Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 125/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júna 2018 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Mojmíra

Mamojku vo veci sťažnosti , , zastúpenej

advokátom JUDr. Jánom Fečkom, advokátska kancelária, Mäsiarska 61, Košice, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 23. novembra 2016, takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 23. novembra 2016 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 23. novembra 2016

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania

v sume 374,81 € (slovom tristosedemdesiatštyri eur a osemdesiatjeden centov) na účet

jej právneho zástupcu JUDr. Jána Fečka, advokátska kancelária, Mäsiarska 59, Košice,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. marca 2017 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 23. novembra 2016 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola žalobkyňou v konaní vedenom

Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , ktorého

predmetom bolo zaplatenie sumy 615,57 € s príslušenstvom z titulu nároku na odmenu

za poskytnuté právne služby, ktoré žalovanému poskytol jej právny predchodca

ako advokát. Okresný súd v uvedenej veci rozsudkom z 20. októbra 2015 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) návrh sťažovateľky zamietol z dôvodu premlčania nároku.

Sťažovateľka podala proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie, o ktorom krajský súd

rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.

3. Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že došlo k porušeniu jej označených práv

napadnutým rozsudkom krajského súdu, pričom argumentovala tým, že tento nárok nebol

premlčaný tak, ako ho posúdil súd prvej inštancie, pretože odmena sa stala zročnou

až smrťou advokáta ako poskytovateľa právnej pomoci, teda zánikom právneho vzťahu.

Podľa názoru sťažovateľky „súd rozhodol v rozpore s doterajšou ustálenou judikatúrou a

nesprávnym ustálením a výkladom začiatku behu premlčacích lehôt podľa § 100 a § 101

obč. zákonníka, pričom dospel k nesprávnemu právnemu záveru, a tým k nezákonnému

priam protiústavnému rozhodnutiu“.

4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) uznesením č. k. -11 z 20. marca 2018 prijal sťažnosť sťažovateľky

na ďalšie konanie.

5. Následne ústavný súd 18. apríla 2018 vyzval krajský súd, aby sa vyjadril k vecnej

stránke sťažnosti, a zaslal dotknutý súdny spis a zaujal stanovisko k možnému upusteniu

od ústneho pojednávania vo veci.

6. Krajský súd doručil 14. mája 2018 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom vyjadril

súhlas s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. K jej vecnej stránke v podstatnom

uviedol:

„Krajskému súdu v Košiciach sú známe rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky

z 16. 12. 2009 sp. zn. a 30. 10. 2012 sp. zn. (ale aj

rozhodnutie Najvyššieho súdu SSR z 21. 11. 1983 sp. zn. uverejnené vo Výbere

rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR publikované pod R 28/1984, na ktoré sa

sťažovateľka odvoláva v ústavnej sťažnosti).

Do pozornosti Ústavného súdu SR dávame ale skutkové zistenie súdom prvej

inštancie, že vykonaným dokazovaním nebola preukázaná žalobkyňou tvrdená dohodnutá

splatnosť odmeny za poskytovanie právnej pomoci až po skončení zastupovania

žalovaného.“

7. Vyjadrenie krajského súdu ústavný súd zaslal 21. mája 2018 právnemu zástupcovi

sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko. Požiadal aj o vyjadrenie k možnému

upusteniu od ústneho pojednávania o sťažnosti.

8. Právny zástupca sťažovateľky doručil ústavnému súdu 30. mája 2018 súhlas

s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

9. Ústavný súd podľa upustil v danej veci

od ústneho pojednávania, pretože od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom neverejnom

zasadnutí bez prítomnosti účastníkov.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

13. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

14. Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľky, ústavný súd konštatuje,

že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, , ). Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony,

a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný

(arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní

obsahu takýchto právnych úprav ().

15. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov

je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru

ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených

v .

16. Zo sťažnosti a zo spisu krajského súdu sp. zn. ústavný súd zistil,

že krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým okresný súd žalobu sťažovateľky

zamietol. V odôvodnení svojho napadnutého rozsudku sa krajský súd stotožnil s názorom

súdu prvej inštancie, ktorý nárok sťažovateľky považoval za premlčaný. Sťažovateľka

žalobou uplatnila nárok na odmenu za poskytovanie právnych služieb. Vo veci konajúce

súdy dospeli k záveru, že nárok sa vo vzťahu ku každému jednotlivému úkonu právnej

služby začal premlčovať deň po vykonaní úkonu právnej pomoci, pretože splatnosť odmeny

nastala nasledujúci deň po vykonaní každého úkonu. Zároveň okresný súd konštatoval,

že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v konaní nebola preukázaná existencia

špeciálnej dohody, na základe ktorej odmena za poskytovanie právnej pomoci mala byť

uhradená až po skončení zastupovania žalovaného (s. 4 rozsudku okresného súdu).

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval rovnaký záver (s. 5 napadnutého

rozsudku).

17. Práve tento záver krajského súdu sťažovateľka považovala v okolnostiach

prípadu za arbitrárny, porušujúci jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj právo podľa dohovoru. Počas celého konania totiž tvrdila

a poukazovala na obsah príkaznej zmluvy, resp. plnej moci, kde predmetom príkazu bolo

zastupovanie žalovaného v konaní až do právoplatného ukončenia veci, a nie vykonanie

jednotlivých úkonov právnej služby.

18. Práve sťažovateľkou namietané skutočnosti podľa názoru ústavného súdu krajský

súd nedostatočne vyhodnotil.

19. Podľa názoru ústavného súdu právny záver okresného súdu, ako aj krajského

súdu, že žalobou uplatnený nárok je premlčaný, možno považovať za arbitrárny v rozpore

s rozhodnými skutočnosťami, ktoré v priebehu konania vyšli najavo.

20. Z obsahu napadnutého rozsudku totiž možno identifikovať rozhodné skutočnosti

pre posúdenie začiatku premlčacej doby. Právo, čo sa týka základu, sporné nebolo, príkazná

zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú, predmetom príkazu bolo poskytovanie právnych

služieb do právoplatného ukončenia veci a dohoda o splatnosti odmeny v konaní nebola

preukázaná.

21. Za daných okolností ústavný súd konštatuje, že v danom prípade bolo potrebné

identifikovať a aplikovať právne predpisy, ktoré sa na vec vzťahujú. Vo veci konajúce súdy

zhodne konštatovali, že bolo potrebné pre určenie splatnosti pohľadávky – odmeny

za poskytnutie právnych služieb okrem iného aplikovať všeobecný predpis, ktorým

v okolnostiach prípadu je v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), konkrétne ustanovenia o príkaznej zmluve

a ustanovenia o premlčaní.

22. Pri posudzovaní uplatneného nároku vo veci konajúce súdy bez ďalšieho

zjednodušene dospeli k záveru, keďže nebola preukázaná dohoda o splatnosti odmeny

za poskytovanie právnych služieb tak, ako to tvrdila sťažovateľka, splatnosť odmeny nastala

po vykonaní každého jednotlivého úkonu právnej služby samostatne bezprostredne po jeho

vykonaní. S takýmto právnym názorom sa ústavný súd v okolnostiach posudzovaného

prípadu nevie stotožniť a považuje ho za arbitrárny výklad v rozpore s relevantnými

ustanoveniami .

23. Totiž, ak neexistuje dohoda o splatnosti pohľadávky, je potrebné konštatovať,

že právo sa premlčí po uplynutí premlčacej doby, ktorá je trojročná a plynie odo dňa,

keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, pokiaľ v konkrétnych prípadoch nie je stanovené

inak (pozri ).

24. Keďže zmluvný záväzok poskytovať právne služby možno považovať za základ

záväzkovo právneho vzťahu, na ktorý dopadajú ustanovenia

o príkaznej zmluve, je v prvom rade potrebné ustáliť, čo je predmetom príkazu, pre určenie

splatnosti odmeny za poskytovanie právnych služieb. Ak predmetom príkazu je právne

zastupovanie strany v súdnom konaní do právoplatného skončenia veci, čiže nejde

o vykonanie konkrétnych úkonov právnej služby ani o postupné plnenie príkazu,

ale záväzok poskytovať právnu pomoc v súdnom konaní do jeho právoplatného skončenia,

potom právny záver vo veci konajúceho súdu, že za danej situácie každý jednotlivý úkon

právnej služby sa premlčuje samostatne, možno považovať za arbitrárny v rozpore

s rozhodnými skutočnosťami pre právne posúdenie veci a tiež s § 101 Občianskeho

zákonníka, pretože začiatok premlčacej doby vychádzajúc z predmetu príkazu možno viazať

na okamih splnenia alebo vykonania príkazu, resp. zániku príkaznej zmluvy aplikujúc

primerane ustanovenia o zániku plnomocenstva podľa 731 alebo

odvolaním príkazu podľa . Keďže v okolnostiach

posudzovanej veci došlo k zániku príkaznej zmluvy smrťou príkazníka (advokáta) ešte pred

právoplatným skončenia súdneho konania, začiatok plynutia premlčacej doby nebol

krajským súdom určený správne, pretože odmena sa stala v dôsledku absencie inej dohody

splatnou až po zániku príkaznej zmluvy.

25. Aj v konaní o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127

ods. 1 ústavný súd uplatňuje zásadu prednosti ústavne konformného výkladu,

v rámci ktorej uprednostní ten výklad právnej normy, ako aj súvisiacich právnych noriem,

ktorý zabezpečí plnohodnotnú, respektíve plnohodnotnejšiu realizáciu

garantovaných práv (, ).

26. Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa

ním v konečnom dôsledku nielen zmaril účel súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k

súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať

strane konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.

27. Úlohou všeobecných súdov nie je len vyhľadávať abstraktné pokyny zakotvené

v právnej úprave, ale hľadať ich uplatnenie v konkrétnych prípadoch tak, aby rozhodnutia

všeobecných súdov odrážali pravý zmysel nachádzania spravodlivosti.

28. Všeobecný súd poskytujúci ochranu strane konania je povinný poskytnúť

jej ju v požadovanej kvalite, ktorej zodpovedá odôvodnenie rozhodnutia reflektujúce

na všetky zásadné otázky. Ide pritom o tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania

(napr. rozhodnutia ESĽP vo veci Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997 a vo veci Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

29. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ).

30. Z uvedenej citácie vyplýva, že krajský súd sa pri rozhodovaní danej veci neriadil

týmito zásadami právneho štátu.

31. Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené

a presvedčivé. Výrok súdu je koncentrovaným vyjadrením jeho záverov vykonaných

v priebehu celého konania. Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovania

spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu ().

32. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu dostatočne nereflektoval na zásadné

a podstatné argumenty sťažovateľky ohľadom predmetu príkazu, ako aj na aplikovateľnú

judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu

Českej republiky, ktorá vzhľadom na absenciu podstatných rozdielov v právnej úprave

je aplikovateľná aj vo veci sťažovateľky, a v neposlednom rade nereflektoval ani

na rozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn. z 18. januára 2011, na ktoré

sťažovateľka v konaní poukazovala, a uprednostnil formalizmus rozhodovania, ktorý

povýšil nad zmysel súdnej ochrany, v rámci ktorej sa sťažovateľka domáhala spravodlivosti,

čo priamo súvisí s poskytovaním súdnej ochrany, a čo teda malo za následok porušenie

jej základného práva na súdnu ochranu podľa a práva podľa

dohovoru (bod 1 výroku rozhodnutia).

33. Podľa v spojení s ustanovením a

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,

že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo

slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

34. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, bolo

pre dovŕšenie ochrany porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2

, resp. podľa a , a preto zrušil

napadnutý rozsudok krajského súdu (bod 2 výroku rozhodnutia).

35. V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Krajský súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

III.

36. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

37. Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli

v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľky

si uplatnil trovy konania, ktoré však nevyčíslil.

38. Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)

v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

39. Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade

priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom

polroku 2016 v sume 884 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona

o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2017

(príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 147,33 €. Ďalej má právny

zástupca sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu za dva úkony právnej služby

podľa vyhlášky vykonané v roku 2017 po 8,84 €. Keďže právny zástupca sťažovateľky

je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, odmena a náhrady sa zvyšujú podľa § 18

ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty.

40. Ústavný súd tak priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej

sume 374,81 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s

ods. 1 ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia (bod 3 výroku tohto rozhodnutia).

41. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2018