Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 368/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. novembra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom , , vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom

súde podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. júna 2018

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 28. júna 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. septembra 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom

súde podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 21. júna 2018 (ďalej len

„namietané uznesenie najvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 28. júna 2017 (ďalej len „namietaný rozsudok

krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom

Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 23. mája

2016 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) bolo okrem iného rozhodnuté, že sťažovateľ je

povinný prispievať na výživu svojich 2 maloletých detí v celkovej sume 500 €.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie v časti

o určení výživného na maloleté deti a navrhoval, aby krajský súd zmenil rozsudok

okresného súdu tak, že je povinný prispievať na výživu svojich 2 maloletých detí v celkovej

sume 300 €.

Namietaným rozsudkom krajského súdu bol potvrdený rozsudok okresného súdu

v časti o určení výživného na maloleté deti.

Následne sťažovateľ podal proti namietanému rozsudku krajského súdu dovolanie

podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a . Namietaným

uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „súd prvej inštancie i odvolací súd absolútne

ignorovali základné fakty a síce, že v konaní o určení výživného súd vždy musí zohľadniť

príjmy oboch rodičov, ale aj vlastnú životnú úroveň rodičov.

Z dosahovaného príjmu otca maloletých detí nie je možné zaplatiť 500.- EUR

mesačne na ich výživu a potreby pri zohľadnení aj príjmu matky maloletých detí ako aj tej

skutočnosti, že otec maloletých detí v čase styku s deťmi potrebuje aj ďalšie finančné

prostriedky, aby v čase, keď sa budú nachádzať u neho mohol im zabezpečiť nielen

základnú výživu, ale aj splniť ich potreby v športe, či pri ďalších ich záľubách.

Rozhodujúcou skutočnosťou je samotný fakt, že tesne po pojednávaní na súde prvej

inštancie došlo k skončeniu pracovného pomeru sťažovateľa v

a sťažovateľ už nebude dosahovať príjem, ktorý dosahoval v čase

rozhodovania súdu prvej inštancie. K ukončeniu pracovného pomeru došlo na základe

zmien v tejto spoločnosti a nie z jeho iniciatívy. Tým je a bude až do získania nového

zamestnania odkázaný na príjem z úradu práce.

V súdenom prípade žalovaný preukázal, že po vydaní rozsudku súdu prvej inštancie

na jeho strane došlo k podstatným zmenám, ktoré opodstatňovali žalovaným navrhovanú

zmenu výroku rozsudku súdu prvej inštancie v časti určenia výšky výživného, ktorá zmena

bola nielen závažného charakteru, ale majúca navyše charakter trvalosti. Strata príjmu otca

maloletých v rámci sa závažnejším spôsobom prejavila v pomeroch otca

maloletého v porovnaní s jeho pomermi v čase vyhlásenia rozsudku súd prvej inštancie.

Výživné určené súdom prvej inštancie a navyše aktuálne aj potvrdené rozsudkom

odvolacieho súdu je neprimerané.

Príjmu zo strany spoločnosti sa žalovaný nevzdal bez dôležitého dôvodu

(bol odvolaný nezávisle od jeho vôle) a čo sa týka výkonu funkcie konateľa, člena dozornej

rady v obchodných spoločnostiach je zrejmé, že menované spoločnosti sú stratové resp.

žalovaný preukázal, že z tam uvedených spoločností nepoberá žiaden príjem.

Pokiaľ odvolací súd arbitrárne ustálil, že priemerná výška mzdy konateľa

spoločnosti je na úrovni 2000.- Eur netto, tak takýto záver je arbitrárny a nevychádza zo

skutkového stavu.

Napadnutý rozsudok súdu odvolacieho súdu je nezákonný, arbitrárny, zmätočný

a nedostatočne odôvodnený.

Ku zníženiu príjmu žalovaného bol odvolací súd povinní prihliadnuť nakoľko holo

skutočne preukázané, že k nej došlo v dôsledku objektívnej a nezvrátiteľnej okolnosti a nie

zo špekulatívnych dôvodov na strane otca maloletých detí.

Odvolací súd v napadnutom rozsudku prijal záver, podľa ktorého ak neprebieha

konanie o priznaní invalidity, nie je možné prihliadnuť na nepriaznivý zdravotný stav otca

maloletých detí ako na okolnosť odôvodňujúcu zmenu rozhodnutia o výške výživného

v rámci odvolacieho konania. Takýto záver je opätovne arbitrárny a nezákonný, nakoľko

žiaden právny predpis nepodmieňuje možnosť (a povinnosť) všeobecného súdu prihliadať

na nepriaznivý zdravotný stav strany sporu vedením konania o priznaní invalidného

dôchodku.

Podľa názoru sťažovateľa teda odvolací súd jednoznačne zaťažil konanie vadou

v zmysle ust. , nakoľko neprípustným spôsobom rozširoval

dôkaznú povinnosť strany sporu (žalovaného) vo vzťahu k preukázaniu nepriaznivého

zdravotného stavu iniciáciou konania o posúdenie miery poklesu schopnosti vykonávať

pracovnú činnosť na Sociálnej poisťovni a.s., a to v čase, keď zdravotné komplikácie

žalovaný súdu preukázal lekárskymi správami, z ktorých bola zrejmá diagnóza tak

závažného charakteru, ktorá podľa názoru žalovaného jednoznačne preukazuje pokles

schopnosti žalovaného vykonávať zárobkovú činnosť.

Rovnako úvaha odvolacieho súdu o tom, že sťažovateľ je muž v aktívnom

produktívnom veku, s vysokoškolským vzdelaním, ktorý si musí nájsť adekvátne zamestnanie

so mzdou zodpovedajúcou jeho vzdelaniu a kvalitám, aby dokázal platiť výživné na jeho

maloleté deti, je arbitrárny a nezodpovedá princípom spravodlivého súdneho konania.

Sťažovateľ nesprávnosť tohto záveru odvolacieho súdu vidí v tom, že v konaní bolo

jednoznačne preukázané, že takéto zamestnanie si snaží nájsť, avšak bezúspešne a zároveň

bolo preukázané, že na seba neberie žiadne neprimerané riziká ani nerobí špekulatívne

operácie vo vzťahu k zníženiu jeho príjmovej situácie. Žalovaný totiž nie je zodpovedný za

situáciu na trhu práce v rámci Slovenskej republiky, ktorá bohužiaľ nie je priaznivá ani pre

absolventov vysokoškolského štúdia. Uvedený záver odvolacieho súdu je podľa názoru

žalovaného iba hodnotiacou úvahou, ktorá však nemá podklad vo vykonanom dokazovaní,

čo spôsobuje arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia ako celku.

Pokiaľ odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza, že otec maloletých

ako konateľ spoločnosti (akejkoľvek) je oprávnený rozhodovať o mzdových nárokoch

zamestnancov, a preto otec ako konateľ spoločnosti si takpovediac sám určil výšku mzdy,

respektíve sa podieľal na rozhodovaní o svojej mzde, tak takéto tvrdenie je opätovne len

hodnotiacou úvahou bez akejkoľvek opory vo vykonanom dokazovaní. Z verejne prístupných

zdrojov je totiž zrejmé, že spoločnosť je dlhodobo stratová a zároveň je

preukázateľné, že žalovaný sumu vo výške 354,84 € ako mzdu od tejto spoločnosti nepoberá

len od marca roku 2016 tak ako to interpretuje odvolací súd, ale túto mzdu poberá

dlhodobo prakticky od vzniku spoločnosti. Okrem toho za situácie, kedy spoločnosť

dlhodobo vykazuje známky predĺženia, by akékoľvek rozhodnutie spoločníkov resp. konateľa

obchodnej spoločnosti o zvýšení mzdy konateľovi predstavovalo odporovateľný právny úkon

vo vzťahu k veriteľom tejto spoločnosti, pričom nie je vylúčená ani zodpovednosť konateľa

spoločnosti za škodu podľa ust. § 135a Obch. zák.

Sťažovateľ vidí porušenie jeho nižšie uvedených základných práv a slobôd zo strany

porušovateľa 1/ v tom, že dovolací súd napriek ich existencii nevzhliadol danosť dovolacích

dôvodov podľa ust. , a podľa ust. “.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,

ktorým vysloví porušenie jeho v bode 1 označených základných práv namietaným

rozsudkom krajského súdu a namietaným uznesením najvyššieho súdu. Sťažovateľ sa tiež

domáha, aby ústavný súd zrušil namietané uznesenie najvyššieho súdu a vrátil mu vec na

ďalšie konanie. Sťažovateľ ďalej žiada, aby ústavný súd zrušil namietaný rozsudok

krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Okrem toho sťažovateľka požaduje aj

priznanie náhrady trov konania v sume 390,50 €.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

8. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným

zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(porov. napr. , , , ).

10. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

11. Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu a

dohovoru niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné

posudzovať spoločne.

12. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

a obdobne aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže

domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu

nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok o základnom práve

na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ). Do obsahu

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho

veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

13. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ),

t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na

spravodlivý proces (m. m. , ).

14. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po

vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

K namietanému rozsudku krajského súdu

15. Ústavný súd sa oboznámil s namietaným rozsudkom krajského súdu vrátane

sťažovateľom prezentovaných nosných úvah, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu

s limitmi sťažovateľom v bode 1 označených článkov a dohovoru, ktorých porušenie

namieta. Na tomto mieste ústavný súd pripomína, že v danom prieskume nebolo jeho

úlohou preverovať úplnosť a správnosť skutkových zistení všeobecných súdov. Uvedený

prieskum vykonal ústavný súd v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu

odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu a ústavnú súladnosť interpretácie

právnej úpravy, ktorú krajský súd vo veci sťažovateľa aplikoval, inými slovami, ústavnú

udržateľnosť namietaného rozsudku krajského súdu.

16. Z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa

v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu. Krajský súd

primeraným a v okolnostiach danej veci postačujúcim spôsobom reflektoval na

sťažovateľom vznesené odvolacie námietky (body 21 až 23 namietaného rozsudku

krajského súdu, ktoré ústavný súd už necituje, keďže sú sťažovateľovi známe, pozn.).

Ústavný súd považuje odôvodnenie krajského súdu za zrozumiteľné a dostatočne logické,

teda nemožno ho hodnotiť ani ako arbitrárne či celkom zjavne neodôvodnené alebo za

extrémne porušujúce v bode 1 označené práva sťažovateľa. Ústavný súd s úvahami

krajského súdu v okolnostiach danej veci nemá žiadny dôvod polemizovať alebo nahrádzať

jeho právny názor svojím vlastným.

17. Ústavný súd poukazuje aj na to, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom,

ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci. Zároveň poukazuje na

to, že judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom,

sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), ako aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu

pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“) (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel

a Morris)] pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe

právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd

hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu ().

K namietanému uzneseniu najvyššieho súdu

18. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. 10. 1998). Otázku posúdenia prípustnosti dovolania

rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti

dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení označených práv

sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis

). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie

porušenia označeného práva sťažovateľa.

19. Ústavný súd po oboznámení sa s namietaným uznesením najvyššieho súdu

konštatuje, že najvyšší súd ako súd dovolací jasne a zrozumiteľne vyjadril dôvody, pre ktoré

najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol (body 12, 13, 17 a 18 namietaného uznesenia

najvyššieho súdu, ktoré ústavný súd opätovne necituje, keďže sú sťažovateľovi známe,

pozn.). Ústavný súd na základe uvedeného opätovne zdôrazňuje, že právny záver

najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle, čo

by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. ,

). Ústavný súd vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry poznamenáva, že

otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí

zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci

ústavného súdu.

20. Ústavný súd v súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s namietaným

rozsudkom krajského súdu a namietaným uznesením najvyššieho súdu tiež poznamenáva,

že nie je možné právo na súdnu ochranu podľa stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd, ako aj ktorýkoľvek iný orgán verejnej moci

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok (, , ). Podstatou je, aby postup

súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo

možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá

ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (obdobne napr. , ).

21. Sťažnosť neobsahuje žiadnu ústavne významnú argumentáciu, keďže sťažovateľ

pokračuje v rovnakej argumentácii, ktorú uviedol v odvolaní proti rozsudku okresného súdu

a v dovolaní proti namietanému rozsudku krajského súdu. V súvislosti s procesnou aktivitou

sťažovateľa, ktorý sa dožaduje iného, pre neho priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný

súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku

sťažovateľa.

22. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti (bod 9, pozn.).

23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. novembra 2018