Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 38/2011
PDF · 173.25 KB
No categories available
III. ÚS 38/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Bc. J. G., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., K., pre
namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Sžo 210/2010 z 8. októbra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Bc. J. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra
2010 doručená sťažnosť Bc. J. G., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. J. M., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžo 210/2010
z 8. októbra 2010.
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ bol
personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister vnútra“)
č. 634 zo 7. decembra 2005 podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej
službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej
a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) prepustený zo služobného pomeru príslušníka
Policajného zboru pre porušenie služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom, ktoré
spočívalo v tom, že „nebol čestný a disciplinovaný, keď sa pokúsil na základe nepravdivých
údajov o čase, mieste a priebehu dopravnej nehody z havarijného poistenia vylákať poistné
plnenie. Svoje sily a schopnosti nevynaložil na ochranu majetku, ale sám sa pokúsil do neho
zvlášť hrubým spôsobom zasiahnuť.“, pričom jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo
na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Proti personálnemu rozkazu podal sťažovateľ
rozklad, ktorý minister vnútra rozhodnutím č. KM-21/PK-2006 z 20. februára 2006
zamietol.
Na základe žaloby sťažovateľa podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“) Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom
č. k. 1 S 210/2006-68 z 24. januára 2008 rozhodnutie ministra vnútra č. KM-21/PK-2006
z 20. februára 2006 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Na základe odvolania Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu
č. k. 3 S 177/2008-56 z 11. mája 2010 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol, pričom dospel
k záveru, že „žalovaný rozhodol v súlade so zákonom, pretože žalobca porušil prísahu,
keďže jeho tvrdenia boli nedôveryhodné a účelové“.
Sťažovateľ namietal, že «najvyšší súd si osvojil postupne pozmeňované dôvody
uvádzané žalovaným v odôvodnení rozhodnutia o prepustení z PZ, avšak ušla jeho
pozornosti skutočnosť, že dôvody prepustenia musia byť vymedzené pojmovo tak presne,
aby sa dodatočne nedali meniť, resp. zameniť s inými dôvodmi... Odôvodnenie musí byť
zrozumiteľné, čo v tomto prípade nie... To, že si nepamätám ako došlo k dopravnej nehode
a kde k nej došlo, predsa nezakladá dôvod na prepustenie mojej osoby zo služieb polície SR.
Aj sám žalovaný uvádza, že: „Nepodarilo sa zistiť z akých pohnútok menovaný neoznámil
pravdivé údaje o dopravnej nehode a tým zmaril jej objektívne prešetrenie.“».
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom a rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 210/2010 z 8. októbra 2010 bolo porušené jeho základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, aby uvedené rozhodnutie zrušil a vec
vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal primerané finančné
zadosťučinenie v sume 200 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume
8 860,60 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07, III. ÚS 189/09).
Sťažovateľ námietku porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 210/2010
z 8. októbra 2010 založil na tvrdení o nezrozumiteľnosti odôvodnenia personálneho rozkazu
ministra vnútra č. 634 zo 7. decembra 2005, ktorým bol podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona
č. 73/1998 Z. z. prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, a zároveň
vyslovil aj nesúhlas s hodnotením skutkového stavu vo veci.
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že
ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti. Úlohou ústavného súdu pri uplatňovaní svojej právomoci
vyplývajúcej z čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, ale jeho úloha sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách podľa čl. 7 ods. 5
Ústavný súd už viackrát vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto
základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.
II. ÚS 88/01). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
by podľa názoru ústavného súdu došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť
domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný
súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby,
alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok, alebo
zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti
s napadnutým súdnym rozhodnutím.
Keďže v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov, úlohou
ústavného súdu bolo posúdenie zlučiteľnosti účinkov výkonu právomoci najvyššieho súdu
s napádaným článkom ústavy.
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. policajt sa prepustí
zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť
hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých
záujmov štátnej služby.
Z obsahu služobnej prísahy (§ 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z.) vyplýva, že policajt
má byť čestný, statočný a disciplinovaný. Svoje sily a schopnosti má vynaložiť na to, aby
chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to aj s nasadením vlastného
života, pričom sa bude riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne
záväznými právnymi predpismi.
V okolnostiach daného prípadu minister vnútra (správny orgán) hodnotil konanie
sťažovateľa ako zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy, ktoré spočívalo v tom, že „nebol
čestný a disciplinovaný, keď sa pokúsil na základe nepravdivých údajov o čase, mieste
a priebehu dopravnej nehody z havarijného poistenia vylákať poistné plnenie. Svoje sily
a schopnosti nevynaložil na ochranu majetku, ale sám sa pokúsil do neho zvlášť hrubým
spôsobom zasiahnuť.“, pričom jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu
dôležitých záujmov štátnej služby. Najvyšší súd (ako odvolací súd pri preskúmaní
zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku) dospel k rovnakému záveru ako správny orgán, a pretože sťažovateľ
„porušil prísahu, keďže jeho tvrdenia boli nedôveryhodné a účelové“, rozsudkom
sp. zn. 3 Sžo 210/2010 z 8. októbra 2010 zmenil rozsudok krajského súdu
č. k. 3 S 177/2008-56 z 11. mája 2010 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.
Účelom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra vnútra o prepustení
sťažovateľa zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru nie sú otázky jeho viny
alebo neviny, ale len otázka, či sú splnené zákonné predpoklady prepustenia (podobne
V danom prípade rozhodovanie najvyššieho súdu (pri preskúmaní zákonnosti
rozhodnutia správneho orgánu) nebolo závislé na trestnom konaní vedenom proti
sťažovateľovi, v ktorom bol (právoplatným) rozsudkom Vojenského obvodového súdu
Prešov č. k. 2 T/11/2006-316 z 10. januára 2007 uznaný vinným z pokusu trestného činu
o poisťovací podvod podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona a § 250c ods. 1 a 3 Trestného
zákona (účinného do 31. decembra 2005).
V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Ústavný súd nezistil, že by závery najvyššieho súdu obsiahnuté v jeho rozhodnutí
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napádaného rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade s právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, a preto o ďalších návrhoch
sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. januára 2011