Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 249/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

JUDr. Mgr. Radimom Komkom, Advokátska kancelária, Hlavná 27, Prešov, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove

č. k. z 26. augusta 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

8. decembra 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. Mgr. Radimom Komkom, Advokátska kancelária, Hlavná

27, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11

Co/122/2013 136 z 26. augusta 2014.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«... Sťažovateľ sa svojou žalobou podanou na Okresnom súde Prešov dňa 4.12.2012

domáhal, aby súd uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu

2.743,42 Eur s 9% úrokom z omeškania ročne za obdobie od 21.2.2012 do zaplatenia, ako

aj náhrady trov konania z dôvodu, že ako právny zástupca žalovaného v konaní vedenom na

Okresnom súde Prešov pod sp. zn. , poskytol služby právneho zastúpenia,

za ktoré mu vystavil v zmysle uzavretej písomnej dohody o poskytnutí právnej pomoci

vyúčtovanie odmien a výdavkov za advokátske úkony dňa 6.2.2012 na celkovú sumu

2.743,42 Eur. Vyúčtovanie sa stalo splatným dňa 20.2.2012.

Okresný súd Prešov dňa 20.12.2012 vo veci vydal platobný rozkaz sp. zn. 7Ro

253/2012 7, ktorým uložil žalovanému povinnosť, aby do 15 tich dní odo dňa doručenia

platobného rozkazu zaplatil žalobcovi sumu 2.743,42 Eur s 9% úrokom z omeškania ročne

z dlžnej sumy od 21.2.2012 do zaplatenia, ako aj nahradil žalovanému trovy konania

vo výške 164,50 Eur.

Žalovaný v zákonnej lehote proti platobnému rozkazu podal odpor, v ktorom vzniesol

námietku premlčania.

Okresný súd v Prešove po vykonanom dokazovaní, a to najmä výsluchom účastníkov

konania, oboznámením plnomocenstva, ako aj zmluvy o poskytnutí právnej pomoci,

na pojednávaní konanom dňa 28.6.2013 vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu zamietol

a zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému na účet jeho právneho zástupcu trovy právneho

zastúpenia vo výške 2.176,03 Eur a iné trovy konania vo výške 669,09 Eur, všetko do troch

dní od právoplatnosti rozsudku.

Sťažovateľ podal proti rozsudku súdu I. stupňa Okresného súdu Prešov sp. zn.

zo dňa 28.6.2013 v zákonnej lehote odvolanie (25.9.2013), o ktorom

odvolací súd, Krajský súd v Prešove bez nariadenia odvolacieho pojednávania rozsudkom

sp. zn. 136 zo dňa 26.8.2014 rozhodol tak, že potvrdil rozsudok súdu

I. stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby, zmenil rozsudok súdu I. stupňa vo výroku o trovách

konania tak, že žalovanému ich náhradu nepriznal a nepriznal žalovanému náhradu trov

odvolacieho konania.

Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 136 zo dňa 26.8.2014 bol

doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 7.10.2014.

Krajský súd v Prešove svoj rozsudok sp. zn. 136 zo dňa 26.8.2014,

ktorým potvrdil zamietavý rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. zo dňa

28.6.2013 odôvodnil tým, že sa stotožnil s právnym záverom súdu I. stupňa, osvojil si

skutkový stav veci, ktorý mal byť náležité zistený a vyvodil svoj právny záver v tom, že nárok

žalobcu je premlčaný.

Mal za nepochybne preukázané, že žalobca poskytol žalovanému právnu službu

vo viacerých právnych veciach, ako aj v právnej veci vedenej na Okresnom súde Prešov

v konaní pod sp. zn. , ktorá bola právoplatne skončená dňa 7.3.2005 a keďže

vyúčtovanie odmien a výdavkov zo strany žalobcu bolo žalovanému uskutočnené až dňa

6.2.2012, ktoré sa stalo splatným dňa 20.2.2012, nárok žalobcu je s poukazom na ust. § 101

premlčaný, pretože premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo

vykonať po prvý raz.

Krajský súd Prešov svoj potvrdzujúci rozsudok ďalej odôvodnil tým, že splatnosť

záväzku je určená buď dohodou a vyplýva zo zmluvy, právneho predpisu alebo rozhodnutia

splniť svoj záväzok alebo ak nie je takto určená, vyvolá ju veriteľ tým, že dlžníka o plnenie

požiada ( ).

Krajský súd Prešov prijal záver, že okamžik splatnosti práva na splnenie, ktorý má

rozhodujúci význam pre posúdenie, či a kedy nastáva actio nata pre začiatok behu

premlčacej doby alebo pre začiatok omeškania dlžníka, pri akceptácii splatnosti dlhu

ponechaného na vôli veriteľa, kedy tento môže dlžníka požiadať o splnenie kedykoľvek (čo

bolo predmetom tohto súdneho konania a tvrdením sťažovateľa), v prejednávanej veci by

tak podľa názoru Krajského súdu Prešov... „došlo k neprípustnému posunutiu začiatku behu

premlčacej doby, prakticky na neobmedzenú dobu“...

Podľa názoru krajského súdu premlčacia doba mala začať plynúť už odo dňa

nasledujúceho po tom, že právo na odmenu objektívne vzniklo, pretože týmto dňom mohol

advokát svoje právo vykonať a uplatniť ho žalobou na súde.

Ďalej krajský súd dokonca zdôraznil tú okolnosť, že v prípade zreteľného

odďaľovania výzvy v zmysle a v závislosti na konkrétnych okolnostiach, môže súd

aplikovať ust. .

S takýmto právnym záverom a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove nemožno

súhlasiť a treba ho považovať sa svojvoľný, zjavne neodôvodnený, ako aj ústavne

nekonformný...»

Sťažovateľ vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný

súd vydal takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo zaručené v SR

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu Prešov, sp. zn. zo dňa 26.8.2014 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. zo dňa 26.8.2014 zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd Prešov je povinný uhradiť trovy konania ,

ktoré je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa advokátovi JUDr. Mgr. Radimovi

Komkovi, Prešov, Hlavná 27 na účet založený v ,

vo výške 284,08 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené

inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý

raz.

Podľa ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený

právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa

po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

Podľa výkon práv a povinností vyplývajúcich

z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv

a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa pre zánik príkaznej zmluvy sa použijú

primerane ustanovenia o zániku plnomocenstva (§ 33b).

Podľa plnomocenstvo zanikne

a) vykonaním úkonu, na ktorý bolo obmedzené,

b) ak ho splnomocniteľ odvolal,

c) ak ho vypovedal splnomocnenec,

d) ak splnomocnenec zomrie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu č. k. z 26. augusta 2014, ktorým bol

potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 93

z 28. júna 2013.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že

k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie

a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.

Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť

konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy

takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov

základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon

a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné

záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú

ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto

konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania

uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom

ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd

z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci

(, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese

vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny

postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov

zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje

aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich

využitia v súlade s procesnými predpismi.

Účelom je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu

alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené

umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom

účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej

efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými

oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo

na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

Z judikatúry ESĽP, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“,

ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať

rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca

k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej

podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje

právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje

primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin

c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa

povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, § 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej

veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,

ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať

záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že rozsudok krajského súdu má

arbitrárny charakter, je nedostatočne odôvodnený a krajský súd sa nevysporiadal

so všetkými argumentmi sťažovateľa. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd nesprávne

posúdil otázku začiatku plynutia premlčacej doby. V dôsledku toho malo dôjsť podľa

sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku č. k. z 26. augusta

2014 krajský súd uviedol:

„... Nosnou odvolacou námietkou žalobcu je tvrdenie, že jeho nárok nie je

premlčaný, že premlčacia lehota začala plynúť až od splatnosti faktúry vystavenej dňa

6.2.2012, splatnej 20.2.2012 na sumu 2.743,42 eur.

Odvolací súd sa však stotožňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa. Skutkový

stav veci bol náležite zistený a správne bol vyvodený aj právny záver o tom, že nárok

žalobcu je premlčaný. Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že žalobca poskytol

žalovanému právnu službu v právnej veci vedenej na Okresnom súde

v Prešove a v právnej veci vedenej na tom istom súde. Z týchto spisov je zrejmé,

že vec sp. zn. bola právoplatne skončená 7.3.2005 a vec sp. zn.

bola právoplatne skončená 23.1.2006. Nárok žalobcu na zaplatenie odmeny podlieha

premlčaniu a podľa , pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach

uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať

po prvý raz. V danom prípade vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným išlo o zmluvný vzťah

z príkaznej zmluvy podľa a nasl. , pričom podľa

pre zánik príkaznej zmluvy sa použijú primerane ustanovenia

o zániku plnomocenstva (§ 33b). Podľa tohto ustanovenia, plnomocenstvo zanikne

a) vykonaním úkonu, na ktorý bolo obmedzené,

b) ak ho splnomocniteľ odvolal,

c) ak ho vypovedal splnomocnenec,

d) ak splnomocnenec zomrie.

V konkrétnom prípade teda plnomocenstvo zaniklo vykonaním úkonu, na ktorý bolo

obmedzené. Žalobcovi nepochybne vzniklo právo na zaplatenie odmeny za poskytnuté

právne služby a v danom prípade bolo treba riešiť otázku, kedy toto právo mohlo byť

vykonané po prvýkrát. Všeobecne platí, že právo môže byť vykonané po prvýkrát, ako náhle

vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu, inými slovami povedané, ako náhle nastane

okamžik, kedy je actio nata. Tento okamžik nastáva splatnosťou dlhu, t.j. dňom, kedy mal

dlžník povinnosť po prvýkrát splniť dlh. Tento deň je potom začiatkom behu premlčacej

doby v zmysle . Ak môže veriteľ vyvolať splatnosť dlhu, ak teda

môže požiadať dlžníka o splnenie dlhu, potom objektívne posudzované môže svoje právo aj

vykonať, teda podať žalobu na súde. Splatnosť záväzku je určená buď dohodou, ktoré je

dlžník povinný podľa zmluvy, právneho predpisu alebo rozhodnutia splniť svoj záväzok

alebo ak nie je takto určená, vyvolá ju veriteľ tým, že dlžníka o plnenie požiada (§ 563

). Okamžik splatnosti práva na plnenie má rozhodujúci význam

najmä pre posúdenie, či a kedy nastáva actio nata pre začiatok behu premlčacej doby alebo

pre začiatok omeškania dlžníka. Ak je splatnosť dlhu ponechaná na vôli veriteľa, môže tento

dlžníka požiadať o splnenie kedykoľvek. Ak by sa však akceptoval názor o viazanosti

začiatku behu premlčacej doby na deň splatnosti dlhu, t.j. až na deň, kedy je prvým dňom po

tom, čo ho o plnenie veriteľ požiada, v konkrétnom prípade, by tak došlo k neprípustnému

posunutiu začiatku behu premlčacej doby, prakticky na neobmedzenú dobu. Z tohto dôvodu

okolnosť, kedy žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie odmeny a urobil ju tak splatnou,

nie je z hľadiska premlčania určujúca. Premlčacia doba totiž začne plynúť už odo dňa

nasledujúceho po tom, čo právo na odmenu objektívne vzniklo, pretože týmto dňom mohol

advokát svoje právo vykonať a uplatniť ho žalobou na súde. V prípade, že právny vzťah

založený zmluvou o poskytnutí právnych služieb zanikol splnením, vzniklo žalobcovi právo

na odmenu dňom splnenia. Z tohto dôvodu, ak súd prvého stupňa dôvodil, že právny vzťah

žalovaný medzi účastníkmi príkaznou zmluvou zanikol vykonaním všetkej činnosti, u ktorej

sa príkazník zaviazal, t. j. zanikol splnením, a to ku dňu nadobudnutia právoplatnosti

spomínaných rozhodnutí, t. j. 7.3.2005 vo veci a 23.1.2006 vo veci

a tieto dni boli určujúce pre začiatok trojročnej premlčacej doby, je jeho

záver o premlčaní práva na odmenu uplatneného žalobou podanou dňa 4.12.2012 v súlade

so zákonom.

Odvolací súd zdôrazňuje tú okolnosť, ,že v prípade zreteľného oddiaľovania výzvy

v zmysle a v závislosti na konkrétnych okolnostiach môže súd

aplikovať ust. , podľa ktorého výkon práva a povinnosti

vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, a teda

odmietnuť ochranu výkonu práva veriteľa uplatneného po neodôvodnene dlhej dobe

po zániku príkaznej zmluvy.

Odvolací súd rešpektuje pri svojom rozhodnutí Nález Ústavného súdu SR

zo dňa 18.1.2011 a závery v ňom vyslovené, avšak so zreteľom

na okolnosti tohto prípadu, kedy od zániku príkaznej zmluvy až po výzvu na plnenie

uplynula doba, kedy išlo o zreteľné oddiaľovanie výzvy na plnenie, mal za to, že záver

o premlčaní nároku žalobcu je správny.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku

o zamietnutí žaloby...“

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom

rozsudku zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými

odvolacími námietkami sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdil ako vecne správny. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno podľa

názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký,

ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú

podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Sťažovateľ poukazoval v sťažnosti na to, že krajský súd rozhodol v rozpore s nálezom

ústavného súdu sp. zn. z 18. januára 2011, ktorý podľa jeho názoru riešil

obdobný prípad. Podľa názoru ústavného súdu však predmetný nález nemá obdobný

skutkový základ ako sťažnosť sťažovateľa. V náleze ústavného súdu je riešený prípad úhrady

trov konania, v ktorom došlo k zániku právneho zastúpenia z dôvodu, že klient poveril

právnym zastúpením iného právneho zástupcu a právny zástupca trovy vyúčtoval a faktúru

vystavil ešte pred uplynutím 3 ročnej lehoty od skončenia právneho zastúpenia. Krajský súd

sa v závere odôvodnenia napadnutého rozsudku vyporiadal s nálezom ústavného súdu sp.

zn. z 18. januára 2011, na ktorý poukazoval sťažovateľ.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu č. k. z 26. augusta 2014 a základným právom na súdnu

ochranu podľa a právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na

základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol

dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosť sťažovateľa, v ktorej namieta porušenie svojich práv rozsudkom krajského súdu č.

k. z 26. augusta 2014, podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými

sťažovateľom v jeho odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa ústavný súd v súlade

so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého rozsudku

krajského súdu č. k. z 26. augusta 2014, vrátenie veci na ďalšie

konanie okresnému súdu a priznanie úhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015