Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 189/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ľ. L., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s , , a Slovenskej

republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 12. februára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. Ľ. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2009

doručená sťažnosť Mgr. Ľ. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,

a (ďalej len „“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 12. februára 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) rozsudkom sp. zn. z 29. januára 2008 zamietol žalobu sťažovateľa

o preskúmanie rozhodnutia Colného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „colné

riaditeľstvo“) sp. zn. 22029/06 zo 17. mája 2006, ktorým potvrdilo rozhodnutie riaditeľa

Colného úradu Č. (ďalej len „colný úrad“) sp. zn. R-9470/2006 zo 14. marca 2006 o jeho

prepustení zo služobného pomeru colníka, na tom skutkovom základe, že pri výkone

daňového dozoru nezistil, že „v miestnosti daňového skladu bola nelegálne plnená

liehovina v počte 39 ks a tiež že osoby, ktorým umožnil vstup do výrobných priestorov firmy,

lepili kontrolné pásky na uvedené liehoviny“. Týmto konaním mal „porušiť služobnú

disciplínu zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu

dôležitých záujmov štátnej služby“.

Sťažovateľ namieta, že rozhodnutie krajského súdu je „nepreskúmateľné, vychádza

z nedostatočne zisteného skutkového stavu“, pretože ten si osvojil „právne názory

správneho orgánu na prvom aj na druhom stupni“ bez toho, aby bral do úvahy,

že svedkovia ktorí nelegálne plnili lieh a nalepovali kontrolné známky, nikdy nepotvrdili

vo svojich výpovediach, že by sťažovateľ mal o ich nezákonnej činnosti vedomosť alebo

im dal na to súhlas. Takisto to potvrdil konateľ firmy, v ktorej svedkovia pracovali.

Sťažovateľ tvrdí, že okrem tohto dôkazu, nebral všeobecný súd do úvahy ani jeho

tvrdenia, ktoré sa týkali nedostatočne vytvorených podmienok na vykonávanie colného

dozoru v daňovom sklade, pretože by počas výkonu služby v tomto sklade mali

byť prítomní minimálne dvaja colníci, ako to vyplýva podľa neho aj z režimových opatrení,

ako aj z povinností zamestnávateľa zakotvených „v “.

Takisto uvádza, že v jeho služobnom hodnotení (doručenom mu 31. októbra 2005,

teda už po skutočnosti, ktorá bola podnetom na jeho prepustenie z výkonu štátnej služby)

bolo uvedené, že je spôsobilý vykonávať zastavanú funkciu colníka, a po niekoľkých

mesiacoch 14. marca 2006 mu už bolo doručené rozhodnutie colného úradu o jeho

prepustení zo služobného pomeru.

Podľa sťažovateľa krajský súd sa vôbec nezaoberal jeho žiadosťou o doplnenie

dokazovania, keď v rozsudku uviedol: „S poukazom na skutočnosť, že vykonanie

navrhnutého dokazovania nemohlo mať vplyv na posúdenie zákonnosti napadnutého

rozhodnutia, súd toto dokazovanie nevykonal.“

Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu vôbec nie je presvedčivé, nie je riadne

odôvodnené a nie je v súlade s (ďalej aj „OSP“),

pretože nedalo odpovede na všetky jeho námietky, ktoré dal v žalobe o preskúmanie

rozhodnutia správneho orgánu.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ aj odvolanie, o ktorom najvyšší

súd rozhodol rozsudkom sp. zn. z 12. februára 2009 tak, že rozhodnutie

krajského súdu sp. zn. z 29. januára 2008 potvrdil.

Najvyšší súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, námietkami sťažovateľa

sa vôbec nezaoberal, ale len v závere vyslovil stručný názor, „že sa stotožnil v celom

rozsahu s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu“.

Najvyšší súd, ale aj krajský súd svojím postupom porušili jeho základné právo podľa

v spojení s ostatnými článkami .

Sťažovateľ sa tiež domnieva, že „Odôvodnenie napadnutého rozsudku a použitý

výklad obsahu a zmyslu právnej normy súdom je takto v rozpore nielen s čl. 152 ods. 4

, ale aj , a teda princípom právneho štátu, ktorého súčasťou

je aj princíp právnej istoty, zahŕňajúci prvok predvídateľnosti práva“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo Mgr. Ľ. L., nar..., bytom P., okr. S., na súdnu ochranu podľa

v spojení s , , ,

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. , zo dňa 12. februára 2009 bolo porušené.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , zo dňa

12. februára 2009, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ založil svoje tvrdenie o porušení základného práva na súdnu ochranu

podľa v spojení s označenými článkami v prvom rade

na skutočnosti, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jeho námietkami, ktorých vykonanie

navrhol na preukázanie svojich tvrdení, a preto najvyšší súd rozhodol na základe

nedostatočne zisteného skutkového stavu.

Podstata námietok spočíva v tom, že jeho konanie nebolo úmyselné, a tým

aj protizákonné, a teda nebol daný dôvod na jeho prepustenie zo služobného pomeru

colníka, a všeobecné súdy vôbec nebrali do úvahy jeho námietky, že nadriadený služobný

úrad nevytvoril pre jeho prácu priaznivé podmienky na riadny výkon štátnej služby

v zmysle „ustanovenia “, ako aj to, že z výpovedí

svedkov nevyplývalo, že sťažovateľ vedel alebo sa podieľal na nezákonnej činnosti.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je výslovne

arbitrárne a správny súd mal všetky jeho námietky zohľadniť pri preskúmaní rozhodnutí

colného úradu a colného riaditeľstva.

Pokiaľ ide o námietku porušenia označených práv rozsudkom najvyššieho súdu,

ústavný súd uvádza, že podľa svojej konštantnej judikatúry nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

().

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, ktorých

sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ). Ústavný súd

musí pri svojej rozhodovacej činnosti zohľadňovať platnú právnu úpravu v oblasti

rozdelenia právomoci, a teda zohľadňovať aj založenie právomoci všeobecných súdov

vo veciach správneho súdnictva podľa a nasl. .

Vychádzajúc z týchto ustanovení a podstaty

sťažnosti sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa (proti rozhodnutiu

najvyššieho súdu) treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

K porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

by podľa názoru ústavného súdu došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá

možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by

všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo

právnickej osoby (), alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd

odmietol opravný prostriedok, alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne

preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

Ústavný súd už viackrát vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu

je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá

povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ).

Vychádzajúc z uvedeného, z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z podstaty námietok

sťažovateľa je však nepochybné, že rozhodnutím najvyššieho súdu nedošlo k namietanému

porušeniu základného práva sťažovateľa podľa v spojení s inými

článkami .

Vyplýva to aj z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,

že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ustanovenia s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia

bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu SR www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 12. 02.

2009 ( a ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že krajský súd pri preskúmavaní

zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného postupoval v intenciách vyššie citovaných

ustanovení .

Predpokladom vzniku služobného pomeru colníka je zloženie služobnej prísahy,

v ktorej je subsumovaný sľub čestnosti, statočnosti, disciplinovanosti ako aj ochrany

bezpečnosti a verejného poriadku.

Služobné povinnosti colníka zakotvené v ustanovení § 43 a 44 zákona

č. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej

len „zákon“) sa odvíjajú od služobnej prísahy vymedzenej v § 17 zákona. Vychádzajúc

z vyššie citovaných ustanovení zákona je treba uviesť, že základnou povinnosťou colníka

je dôsledné plnenie povinností stanovených nielen zákonom a všeobecne záväznými

právnymi predpismi, ale aj služobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi

a pokynmi nadriadených.

Podľa § 183 ods. 1 písm. d) zákona služobný úrad prepustí colníka zo služobného

pomeru, ak

- porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho

ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Z obsahu spisu zistil odvolací súd nasledovné skutočnosti:

Žalobca dňa 27. 05. 2005 vykonával daňový dozor v daňovom sklade L. s. r. o., P.

a pri vykonávaní tohto daňového dozoru nezistil, že v miestnosti daňového skladu bola

nelegálne plnená liehovina napriek tomu, že podľa skladových kariet zásob mal byť

v daňovom sklade od 18. 01. 2005 nulový stav zásob jemného liehu a od 27. 01. 2005

nulový stav zásob veľmi jemného liehu, a teda v uvedený deň, t. j. 27. 05. 2005,

sa v predmetnom daňovom sklade nemal plniť ani vyvážať žiaden alkohol. V dennej zmene

pri vykonávaní daňového dozoru tiež nezistil, že osoby, ktorým umožnil vstup do výrobných

priestorov firmy lepili kontrolné pásky s číslom..., TUZEMSKÝ TRH, vytlačené výrobcom

V., a. s., v počte 39 kusov na 1 litrové fľaše, čím konali v rozpore s § 59 ods. 43 zákona č.

o spotrebnej dani z liehu, nakoľko podľa citovaného ustanovenia bolo možné

spotrebiteľské balenie označené kontrolnou páskou podľa doterajších predpisov uvádzať do

daňového obehu najneskôr do 31. 07. 2004.

Z ustanovenia § 227 ods. 1 zákona vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky

prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade

s právnymi predpismi.

Správny orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo

a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 227 ods. 4 zákona).

Náležitosti rozhodnutia sú upravené v ustanovení § 231 ods. 1 až 4 zákona.

Úlohou súdu v konaní bolo posúdiť, či správny orgán postupoval v súlade

so zákonom a či konaním žalobcu boli naplnené znaky prepúšťacieho dôvodu podľa § 183

ods. 1 písm. a) zákona, z hľadiska jeho; závažnosti možného negatívneho vplyvu

v služobnom pomere.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po vyhodnotení v administratívnom konaní

vykonaného dokazovania sa stotožnil so záverom/krajského súdu, že na základe správnym

orgánom zadovážených a vykonaných dôkazov bolo možné dôvodne považovať konanie

žalobcu kladené mu za vinu za dostatočne preukázané. V konaní nebolo spochybnené,

že išlo o dôkazy zadovážené a vykonané v súlade s ustanovením § 227 ods. 1 zákona

a vyhodnotené v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 27 ods. 4

zákona, ktoré nasvedčovali tomu, že predmetný skutok sa stal tak, ako to uviedol správny

orgán prvého stupňa vo svojom rozhodnutí.

Uvedeným konaním aj podľa názoru odvolacieho súdu boli naplnené znaky

prepúšťacieho dôvodu podľa § 183 ods. 1 písm. a) zákona, pretože žalobca ním zvlášť

hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobné povinnosti tak, že jeho ponechanie

v služobnom pomere colníka by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovaného majú všetky

formálne a obsahové náležitosti (§ 231 zákona), sú náležité a podrobne odôvodnené,

pričom žalovaný správny orgán sa vo svojom rozhodnutí náležitým spôsobom vysporiadal

so všetkými námietkami žalobcu, vznesenými v jeho odvolaní.

Aj keď súd nemal dôvod pochybovať o predchádzajúcom čestnom, statočnom

a disciplinovanom výkone štátnej služby žalobcu v minulosti, táto okolnosť nevyvrátila

záver o nezlučiteľnosti preukázaného konania s postavením colníka a dôvodnosti aplikácie

ustanovenia § 183 ods. 1 písm. d) zákona.

Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval námietky žalobcu za spôsobilé

spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a súd prvého stupňa

nepochybil, ak žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Odvolací súd poznamenáva, že žalobca v podanom odvolaní uviedol tie isté námietky

voči rozhodnutiam správnych orgánov, ako už uviedol v podanej žalobe. Keďže odvolací

súd sa stotožnil v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu,

postupujúc podľa ustanovenia , napadnutý rozsudok ako vence

správny potvrdil.»

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu (vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti Občianskeho

súdneho poriadku) je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifická

správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“

rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov ( ).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať

činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda

to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou

rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami, treba

vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje

iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť

námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, že v danom prípade najvyšší súd ako súd správny

nebol a ani nemohol byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nebolo nahrádzať činnosť

správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, považuje ústavný súd rozhodnutie

najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľné. Aj keď je stručné a nedáva odpoveď na všetky

námietky sťažovateľa, ale opiera sa o zistenia správnych orgánov (a krajského súdu), ktoré

konštatovali, že zo strany sťažovateľa došlo ku konaniu, ktoré napĺňalo porušenie

služobných povinností vyplývajúcich z ustanovení právnych predpisov (§ 43 a § 44 zákona

č. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, ktoré úzko súvisia s porušením služobnej prísahy vymedzenej v § 17

uvedeného zákona). Preto námietky sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu v tomto

smere, t. j. že najvyšší súd sa nevysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa,

v kontexte posúdenia možného porušenia sťažovateľom označeného práva na súdnu

ochranu nepovažoval ústavný súd za opodstatnené a relevantné.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvého aj druhého stupňa), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z toho aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,

resp. spravodlivý súdny proces (m. m. , ), resp. odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam

na rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (podobne

napr. ).

Uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku preto

nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa aj vo vzťahu k iným namietaným

článkom . Právomoci ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia

všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej nesprávnosti, pretože ústavný

súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom.

Uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu s ohľadom na námietky sťažovateľa považuje

ústavný súd za ústavne akceptovateľné, a preto jeho sťažnosť vyhodnotil ako zjavne

neopodstatnenú, a z tohto dôvodu ju už pri predbežnom prerokovaní odmietol tak,

ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009