Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 451/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra

2017 predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Spišákom, Idanská 17, Košice, vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv

a slobôd, podľa čl. 20 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1

ods. 1 a a práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice I č. k.

-237 z 31. októbra 2013, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.

-298 z 29. apríla 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 31. mája 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta

2017 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 11 ods. 1

a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), podľa čl. 20 ods. 1

a 5, a 4, , v spojení s a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -237 z 31. októbra 2013 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -298 z 29. apríla 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. mája 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v postavení

žalovanej stranou súdneho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. ,

v ktorom sa žalobca domáhal určenia neúčinnosti právneho úkonu –

kúpnej zmluvy, ktorou ako predávajúci previedol na sťažovateľku ako

kupujúcu svoje spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnostiach v k. ú. (podiel

vo veľkosti ½ k celku na rodinnom dome nachádzajúcom sa na parcelách

a podiel vo veľkosti 4/9 k celku na priľahlých parcelách

).

3. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobe žalobcu vyhovel a určil neúčinnosť

odporovanej kúpnej zmluvy, a to na základe záveru, že predávajúci uzavretím kúpnej

zmluvy ukrátil svojho veriteľa a zmluvu uzatváral v úmysle ho ukrátiť (keďže išlo o jediné

nehnuteľnosti, ktoré vlastnil a z ktorých mohla byť pohľadávka jeho veriteľa uspokojená),

sťažovateľka uzavrela s predávajúcim kúpnu zmluvu ako osoba blízka a nepreukázala, že by

ani pri náležitej starostlivosti nemohla rozpoznať úmysel predávajúceho uzavretím

predmetnej zmluvy ukrátiť svojho veriteľa.

4. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd svojím rozsudkom potvrdil rozsudok

okresného súdu ako vecne správny v plnom rozsahu stotožniac sa s jeho dôvodmi.

5. Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie sťažovateľky

odmietol z dôvodu neprípustnosti.

6. Najvyšší súd konštatoval, že prípustnosť dovolania vzhľadom na čas jeho podania

posudzoval podľa (ďalej len „OSP“) a nezistil žiadnu vadu

konania podľa , t. j. jediné vady, ktoré by mohli založiť prípustnosť

dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu.

7. Sťažovateľka vo svojej rozsiahlej, ale vecne neprehľadnej sťažnostnej

argumentácii namieta arbitrárnosť záverov rozsudku okresného súdu aj rozsudku krajského

súdu, pokiaľ ide o ich skutkové a právne závery vo veci samej, ako aj závery uznesenia

najvyššieho súdu vo vzťahu k splneniu podmienok prípustnosti sťažovateľkou podaného

dovolania.

8. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým

vysloví porušenie ňou označených základných a iných práv rozsudkom okresného súdu,

rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu, tieto rozhodnutia zruší a vec vráti

okresnému súdu na ďalšie konanie, prizná sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume

4 000 € a náhradu trov konania.

9. Sťažovateľka zároveň navrhla ústavnému súdu, aby dočasným opatrením odložil

vykonateľnosť napadnutého rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

13. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú

dané dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na

ďalšie konanie.

K namietanému porušeniu základných a iných práv rozsudkom okresného súdu

14. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uvádza, že jeho právomoc poskytnúť

ochranu základným právam a slobodám sa riadi princípom subsidiarity a je daná iba vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, ktoré sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je

daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

15. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie ňou označených práv rozsudkom

okresného súdu, proti ktorému bol prípustný a sťažovateľkou aj využitý riadny opravný

prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd, ústavný súd konštatuje, že

právomoc iného súdu poskytnúť ochranu základným a iným právam sťažovateľky vylučuje

právomoc ústavného súdu v tej istej veci. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa pre nedostatok svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľky rozsudkom

krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu

16. Ústavný súd vzhľadom na sťažovateľkou podané dovolanie proti rozsudku

krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd rozhodol o tomto

dovolaní, považoval za zachovanú lehotu na podanie sťažnosti smerujúcej proti rozsudku

krajského súdu [porov. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)

vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99].

17. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

18. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných

rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

19. Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS

115/03, ). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj ESĽP, ktorý v

tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na

odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý

argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr.

Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva

zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd

v rozsudku reagoval na každý argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho

konania považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c.

Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

20. Ústavný súd spravujúc sa svojou už uvedenou stabilizovanou judikatúrou posúdil

možnosť namietaného porušenia sťažovateľkou označených základných a iných práv

rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu v nadväznosti na sťažovateľkou

vymedzené dôvody sťažnosti v merite jej sťažnostnej argumentácie.

21. Ústavný súd konštatuje, že argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako

spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu ani najvyššieho súdu,

a nezistil, že by napadnuté rozhodnutia boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore

či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne

odôvodnené, a tým mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v .

22. Pokiaľ sťažovateľka v podstatnej časti svojej argumentácie spochybňuje všetky

pre vec relevantné skutkové závery okresného súdu a na ich základe učinené právne závery

potvrdené aj krajským súdom pri vyhodnotení vykonaného dokazovania vo vzťahu

k splneniu podmienok pre úspešné odporovanie právnemu úkonu (ukrátenie uspokojenia

vymáhateľnej pohľadávky žalobcu ako veriteľa, úmysel predávajúceho ukrátiť svojho

veriteľa, postavenie sťažovateľky ako osoby blízkej k predávajúcemu, nevyvrátenie

domnienky vedomosti osoby blízkej o úmysle predávajúceho ukrátiť svojho veriteľa),

ústavný súd najmä zdôrazňuje, že nie je skutkovým súdom a neprináleží mu vyhodnocovať

samotnú materiálnu správnosť skutkových záverov všeobecných súdov, pokiaľ sú tieto

závery dostatočne odôvodnené a majú logickú oporu vo vykonanom dokazovaní.

23. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa stotožniac so závermi okresného súdu

podrobne a dôsledne vysporiadal s odvolacou argumentáciou sťažovateľky (v podstatnej

časti zhodnej s jej sťažnostnou argumentáciou, pokiaľ ide o splnenie zákonných podmienok

úspešného odporovania právnemu úkonu), svoje závery, skutkové závery, ako aj z nich

vyvodené právne závery dostatočne a logicky odôvodnil, keď uviedol:

„V posudzovanej veci aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca má voči

nepochybne vymáhateľnú pohľadávku, ktorá v čase rozhodovania

prvostupňového súdu bola mu právoplatne priznaná rozsudkom Okresného súdu Košice

I zo dňa 22.9.2010 sp. zn. (vo výške 23.235,74 eura), v spojení s rozsudkom

Krajského súdu Košice zo dňa 20.12.2012 sp. zn. a tiež rozsudkom zo dňa

22.11.2010 sp. zn. 33/Cb/l2/2008 (vo výške 58.089,36 eura), v spojení s rozsudkom

Krajského súdu Košice sp. zn. , právoplatným dňa 25.7.2011. Na tomto

závere nemení nič skutočnosť, že v čase podania žaloby o neúčinnosť označenej kúpnej

zmluvy o týchto pohľadávkach ešte právoplatne rozhodnuté nebolo. ...

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že dlžník žalobcu

je blízkou osobou žalovanej, nakoľko by ujmu, ktorá by ho postihla, dôvodne

pociťovala ako vlastnú v situácii, ak prevádzané spoluvlastnícke podiely

sa týkali parciel , na ktorej sa nachádza stavba žalovanej, parc.

, kde je dvor a prístupová cesta k bytovej jednotke žalovanej a parc. č. ,

t.j. pozemku pod prístupovými schodmi k jej domu a samotný rodinný dom (s dvoma

bytovými jednotkami) s pozemkami tvorí jeden oplotený celok s jediným spoločným

prístupom - schodiskom.

V zmysle ust. úmysel ukrátiť veriteľa sa

predpokladá pri právnych úkonoch, ktorými bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorým došlo

medzi dlžníkom a blízkymi osobami alebo ktoré dlžník urobil v ich prospech. Ide teda

o zákonnú domnienku, teda zo zákona sa predpokladá vedomosť týchto blízkych osôb

o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa. Ide však o vyvrátiteľnú právnu domnienku, ktorá neplatí,

ak druhá osoba (osoba blízka dlžníkovi) úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti

nemohla poznať. Dôkazné bremeno na preukázanie tejto skutočnosti je však na tejto blízkej

osobe.

Ak teda ide o právny úkon medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou alebo o právny

úkon urobený v prospech tejto osoby, nemusel žalobca tvrdiť ani preukazovať, že žalovanej

musel byť úmysel dlžníka Ing. odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy.

Zákon tu vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa predpokladá a preto žalovaná musela

(musí) preukazovať, ak žaloba nemá byť úspešná, že v dobe právneho úkonu dlžníkov

úmysel aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.

Vynaloženie náležitej starostlivosti v zmysle

pritom znamená, že žalovaná ako osoba dlžníkovi blízka vynaložila aktívne akékoľvek úsilie,

ktoré možno za daných pomerov požadovať, aby sa o úmysle dlžníka dozvedela. To platí aj

vtedy, keď si dlžník uzavretím zmluvy plnil svoju morálnu alebo právnu povinnosť zo zmlúv

o pôžičke. Zákon aj v tom prípade vyžaduje, aby osoba blízka dlžníkovi sa pri právnych

úkonoch s dlžníkom alebo pri právnym úkonoch, ktoré dlžník urobil v jej prospech, týmto

spôsobom presvedčila, že právny úkon neukracuje veriteľa dlžníka. Ak sa tak nezachová,

musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky aj

z majetku, ktorý na základe takéhoto právneho úkonu od dlžníka nadobudla. Jedná sa teda

o prísnu a kvalifikovanú formu starostlivosti. Žalovaná tak musela (musí) preukázať aktívne

konanie a zisťovanie pred uskutočnením právneho úkonu, teda že naozaj urobila všetko

preto, aby sa presvedčila, či sa nejedná o úkon smerujúci k ukráteniu veriteľa.

Vzhľadom na obsah spisu je súvislosti s uvedeným záver súdu prvého stupňa, že

žalovaná nevyvinula náležitú starostlivosť, aby úmysel svojho švagra ukrátiť svojho veriteľa

mohla rozpoznať, správny v situácii, ak na pojednávaní dňa 16.11.2012 sama potvrdila, že

pri posudzovanom prevode časti rodinného domu sa o finančných pomeroch

nebavili, lebo sa ho na to nepýtala, nezaujímala sa o to (č.l. 132 súdneho spisu).

Tento jej pasívny postoj nemožno obhajovať ani skutočnosťou, že ona sama mala z titulu

zmlúv o pôžičke voči dlžníkovi skôr splatné pohľadávky ako žalobca a pri uzatváraní

označenej kúpnej zmluvy sa jednoducho odôvodnene domnievala, že dôvodom jej uzavretia

je splnenie dlhu zo zmluvy o pôžičke. Takýto pasívny postoj nie je možné považovať za

náležitú starostlivosť, ktorá nepochybne vyžaduje aktívny prístup a je nevyhnutné, aby

žalovaná preukázala, že ani pri uskutočnení konkrétnych aktivít úmysel svojho švagra

ukrátiť veriteľa nezistila.

Za stavu, ak žalovaná nepreukázala, že úmysel svojho švagra

uvedeným právnym úkonom ukrátiť veriteľa nemohla spoznať ani pri náležitej starostlivosti,

nebola vyvrátená zákonná domnienka, v zmysle ktorej vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť

veriteľa sa zo zákona predpokladá. Záver súdu prvého stupňa o neunesení dôkazného

bremena žalovanou v tomto smere je preto správny ...“

24. Ústavný súd nezistil žiadny ústavnoprávny rozmer ani v sťažovateľkou

namietanej odlišnosti v argumentácii krajského súdu na podporu záveru o postavení

sťažovateľky ako osoby blízkej k predávajúcemu oproti argumentom okresného súdu,

pretože zjavne ide o podporné, a nie odlišné závery, keďže krajský súd sa so závermi

okresného súdu v plnom rozsahu stotožnil a odkázal na ne.

25. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, ktorou spochybňuje správnosť záveru

najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,

v súlade s ktorou otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa

môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí (v zásade) do výlučnej právomoci najvyššieho

súdu, nie do právomoci ústavného súdu.

26. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako dovolací súd sa v napadnutom

uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s posúdením danosti

vád konania podľa , ktoré jedine mohli založiť prípustnosť dovolania proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu. Pritom jedine pri prípustnom dovolaní

prichádzalo do úvahy posúdenie ostatných sťažovateľkou namietaných dovolacích dôvodov.

Pokiaľ sťažovateľka vo svojej sťažnostnej argumentácii namieta nesprávne závery

najvyššieho súdu výslovne pri posúdení danosti vady konania spočívajúcej v odňatí

možnosti konať pred súdom [ ] z dôvodu nedostatočného

odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že správnosť záverov

najvyššieho súdu v plnom rozsahu potvrdzujú už uvedené závery ústavného súdu pri

vlastnom posúdení dostatočnosti dôvodov napadnutého rozsudku krajského súdu.

27. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv

rozsudkom krajského súdu ani uznesením najvyššieho súdu, odmietol jej sťažnosť v tejto

časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa .

28. Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2017