Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/234/2009

R o z s u d o k

V m e n e S l o v e n s k e j r e p u b l i k y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava

Górásza a sudcov JUDr. Ley Stovičkovej a JUDr. I. Machyniaka v právnej veci navrhovateľov 1/

P. K., bývajúceho v S.S. a 2/ H. K., bývajúcej v S.S., oboch zastúpených JUDr. J. H.,

advokátom, so sídlom v B., proti odporcom 1/ I. H., bývajúcemu v B., D. a 2/ P. H., bývajúcemu

v B., o určenie vlastníctva, vedenej na Okresnom súde Malacky pod sp.zn. ,

predtým na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn. o dovolaní navrhovateľov proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 15. októbra 2008 sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Odporcom 1/ a 2/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo 16. januára 2006 č.k. MA -224 určil,

že navrhovatelia 1/ a 2/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti nachádzajúcej sa

v katastrálnom území M. I., obec S.S. zapísanej na LV č. X. Krajského úradu v B., Správy

katastra M. ako parcela č. X.X. - orná pôda o výmere X. m2 v podiele X. a uložil odporcom

2

povinnosť zaplatiť navrhovateľom náhradu trov konania 12 107,-- Sk. Považujúc splnenou

jednu z podmienok úspešnosti určovacej žaloby, naliehavý právny záujem na požadovanom

určení, následne dospel k záveru, že navrhovatelia nadobudli bezpodielové spoluvlastníctvo k

spornej nehnuteľnosti vydržaním, pretože ju užívali v dobrej viere nerušene od roku 1979

minimálne po dobu 20 rokov. Podmienky nastúpenia do oprávnenej držby v roku 1979 právne

posúdil podľa ustanovení v spojení s č.

v znení účinného od 1. apríla 1983. Vychádzal zo

skutočnosti, že navrhovatelia a Š. K. s manželkou v roku 1979 uzavreli s právnymi predchodcami

odporcov, Š. H. a jeho manželkou M. kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bola nehnuteľnosť -

pozemok parcela č. X. záhrada o výmere X. m2 za kúpnu cenu 17 604,-- Sk. Záver o uzavretí

kúpnej zmluvy vyvodil z Dotazníka a čestného vyhlásenia z 3.10.1979 spísaného za účelom

registrácie a spoplatnenia zmluvy navrhovateľmi, Š. K. s manželkou a Š. H. s manželkou M.,

schváleného R.. Vzal do úvahy tiež potvrdenie z 25.9.1979 podpísané navrhovateľom 1/, Š. K. a

Š. H. (otcom odporcov) o prevzatí 21 400,-- Sk Š. H. titulom zálohy kúpnej ceny záhrady „P.“

v katastrálnom území M., z ktorého záväzok Š. H. vrátiť prevzatú finančnú čiastku v prípade

neuskutočnenia prevodu pozemku do 31.10.1979 považoval nesplneným. K registrácii prevodu

vlastníctva pozemku vedeného ako parcela č. X. zo Š. H. a jeho manželky M. na navrhovateľov

nedošlo, ktorý postup bol podľa jeho názoru v súlade s ustanovením § 198 a nasl. Občianskeho

účinného v čase uzavretia kúpnej zmluvy. Keďže v zmysle tohto

ustanovenia nemohol občan nadobudnúť do vlastníctva pozemok, ale len právo osobného

užívania pozemku do výmery, ktorá nesmela presiahnuť X. m2, právni predchodcovia odporcov,

Š. H. s manželkou M., predali vtedajšiemu Miestnemu národnému výboru v S. (MsNV) časť

pozemku vedeného ako parcela č. X. o výmere X. m2 pre potreby výstavby rodinných domov.

Následne MsNV v S. pridelil navrhovateľom z tejto výmery časť o výmere X. m2 a zvyšok X.

m2 Š. K. s manželkou. Právne následky vydržania predmetnej nehnuteľnosti posúdil podľa § 134

ods. 1 účinného od 1. januára 1992.

Vychádzal zo skutočností, že nehnuteľnosť - celý pozemok vedený ako parcela č. X.

navrhovatelia nerušene užívali od roku 1979 do roku 1987 (počas rokov 1987 - 1990

nehnuteľnosť čiastočne užíval Š.M., š.p., S.), a časti z nej, vedené katastrom nehnuteľností ako

parcela č. X./X. a v súčasnosti ako parcela č. X.X., ku ktorej žiadajú navrhovatelia určiť

3

vlastníctvo, minimálne po dobu 20 rokov, do roku 1999. Navrhovatelia si v r. 1982 nehnuteľnosť

v osobnom vlastníctve vedenú ako parcela č. X./X. spolu s nehnuteľnosťou parcela č. X.X.

oplotili. Rozhodnutie o práve na náhradu trov konania odôvodnil ustanovením

a úspešnosťou navrhovateľov v konaní.

Krajský súd v Bratislave o odvolaní odporcov rozhodol rozsudkom z 15. októbra 2008

sp.zn. , ktorým rozsudok súdu prvého stupňa v súlade s ustanovením

zmenil a návrh navrhovateľov zamietol a odporcom nepriznal náhradu trov konania. Na rozdiel

od súdu prvého stupňa dospel k záveru o nesplnení dobromyseľnosti navrhovateľov, jednej

z podmienok kvalifikovanej držby. Pre splnenie podmienok držby nepostačuje len faktické

užívanie predmetnej nehnuteľnosti, ale držiteľ musí byť vzhľadom ku všetkým okolnostiam

dobromyseľný. Vnútorné psychické presvedčenie navrhovateľov nemalo základ v určitej

konkrétnej objektívnej skutočnosti, ktorú inak za právny titul nadobudnutia vlastníctva uznáva

právo, ale naopak zo všetkých konkrétnych skutočností, ktoré vyplynuli z dokazovania, mal

preukázaným, že ich vnútorné psychické presvedčenie nemalo reálny objektívny základ.

Vychádzal z obsahu Dotazníka a čestného vyhlásenia z 3.10.1979, podľa ktorého údaje v ňom

uvedené slúžili na podklad na napísanie zmluvy alebo vyplývajúce zo zmluvy už napísanej, preto

navrhovatelia nemohli nadobudnúť dojem, že došlo k prevodu nehnuteľnosti, a navyše len

na nich, keďže nadobúdateľmi mali byť okrem nich aj S. K. s manželkou. Ani z potvrdenia

z 25.9.1979 o prevzatí 21 400,-- Sk Š. H. od navrhovateľa 1/ a S. K. nevyplýva, že záloha bola

poskytnutá na kúpu spornej nehnuteľnosti. O tom, že navrhovatelia nemohli nadobudnúť

presvedčenie, že im sporná nehnuteľnosť po práve patrí, svedčí aj výpoveď samotného

navrhovateľa 1/, že sa so Š. H. a jeho manželkou dohodli, že im odpredajú celú parcelu č. X.,

avšak pani N. z evidencie nehnuteľností navrhovateľovi 1/ uviedla, že môže dostať len výmeru na

stavebný pozemok, preto uzavreli 9.4.1980 dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku

parcela č. X./X.. I keď si navrhovatelia oplotením v r. 1982 pripojili k svojmu pozemku aj časť

v súčasnosti vedenú ako parcela č. X.X., a aj keď ju užívali, už len z dôvodu nesplnenia

podmienky dobromyseľnosti, bez preukazovania spôsobilosti predmetu vydržania a splnenia

vydržacej doby, nemohli nadobudnúť predmetnú nehnuteľnosť do vlastníctva vydržaním.

Rozhodnutie o práve na náhradu trov konania odôvodnil ustanovením v

zmysle v spojení s ustanovením , a neuplatnením náhrady

trov konania úspešnými odporcami.

Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (odvolacieho súdu) podali dovolanie

navrhovatelia, ktorí navrhli rozsudok odvolacieho súdu zmeniť tak, že sa rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdí ( ). Dovolací návrh odôvodnili nesprávnosťou dovolaním

napadnutého rozhodnutia spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení správne zisteného

skutkového stavu. Dovolatelia vyslovili názor, že vzhľadom k splneniu všetkých podmienok

vydržania, nadobudli v roku 1991 ex lege vlastníctvo k pozemku o výmere X. m2 vydržaním.

Podľa dovolateľov vzhľadom k pochybnostiam odvolacieho súdu o oprávnenosti ich držby, mal

postupovať odvolací súd v súlade s vyvrátiteľnou právnou domnienkou, a posúdiť ich držbu

oprávnenou. Nehnuteľnosť, ku ktorej žiadajú určiť vlastníctvo, neužíval okrem nich od roku 1979

nikto iný. Z okolnosti, že v roku 1982 požiadali o oplotenie pozemku, vrátane požadovanej

nehnuteľnosti, vyplýva nielen ich subjektívne presvedčenie o dobrej viere, že im nehnuteľnosť

vlastnícky patrí, ale aj ich objektivizovaný psychický stav vzhľadom k tomu, že predmetný

pozemok v tom čase nemal vo finančnom vyjadrení žiadnu hodnotu. Ak by odporcovia namietali

dobromyseľnosť držiteľov (musí ísť o návrh - námietku), museli by neoprávnenosť držby

preukázať. Odvolací súd nesprávne nezohľadnil, že právny predchodca odporcov prevzal

od navrhovateľov kúpnu cenu pozemku (21 400,-- Kčs) po dohode o tvorbe kúpnej ceny 6,-- Kčs

za 1 m2. Napokon v čase, keď sa začala vykupovať v S. orná pôda s výhľadom na zmenu

územného plánu a na budúcu bytovú výstavbu po uplynutí vydržacej doby, právny predchodca

odporcov nepoprel kúpu nehnuteľnosti, spochybnil len výšku kúpnej ceny. Úvahu odvolacieho

súdu o tom, že nedošlo k registrácii dohody o predaji záhrady o výmere X. m2, označil

neprofesionálnou, majúcou za následok spochybnenie záverov rozsudku odvolacieho súdu,

pretože ornú pôdu bolo možné odpredať v rozhodnom období iba štátu alebo štátom poverenej

socialistickej organizácii. Uplatnili si náhradu trov dovolacieho konania.

Odporcovia sa k dovolaniu navrhovateľov nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení, že

dovolanie podali účastníci konania ( ), ktorí sú riadne zastúpení (

), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (

), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu podľa a dospel k záveru, že

dovolanie navrhovateľov nie je dôvodné.

Z ustanovenia vyplýva, že dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Podľa ustanovenia dovolanie možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní

došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmať

len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím

dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil ( ). Dovolací súd

nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2

písm. a/ až d/ Ak nejde o vady uvedené v neprihliada na vady konania, ktoré

neboli uplatnené v dovolaní, ibaže by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ).

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté

niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia

(ide tu o nedostatok právomoci súdu, nedostatok spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania,

nedostatok riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Dovolatelia vady konania v zmysle v dovolaní výslovne nenamietali a ich

existenciu nezistil v konaniach pred súdmi oboch nižších stupňov ani dovolací súd.

Z obsahu dovolania navrhovateľov vyplýva, že uplatňujú dovolací dôvod v zmysle § 241

ods. 2 písm. c/ , t.j. že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Namietajú nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v otázke

dobromyseľnosti vstupu navrhovateľov do držby, ktorej predmetom bola sporná nehnuteľnosť.

Nesprávnosť jeho právneho záveru odôvodnili tým, že nevzal do úvahy Dotazník a čestné

vyhlásenie z 3.10.1979 a Potvrdenie z 25.9.1979 o prevzatí preddavku kúpnej ceny spornej

nehnuteľnosti, ktoré oba listinné dôkazy svedčia o uzavretí kúpnej zmluvy, konkrétnej

objektívnej skutočnosti, ktorú právo inak uznáva za právny titul nadobudnutia vlastníctva,

a nezohľadnil nerušenosť faktického užívania spornej nehnuteľnosti navrhovateľmi počas doby

20 rokov.

Právnym posúdením veci v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia je činnosť

súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že právne posúdenie veci odvolacím

súdom, ktoré ho viedlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa, treba považovať za správne.

Predpokladom úspešnosti žaloby o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je

(určovacie žaloby), sú po procesnej stránke skutočnosti, že účastníci majú vecnú legitimáciu a že

na určení je naliehavý právny záujem. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah

alebo právo je či nie je, má ten, kto je účastníkom právneho vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní

ide. Naliehavý právny záujem na určení je daný hlavne tam, kde by sa bez tohoto určenia jeho

právne postavenie stalo neistým alebo kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo

navrhovateľa (žalobcu). Ak navrhovateľ (žalobca) navrhuje určenie svojho vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti, je na požadovanom určení vždy naliehavý právny záujem, ak má byť súdne

rozhodnutie určujúce vlastnícke právo zaznamenané do katastra nehnuteľností a týmto spôsobom

dosiahnutý stav súladu (zhody) medzi právnym stavom a stavom zapísaným (evidovaným)

v katastri nehnuteľností.

Pri posudzovaní naliehavého právneho záujmu na určení vlastníctva [ ]

treba v danej situácii vychádzať zo skutočnosti, že odporcovia sú zapísaní v katastri

nehnuteľností ako spoluvlastníci spornej nehnuteľnosti, hoci na základe vydržania vlastníctva by

mali byť zapísaní bezpodielovými spoluvlastníkmi navrhovatelia. V takomto prípade

navrhovatelia majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože rozhodnutie súdu

v tejto otázke je (okrem iného) aj podkladom pre uskutočnenie zmeny zápisu v katastri

nehnuteľností. Oba súdy nižších stupňov považovali naliehavý právny záujem daným,

a nespochybňovali ho ani odporcovia. Existencia naliehavého právneho záujmu navrhovateľov

na požadovanom určení v prejednávanej veci nebola spornou.

V prejednávanej veci ide o posúdenie splnenia jednej z kumulatívnych podmienok držby,

ktorou je dobromyseľnosť navrhovateľov pri nastúpení do držby.

Podľa v znení novely vykonanej zákonom

č. 131/1981 Zb. účinnej od 1. apríla 1983 vlastníkom veci, ktorá môže byť predmetom osobného

vlastníctva, sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1) hnuteľnú vec tri roky

a nehnuteľnú vec desať rokov. Obdobne, pokiaľ nie je ustanovené inak, nadobudne občan aj

právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 132a ods. 2).

Podľa citovaného , ak ide o pozemok alebo jeho časť,

ktorý má občan nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1) desať rokov a ku ktorému by sa inak mohlo

zriadiť právo osobného užívania (§ 199 ods. 1), nadobúda vlastníctvo k pozemku alebo k jeho

časti štát; občan nadobúda právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom užívaní pozemku

v rozsahu uvedenom v § 200. Ak výmera pozemku je väčšia než najvyššia prípustná výmera

podľa § 200 a ak podľa územného plánu alebo územného rozhodnutia možno prenechať

do osobného užívania viac častí tohto pozemku, má občan právo vybrať si len jednu z týchto

častí, ku ktorej sa potom ako k samostatnému pozemku dohodou zriadi právo osobného užívania.

Podľa takto však nemôže nadobudnúť vec z majetku

v socialistickom vlastníctve alebo vec, ku ktorej má socialistická organizácia právo užívania

podľa osobitných predpisov. Takto nemožno nadobudnúť ani právo k pozemku, ktorý je

v socialistickom vlastníctve alebo ku ktorému má socialistická organizácia právo užívania podľa

osobitných predpisov.

Podľa prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 1983 § 507a ods. 3

do času uvedeného v ustanovení sa započíta aj čas, po ktorý

občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe (§ 135a ods. 1) alebo nepretržite

vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 135a ods. 2) pred 1. aprílom 1983; tento

čas sa však neskončí skôr než uplynutím jedného roka od tohto dňa.

Vychádzajúc z navrhovateľmi tvrdenej skutočnosti, že do držby nehnuteľnosti nastúpili

v r. 1979, bolo potrebným zaoberať sa prejednávanou vecou z hľadiska právnej úpravy vydržania

podľa novely , ktorý nadobudol

účinnosť 1. apríla 1983. Uvedený postup vyplýva zo skutočnosti, že z roku

1964 () nepripúšťal vydržanie ako osobitný spôsob nadobúdania

vlastníckeho práva. Možnosť vydržania k hnuteľným veciam a niektorým nehnuteľnostiam bola

zavedená do nášho právneho poriadku opätovne až novelou z roku 1982. Ustanovenie § 507a

ods. 3 v znení novely do vydržacej doby uvedenej v započítava aj

dobu, po ktorú občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe (§ 135a ods. 1)

alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 135a ods. 2)

pred 1. aprílom 1983. Aktuálnym sa však stalo vydržanie vecí podľa novely až od 1. apríla 1984,

pretože aj keď sa započítavajú vydržacie doby, ktoré uplynuli ešte pred účinnosťou novely,

neskončia sa tieto doby skôr než uplynutím jedného roku od účinnosti novely Občianskeho

zákonníka ( druhá veta). Spätné pôsobenie novely z roku

1982 sa vzťahuje iba na občianskoprávne vzťahy vzniknuté v dobe od 1. apríla 1983. Preto

možno aj započítanie vydržacej doby podľa novely vzťahovať iba na dobu od účinnosti

, t.j. od 1. apríla 1964 do účinnosti novely , t.j.

od 1. apríla 1983. Z uvedeného vyplýva, že podľa v znení zákona

č. nastúpenie navrhovateľov do držby spornej nehnuteľnosti bolo v roku 1979

prípustným, pretože predpokladané právne účinky vydržania mali nastať po 1. apríli 1983, v roku

1989. Nastúpenie do oprávnenej držby však predpokladalo dobromyseľnosť navrhovateľov

o tom, že im sporná nehnuteľnosť patrí.

Vydržanie patrí k všeobecným originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva

a pojmovo predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva v dôsledku kvalifikovanej dlhodobej

držby oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom. Podmienkou vydržania je oprávnená držba

spôsobilej veci, trvajúca po zákonom stanovenú vydržaciu dobu. Podľa konštantnej judikatúry

oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, a že je

v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam; uvedené podmienky musia byť splnené

súčasne. Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, alebo

subjektom práva, ktoré vykonáva, poprípade že sú dané právne skutočnosti, ktoré majú

za následok vznik vykonávaného práva. Dobrá viera je vnútorný, psychický stav držiteľa.

Zo zákona vyplýva, že nestačí prostá subjektívna dobrá viera; oprávnený držiteľ musí byť

v dobrej viere „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere

so zreteľom ku všetkým okolnostiam alebo nie, je treba vždy hodnotiť objektívne a nielen

zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka, a je treba vždy brať

do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom k okolnostiam

a povahe daného prípadu po každom požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu

dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Oprávnená držba sa teda zakladá

na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva že je vlastníkom držanej veci alebo subjektom

vykonávaného práva. Oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému sa

mohol pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Je treba zdôrazniť, že ide o opatrnosť normálnu, obvyklú,

posudzovanú z objektívneho hľadiska. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný.

Ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo i napriek tomu, že mýliaci sa postupoval

s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu

po každom požadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného, obvyklého posudzovania vecí, nie

je ospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu, môže byť síce v dobrej

viere, avšak nie „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“, a preto nemôže byť držiteľom

oprávneným. Ospravedlniteľným omylom môže byť výnimočne aj omyl právny (to, že môže ísť

o omyl skutkový, je možné považovať za nepochybné).

Podľa dovolacieho súdu odvolací súd vychádzal pri posúdení otázky dobrej viery

navrhovateľov o tom, že im sporná nehnuteľnosť patrí, správne v súlade s uvedenými zásadami,

z právne významných okolností, ktoré vyšli v konaní najavo, a prihliadol na všetky rozhodujúce

skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, z ktorých bolo možné usúdiť

o neoprávnenosti ich držby. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých

10

vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať

za následok vznik práva. Z týchto okolností, ktoré odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku

podrobne rozviedol (dovolací súd sa s nimi stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje),

správne vyvodil, že navrhovatelia nemohli nadobudnúť vnútorné psychické presvedčenie o tom,

že im sporná nehnuteľnosť patrí, pretože vzhľadom ku všetkým okolnostiam bolo vylúčené ich

akékoľvek dobromyseľné presvedčenie. Pri posudzovaní existencie presvedčenia navrhovateľov,

že im spoluvlastnícke právo k dotknutému pozemku patrí, bolo totiž potrebné tak, ako to správne

urobil odvolací súd, prihliadnuť na všetky rozhodujúce okolnosti, za ktorých malo prísť

k uzavretiu kúpnej zmluvy vzhľadom k tomu, že práve táto bola navrhovateľmi označená

(domnelým) nadobúdacím titulom. Z obsahu Dotazníka a čestného vyhlásenia z 3.10.1979

vyplýva, že údaje v ňom uvedené mali slúžiť podkladom na napísanie zmluvy alebo zo zmluvy

už napísanej, a nie pre prevod vlastníctva nehnuteľností. Pri normálnej obvyklej opatrnosti, ktorú

bolo možné očakávať od každého, t.j. aj od navrhovateľov, si museli byť vedomí, že tento

listinný dôkaz nie je kúpnou zmluvou, na základe ktorej by mohlo prísť k prevodu vlastníctva

nehnuteľnosti. Z obsahu uvedenej listiny nemožno dovodiť iný záver, než že mala slúžiť

podkladom pre napísanie kúpnej zmluvy alebo údaje v nej uvedené mali pochádzať z už uzavretej

kúpnej zmluvy. Uzavretie inej kúpnej zmluvy z vykonaného dokazovania nevyplynulo a samotný

Dotazník mal byť len podkladom na jej napísanie. Správne dospel odvolací súd k záveru, že

vnútorné psychické presvedčenie navrhovateľov o vlastníctve nehnuteľnosti nemohli nadobudnúť

ani z potvrdenia o prevzatí preddavku kúpnej ceny z 25.9.1979, pretože 21 400,-- Sk prevzal

právny predchodca odporcov nielen od navrhovateľa 1/ ale aj od S. K. a nepochybne zo slovného

vyjadrenia preddavok vyplýva, že suma 21 400,-- Sk bola preddavkom kúpnej ceny poskytnutým

pred uzavretím kúpnej zmluvy, nie kúpnou cenou nehnuteľnosti. Pri normálnej obvyklej

opatrnosti, ktorú možno vyžadovať od každého, navrhovatelia nemohli nadobudnúť vnútorné

psychické presvedčenie vzhľadom ku všetkým okolnostiam, že im vec patrí. Pokiaľ takéto

vnútorné presvedčenie o nadobudnutí spornej nehnuteľnosti do vlastníctva vyvodili z uvedených

dvoch listinných dôkazov, nezakladalo u nich potrebnú dobromyseľnosť. Ich vnútorné psychické

presvedčenie o nadobudnutí vlastníctva pri vstupe do držby bolo bez právneho významu, t.j.

nemohlo spôsobiť dobromyseľnosť o tom, že im sporný pozemok vlastnícky patrí, pretože všetky

okolnosti prípadu svedčili o tom, že k čo aj len domnelému prevodu vlastníctva nemohlo dôjsť.

Navrhovateľmi tvrdené nadobudnutie presvedčenia o vlastníctve spornej nehnuteľnosti neguje

tiež skutočnosť, ktorá vyplynula z výpovede samotného navrhovateľa 1/ o vyjadrení pani N. z

evidencie nehnuteľností, ktorá mu uviedla, že môže dostať len výmeru na stavebný pozemok.

Navrhovateľ 1/ na základe tohto vyjadrenia učinil následné kroky k získaniu pozemku povolenej

maximálnej výmery do osobného užívania. Jeho konanie svedčí o vedomosti, že k prevodu

pozemku do jeho vlastníctva v rozhodnom čase, vzhľadom k v tom čase platnej právnej úprave,

prísť nemohlo. Samotné faktické nerušené užívanie spornej nehnuteľnosti bez splnenia aj

kumulatívnej podmienky dobromyseľnosti držby, zákon nespája s právnym následkom

nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti vydržaním. Dovolací súd vzhľadom na uvedené dospel

k záveru, že odvolací súd správne právne posúdil otázku dobromyseľnosti vstupu navrhovateľov

do držby a vyvodil aj správny právny záver o nenadobudnutí vlastníctva spornej nehnuteľnosti

navrhovateľmi vydržaním.

Dovolací súd považuje za potrebné pre úplnosť doplniť, že i keby bola splnená podmienka

dobromyseľnosti držby u oboch navrhovateľov pri nastúpení do držby (v roku 1979), na ktorej

nesplnení založil svoje rozhodnutie odvolací súd, nemohli navrhovatelia nadobudnúť sporný

pozemok do osobného spoluvlastníctva, nakoľko v momente naplnenia podmienok držby

(dobromyseľnosti a uplynutiu desaťročnej vydržacej doby) ex lege nemohol podľa v tom čase

platných právnych predpisov nadobudnúť občan, ktorý vydržal pozemok, pozemok do svojho

osobného vlastníctva, ale len do vlastníctva štátu. Uvedený záver vyplýva z nasledujúceho.

V prejednávanej veci navrhovatelia odvodzovali počiatok svojej držby, ktorá mala viesť

k vydržaniu pozemku, od okolností, ktoré nastali v roku 1979. Nároky z tejto držby vzniknuté

bolo potrebné posúdiť podľa nasledujúcej právnej úpravy, pretože v roku 1979 upravoval

občianskoprávne vzťahy 0/1964 Zb., ktorý v tej podobe, akú mal v dobe

od 1. apríla 1964 do 31. marca 1983, neumožňoval nadobudnutie vlastníckeho práva k veciam

vydržaním. Takýto nárok založila až novela uskutočnená , ktorý

nadobudol síce účinnosť až dňom 1. apríla 1983, ale v prechodných ustanoveniach stanovil, že

do doby uvedenej v ustanovení § 135a a týkajúcej sa lehoty potrebnej k vydržaniu vlastníctva

k veci sa započíta aj doba, počas ktorej občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite

v držbe (§ 135a ods. 1) alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu

(§ 135a ods. 2) pred 1.4.1983. Táto doba však neskončila skôr, než uplynutím jedného roku

od tohto dňa ( v znení ). Týmto

prechodným ustanovením celkom výnimočne a ojedinele založil pravú

spätnú účinnosť pri posudzovaní nárokov vzniknutých z držby tak, ako držbu upravoval v § 132a.

To v prejednávanej veci znamenalo, že keby bola predmetom držby navrhovateľov iná vec než

práve pozemok, navrhovatelia by k nej mohli vydržať vlastnícke právo i napriek tomu, že

to právna úprava v dobe, kedy započali s držbou, ale ani právna úprava v ďalšom období, a to

až do 31.3.1983, neumožňovala. Mohli by k nej vydržať vlastnícke právo, ale len vtedy, keby

boli už od počiatku držby splnené tie predpoklady, ktoré až neskôr stanovil

Zb. Vlastnícke právo k inej veci než k pozemku by teda navrhovatelia mohli pre seba vydržať

za predpokladu, že vykonávali držbu oprávnenú ( ), nepretržitú, že

ju vykonávali, ak išlo o nehnuteľnosť, po dobu desať rokov a že ich držba trvala ešte ku dňu

účinnosti , t.j. k 1.4.1983. V takomto prípade by navrhovatelia nadobudli

vlastnícke právo k veci vydržaním v roku 1989. Vyššie uvedený právny režim však nedopadal

na pozemky. totiž nezaložil pre občanov právo nadobudnúť vlastníctvo

k pozemkom vydržaním. Vychádzal z toho, že pozemky sú vecou v súkromnom vlastníctve.

Predpokladal teda, že pozemky nepatria k veciam osobného vlastníctva (len tie boli spôsobilé byť

predmetom vydržania) v súlade s ustanovením Výnimku

stanovil len pre tie pozemky, ktoré by inak mohli byť predmetom práva osobného užívania

( ). Išlo o pozemky v území, ktoré bolo podľa územného

plánu či rozhodnutia alebo územnej plánovacej dokumentácie (plány územných zón) určené

k výstavbe rodinných domov, chát alebo garáží alebo k zriaďovaniu záhradiek (§ 199 ods. 1

v znení platnom pred 1. januárom 1992). Len tieto pozemky boli

spôsobilé k vydržaniu vlastníckeho práva. Vlastnícke právo k nim ale nevzniklo občanovi, ktorý

držbu vykonával, ale štátu. Občanovi, ktorý ho pre štát vydržal, vzniklo len právo, aby s ním štát

uzavrel dohodu o osobnom užívaní ( ).

V súdenej veci navrhovatelia si petitom uplatnili určenie vlastníctva, že práve oni sú

bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemku parcelné č. X.X. – orná pôda o výmere X. m2. Aj keby

predmetná orná pôda bola pozemkom, aký malo na mysli ustanovenie § 135a ods. 2 zákona č.

, a navrhovatelia by k nemu vydržali vlastnícke právo v roku 1989, nevydržali by

vlastnícke právo pre seba, ale pre štát. Samy by sa vlastníkmi nimi podľa evidencie nehnuteľností

13

identifikovaného pozemku nestali. Za účinnosti právnej úpravy pred 1. januárom 1992 by mohli

uplatniť len právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní k vydržanému pozemku. Pokiaľ tak

ale neučinili a nestali sa najprv osobnými užívateľmi pozemku parcelné číslo X.X., a pokiaľ ani

následne po účinnosti neuplatnili v jednoročnej prekluzívnej lehote od

účinnosti právo na uzavretie kúpnej zmluvy k vydržanému pozemku,

nemohli sa stať vlastníkmi predmetného pozemku ani postupom podľa § 872 ods. 4 a § 872 ods.

5 Navrhovatelia tak neučinili a nestali sa osobnými užívateľmi pozemku.

Ani neskôr neuplatnili právo na uzavretie kúpnej zmluvy ohľadne tohto pozemku a takáto zmluva

nebola uzavretá. Už aj z tohto dôvodu sa teda nemohli stať vlastníkmi nimi identifikovaného

pozemku, a to aj keby všetky ostatné predpoklady pre vydržanie boli splnené.

Z uvedeného vyplýva, že dovolaním navrhovatelia bezdôvodne napadli vecne správny

rozsudok odvolacieho súdu. Dovolaním vytýkané nesprávne právne posúdenie veci odvolacím

súdom ( ) preto nie je dôvodné, a keďže neboli zistené ani ďalšie

dôvody uvedené v , ktoré by mali za následok nesprávnosť

rozhodnutia odvolacieho súdu a ani vady konania podľa , Najvyšší súd Slovenskej

republiky uvedený opravný prostriedok rozsudkom zamietol ( ).

V dovolacom konaní (procesne) úspešným odporcom vzniklo právo na náhradu trov proti

navrhovateľom, ktorí úspech nemali ( , a

). Úspešní účastníci nepodali v dovolacom konaní návrh na uloženie povinnosti nahradiť

im trovy tohto konania ( v spojení s ), preto im dovolací

súd nepriznal náhradu trov dovolacieho konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. septembra 2010

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová

14