Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 346/2026
PDF · 323 KB
No categories available
I. ÚS 346/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej JUDr. Michal Krutek, s.r.o., Hlavná 11, Trnava, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/165/2023 z 11. decembra 2025 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 15. apríla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6Cdo/165/2023 z 11. decembra 2025 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Okrem toho žiada priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom.
2. Z ústavnej sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že žalobou podanou bývalému Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) 14. júna 2019 sa sťažovateľka (žalobkyňa) domáhala proti Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“) náhrady škody 36 806,76 eur vo forme ušlého zisku z podnikania a ušlého zisku z prenájmu a predaja v dôsledku nezrealizovanej kúpy bytu, ktorá mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci – okresného súdu (exekučného súdu). K tomu malo dôjsť tak, že na základe poverenia exekučného súdu na vykonanie exekúcie č. 5802 125881 sp. zn. 16Er/9299/2015 z 12. januára 2016 (ďalej len „poverenie“)
poverená súdna exekútorka 20. januára 2016 vydala upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn. Ex 1219/2015, ktorým upovedomila sťažovateľku (povinnú), že na základe poverenia je vedená exekúcia v prospech (oprávneného), v jej neprospech na vymoženie pohľadávky vo výške 102 071,30 eur s príslušenstvom [§ 135 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)]; vyzvala sťažovateľku na uspokojenie pohľadávky oprávneného alebo vznesenie námietok proti exekúcii (§ 50 Exekučného poriadku) a zakázala sťažovateľke, aby odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie nakladala so svojím majetkom, ktorý podľa ustanovení Exekučného poriadku podlieha exekúcii. Včas podaným námietkam sťažovateľky proti exekúcii exekučný súd uznesením č. k. 16Er/9299/2015-156 z 2. júna 2016 vyhovel, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju z dôvodu, že v konaní bolo preukázané, že sťažovateľka nebola osobu povinnou; toto uznesenie v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13CoE/657/2016 z 30. júna 2017 nadobudlo právoplatnosť 21. augusta 2017.
3. Okresný súd rozsudkom č. k. 19C/27/2019-181 z 24. februára 2022 žalobu sťažovateľky zamietol (výrok I) a žalovanej priznal náhradu trov konania proti sťažovateľke v rozsahu 100 % (výrok II). Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne § 3, § 4 ods. 1 a § 9, § 15 a § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“) a § 2 ods. 1, § 5, § 29 a § 36, § 37 ods. 1, § 38 a § 39, § 41 ods. 1, § 44, § 46 a § 47, § 48 ods. 1, § 50, § 61b ods. 1, § 65 a § 95 ods. 1 Exekučného poriadku. Za nepochybné považoval, že žiadosťou z 18. decembra 2018 sťažovateľka požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, pričom žalovaná jej oznámením z 29. mája 2019 oznámila, že jej žiadosti vyhovené nebolo. Nepochybné taktiež bolo, že exekučný súd sa pri vydávaní poverenia dôsledne nezaoberal návrhom na vykonanie exekúcie a v ňom bližšie uvedenými exekučnými titulmi, nedôsledne skúmal hmotnoprávnu legitimáciu sťažovateľky a dospel tak k nesprávnemu záveru, keď vydal poverenie proti sťažovateľke ako povinnej osobe. Nesprávna prieskumná činnosť exekučného súdu pri vydávaní poverenia bola potvrdená jeho uznesením č. k. Er/9299/2015-156 z 2. júna 2016 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 13CoE/657/2016 z 30. júna 2017. V konaní tak bolo uzavreté, že nesprávny postup exekučného súdu je jednoznačne nesprávnym úradným postupom podľa § 9 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu a že sťažovateľka prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu preukázala. V rámci skúmania ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu (existencie škody a príčinnej súvislosti) sa však s argumentáciou sťažovateľky nestotožnil. Pokiaľ sťažovateľka existenciu škody preukazovala znaleckým posudkom a v konaní tvrdila, že z dôvodu nezákonnej blokácie jej účtov v dôsledku nezákonného exekučného konania bola donútená predĺžiť si obdobie prerušenia výkonu jej podnikateľskej činnosti, čo malo mať dopad na výšku dosiahnutých ziskov za roky 2016 a 2017, okresný súd vykonaným dokazovaním zistil, že podnikateľskú činnosť nevykonávala na základe vlastnej žiadosti z 31. augusta 2015 (prerušenie živnosti od 1. septembra 2015 do 1. marca 2016) a následne žiadosti o predĺženie obdobia prerušenia živnosti do 31. júla 2016, resp. do 1. októbra 2016. K predloženému znaleckému posudku uviedol, že ten slúži iba ako dôkazný prostriedok na preukázanie predpokladov vzniku nároku na náhradu škody, ale nemôže založiť nárok
sťažovateľky na ušlý zisk. Dospel k záveru, že vo vzťahu k požadovanej škode vo forme ušlého zisku neexistuje príčinná súvislosť medzi konaním žalovanej a nárokovanou škodou. K rovnakému záveru dospel aj vo vzťahu k požadovanej škode vo forme ušlého zisku z nezrealizovaného potenciálneho prenájmu bytu od 1. februára 2017 do 31. augusta 2017, resp. z nezrealizovaného potenciálneho predaja bytu k 31. augustu 2017, ktorú sťažovateľka preukazovala znaleckým posudkom. V konaní bolo preukázané, že sťažovateľka 24. júna 2015 podpísala zmluvu o poskytnutí úveru s bankou vo výške 60 000 eur na kúpu nešpecifikovanej nehnuteľnosti, pričom bola povinná výber nehnuteľnosti uskutočniť v lehote do 6 mesiacov od podpisu zmluvy, najneskôr však do 5 pracovných dní pred posledným termínom čerpania úveru, t. j. do 5. decembra 2015 (ďalej len „úverová zmluva“). Dňa 20. novembra 2015 sťažovateľka uzatvorila dodatok k úverovej zmluve, ktorým sa vyšpecifikoval predmet zmluvy. Zmluvnými stranami bol dohodnutý posledný možný termín čerpania úveru na 15. jún 2016. Nesporným bolo aj uzatvorenie zmluvy o budúcej zmluve z 9. novembra 2015 medzi sťažovateľkou a budúcimi predávajúcimi (ďalej len „zmluva o budúcej zmluve“), v zmysle ktorej sa zmluvné strany zaviazali uzavrieť zmluvu o prevode vlastníckeho práva ku konkrétne špecifikovanej nehnuteľnosti v lehote do 31. januára 2016 a za kúpnu cenu 75 000 eur. Sťažovateľka tvrdila, že z dôvodu blokácie bankových účtov došlo k zmareniu naplnenia zmluvy o budúcej zmluve, ktorej predmetom mala byť kúpa bytu, čo malo priamo za následok zmenšenie jej majetku o zisky z prenájmu a následného predaja bytu. K tomu okresný súd uzavrel, že sťažovateľka tento čiastkový nárok založila výlučne na tvrdení o existencii hypotetického ušlého zisku, pričom v priebehu konania netvrdila žiadne konkrétne okolnosti zdôvodňujúce uplatnený nárok a dokazujúce existenciu ušlého zisku (ako dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu štátu). Takýto ušlý zisk nemal reálny základ a ostal len v rovine fikcie, keďže sťažovateľka v konaní nepreukázala, že pri predpokladanom chode vecí by bola získala určitý ňou predpokladaný prospech a nepreukázala ani pravdepodobnosť dosiahnutia zisku, ktoré by bolo vysoko pravdepodobné až blížiace sa k istote. Aj v prípade ušlého zisku by muselo ísť o ujmu už vzniknutú, a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti (uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo/23/2008, 3Cdo/513/2014, 4Cdo/319/2008, 1Cdo/76/2008, 5Cdo/195/2015, ako aj uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 47/2018 z 31. januára 2018), takže tu šlo o prípad neunesenia dôkazného bremena sťažovateľkou.
4. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 5Co/149/2022 z 8. júna 2023 rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny (výrok I) a žalovanej priznal proti sťažovateľke náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (výrok II).
5. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), tvrdiac že nie je riadne odôvodnený. Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 421 písm. a) CSP sťažovateľka videla v odklone od uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 4 MCdo 23/2008 z 12. decembra 2009, sp. zn. 5MCdo/5/2015 z 31. júla 2017 a ďalších rozhodnutí týkajúcich sa ušlého zisku. Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 421 písm. b) CSP sťažovateľka videla v potrebe zodpovedania otázok, či „Predstavuje v konaní o náhradu škody vo forme ušlého zisku pravidelný beh vecí očakávanie nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v situácii, ak dôjde k uzatvoreniu zmluvy o budúcej zmluve s budúcim predávajúcim, ktorej predmetom je budúci prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a súčasne zmluvy (napr. s bankou), ktorej účelom je zabezpečenie finančných prostriedkov na nadobudnutie predmetnej nehnuteľnosti?“ a či „Predstavuje v konaní o náhradu
škody vo forme ušlého zisku pravidelný beh vecí očakávanie zisku z podnikania, ktoré bolo zo strany podnikateľa prerušené (alebo v ktorom podnikateľ predĺžil prerušenie svojho podnikania) po tom, ako bolo v exekučnom konaní vedenom proti podnikateľovi vydané upovedomenie o začatí exekúcie, v ktorom podnikateľovi bolo zároveň zakázané nakladať s majetkom?“.
6. Najvyšší súd napadnutým uznesením (ktoré nadobudlo právoplatnosť 3. marca 2026) dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c) CSP, keďže smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. S poukazom na právnu úpravu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku uviedol, že obsah spisu nedáva podklad na záver, že krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Za takú vadu nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len, že ho neodôvodnil objektívne zrozumiteľne aj uspokojivo. O taký prípad tu však nešlo, keďže napadnutý rozsudok krajského súdu je riadne odôvodnený vo vzťahu ku všetkým podstatným skutočnostiam, ktoré tvorili základ rozhodnutia i s odkazmi na relevantné závery z rozhodovacej praxe najvyššieho súdu a ústavného súdu. Vo vzťahu k rozsahu potrebnej argumentácie v odvolacom konaní poznamenal, že jediným, čo malo význam a čo by mohlo predurčiť záver o chýbajúcej či nedostatočnej reakcii krajského súdu na námietky sťažovateľky, bola oponentúra proti záveru okresného súdu o nepreukázaní priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, ktorá tu reálne vznikla, t. j. prednesenie nového pohľadu na problém i s nutnosťou na to reagovať, ktoré však v prejednávanej veci absentovali. K dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP uviedol, že z pohľadu argumentácie súdov nižšej inštancie v prejednávanej veci nosným záverom nebolo nepreukázanie škody (ani prípadné polemiky na tému, či tá preukazovaná žalobkyňou bola viac alebo menej či dokonca celkom hypotetickou), ale iného predpokladu zodpovednosti za škodu v podobe priamej (bezprostrednej) príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci a škodou, a proti tomuto záveru súdov nižšej inštancie sťažovateľka adresne nebrojila. Tým, čo meritórnemu dovolaciemu prieskumu bránilo, bola akademická povaha všetkých nastolených otázok (ako tých, vo vzťahu ku ktorým sa tvrdil odklon, tak aj tých, kde mala prípustnosť dovolania vyplývať z potreby zacelenia bieleho miesta na obraznej mape judikatúry).
II. Argumentácia sťažovateľky
7. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti [čl. 127 ústavy a § 122 a nasl. zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)] poukazuje na skutočnosť, že ani jeden zo súdov nižšej inštancie v civilnom konaní, resp. exekučnom konaní neidentifikoval jediné porušenie akejkoľvek povinnosti zo strany sťažovateľky, ktorým by prispela k vedeniu exekučného konania voči jej osobe/majetku. Opakujúc argumenty, ktoré vzniesla v priebehu civilného sporového konania, namieta absenciu riadneho odôvodnenia rozhodnutí okresného súdu, krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, tvrdiac, že v nich nijako nevysvetlili, odkiaľ mala sťažovateľka zobrať finančné prostriedky v situácii, keď bola proti nej vedená exekúcia, mala zakázané nakladať so svojím majetkom a všetky jej účty boli zablokované, ako aj to, že v skutkovo a právne podobných prípadoch (iným) žalobcom priznali nárok na ušlý zisk v prípade nerealizovania predaja
nehnuteľnosti. Trvá na tom, že rozhodnutie krajského súdu záviselo od vyriešenia právnych otázok, pri ktorých riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [§ 421 ods. 1 písm. a) CSP], resp. ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP], ktoré uplatnila v dovolaní, avšak zo strany najvyššieho súdu na ne nedostala akékoľvek vecné odpovede s odôvodnením, že ich zodpovedaním by nedosiahla priaznivejšie rozhodnutie.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
8. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/165/2023 z 11. decembra 2025 vydaným v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutým alebo nesprávnym úradným postupom orgánom verejnej moci (bod 6), ktoré sťažovateľka považuje za nezákonné a zjavne neodôvodnené (body 7).
9. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu je nesporné, že ústavnej sťažnosti predchádza ústavná sťažnosť sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k. 35 C 292/2010-237 z 31. októbra 2013, rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 39/2014-298 z 29. apríla 2015 a uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 1381/2015 z 31. mája 2017, ktorú ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 451/2017-38 z 20. septembra 2017 odmietol. Z jeho odôvodnenia vyplýva, že v napadnutom konaní sa (žalobca) domáhal proti sťažovateľke (žalovanej) určenia neúčinnosti právneho úkonu – kúpnej zmluvy, ktorou ako predávajúci previedol na sťažovateľku (sestru manželky ) ako kupujúcu svoje spoluvlastnícke podiely na konkrétne špecifikovaných nehnuteľnostiach v katastrálnom území . Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobe žalobcu vyhovel a určil neúčinnosť odporovanej kúpnej zmluvy, a to na základe záveru, že predávajúci uzavretím kúpnej zmluvy ukrátil svojho veriteľa a zmluvu uzatváral v úmysle ho ukrátiť (keďže išlo o jediné nehnuteľnosti, ktoré vlastnil a z ktorých mohla byť pohľadávka jeho veriteľa uspokojená), sťažovateľka uzavrela s predávajúcim kúpnu zmluvu ako osoba blízka a nepreukázala, že by ani pri náležitej starostlivosti nemohla rozpoznať úmysel predávajúceho uzavretím predmetnej zmluvy ukrátiť svojho veriteľa. Dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol, pretože nezistil žiadnu vadu konania podľa § 237 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v danom čase.
10. Keďže sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho právomoci preskúmavať ústavné sťažnosti fyzických osôb, nepovažoval za potrebné túto judikatúru opakovať.
11. Len na doplnenie uvádza, že rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom patrí v zmysle doterajšej judikatúry ústavného súdu v zásade do právomoci všeobecných súdov (napr. II. ÚS 71/04, IV. ÚS 170/2012, IV. ÚS 1/2012, I. ÚS 170/2023), pričom nezastupiteľnú funkciu pri výklade a zjednocovaní judikatúry má najvyšší súd.
12. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je vnímaná ústavným súdom primárne ako otázka interpretácie (obyčajného) zákona a v tomto smere sa najvyššiemu súdu ponecháva značná autonómia s tým, že vyriešenie tejto otázky samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práva sťažovateľa (napr. II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016), samozrejme, za predpokladu, že ide o riešenie ústavne udržateľné.
13. Zákonným limitom na posudzovanie obsahu podaného dovolania je § 440 CSP, podľa ktorého dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi. Tento postup súvisí s dôsledným zachovávaním dispozičného princípu a princípu právnej istoty, ako aj procesnej zodpovednosti strán za ochranu ich práv. Odstraňovanie nedostatkov rozhodnutia a konania jemu predchádzajúceho prostredníctvom opravných prostriedkov je v dispozícii strán konania (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck. 2022. s. 1616 ‒ 1620.).
14. Viazanosť dovolacími dôvodmi znamená, že dovolací súd môže skúmať dovolacie dôvody len v rozsahu, v akom boli vymedzené, je teda viazaný tým, čo dovolateľ považuje za nesprávne (II. ÚS 277/2021). Ústavný súd pri preskúmavaní rozhodnutí dovolacieho súdu z pohľadu posudzovania obsahu dovolania vyslovil, že úlohou najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho je pokúsiť sa autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho textu ako celku (I. ÚS 336/2019, I. ÚS 115/2020, IV. ÚS 15/2021, IV. ÚS 253/2024), ale na druhej strane nemožno dotvárať vec na úkor procesnej protistrany (III. ÚS 278/2022). Ide o dialóg, ale nie o právnu pomoc (III. ÚS 580/2021, III. ÚS 198/2022). Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky. Proti nadmernému formalizmu pri posudzovaní procesných úkonov účastníkov civilného konania sa ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti vymedzuje (II. ÚS 135/04, III. ÚS 564/2021). V tejto myšlienkovej línii konštatuje, že procesný predpis (Civilný sporový poriadok) nevyžaduje, aby dovolací dôvod bol označený aj konkrétnym číslom paragrafu (§ 420, resp. § 421). Naopak, z § 431 ods. 2 a § 432 ods. 2 CSP vyplýva spôsob, akým je potrebné konkrétny dovolací dôvod vymedziť.
15. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného práva. V inom prípade by totiž najvyšší súd stratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené (I. ÚS 145/2010).
16. Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu je v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy ustanoviť podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, resp. orgánu verejnej správy alebo jeho úradným postupom, ktoré boli neskôr posúdené ako nezákonné.
17. Pojem „nesprávny úradný postup“ zákon o zodpovednosti za škodu v § 9 nedefinuje. S účinnosťou od 1. januára 2013 sa v rámci uvedeného ustanovenia riešia tie prípady vzniku škôd, ktoré vznikli inou ako rozhodovacou činnosťou orgánov verejnej moci pri výkone verejnej moci, medzi ktoré patrí (aj) porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb (I. ÚS 330/2022).
18. Vychádzajúc z uvedeného, osobitne z dôvodov ústavnej sťažnosti, ktorými je ústavný súd (spolu s jej rozsahom) viazaný podľa § 45 zákona o ústavnom súde, ústavný súd zameral svoju pozornosť na to, či najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky ústavne akceptovateľným spôsobom vysvetlil dôvody, pre ktoré ho odmietol ako neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP, a teda či účinky jeho dovolacej právomoci boli zlučiteľné s právom sťažovateľky ako strany sporu na prístup k súdu a súčasne či zo strany najvyššieho súdu došlo k splneniu požiadaviek kladených na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
19. Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia v kontexte obsahu dovolania podaného sťažovateľkou ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd pri svojom rozhodovaní správne vychádzal z toho, že rozsudok okresného súdu a rozsudok krajského súdu nemožno posudzovať izolovane, ale spoločne, teda že tvoria jeden celok.
20. V konaní nebolo sporné, že rozsudok okresného súdu č. k. 35 C 292/2010-237 z 31. októbra 2013 a rozsudok krajského súdu č. k. 4 Co 39/2014-298 z 29. apríla 2015 (bod 9) spolu s ďalšími súdnymi rozhodnutiami patrili medzi exekučné tituly predložené súdnej exekútorke poverenej vykonaním exekúcie (bod 1), vo vzťahu ku ktorej okresný súd v napadnutom konaní (bod 2) uviedol, že exekučný súd sa pri vydávaní poverenia dôsledne nezaoberal návrhom na vykonanie exekúcie a v ňom bližšie uvedenými exekučnými titulmi, nedôsledne skúmal hmotnoprávnu legitimáciu sťažovateľky a dospel tak k nesprávnemu záveru, keď vydal poverenie proti sťažovateľke ako povinnej osobe. Uzavrel, že nesprávny postup exekučného súdu (ako jedna z podmienok zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktoré musia byť kumulatívne splnené) je jednoznačne nesprávnym úradným postupom podľa § 9 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu a že sťažovateľka prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu preukázala. Po posúdení skutkového stavu veci okresný súd konštatoval, že vo vzťahu k požadovanej škode vo forme ušlého zisku neexistuje príčinná súvislosť ako ďalšia z podmienok zodpovednosti štátu za škodu, vo vzťahu ku ktorej sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno. S uvedenými závermi okresného súdu sa krajský súd v plnej miere stotožnil.
21. Ústavný súd uvádza, že prax dovolacieho súdu je vo výklade príčinnej súvislosti dlhodobo jednotná, a to nielen v sporoch o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach; vyriešenie tejto otázky preto nemožno uložiť znalcovi (ten môže poskytnúť len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádza). Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda, za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny
na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 32/2007, sp. zn. 5 Cdo 126/2009, sp. zn. 7Cdo/208/2016, sp. zn. 8XCdo 1/2019, sp. zn. 8XCdo 3/2019, sp. zn. 9 Cdo 28/2021, sp. zn. 4XObdo/1/2022, sp. zn. 7 Cdo 77/2022, sp. zn. 7 Cdo 88/2022).
22. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd primeraným spôsobom aplikoval na vec vzťahujúce sa procesné normy týkajúce sa dovolania a náležite odôvodnil napadnuté uznesenie, pričom, vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, jasne uviedol, že nosným záverom súdov nižšej inštancie nebolo nepreukázanie škody, ale priamej (bezprostrednej) príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci a škodou, a proti tomuto záveru súdov nižšej inštancie sťažovateľka v dovolaní adresne nebrojila. Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery najvyššieho súdu nemajúce oporu v Civilnom sporovom poriadku (§ 438 a nasl.).
23. Nič na tom nemôže zmeniť ani poukázanie sťažovateľky na skutočnosť, že ani jeden zo súdov nižšej inštancie v civilnom konaní, resp. exekučnom konaní neidentifikoval jediné porušenie akejkoľvek povinnosti z jej strany, ktorým by prispela k vedeniu exekučného konania voči jej osobe/majetku. Ako je uvedené v bode 9, sťažovateľka v konaní o neúčinnosť právneho úkonu nepreukázala, že by ani pri náležitej starostlivosti nemohla rozpoznať úmysel predávajúceho uzavretím predmetnej zmluvy ukrátiť svojho veriteľa. Ak by sťažovateľka takýto právny úkon nevykonala, nemusela neskôr brániť svoje majetkové práva v exekučnom konaní. Ústavný súd nespochybňuje záver exekučného súdu, ktorý uznesením č. k. 16Er/9299/2015-156 z 2. júna 2016 (v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 13CoE/657/2016 z 30. júna 2017) vyhovel námietkam sťažovateľky, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju z dôvodu, že v konaní bolo preukázané, že sťažovateľka nebola osobu povinnou. V takomto správaní sťažovateľky však treba hľadať prvotnú príčinu problémov, do ktorých sa dostala kvôli svojmu švagrovi. Takéto správanie odporuje aj zásade „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá vo svojej podstate znamená, že práva patria len bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou.
24. V tomto type konania nebolo úlohou vo veci konajúcich súdov vysvetliť sťažovateľke, odkiaľ mala zobrať finančné prostriedky v situácii, keď bola proti nej vedená exekúcia, mala zakázané nakladať so svojím majetkom a všetky jej účty boli zablokované. Prieskum skutkových zistení súdov nižšej inštancie dovolacím súdom nespočíval v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole ich postupu pri procese jeho zisťovania, ktorému z ústavnoprávneho hľadiska nemožno nič vytknúť.
25. Žiada sa pripomenúť, že predmetom ochrany podľa čl. 20 ods. 1 ústavy je len „existujúci majetok“, avšak z judikatúry ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP“) pod tento pojem možno zahrnúť tiež majetkové hodnoty (vrátane pohľadávok), na základe ktorých môže sťažovateľ tvrdiť, že má prinajmenšom „legitímnu nádej“ na ich
zhodnotenie (napr. III. ÚS 60/04, PL. ÚS 3/09 alebo rozsudok ESĽP vo veci Pine Valley Developments Ltd. a iní proti Írsku z 29. 11. 1991).
26. Judikatúra ESĽP pritom nie je jednotná, čo sa týka rozhodovania, čo všetko možno považovať za legitímne očakávanie predstavujúce už predmet ochrany podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).
27. V rozsudku vo veci Koktavá proti Českej republike z 2. decembra 2003 ESĽP uviedol, že konanie začaté sťažovateľkou sa vzťahovalo na určenie neplatnosti trhovej zmluvy týkajúcej sa majetku vo vlastníctve tretích osôb. Sťažovateľka bola teda výlučne v postavení žiadateľa, a nie vlastníka „existujúceho majetku“, napokon ani nič nenasvedčuje tomu, že by bola držiteľom pohľadávky dostatočne podloženej, aby ju bolo možné vymáhať. Za týchto okolností sa nemôže domáhať „majetku“ tak, ako to ustanovuje čl. 1 dodatkového protokolu, a uvedené skutočnosti nespadajú do pôsobnosti tohto ustanovenia (bod 54).
28. Európsky súd pre ľudské práva v rámci aplikácie čl. 1 dodatkového protokolu chráni aj faktický stav napriek absencii vlastníckeho práva, napr. dlhodobé faktické užívanie pozemku (Bruncrona proti Fínsku zo 16. 11. 2004), dlhodobý a dobromyseľný výkon práva užívať nehnuteľnosť, ktorú sťažovateľ nevlastnil (Saghinadze a ďalší proti Gruzínsku z 27. 5. 2010) (porovnaj c. d. s. 1258 a s. 1260).
29. Posudzovanie ESĽP v tomto smere je teda kazuistické. «Všeobecné pravidlo znie, že ak bolo určité majetkové právo priznané právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho orgánu, ktoré je vykonateľné, potom ide o „majetok“ v zmysle čl. 1 Protokolu č. 1.». (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha : C.H. Beck, 2012. s. 1261.).
30. V tomto kontexte je preto logický záver aj najvyššieho súdu, že tým, čo meritórnemu dovolaciemu prieskumu bránilo, bola akademická povaha všetkých nastolených otázok (ako tých, vo vzťahu ku ktorým sa tvrdil odklon, tak aj tých, kde mala prípustnosť dovolania vyplývať z potreby zacelenia bieleho miesta na obraznej mape judikatúry).
31. Keďže ústavný súd v prejednávanej veci nevzhliadol žiadny protiústavný exces ani zásah do práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie najvyšším súdom, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
32. Jediné, čo treba najvyššiemu súdu vytknúť a dať mu opakovane do pozornosti, sú body 19 a 20 jeho rozhodnutia, v ktorých znovu poukázal na svoje stanovisko publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, a to napriek dnes už konštantnej judikatúre ústavného súdu, že aktuálnosť tohto stanoviska po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku je potrebné chápať v tom zmysle, že pokiaľ rozhodnutie odvolacieho súdu v podstatných bodoch nespĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, zodpovedá táto okolnosť dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Znamená to, že vyčleňovanie ,,inej vady konania“ z tejto kategórie podľa predchádzajúcej právnej úpravy stratilo význam a taká vada, pokiaľ má znaky uvedené v predchádzajúcej vete, zakladá prípustnosť dovolania podľa označeného ustanovenia. Včlenením formulácie o práve na spravodlivý súdny proces do textu zákona sa
požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia neliberalizovali, ale, naopak, sprísnili (IV. ÚS 314/2020, ZNaU 69/2020, ako aj II. ÚS 120/2020, I. ÚS 22/2021, I. ÚS 243/2022, IV. ÚS 158/2022, I. ÚS 186/2023). Toto „pochybenie“ však v danom prípade neovplyvnilo ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia.
33. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2026
Miroslav Duriš predseda senátu