Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 314/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť občianskeho združenia

EUREA, Tupého 25/A, Bratislava, IČO 30 794 242, zastúpeného advokátom

Mgr. Vladimírom Šárnikom, advokátska kancelária, Rožňavská 2, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného

práva vlastniť majetok podľa rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 7. decembra 2016 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. februára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť občianskeho združenia EUREA o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája

2019 e-mailom a následne 14. mája 2019 elektronicky doručená ústavná sťažnosť

občianskeho združenia EUREA, Tupého 25/A, Bratislava, IČO 30 794 242 (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 7. decembra 2016 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 20. februára 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania

vedeného pred Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v procesnej pozícii žalobcu o zaplatenie sumy 16 409,27 € s príslušenstvom

z titulu nenávratného finančného príspevku uplatneného na základe zmluvy o poskytnutí

nenávratného finančného príspevku (ďalej aj „zmluva“), kde žalovaným subjektom bolo

Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“).

Okresný súd v označenom konaní rozhodol rozsudkom z 10. júna 2013 tak, že žalobu

sťažovateľa v celom rozsahu zamietol. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal sťažovateľ

odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že ho ako vecne

správny potvrdil, stotožňujúc sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí okresného súdu,

pričom na námietku sťažovateľa o rozpore spôsobu vysporiadania sa po odstúpení

od zmluvy s vôbec nereagoval.

3. Sťažovateľ uviedol, že v dotknutej zmluve bola obsiahnutá voľba Obchodného

o rozpočtových pravidlách

verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Keďže nepripúšťa možnosť dohodnúť subsidiaritu

, nie je možné dohodnúť akýsi hybrid, teda aplikáciu iba tých

ustanovení , ktoré silnejšej zmluvnej strane vyhovujú, a súčasne

dohodnúť aplikáciu iného právneho predpisu. Už vôbec nie je podľa sťažovateľa možné

dohodnúť zmiešanú súkromno-verejnoprávnu zmluvu, pretože ako

súkromnoprávny predpis nie je kompatibilný s predpisom verejnoprávnym. Konajúce

všeobecné súdy nevysvetlili, podľa ktorých zákonných ustanovení vec právne posúdili.

4. Za nedostatočne odôvodnenú považuje sťažovateľ aj argumentáciu súdov

o verejnoprávnom charaktere zmluvy, odolávajúc sa na judikatúru, ktorá stanovila rozdiely

medzi súkromnoprávnymi a verejnoprávnymi vzťahmi, avšak otázkami rozdielu medzi nimi

sa súdy nezaoberali a tiež nevysvetlili, o aké rozdiely ide. Súd prvej inštancie uviedol,

že v zmluve bolo dohodnuté, že sa bude brať zreteľ na komunitárne právo zakotvené

v nariadeniach Komisie a Rady Európskych spoločenstiev, ktoré sú verejnými normami,

ale neoznačil ani jeden predpis komunitárneho práva, ktorý aplikoval pri právnom posúdení.

Sťažovateľ tak nemohol namietať proti aplikácii komunitárneho práva, čoho dôsledkom

bolo porušenie jeho práva na súdnu ochranu podľa .

5. Sťažovateľ zastáva názor, že hoci je pre verejnoprávne vzťahy charakteristické

nadriadené postavenie orgánu verejnej moci, medzi ich charakteristiky však nepatrí to, že sa

obsah práv a povinností vykladá vždy v prospech orgánu verejnej moci, ktorý sa sám

rozhoduje, či svoje povinnosti plniť bude. Naopak, pre súkromnoprávne vzťahy je typická

rovnosť subjektov právneho vzťahu a ich rozhodovacia autonómia. V konaní pred súdom sa

žalovanému podarilo presadiť hybrid, v ktorom sa neaplikujú právne normy, ktoré by dávali

sťažovateľovi akékoľvek práva, ale aplikuje sa výklad žalovaného. Konajúce súdy sa

stotožnili s názorom žalovaného, že verejnoprávny charakter zmluvy znamená,

že z si žalovaný vyberie, čo sa mu hodí, pričom nevýhodné

ustanovenia (napr. vysporiadanie po odstúpení od zmluvy) sa

aplikovať nebudú. Takéto právne posúdenie považuje sťažovateľ za svojvoľné

a nedostatočne odôvodnené.

6. Okresný súd k situácii po odstúpení od zmluvy uviedol, že § 351 ods. 2

má dispozitívnu povahu a medzi zmluvnými stranami bol

dojednaný odlišný spôsob vysporiadania. Okresný súd však konkrétne ustanovenia zmluvy

nekonkretizoval, pretože žiadne ustanovenie zmluvy takéto dojednanie ani neupravuje.

Uvedené svojvoľné posúdenie je podľa sťažovateľa porušením základného práva

garantovaného v .

7. Súčasne bolo porušené aj základné právo sťažovateľa podľa ,

pretože sťažovateľovi bola odopretá pohľadávka predstavujúca jeho legitímne očakávanie,

ktorá predstavovala refundáciu ním v dobrej viere vynaložených finančných prostriedkov.

8. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo najvyšším

súdom odmietnuté úplne svojvoľne. Sťažovateľ v dovolaní uviedol podrobnú právnu

argumentáciu týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia, teda vymedzil dovolací dôvod

v súlade so zákonom. (ďalej aj „“) podľa sťažovateľa

nevyžaduje, aby v dovolaní uviedol právnu otázku zakladajúcu prípustnosť dovolania.

Dovolateľ v dovolaní nemusí vôbec označiť žiadne rozhodnutie dovolacieho súdu,

od ktorého sa mal odvolací súd odchýliť, dokonca nemusí takéto odchýlenie ani tvrdiť.

V tom, čo je ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu, pritom zjavne nemá jasno ani

sám najvyšší súd. Dovolací súd vo svojej rozhodovacej praxi vyprodukoval tri podstatne

odlišné definície ustálenej rozhodovacej praxe, podľa ktorých posudzuje nielen prípustnosť,

ale aj formálnu úplnosť dovolania, čo vytvára stav právnej neistoty.

9. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol tak, že vysloví porušenie jeho označených

práv napadnutým rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu, rozsudok

krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu zruší a prizná mu náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len ,,“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Pri prieskume ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavný súd vychádzal zo svojej

konštantnej judikatúry, podľa ktorej zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie práva s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený

a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach,

v ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené

základné právo alebo sloboda účastníka konania (strany sporu) pred všeobecným súdom

(m. m. , , , ).

16. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),

ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových

princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), je aj právo na náležité

odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje

rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. , ,

). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom

záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný

a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

17. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať

a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred civilným súdom vrátane

dovolacích konaní ().

III.

Právne posúdenie ústavnej sťažnosti

18. Predmetom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva vlastniť majetok podľa

rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu. Podstatná

námietka sťažovateľa spočíva v tvrdenom zásahu krajského súdu do označených práv,

ktorého sa mal dopustiť tým, že na jeho právnu argumentáciu uplatnenú v odvolaní

nereagoval ústavne konformným spôsobom, keď potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým

žalobu sťažovateľa o zaplatenie sumy 16 409,27 € s príslušenstvom predstavujúcej výšku

uplatneného príspevku vyplývajúceho zo zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného

príspevku, zamietol. Sťažovateľ zároveň namieta aj arbitrárnosť napadnutého rozsudku

krajského súdu, ktorého právne závery sú založené na nesprávnej interpretácii skutkových

okolností prípadu a relevantných noriem práva. Sťažovateľ najmä nesúhlasí s právnym

posúdením charakteru uzatvorenej zmluvy a z toho vyplývajúcim posúdením nárokov

sťažovateľa proti žalovanému po odstúpení od zmluvy. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho

súdu sťažovateľ namieta, že jeho dovolanie bol odmietnuté svojvoľne.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

19. V prípadoch, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže (mohol) domôcť využitím

jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

20. Ústavný súd konštatuje, že proti rozsudku krajského súdu, ktorým potvrdil

rozsudok súdu prvej inštancie, stotožňujúc sa s jeho odôvodnením, bolo prípustné

dovolanie, ktoré sťažovateľ aj využil (a to bez toho, aby v ústavnej sťažnosti tvrdil,

že niektorá z jeho dovolacích námietok nebola v dovolacom konaní uplatniteľná). Z toho

vyplýva, že námietky sťažovateľa preskúmal najvyšší súd ako súd dovolací. Z uvedeného

dôvodu sa v sťažovateľovej veci uplatnil princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu

vyplývajúci z , a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej

proti rozsudku krajského súdu v súlade s

odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základného práva podľa uznesením

najvyššieho súdu

21. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré odôvodnil tým,

že procesným postupom krajského súdu (ako aj okresného súdu), mu bolo znemožnené

uskutočňovať jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces, teda uplatnil dovolací dôvod podľa . Rozsudok krajského súdu

tiež spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, keďže rozhodnutie odvolacieho súdu

záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [ ].

22. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že samotná otázka posúdenia

podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti

dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Inými

slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade

s ustanoveniami , ktoré v zmysle majú

ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho

z (obdobne dohovoru), v konečnom dôsledku nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (). To samozrejme

neplatí, ak by najvyšší súd posúdil otázku prípustnosti dovolania ústavne neudržateľne

v neprospech sťažovateľa.

23. Dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania okrem prípadov, ak od rozhodnutia

o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý dovolaním nebol dotknutý, ide o nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 a dovolanie podal len niektorý zo subjektov, určitý spôsob

usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu [§ 439 písm. a), b) a c)

]. Dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi ( ) a skutkovým stavom tak,

ako ho zistil odvolací súd ( ). Dovolací súd však nie je viazaný dovolacím

návrhom, t. j. petitom dovolania ( ).

24. Podľa dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené

prípustnými dovolacími dôvodmi alebo aj dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom

uvedeným v § 431 až § 435.

25. Základné právo na súdnu ochranu podľa sa v civilnom

sporovom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,

za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá

konania pred súdom vrátane dovolacích konaní. Samotná otázka posúdenia podmienok

pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí

do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie tejto otázky je

vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami ,

ktoré v zmysle majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného

práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z , v konečnom dôsledku nemôže

viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa. Súčasťou základného práva

na súdnu ochranu podľa preto nie je povinnosť dovolacieho súdu

akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku

čoho ich „nerešpektovanie“ ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V opačnom prípade by totiž dovolací súd stratil možnosť posúdiť,

či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného opravného prostriedku vôbec

boli naplnené.

26. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sa ústavný súd presvedčil, že najvyšší

súd sa dovolacími námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Najvyšší súd

považoval odôvodnenie rozsudku krajského súdu za dostatočné. Krajský súd podľa názoru

dovolacieho súdu sa náležitým spôsobom zaoberal odvolacou argumentáciou sťažovateľa,

uviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, citoval relevantné právne

predpisy a vyvodil z nich právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Na základe uvedeného

najvyšší súd dospel k záveru, že obe rozhodnutia súdov nižšej inštancie zodpovedajú

požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdnych rozhodnutí.

26.1 Taktiež najvyšší súd poukázal na závery zjednocujúceho stanoviska prijatého

občianskoprávnym kolégiom najvyššieho súdu pod č. R 2/2016. Právna veta stanoviska

znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/ . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť

o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa “

Konštatoval, že zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli

účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba

považovať aj naďalej za aktuálne.

26.2 Ústavný súd na tomto mieste považuje za potrebné doplniť, že aktuálnosť

stanoviska po nadobudnutí účinnosti novej právnej úpravy dovolania je potrebné chápať

v tom zmysle, že pokiaľ rozhodnutie odvolacieho súdu v podstatných bodoch nespĺňa

požiadavky vyplývajúce z , resp. dohovoru v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, zodpovedá táto okolnosť dôvodu

prípustnosti dovolania podľa . Znamená to, že stratilo význam

vyčleňovanie z tejto kategórie „inej vady konania“ podľa predchádzajúcej právnej úpravy

a taká vada, pokiaľ má znaky uvedené v predchádzajúcej vete, zakladá prípustnosť

dovolania podľa dotknutého (v nej označeného) ustanovenia. Včlenením do textu zákona

formulácie o práve na spravodlivý proces sa požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia

neliberalizovali, ale naopak, sprísnili. V konečnom dôsledku zároveň platí, že vo sfére

právneho poriadku Slovenskej republiky možno požadovať aj vyšší stupeň ochrany

základných práv, než zodpovedá štandardom rozhodovacej činnosti ESĽP, ako to vyplýva

zo vzťahu dohovoru a zákona podľa c ods. 1 .

27. Ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade sa najvyšší súd neodmietol

zaoberať mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľa, ktorým napadol rozsudok

krajského súdu. Jeho dovolanie riadne preskúmal, no keďže dôvody zakladajúce prípustnosť

dovolania nezistil, sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti podaného mimoriadneho

opravného prostriedku podľa , teda rozhodol spôsobom, ktorý mu

vyslovene umožňuje. Jeho závery v otázke odôvodnenia

dovolaním napadnutého rozhodnutia [zodpovedajúce dôvodu dovolania podľa § 420

písm. f) ] dokonca zodpovedajú vecnému prieskumu dotknutej dovolacej námietky

(teda v kontexte zamietnutiu dovolania), čo však nie je v neprospech sťažovateľa, ale práve

naopak.

28. Najvyšší súd sa teda ako dovolací súd v napadnutom uznesení podľa názoru

ústavného súdu zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkou

sťažovateľa, ktorou odôvodňoval prípustnosť dovolania podľa .

29. Ďalšia námietka obsiahnutá v dovolaní sťažovateľa spočívala v tvrdení,

že odvolací súd sa odchýlil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke rozdielu

medzi súkromnoprávnymi a verejnoprávnymi vzťahmi, zmluvnej rovnosti, v otázke zásad

poctivého obchodného styku, zákonnosti odstúpenia od zmluvy, dôsledkov odstúpenia

od zmluvy a dôsledkov voľby . Uvedené odôvodnenie dovolania

podaného podľa najvyšší súd vyhodnotil ako natoľko všeobecné,

že naň nemohol prihliadnuť a nahradiť tak aktivitu sťažovateľa v dovolacom konaní.

30. Ústavný súd konštatuje, že prípustnosť dovolania pre riešenie právnej otázky

podľa je vymedzená taxatívne. Sťažovateľ ako dôvod prípustnosti ním

podaného dovolania uviedol dôvod podľa , podľa ktorého je

dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu. Súčasná právna úprava teda dáva dovolaciemu súdu právomoc na to,

aby posúdil, či v konkrétnom prípade ide o dovolateľom tvrdený „odklon od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“, a z tohto pohľadu rozhodol o prípustnosti

dovolania.

31. Ústavný súd tiež konštatuje, že dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1

písm. a) sa viaže na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná

zo strany odvolacieho súdu, a to v tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký

v konkrétnej právnej otázke zaujal najvyšší súd v rozhodnutiach, ktoré boli zverejnené ako

súdne rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky, poprípade ktoré z iného dôvodu predstavujú ustálenú

rozhodovaciu prax dovolacieho súdu.

32. Jednotnou interpretáciou zákona sa zabezpečuje jednota uplatnenia právnej

úpravy v rovnakých prípadoch, zvyšuje sa právna istota a subjektom práva sa umožňuje

predvídať postup súdu, ktorý právna norma ukladá alebo predvída. Predvídateľnosťou

rozhodovania sa naplňuje materiálne chápanie právneho štátu a vylučuje sa priestor

pre prípadnú svojvôľu. Požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní

v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, je neodmysliteľnou súčasťou princípu

právnej istoty (napr. , a ).

32.1 Odvolací súd sa pri prejednávaní a rozhodovaní určitej veci nemusí stotožniť

s rozhodnutím dovolacieho súdu zodpovedajúcim jeho ustálenej rozhodovacej praxi,

vydaným v skutkovo a právne obdobnej veci. Je však nevyhnutné, aby svoj odlišný právny

názor argumentačne (kriticky) konfrontoval v odôvodnení rozhodnutia a dostatočne

vysvetlil, prečo sa nebolo možné stotožniť s konkrétnym referenčným rozhodnutím. Ak sú

dôvody prípustnosti dovolania z tohto pohľadu dovolateľom uvedené [tu odklon v zmysle

] a ak dovolateľ náležite doloží dovolaciemu súdu, že odvolací

súd sa naozaj odklonil od (konkretizovanej) ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu

(teda ak dovolací súd bude považovať za preukázané, že dovolanie je prípustné), bude

úlohou dovolacieho súdu, aby tento odklon z hľadiska právneho posúdenia veci vyriešil

(podľa zamerania svojho právneho názoru aj s využitím inštitútu veľkého senátu podľa § 48

). Dovolateľ preto musí v dovolaní presne uviesť ustálenú rozhodovaciu prax

(rozhodnutie alebo rozhodnutia), ktorú odvolací súd nerešpektoval vo svojom rozhodnutí

[k tomu okrem početných rozhodnutí najvyššieho súdu pozri aj ŠTEVČEK, M., FICOVÁ,

S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol.

. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 1380 – 1386.].

33. Ako z predloženého dovolania vyplýva, sťažovateľ v ňom neuviedol ani jedno

rozhodnutie dovolacieho súdu, z ktorého by mala byť zrejmá rozdielnosť rozhodovania,

resp. od ktorého by sa mal odvolací súd vo svojom rozhodnutí odkloniť. Ústavný súd

konštatuje, že právnu otázku, pri riešení ktorej sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, sťažovateľ v podstate len formálne označil za dôvod

prípustnosti dovolania, aj keď v skutočnosti išlo o námietku nesúhlasu s právnym

posúdením veci odvolacím súdom, čo napokon uviedol aj najvyšší súd. Ústavný súd nemôže

súhlasiť s argumentáciou sťažovateľa, že pri uplatnení tohto dovolacieho dôvodu nemusí

dovolateľ označiť žiadne rozhodnutie dovolacieho súdu, od ktorého sa mal odvolací súd

odchýliť, dokonca ani také odchýlenie tvrdiť. Uvedený právny názor sťažovateľa odporuje

pravidlám formálnej logiky, ako i logickému výkladu právnej úpravy predmetného

dovolacieho dôvodu (vo vzájomnom vzťahu ustanovení a ) zhmotnenému

v ustálenej judikatúre najvyššieho súdu konštantne akceptovanej aj ústavným súdom.

33.1 Vo všeobecnom vyjadrení teda možno uzavrieť, že vychádza

vo svojom znení z priamej nadväznosti na , preto pri výklade prvého

z označených ustanovení je potrebné zohľadniť aj druhé z nich. Nie je teda ústavne

neudržateľné, ak dovolací súd požaduje od dovolateľa, aby pri postupe podľa

špecifikoval dôvod prípustnosti dovolania podaného pre právne posúdenie veci (právnej

otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu) aj podľa jednotlivých

alternatív uvedených v až c) a v nadväznosti na to ho doložil

konkrétnou (ustálenou) rozhodovacou praxou dovolacieho súdu poukazom na jej absenciu

alebo konkretizáciou rozdielností v rozhodovaní dovolacieho súdu.

34. Podľa názoru ústavného súdu sa teda najvyšší súd v napadnutom uznesení

náležite vysporiadal s otázkou prípustnosti dovolania sťažovateľa, aj pokiaľ ide o túto

otázku a dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa odmietol, zreteľne sformuloval [§ 447

písm. c) ].

35. Ústavný súd konštatuje, že nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných

pre vec samotnú, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné s tak,

ako to tvrdil sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti. Na tomto základe ústavný súd dospel

k záveru, že medzi uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľom namietaným porušením

základného práva zaručeného v neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol

dospieť k záveru o jeho porušení, preto ústavnú sťažnosť v súlade s § 56 ods. 2 písm. g)

v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa uznesením

najvyššieho súdu

36. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ porušenie základného práva

podľa uznesením najvyššieho súdu odvíja od negatívneho konečného

rozhodnutia všeobecných súdov konajúcich v jeho právnej veci, ktoré však nemôže byť

podkladom pre tvrdenie o porušení základného práva vlastniť majetok, pretože žalobca

v súdnom konaní nemá nárok na rozhodnutie v jeho prospech. Keďže najvyšší súd neporušil

základné právo sťažovateľa podľa , vo vzájomnej vecnej súvislosti

neporušil (svojím ústavne udržateľným rozhodnutím) ani jeho základné právo podľa čl. 20

ods. 1 .

37. Na základe uvedeného ústavný súd aj v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

38. Pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

39. Ako obiter dictum, čo sa týka argumentácie sťažovateľa o charaktere uzatvorenej

zmluvy a z toho vyplývajúcich práv a povinností, ústavný súd dodáva, že k uvedenej

problematike zaujal svoj právny názor v uznesení sp. zn. z 12. septembra

2017 (išlo o totožného sťažovateľa a obdobnú argumentáciu vo vzťahu k rozhodnutiu

odvolacieho súdu), v ktorom sa stotožnil s krajským súdom prezentovaným právnym

názorom, podľa ktorého predmetnú zmluvu vzhľadom na jej obsah a účel, ako aj spôsob

financovania bolo potrebné považovať za obchodnoprávnu zmluvu s verejnoprávnymi

prvkami. Ústavný súd tiež konštatoval, že z povahy uzavretej zmluvy a jej obsahu vyplýva

aj nerovné postavenie účastníkov zmluvy, s ktorým bol sťažovateľ uzrozumený

pri uzatváraní predmetnej zmluvy. Ako ústavne konformný bol posúdený taktiež právny

záver o platnom odstúpení od zmluvy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu