Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 16 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (21)I. ÚS 22/2021
PDF · 506.31 KB
No categories available
I. ÚS 22/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2021
v senáte zloženom z predsedu senátu Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) a sudcov Jany
Baricovej a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
obchodnej spoločnosti Areko Group, k. s., Vrátna 28, Košice, IČO 47 632 836, zastúpenej
advokátskou kanceláriou Vašiv & Partners, s. r. o., Vrátna 28, Košice, v mene ktorej koná
advokát a konateľ JUDr. Vladislav Vašiv, vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Obdo 45/2018 zo 14. novembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Areko Group, k. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkové okolnosti prípadu a vymedzenie napadnutého rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
15. apríla 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Areko Group, k. s.,
Vrátna 28, Košice, IČO 47 632 836 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo 45/2018
zo 14. novembra 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľky je vedená pod sp. zn. Rvp 683/2019 a v súlade
s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019
bola náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov prerozdelená
a 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.
3. Podľa čl. II bodu 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
schváleného na zasadnutí pléna ústavného súdu konaného 16. decembra 2020 na obdobie
od 1. januára 2021 do 31. decembra 2021 (ďalej len „rozvrh práce“) je na konanie
vo veciach patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu v jednotlivých prípadoch
príslušný ten senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec
pridelená. V súlade s čl. II bodom 3.1 rozvrhu práce pri predkladaní pridelených vecí
do senátu sudcom spravodajcom Rastislavom Kaššákom pracuje prvý senát ústavného súdu
v zložení Rastislav Kaššák (predseda senátu), Jana Baricová a Miloš Maďar. Ústavnú
sťažnosť sťažovateľky preto predbežne prerokoval senát v zložení uvedenom v záhlaví
tohto rozhodnutia.
4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou podanou Okresnému súdu
Košice I (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľka ako správca úpadcu obchodnej
spoločnosti , (ďalej
len „úpadca“), domáhala určenia, že voči konkurzným veriteľom úpadcu sú neúčinné jeho
právne úkony, a to:
- dodatok č. 1 k zmluve o dielo č. 13/12/2012/
z 13. júna 2013 (ďalej len „dodatok č. 1 k zmluve o dielo“) uzavretý s obchodnou
spoločnosťou , ,
(ďalej len „žalovaná“),
- dobropis č. 2520130008 z 15. novembra 2013 vystavený v prospech žalovanej a
- úhrada sumy 415 392,96 € zo strany úpadcu žalovanej.
4.1 Sťažovateľka súčasne žiadala, aby okresný súd uložil žalovanej povinnosť vrátiť
do konkurznej podstaty úpadcu sumu 415 392,96 €.
5. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 30 Cbi 11/2015 z 15. februára 2017 (ďalej
len „rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľky zamietol a žalovanej priznal náhradu
trov konania podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
5.1 V odôvodnení rozsudku uviedol, že na základe vykonaného dokazovania
považoval za preukázané, že úpadca ako zhotoviteľ a žalovaná ako objednávateľ uzavreli
14. decembra 2012 zmluvu o dielo č. 13/12/2012/
(ďalej len „zmluva o dielo“), ktorej predmetom bolo zhotovenie stavby, pričom cena diela
bola stanovená na 590 000 € bez DPH. V zmysle predmetnej zmluvy mala byť prvá časť
ceny diela v sume 480 000 € s DPH zaplatená žalovanou na základe faktúry vystavenej
úpadcom, druhá časť ceny diela v sume 131 000 € bez DPH mala byť uhrádzaná na základe
pravidelných faktúr vystavených úpadcom a tretia časť v sume 59 000 € bez DPH mala byť
uhradená až po odovzdaní diela. Následne zmluvné strany 13. júna 2013 uzavreli dodatok
č. 1 k zmluve o dielo, v zmysle ktorého sa vo vzťahu k peňažným prostriedkom v sume
480 000 € žalovaná dostala do právneho postavenia uložiteľa a úpadca do právneho
postavenia opatrovateľa týchto peňažných prostriedkov, pričom ich vzájomné práva
a povinnosti sa analogicky budú spravovať ustanoveniami zmluvy o uložení podľa § 516
a nasl. Obchodného zákonníka, resp. zmluvou o úschove podľa § 747 a nasl Občianskeho
zákonníka. Na základe predmetného dodatku úpadca vystavil žalovanej dobropis
č. 2520130008 z 15. novembra 2013 na vrátenie zálohy (preddavku) v sume 418 200,32 €.
Okresný súd dospel k záveru, že uzavretie dodatku č. 1, ktorým zmluvné strany
modifikovali zmluvu o dielo, sa vzhľadom na princíp zmluvnej voľnosti vyplývajúcej
z autonómnej vôle zmluvných strán (§ 263 Obchodného zákonníka) neprieči ustanoveniam
Obchodného zákonníka. Okresný súd ďalej konštatoval, že vrátením zálohy (preddavku)
žalovanej nemohlo dôjsť k prehĺbeniu úpadku úpadcu ako zhotoviteľa ani k ukráteniu jeho
veriteľov, pretože uvedený preddavok sa nikdy nestal majetkom úpadcu. Podľa názoru
okresného súdu tieto finančné prostriedky predstavovali len zálohu za nevykonané práce,
a preto bol úpadca ako zhotoviteľ povinný nespotrebovanú časť preddavku žalovanej vrátiť,
čo napokon aj učinil vystavením dobropisu z 15. novembra 2013.
6. Na základe odvolania sťažovateľky Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) rozsudkom sp. zn. 4 CoKR 22/2017 z 28. septembra 2017 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“) potvrdil rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako vecne správny
a žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Krajský
súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu podľa § 387
ods. 2 CSP a na zdôraznenie jeho správnosti, reagujúc súčasne na odvolacie námietky
sťažovateľky, uviedol, že funkciou preddavku je zabezpečenie vykonania prác vo väčšom
rozsahu zhotoviteľom, a preto ho nie je možné použiť na iný účel, napríklad na splácanie
záväzkov v prospech veriteľov. Podľa názoru krajského súdu je nespotrebovaný preddavok
stále vlastníctvom objednávateľa a zhotoviteľ sa jeho vlastníkom stáva len v rozsahu
vykonaných a vyfakturovaných prác, preto ako nesprávny vyhodnotil názor sťažovateľky,
že dohodnutá cena za neuskutočnené dielo patrí do súpisu majetku podstát podľa
§ 76 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“).
Krajský súd zdôraznil, že v čase vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu neexistovala
žiadna pohľadávka žalovanej voči úpadcovi, pričom z vykonaného dokazovania nebolo
preukázané, že úpadca bol v čase uzavretia dodatku č. 1 k zmluve o dielo v úpadku, keďže
len na základe účtovnej súvahy nemožno dospieť k jednoznačnému záveru o úpadku
dlžníka. Vo vzťahu k úhrade sumy 415 392,96 € v prospech žalovanej krajský súd
skonštatoval, že ide len o technický úkon spočívajúci v prevode finančných prostriedkov
z účtu na účet a nejde o právny úkon v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka.
7. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktorého
prípustnosť vyvodila z § 420 písm. f) CSP, pričom vada zmätočnosti podľa nej
spočívala v nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu, ktorý sa nevysporiadal
s jej podstatnými právnymi argumentmi obsiahnutými v podanom odvolaní.
8. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky ako neprípustné
odmietol podľa § 447 ods. 1 písm. c) CSP a žalovanej priznal proti sťažovateľke nárok
na náhradu trov dovolacieho konania. Skonštatoval, že v prejednávanej veci nezakladá
sťažovateľkou vytýkaná vada prípustnosť dovolania, keďže rozsudok krajského súdu
obsahuje dostatočnú právnu argumentáciu k relevantným odvolacím námietkam
sťažovateľky. Krajský súd sa podľa názoru najvyššieho súdu náležite zaoberal zásadnými
námietkami sťažovateľky, a to aj napriek tomu, že odpovede na ne už sťažovateľke poskytol
rozsudok okresného súdu.
II.
Sťažnostná argumentácia
9. Sťažovateľka v úvode ústavnej sťažnosti stručne rekapituluje skutkový stav
a namieta, že v danom prípade bolo dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP prípustné, pretože
rozsudok krajského súdu nezodpovedal požiadavkám na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
Poukazuje na skutočnosť, že krajský súd vo svojom rozsudku len stroho doplnil
argumentáciu okresného súdu bez toho, aby jasne a zrozumiteľne poskytol odpovede
na všetky relevantné otázky a vyjadril sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, čím došlo
k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces. Podľa sťažovateľky najvyšší súd síce
v napadnutom uznesení konštatoval, že súd nie je povinný dať na každý argument
sťažovateľky podrobnú odpoveď, avšak odôvodenie rozhodnutia musí v takom prípade
stručne a jasne objasniť skutkový a právny základ, čo v danom prípade absentuje.
Sťažovateľka v tomto smere najvyššiemu súdu vytýka, že len „arbitrárnym spôsobom
preberá právnu argumentáciu súdov nižších stupňov“.
10. Zdôrazňujúc skutočnosť, že v konaní pred všeobecnými súdmi vyšli najavo
viaceré skutkové a právne skutočnosti, s ktorými sa konajúce súdy nevysporiadali,
sťažovateľka tieto jednotlivé (nevyhodnotené) dôkazy podrobne (obdobne ako v podanom
odvolaní a dovolaní) rozoberá, a v podstatnom tvrdí, že
- k vystaveniu dobropisu č. 2520130008 a následne k úhrade sumy 415 392,96 €
pred jej splatnosťou došlo bez právneho titulu v čase platnosti zmluvy o dielo, ktorá
ako potvrdili obe zmluvné strany nebola nikdy zrušená. Aj napriek uvedenému sa okresný
súd uspokojil iba s vyjadrením konateľa žalovanej, že k vráteniu nespotrebovaného
preddavku došlo na základe jeho žiadosti, a tak podľa sťažovateľky dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam;
- zmluva o poskytnutí bankovej záruky č. 8482/12/08741 a zmluva o zriadení
záložného práva k pohľadávke klienta voči banke č. 8483/12/08741 neboli okresným súdom
vôbec zohľadnené a krajský súd venoval tejto právnej otázke v odôvodnení rozsudku
len jednu vetu (bod 162);
- okresný súd a krajský súd neprihliadli ani na výpisy z bankových účtov úpadcu
z decembra 2012, augusta 2013 a novembra 2013 preukazujúce jeho bankové operácie,
na spotrebovanie preddavku po jeho prijatí na bežný účet úpadcu, ako ani na bankové
operácie úpadcu po skončení bankovej záruky s peňažnými prostriedkami, ktoré boli
predmetom bankovej záruky a ktoré nepochádzali od žalovanej. Sťažovateľka preto tvrdí,
že poskytnutý preddavok nemohol byť predmetom bankovej záruky, a tak neexistoval
predmet plnenia podľa dodatku č. 1 k zmluve o dielo;
- uzavretie dodatku č. 1 k zmluve o dielo je v rozpore s pravidlami poctivého
obchodného styku, pričom konajúce súdy sa podľa sťažovateľky obmedzili len na strohé
skonštatovanie súladu predmetného dodatku č. 1 so zákonom. Záver okresného súdu,
s ktorým sa stotožnil aj krajský súd, týkajúci sa možnosti modifikovania zmluvy o dielo
dodatkom č. 1 považuje sťažovateľka za absolútne nesprávny. Zdôrazňuje, že zmluva
o uložení veci je reálny kontrakt, čo znamená, že sa vyžaduje reálne odovzdanie veci
na uloženie, čo však v prípade uzavretia dodatku č. 1 splnené nebolo, keďže predmet
uloženia, resp. úschovy v tom čase neexistoval. Úpadca sa podľa sťažovateľky totiž nikdy
nesprával ako opatrovateľ finančných prostriedkov a po podpise dodatku č. 1 k zmluve
o dielo s nimi voľne disponoval, hoci tak v zmysle § 520 Obchodného zákonníka konať
nemohol. Sťažovateľka v tejto súvislosti na podporu svojho tvrdenia opätovne
uvádza rovnaké dôvody, ktoré už boli predostreté v konaní pred okresným súdom,
ako aj v uplatnených opravných prostriedkoch, ktoré konajúce súdy opomenuli. Ako
všeobecnými súdmi nevyhodnotený hodnotí sťažovateľka aj jej argument, že úpadca
sa odovzdaním preddavku stal jeho vlastníkom v celej jeho sume, pričom neobstojí záver
okresného súdu, že predmetný preddavok len žalovaná úpadcovi požičala bez toho,
aby sa stali jeho majetkom.
11. V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľka nepopiera, že žalovaná má právo
na vrátenie preddavku v rozsahu nevykonaného diela, avšak zdôrazňuje, že svoju
pohľadávku si mala riadne prihlásiť v konkurznom konaní. Právny názor krajského súdu
vo vzťahu k otázke podania vylučovacej žaloby žalovanou označuje sťažovateľka
za predbežný a neopodstatnený. Sťažovateľka rovnako vyjadruje nesúhlas s podľa
nej neodôvodnenými záverom krajského súdu, podľa ktorého je úhrada sumy 415 392,96 €
len technický úkon spočívajúci v prevode finančných prostriedkov z účtu na účet.
12. Podľa sťažovateľky konajúce súdy porušili jej právo na spravodlivý súdny
proces, keď svoje rozhodnutia dostatočne, jasne a zrozumiteľne neodôvodili, pričom
ich odôvodnenia sú „iba v rovine krátkych oznamovacích viet bez podrobnejších odpovedí
na nastolenú problematiku a z pohľadu sťažovateľa iba v rovine dohadov“. Vzhľadom
na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol:
„I. Základné právo Sťažovateľa na (a) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, (b) právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa
14.11.2018, sp. zn. 1Obdo/45/2018, porušené boli.
II. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.11.2018, sp. zn. 1Obdo/45/2018
sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“
III.
Relevantná právna úprava
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním, o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosť ustanoví zákon. Týmto
zákonom je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
16. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
16.1 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
17. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti a túto
odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
20. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru už v minulosti judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy
ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov
vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru
(II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
IV.
Ústavnoprávne východiská a posúdenie veci ústavným súdom
21. Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v námietke sťažovateľky, že najvyšší súd
napadnutým uznesením, ktorým odmietol dovolanie ako neprípustné podľa § 447 písm. c)
CSP, porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a tiež právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie označených práv vidí
sťažovateľka v tom, že najvyšší súd konštatoval neexistenciu uplatneného dovolacieho
dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP napriek tomu, že rozsudok krajského súdu
(a tiež rozsudok okresného súdu) nie sú náležite a dostatočne odôvodnené a nezodpovedajú
tak požiadavke na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorá je súčasťou práva
na spravodlivý súdny proces.
22. Skôr ako ústavný súd pristúpi k posúdeniu podstatnej sťažnostnej argumentácie
uvedenej v ústavnej sťažnosti, považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že ako nezávislý súdny
orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov,
a preto nemôže byť súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci tejto sústavy. Z tohto dôvodu ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať, či bol v konaní pred všeobecnými súdmi náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery z tohto zisteného skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov
všeobecnými súdmi s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských
právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,
23. Ústavný súd akcentuje, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých
aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy
(I. ÚS 117/05). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu
ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1
dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá
ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu
ochranu vykonávajú [čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy (IV. ÚS 77/02,
24. Integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru je povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť,
čo predstavuje záruku toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Náležité
odôvodnenie rozhodnutia ako prostriedok k zamedzeniu svojvôle súdu má súčasne zaručiť
transparentnosť a kontrolovateľnosť jeho rozhodovania. V zmysle ustálenej judikatúry
ústavného súdu má účastník konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
25. Uvedené východiská bol povinný pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky
rešpektovať aj najvyšší súd, preto sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania
ústavnej sťažnosti oboznámil s tou časťou odôvodnenia jeho napadnutého uznesenia,
ktorá je pre zhodnotenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti podstatná a súčasne sa zameral
na posúdenie, či zo strany najvyššieho súdu skutočne došlo k splneniu požiadaviek
kladených na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Ústavný súd súčasne konštatuje,
že výhrady sťažovateľky prezentované v ústavnej sťažnosti sú nasmerované najmä proti
rozsudku krajského súdu a tiež proti rozsudku okresného súdu, pričom sťažnostná
argumentácia sťažovateľky je z väčšej časti len zopakovaním jej námietok obsiahnutých
v už uplatnených opravných prostriedkoch a predstavuje tak pokračujúcu polemiku
so závermi učinenými okresným súdom a následne krajským súdom.
26. Vzhľadom na to, že napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie
sťažovateľky, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého
otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,
nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou
ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania
je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení
označených práv sťažovateľov (m. m. II. ÚS 324/2010). Uvedené však zároveň nevylučuje,
že ústavne konformné posúdenie vlastnej právomoci najvyšším súdom je následne
ústavným súdom preskúmateľné v konaní o ústavnej sťažnosti.
27. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,
aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles
proti Španielski, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).
28. V danom prípade sťažovateľka prípustnosť dovolania odôvodnila dovolacím
dôvodom zakotveným v § 420 písm. f) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
29. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd
vo vzťahu k sťažovateľkou namietanej vade zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP dospel
k záveru, že dovolanie sťažovateľky nie je prípustné, pretože krajský súd dal sťažovateľke
vo svojom rozsudku primeranú a dostatočnú odpoveď na jej námietky vymedzené
v odvolaní podanom proti rozsudku okresného súdu. V tomto smere najvyšší súd nezistil
nesprávnosť a nezákonnosť procesného postupu krajského súdu z hľadiska dodržania
limitov daných úpravou civilného sporového súdneho konania pre zachovanie pravidiel
spravodlivého súdneho procesu (bod 12 napadnutého uznesenia).
30. V tejto súvislosti najvyšší súd poukázal predovšetkým na svoje
zjednocujúce stanovisko R 2/2016 (ďalej len „stanovisko“), právna veta ktorého znie:
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť
o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho
súdneho poriadku“. S odkazom na svoju judikatúru najvyšší súd dodal, že zmeny v právnej
úprave dovolania a dovolacieho konania s účinnosťou od 1. júla 2016 sa podstaty a zmyslu
predmetného stanoviska nedotkli, preto ho je potrebné naďalej považovať za aktuálne.
30.1 Na tomto mieste ústavný súd považuje za potrebné doplniť, že aktuálnosť
stanoviska po nadobudnutí účinnosti novej právnej úpravy dovolania je potrebné chápať
v tom zmysle, že pokiaľ rozhodnutie odvolacieho súdu v podstatných bodoch nespĺňa
požiadavky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, zodpovedá táto okolnosť dôvodu
prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Znamená to, že stratilo význam
vyčleňovanie z tejto kategórie „inej vady konania“ podľa predchádzajúcej právnej úpravy
a taká vada, pokiaľ má znaky uvedené v predchádzajúcej vete, zakladá prípustnosť
dovolania podľa dotknutého (v nej označeného) ustanovenia. Včlenením do textu zákona
formulácie o práve na spravodlivý proces sa požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia
neliberalizovali, ale naopak, sprísnili. V konečnom dôsledku zároveň platí, že vo sfére
právneho poriadku Slovenskej republiky možno požadovať aj vyšší stupeň ochrany
základných práv, než zodpovedá štandardom rozhodovacej činnosti Európskeho súdu
pre ľudské práva, ako to vyplýva zo vzťahu dohovoru a zákona podľa čl. 154c ods. 1 ústavy
31. Najvyšší súd považoval odôvodnenie rozsudku krajského súdu za dostatočné
a v tomto smere konštatoval, že obsahuje náležitú právnu argumentáciu k relevantným
odvolacím námietkam sťažovateľky. Podľa názoru najvyššieho súdu tak krajský súd,
ako aj okresný súd primerane vysvetlili, z akých úvah a dôkazov vychádzali pri posúdení
otázky platnosti dodatku č. 1 k zmluve o dielo, a uviedli aj dôvody, pre ktoré navrátenie
takmer celej prvej časti ceny diela na jeho základe nepovažovali za odporovateľný právny
úkon a pre ktoré sa nestotožnili s právnym názorom sťažovateľky, že nespotrebovaná časť
preddavku vyplateného žalovanou na základe zmluvy o dielo patrí do vlastníctva úpadcu.
Konajúce súdy rovnako zrozumiteľne odôvodnili prijatý právny záver, podľa ktorého
vrátením zálohy preddavku žalovanému nemohlo dôjsť k prehĺbeniu úpadku zhotoviteľa –
úpadcu a ani k ukráteniu jeho veriteľov.
32. Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanej arbitrárnosti napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom vysvetlil, z akých dôvodov dovolanie sťažovateľky nesplnilo
predpoklady prípustnosti, a preto muselo byť odmietnuté. Podľa názoru ústavného súdu
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za neodôvodnené, pričom
zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup,
resp. svojvoľné závery tohto súdu [v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania podľa
§ 420 písm. f) CSP, pozn.], t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone. Za situácie,
keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru o neexistencii
vád zmätočnosti, a preto dovolanie sťažovateľky vyhodnotil ako neprípustné, nebol povinný
vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty sťažovateľky.
33. Napokon ústavný súd po oboznámení sa aj s rozsudkom krajského súdu
k samotnej podstate veci podotýka, že krajský súd síce skutočne stručným a základným
spôsobom (ako to tvrdí sťažovateľka) reagoval na odvolacie námietky sťažovateľky,
no napriek tomu je ústavný súd toho názoru, že poskytol odpovede na tie argumenty
sťažovateľky, ktoré boli pre predmetnú právnu vec podstatné a najzásadnejšie. Je potrebné
zdôrazniť, že krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi rozsudku okresného
súdu v zmysle § 387 ods. 2 CSP a reflektujúc odvolacie námietky sťažovateľky
sa vysporiadal s povahou, funkciou a napokon aj s vlastníctvom nespotrebovaného
preddavku poskytnutého úpadcovi zo strany žalovanej (body 160 až 162 rozsudku).
Rovnako sa zaoberal aj námietkou sťažovateľky, že k vystaveniu dobropisu č. 2520130008
a k úhrade sumy 415 392,96 € došlo bez právneho titulu počas platnosti a účinnosti zmluvy
o dielo, keď v bode 166 rozsudku v podstate prisvedčil názoru okresného súdu o možnosti
zmluvných strán uzavrieť dodatok č. 1 k zmluve o dielo, ktorý podľa jeho obsahu
predstavuje „právne riešenie vrátenia peňazí, t. j. nespotrebovaného preddavku“. Nakoniec
sa krajský súd vyjadril sa aj k skutočnosti, či bol úpadca v čase uskutočnenia úkonov,
ktorým sťažovateľky podanou žalobou odporuje, už v úpadku (body 168 až 171 rozsudku).
34. Ústavný súd v tomto smere akcentuje, že mu neprináleží vstupovať do výkladu
a aplikácie podústavného práva uplatneného všeobecnými súdmi a posudzovať prípadne
namietanú vecnú nesprávnosť ich rozhodnutí, pretože ako bolo už uvedené, ústavný súd
nie je v poradí ďalšou (štvrtou) opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom
(napr. III. ÚS 189/09, I. ÚS 368/2018). Vzhľadom na to, že v rámci ústavnej roviny ústavný
súd nezistil žiadne nedostatky napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktoré
by odôvodňovali jeho kasačný zásah, ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde. Napokon ústavný súd
pripomína, že právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu, vrátane ich dôvodov a námietok
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).
35. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2021
Rastislav Kaššák predseda senátu