Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 22/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2021

v senáte zloženom z predsedu senátu Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) a sudcov Jany

Baricovej a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

obchodnej spoločnosti Areko Group, k. s., Vrátna 28, Košice, IČO 47 632 836, zastúpenej

advokátskou kanceláriou Vašiv & Partners, s. r. o., Vrátna 28, Košice, v mene ktorej koná

advokát a konateľ JUDr. Vladislav Vašiv, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. novembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Areko Group, k. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkové okolnosti prípadu a vymedzenie napadnutého rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

15. apríla 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Areko Group, k. s.,

Vrátna 28, Košice, IČO 47 632 836 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 14. novembra 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľky je vedená pod sp. zn. a v súlade

s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019

bola náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov prerozdelená

a 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.

3. Podľa čl. II bodu 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

schváleného na zasadnutí pléna ústavného súdu konaného 16. decembra 2020 na obdobie

od 1. januára 2021 do 31. decembra 2021 (ďalej len „rozvrh práce“) je na konanie

vo veciach patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu v jednotlivých prípadoch

príslušný ten senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec

pridelená. V súlade s čl. II bodom 3.1 rozvrhu práce pri predkladaní pridelených vecí

do senátu sudcom spravodajcom Rastislavom Kaššákom pracuje prvý senát ústavného súdu

v zložení Rastislav Kaššák (predseda senátu), Jana Baricová a Miloš Maďar. Ústavnú

sťažnosť sťažovateľky preto predbežne prerokoval senát v zložení uvedenom v záhlaví

tohto rozhodnutia.

4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou podanou Okresnému súdu

Košice I (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľka ako správca úpadcu obchodnej

spoločnosti , (ďalej

len „úpadca“), domáhala určenia, že voči konkurzným veriteľom úpadcu sú neúčinné jeho

právne úkony, a to:

- dodatok č. 1 k zmluve o dielo č. 13/12/2012/

z 13. júna 2013 (ďalej len „dodatok č. 1 k zmluve o dielo“) uzavretý s obchodnou

spoločnosťou , ,

(ďalej len „žalovaná“),

- dobropis č. 2520130008 z 15. novembra 2013 vystavený v prospech žalovanej a

- úhrada sumy 415 392,96 € zo strany úpadcu žalovanej.

4.1 Sťažovateľka súčasne žiadala, aby okresný súd uložil žalovanej povinnosť vrátiť

do konkurznej podstaty úpadcu sumu 415 392,96 €.

5. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 15. februára 2017 (ďalej

len „rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľky zamietol a žalovanej priznal náhradu

trov konania podľa (ďalej len „“).

5.1 V odôvodnení rozsudku uviedol, že na základe vykonaného dokazovania

považoval za preukázané, že úpadca ako zhotoviteľ a žalovaná ako objednávateľ uzavreli

14. decembra 2012 zmluvu o dielo č. 13/12/2012/

(ďalej len „zmluva o dielo“), ktorej predmetom bolo zhotovenie stavby, pričom cena diela

bola stanovená na 590 000 € bez DPH. V zmysle predmetnej zmluvy mala byť prvá časť

ceny diela v sume 480 000 € s DPH zaplatená žalovanou na základe faktúry vystavenej

úpadcom, druhá časť ceny diela v sume 131 000 € bez DPH mala byť uhrádzaná na základe

pravidelných faktúr vystavených úpadcom a tretia časť v sume 59 000 € bez DPH mala byť

uhradená až po odovzdaní diela. Následne zmluvné strany 13. júna 2013 uzavreli dodatok

č. 1 k zmluve o dielo, v zmysle ktorého sa vo vzťahu k peňažným prostriedkom v sume

480 000 € žalovaná dostala do právneho postavenia uložiteľa a úpadca do právneho

postavenia opatrovateľa týchto peňažných prostriedkov, pričom ich vzájomné práva

a povinnosti sa analogicky budú spravovať ustanoveniami zmluvy o uložení podľa § 516

a nasl. , resp. zmluvou o úschove podľa a nasl Občianskeho

zákonníka. Na základe predmetného dodatku úpadca vystavil žalovanej dobropis

č. 2520130008 z 15. novembra 2013 na vrátenie zálohy (preddavku) v sume 418 200,32 €.

Okresný súd dospel k záveru, že uzavretie dodatku č. 1, ktorým zmluvné strany

modifikovali zmluvu o dielo, sa vzhľadom na princíp zmluvnej voľnosti vyplývajúcej

z autonómnej vôle zmluvných strán ( ) neprieči ustanoveniam

. Okresný súd ďalej konštatoval, že vrátením zálohy (preddavku)

žalovanej nemohlo dôjsť k prehĺbeniu úpadku úpadcu ako zhotoviteľa ani k ukráteniu jeho

veriteľov, pretože uvedený preddavok sa nikdy nestal majetkom úpadcu. Podľa názoru

okresného súdu tieto finančné prostriedky predstavovali len zálohu za nevykonané práce,

a preto bol úpadca ako zhotoviteľ povinný nespotrebovanú časť preddavku žalovanej vrátiť,

čo napokon aj učinil vystavením dobropisu z 15. novembra 2013.

6. Na základe odvolania sťažovateľky Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) rozsudkom sp. zn. z 28. septembra 2017 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) potvrdil rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako vecne správny

a žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Krajský

súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu podľa § 387

ods. 2 a na zdôraznenie jeho správnosti, reagujúc súčasne na odvolacie námietky

sťažovateľky, uviedol, že funkciou preddavku je zabezpečenie vykonania prác vo väčšom

rozsahu zhotoviteľom, a preto ho nie je možné použiť na iný účel, napríklad na splácanie

záväzkov v prospech veriteľov. Podľa názoru krajského súdu je nespotrebovaný preddavok

stále vlastníctvom objednávateľa a zhotoviteľ sa jeho vlastníkom stáva len v rozsahu

vykonaných a vyfakturovaných prác, preto ako nesprávny vyhodnotil názor sťažovateľky,

že dohodnutá cena za neuskutočnené dielo patrí do súpisu majetku podstát podľa

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“).

Krajský súd zdôraznil, že v čase vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu neexistovala

žiadna pohľadávka žalovanej voči úpadcovi, pričom z vykonaného dokazovania nebolo

preukázané, že úpadca bol v čase uzavretia dodatku č. 1 k zmluve o dielo v úpadku, keďže

len na základe účtovnej súvahy nemožno dospieť k jednoznačnému záveru o úpadku

dlžníka. Vo vzťahu k úhrade sumy 415 392,96 € v prospech žalovanej krajský súd

skonštatoval, že ide len o technický úkon spočívajúci v prevode finančných prostriedkov

z účtu na účet a nejde o právny úkon v zmysle .

7. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktorého

prípustnosť vyvodila z , pričom vada zmätočnosti podľa nej

spočívala v nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu, ktorý sa nevysporiadal

s jej podstatnými právnymi argumentmi obsiahnutými v podanom odvolaní.

8. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky ako neprípustné

odmietol podľa a žalovanej priznal proti sťažovateľke nárok

na náhradu trov dovolacieho konania. Skonštatoval, že v prejednávanej veci nezakladá

sťažovateľkou vytýkaná vada prípustnosť dovolania, keďže rozsudok krajského súdu

obsahuje dostatočnú právnu argumentáciu k relevantným odvolacím námietkam

sťažovateľky. Krajský súd sa podľa názoru najvyššieho súdu náležite zaoberal zásadnými

námietkami sťažovateľky, a to aj napriek tomu, že odpovede na ne už sťažovateľke poskytol

rozsudok okresného súdu.

II.

Sťažnostná argumentácia

9. Sťažovateľka v úvode ústavnej sťažnosti stručne rekapituluje skutkový stav

a namieta, že v danom prípade bolo dovolanie podľa prípustné, pretože

rozsudok krajského súdu nezodpovedal požiadavkám na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

Poukazuje na skutočnosť, že krajský súd vo svojom rozsudku len stroho doplnil

argumentáciu okresného súdu bez toho, aby jasne a zrozumiteľne poskytol odpovede

na všetky relevantné otázky a vyjadril sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, čím došlo

k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces. Podľa sťažovateľky najvyšší súd síce

v napadnutom uznesení konštatoval, že súd nie je povinný dať na každý argument

sťažovateľky podrobnú odpoveď, avšak odôvodenie rozhodnutia musí v takom prípade

stručne a jasne objasniť skutkový a právny základ, čo v danom prípade absentuje.

Sťažovateľka v tomto smere najvyššiemu súdu vytýka, že len „arbitrárnym spôsobom

preberá právnu argumentáciu súdov nižších stupňov“.

10. Zdôrazňujúc skutočnosť, že v konaní pred všeobecnými súdmi vyšli najavo

viaceré skutkové a právne skutočnosti, s ktorými sa konajúce súdy nevysporiadali,

sťažovateľka tieto jednotlivé (nevyhodnotené) dôkazy podrobne (obdobne ako v podanom

odvolaní a dovolaní) rozoberá, a v podstatnom tvrdí, že

- k vystaveniu dobropisu č. 2520130008 a následne k úhrade sumy 415 392,96 €

pred jej splatnosťou došlo bez právneho titulu v čase platnosti zmluvy o dielo, ktorá

ako potvrdili obe zmluvné strany nebola nikdy zrušená. Aj napriek uvedenému sa okresný

súd uspokojil iba s vyjadrením konateľa žalovanej, že k vráteniu nespotrebovaného

preddavku došlo na základe jeho žiadosti, a tak podľa sťažovateľky dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam;

- zmluva o poskytnutí bankovej záruky č. 8482/12/08741 a zmluva o zriadení

záložného práva k pohľadávke klienta voči banke č. 8483/12/08741 neboli okresným súdom

vôbec zohľadnené a krajský súd venoval tejto právnej otázke v odôvodnení rozsudku

len jednu vetu (bod 162);

- okresný súd a krajský súd neprihliadli ani na výpisy z bankových účtov úpadcu

z decembra 2012, augusta 2013 a novembra 2013 preukazujúce jeho bankové operácie,

na spotrebovanie preddavku po jeho prijatí na bežný účet úpadcu, ako ani na bankové

operácie úpadcu po skončení bankovej záruky s peňažnými prostriedkami, ktoré boli

predmetom bankovej záruky a ktoré nepochádzali od žalovanej. Sťažovateľka preto tvrdí,

že poskytnutý preddavok nemohol byť predmetom bankovej záruky, a tak neexistoval

predmet plnenia podľa dodatku č. 1 k zmluve o dielo;

- uzavretie dodatku č. 1 k zmluve o dielo je v rozpore s pravidlami poctivého

obchodného styku, pričom konajúce súdy sa podľa sťažovateľky obmedzili len na strohé

skonštatovanie súladu predmetného dodatku č. 1 so zákonom. Záver okresného súdu,

s ktorým sa stotožnil aj krajský súd, týkajúci sa možnosti modifikovania zmluvy o dielo

dodatkom č. 1 považuje sťažovateľka za absolútne nesprávny. Zdôrazňuje, že zmluva

o uložení veci je reálny kontrakt, čo znamená, že sa vyžaduje reálne odovzdanie veci

na uloženie, čo však v prípade uzavretia dodatku č. 1 splnené nebolo, keďže predmet

uloženia, resp. úschovy v tom čase neexistoval. Úpadca sa podľa sťažovateľky totiž nikdy

nesprával ako opatrovateľ finančných prostriedkov a po podpise dodatku č. 1 k zmluve

o dielo s nimi voľne disponoval, hoci tak v zmysle konať

nemohol. Sťažovateľka v tejto súvislosti na podporu svojho tvrdenia opätovne

uvádza rovnaké dôvody, ktoré už boli predostreté v konaní pred okresným súdom,

ako aj v uplatnených opravných prostriedkoch, ktoré konajúce súdy opomenuli. Ako

všeobecnými súdmi nevyhodnotený hodnotí sťažovateľka aj jej argument, že úpadca

sa odovzdaním preddavku stal jeho vlastníkom v celej jeho sume, pričom neobstojí záver

okresného súdu, že predmetný preddavok len žalovaná úpadcovi požičala bez toho,

aby sa stali jeho majetkom.

11. V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľka nepopiera, že žalovaná má právo

na vrátenie preddavku v rozsahu nevykonaného diela, avšak zdôrazňuje, že svoju

pohľadávku si mala riadne prihlásiť v konkurznom konaní. Právny názor krajského súdu

vo vzťahu k otázke podania vylučovacej žaloby žalovanou označuje sťažovateľka

za predbežný a neopodstatnený. Sťažovateľka rovnako vyjadruje nesúhlas s podľa

nej neodôvodnenými záverom krajského súdu, podľa ktorého je úhrada sumy 415 392,96 €

len technický úkon spočívajúci v prevode finančných prostriedkov z účtu na účet.

12. Podľa sťažovateľky konajúce súdy porušili jej právo na spravodlivý súdny

proces, keď svoje rozhodnutia dostatočne, jasne a zrozumiteľne neodôvodili, pričom

ich odôvodnenia sú „iba v rovine krátkych oznamovacích viet bez podrobnejších odpovedí

na nastolenú problematiku a z pohľadu sťažovateľa iba v rovine dohadov“. Vzhľadom

na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol:

„I. Základné právo Sťažovateľa na (a) na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, (b) právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa

14.11.2018, sp. zn. , porušené boli.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.11.2018, sp. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

III.

Relevantná právna úprava

13. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním, o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosť ustanoví zákon. Týmto

zákonom je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

16. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

16.1 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

17. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti a túto

odmietne (obdobne napr. , , ).

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

20. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k a

dohovoru už v minulosti judikoval, že formuláciou uvedenou v

ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru

(). Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

IV.

Ústavnoprávne východiská a posúdenie veci ústavným súdom

21. Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v námietke sťažovateľky, že najvyšší súd

napadnutým uznesením, ktorým odmietol dovolanie ako neprípustné podľa § 447 písm. c)

, porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa , a tiež právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie označených práv vidí

sťažovateľka v tom, že najvyšší súd konštatoval neexistenciu uplatneného dovolacieho

dôvodu podľa napriek tomu, že rozsudok krajského súdu

(a tiež rozsudok okresného súdu) nie sú náležite a dostatočne odôvodnené a nezodpovedajú

tak požiadavke na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorá je súčasťou práva

na spravodlivý súdny proces.

22. Skôr ako ústavný súd pristúpi k posúdeniu podstatnej sťažnostnej argumentácie

uvedenej v ústavnej sťažnosti, považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že ako nezávislý súdny

orgán ochrany ústavnosti ( ) nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov,

a preto nemôže byť súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci tejto sústavy. Z tohto dôvodu ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať, či bol v konaní pred všeobecnými súdmi náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery z tohto zisteného skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov

všeobecnými súdmi s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

, ).

23. Ústavný súd akcentuje, že je primárnou ústavnou bázou

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých

aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v až

(). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu

ochranu ( ), ako aj práva na spravodlivý súdny proces (

dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá

ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu

ochranu vykonávajú [ v spojení s (,

)].

24. Integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru je povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť,

čo predstavuje záruku toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Náležité

odôvodnenie rozhodnutia ako prostriedok k zamedzeniu svojvôle súdu má súčasne zaručiť

transparentnosť a kontrolovateľnosť jeho rozhodovania. V zmysle ustálenej judikatúry

ústavného súdu má účastník konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu (, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

25. Uvedené východiská bol povinný pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky

rešpektovať aj najvyšší súd, preto sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

ústavnej sťažnosti oboznámil s tou časťou odôvodnenia jeho napadnutého uznesenia,

ktorá je pre zhodnotenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti podstatná a súčasne sa zameral

na posúdenie, či zo strany najvyššieho súdu skutočne došlo k splneniu požiadaviek

kladených na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Ústavný súd súčasne konštatuje,

že výhrady sťažovateľky prezentované v ústavnej sťažnosti sú nasmerované najmä proti

rozsudku krajského súdu a tiež proti rozsudku okresného súdu, pričom sťažnostná

argumentácia sťažovateľky je z väčšej časti len zopakovaním jej námietok obsiahnutých

v už uplatnených opravných prostriedkoch a predstavuje tak pokračujúcu polemiku

so závermi učinenými okresným súdom a následne krajským súdom.

26. Vzhľadom na to, že napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie

sťažovateľky, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého

otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,

nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania

je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení

označených práv sťažovateľov (m. m. ). Uvedené však zároveň nevylučuje,

že ústavne konformné posúdenie vlastnej právomoci najvyšším súdom je následne

ústavným súdom preskúmateľné v konaní o ústavnej sťažnosti.

27. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

proti Španielski, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

28. V danom prípade sťažovateľka prípustnosť dovolania odôvodnila dovolacím

dôvodom zakotveným v , v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,

ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

29. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

vo vzťahu k sťažovateľkou namietanej vade zmätočnosti podľa dospel

k záveru, že dovolanie sťažovateľky nie je prípustné, pretože krajský súd dal sťažovateľke

vo svojom rozsudku primeranú a dostatočnú odpoveď na jej námietky vymedzené

v odvolaní podanom proti rozsudku okresného súdu. V tomto smere najvyšší súd nezistil

nesprávnosť a nezákonnosť procesného postupu krajského súdu z hľadiska dodržania

limitov daných úpravou civilného sporového súdneho konania pre zachovanie pravidiel

spravodlivého súdneho procesu (bod 12 napadnutého uznesenia).

30. V tejto súvislosti najvyšší súd poukázal predovšetkým na svoje

zjednocujúce stanovisko R 2/2016 (ďalej len „stanovisko“), právna veta ktorého znie:

„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť

o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho

súdneho poriadku“. S odkazom na svoju judikatúru najvyšší súd dodal, že zmeny v právnej

úprave dovolania a dovolacieho konania s účinnosťou od 1. júla 2016 sa podstaty a zmyslu

predmetného stanoviska nedotkli, preto ho je potrebné naďalej považovať za aktuálne.

30.1 Na tomto mieste ústavný súd považuje za potrebné doplniť, že aktuálnosť

stanoviska po nadobudnutí účinnosti novej právnej úpravy dovolania je potrebné chápať

v tom zmysle, že pokiaľ rozhodnutie odvolacieho súdu v podstatných bodoch nespĺňa

požiadavky vyplývajúce z , resp. dohovoru v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, zodpovedá táto okolnosť dôvodu

prípustnosti dovolania podľa . Znamená to, že stratilo význam

vyčleňovanie z tejto kategórie „inej vady konania“ podľa predchádzajúcej právnej úpravy

a taká vada, pokiaľ má znaky uvedené v predchádzajúcej vete, zakladá prípustnosť

dovolania podľa dotknutého (v nej označeného) ustanovenia. Včlenením do textu zákona

formulácie o práve na spravodlivý proces sa požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia

neliberalizovali, ale naopak, sprísnili. V konečnom dôsledku zároveň platí, že vo sfére

právneho poriadku Slovenskej republiky možno požadovať aj vyšší stupeň ochrany

základných práv, než zodpovedá štandardom rozhodovacej činnosti Európskeho súdu

pre ľudské práva, ako to vyplýva zo vzťahu dohovoru a zákona podľa c ods. 1

().

31. Najvyšší súd považoval odôvodnenie rozsudku krajského súdu za dostatočné

a v tomto smere konštatoval, že obsahuje náležitú právnu argumentáciu k relevantným

odvolacím námietkam sťažovateľky. Podľa názoru najvyššieho súdu tak krajský súd,

ako aj okresný súd primerane vysvetlili, z akých úvah a dôkazov vychádzali pri posúdení

otázky platnosti dodatku č. 1 k zmluve o dielo, a uviedli aj dôvody, pre ktoré navrátenie

takmer celej prvej časti ceny diela na jeho základe nepovažovali za odporovateľný právny

úkon a pre ktoré sa nestotožnili s právnym názorom sťažovateľky, že nespotrebovaná časť

preddavku vyplateného žalovanou na základe zmluvy o dielo patrí do vlastníctva úpadcu.

Konajúce súdy rovnako zrozumiteľne odôvodnili prijatý právny záver, podľa ktorého

vrátením zálohy preddavku žalovanému nemohlo dôjsť k prehĺbeniu úpadku zhotoviteľa –

úpadcu a ani k ukráteniu jeho veriteľov.

32. Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanej arbitrárnosti napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom vysvetlil, z akých dôvodov dovolanie sťažovateľky nesplnilo

predpoklady prípustnosti, a preto muselo byť odmietnuté. Podľa názoru ústavného súdu

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za neodôvodnené, pričom

zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup,

resp. svojvoľné závery tohto súdu [v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania podľa

, pozn.], t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone. Za situácie,

keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru o neexistencii

vád zmätočnosti, a preto dovolanie sťažovateľky vyhodnotil ako neprípustné, nebol povinný

vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty sťažovateľky.

33. Napokon ústavný súd po oboznámení sa aj s rozsudkom krajského súdu

k samotnej podstate veci podotýka, že krajský súd síce skutočne stručným a základným

spôsobom (ako to tvrdí sťažovateľka) reagoval na odvolacie námietky sťažovateľky,

no napriek tomu je ústavný súd toho názoru, že poskytol odpovede na tie argumenty

sťažovateľky, ktoré boli pre predmetnú právnu vec podstatné a najzásadnejšie. Je potrebné

zdôrazniť, že krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi rozsudku okresného

súdu v zmysle a reflektujúc odvolacie námietky sťažovateľky

sa vysporiadal s povahou, funkciou a napokon aj s vlastníctvom nespotrebovaného

preddavku poskytnutého úpadcovi zo strany žalovanej (body 160 až 162 rozsudku).

Rovnako sa zaoberal aj námietkou sťažovateľky, že k vystaveniu dobropisu č. 2520130008

a k úhrade sumy 415 392,96 € došlo bez právneho titulu počas platnosti a účinnosti zmluvy

o dielo, keď v bode 166 rozsudku v podstate prisvedčil názoru okresného súdu o možnosti

zmluvných strán uzavrieť dodatok č. 1 k zmluve o dielo, ktorý podľa jeho obsahu

predstavuje „právne riešenie vrátenia peňazí, t. j. nespotrebovaného preddavku“. Nakoniec

sa krajský súd vyjadril sa aj k skutočnosti, či bol úpadca v čase uskutočnenia úkonov,

ktorým sťažovateľky podanou žalobou odporuje, už v úpadku (body 168 až 171 rozsudku).

34. Ústavný súd v tomto smere akcentuje, že mu neprináleží vstupovať do výkladu

a aplikácie podústavného práva uplatneného všeobecnými súdmi a posudzovať prípadne

namietanú vecnú nesprávnosť ich rozhodnutí, pretože ako bolo už uvedené, ústavný súd

nie je v poradí ďalšou (štvrtou) opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom

(napr. , ). Vzhľadom na to, že v rámci ústavnej roviny ústavný

súd nezistil žiadne nedostatky napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktoré

by odôvodňovali jeho kasačný zásah, ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa . Napokon ústavný súd

pripomína, že právo na súdnu ochranu podľa nemožno stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu, vrátane ich dôvodov a námietok

(, , ).

35. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2021

Rastislav Kaššák predseda senátu