Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 865 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (897)I. ÚS 246/2019
PDF · 247.61 KB
No categories available
I. ÚS 246/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)
a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
SATRO s. r. o., Hodonínska 25, Bratislava, IČO 31335161, zastúpenej advokátskou
kanceláriou STANO a partneri s. r. o., Námestie 1. mája 16, Bratislava, v mene ktorej koná
advokát JUDr. Peter Stano, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23 Co 58/2018 z 10. decembra 2018
a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti SATRO s. r. o. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca
2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti SATRO s. r. o., Hodonínska 25,
Bratislava, IČO 31335161 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou
STANO a partneri s. r. o., Námestie 1. mája 16, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Peter Stano, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
23 Co 58/2018 z 10. decembra 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a postupom
predchádzajúcim jeho vydaniu (ďalej len „postup v napadnutom konaní“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola
stranou v konaní vedenom Okresným súdom Piešťany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
12 C 15/2015 v procesnom postavení žalobkyne, ktorá sa žalobou proti
(ďalej len „žalovaná“) domáhala zaplatenia sumy 110,10 € s príslušenstvom z titulu náhrady
hodnoty poskytnutých zariadení po ukončení zmluvy č. 331501716 o poskytovaní
elektronických komunikačných služieb (ďalej len „zmluva“), ktorá bola medzi žalobkyňou
ako poskytovateľkou telekomunikačných služieb a žalovanou ako spotrebiteľkou uzavretá
15. augusta 2007.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 12 C 15/2015 z 21. septembra 2017 (ďalej len
„rozsudok z 21. septembra 2017“) žalobu zamietol a náhradu trov konania žalovanej
nepriznal. Vo veci samej rozhodol okresný súd bez nariadenia pojednávania a za procesnej
pasivity žalovanej.
4. Na odvolanie sťažovateľky bol rozsudok okresného súdu z 21. septembra 2017
potvrdený ako vecne správny napadnutým rozsudkom krajského súdu.
5. Základom ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s právnym záverom
krajského súdu týkajúcim sa posúdenia povinnosti žalovanej uhradiť odmenu za poskytnutú
službu a hodnotu poskytnutých zariadení v kontexte jej pasivity v procesnej obrane.
6. Sťažovateľka zdôrazňuje, že aj po prijatí Civilného sporového poriadku (ďalej aj
„CSP“) naďalej platí zásada „legis vigilantibus non dormientibus subveniut“. Keďže počas
celého konania sa žalovaná k veci vôbec nevyjadrila, jej procesná pasivita mala vyvolať
procesný dôsledok v podobe buď nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany
(§ 151 ods. 1 CSP), alebo neúčinnosti nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia
protistrany (§ 151 ods. 2 CSP). Uvedené podľa sťažovateľky platí aj v spotrebiteľských
sporoch, pri ktorých sa nepoužijú ustanovenia o sudcovskej a zákonnej koncentrácii podľa
§ 296 CSP, t. j. § 153 a § 154 CSP.
7. Sťažovateľka ďalej zdôrazňuje, že v zásade platí, že dokazovanie v sporovom
konaní slúži na zistenie toho, čo strany tvrdili, a všeobecný súd má možnosť „materiálnej
korekcie a teda môže strany vyzvať na doplnenie skutkových tvrdení (§ 150 ods. 2 CSP).
Tento materiálny korektív však nemôže nahrádzať procesnú aktivitu strán a ich povinnosť
tvrdiť. Žalovaná zostala pasívna. Žalovaná teda nepoprela, že v rozhodnom období jej
sťažovateľ neposkytol služby, preto záver súdu prvej aj druhej inštancie o nepreukázaní
poskytnutia služieb žalovanej zo strany sťažovateľa v rozhodnom období, nebol správny.“.
8. Sťažovateľka na podklade skutočnosti, že žalovaná nepoprela ňou žalovaný nárok,
argumentuje, že v jej veci konajúce súdy nepostupovali podľa § 151 CSP, v dôsledku čoho
je ich postup nepredvídateľný a prekvapivý.
9. Podľa sťažovateľky v jej veci konajúci súd nemohol konať bez nariadenia
pojednávania, ak zastával názor, že nárok je sporný. Ak potom „tvrdený skutkový stav,
žalovanou nepopretý, súd neprevzal za základ rozhodnutia, mal nariadiť pojednávanie
na prejednanie veci samej (§ 297 CSP), na ktorom by určil, ktoré skutkové tvrdenia sú
medzi stranami sporné a ktoré sa považujú za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré
nevykoná, s uvedeným predbežného právneho posúdenia veci (§ 181 ods. 2 CSP).“.
10. Pokiaľ vo veci konajúce súdy dospeli k záveru, že listinné dôkazy pripojené
k žalobe nepreukazujú tvrdenia sťažovateľky (žalobkyne) v nej (ktoré žalovaná nepoprela),
bolo dôvodné nariadiť pojednávanie vo veci samej. Sťažovateľka k tomu ďalej uvádza,
že „ak súd dospeje k záveru o potrebe korekcie následku nesplnenia procesnej povinnosti,
na prejednanie sporu nariadi pojednávanie s cieľom poskytnúť stranám sporu ochranu ich
práv prostredníctvom ústneho a bezprostredného konania.“.
11. S odkazom na judikatúru krajského súdu v iných totožných veciach sťažovateľka
namieta, že v jej veci došlo v dôsledku odklonu od rozhodovacej činnosti k porušeniu
zásady predvídateľnosti postupu súdu (rozhodnutia krajského súdu vydané vo veciach
sp. zn. 10 Co 332/2017, sp. zn. 9 Co 7/2017 alebo sp. zn. 26 Co 9/2018).
12. V dôsledku uvádzaných skutočností postup krajského súdu v napadnutom konaní
a v tomto konaní vydaný napadnutý rozsudok porušili požiadavku spravodlivosti
a materiálnej ochrany práv, sú neodôvodnené a vyúsťujúce do porušenia označených práv
sťažovateľky.
13. Na podklade uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie práv
zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského
súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, napadnutý rozsudok krajského súdu zruší
a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a krajský súd zaviaže zaplatiť sťažovateľke
trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 390,50 €.
II.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
16. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
17. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
III.
20. Predmetom preskúmania ústavného súdu je postup krajského súdu v napadnutom
konaní a napadnutý rozsudok vydaný v tomto konaní, ktoré sú podľa sťažovateľky
neodôvodnené, čím porušujú jej práva zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V konkrétnostiach sťažovateľka zdôrazňuje, že skutočnosť nepopretia ňou žalovaného
nároku zo strany žalovanej dostatočne odôvodňovala nevyhnutnosť aplikácie § 151 CSP.
Pokiaľ všeobecný súd v jej veci neaplikoval citované ustanovenia Civilného sporového
poriadku, potom je jeho postup nepredvídateľný a prekvapivý (ďalej len „námietka
nevyhnutnosti aplikácie § 151 CSP“). Sťažovateľka ďalej argumentuje povinnosťou
všeobecného súdu v jej veci nariadiť pojednávanie, keďže bol toho názoru, že jej nárok je
sporný (ďalej len „námietka nenariadenia pojednávania“). V závere ústavnej sťažnosti
argumentuje, že zo strany krajského súdu došlo v napadnutom konaní v dôsledku odklonu
od rozhodovacej činnosti v iných totožných veciach aj k porušeniu zásady predvídateľnosti
postupu všeobecného súdu (ďalej len „námietka odklonu od rozhodovacej činnosti
krajského súdu“).
21. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
22. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že vo vzťahu k všeobecným
súdom nie je súdom opravným. Jeho právomoc preto nenahrádza postupy a rozhodnutia
všeobecných súdov a nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti
23. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ústavný súd vo svojej
ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého
súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo na náležité
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo strany sporu na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje
rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05,
III. ÚS 34/07). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom
záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný
a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
24. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho prijatí
na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania
pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Podľa ustálenej judikatúry
ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
25. Vychádzajúc z už uvádzaných premís, ústavný súd podrobil postup krajského
súdu v napadnutom konaní a napadnutý rozsudok vydaný v tomto konaní ústavnému
prieskumu a dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je zjavne neopodstatnená.
26. Krajský súd v napadnutom rozsudku zdôraznil, že sťažovateľka si uplatnila nárok
na náhradu za poskytnuté a nevrátené zariadenia, a pritom poukázala na príslušné
ustanovenia zmluvy, z ktorých vyplýva, že v prípade nevrátenia zariadenia v určenej lehote
alebo v prípade vrátenia poškodeného zariadenia je poskytovateľ (sťažovateľka) oprávnený
účtovať účastníkovi zmluvnú pokutu v zmysle cenníka a vzniknutú škodu, ktorá presahuje
výšku zmluvnej pokuty.
27. V podstatnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok okresného súdu z 21. septembra 2017 ako vecne správny, tento zdôraznil, že
„Ak sa žalobca domáhal náhrady za poskytnuté zariadenia, z čl. V. bod 5 zmluvy vyplýva
len povinnosť vydať poskytnuté zariadenia, ale žalobca sa žalobou nedomáha vydania veci,
ale náhrady za poskytnuté veci. Z uvedeného článku ale nevyplýva, že by sa zmluvné strany
dohodli na zaplatení protihodnoty za poskytnuté a nevrátené veci (zariadenia). Ak by mala
žalovaná zaplatiť hodnotu veci vyplývajúcej zo záväzku (napr. zmluvy o výpožičke ako to
uvádza žalobca aj v odvolaní) takáto dohoda by nemohla byť platná, pretože z § 659 OZ
(upravujúci zmluvu o výpožičke) vyplýva, že vypožičiavateľ má právo vec po dohodnutú
dobu užívať bezplatne. Ak bol uplatnený nárok považovaný za zmluvnú pokutu, súd prvej
inštancie správne uzavrel, že žalobca nepreukázal písomnou zmluvou dohodnutú výšku
zmluvnej pokuty v zmysle § 544 OZ. Čl. V. bod 5 nemožno považovať za uzavretú písomnú
dohodu o zmluvnej pokute, pretože v tomto bode chýba jej výška. Pri zmluvnej pokute
nestačí odkaz na cenník, pretože cenník žalovaná nepodpísala a preto nie je splnená
písomná forma zmluvy. Navyše žalobca do spisu založil ako dôkaz pripojený k žalobe
cenník zmluvných pokút platný od 09.01.2014 (č. l. 14), t. z. nie aktuálny cenník v čase
uzatvárania zmluvy 20.09.2010. Ak sa žalobca mienil domáhať zaplatenia dlžnej sumy
titulom náhrady škody, mal tvrdiť a preukazovať základné predpoklady pre uplatnenie
nároku, za ktoré sa považuje vznik škody, protiprávne konanie žalovanej, zavinenie
a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním, čo však ani žaloba, ani
jej doplnenie neobsahuje. Súd prvej inštancie tiež správne vyhodnotil, že požadovaná suma,
či už zo záväzku, alebo titulom zmluvnej pokuty, alebo náhrady škody nie je vôbec
odôvodnená, pretože žalobca ani len netvrdil, či poskytol žalovanej zariadenie nové, alebo
použité a ako sa vysporiadal so skutočnosťou, že žalovaná zariadenie tri roky používala
a riadne za poskytované služby platila. Nemôže byť v súlade ani s dohodou, ani s právnymi
predpismi, aby odberateľ služby platil rovnakú cenu za nevrátené nové zariadenie alebo
použité zariadenie, resp. bez zohľadnenia amortizácie a životnosti zariadenia. Žalobca
v odvolaní poukazuje na to, že bežne použité a vrátené zariadenia poskytuje ďalším
klientom, preto výšku uplatneného nároku bez riadneho zdôvodnenia nemožno považovať za
opodstatnenú.“.
K námietke nevyhnutnosti aplikácie § 151 CSP
28. Podľa § 150 ods. 1 a 2 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať
podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu (odsek 1). Na zistenie
podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové
tvrdenia (odsek 2).
29. V súlade s § 151 ods. 1 a 2 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana
výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné (odsek 1). Ak strana poprie skutkové tvrdenia,
ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných
skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné (odsek 2).
30. Sťažovateľka vyvodzuje nepredvídateľnosť a prekvapivosť postupu v jej veci
konajúcich všeobecných súdov z neaplikácie § 151 ods. 1 a 2 CSP.
31. Vo všeobecnosti sa posúdenie otázok, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký
je obsah jej povinnosti tvrdiť, odvíja od hmotného práva. Platí pritom, že strana sporu je
povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej
úspech v spore. Bremeno tvrdenia je pritom v korelácii s bremenom popretia tvrdení
protistrany (ŠTEVČEK, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck,
2016, s. 569.).
32. Sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená, že tá strana sporu,
ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k tvrdeným
skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže.
33. Pokiaľ sa sťažovateľka od žalovanej v napadnutom konaní domáhala zaplatenia
sumy 110,10 € s príslušenstvom z titulu náhrady hodnoty poskytnutých zariadení
po ukončení zmluvy, bolo jej povinnosťou uviesť tvrdenia o skutočnostiach, z ktorých
náhradu hodnoty (škody) požaduje. Ako to z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského
súdu vyplýva, ani žaloba a ani jej doplnenie neobsahovali „základné predpoklady pre
uplatnenie nároku, za ktoré sa považuje vznik škody, protiprávne konanie žalovanej,
zavinenie a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním... požadovaná
suma, či už zo záväzku, alebo titulom zmluvnej pokuty, alebo náhrady škody nie je vôbec
odôvodnená, pretože žalobca ani len netvrdil, či poskytol žalovanej zariadenie nové, alebo
použité a ako sa vysporiadal so skutočnosťou, že žalovaná zariadenie tri roky používala
a riadne za poskytované služby platila.“.
34. Z relevantnej citovanej časti napadnutého rozsudku krajského súdu vyplynulo,
že sťažovateľkou uplatnený nárok na náhradu škody (hodnoty zariadenia) nebol riadne
tvrdený a ani preukázaný. Za tejto procesnej situácie je preto správny záver krajského súdu
o tom, že pasivita protistrany (v tomto prípade žalovanej) nemôže mať za následok
(aplikáciou § 151 ods. 1 a 2 CSP) povinnosť všeobecného súdu „priznať akýkoľvek
uplatnený nárok“ (citované z napadnutého rozsudku krajského súdu).
35. Vzhľadom na už uvádzané a berúc do úvahy podstatnú skutočnosť zanedbania
procesnej povinnosti sťažovateľky tvrdiť, je už na prvý pohľad zjavné, že aplikácia § 151
ods. 1 a 2 CSP bola v okolnostiach prejednávanej veci neopodstatnená. Prejavuje sa tu už
zmienená korelácia bremena tvrdenia a bremena popretia tvrdenia protistranou. Všeobecný
súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany
poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia. Povinnosť
strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov
civilného procesu (čl. 8 CSP – procesné povinnosti a procesné bremená).
36. Zo všetkých uvedených dôvodov je námietka nevyhnutnosti aplikácie § 151 CSP
vo veci sťažovateľky nedôvodná.
K námietke nenariadenia pojednávania
37. V súlade s § 297 písm. b) CSP pojednávanie nie je potrebné nariadiť, ak ide iba
o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné
a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1 000 eur.
38. Sťažovateľka dôvodí nevyhnutnosťou nariadenia pojednávania a túto
nevyhnutnosť odôvodňuje existenciou „spornosti“ tvrdenia strán, keďže okresný súd
žalobkyňou (sťažovateľkou) tvrdený skutkový stav neprevzal za základ rozhodnutia.
Uvedené podľa sťažovateľky dostatočne odôvodňovalo nariadenie pojednávania na účely
určenia, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné a ktoré sporné nie sú.
Sťažovateľka námietku nenariadenia pojednávania predostrela v odvolacom konaní
a krajský súd sa ňou nezaoberal.
39. S prihliadnutím na závery konštatované ústavným súdom vo vzťahu k prvej
námietke a odvíjajúce sa predovšetkým od zanedbania povinnosti sťažovateľky
ako žalobkyne ňou uplatnený nárok na náhradu škody (hodnoty zariadenia) riadne tvrdiť
a preukázať nie je opodstatnená ani námietka nenariadenia pojednávania, resp. nesplnenia
zákonných podmienok pre rozhodnutie bez nariadenia pojednávania. Spornosť
ako kritérium pre nenariadenie pojednávania sa v súlade s citovaným ustanovením
Civilného sporového poriadku týka zisteného skutkového stavu a v konkrétnych
okolnostiach veci bola požiadavka nespornosti skutkových tvrdení splnená tým, že žalovaná
sa k žalobe sťažovateľky nevyjadrila. Ani námietka nenariadenia pojednávania preto nie je
dôvodná.
40. Navyše ústavný súd zdôrazňuje, že inštitút materiálnej korekcie (na ktorý
poukazuje v ústavnej sťažnosti samotná sťažovateľka) nemôže nahrádzať procesnú aktivitu
strán a ich povinnosť tvrdiť. Z predloženého napadnutého rozsudku krajského súdu (bod 14)
vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa bola okresným súdom pred rozhodnutím vo veci
vyzvaná, aby uviedla, „z akého titulu si uplatňuje nárok, resp. od ktorého ustanovenia
zmluvy alebo zmluvných podmienok.“. Okresný súd teda inštitút materiálneho korektívu
uplatnil a jeho nevyužitím samotnou sťažovateľkou sa táto sama vystavila riziku procesnej
sankcie v podobe straty sporu.
41. Ústavný súd síce zistil, že na odvolaciu námietku sťažovateľky o rozhodnutí
okresného súdu bez nariadenia pojednávania krajský súd nereagoval vôbec, avšak uvedené
procesné pochybenie vo veci sťažovateľky konajúceho krajského súdu nedosahuje
v konkrétnych okolnostiach prejednávanej veci (aj s prihliadnutím na predbežný záver
o nedôvodnosti námietky nenariadenia pojednávania, a tým aj splnenia zákonných
podmienok pre rozhodnutie bez nariadenia pojednávania) takú intenzitu, ktorá by mala
rozhodujúci dosah na sťažovateľkou namietané porušenie základného práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.
K námietke odklonu od rozhodovacej činnosti krajského súdu
42. Sťažovateľka namieta, že v jej veci došlo k odklonu od rozhodovacej činnosti
krajského súdu v iných totožných veciach.
43. V tomto kontexte ústavný súd zdôrazňuje, že mu neprislúcha zjednocovať
in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov je zverená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“). Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je podľa zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
[§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. a)] zverené najvyššiemu súdu
(resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať
stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05). Vzhľadom na uvedené nie je možné vnímať
postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať stanoviská
najvyššieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09, III. ÚS 197/2011), ako
aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08,
II. ÚS 152/2011). Navyše od 1. júla 2016 je zabezpečenie jednoty rozhodovania a jednoty
judikatúry všeobecných súdov predovšetkým úlohou veľkého senátu najvyššieho súdu (§ 48
CSP). Do týchto kompetencií najvyššieho súdu nemá ústavný súd oprávnenie zasahovať
(m. m. IV. ÚS 342/2010, III. ÚS 348/2011, IV. ÚS 142/2012, III. ÚS 11/2014).
44. Z uvedených dôvodov ani námietka odklonu od rozhodovacej činnosti krajského
súdu nie je dôvodná.
45. Ústavný súd na podklade uvedeného konštatuje, že právne závery krajského súdu
sú v napadnutom rozsudku zdôvodnené vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. Krajský
súd vo svojom rozhodnutí dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné
rozsudok okresného súdu z 21. septembra 2017, ktorým bola žaloba zamietnutá, potvrdiť
ako vecne správny. Napadnutý rozsudok krajského súdu nie je možné považovať
za arbitrárny ani svojvoľný, keďže ním krajský súd reagoval na všetky relevantné
argumenty sťažovateľky a jeho závery sú podľa názoru ústavného súdu logické,
argumentačne konzistentné, nepopierajú zmysel a účel aplikovaných noriem platného práva,
a preto ich možno za daných skutkových okolností považovať aj za ústavne konformné.
Ústavný súd sa po oboznámení s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského
súdu presvedčil o tom, že sťažovateľka dostala ústavne konformné odpovede v súvislosti
s jej námietkami, čo postačuje pre záver, že výhrady sťažovateľky sú zjavne
neopodstatnené.
46. Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), ústavný súd dospel k záveru, že medzi
postupom krajského súdu v napadnutom konaní a napadnutým rozsudkom krajského súdu
a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu
možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie
konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť odmietol podľa
§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
47. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 33/2010, IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 72/2013) vyhodnotil
predmet súdneho konania v tejto konkrétnej veci tak, že ide o vec nižšej významnosti
(o tzv. bagateľnú vec). Vychádzal z toho, že ak Civilný sporový poriadok vylučuje
u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi v mimoriadnom
opravnom konaní (podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku v prípade
bagateľných vecí je v zmysle § 422 ods. 1 Civilného sporového poriadku neprípustné), bolo
by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného
súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza
do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy
zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne. Táto
skutočnosť totiž už sama osebe zakladá dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.
48. Pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších
nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v ústavnej sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2019