Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 523/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

12. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia

, zastúpené advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom, advokátska

kancelária, Rožňavská 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa a podľa

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , ,

z 26. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť občianskeho združenia o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2017

doručená sťažnosť občianskeho združenia (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a podľa (ďalej

len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. , , z 26. mája 2015 (ďalej len

„napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného

pred Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v procesnej pozícii žalobcu o zaplatenie sumy 41 456,68 € z titulu nenávratného finančného

príspevku na základe zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku

č. SORO/JPD3-001/2005 z 13. januára 2006 (ďalej len „zmluva“), kde žalovaným

subjektom bolo Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky.

Okresný súd v označenom konaní rozhodol v poradí druhým rozsudkom 22. novembra 2012

tak, že žalobu sťažovateľa v celom rozsahu zamietol. Proti označenému rozsudku okresného

súdu z 22. novembra 2012 sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol

napadnutým rozsudkom tak, že ho ako vecne správny potvrdil v časti výroku, ktorým

žalobu zamietol. Sťažovateľ nespokojný s výsledkom odvolacieho konania podal dovolanie,

o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením

sp. zn. z 31. januára 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) tak, že

dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti vyjadruje svoju nespokojnosť s napadnutým rozsudkom

krajského súdu, ktorý považuje za arbitrárny a nespravodlivý, pričom argumentuje

a predostiera svoj vlastný pohľad na vec. V sťažnosti opakuje argumentáciu, ktorú uplatnil

v konaní pred všeobecnými súdmi a vychádzajúc z vlastného právneho posúdenia veci

dochádza k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho označené

práva.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí tejto

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol tak, že vysloví porušenie jeho označených práv

napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec

vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná mu náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na súdnu

ochranu podľa a napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd sa musel v prvom rade zaoberať otázkou včasnosti jej podania ako

jednou z procesných podmienok prípustnosti sťažnosti. V tejto súvislosti bral do úvahy

svoju pravidelnú judikatúru vychádzajúcu z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54, z ktorej vyplýva, že v prípade podania dovolania

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu a jeho procesného odmietnutia najvyšším súdom je

lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu považovaná

za zachovanú. V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.

Ústavný súd v okolnostiach prípadu nepovažoval predloženú sťažnosť, ktorou sťažovateľ

namieta napadnuté rozhodnutie krajského súdu, za oneskorene podanú, preto preskúmal jej

dôvodnosť v rámci predbežného prerokovania sťažnosti.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, ).

Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti,

ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu, zaoberal bližšie otázkou,

či sťažnosť v tejto časti nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým

pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou

opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ).

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ).

Podstatná námietka sťažovateľa spočíva v tvrdenom zásahu krajského súdu do jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa , ktorého sa mal dopustiť tým,

že na jeho právnu argumentáciu uplatnenú v odvolaní nereagoval ústavne konformným

spôsobom, keď potvrdil prvostupňový rozsudok okresného súdu v časti výroku, ktorým

okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ zároveň namieta aj arbitrárnosť

napadnutého rozsudku krajského súdu založenú na jeho názore, že jeho právne závery

sú založené na nesprávnej interpretácii skutkových okolností prípadu a relevantných noriem

práva. Sťažovateľ nesúhlasí s výrokom napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok okresného súdu ako vecne správny.

Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne

rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú

(García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti

podstatná. Krajský súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:

„Podľa § 262 ods. 1 Obch. zák. strany si môžu dohodnúť, že ich záväzkový vzťah,

ktorý nespadá pod vzťahy uvedené v § 261, sa spravuje týmto zákonom.

Podľa § 269 ods. 2 Obch. zák. účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je

upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov,

zmluva nie je uzavretá.

Z článku XV. bod 6 zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku

č. SORO/JPD3-001/2005 uzatvorenej medzi účastníkmi konania vyplýva, že zmluvné strany

sa dohodli, že zmluvný vzťah založený touto zmluvou, sa bude riadiť počas celej doby

trvania záväzkov z nej vyplývajúcich príslušnými ustanoveniami

( v znení neskorších predpisov) a o rozpočtových

pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Podľa odvolacieho súdu je potrebné pri právnom posúdení zmluvy vychádzať

z citovaného článku zmluvy ako aj samotnej preambuly, podľa ktorej je potrebné

interpretovať a posudzovať túto zmluvu so zreteľom na právne predpisy citované

v preambule.

Predmet zmluvy bol vymedzený v čl. II zmluvy s tým, že z bodu 6 vyplýva záväzok

odporcu poskytnúť nenávratný finančný príspevok prijímateľovi t. j. navrhovateľovi

a to pri splnení podmienok uvedených v tejto zmluve a v súlade s ustanoveniami tejto

zmluvy a jej príloh. V bode 8 zobral prijímateľ na vedomie, že nenávratný finančný

príspevok, a to každá jeho časť, je prostriedkom vyplateným zo štátneho rozpočtu

Slovenskej republiky. Na použitie týchto prostriedkov, kontrolu použitia týchto prostriedkov

a ich vymáhania v prípade porušenia finančnej disciplíny sa vzťahuje režim upravený v

osobitných predpisoch (napr. zákon o rozpočtových pravidlách, zákon o správach finančnej

kontroly).

Podľa Z z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy

z výdavkov podľa § 8 ods. 3 sa konečnému prijímateľovi poskytujú prostriedky

prostredníctvom príslušného orgánu štátnej správy na základe podmienok určených

v zmluve uzatvorenej s konečným prijímateľom.

Podľa odvolacieho súdu zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania má povahu

súkromnoprávnej zmluvy s prvkami verejnoprávnymi, keďže uzatvorenie zmluvy

na poskytnutie finančných prostriedkov predpokladá zákon o rozpočtových pravidlách

a zmluva odkazuje na predpisy verejného práva. Judikatúra stanovila rozdiely medzi

súkromnoprávnymi a verejnoprávnymi vzťahmi, ktoré nie je potrebné v tomto rozhodnutí

vzhľadom na ich vyčerpávajúce posúdenie súdom prvého stupňa aj účastníkmi konania,

podrobne uvádzať. Za rozhodujúce odvolací súd považuje, že v súčasnosti dochádza

k prelínaniu súkromného a verejného práva, čoho dôkazom je aj uzatvorená zmluva.

Zmluva vzhľadom na dojednanie medzi účastníkmi konania je zmluvou obchodnoprávnou,

keďže účastníci konania dojednali predmet svojich záväzkov dostatočne určito (záväzok

odporcu poskytnúť nenávratný finančný príspevok v súlade so zmluvnými podmienkami a

záväzok prijímateľa prijať finančné prostriedky a realizovať projekt) a na aplikácii

sa písomne dohodli. Vzhľadom na odkaz na predpisy verejného

práva a záväzok navrhovateľa tieto rešpektovať má zmluva aj povahu verejnoprávnu. Práve

s poukazom na verejnoprávny charakter musí navrhovateľ zniesť zvýšené povinnosti na

režim nakladania s finančnými prostriedkami. Preto nie je možné tvrdiť, že zmluva je

nevyvážená a napádať ju pre prípadný rozpor s poctivým obchodným stykom, resp. dobrými

mravmi. Sprísnená kontrola s nakladaním so štátnymi finančnými prostriedkami zo strany

jedného z účastníkov zmluvy, t. j. odporcu vyplýva z verejnoprávnej povahy zmluvy. Vo

viacerých ustanoveniach zmluvy je zakotvené, že ide o finančné prostriedky vyplatené zo

štátneho rozpočtu Slovenskej republiky s čím je spojená zvýšená kontrola ako aj zvýšená

zodpovednosť za porušenie dohodnutých zmluvných podmienok oproti štandardným

obchodným zmluvám.

V prípade nepomenovanej zmluvy podľa § 269 ods. 2 Obch. zák. platí, že obsah

vzniknutého vzťahu sa riadi jednak zmluvou a jednak ako zákonom

špeciálnym a v tomto prípade aj predpismi verejného práva upravujúcimi režim nakladania

so štátnymi finančnými prostriedkami.

Nemožno súhlasiť s odvolacou námietkou navrhovateľa, že súd prvého stupňa

pochybil ak na jednej strane posúdil zmluvu ako verejnoprávnu a na strane druhej aplikoval

na odstúpenie . Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel

k záveru, že na odstúpenie od zmluvy je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia

, ktorého aplikácia bola účastníkmi dohodnutá.

Podľa § 344 Obch. zák. od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje

zmluva alebo tento alebo iný zákon.

V článku XII. bod 1 zmluvy bolo dojednané, že v prípade, ak prijímateľ poruší

ktorúkoľvek povinnosť, ku ktorej sa zaviazal podľa tejto zmluvy, je SORO bez ohľadu

na závažnosť porušenia zmluvy oprávnený odstúpiť od tejto zmluvy za podmienok a v súlade

s článkom XIV. odsek 1 tejto zmluvy.

Z citovaného článku zmluvy vyplýva, že odstúpenie od zmluvy zmluva ustanovuje,

preto v prípade porušenia ktorejkoľvek povinnosti bol oprávnený odporca od zmluvy

odstúpiť. Skutočnosť, že porušenie ktorejkoľvek povinnosti, na ktorú sa navrhovateľ

zaviazal, je predpokladom na odstúpenie od zmluvy nemožno považovať za nevyvážené

dojednanie v neprospech odporcu, vzhľadom na sprísnený režim nakladania so štátnymi

finančnými prostriedkami a prostriedkami EU.

Ak teda odporca odstúpil od zmluvy pre porušenie povinností dojednaných touto

zmluvou, odstúpenie je potrebné považovať za platný právny úkon. Súd prvého stupňa

dospel k správnemu záveru o platnom odstúpení od zmluvy pre porušenie povinností,

ktoré v odôvodnení rozhodnutia podrobne uviedol. V tejto časti odvolací súd

odkazuje podľa § 219 ods. 2 na správnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého súdu.

Na zdôraznenie správnosti odôvodnenia v časti porušenia zmluvy odvolací sú uvádza, že

nedodržanie podmienok zmluvy a teda porušenie zmluvných podmienok vyplýva zo Správy

z kontroly na mieste vykonanej zamestnancami odboru pre oprávnenosť výdavkov ŠF EU

Ministerstva školstva SR. Odvolací súd súhlasí s navrhovateľom, že predmetnú správu je

potrebné posudzovať ako dôkazný prostriedok a súd z nej môže vychádzať iba po stránke

skutkovej. Navrhovateľ v priebehu konania zistenia uvedené v správe nevyvrátil, snažil sa

iba spochybniť samotnú správu a z jej zistení vyvodiť iné závery. Keďže podľa článku XII.

v spojení s čl. XIV zmluvy bol odporca oprávnený odstúpiť od zmluvy v prípade porušenia

ktorejkoľvek povinnosti navrhovateľom, nemôže sa navrhovateľ brániť tým, že odporca

mohol v prípade zistenia niektorých porušení krátiť finančné prostriedky a nie hneď

odstupovať odo zmluvy. Uzatvorením zmluvy si musel byť navrhovateľ vedomý dôsledkov

prípadného porušenia zmluvy.

Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou navrhovateľa, že odporca

odstúpil od zmluvy v čase, keď sám bol v omeškaní s plnením svojho záväzku realizovať

platby. Odporca bol povinný realizovať platby až potom, čo navrhovateľ predloží kompletnú

žiadosť o platbu a bolo rozhodnuté o oprávnenosti výdavkov Keďže podľa odporcu žiadosti

o platbu neboli kompletné a v prípade žiadosti o platbu č. 3 prebiehala kontrola, odporca

nemohol rozhodnúť o oprávnenosti výdavkov a realizovať platbu. Podmienky vyplatenia

platieb sú upravené v článku VII zmluvy s tým, že prevod nenávratného finančného

príspevku zabezpečí poskytovateľ do 90 dní od vzniku nároku na vyplatenie platby.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že odporca sa nedostal do omeškania

so zaplatením platieb.

Odvolací sud sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou navrhovateľa, že odporca

odstúpil od zmluvy v čase, keď už zmluva neexistovala. Z článku XV. bod 4 zmluvy vyplýva,

že platnosť a účinnosť zmluvy končí päť rokov po vyplatení poslednej čiastky príspevku.

V čase odstúpenia od zmluvy neboli preplatené všetky platby, možno teda konštatovať,

že existovali práva a záväzky zo zmluvy, t. j. zmluva existovala. Pokiaľ ide o výhradu

navrhovateľa, že odstúpenie od zmluvy mu nebolo riadne doručené, odvolací súd uvádza,

že doručením odstúpenia na pojednávaní priamo navrhovateľovi došlo k odstúpeniu

od zmluvy v súlade s čl. XIV. bod 4 zmluvy.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie v časti výroku,

ktorým bol návrh zamietnutý, podľa ustanovenia ako vecne správne

potvrdil.“

Predmetné rozhodnutie krajského súdu (nadväzujúce na právny názor okresného

súdu) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov,

pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry

považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je

úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ).

Ústavný súd sa v tomto ohľade stotožňuje s krajským súdom prezentovaným

právnym názorom, podľa ktorého predmetnú zmluvu vzhľadom na jej obsah a účel,

ako aj spôsob financovania bolo potrebné považovať za obchodnoprávnu zmluvu

s verejnoprávnymi prvkami. Z povahy uzavretej zmluvy a jej obsahu vyplýva aj nerovné

postavenie účastníkov zmluvy, s ktorým bol sťažovateľ uzrozumený pri uzatváraní

predmetnej zmluvy, keďže ju uzavrel slobodne, preto nie je možné akceptovať námietku

sťažovateľa o rozpore s dobrými mravmi, respektíve s poctivým obchodným stykom.

Ústavne konformne je odôvodnený taktiež právny záver o platnom odstúpení v nadväznosti

na preukázané skutkové okolnosti prípadu.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené.

Ústavný súd konštatuje, že nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ

uviedol vo svojej sťažnosti, žiaden taký dôvod, ktorý by mohol spochybniť právne závery

krajského súdu. Je to tak z toho dôvodu, že po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol

vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných

pre vec samotnú, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné s tak,

ako to tvrdil sťažovateľ vo svojej sťažnosti. V napadnutom rozsudku krajský súd zohľadnil

všetky jeho zákonné náležitosti a pri jeho tvorbe ich aj prakticky aplikoval.

Sťažovateľ ďalej namietal aj porušenie svojho základného práva „na súdnu ochranu“

podľa .

Ústavný súd vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti konštatuje, že sťažovateľ jednak

neoznačil žiadne z uvedených základných práv upravených v predmetnom článku

a ani z obsahu sťažnosti nie je zrejmé, ktoré z uvedených základných práv mali na mysli.

V kontexte toho, že k označenému článku v sťažnosti chýba akákoľvek

argumentácia, z ktorej by bolo možné identifikovať konkrétne základné práva, berúc

do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ je v tomto konaní pred ústavným súdom zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom, mal by byť spôsobilý skoncipovať podanie, ktoré by

malo byť objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti

na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Je vylúčené,

aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát povinný vykonávať

odborne. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými

začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada

„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby

práva znalé (napr. advokáta).

Na základe uvedeného ústavný súd so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie

sťažovateľa dospel k záveru, že jeho sťažnosť v tejto časti nespĺňa náležitosti predpísané

, pretože nie je identifikované konkrétne základné právo podľa

uvedeného článku a taktiež v sťažnosti absentuje argumentácia vo vzťahu

k namietanému článku , preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti sťažovateľa odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25

ods. 2 ).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2017