Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 38/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Bc. J. G., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., K., pre

namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 8. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Bc. J. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra

2010 doručená sťažnosť Bc. J. G., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. J. M., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) postupom a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 8. októbra 2010.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ bol

personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister vnútra“)

č. 634 zo 7. decembra 2005 podľa o štátnej

službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej

a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) prepustený zo služobného pomeru príslušníka

Policajného zboru pre porušenie služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom, ktoré

spočívalo v tom, že „nebol čestný a disciplinovaný, keď sa pokúsil na základe nepravdivých

údajov o čase, mieste a priebehu dopravnej nehody z havarijného poistenia vylákať poistné

plnenie. Svoje sily a schopnosti nevynaložil na ochranu majetku, ale sám sa pokúsil do neho

zvlášť hrubým spôsobom zasiahnuť.“, pričom jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo

na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Proti personálnemu rozkazu podal sťažovateľ

rozklad, ktorý minister vnútra rozhodnutím č. KM-21/PK-2006 z 20. februára 2006

zamietol.

Na základe žaloby sťažovateľa podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

č. k. -68 z 24. januára 2008 rozhodnutie ministra vnútra č. KM-21/PK-2006

z 20. februára 2006 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Na základe odvolania Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu

č. k. -56 z 11. mája 2010 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol, pričom dospel

k záveru, že „žalovaný rozhodol v súlade so zákonom, pretože žalobca porušil prísahu,

keďže jeho tvrdenia boli nedôveryhodné a účelové“.

Sťažovateľ namietal, že «najvyšší súd si osvojil postupne pozmeňované dôvody

uvádzané žalovaným v odôvodnení rozhodnutia o prepustení z PZ, avšak ušla jeho

pozornosti skutočnosť, že dôvody prepustenia musia byť vymedzené pojmovo tak presne,

aby sa dodatočne nedali meniť, resp. zameniť s inými dôvodmi... Odôvodnenie musí byť

zrozumiteľné, čo v tomto prípade nie... To, že si nepamätám ako došlo k dopravnej nehode

a kde k nej došlo, predsa nezakladá dôvod na prepustenie mojej osoby zo služieb polície SR.

Aj sám žalovaný uvádza, že: „Nepodarilo sa zistiť z akých pohnútok menovaný neoznámil

pravdivé údaje o dopravnej nehode a tým zmaril jej objektívne prešetrenie.“».

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom a rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 8. októbra 2010 bolo porušené jeho základné

právo na súdnu ochranu podľa , aby uvedené rozhodnutie zrušil a vec

vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal primerané finančné

zadosťučinenie v sume 200 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume

8 860,60 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

Sťažovateľ námietku porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu

zaručeného rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 8. októbra 2010 založil na tvrdení o nezrozumiteľnosti odôvodnenia personálneho rozkazu

ministra vnútra č. 634 zo 7. decembra 2005, ktorým bol podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona

č. prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, a zároveň

vyslovil aj nesúhlas s hodnotením skutkového stavu vo veci.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že

ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Úlohou ústavného súdu pri uplatňovaní svojej právomoci

vyplývajúcej z nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, ale jeho úloha sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách podľa čl. 7 ods. 5

().

Ústavný súd už viackrát vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto

základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

by podľa názoru ústavného súdu došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť

domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný

súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby,

alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok, alebo

zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti

s napadnutým súdnym rozhodnutím.

Keďže v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov, úlohou

ústavného súdu bolo posúdenie zlučiteľnosti účinkov výkonu právomoci najvyššieho súdu

s napádaným článkom .

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa policajt sa prepustí

zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť

hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých

záujmov štátnej služby.

Z obsahu služobnej prísahy ( ) vyplýva, že policajt

má byť čestný, statočný a disciplinovaný. Svoje sily a schopnosti má vynaložiť na to, aby

chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to aj s nasadením vlastného

života, pričom sa bude riadiť , ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne

záväznými právnymi predpismi.

V okolnostiach daného prípadu minister vnútra (správny orgán) hodnotil konanie

sťažovateľa ako zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy, ktoré spočívalo v tom, že „nebol

čestný a disciplinovaný, keď sa pokúsil na základe nepravdivých údajov o čase, mieste

a priebehu dopravnej nehody z havarijného poistenia vylákať poistné plnenie. Svoje sily

a schopnosti nevynaložil na ochranu majetku, ale sám sa pokúsil do neho zvlášť hrubým

spôsobom zasiahnuť.“, pričom jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu

dôležitých záujmov štátnej služby. Najvyšší súd (ako odvolací súd pri preskúmaní

zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku) dospel k rovnakému záveru ako správny orgán, a pretože sťažovateľ

„porušil prísahu, keďže jeho tvrdenia boli nedôveryhodné a účelové“, rozsudkom

sp. zn. z 8. októbra 2010 zmenil rozsudok krajského súdu

č. k. -56 z 11. mája 2010 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.

Účelom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra vnútra o prepustení

sťažovateľa zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru nie sú otázky jeho viny

alebo neviny, ale len otázka, či sú splnené zákonné predpoklady prepustenia (podobne

).

V danom prípade rozhodovanie najvyššieho súdu (pri preskúmaní zákonnosti

rozhodnutia správneho orgánu) nebolo závislé na trestnom konaní vedenom proti

sťažovateľovi, v ktorom bol (právoplatným) rozsudkom Vojenského obvodového súdu

Prešov č. k. -316 z 10. januára 2007 uznaný vinným z pokusu trestného činu

o poisťovací podvod podľa a a Trestného

zákona (účinného do 31. decembra 2005).

V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Ústavný súd nezistil, že by závery najvyššieho súdu obsiahnuté v jeho rozhodnutí

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napádaného rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade s právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, a preto o ďalších návrhoch

sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2011