Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 368/2018
PDF · 217.76 KB
No categories available
I. ÚS 368/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. novembra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom , , vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom
súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 228/2017 z 21. júna 2018
a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 20 CoP 107/2016 z 28. júna 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. septembra 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom
súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 228/2017 z 21. júna 2018 (ďalej len
„namietané uznesenie najvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 20 CoP 107/2016 z 28. júna 2017 (ďalej len „namietaný rozsudok
krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom
Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 25 P 164/2014 z 23. mája
2016 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) bolo okrem iného rozhodnuté, že sťažovateľ je
povinný prispievať na výživu svojich 2 maloletých detí v celkovej sume 500 €.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie v časti
o určení výživného na maloleté deti a navrhoval, aby krajský súd zmenil rozsudok
okresného súdu tak, že je povinný prispievať na výživu svojich 2 maloletých detí v celkovej
sume 300 €.
Namietaným rozsudkom krajského súdu bol potvrdený rozsudok okresného súdu
v časti o určení výživného na maloleté deti.
Následne sťažovateľ podal proti namietanému rozsudku krajského súdu dovolanie
podľa § 420 ods. 1 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Namietaným
uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté.
3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „súd prvej inštancie i odvolací súd absolútne
ignorovali základné fakty a síce, že v konaní o určení výživného súd vždy musí zohľadniť
príjmy oboch rodičov, ale aj vlastnú životnú úroveň rodičov.
Z dosahovaného príjmu otca maloletých detí nie je možné zaplatiť 500.- EUR
mesačne na ich výživu a potreby pri zohľadnení aj príjmu matky maloletých detí ako aj tej
skutočnosti, že otec maloletých detí v čase styku s deťmi potrebuje aj ďalšie finančné
prostriedky, aby v čase, keď sa budú nachádzať u neho mohol im zabezpečiť nielen
základnú výživu, ale aj splniť ich potreby v športe, či pri ďalších ich záľubách.
Rozhodujúcou skutočnosťou je samotný fakt, že tesne po pojednávaní na súde prvej
inštancie došlo k skončeniu pracovného pomeru sťažovateľa v
a sťažovateľ už nebude dosahovať príjem, ktorý dosahoval v čase
rozhodovania súdu prvej inštancie. K ukončeniu pracovného pomeru došlo na základe
zmien v tejto spoločnosti a nie z jeho iniciatívy. Tým je a bude až do získania nového
zamestnania odkázaný na príjem z úradu práce.
V súdenom prípade žalovaný preukázal, že po vydaní rozsudku súdu prvej inštancie
na jeho strane došlo k podstatným zmenám, ktoré opodstatňovali žalovaným navrhovanú
zmenu výroku rozsudku súdu prvej inštancie v časti určenia výšky výživného, ktorá zmena
bola nielen závažného charakteru, ale majúca navyše charakter trvalosti. Strata príjmu otca
maloletých v rámci sa závažnejším spôsobom prejavila v pomeroch otca
maloletého v porovnaní s jeho pomermi v čase vyhlásenia rozsudku súd prvej inštancie.
Výživné určené súdom prvej inštancie a navyše aktuálne aj potvrdené rozsudkom
odvolacieho súdu je neprimerané.
Príjmu zo strany spoločnosti sa žalovaný nevzdal bez dôležitého dôvodu
(bol odvolaný nezávisle od jeho vôle) a čo sa týka výkonu funkcie konateľa, člena dozornej
rady v obchodných spoločnostiach je zrejmé, že menované spoločnosti sú stratové resp.
žalovaný preukázal, že z tam uvedených spoločností nepoberá žiaden príjem.
Pokiaľ odvolací súd arbitrárne ustálil, že priemerná výška mzdy konateľa
spoločnosti je na úrovni 2000.- Eur netto, tak takýto záver je arbitrárny a nevychádza zo
skutkového stavu.
Napadnutý rozsudok súdu odvolacieho súdu je nezákonný, arbitrárny, zmätočný
a nedostatočne odôvodnený.
Ku zníženiu príjmu žalovaného bol odvolací súd povinní prihliadnuť nakoľko holo
skutočne preukázané, že k nej došlo v dôsledku objektívnej a nezvrátiteľnej okolnosti a nie
zo špekulatívnych dôvodov na strane otca maloletých detí.
Odvolací súd v napadnutom rozsudku prijal záver, podľa ktorého ak neprebieha
konanie o priznaní invalidity, nie je možné prihliadnuť na nepriaznivý zdravotný stav otca
maloletých detí ako na okolnosť odôvodňujúcu zmenu rozhodnutia o výške výživného
v rámci odvolacieho konania. Takýto záver je opätovne arbitrárny a nezákonný, nakoľko
žiaden právny predpis nepodmieňuje možnosť (a povinnosť) všeobecného súdu prihliadať
na nepriaznivý zdravotný stav strany sporu vedením konania o priznaní invalidného
dôchodku.
Podľa názoru sťažovateľa teda odvolací súd jednoznačne zaťažil konanie vadou
v zmysle ust. § 420 ods. 1 písm. f) C.s.p., nakoľko neprípustným spôsobom rozširoval
dôkaznú povinnosť strany sporu (žalovaného) vo vzťahu k preukázaniu nepriaznivého
zdravotného stavu iniciáciou konania o posúdenie miery poklesu schopnosti vykonávať
pracovnú činnosť na Sociálnej poisťovni a.s., a to v čase, keď zdravotné komplikácie
žalovaný súdu preukázal lekárskymi správami, z ktorých bola zrejmá diagnóza tak
závažného charakteru, ktorá podľa názoru žalovaného jednoznačne preukazuje pokles
schopnosti žalovaného vykonávať zárobkovú činnosť.
Rovnako úvaha odvolacieho súdu o tom, že sťažovateľ je muž v aktívnom
produktívnom veku, s vysokoškolským vzdelaním, ktorý si musí nájsť adekvátne zamestnanie
so mzdou zodpovedajúcou jeho vzdelaniu a kvalitám, aby dokázal platiť výživné na jeho
maloleté deti, je arbitrárny a nezodpovedá princípom spravodlivého súdneho konania.
Sťažovateľ nesprávnosť tohto záveru odvolacieho súdu vidí v tom, že v konaní bolo
jednoznačne preukázané, že takéto zamestnanie si snaží nájsť, avšak bezúspešne a zároveň
bolo preukázané, že na seba neberie žiadne neprimerané riziká ani nerobí špekulatívne
operácie vo vzťahu k zníženiu jeho príjmovej situácie. Žalovaný totiž nie je zodpovedný za
situáciu na trhu práce v rámci Slovenskej republiky, ktorá bohužiaľ nie je priaznivá ani pre
absolventov vysokoškolského štúdia. Uvedený záver odvolacieho súdu je podľa názoru
žalovaného iba hodnotiacou úvahou, ktorá však nemá podklad vo vykonanom dokazovaní,
čo spôsobuje arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia ako celku.
Pokiaľ odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza, že otec maloletých
ako konateľ spoločnosti (akejkoľvek) je oprávnený rozhodovať o mzdových nárokoch
zamestnancov, a preto otec ako konateľ spoločnosti si takpovediac sám určil výšku mzdy,
respektíve sa podieľal na rozhodovaní o svojej mzde, tak takéto tvrdenie je opätovne len
hodnotiacou úvahou bez akejkoľvek opory vo vykonanom dokazovaní. Z verejne prístupných
zdrojov je totiž zrejmé, že spoločnosť je dlhodobo stratová a zároveň je
preukázateľné, že žalovaný sumu vo výške 354,84 € ako mzdu od tejto spoločnosti nepoberá
len od marca roku 2016 tak ako to interpretuje odvolací súd, ale túto mzdu poberá
dlhodobo prakticky od vzniku spoločnosti. Okrem toho za situácie, kedy spoločnosť
dlhodobo vykazuje známky predĺženia, by akékoľvek rozhodnutie spoločníkov resp. konateľa
obchodnej spoločnosti o zvýšení mzdy konateľovi predstavovalo odporovateľný právny úkon
vo vzťahu k veriteľom tejto spoločnosti, pričom nie je vylúčená ani zodpovednosť konateľa
spoločnosti za škodu podľa ust. § 135a Obch. zák.
Sťažovateľ vidí porušenie jeho nižšie uvedených základných práv a slobôd zo strany
porušovateľa 1/ v tom, že dovolací súd napriek ich existencii nevzhliadol danosť dovolacích
dôvodov podľa ust. § 420 ods. 1 písm. f) C.s.p., a podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b) C.s.p.“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,
ktorým vysloví porušenie jeho v bode 1 označených základných práv namietaným
rozsudkom krajského súdu a namietaným uznesením najvyššieho súdu. Sťažovateľ sa tiež
domáha, aby ústavný súd zrušil namietané uznesenie najvyššieho súdu a vrátil mu vec na
ďalšie konanie. Sťažovateľ ďalej žiada, aby ústavný súd zrušil namietaný rozsudok
krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Okrem toho sťažovateľka požaduje aj
priznanie náhrady trov konania v sume 390,50 €.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným
zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).
10. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
11. Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné
posudzovať spoločne.
12. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a obdobne aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže
domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu
nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,
poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve
na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho
veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,
ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne
interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
13. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07),
t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na
spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
14. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po
vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
K namietanému rozsudku krajského súdu
15. Ústavný súd sa oboznámil s namietaným rozsudkom krajského súdu vrátane
sťažovateľom prezentovaných nosných úvah, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu
s limitmi sťažovateľom v bode 1 označených článkov ústavy a dohovoru, ktorých porušenie
namieta. Na tomto mieste ústavný súd pripomína, že v danom prieskume nebolo jeho
úlohou preverovať úplnosť a správnosť skutkových zistení všeobecných súdov. Uvedený
prieskum vykonal ústavný súd v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu
odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu a ústavnú súladnosť interpretácie
právnej úpravy, ktorú krajský súd vo veci sťažovateľa aplikoval, inými slovami, ústavnú
udržateľnosť namietaného rozsudku krajského súdu.
16. Z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa
v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu. Krajský súd
primeraným a v okolnostiach danej veci postačujúcim spôsobom reflektoval na
sťažovateľom vznesené odvolacie námietky (body 21 až 23 namietaného rozsudku
krajského súdu, ktoré ústavný súd už necituje, keďže sú sťažovateľovi známe, pozn.).
Ústavný súd považuje odôvodnenie krajského súdu za zrozumiteľné a dostatočne logické,
teda nemožno ho hodnotiť ani ako arbitrárne či celkom zjavne neodôvodnené alebo za
extrémne porušujúce v bode 1 označené práva sťažovateľa. Ústavný súd s úvahami
krajského súdu v okolnostiach danej veci nemá žiadny dôvod polemizovať alebo nahrádzať
jeho právny názor svojím vlastným.
17. Ústavný súd poukazuje aj na to, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom,
ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci. Zároveň poukazuje na
to, že judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom,
sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), ako aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“) (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel
a Morris)] pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe
právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd
hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu (I. ÚS 26/2014).
K namietanému uzneseniu najvyššieho súdu
18. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,
aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles
c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. 10. 1998). Otázku posúdenia prípustnosti dovolania
rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti
dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení označených práv
sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis
IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie
porušenia označeného práva sťažovateľa.
19. Ústavný súd po oboznámení sa s namietaným uznesením najvyššieho súdu
konštatuje, že najvyšší súd ako súd dovolací jasne a zrozumiteľne vyjadril dôvody, pre ktoré
najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol (body 12, 13, 17 a 18 namietaného uznesenia
najvyššieho súdu, ktoré ústavný súd opätovne necituje, keďže sú sťažovateľovi známe,
pozn.). Ústavný súd na základe uvedeného opätovne zdôrazňuje, že právny záver
najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle, čo
by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05,
I. ÚS 23/2010). Ústavný súd vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry poznamenáva, že
otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí
zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci
ústavného súdu.
20. Ústavný súd v súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s namietaným
rozsudkom krajského súdu a namietaným uznesením najvyššieho súdu tiež poznamenáva,
že nie je možné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd, ako aj ktorýkoľvek iný orgán verejnej moci
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09). Podstatou je, aby postup
súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo
možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá
ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
21. Sťažnosť neobsahuje žiadnu ústavne významnú argumentáciu, keďže sťažovateľ
pokračuje v rovnakej argumentácii, ktorú uviedol v odvolaní proti rozsudku okresného súdu
a v dovolaní proti namietanému rozsudku krajského súdu. V súvislosti s procesnou aktivitou
sťažovateľa, ktorý sa dožaduje iného, pre neho priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný
súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku
sťažovateľa.
22. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti (bod 9, pozn.).
23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. novembra 2018