Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 246 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (252)IV. ÚS 314/2020
PDF · 487.43 KB
No categories available
IV. ÚS 314/2020
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť občianskeho združenia
EUREA, Tupého 25/A, Bratislava, IČO 30 794 242, zastúpeného advokátom
Mgr. Vladimírom Šárnikom, advokátska kancelária, Rožňavská 2, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Cob 153/2013 zo 7. decembra 2016 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 73/2017 z 20. februára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť občianskeho združenia EUREA o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája
2019 e-mailom a následne 14. mája 2019 elektronicky doručená ústavná sťažnosť
občianskeho združenia EUREA, Tupého 25/A, Bratislava, IČO 30 794 242 (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 8 Cob 153/2013 zo 7. decembra 2016 (ďalej len „rozsudok krajského
súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 2 Obdo 73/2017 z 20. februára 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania
vedeného pred Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
25 Cb 60/2007 v procesnej pozícii žalobcu o zaplatenie sumy 16 409,27 € s príslušenstvom
z titulu nenávratného finančného príspevku uplatneného na základe zmluvy o poskytnutí
nenávratného finančného príspevku (ďalej aj „zmluva“), kde žalovaným subjektom bolo
Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“).
Okresný súd v označenom konaní rozhodol rozsudkom z 10. júna 2013 tak, že žalobu
sťažovateľa v celom rozsahu zamietol. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal sťažovateľ
odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že ho ako vecne
správny potvrdil, stotožňujúc sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí okresného súdu,
pričom na námietku sťažovateľa o rozpore spôsobu vysporiadania sa po odstúpení
od zmluvy s Obchodným zákonníkom vôbec nereagoval.
3. Sťažovateľ uviedol, že v dotknutej zmluve bola obsiahnutá voľba Obchodného
zákonníka a tiež spomenutá pôsobnosť zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách
verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Keďže § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka nepripúšťa možnosť dohodnúť subsidiaritu
Obchodného zákonníka, nie je možné dohodnúť akýsi hybrid, teda aplikáciu iba tých
ustanovení Obchodného zákonníka, ktoré silnejšej zmluvnej strane vyhovujú, a súčasne
dohodnúť aplikáciu iného právneho predpisu. Už vôbec nie je podľa sťažovateľa možné
dohodnúť zmiešanú súkromno-verejnoprávnu zmluvu, pretože Obchodný zákonník ako
súkromnoprávny predpis nie je kompatibilný s predpisom verejnoprávnym. Konajúce
všeobecné súdy nevysvetlili, podľa ktorých zákonných ustanovení vec právne posúdili.
4. Za nedostatočne odôvodnenú považuje sťažovateľ aj argumentáciu súdov
o verejnoprávnom charaktere zmluvy, odolávajúc sa na judikatúru, ktorá stanovila rozdiely
medzi súkromnoprávnymi a verejnoprávnymi vzťahmi, avšak otázkami rozdielu medzi nimi
sa súdy nezaoberali a tiež nevysvetlili, o aké rozdiely ide. Súd prvej inštancie uviedol,
že v zmluve bolo dohodnuté, že sa bude brať zreteľ na komunitárne právo zakotvené
v nariadeniach Komisie a Rady Európskych spoločenstiev, ktoré sú verejnými normami,
ale neoznačil ani jeden predpis komunitárneho práva, ktorý aplikoval pri právnom posúdení.
Sťažovateľ tak nemohol namietať proti aplikácii komunitárneho práva, čoho dôsledkom
bolo porušenie jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
5. Sťažovateľ zastáva názor, že hoci je pre verejnoprávne vzťahy charakteristické
nadriadené postavenie orgánu verejnej moci, medzi ich charakteristiky však nepatrí to, že sa
obsah práv a povinností vykladá vždy v prospech orgánu verejnej moci, ktorý sa sám
rozhoduje, či svoje povinnosti plniť bude. Naopak, pre súkromnoprávne vzťahy je typická
rovnosť subjektov právneho vzťahu a ich rozhodovacia autonómia. V konaní pred súdom sa
žalovanému podarilo presadiť hybrid, v ktorom sa neaplikujú právne normy, ktoré by dávali
sťažovateľovi akékoľvek práva, ale aplikuje sa výklad žalovaného. Konajúce súdy sa
stotožnili s názorom žalovaného, že verejnoprávny charakter zmluvy znamená,
že z Obchodného zákonníka si žalovaný vyberie, čo sa mu hodí, pričom nevýhodné
ustanovenia Obchodného zákonníka (napr. vysporiadanie po odstúpení od zmluvy) sa
aplikovať nebudú. Takéto právne posúdenie považuje sťažovateľ za svojvoľné
a nedostatočne odôvodnené.
6. Okresný súd k situácii po odstúpení od zmluvy uviedol, že § 351 ods. 2
Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu a medzi zmluvnými stranami bol
dojednaný odlišný spôsob vysporiadania. Okresný súd však konkrétne ustanovenia zmluvy
nekonkretizoval, pretože žiadne ustanovenie zmluvy takéto dojednanie ani neupravuje.
Uvedené svojvoľné posúdenie je podľa sťažovateľa porušením základného práva
garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy.
7. Súčasne bolo porušené aj základné právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
pretože sťažovateľovi bola odopretá pohľadávka predstavujúca jeho legitímne očakávanie,
ktorá predstavovala refundáciu ním v dobrej viere vynaložených finančných prostriedkov.
8. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo najvyšším
súdom odmietnuté úplne svojvoľne. Sťažovateľ v dovolaní uviedol podrobnú právnu
argumentáciu týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia, teda vymedzil dovolací dôvod
v súlade so zákonom. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) podľa sťažovateľa
nevyžaduje, aby v dovolaní uviedol právnu otázku zakladajúcu prípustnosť dovolania.
Dovolateľ v dovolaní nemusí vôbec označiť žiadne rozhodnutie dovolacieho súdu,
od ktorého sa mal odvolací súd odchýliť, dokonca nemusí takéto odchýlenie ani tvrdiť.
V tom, čo je ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu, pritom zjavne nemá jasno ani
sám najvyšší súd. Dovolací súd vo svojej rozhodovacej praxi vyprodukoval tri podstatne
odlišné definície ustálenej rozhodovacej praxe, podľa ktorých posudzuje nielen prípustnosť,
ale aj formálnu úplnosť dovolania, čo vytvára stav právnej neistoty.
9. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol tak, že vysloví porušenie jeho označených
práv napadnutým rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu, rozsudok
krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu zruší a prizná mu náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len ,,zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Pri prieskume ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavný súd vychádzal zo svojej
konštantnej judikatúry, podľa ktorej zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie práva s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého
súdneho orgánu ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia
všeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený
a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach,
v ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené
základné právo alebo sloboda účastníka konania (strany sporu) pred všeobecným súdom
(m. m. I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, II. ÚS 83/06).
16. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),
ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových
princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), je aj právo na náležité
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje
rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05,
III. ÚS 34/07). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom
záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný
a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
17. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať
a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred civilným súdom vrátane
dovolacích konaní (II. ÚS 581/2017).
III.
Právne posúdenie ústavnej sťažnosti
18. Predmetom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu. Podstatná
námietka sťažovateľa spočíva v tvrdenom zásahu krajského súdu do označených práv,
ktorého sa mal dopustiť tým, že na jeho právnu argumentáciu uplatnenú v odvolaní
nereagoval ústavne konformným spôsobom, keď potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým
žalobu sťažovateľa o zaplatenie sumy 16 409,27 € s príslušenstvom predstavujúcej výšku
uplatneného príspevku vyplývajúceho zo zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného
príspevku, zamietol. Sťažovateľ zároveň namieta aj arbitrárnosť napadnutého rozsudku
krajského súdu, ktorého právne závery sú založené na nesprávnej interpretácii skutkových
okolností prípadu a relevantných noriem práva. Sťažovateľ najmä nesúhlasí s právnym
posúdením charakteru uzatvorenej zmluvy a z toho vyplývajúcim posúdením nárokov
sťažovateľa proti žalovanému po odstúpení od zmluvy. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho
súdu sťažovateľ namieta, že jeho dovolanie bol odmietnuté svojvoľne.
K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu
19. V prípadoch, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže (mohol) domôcť využitím
jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
20. Ústavný súd konštatuje, že proti rozsudku krajského súdu, ktorým potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie, stotožňujúc sa s jeho odôvodnením, bolo prípustné
dovolanie, ktoré sťažovateľ aj využil (a to bez toho, aby v ústavnej sťažnosti tvrdil,
že niektorá z jeho dovolacích námietok nebola v dovolacom konaní uplatniteľná). Z toho
vyplýva, že námietky sťažovateľa preskúmal najvyšší súd ako súd dovolací. Z uvedeného
dôvodu sa v sťažovateľovej veci uplatnil princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu
vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej
proti rozsudku krajského súdu v súlade s § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde
odmietol pre nedostatok svojej právomoci.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením
najvyššieho súdu
21. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré odôvodnil tým,
že procesným postupom krajského súdu (ako aj okresného súdu), mu bolo znemožnené
uskutočňovať jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, teda uplatnil dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP. Rozsudok krajského súdu
tiež spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, keďže rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [§ 421 ods. 1 písm. a) CSP].
22. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že samotná otázka posúdenia
podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti
dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Inými
slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade
s ustanoveniami Civilného sporového poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú
ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho
z čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru), v konečnom dôsledku nemôže viesť
k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (III. ÚS 450/2017). To samozrejme
neplatí, ak by najvyšší súd posúdil otázku prípustnosti dovolania ústavne neudržateľne
v neprospech sťažovateľa.
23. Dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania okrem prípadov, ak od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý dovolaním nebol dotknutý, ide o nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 a dovolanie podal len niektorý zo subjektov, určitý spôsob
usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu [§ 439 písm. a), b) a c)
CSP]. Dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) a skutkovým stavom tak,
ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolací súd však nie je viazaný dovolacím
návrhom, t. j. petitom dovolania (§ 441 CSP).
24. Podľa § 447 písm. f) CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené
prípustnými dovolacími dôvodmi alebo aj dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom
uvedeným v § 431 až § 435.
25. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa v civilnom
sporovom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,
za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred súdom vrátane dovolacích konaní. Samotná otázka posúdenia podmienok
pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí
do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie tejto otázky je
vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku,
ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného
práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom dôsledku nemôže
viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa. Súčasťou základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy preto nie je povinnosť dovolacieho súdu
akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku
čoho ich „nerešpektovanie“ ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného
základného práva. V opačnom prípade by totiž dovolací súd stratil možnosť posúdiť,
či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného opravného prostriedku vôbec
boli naplnené.
26. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sa ústavný súd presvedčil, že najvyšší
súd sa dovolacími námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Najvyšší súd
považoval odôvodnenie rozsudku krajského súdu za dostatočné. Krajský súd podľa názoru
dovolacieho súdu sa náležitým spôsobom zaoberal odvolacou argumentáciou sťažovateľa,
uviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, citoval relevantné právne
predpisy a vyvodil z nich právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Na základe uvedeného
najvyšší súd dospel k záveru, že obe rozhodnutia súdov nižšej inštancie zodpovedajú
požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdnych rozhodnutí.
26.1 Taktiež najvyšší súd poukázal na závery zjednocujúceho stanoviska prijatého
občianskoprávnym kolégiom najvyššieho súdu pod č. R 2/2016. Právna veta stanoviska
znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť
o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.“
Konštatoval, že zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli
účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba
považovať aj naďalej za aktuálne.
26.2 Ústavný súd na tomto mieste považuje za potrebné doplniť, že aktuálnosť
stanoviska po nadobudnutí účinnosti novej právnej úpravy dovolania je potrebné chápať
v tom zmysle, že pokiaľ rozhodnutie odvolacieho súdu v podstatných bodoch nespĺňa
požiadavky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, zodpovedá táto okolnosť dôvodu
prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Znamená to, že stratilo význam
vyčleňovanie z tejto kategórie „inej vady konania“ podľa predchádzajúcej právnej úpravy
a taká vada, pokiaľ má znaky uvedené v predchádzajúcej vete, zakladá prípustnosť
dovolania podľa dotknutého (v nej označeného) ustanovenia. Včlenením do textu zákona
formulácie o práve na spravodlivý proces sa požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia
neliberalizovali, ale naopak, sprísnili. V konečnom dôsledku zároveň platí, že vo sfére
právneho poriadku Slovenskej republiky možno požadovať aj vyšší stupeň ochrany
základných práv, než zodpovedá štandardom rozhodovacej činnosti ESĽP, ako to vyplýva
zo vzťahu dohovoru a zákona podľa čl. 154c ods. 1 ústavy.
27. Ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade sa najvyšší súd neodmietol
zaoberať mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľa, ktorým napadol rozsudok
krajského súdu. Jeho dovolanie riadne preskúmal, no keďže dôvody zakladajúce prípustnosť
dovolania nezistil, sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti podaného mimoriadneho
opravného prostriedku podľa § 447 písm. c) CSP, teda rozhodol spôsobom, ktorý mu
Civilný sporový poriadok vyslovene umožňuje. Jeho závery v otázke odôvodnenia
dovolaním napadnutého rozhodnutia [zodpovedajúce dôvodu dovolania podľa § 420
písm. f) CSP] dokonca zodpovedajú vecnému prieskumu dotknutej dovolacej námietky
(teda v kontexte zamietnutiu dovolania), čo však nie je v neprospech sťažovateľa, ale práve
naopak.
28. Najvyšší súd sa teda ako dovolací súd v napadnutom uznesení podľa názoru
ústavného súdu zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkou
sťažovateľa, ktorou odôvodňoval prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.
29. Ďalšia námietka obsiahnutá v dovolaní sťažovateľa spočívala v tvrdení,
že odvolací súd sa odchýlil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke rozdielu
medzi súkromnoprávnymi a verejnoprávnymi vzťahmi, zmluvnej rovnosti, v otázke zásad
poctivého obchodného styku, zákonnosti odstúpenia od zmluvy, dôsledkov odstúpenia
od zmluvy a dôsledkov voľby Obchodného zákonníka. Uvedené odôvodnenie dovolania
podaného podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP najvyšší súd vyhodnotil ako natoľko všeobecné,
že naň nemohol prihliadnuť a nahradiť tak aktivitu sťažovateľa v dovolacom konaní.
30. Ústavný súd konštatuje, že prípustnosť dovolania pre riešenie právnej otázky
podľa § 421 ods. 1 CSP je vymedzená taxatívne. Sťažovateľ ako dôvod prípustnosti ním
podaného dovolania uviedol dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, podľa ktorého je
dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu. Súčasná právna úprava teda dáva dovolaciemu súdu právomoc na to,
aby posúdil, či v konkrétnom prípade ide o dovolateľom tvrdený „odklon od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“, a z tohto pohľadu rozhodol o prípustnosti
dovolania.
31. Ústavný súd tiež konštatuje, že dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1
písm. a) CSP sa viaže na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná
zo strany odvolacieho súdu, a to v tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký
v konkrétnej právnej otázke zaujal najvyšší súd v rozhodnutiach, ktoré boli zverejnené ako
súdne rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky, poprípade ktoré z iného dôvodu predstavujú ustálenú
rozhodovaciu prax dovolacieho súdu.
32. Jednotnou interpretáciou zákona sa zabezpečuje jednota uplatnenia právnej
úpravy v rovnakých prípadoch, zvyšuje sa právna istota a subjektom práva sa umožňuje
predvídať postup súdu, ktorý právna norma ukladá alebo predvída. Predvídateľnosťou
rozhodovania sa naplňuje materiálne chápanie právneho štátu a vylučuje sa priestor
pre prípadnú svojvôľu. Požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní
v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, je neodmysliteľnou súčasťou princípu
právnej istoty (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99).
32.1 Odvolací súd sa pri prejednávaní a rozhodovaní určitej veci nemusí stotožniť
s rozhodnutím dovolacieho súdu zodpovedajúcim jeho ustálenej rozhodovacej praxi,
vydaným v skutkovo a právne obdobnej veci. Je však nevyhnutné, aby svoj odlišný právny
názor argumentačne (kriticky) konfrontoval v odôvodnení rozhodnutia a dostatočne
vysvetlil, prečo sa nebolo možné stotožniť s konkrétnym referenčným rozhodnutím. Ak sú
dôvody prípustnosti dovolania z tohto pohľadu dovolateľom uvedené [tu odklon v zmysle
§ 421 ods. 1 písm. a) CSP] a ak dovolateľ náležite doloží dovolaciemu súdu, že odvolací
súd sa naozaj odklonil od (konkretizovanej) ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
(teda ak dovolací súd bude považovať za preukázané, že dovolanie je prípustné), bude
úlohou dovolacieho súdu, aby tento odklon z hľadiska právneho posúdenia veci vyriešil
(podľa zamerania svojho právneho názoru aj s využitím inštitútu veľkého senátu podľa § 48
CSP). Dovolateľ preto musí v dovolaní presne uviesť ustálenú rozhodovaciu prax
(rozhodnutie alebo rozhodnutia), ktorú odvolací súd nerešpektoval vo svojom rozhodnutí
[k tomu okrem početných rozhodnutí najvyššieho súdu pozri aj ŠTEVČEK, M., FICOVÁ,
S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol.
Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 1380 – 1386.].
33. Ako z predloženého dovolania vyplýva, sťažovateľ v ňom neuviedol ani jedno
rozhodnutie dovolacieho súdu, z ktorého by mala byť zrejmá rozdielnosť rozhodovania,
resp. od ktorého by sa mal odvolací súd vo svojom rozhodnutí odkloniť. Ústavný súd
konštatuje, že právnu otázku, pri riešení ktorej sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, sťažovateľ v podstate len formálne označil za dôvod
prípustnosti dovolania, aj keď v skutočnosti išlo o námietku nesúhlasu s právnym
posúdením veci odvolacím súdom, čo napokon uviedol aj najvyšší súd. Ústavný súd nemôže
súhlasiť s argumentáciou sťažovateľa, že pri uplatnení tohto dovolacieho dôvodu nemusí
dovolateľ označiť žiadne rozhodnutie dovolacieho súdu, od ktorého sa mal odvolací súd
odchýliť, dokonca ani také odchýlenie tvrdiť. Uvedený právny názor sťažovateľa odporuje
pravidlám formálnej logiky, ako i logickému výkladu právnej úpravy predmetného
dovolacieho dôvodu (vo vzájomnom vzťahu ustanovení § 421 a § 432 CSP) zhmotnenému
v ustálenej judikatúre najvyššieho súdu konštantne akceptovanej aj ústavným súdom.
33.1 Vo všeobecnom vyjadrení teda možno uzavrieť, že § 432 ods. 1 CSP vychádza
vo svojom znení z priamej nadväznosti na § 421 CSP, preto pri výklade prvého
z označených ustanovení je potrebné zohľadniť aj druhé z nich. Nie je teda ústavne
neudržateľné, ak dovolací súd požaduje od dovolateľa, aby pri postupe podľa § 432 CSP
špecifikoval dôvod prípustnosti dovolania podaného pre právne posúdenie veci (právnej
otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu) aj podľa jednotlivých
alternatív uvedených v § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP a v nadväznosti na to ho doložil
konkrétnou (ustálenou) rozhodovacou praxou dovolacieho súdu poukazom na jej absenciu
alebo konkretizáciou rozdielností v rozhodovaní dovolacieho súdu.
34. Podľa názoru ústavného súdu sa teda najvyšší súd v napadnutom uznesení
náležite vysporiadal s otázkou prípustnosti dovolania sťažovateľa, aj pokiaľ ide o túto
otázku a dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa odmietol, zreteľne sformuloval [§ 447
písm. c) CSP].
35. Ústavný súd konštatuje, že nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných
pre vec samotnú, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy tak,
ako to tvrdil sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti. Na tomto základe ústavný súd dospel
k záveru, že medzi uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľom namietaným porušením
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť,
na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol
dospieť k záveru o jeho porušení, preto ústavnú sťažnosť v súlade s § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením
najvyššieho súdu
36. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ porušenie základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu odvíja od negatívneho konečného
rozhodnutia všeobecných súdov konajúcich v jeho právnej veci, ktoré však nemôže byť
podkladom pre tvrdenie o porušení základného práva vlastniť majetok, pretože žalobca
v súdnom konaní nemá nárok na rozhodnutie v jeho prospech. Keďže najvyšší súd neporušil
základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, vo vzájomnej vecnej súvislosti
neporušil (svojím ústavne udržateľným rozhodnutím) ani jeho základné právo podľa čl. 20
ods. 1 ústavy.
37. Na základe uvedeného ústavný súd aj v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
38. Pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
39. Ako obiter dictum, čo sa týka argumentácie sťažovateľa o charaktere uzatvorenej
zmluvy a z toho vyplývajúcich práv a povinností, ústavný súd dodáva, že k uvedenej
problematike zaujal svoj právny názor v uznesení sp. zn. III. ÚS 523/2017 z 12. septembra
2017 (išlo o totožného sťažovateľa a obdobnú argumentáciu vo vzťahu k rozhodnutiu
odvolacieho súdu), v ktorom sa stotožnil s krajským súdom prezentovaným právnym
názorom, podľa ktorého predmetnú zmluvu vzhľadom na jej obsah a účel, ako aj spôsob
financovania bolo potrebné považovať za obchodnoprávnu zmluvu s verejnoprávnymi
prvkami. Ústavný súd tiež konštatoval, že z povahy uzavretej zmluvy a jej obsahu vyplýva
aj nerovné postavenie účastníkov zmluvy, s ktorým bol sťažovateľ uzrozumený
pri uzatváraní predmetnej zmluvy. Ako ústavne konformný bol posúdený taktiež právny
záver o platnom odstúpení od zmluvy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu