Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 246/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)

a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

SATRO s. r. o., Hodonínska 25, Bratislava, IČO 31335161, zastúpenej advokátskou

kanceláriou STANO a partneri s. r. o., Námestie 1. mája 16, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát JUDr. Peter Stano, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 10. decembra 2018

a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti SATRO s. r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca

2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti SATRO s. r. o., Hodonínska 25,

Bratislava, IČO 31335161 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou

STANO a partneri s. r. o., Námestie 1. mája 16, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Peter Stano, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 10. decembra 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu (ďalej len „postup v napadnutom konaní“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola

stranou v konaní vedenom Okresným súdom Piešťany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v procesnom postavení žalobkyne, ktorá sa žalobou proti

(ďalej len „žalovaná“) domáhala zaplatenia sumy 110,10 € s príslušenstvom z titulu náhrady

hodnoty poskytnutých zariadení po ukončení zmluvy č. 331501716 o poskytovaní

elektronických komunikačných služieb (ďalej len „zmluva“), ktorá bola medzi žalobkyňou

ako poskytovateľkou telekomunikačných služieb a žalovanou ako spotrebiteľkou uzavretá

15. augusta 2007.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 21. septembra 2017 (ďalej len

„rozsudok z 21. septembra 2017“) žalobu zamietol a náhradu trov konania žalovanej

nepriznal. Vo veci samej rozhodol okresný súd bez nariadenia pojednávania a za procesnej

pasivity žalovanej.

4. Na odvolanie sťažovateľky bol rozsudok okresného súdu z 21. septembra 2017

potvrdený ako vecne správny napadnutým rozsudkom krajského súdu.

5. Základom ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s právnym záverom

krajského súdu týkajúcim sa posúdenia povinnosti žalovanej uhradiť odmenu za poskytnutú

službu a hodnotu poskytnutých zariadení v kontexte jej pasivity v procesnej obrane.

6. Sťažovateľka zdôrazňuje, že aj po prijatí (ďalej aj

„CSP“) naďalej platí zásada „legis vigilantibus non dormientibus subveniut“. Keďže počas

celého konania sa žalovaná k veci vôbec nevyjadrila, jej procesná pasivita mala vyvolať

procesný dôsledok v podobe buď nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany

( ), alebo neúčinnosti nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia

protistrany ( ). Uvedené podľa sťažovateľky platí aj v spotrebiteľských

sporoch, pri ktorých sa nepoužijú ustanovenia o sudcovskej a zákonnej koncentrácii podľa

, t. j. a .

7. Sťažovateľka ďalej zdôrazňuje, že v zásade platí, že dokazovanie v sporovom

konaní slúži na zistenie toho, čo strany tvrdili, a všeobecný súd má možnosť „materiálnej

korekcie a teda môže strany vyzvať na doplnenie skutkových tvrdení ( ).

Tento materiálny korektív však nemôže nahrádzať procesnú aktivitu strán a ich povinnosť

tvrdiť. Žalovaná zostala pasívna. Žalovaná teda nepoprela, že v rozhodnom období jej

sťažovateľ neposkytol služby, preto záver súdu prvej aj druhej inštancie o nepreukázaní

poskytnutia služieb žalovanej zo strany sťažovateľa v rozhodnom období, nebol správny.“.

8. Sťažovateľka na podklade skutočnosti, že žalovaná nepoprela ňou žalovaný nárok,

argumentuje, že v jej veci konajúce súdy nepostupovali podľa , v dôsledku čoho

je ich postup nepredvídateľný a prekvapivý.

9. Podľa sťažovateľky v jej veci konajúci súd nemohol konať bez nariadenia

pojednávania, ak zastával názor, že nárok je sporný. Ak potom „tvrdený skutkový stav,

žalovanou nepopretý, súd neprevzal za základ rozhodnutia, mal nariadiť pojednávanie

na prejednanie veci samej ( ), na ktorom by určil, ktoré skutkové tvrdenia sú

medzi stranami sporné a ktoré sa považujú za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré

nevykoná, s uvedeným predbežného právneho posúdenia veci ( ).“.

10. Pokiaľ vo veci konajúce súdy dospeli k záveru, že listinné dôkazy pripojené

k žalobe nepreukazujú tvrdenia sťažovateľky (žalobkyne) v nej (ktoré žalovaná nepoprela),

bolo dôvodné nariadiť pojednávanie vo veci samej. Sťažovateľka k tomu ďalej uvádza,

že „ak súd dospeje k záveru o potrebe korekcie následku nesplnenia procesnej povinnosti,

na prejednanie sporu nariadi pojednávanie s cieľom poskytnúť stranám sporu ochranu ich

práv prostredníctvom ústneho a bezprostredného konania.“.

11. S odkazom na judikatúru krajského súdu v iných totožných veciach sťažovateľka

namieta, že v jej veci došlo v dôsledku odklonu od rozhodovacej činnosti k porušeniu

zásady predvídateľnosti postupu súdu (rozhodnutia krajského súdu vydané vo veciach

sp. zn. , sp. zn. alebo sp. zn. ).

12. V dôsledku uvádzaných skutočností postup krajského súdu v napadnutom konaní

a v tomto konaní vydaný napadnutý rozsudok porušili požiadavku spravodlivosti

a materiálnej ochrany práv, sú neodôvodnené a vyúsťujúce do porušenia označených práv

sťažovateľky.

13. Na podklade uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie práv

zaručených a dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, napadnutý rozsudok krajského súdu zruší

a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a krajský súd zaviaže zaplatiť sťažovateľke

trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 390,50 €.

II.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

16. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

17. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

III.

20. Predmetom preskúmania ústavného súdu je postup krajského súdu v napadnutom

konaní a napadnutý rozsudok vydaný v tomto konaní, ktoré sú podľa sťažovateľky

neodôvodnené, čím porušujú jej práva zaručené a dohovoru.

V konkrétnostiach sťažovateľka zdôrazňuje, že skutočnosť nepopretia ňou žalovaného

nároku zo strany žalovanej dostatočne odôvodňovala nevyhnutnosť aplikácie .

Pokiaľ všeobecný súd v jej veci neaplikoval citované ustanovenia Civilného sporového

poriadku, potom je jeho postup nepredvídateľný a prekvapivý (ďalej len „námietka

nevyhnutnosti aplikácie “). Sťažovateľka ďalej argumentuje povinnosťou

všeobecného súdu v jej veci nariadiť pojednávanie, keďže bol toho názoru, že jej nárok je

sporný (ďalej len „námietka nenariadenia pojednávania“). V závere ústavnej sťažnosti

argumentuje, že zo strany krajského súdu došlo v napadnutom konaní v dôsledku odklonu

od rozhodovacej činnosti v iných totožných veciach aj k porušeniu zásady predvídateľnosti

postupu všeobecného súdu (ďalej len „námietka odklonu od rozhodovacej činnosti

krajského súdu“).

21. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

22. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že vo vzťahu k všeobecným

súdom nie je súdom opravným. Jeho právomoc preto nenahrádza postupy a rozhodnutia

všeobecných súdov a nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti

().

23. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ústavný súd vo svojej

ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého

súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo na náležité

odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo strany sporu na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje

rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. , ,

). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom

záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný

a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

24. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho prijatí

na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania

pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Podľa ustálenej judikatúry

ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

25. Vychádzajúc z už uvádzaných premís, ústavný súd podrobil postup krajského

súdu v napadnutom konaní a napadnutý rozsudok vydaný v tomto konaní ústavnému

prieskumu a dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

26. Krajský súd v napadnutom rozsudku zdôraznil, že sťažovateľka si uplatnila nárok

na náhradu za poskytnuté a nevrátené zariadenia, a pritom poukázala na príslušné

ustanovenia zmluvy, z ktorých vyplýva, že v prípade nevrátenia zariadenia v určenej lehote

alebo v prípade vrátenia poškodeného zariadenia je poskytovateľ (sťažovateľka) oprávnený

účtovať účastníkovi zmluvnú pokutu v zmysle cenníka a vzniknutú škodu, ktorá presahuje

výšku zmluvnej pokuty.

27. V podstatnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený

rozsudok okresného súdu z 21. septembra 2017 ako vecne správny, tento zdôraznil, že

„Ak sa žalobca domáhal náhrady za poskytnuté zariadenia, z čl. V. bod 5 zmluvy vyplýva

len povinnosť vydať poskytnuté zariadenia, ale žalobca sa žalobou nedomáha vydania veci,

ale náhrady za poskytnuté veci. Z uvedeného článku ale nevyplýva, že by sa zmluvné strany

dohodli na zaplatení protihodnoty za poskytnuté a nevrátené veci (zariadenia). Ak by mala

žalovaná zaplatiť hodnotu veci vyplývajúcej zo záväzku (napr. zmluvy o výpožičke ako to

uvádza žalobca aj v odvolaní) takáto dohoda by nemohla byť platná, pretože z

(upravujúci zmluvu o výpožičke) vyplýva, že vypožičiavateľ má právo vec po dohodnutú

dobu užívať bezplatne. Ak bol uplatnený nárok považovaný za zmluvnú pokutu, súd prvej

inštancie správne uzavrel, že žalobca nepreukázal písomnou zmluvou dohodnutú výšku

zmluvnej pokuty v zmysle . Čl. V. bod 5 nemožno považovať za uzavretú písomnú

dohodu o zmluvnej pokute, pretože v tomto bode chýba jej výška. Pri zmluvnej pokute

nestačí odkaz na cenník, pretože cenník žalovaná nepodpísala a preto nie je splnená

písomná forma zmluvy. Navyše žalobca do spisu založil ako dôkaz pripojený k žalobe

cenník zmluvných pokút platný od 09.01.2014 (č. l. 14), t. z. nie aktuálny cenník v čase

uzatvárania zmluvy 20.09.2010. Ak sa žalobca mienil domáhať zaplatenia dlžnej sumy

titulom náhrady škody, mal tvrdiť a preukazovať základné predpoklady pre uplatnenie

nároku, za ktoré sa považuje vznik škody, protiprávne konanie žalovanej, zavinenie

a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním, čo však ani žaloba, ani

jej doplnenie neobsahuje. Súd prvej inštancie tiež správne vyhodnotil, že požadovaná suma,

či už zo záväzku, alebo titulom zmluvnej pokuty, alebo náhrady škody nie je vôbec

odôvodnená, pretože žalobca ani len netvrdil, či poskytol žalovanej zariadenie nové, alebo

použité a ako sa vysporiadal so skutočnosťou, že žalovaná zariadenie tri roky používala

a riadne za poskytované služby platila. Nemôže byť v súlade ani s dohodou, ani s právnymi

predpismi, aby odberateľ služby platil rovnakú cenu za nevrátené nové zariadenie alebo

použité zariadenie, resp. bez zohľadnenia amortizácie a životnosti zariadenia. Žalobca

v odvolaní poukazuje na to, že bežne použité a vrátené zariadenia poskytuje ďalším

klientom, preto výšku uplatneného nároku bez riadneho zdôvodnenia nemožno považovať za

opodstatnenú.“.

K námietke nevyhnutnosti aplikácie

28. Podľa a strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať

podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu (odsek 1). Na zistenie

podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové

tvrdenia (odsek 2).

29. V súlade s a skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana

výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné (odsek 1). Ak strana poprie skutkové tvrdenia,

ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných

skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné (odsek 2).

30. Sťažovateľka vyvodzuje nepredvídateľnosť a prekvapivosť postupu v jej veci

konajúcich všeobecných súdov z neaplikácie a .

31. Vo všeobecnosti sa posúdenie otázok, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký

je obsah jej povinnosti tvrdiť, odvíja od hmotného práva. Platí pritom, že strana sporu je

povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej

úspech v spore. Bremeno tvrdenia je pritom v korelácii s bremenom popretia tvrdení

protistrany (ŠTEVČEK, M. a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck,

2016, s. 569.).

32. Sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená, že tá strana sporu,

ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k tvrdeným

skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže.

33. Pokiaľ sa sťažovateľka od žalovanej v napadnutom konaní domáhala zaplatenia

sumy 110,10 € s príslušenstvom z titulu náhrady hodnoty poskytnutých zariadení

po ukončení zmluvy, bolo jej povinnosťou uviesť tvrdenia o skutočnostiach, z ktorých

náhradu hodnoty (škody) požaduje. Ako to z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu vyplýva, ani žaloba a ani jej doplnenie neobsahovali „základné predpoklady pre

uplatnenie nároku, za ktoré sa považuje vznik škody, protiprávne konanie žalovanej,

zavinenie a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním... požadovaná

suma, či už zo záväzku, alebo titulom zmluvnej pokuty, alebo náhrady škody nie je vôbec

odôvodnená, pretože žalobca ani len netvrdil, či poskytol žalovanej zariadenie nové, alebo

použité a ako sa vysporiadal so skutočnosťou, že žalovaná zariadenie tri roky používala

a riadne za poskytované služby platila.“.

34. Z relevantnej citovanej časti napadnutého rozsudku krajského súdu vyplynulo,

že sťažovateľkou uplatnený nárok na náhradu škody (hodnoty zariadenia) nebol riadne

tvrdený a ani preukázaný. Za tejto procesnej situácie je preto správny záver krajského súdu

o tom, že pasivita protistrany (v tomto prípade žalovanej) nemôže mať za následok

(aplikáciou a ) povinnosť všeobecného súdu „priznať akýkoľvek

uplatnený nárok“ (citované z napadnutého rozsudku krajského súdu).

35. Vzhľadom na už uvádzané a berúc do úvahy podstatnú skutočnosť zanedbania

procesnej povinnosti sťažovateľky tvrdiť, je už na prvý pohľad zjavné, že aplikácia § 151

ods. 1 a 2 bola v okolnostiach prejednávanej veci neopodstatnená. Prejavuje sa tu už

zmienená korelácia bremena tvrdenia a bremena popretia tvrdenia protistranou. Všeobecný

súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany

poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia. Povinnosť

strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov

civilného procesu ( – procesné povinnosti a procesné bremená).

36. Zo všetkých uvedených dôvodov je námietka nevyhnutnosti aplikácie

vo veci sťažovateľky nedôvodná.

K námietke nenariadenia pojednávania

37. V súlade s pojednávanie nie je potrebné nariadiť, ak ide iba

o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné

a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1 000 eur.

38. Sťažovateľka dôvodí nevyhnutnosťou nariadenia pojednávania a túto

nevyhnutnosť odôvodňuje existenciou „spornosti“ tvrdenia strán, keďže okresný súd

žalobkyňou (sťažovateľkou) tvrdený skutkový stav neprevzal za základ rozhodnutia.

Uvedené podľa sťažovateľky dostatočne odôvodňovalo nariadenie pojednávania na účely

určenia, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné a ktoré sporné nie sú.

Sťažovateľka námietku nenariadenia pojednávania predostrela v odvolacom konaní

a krajský súd sa ňou nezaoberal.

39. S prihliadnutím na závery konštatované ústavným súdom vo vzťahu k prvej

námietke a odvíjajúce sa predovšetkým od zanedbania povinnosti sťažovateľky

ako žalobkyne ňou uplatnený nárok na náhradu škody (hodnoty zariadenia) riadne tvrdiť

a preukázať nie je opodstatnená ani námietka nenariadenia pojednávania, resp. nesplnenia

zákonných podmienok pre rozhodnutie bez nariadenia pojednávania. Spornosť

ako kritérium pre nenariadenie pojednávania sa v súlade s citovaným ustanovením

týka zisteného skutkového stavu a v konkrétnych

okolnostiach veci bola požiadavka nespornosti skutkových tvrdení splnená tým, že žalovaná

sa k žalobe sťažovateľky nevyjadrila. Ani námietka nenariadenia pojednávania preto nie je

dôvodná.

40. Navyše ústavný súd zdôrazňuje, že inštitút materiálnej korekcie (na ktorý

poukazuje v ústavnej sťažnosti samotná sťažovateľka) nemôže nahrádzať procesnú aktivitu

strán a ich povinnosť tvrdiť. Z predloženého napadnutého rozsudku krajského súdu (bod 14)

vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa bola okresným súdom pred rozhodnutím vo veci

vyzvaná, aby uviedla, „z akého titulu si uplatňuje nárok, resp. od ktorého ustanovenia

zmluvy alebo zmluvných podmienok.“. Okresný súd teda inštitút materiálneho korektívu

uplatnil a jeho nevyužitím samotnou sťažovateľkou sa táto sama vystavila riziku procesnej

sankcie v podobe straty sporu.

41. Ústavný súd síce zistil, že na odvolaciu námietku sťažovateľky o rozhodnutí

okresného súdu bez nariadenia pojednávania krajský súd nereagoval vôbec, avšak uvedené

procesné pochybenie vo veci sťažovateľky konajúceho krajského súdu nedosahuje

v konkrétnych okolnostiach prejednávanej veci (aj s prihliadnutím na predbežný záver

o nedôvodnosti námietky nenariadenia pojednávania, a tým aj splnenia zákonných

podmienok pre rozhodnutie bez nariadenia pojednávania) takú intenzitu, ktorá by mala

rozhodujúci dosah na sťažovateľkou namietané porušenie základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

K námietke odklonu od rozhodovacej činnosti krajského súdu

42. Sťažovateľka namieta, že v jej veci došlo k odklonu od rozhodovacej činnosti

krajského súdu v iných totožných veciach.

43. V tomto kontexte ústavný súd zdôrazňuje, že mu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov je zverená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“). Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je podľa

Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

[§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. a)] zverené najvyššiemu súdu

(resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať

stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov (m. m. , ). Vzhľadom na uvedené nie je možné vnímať

postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať stanoviská

najvyššieho súdu (m. m. , , , ), ako

aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. , ,

). Navyše od 1. júla 2016 je zabezpečenie jednoty rozhodovania a jednoty

judikatúry všeobecných súdov predovšetkým úlohou veľkého senátu najvyššieho súdu (§ 48

). Do týchto kompetencií najvyššieho súdu nemá ústavný súd oprávnenie zasahovať

(m. m. , , , ).

44. Z uvedených dôvodov ani námietka odklonu od rozhodovacej činnosti krajského

súdu nie je dôvodná.

45. Ústavný súd na podklade uvedeného konštatuje, že právne závery krajského súdu

sú v napadnutom rozsudku zdôvodnené vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. Krajský

súd vo svojom rozhodnutí dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné

rozsudok okresného súdu z 21. septembra 2017, ktorým bola žaloba zamietnutá, potvrdiť

ako vecne správny. Napadnutý rozsudok krajského súdu nie je možné považovať

za arbitrárny ani svojvoľný, keďže ním krajský súd reagoval na všetky relevantné

argumenty sťažovateľky a jeho závery sú podľa názoru ústavného súdu logické,

argumentačne konzistentné, nepopierajú zmysel a účel aplikovaných noriem platného práva,

a preto ich možno za daných skutkových okolností považovať aj za ústavne konformné.

Ústavný súd sa po oboznámení s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu presvedčil o tom, že sťažovateľka dostala ústavne konformné odpovede v súvislosti

s jej námietkami, čo postačuje pre záver, že výhrady sťažovateľky sú zjavne

neopodstatnené.

46. Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného

základného práva podľa a práva podľa dohovoru nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (, resp. ), ústavný súd dospel k záveru, že medzi

postupom krajského súdu v napadnutom konaní a napadnutým rozsudkom krajského súdu

a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu

možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie

konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

47. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou (, , , ) vyhodnotil

predmet súdneho konania v tejto konkrétnej veci tak, že ide o vec nižšej významnosti

(o tzv. bagateľnú vec). Vychádzal z toho, že ak vylučuje

u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi v mimoriadnom

opravnom konaní (podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku v prípade

bagateľných vecí je v zmysle neprípustné), bolo

by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného

súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci prichádza

do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy

zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne. Táto

skutočnosť totiž už sama osebe zakladá dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenej.

48. Pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších

nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v ústavnej sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2019