Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 189/09
PDF · 236.29 KB
No categories available
III. ÚS 189/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ľ. L., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 182/2008
z 12. februára 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. Ľ. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2009
doručená sťažnosť Mgr. Ľ. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,
čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 182/2008
z 12. februára 2009.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) rozsudkom sp. zn. 2 S 11/2006 z 29. januára 2008 zamietol žalobu sťažovateľa
o preskúmanie rozhodnutia Colného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „colné
riaditeľstvo“) sp. zn. 22029/06 zo 17. mája 2006, ktorým potvrdilo rozhodnutie riaditeľa
Colného úradu Č. (ďalej len „colný úrad“) sp. zn. R-9470/2006 zo 14. marca 2006 o jeho
prepustení zo služobného pomeru colníka, na tom skutkovom základe, že pri výkone
daňového dozoru nezistil, že „v miestnosti daňového skladu bola nelegálne plnená
liehovina v počte 39 ks a tiež že osoby, ktorým umožnil vstup do výrobných priestorov firmy,
lepili kontrolné pásky na uvedené liehoviny“. Týmto konaním mal „porušiť služobnú
disciplínu zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu
dôležitých záujmov štátnej služby“.
Sťažovateľ namieta, že rozhodnutie krajského súdu je „nepreskúmateľné, vychádza
z nedostatočne zisteného skutkového stavu“, pretože ten si osvojil „právne názory
správneho orgánu na prvom aj na druhom stupni“ bez toho, aby bral do úvahy,
že svedkovia ktorí nelegálne plnili lieh a nalepovali kontrolné známky, nikdy nepotvrdili
vo svojich výpovediach, že by sťažovateľ mal o ich nezákonnej činnosti vedomosť alebo
im dal na to súhlas. Takisto to potvrdil konateľ firmy, v ktorej svedkovia pracovali.
Sťažovateľ tvrdí, že okrem tohto dôkazu, nebral všeobecný súd do úvahy ani jeho
tvrdenia, ktoré sa týkali nedostatočne vytvorených podmienok na vykonávanie colného
dozoru v daňovom sklade, pretože by počas výkonu služby v tomto sklade mali
byť prítomní minimálne dvaja colníci, ako to vyplýva podľa neho aj z režimových opatrení,
ako aj z povinností zamestnávateľa zakotvených „v zákone č. 200/1998 Z. z.“.
Takisto uvádza, že v jeho služobnom hodnotení (doručenom mu 31. októbra 2005,
teda už po skutočnosti, ktorá bola podnetom na jeho prepustenie z výkonu štátnej služby)
bolo uvedené, že je spôsobilý vykonávať zastavanú funkciu colníka, a po niekoľkých
mesiacoch 14. marca 2006 mu už bolo doručené rozhodnutie colného úradu o jeho
prepustení zo služobného pomeru.
Podľa sťažovateľa krajský súd sa vôbec nezaoberal jeho žiadosťou o doplnenie
dokazovania, keď v rozsudku uviedol: „S poukazom na skutočnosť, že vykonanie
navrhnutého dokazovania nemohlo mať vplyv na posúdenie zákonnosti napadnutého
rozhodnutia, súd toto dokazovanie nevykonal.“
Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu vôbec nie je presvedčivé, nie je riadne
odôvodnené a nie je v súlade s § 157 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),
pretože nedalo odpovede na všetky jeho námietky, ktoré dal v žalobe o preskúmanie
rozhodnutia správneho orgánu.
Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ aj odvolanie, o ktorom najvyšší
súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 182/2008 z 12. februára 2009 tak, že rozhodnutie
krajského súdu sp. zn. 2 S 11/06 z 29. januára 2008 potvrdil.
Najvyšší súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, námietkami sťažovateľa
sa vôbec nezaoberal, ale len v závere vyslovil stručný názor, „že sa stotožnil v celom
rozsahu s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu“.
Najvyšší súd, ale aj krajský súd svojím postupom porušili jeho základné právo podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s ostatnými článkami ústavy.
Sťažovateľ sa tiež domnieva, že „Odôvodnenie napadnutého rozsudku a použitý
výklad obsahu a zmyslu právnej normy súdom je takto v rozpore nielen s čl. 152 ods. 4
ústavy, ale aj čl. 1 ods. 1 ústavy, a teda princípom právneho štátu, ktorého súčasťou
je aj princíp právnej istoty, zahŕňajúci prvok predvídateľnosti práva“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo Mgr. Ľ. L., nar..., bytom P., okr. S., na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1,
čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 8 Sžo 182/2008, zo dňa 12. februára 2009 bolo porušené.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8 Sžo 182/2008, zo dňa
12. februára 2009, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ založil svoje tvrdenie o porušení základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s označenými článkami ústavy v prvom rade
na skutočnosti, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jeho námietkami, ktorých vykonanie
navrhol na preukázanie svojich tvrdení, a preto najvyšší súd rozhodol na základe
nedostatočne zisteného skutkového stavu.
Podstata námietok spočíva v tom, že jeho konanie nebolo úmyselné, a tým
aj protizákonné, a teda nebol daný dôvod na jeho prepustenie zo služobného pomeru
colníka, a všeobecné súdy vôbec nebrali do úvahy jeho námietky, že nadriadený služobný
úrad nevytvoril pre jeho prácu priaznivé podmienky na riadny výkon štátnej služby
v zmysle „ustanovenia § 45 písm. d) zákona č. 200/1998 Z. z.“, ako aj to, že z výpovedí
svedkov nevyplývalo, že sťažovateľ vedel alebo sa podieľal na nezákonnej činnosti.
Sťažovateľ tiež tvrdí, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je výslovne
arbitrárne a správny súd mal všetky jeho námietky zohľadniť pri preskúmaní rozhodnutí
colného úradu a colného riaditeľstva.
Pokiaľ ide o námietku porušenia označených práv rozsudkom najvyššieho súdu,
ústavný súd uvádza, že podľa svojej konštantnej judikatúry nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,
ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, ktorých
sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd
musí pri svojej rozhodovacej činnosti zohľadňovať platnú právnu úpravu v oblasti
rozdelenia právomoci, a teda zohľadňovať aj založenie právomoci všeobecných súdov
vo veciach správneho súdnictva podľa § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.
Vychádzajúc z týchto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a podstaty
sťažnosti sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa (proti rozhodnutiu
najvyššieho súdu) treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).
K porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy by podľa názoru ústavného súdu došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá
možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by
všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo
právnickej osoby (II. ÚS 8/01), alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd
odmietol opravný prostriedok, alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne
preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.
Ústavný súd už viackrát vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu
je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá
povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01).
Vychádzajúc z uvedeného, z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z podstaty námietok
sťažovateľa je však nepochybné, že rozhodnutím najvyššieho súdu nedošlo k namietanému
porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s inými
článkami ústavy.
Vyplýva to aj z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,
že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ustanovenia § 250j ods. 3 O. s. p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu SR www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 12. 02.
2009 (§ 156 ods. 1 a 3 O. s. p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že krajský súd pri preskúmavaní
zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného postupoval v intenciách vyššie citovaných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Predpokladom vzniku služobného pomeru colníka je zloženie služobnej prísahy,
v ktorej je subsumovaný sľub čestnosti, statočnosti, disciplinovanosti ako aj ochrany
bezpečnosti a verejného poriadku.
Služobné povinnosti colníka zakotvené v ustanovení § 43 a 44 zákona
č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „zákon“) sa odvíjajú od služobnej prísahy vymedzenej v § 17 zákona. Vychádzajúc
z vyššie citovaných ustanovení zákona je treba uviesť, že základnou povinnosťou colníka
je dôsledné plnenie povinností stanovených nielen zákonom a všeobecne záväznými
právnymi predpismi, ale aj služobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi
a pokynmi nadriadených.
Podľa § 183 ods. 1 písm. d) zákona služobný úrad prepustí colníka zo služobného
pomeru, ak
- porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho
ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
Z obsahu spisu zistil odvolací súd nasledovné skutočnosti:
Žalobca dňa 27. 05. 2005 vykonával daňový dozor v daňovom sklade L. s. r. o., P.
a pri vykonávaní tohto daňového dozoru nezistil, že v miestnosti daňového skladu bola
nelegálne plnená liehovina napriek tomu, že podľa skladových kariet zásob mal byť
v daňovom sklade od 18. 01. 2005 nulový stav zásob jemného liehu a od 27. 01. 2005
nulový stav zásob veľmi jemného liehu, a teda v uvedený deň, t. j. 27. 05. 2005,
sa v predmetnom daňovom sklade nemal plniť ani vyvážať žiaden alkohol. V dennej zmene
pri vykonávaní daňového dozoru tiež nezistil, že osoby, ktorým umožnil vstup do výrobných
priestorov firmy lepili kontrolné pásky s číslom..., TUZEMSKÝ TRH, vytlačené výrobcom
V., a. s., v počte 39 kusov na 1 litrové fľaše, čím konali v rozpore s § 59 ods. 43 zákona č.
105/2004 Z. z. o spotrebnej dani z liehu, nakoľko podľa citovaného ustanovenia bolo možné
spotrebiteľské balenie označené kontrolnou páskou podľa doterajších predpisov uvádzať do
daňového obehu najneskôr do 31. 07. 2004.
Z ustanovenia § 227 ods. 1 zákona vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky
prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade
s právnymi predpismi.
Správny orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 227 ods. 4 zákona).
Náležitosti rozhodnutia sú upravené v ustanovení § 231 ods. 1 až 4 zákona.
Úlohou súdu v konaní bolo posúdiť, či správny orgán postupoval v súlade
so zákonom a či konaním žalobcu boli naplnené znaky prepúšťacieho dôvodu podľa § 183
ods. 1 písm. a) zákona, z hľadiska jeho; závažnosti možného negatívneho vplyvu
v služobnom pomere.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po vyhodnotení v administratívnom konaní
vykonaného dokazovania sa stotožnil so záverom/krajského súdu, že na základe správnym
orgánom zadovážených a vykonaných dôkazov bolo možné dôvodne považovať konanie
žalobcu kladené mu za vinu za dostatočne preukázané. V konaní nebolo spochybnené,
že išlo o dôkazy zadovážené a vykonané v súlade s ustanovením § 227 ods. 1 zákona
a vyhodnotené v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 27 ods. 4
zákona, ktoré nasvedčovali tomu, že predmetný skutok sa stal tak, ako to uviedol správny
orgán prvého stupňa vo svojom rozhodnutí.
Uvedeným konaním aj podľa názoru odvolacieho súdu boli naplnené znaky
prepúšťacieho dôvodu podľa § 183 ods. 1 písm. a) zákona, pretože žalobca ním zvlášť
hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobné povinnosti tak, že jeho ponechanie
v služobnom pomere colníka by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
Rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovaného majú všetky
formálne a obsahové náležitosti (§ 231 zákona), sú náležité a podrobne odôvodnené,
pričom žalovaný správny orgán sa vo svojom rozhodnutí náležitým spôsobom vysporiadal
so všetkými námietkami žalobcu, vznesenými v jeho odvolaní.
Aj keď súd nemal dôvod pochybovať o predchádzajúcom čestnom, statočnom
a disciplinovanom výkone štátnej služby žalobcu v minulosti, táto okolnosť nevyvrátila
záver o nezlučiteľnosti preukázaného konania s postavením colníka a dôvodnosti aplikácie
ustanovenia § 183 ods. 1 písm. d) zákona.
Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval námietky žalobcu za spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a súd prvého stupňa
nepochybil, ak žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Odvolací súd poznamenáva, že žalobca v podanom odvolaní uviedol tie isté námietky
voči rozhodnutiam správnych orgánov, ako už uviedol v podanej žalobe. Keďže odvolací
súd sa stotožnil v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu,
postupujúc podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. napadnutý rozsudok ako vence
správny potvrdil.»
V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu (vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti Občianskeho
súdneho poriadku) je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifická
správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).
Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať
činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda
to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou
rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami, treba
vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje
iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.
Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť
námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, že v danom prípade najvyšší súd ako súd správny
nebol a ani nemohol byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nebolo nahrádzať činnosť
správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, považuje ústavný súd rozhodnutie
najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľné. Aj keď je stručné a nedáva odpoveď na všetky
námietky sťažovateľa, ale opiera sa o zistenia správnych orgánov (a krajského súdu), ktoré
konštatovali, že zo strany sťažovateľa došlo ku konaniu, ktoré napĺňalo porušenie
služobných povinností vyplývajúcich z ustanovení právnych predpisov (§ 43 a § 44 zákona
č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, ktoré úzko súvisia s porušením služobnej prísahy vymedzenej v § 17
uvedeného zákona). Preto námietky sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu v tomto
smere, t. j. že najvyšší súd sa nevysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa,
v kontexte posúdenia možného porušenia sťažovateľom označeného práva na súdnu
ochranu nepovažoval ústavný súd za opodstatnené a relevantné.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvého aj druhého stupňa), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z toho aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,
resp. spravodlivý súdny proces (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05), resp. odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
na rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (podobne
napr. IV. ÚS 358/08).
Uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku preto
nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj vo vzťahu k iným namietaným
článkom ústavy. Právomoci ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia
všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej nesprávnosti, pretože ústavný
súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom.
Uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu s ohľadom na námietky sťažovateľa považuje
ústavný súd za ústavne akceptovateľné, a preto jeho sťažnosť vyhodnotil ako zjavne
neopodstatnenú, a z tohto dôvodu ju už pri predbežnom prerokovaní odmietol tak,
ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2009