Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_26Co-9-2018.pdf
PDF · 83.89 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/9/2018
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela Ilavského a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobcu: SATRO s.r.o., IČO: 31 335 161, Hodonínska 25, Bratislava, zastúpeného: STANO a partneri, s.r.o., advokátska kancelária, Bratislava, proti žalovanej: R. T., nar. XX. O. XXXX, F. XX, X., o 108,50 € s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 30 Csp 218/2016-28 z 13. júna 2017 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom vyhláseným bez nariadenia pojednávania [§ 297 písm. b) C. s. p.] súd prvej inštancie (I.) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia 108,50 € ako poplatok za telekomunikačnú službu MINI a náhrady hodnoty dvoch zariadení, a (II.) žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Vyšiel zo zistenia, že žalobca so žalovanou 6. októbra 2008 uzavreli zmluvu o pripojení a poskytovaní verejných služieb retransmisie, ktorou sa žalobca zaviazal poskytovať žalovanej služby televíznych káblových rozvodov a žalovaná sa zaviazala platiť pravidelne cenu s dobou viazanosti do 1. novembra 2010. Mesačný poplatok za službu MINI bol podľa cenníka účinného od 8. januára 2015 5,90 €. Žalovanej bola odovzdaná dekódovacia karta a prijímač, ktoré nevrátila, za čo žalobca žiadal 79 €. Žalobca však k žalobe pripojil len interný cenník zariadení, odovzdávacie protokoly zo 6. októbra 2008 a 26. júla 2012, iné listinné dôkazy nepripojil. Súd posúdil zmluvu zo 6. októbra 2008 ako spotrebiteľskú zmluvu, ktorá bola viazaná do 1. novembra 2010, žalobca však žiada mesačný poplatok až za obdobie novembra 2015 až marca 2016, nepreukázal však dodatok, ktorým si žalovaná zvolila mesačné platby. Nepreukázal, že žalovanej v tomto období poskytoval služby, zo žiadneho listinného dôkazu nevyplýva, či mu je žalovaný za toto obdobie niečo dlžná. Pokiaľ ide o nárok na náhradu hodnoty zariadení, žalobca tu neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti.
2. Žalobca sa včas podaným odvolaním domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie, eventuálne jeho zmeny tak, že sa žalobe vyhovie. Namietol, že súd prvej inštancie konajúci tou istou zákonnou sudkyňou za rovnakých okolností rozhodol v inej veci žalobcu proti inému žalovanému presne opačne (vyhovel žalobe), čo je v rozpore s princípom právnej istoty, ako tento vyplýva z judikatúry všeobecných súdov aj Ústavného súdu SR. Žalovaná sa k veci nijako nevyjadrila a napriek tomu, že je slabšou stranou, súdy nemali nahrádzať jeho aktivitu a skutkové tvrdenia žalobcu mali považovať za nesporné. Súd pri rozhodovaní bez nariadenia pojednávania nezohľadnil podmienky § 297 písm. b) C. s. p. pokiaľ ide o náhradu ceny zariadení, žalobca si tento nárok uplatnil podľa ods. 6.20 všeobecných obchodných podmienok, pričom táto hodnota zodpovedá skutočnej cene zariadení. Žalovaná ich však dodnes nevrátila, čím žalobcovi spôsobuje škodu. Žalobca a žalovaný okrem toho neuzavreli zmluvu na určitý čas, pretože to z obsahu zmluvy nevyplýva.
3. Žalovaná sa k odvolaniu doručenému jej do vlastných rúk 30. novembra 2017 nevyjadrila.
4. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd po zistení, že odvolanie je podané včas a oprávnenou osobou proti rozsudku preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu napadnutom odvolaním (§ 379 C. s. p.) bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.) a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.
5. Súd prvej inštancie založil svoj zamietajúci rozsudok v podstate na tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom trvania zmluvy zo 6. októbra 2008 aj v období november 2015 až marec 2016, ani bremeno tvrdenia ohľadom nároku na náhradu hodnoty dvoch zariadení. V tomto smere je však opodstatnená odvolacia námietka, že vo veci za daných okolností nesmelo byť rozhodnuté bez nariadenia pojednávania. Medzi stranami nie je sporné, že prejednávaná vec je tzv. spotrebiteľským sporom v zmysle § 290 C. s. p. Podľa § 297 C. s. p. v spotrebiteľskom spore súd zásadne nariadi pojednávanie. Ustanovenie § 297 písm. b) C. s. p. potom síce umožňuje rozhodnúť bez pojednávania vo veciach, v ktorých hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000 €, to však len za súčasného splnenia ďalších dvoch podmienok: 1. jednoduché právne posúdenie a 2. nespornosť skutkových tvrdení. Ak súd (z akéhokoľvek dôvodu) považuje skutkové tvrdenia žalobcu (alebo aj žalovaného) za sporné, je povinný spotrebiteľský spor prejednať na pojednávaní. Podľa cit. ustanovení C. s. p. teda neprichádza vôbec do úvahy zamietnutie žaloby bez nariadenia pojednávania z dôvodu, že žalobca neuniesol svoje bremeno tvrdenia alebo bremeno dôkazu. Koniec koncov, práve na pojednávaní je úlohou súdu upozorniť žalobcu na to, čo považuje za sporné (porov. § 181 ods. 2 C. s. p.), a vytvoriť mu tým procesný priestor na splnenie si bremena tvrdenia a dôkazu. Ak súd prvej inštancie považoval žalobcom tvrdený skutkový stav, teda že poskytoval žalovanej elektronické komunikačné služby na základe zmluvy zo 6. októbra 2008 aj v uvedenom období a že nevrátené zariadenia mali hodnotu 79 €, za sporný, nebola splnená podmienka § 297 písm. b) C. s. p. na rozhodnutie bez nariadenia pojednávania. Pokiaľ tak súd prvej inštancie rozhodol, svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p.
6. Okrem toho aj v spotrebiteľských sporoch sa podľa § 300 C. s. p. podporne použijú všeobecné ustanovenia o konaní. Medzi takéto ustanovenia patrí aj § 151 C. s. p. o popretí skutkových tvrdení strany. Podľa § 151 ods. 1 C. s. p. potom platí, že skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné, na čo správne poukázal žalobca v odvolaní. Použiteľnosť tohto ustanovenia nie je obmedzená ani ustanovením § 295 C. s. p. Z neho totiž vyplýva len možnosť súdu prvej inštancie vykonať dôkaz nevyhnutný na rozhodnutie vo veci, aj keď ho spotrebiteľ nenavrhol. Nevyplýva z neho, že by súd mohol namiesto spotrebiteľa uplatňovať iné prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, napríklad, že by za spotrebiteľa mohol popierať skutkové tvrdenia protistrany. Podľa dôvodovej správy k dnešnému § 295 C. s. p. (porov. Národná rada Slovenskej republiky, VI. volebné obdobie, tlač 1333) je jeho účelom nahradiť nedostatok dôkaznej aktivity spotrebiteľa, nie nedostatok jeho procesnej aktivity vôbec. Preto súd môže bez návrhu nariadiť dôkaz na preukázanie tvrdení spotrebiteľa, nemôže však považovať tvrdenia žalobcu za sporné, ak ich sám spotrebiteľ nepoprel. Nepopreté skutkové tvrdenia sa potom považujú za nesporné a ako také sa považujú za „zhodné tvrdenia“ strán v zmysle § 186 ods. 2 C. s. p., z ktorých je povinný pri rozhodovaní vychádzať, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Súd teda môže neprihliadnuť na nesporné skutkové tvrdenia strán len za predpokladu, že má dôvodnú pochybnosť o ich pravdivosti. Pojem „dôvodná pochybnosť o pravdivosti“ vyjadruje, že takáto pochybnosť musí byť kvalifikovaná. Nestačí teda obyčajná pochybnosť, ale pochybnosť „dôvodná“. Dôvodne možno pochybovať o pravdivosti zhodného tvrdenia strán vtedy, ak sú v zjavnom rozpore s obsahom dôkazu, ktorý súd považuje za bezchybný, alebo ak zjavne odporujú všeobecne známym skutočnostiam (vrátane všeobecných skúseností) alebo skutočnostiam známym súdu z úradnej činnosti (porov. § 186 ods. 1 C. s. p.). Svoju pochybnosť a jej dôvody je súd povinný náležitým spôsobom vysvetliť v rozhodnutí, ktoré je na tejto pochybnosti založená. Ak však takáto dôvodná pochybnosť neexistuje, je súd podľa cit. § 186 ods. 2 C. s. p. povinný z nesporných tvrdení strán vychádzať bez toho, aby ich podrobnejšie preskúmaval.
7. Žalobca v žalobe tvrdil, že so žalovanou uzavrel zmluvu o pripojení a poskytovaní verejných služieb retransmisie č. 311503322, a to až do 20. apríla 2016, kedy od zmluvy odstúpil. Žalovaná toto tvrdenie žalobcu nepoprela, v dôsledku čoho ho podľa § 151 C. s. p. bolo potrebné považovať za nesporné a podľa § 186 ods. 2 C. s. p. z neho súd prvej inštancie bol povinný vychádzať, ak o jeho pravdivosti nemožno mať závažné pochybnosti. Súd prvej inštancie však v napadnutom rozsudku vôbec neuviedol, prečo má o pravdivosti tohto tvrdenia závažné pochybnosti. Z obsahu samotnej listiny - zmluvy č.
311503322 (č. l. 2) vyplýva, že v čl. V bolo dohodnuté trvanie zmluvy takým spôsobom, že ak by aj zmluva bola uzavretá s časovou viazanosťou do 1. novembra 2010, uplynutím tejto doby sa automaticky mení na dobú neurčitú, ak sa zmluvné strany nedohodnú inak. Inú dohodu pritom ani žalobca, ani žalovaná netvrdili. Z povahy elektronických komunikačných služieb podľa § 3 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách pritom vyplýva, že tieto služby spočívajú spravidla v prenose dát v sieťach. Jednou z takýchto služieb je aj retransmisia, ktorou sa podľa § 3 písm. f) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii rozumie príjem a súčasný, úplný a nezmenený prenos pôvodného vysielania programovej služby alebo jeho podstatnej časti vysielateľom určenej na príjem verejnosťou, uskutočnený elektronickou komunikačnou sieťou. Podstata týchto služieb je teda prenos určitých signálov v sieťach, ktoré sa prejavujú zobrazovaním určitého obsahu u účastníka. Poskytovateľ však nedokáže ovplyvniť, či a aký obsah si účastník zvolí. Preto by zo strany súdu prvej inštancie bolo nanajvýš žiaduce vymedziť, akými listinnými dôkazmi by mal žalobca - poskytovateľ preukázať poskytovanie týchto elektronických komunikačných služieb, teda tok signálu v sieti medzi ním a účastníkom (žalovanou). V prípade týchto služieb treba teda vychádzať z toho, že poskytovateľ v zásade splní svoj záväzok, ak vytvorí technické podmienky na to, aby účastník mohol dohodnuté služby využívať; nie je však potrebné aktívne mu ich ponúkať, resp. „vnucovať“. Potom zodpovedá všeobecnej skúsenosti, že pokiaľ nedôjde k poruche na sieti, tak sprístupnené služby sú spravidla účastníkom využívateľné až dovtedy, kým ich poskytovateľ neobmedzí alebo nepreruší. Táto všeobecná skúsenosť podporuje názor, že ak nie je sporné, že zmluva o týchto službách trvá, a ak súdu nie sú známe konkrétne okolnosti, ktoré by naznačovali obmedzenie alebo prerušenie prístupu účastníka k službám, potom nemožno mať vážne pochybnosti (v zmysle § 186 ods. 2 C. s. p.) o tom, že účastník má možnosť počas trvania zmluvy dohodnuté služby využívať.
8. Pokiaľ ide o druhú časť nároku (nárok na náhradu hodnoty dvoch zariadení), nemožno sa celkom stotožniť so žalobcom v jeho právnej kvalifikácii. Žalobca totiž v odvolaní sám priznáva, že tzv. hodnota zariadení je určená v internom cenníku a odzrkadľuje okrem nadobúdacej hodnoty aj maržu. Pokiaľ však žalobca uplatňuje tento svoj nárok ako nárok na náhradu škody, potom podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda, teda reálny majetkový úbytok v dôsledku protiprávneho úkonu účastníka (ponechanie si zariadenia). Ak žalobca tento majetkový úbytok paušalizuje stanovením určitej ceny, potom ide v skutočnosti o paušalizáciu výšky škody. Spôsobom paušalizácie výšky náhrady škody je však inštitút zmluvnej pokuty podľa § 544 a nasl. Obč. zák., ktorého podstatným znakom je práve to, že škodca je pri porušení povinnosti povinný platiť určitú sumu v zásade namiesto náhrady škody (porov. totiž všeobecné dispozitívne pravidlo § 545 ods. 2 Obč. zák.). Preto podľa odvolacieho súdu aj dohadovanie rôznych paušálnych súm náhrad za nevrátenie rôznych technických zariadení má charakter dohadovania zmluvných pokút podľa § 544 a nasl. Obč. zák. so všetkými dôsledkami, najmä požiadavkou písomnej formy podľa § 544 ods. 2 Obč. zák. Požiadavku písomnej formy podľa názoru odvolacieho súdu spravidla nie je splnená, ak účastníkmi zmluvy podpísaná listina len nejasne odkazuje na určité ďalšie listiny, ktoré vydáva niektorá zo strán.
9. Žalobca by si teda nárok na zaplatenie náhrady za nevrátené technické zariadenia mohol uplatňovať len ako nárok na náhradu skutočnej škody podľa § 420 a nasl. Obč. zák., pri ktorej je povinný tvrdiť a podľa potreby aj dokázať aktuálnu hodnotu nevrátených zariadení. Z procesného hľadiska je však hodnota určitej veci vyjadrená v peniazoch takisto skutočnosťou a tvrdenie jednej strany o nej je skutkovým tvrdením v zmysle § 150 C. s. p., na ktoré sa takisto vzťahujú vyššie uvedené ustanovenia § 151 a § 186 ods. 2 C. s. p. Protistrana je teda povinná kvalifikovane poprieť tvrdenú hodnotu tohto zariadenia a pokiaľ tak neurobí, považuje sa takto tvrdená hodnota za nespornú s tým dôsledkom, že súd je z nej povinný podľa § 186 ods. 2 C. s. p. vychádzať, pokiaľ o nej nemá závažné pochybnosti. K povahe závažných pochybností odvolací súd odkazuje na hore uvedený výklad. V tu prerokúvanej veci žalobca tvrdil, že žalovaná prevzala dve technické zariadenia, tie si po skončení zmluvy nechala, čím žalobcovi spôsobila škodu. Zároveň žalobca skutkovo predniesol, že hodnota jedného tohto zariadenia (dekódovacej karty) bola 20 € a druhého (digitálneho prijímača) bola 59 €. Žalovaná počas konania toto skutkové tvrdenie nepoprela, v dôsledku čoho mal súd prvej inštancie vychádzať z toho, že ich hodnota je takáto. Výnimkou by bolo, keby o tejto hodnote mal závažné pochybnosti v zmysle § 186 ods. 2 C. s. p., kedy by podľa § 295 C. s. p. mohol aj z úradnej moci vykonať v prospech žalovanej - spotrebiteľa dokazovanie na zistenie ich skutočnej (nižšej) hodnoty. Opäť však z napadnutého rozsudku nevyplýva, či vôbec a prečo mal súd prvej inštancie dôvodné pochybnosti o tom, že hodnota týchto technických zariadení je taká ako tvrdil žalobca.
10. Odvolacie námietky žalobcu, že súd bez náležitého dôvodu nevzal do úvahy nesporné skutkové tvrdenia (§ 150 a § 151 C. s. p.), napriek tomu však rozhodol bez nariadenia pojednávania bez splnenia podmienok § 297 písm. b) C. s. p., sú teda opodstatnené. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom rozsahu podľa § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 C. s. p.).
11. Súd prvej inštancie teda ďalšom konaní opätovne preskúma, ktoré skutkové tvrdenia možno považovať za sporné a ktoré možno považovať za nesporné, no možno o nich mať dôvodné pochybnosti. Pritom bude viazaný výkladom odvolacieho súdu uvedeným vyššie k § 151 a 186 C. s. p. Pokiaľ nebude môcť vychádzať z nesporných skutkových tvrdení žalobcu, súd prvej inštancie nemôže rozhodnúť bez nariadenia pojednávania podľa § 297 písm. b) C. s. p., ale musí nariadiť pojednávanie. Na ňom je povinný oboznámiť žalobcu a žalovanú so spornými a nespornými skutočnosťami (§ 181 ods. 2 C. s. p.) a dať priestor žalobcovi a žalovanej na to, aby podľa toho predniesli prostriedky procesného útoku a obrany. Následne súd prvej inštancie takto uplatnené prostriedky posúdi, vykoná prípadné dôkazy a posúdi ich v zmysle § 191 C. s. p. a vo veci znova rozhodne.
12. K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné dovolanie (§ 420 a 421 C. s. p. a contrario).