže byť vykonané prvý raz, keď vznikne možnosť podať na jeho základe

žalobu teda keď je actio nata. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej

okolnosti.

Sťažovateľovi ako advokátovi actio nata začala plynúť až zročnosťou plnenia

z vystavenej faktúry, ktorou vyčíslil žalovanej náhradu odmeny trov a výdavkov za právne

zastupovanie v súdnom spore vo veci vedenej na OS Bratislava II, č. k. a nie

ako to konštatovali všeobecné súdy okamihom skončenia právneho zastúpenia. Treba tiež

poznamenať, že v súčasnej právnej úprave platnej na území SR neexistuje právny

predpis, ktorý by upravoval a ukladal povinnosť v takej alebo onakej lehote fakturovať.

Až z vystavenej faktúry a uplynutím lehoty na plnenie vzniklo právo advokátovi na

plnenie vo vyfakturovanej výške plnenia a povinnosť klienta zaplatiť náhradu odmeny a

výdavkov za právne zastupovanie vo výške vyplývajúcej z vystaveného účtovného dokladu

- faktúry. Z toho teda vyplýva, že právo na plnenie z vyúčtovania mohlo byť vykonané

prvý raz t.j. vznikla možnosť na jeho základe žalobu až po nadobudnutí splatnosti

faktúry, z ktorej jasne vyplýva aj výška plnenia.».

Odvolávajúc sa na ustanovenie Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov, ukladajúce povinnosť náležitého odôvodnenia

rozhodnutia, sťažovateľ formuloval argumenty pre opodstatnenosť svojej sťažnosti

a uviedol: „Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri

hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.

V prípade, kedy sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými

skutkovými zisteniami alebo z nich žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho

rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1

SR, resp. s Dohovoru.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

„zaručeného a ods. 2“ rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co

114/09 zo 14. apríla 2010, predmetný rozsudok zrušil a vrátil vec krajskému súdu na

ďalšie konanie a priznal mu tiež úhradu trov právneho zastúpenia.

Krajský súd v zastúpení jeho predsedom v liste sp. zn. Spr 10152/2010 doručenom

ústavnému súdu 2. novembra 2010 vo svojom stanovisku odkázal v podstate

na odôvodnenie namietaného rozsudku, z ktorého vyvodil záver, že prvostupňový súd

správne aplikoval relevantné ustanovenia ( a ), a preto

krajský súd toto rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Vychádzajúc z uvedeného

skonštatoval nedôvodnosť sťažnosti sťažovateľa a navrhol ju „zamietnuť“.

V závere listu predseda krajského súdu tiež vyjadril súhlas s upustením od ústneho

pojednávania ústavného súdu vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“).

V podaní doručenom ústavnému súdu 7. decembra 2010 súhlasil s upustením

od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ. Vo svojom vyjadrení uviedol, že

so stanoviskom krajského súdu „nemožno súhlasiť“, pretože záver namietaného

rozhodnutia nie je vecne správny. Sťažovateľ opätovne poukázal na svoju argumentáciu

formulovanú v podanom odvolaní odkazujúc aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (rozsudok sp. zn. ) a v nadväznosti na to na judikatúru ústavného

súdu (nález sp. zn. ), podľa ktorej „ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo

analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odchýlnym spôsobom bez toho,

aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade

s princípom právnej istoty v zmysle a môže tým porušiť aj právo

účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa .“

V závere sťažovateľ poukázal na okolnosť priznania náhrady trov konania žalovanej

v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. na účet jej

nového právneho zástupcu, a to aj za úkony, ktoré vykonal sťažovateľ ako jej pôvodný

právny zástupca. V tejto súvislosti sťažovateľ namietal, že ani okresný súd a ani krajský

súd na uvedenú skutočnosť neprihliadali, a to z hľadiska skúmania splnenia podmienok pre

aplikáciu ustanovenia upravujúceho zásadu „dobrých

mravov“.

Ústavný súd dospel k názoru, že od pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci a so súhlasom všetkých účastníkov konania od ústneho pojednávania

vo veci samej upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj zo súvisiaceho spisu zistil tieto

skutočnosti:

Sťažovateľ 8. februára 2007 na okresnom súde žalobou uplatnil proti žalovanej

nárok na zaplatenie sumy 866,49 € s príslušenstvom z titulu náhrady odmeny a výdavkov

za právne zastúpenie žalovanej v súdnom konaní.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 20. marca 2009 jeho žalobu zamietol.

Prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že vychádzal zo skutkového zistenia,

podľa ktorého právne zastúpenie žalovanej sťažovateľom zaniklo k 26. novembru 2003,

keď sa sťažovateľ dozvedel o skutočnosti udelenia plnej moci inému právnemu zástupcovi.

Žalovaná v konaní pred okresným súdom vzniesla námietku premlčania. V odôvodnení

okresný súd s odkazom na ustanovenia a formuloval

právne závery, že všeobecná premlčacia doba začala plynúť odo dňa, keď sa sťažovateľ

dozvedel o zániku zastúpenia, teda od 26. novembra 2003, a uplynula 26. novembra 2006.

Sťažovateľ podal žalobu až po márnom uplynutí premlčacej doby (8. februára 2007),

a keďže žalovaná vzniesla námietku premlčania, nemohol súd premlčaný nárok priznať,

a preto žalobu sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ sa proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolal, pretože nesúhlasil

so záverom okresného súdu, že uplatnený nárok bol už v čase podania žaloby premlčaný.

Sťažovateľ v odvolaní uviedol, že konajúci súd aplikoval ustanovenie § 101 Občianskeho

zákonníka nesprávne, keď za začiatok premlčacej lehoty považoval vedomosť sťažovateľa

„o zániku plnej moci“. Podľa sťažovateľa bol začiatok premlčacej lehoty viazaný na určenú

dobu splatnosti faktúry, ktorou sťažovateľ vyúčtoval žalovanej výšku trov právneho

zastúpenia. Faktúra bola vystavená 18. februára 2004 a lehota jej splatnosti, ktorá bola

určená dobou 14 dní, uplynula 4. marca 2004. Premlčacia doba preto nemohla uplynúť skôr

ako ku dňu 8. marca 2007. Nárok sťažovateľa bol uplatnený 8. februára 2007, teda ešte

pred jej uplynutím.

Podanému odvolaniu krajský súd nevyhovel a prvostupňový rozsudok ako vecne

správny potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „V predmetnej veci bolo

nepochybne preukázané, že žalobca prevzal právne zastúpenie žalovanej na základe

udeleného plnomocenstva v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava II, vedenom

pod sp. zn. proti žalovanému B., a.s., B., o zaplatení 696,810 Sk s prísl. Ako

správne zistil súd prvého stupňa, o zániku plnomocenstva sa dozvedel na pojednávaní

nariadenom na uvedenom okresnom súde dňa 26.11.2003, ktorú skutočnosť ani žalobca

nepoprel. Odvolací súd sa plne stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, že

začiatok premlčacej lehoty začal plynúť dňom, kedy sa žalobca dozvedel o tom, že jeho

právne zastúpenie žalovanej v konaní Okresného súdu Bratislava II vedenom pod sp. zn. 12

C 31/97 skončilo, t.j. dňa 26.11.2003. Trojročná všeobecná premlčacia lehota skončila

26.11.2006. Žalobca si nárok na zaplatenie odmeny za právne zastúpenie žalovanej uplatnil

žalobou podanou na súde až 8.2.2007, teda po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty.

V danom prípade sa nemožno stotožniť s právnym názorom žalobcu, že premlčacia lehota

začala plynúť až od vystavenia faktúry. o advokácii, ako aj vyhlášky

č. a neupravujú povinnosť fakturovania odmien advokátov za

poskytovanie právnej služby. Právo na zaplatenie odmeny za právnu službu vzniklo

žalobcovi v deň, keď sa dozvedel, že žalovaná poverila zastupovaním v predmetnom konaní

iného právneho zástupcu. Týmto dňom bol oprávnený vyčísliť vzniknuté trovy právneho

zastúpenia a požadovať od žalovanej ich zaplatenie.

Súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenie § 100 a § 101 Občianskeho

zákonníka, správne posúdil začiatok a koniec premlčacej lehoty, prihliadol na námietku

premlčania vznesenú žalovanou a jeho rozhodnutie, ktorým žalobu zamietol z dôvodu

premlčania nároku považuje odvolací súd za správne. So zreteľom na správne rozhodnutie

súdu prvého stupňa v merite veci, ako aj správne rozhodnutie o trovách konania, odvolací

súd postupom podľa § 219 ods. 1 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí ústavného súdu

vyplýva, že ako základné právo podľa , tak i právo podľa

dohovoru v sebe okrem iných práv a záruk (právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť

konania a pod.) zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia.

Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že „právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad.“ (Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997).

„Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval

na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument

(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný

za rozhodujúci.“ (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire

č. 303 – B).

V rámci svojej judikatúry ústavný súd vyslovil, že „Ústavný súd uznáva, že súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa je aj

právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ ().

V podanom odvolaní sťažovateľ ťažiskovo argumentoval nesprávnou aplikáciou

ustanovenia zo strany okresného súdu, ktorý považoval

za začiatok premlčacej lehoty časový moment, v ktorom sa sťažovateľ dozvedel o zániku

právneho zastúpenia žalovanej. Sťažovateľ takýto právny záver okresného súdu považoval

za nesprávny, keďže podľa jeho názoru bol začiatok premlčacej lehoty určený dňom, keď sa

„právo mohlo vykonať po prvý raz“, a takýmto bol podľa neho deň splatnosti ním

vystavenej faktúry.

Podľa ustanovenia , pokiaľ nie je v ďalších

ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo

mohlo vykonať po prvý raz.

Ustálená judikatúra všeobecných súdov považuje za začiatok premlčacej doby

moment, keď sa možno po prvý raz domáhať práva na súde žalobou bez nebezpečenstva, že

bude zamietnutá pre jej predčasnosť.

Ani okresný súd a ani krajský súd, ktorý sa s právnymi závermi prvostupňového súdu

v plnej miere stotožnil, nevysvetlili vo svojich rozhodnutiach, z akého dôvodu v prípade

sťažovateľa nebol aplikovaný výklad relevantného ustanovenia (§ 101) Občianskeho

zákonníka používaný ustálenou súdnou praxou, ktorá považuje v záväzkových právnych

vzťahoch za tento prvý deň, keď sa právo mohlo po prvý raz uplatniť na súde, spravidla

práve deň splatnosti pohľadávky. Oba súdy sa iba formálne odvolali na ustanovenie § 101

. Bez akéhokoľvek výkladu vo vzťahu k vymedzeniu počiatku

premlčacej lehoty skonštatovali, že „Právo na zaplatenie odmeny za právnu službu vzniklo

žalobcovi v deň, keď sa dozvedel, že žalovaná poverila zastupovaním v predmetnom konaní

iného právneho zástupcu“, a uvedený moment vymedzili ako skutočnosť určujúcu začiatok

premlčacej lehoty.

Na argumenty sťažovateľa týkajúce sa otázky určenia začiatku plynutia premlčacej

lehoty krajský súd nereagoval náležitou odpoveďou. Z hľadiska výsledku rozhodnutia

neboli argumenty sťažovateľa irelevantné. Ústavný súd poukazuje v tejto súvislosti okrem

ustanovenia aj na súvisiace ustanovenie , podľa

ktorého, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený

v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ

požiadal. Dikcia tohto ustanovenia sa totiž zmieňuje o okolnostiach, ktoré sa vyskytli práve

v prípade sťažovateľa. Nad rámec považuje ústavný súd za potrebné poukázať aj

na ustálenú judikatúru (R 28/1994) týkajúcu sa skutkovej situácie analogickej s prípadom

sťažovateľa, ktorá v prípade záväzkov predvídaných ustanoveniami § 563 a § 564

určuje objektívny začiatok plynutia premlčacej doby špecificky.

Keď sa konajúci súd rozhodujúci o opravnom prostriedku sťažovateľa nevysporiada

s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne alebo

nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší základné právo na súdnu

ochranu garantované .

V danom prípade krajský súd náležitú odpoveď na podstatné argumenty sťažovateľa

nepredložil, ústavný súd preto dospel k záveru, že z dôvodu takéhoto nedostatku

odôvodnenia súdneho rozhodnutia došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa

.

V závere treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach tohto prípadu ani neprislúchalo

posudzovať, či námietkam sťažovateľa podaným prostredníctvom odvolania malo, alebo

nemalo byť vyhovené. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie

o nich spĺňalo požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle

).

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody, takéto

rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe toho, že ústavný súd rozhodol o porušení označeného základného práva

sťažovateľa podľa , napadnutým rozsudkom krajského súdu, v súlade

s toto rozhodnutie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie,

v ktorom bude tento viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona

o ústavnom súde).

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal, aby mu ústavný

súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorú vyčíslil sumou 303,31

€.

Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľa

vychádzal ústavný súd z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) s tým, že predmet konania

pred ústavným súdom (konanie o sťažnosti v zmysle ) je v zásade

nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným

zadosťučinením alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným

súdom (napr. , , ).

Podľa ustanovenia § 11 ods. 3 v spojení s ustanovením § 1 ods. 3 vyhlášky je

odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon

právnej služby 1/6 z výpočtového základu. Základom na výpočet náhrady za úkon

právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná mzda zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2009 v sume 721,40 €.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2010

v konaní pred ústavným súdom predstavuje 120,23 € a hodnota režijného paušálu je

7,21 €.

Sťažovateľ v danom prípade mohol požadovať náhradu trov právneho zastúpenia

v konaní pred ústavným súdom v súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky za dva úkony

právnej služby vykonané v roku 2010 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady

s klientom, písomné podanie vo veci – sťažnosť), náhradu režijného paušálu 7,21 € za jeden

úkon podľa vyhlášky. Právny zástupca sťažovateľa je zároveň platiteľom dane z pridanej

hodnoty, preto sa odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej

hodnoty.

Ústavný súd takto priznal sťažovateľovi podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom

súde náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 303,31 €.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011