Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)III. ÚS 125/2018
PDF · 196.79 KB
No categories available
III. ÚS 125/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júna 2018 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Mojmíra
Mamojku vo veci sťažnosti , , zastúpenej
advokátom JUDr. Jánom Fečkom, advokátska kancelária, Mäsiarska 61, Košice, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 1 Co 74/2016 z 23. novembra 2016, takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 1 Co 74/2016 z 23. novembra 2016 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 74/2016 z 23. novembra 2016
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 374,81 € (slovom tristosedemdesiatštyri eur a osemdesiatjeden centov) na účet
jej právneho zástupcu JUDr. Jána Fečka, advokátska kancelária, Mäsiarska 59, Košice,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. marca 2017 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 74/2016 z 23. novembra 2016 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola žalobkyňou v konaní vedenom
Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 36 C 284/2012, ktorého
predmetom bolo zaplatenie sumy 615,57 € s príslušenstvom z titulu nároku na odmenu
za poskytnuté právne služby, ktoré žalovanému poskytol jej právny predchodca
ako advokát. Okresný súd v uvedenej veci rozsudkom z 20. októbra 2015 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) návrh sťažovateľky zamietol z dôvodu premlčania nároku.
Sťažovateľka podala proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie, o ktorom krajský súd
rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.
3. Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že došlo k porušeniu jej označených práv
napadnutým rozsudkom krajského súdu, pričom argumentovala tým, že tento nárok nebol
premlčaný tak, ako ho posúdil súd prvej inštancie, pretože odmena sa stala zročnou
až smrťou advokáta ako poskytovateľa právnej pomoci, teda zánikom právneho vzťahu.
Podľa názoru sťažovateľky „súd rozhodol v rozpore s doterajšou ustálenou judikatúrou a
nesprávnym ustálením a výkladom začiatku behu premlčacích lehôt podľa § 100 a § 101
obč. zákonníka, pričom dospel k nesprávnemu právnemu záveru, a tým k nezákonnému
priam protiústavnému rozhodnutiu“.
4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) uznesením č. k. III. ÚS 125/2018-11 z 20. marca 2018 prijal sťažnosť sťažovateľky
na ďalšie konanie.
5. Následne ústavný súd 18. apríla 2018 vyzval krajský súd, aby sa vyjadril k vecnej
stránke sťažnosti, a zaslal dotknutý súdny spis a zaujal stanovisko k možnému upusteniu
od ústneho pojednávania vo veci.
6. Krajský súd doručil 14. mája 2018 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom vyjadril
súhlas s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. K jej vecnej stránke v podstatnom
uviedol:
„Krajskému súdu v Košiciach sú známe rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky
z 16. 12. 2009 sp. zn. 33Cdo 1475/2008 a 30. 10. 2012 sp. zn. 33Cdo 4319/2011 (ale aj
rozhodnutie Najvyššieho súdu SSR z 21. 11. 1983 sp. zn. 7Cz 26/83 uverejnené vo Výbere
rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR publikované pod R 28/1984, na ktoré sa
sťažovateľka odvoláva v ústavnej sťažnosti).
Do pozornosti Ústavného súdu SR dávame ale skutkové zistenie súdom prvej
inštancie, že vykonaným dokazovaním nebola preukázaná žalobkyňou tvrdená dohodnutá
splatnosť odmeny za poskytovanie právnej pomoci až po skončení zastupovania
žalovaného.“
7. Vyjadrenie krajského súdu ústavný súd zaslal 21. mája 2018 právnemu zástupcovi
sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko. Požiadal aj o vyjadrenie k možnému
upusteniu od ústneho pojednávania o sťažnosti.
8. Právny zástupca sťažovateľky doručil ústavnému súdu 30. mája 2018 súhlas
s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
9. Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci
od ústneho pojednávania, pretože od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom neverejnom
zasadnutí bez prítomnosti účastníkov.
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
13. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
14. Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľky, ústavný súd konštatuje,
že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 391/09). Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony,
a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný
(arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní
obsahu takýchto právnych úprav (II. ÚS 348/08).
15. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov
je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností
prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných
a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru
ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených
16. Zo sťažnosti a zo spisu krajského súdu sp. zn. 1 Co 74/2016 ústavný súd zistil,
že krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým okresný súd žalobu sťažovateľky
zamietol. V odôvodnení svojho napadnutého rozsudku sa krajský súd stotožnil s názorom
súdu prvej inštancie, ktorý nárok sťažovateľky považoval za premlčaný. Sťažovateľka
žalobou uplatnila nárok na odmenu za poskytovanie právnych služieb. Vo veci konajúce
súdy dospeli k záveru, že nárok sa vo vzťahu ku každému jednotlivému úkonu právnej
služby začal premlčovať deň po vykonaní úkonu právnej pomoci, pretože splatnosť odmeny
nastala nasledujúci deň po vykonaní každého úkonu. Zároveň okresný súd konštatoval,
že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v konaní nebola preukázaná existencia
špeciálnej dohody, na základe ktorej odmena za poskytovanie právnej pomoci mala byť
uhradená až po skončení zastupovania žalovaného (s. 4 rozsudku okresného súdu).
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval rovnaký záver (s. 5 napadnutého
rozsudku).
17. Práve tento záver krajského súdu sťažovateľka považovala v okolnostiach
prípadu za arbitrárny, porušujúci jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Počas celého konania totiž tvrdila
a poukazovala na obsah príkaznej zmluvy, resp. plnej moci, kde predmetom príkazu bolo
zastupovanie žalovaného v konaní až do právoplatného ukončenia veci, a nie vykonanie
jednotlivých úkonov právnej služby.
18. Práve sťažovateľkou namietané skutočnosti podľa názoru ústavného súdu krajský
súd nedostatočne vyhodnotil.
19. Podľa názoru ústavného súdu právny záver okresného súdu, ako aj krajského
súdu, že žalobou uplatnený nárok je premlčaný, možno považovať za arbitrárny v rozpore
s rozhodnými skutočnosťami, ktoré v priebehu konania vyšli najavo.
20. Z obsahu napadnutého rozsudku totiž možno identifikovať rozhodné skutočnosti
pre posúdenie začiatku premlčacej doby. Právo, čo sa týka základu, sporné nebolo, príkazná
zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú, predmetom príkazu bolo poskytovanie právnych
služieb do právoplatného ukončenia veci a dohoda o splatnosti odmeny v konaní nebola
preukázaná.
21. Za daných okolností ústavný súd konštatuje, že v danom prípade bolo potrebné
identifikovať a aplikovať právne predpisy, ktoré sa na vec vzťahujú. Vo veci konajúce súdy
zhodne konštatovali, že bolo potrebné pre určenie splatnosti pohľadávky – odmeny
za poskytnutie právnych služieb okrem iného aplikovať všeobecný predpis, ktorým
v okolnostiach prípadu je zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), konkrétne ustanovenia o príkaznej zmluve
a ustanovenia o premlčaní.
22. Pri posudzovaní uplatneného nároku vo veci konajúce súdy bez ďalšieho
zjednodušene dospeli k záveru, keďže nebola preukázaná dohoda o splatnosti odmeny
za poskytovanie právnych služieb tak, ako to tvrdila sťažovateľka, splatnosť odmeny nastala
po vykonaní každého jednotlivého úkonu právnej služby samostatne bezprostredne po jeho
vykonaní. S takýmto právnym názorom sa ústavný súd v okolnostiach posudzovaného
prípadu nevie stotožniť a považuje ho za arbitrárny výklad v rozpore s relevantnými
ustanoveniami Občianskeho zákonníka.
23. Totiž, ak neexistuje dohoda o splatnosti pohľadávky, je potrebné konštatovať,
že právo sa premlčí po uplynutí premlčacej doby, ktorá je trojročná a plynie odo dňa,
keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, pokiaľ v konkrétnych prípadoch nie je stanovené
inak (pozri § 101 Občianskeho zákonníka).
24. Keďže zmluvný záväzok poskytovať právne služby možno považovať za základ
záväzkovo právneho vzťahu, na ktorý dopadajú ustanovenia Občianskeho zákonníka
o príkaznej zmluve, je v prvom rade potrebné ustáliť, čo je predmetom príkazu, pre určenie
splatnosti odmeny za poskytovanie právnych služieb. Ak predmetom príkazu je právne
zastupovanie strany v súdnom konaní do právoplatného skončenia veci, čiže nejde
o vykonanie konkrétnych úkonov právnej služby ani o postupné plnenie príkazu,
ale záväzok poskytovať právnu pomoc v súdnom konaní do jeho právoplatného skončenia,
potom právny záver vo veci konajúceho súdu, že za danej situácie každý jednotlivý úkon
právnej služby sa premlčuje samostatne, možno považovať za arbitrárny v rozpore
s rozhodnými skutočnosťami pre právne posúdenie veci a tiež s § 101 Občianskeho
zákonníka, pretože začiatok premlčacej doby vychádzajúc z predmetu príkazu možno viazať
na okamih splnenia alebo vykonania príkazu, resp. zániku príkaznej zmluvy aplikujúc
primerane ustanovenia o zániku plnomocenstva podľa 731 Občianskeho zákonníka alebo
odvolaním príkazu podľa § 732 Občianskeho zákonníka. Keďže v okolnostiach
posudzovanej veci došlo k zániku príkaznej zmluvy smrťou príkazníka (advokáta) ešte pred
právoplatným skončenia súdneho konania, začiatok plynutia premlčacej doby nebol
krajským súdom určený správne, pretože odmena sa stala v dôsledku absencie inej dohody
splatnou až po zániku príkaznej zmluvy.
25. Aj v konaní o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127
ods. 1 ústavy ústavný súd uplatňuje zásadu prednosti ústavne konformného výkladu,
v rámci ktorej uprednostní ten výklad právnej normy, ako aj súvisiacich právnych noriem,
ktorý zabezpečí plnohodnotnú, respektíve plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou
garantovaných práv (IV. ÚS 96/06, II. ÚS 148/06).
26. Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa
ním v konečnom dôsledku nielen zmaril účel súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k
súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať
strane konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.
27. Úlohou všeobecných súdov nie je len vyhľadávať abstraktné pokyny zakotvené
v právnej úprave, ale hľadať ich uplatnenie v konkrétnych prípadoch tak, aby rozhodnutia
všeobecných súdov odrážali pravý zmysel nachádzania spravodlivosti.
28. Všeobecný súd poskytujúci ochranu strane konania je povinný poskytnúť
jej ju v požadovanej kvalite, ktorej zodpovedá odôvodnenie rozhodnutia reflektujúce
na všetky zásadné otázky. Ide pritom o tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania
(napr. rozhodnutia ESĽP vo veci Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997 a vo veci Higgins
c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
29. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
30. Z uvedenej citácie vyplýva, že krajský súd sa pri rozhodovaní danej veci neriadil
týmito zásadami právneho štátu.
31. Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené
a presvedčivé. Výrok súdu je koncentrovaným vyjadrením jeho záverov vykonaných
v priebehu celého konania. Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovania
spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu (III. ÚS 311/07).
32. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu dostatočne nereflektoval na zásadné
a podstatné argumenty sťažovateľky ohľadom predmetu príkazu, ako aj na aplikovateľnú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu
Českej republiky, ktorá vzhľadom na absenciu podstatných rozdielov v právnej úprave
je aplikovateľná aj vo veci sťažovateľky, a v neposlednom rade nereflektoval ani
na rozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn. III. ÚS 339/2010 z 18. januára 2011, na ktoré
sťažovateľka v konaní poukazovala, a uprednostnil formalizmus rozhodovania, ktorý
povýšil nad zmysel súdnej ochrany, v rámci ktorej sa sťažovateľka domáhala spravodlivosti,
čo priamo súvisí s poskytovaním súdnej ochrany, a čo teda malo za následok porušenie
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (bod 1 výroku rozhodnutia).
33. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b)
zákona o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,
že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo
slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
34. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, bolo
pre dovŕšenie ochrany porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2
ústavy, resp. podľa § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde, a preto zrušil
napadnutý rozsudok krajského súdu (bod 2 výroku rozhodnutia).
35. V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
III.
36. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
37. Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli
v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľky
si uplatnil trovy konania, ktoré však nevyčíslil.
38. Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)
v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
39. Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade
priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom
polroku 2016 v sume 884 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona
o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2017
(príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 147,33 €. Ďalej má právny
zástupca sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu za dva úkony právnej služby
podľa vyhlášky vykonané v roku 2017 po 8,84 €. Keďže právny zástupca sťažovateľky
je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, odmena a náhrady sa zvyšujú podľa § 18
ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty.
40. Ústavný súd tak priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej
sume 374,81 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 255
ods. 1 Civilného sporového poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia (bod 3 výroku tohto rozhodnutia).
41. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. júna 2018