Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 120/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2021 v senáte

zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany

Laššákovej a sudcu Ľuboša Szigetiho o ústavnej sťažnosti ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Vorobelovou, Bajzova 2, Košice, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 22. marca 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 6. decembra 2018 takto

rozhodol:

1. Základné práva podľa a

Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 22. marca 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 6. decembra 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 22. marca 2018

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 6. decembra

2018 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 346,26 €

(slovom tristoštyridsaťšesť eur a dvadsaťšesť centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej

republiky p o v i n n ý uhradiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Tatiany Vorobelovej,

Bajzova 2, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia sťažovateľa

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla

2019 doručená ústavná sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Vorobelovou, Bajzova 2, Košice,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. marca 2018 (ďalej

len „namietaný rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. zo 6. decembra 2018 (ďalej len „namietané

uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou

podanou Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti žalovanému

určenia, že je na základe právneho titulu dražby, prípadne vydržania vlastníkom

nehnuteľnosti (budovy práčovne a zberne bielizne na ulici )

nachádzajúcej sa v katastrálnom území

vedenej na ako stavba so súpisným č. na parcele č. –

2

zastavané plochy a nádvoria s výmerou 257 m. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 38 C

173/2014 z 12. apríla 2017 žalobu sťažovateľa zamietol. O odvolaní sťažovateľa rozhodol

krajský súd namietaným rozsudkom, ktorým odvolaniu nevyhovel a napadnutý rozsudok

okresného súdu podľa ustanovení a Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) ako vecne správny potvrdil.

Dovolanie sťažovateľa uplatnené proti namietanému rozsudku krajského súdu bolo

namietaným uznesením najvyššieho súdu odmietnuté podľa .

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje, že v žalobe uplatnenej na okresnom

súde sa domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti označenej v predchádzajúcom

bode odôvodnenia tohto rozhodnutia (ďalej len „sporná nehnuteľnosť“), a to z právneho

titulu vydraženia, prípadne z právneho titulu vydržania, keďže je podľa vlastného

vyjadrenia už viac ako desať rokov oprávneným držiteľom spornej nehnuteľnosti. Uvádza,

že sa v rámci tzv. malej privatizácie uskutočnenej podľa ustanovení

o prevodoch vlastníctva štátu k niektorým veciam na iné právnické alebo fyzické osoby

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prevodoch vlastníctva štátu“) zúčastnil

25. októbra 1991 v postavení vydražiteľa verejnej dražby prevádzkovej jednotky označenej

ako ku ktorej mal pred uvedenou

dražbou právo hospodárenia štátny podnik „Komunálne služby, Vodná 8, Košice“ (ďalej len

„štátny podnik Komunálne služby“), pričom sa zúčastnil jej ohliadky spolu s likvidátorom

a mal k dispozícii účtovnú evidenciu a „Kartu prevádzkovej jednotky č. 0353“ vyhotovenú

k 11. októbru 1991 Ministerstvom pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo“), z ktorej bolo zrejmé, že na dražbu bol ponúknutý

majetok: stroje a zariadenia v sume 153 000 Kčs, ostatné základné prostriedky v sume

105 000 Kčs a predmety postupnej spotreby v sume 26 000 Kčs. Sťažovateľ ďalej uvádza,

že k podanej žalobe priložil ako listinný dôkaz čestné prehlásenie osoby likvidátora, ktorá

v ňom prehlásila, že v zozname vydražených základných prostriedkov sa nachádzali

základné prostriedky označené ako „Prístavba pre Bowe“; „Generálna oprava + projekt

na cudzom majetku“ a „Sklad“. Sťažovateľ argumentuje, že k dispozícii bola aj účtovná

evidencia, ktorá podľa neho svedčila o tom, že v prípade uvedených základných

prostriedkov išlo o samostatnú budovu práčovne postavenú v roku 1966 a dve ďalšie

technologicky nadväzujúce budovy, a to sklad postavený v roku 1977 a budovu Bowe

postavenú v roku 1974, v ktorých sa nachádzali strojové zariadenia a ďalšie predmety.

Sťažovateľ poznamenáva, že aj keď tieto budovy boli označené ako základné prostriedky,

išlo o stavby, keďže takéto označenie zodpovedalo vedeniu účtovníctva, podľa ktorého

medzi ostatné základné prostriedky patrili aj stavby, kde táto skutočnosť bola potvrdená

svedeckou výpoveďou bývalého zamestnanca štátneho podniku Komunálne služby. Podľa

sťažovateľa dôkazom toho, že prevádzkovú jednotku, ktorá bola predmetom dražby, tvorili

aj stavby, je aj samotná „Zápisnica o dražbe č. 336/1991“ z 25. októbra 1991 obsahujúca

označenie čísla karty prevádzkovej jednotky (č. 0353) spolu s uvedením vyvolávacej ceny

prevádzkovej jednotky určenej zhodne s účtovnou evidenciou a účtovným dokladom

označeným ako „Zostava č. 3“, kde sú uvedené základné prostriedky s číselným označením

platným pre stavby podľa vtedy účinných účtovných predpisov. Podľa sťažovateľa je

dôkazom toho, že súčasťou vydraženej prevádzkovej jednotky bola aj stavba, tiež „Protokol

o odovzdaní a prevzatí prevádzkovej jednotky“ spísaný 8. novembra 1991 medzi

odovzdávajúcim (štátnym podnikom Komunálne služby) a preberajúcim (sťažovateľom ako

vydražiteľom), keďže sa v ňom uvádza, že nájomný vzťah k spornej nehnuteľnosti bol

zo strany doterajšieho užívateľa ukončený listom k 8. novembru 1991. Na tomto mieste

sťažovateľ poznamenáva, že v súdnom konaní oponoval prijatým záverom všeobecných

súdov argumentáciou, v ktorej poukazoval na to, že pokiaľ by spornú nehnuteľnosť

nevydražil, mal by uzavretú zmluvu o nájme a platil by už od roku 1991 nájomné. Dodáva,

že k podanej žalobe priložil aj špecifikovaný výpis z listu vlastníctva, na ktorom sú zapísané

stavby, ktoré boli predmetom dotknutej dražby s označením ostatné základné prostriedky

(„Prístavba Bowe“ a „Sklad“) a ktoré boli v roku 2002 zapísané v prospech jeho vlastníctva

z titulu vydraženia, pričom sporná nehnuteľnosť nebola na list vlastníctva v jeho prospech

zapísaná, keďže mu žalovaný (mesto Košice) 28. mája 2002 oznámil, že je táto

nehnuteľnosť predmetom záložného práva.

4. V ďalšom bode ústavnej sťažnosti sťažovateľ dôvodí, že vo vzťahu k druhému

z prezentovaných titulov nadobudnutia vlastníctva k spornej nehnuteľnosti, teda

k vydržaniu, v žalobnom návrhu prezentoval tvrdenia, že od udelenia príklepu na dotknutej

dražbe spornú nehnuteľnosť užíva a správa sa ako jej vlastník, kde ho za vlastníka

považovali aj príslušné štátne orgány, nikto ho vo vlastníctve nerušil, nevyzval, aby spornú

nehnuteľnosť vypratal či platil nájom za jej užívanie a túto nehnuteľnosť tiež zhodnotil,

pričom udelením písomného súhlasu k živnostenskému podnikaniu starostom príslušnej

mestskej časti začal vykonávať činnosť korešpondujúcu s účelom spornej nehnuteľnosti

(údržba, pranie a čistenie textílií) a túto činnosť vykonáva dosiaľ.

5. Sťažovateľ porušenie svojich namietaných práv rozhodnutiami krajského súdu

a najvyššieho súdu vidí v ich formalistickom rozhodovaní, keď sa konajúce súdy podľa jeho

názoru zamerali na prehnané formalistické požiadavky na formuláciu predmetu dražby

(poukazom na vyplňovanie kolónok formulárov) za situácie, keď bol podľa sťažovateľa

predmet dražby dostatočne jasný a určitý z vykonaného dokazovania a keď podľa neho

opomenuli konajúce súdy jednak vykladať predmet dražby v zmysle zákona o prevodoch

vlastníctva štátu a platných právnych predpisov o účtovníctve a jednak využiť skúsenosti,

ktoré sa postupne získali v súvislosti s výkonom dražby na území Slovenskej republiky

v deväťdesiatych rokoch. V konkrétnosti sťažovateľ poukazuje na právnu úpravu platnú

a účinnú v čase uskutočnenia dotknutej dražby, ktorá podľa jeho vyjadrenia presne

charakterizovala pojem prevádzkovej jednotky z hľadiska označenia v jednotnej sústave

sociálno-ekonomických informácií, a to na vyhlášku Federálneho štatistického úradu

č. o jednotnom triedení základných prostriedkov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) a vyhlášku Federálneho ministerstva financií

a predsedu Štátnej banky československej č. o financovaní reprodukcie

základných prostriedkov (ďalej len „“), ktorých obsah mal byť

podľa sťažovateľa pri výklade zákona o prevodoch vlastníctva štátu zohľadnený. Sťažovateľ

je toho názoru, že sa všeobecné súdy síce odvolali vo svojich rozhodnutiach na judikát

najvyššieho súdu sp. zn. , podľa ktorého je rozhodujúcim momentom

pre určenie predmetu dražby to, čo bolo licitátorom ako predmet dražby oznámené, avšak sa

opomenuli vyjadriť k pojmu prevádzková jednotka a tento pojem vôbec nedefinovali.

Argumentuje, že konajúce súdy ponechali bez povšimnutia jeho právne a skutkové

argumenty, kde poukazoval na to, že z jedného z listinných dôkazov, a to z „Karty

prevádzkovej jednotky č. 0353“ vyhotovenej k 11. októbru 1991 ministerstvom, vyplývalo,

že medzi majetok, ktorý bol ponúknutý na dražbu, patrili aj „ostatné základné prostriedky

v sume 105 000 Kčs“, ktoré v zmysle právnych predpisov o jednotnom účtovnom systéme

( a ) jednoznačne predstavovali stavby.

Podľa sťažovateľa pri posúdení alternatívneho právneho titulu nadobudnutia vlastníctva

k spornej nehnuteľnosti, teda jeho nadobudnutia vydržaním, nepostupovali konajúce súdy

v súlade so súdnou praxou (sťažovateľ poukazuje na judikát R 8/1991), ktorá sa ustálila

v tom, že tvrdenie držiteľa, že mu vec patrí a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť

podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa

bolo po celú dobu dôvodné.

6. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných

práv podľa a a podľa dohovoru namietaným

rozsudkom krajského súdu a namietaným uznesením najvyššieho súdu, označené

rozhodnutia zrušil a vrátil vec sťažovateľa na ďalšie konanie a priznal mu tiež náhradu trov

právneho zastúpenia.

7. Ústavný súd uznesením č. k. -21 z 2. apríla 2020 prijal ústavnú

sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

II.

Vyjadrenie krajského súdu a najvyššieho súdu a replika sťažovateľa

8. Na základe výzvy ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti sťažovateľa podaním

doručeným ústavnému súdu 7. mája 2020 vyjadril podpredseda krajského súdu, ktorý

pripomenul ustálenú judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej je ústavný súd v súlade

so svojou právomocou povolaný výlučne k prieskumu rozhodnutia z hľadiska dodržiavania

ústavnoprávnych princípov, t. j. či v konaní, resp. prijatým rozhodnutím nedošlo k zásahu

do ústavne zaručených práv alebo slobôd účastníka konania, či bolo konanie vedené

v súlade s týmito princípmi a či možno konanie ako celok považovať za spravodlivé a že je

teda poslaním ústavného súdu ochrana ústavnosti, a nie „bežnej“ zákonnosti. S odkazom

na uvedenú judikatúru krajský súd vyjadril presvedčenie, že skutkové závery, na ktorých je

založený namietaný rozsudok krajského súdu, majú dostatočnú pravdivostnú a logickú

oporu vo vykonaných dôkazoch a právne závery z nich vyvodené nie sú s nimi v rozpore,

pričom výklad právnych noriem, z ktorého právne posúdenie veci vychádza, nemožno

v žiadnom prípade považovať za svojvoľný, vymykajúci sa obvyklosti rozhodovacej praxe.

Námietky sťažovateľa prezentované v jeho ústavnej sťažnosti tak nemajú podľa názoru

krajského súdu ústavnoprávny rozmer. Podpredseda krajského súdu v závere svojho

vyjadrenia prezentoval súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej.

9. Predseda najvyššieho súdu k obsahu ústavnej sťažnosti sťažovateľa zaujal svoje

stanovisko vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 29. mája 2020, v ktorom

argumentoval, že namietané uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za svojvoľné

alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivé

súdne konanie a na súdnu ochranu, pretože sa v ňom najvyšší súd ako súd dovolací

vysporiadal s námietkami sťažovateľa a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil.

10. Právny zástupca sťažovateľa svoje stanovisko k vyjadreniu krajského súdu

a najvyššieho súdu formuloval v podaní doručenom ústavnému súdu 15. júna 2020,

v ktorom zotrval na dôvodoch podanej ústavnej sťažnosti a súčasne oznámil, že sťažovateľ

súhlasí s prejednaním jeho ústavnej sťažnosti v konaní pred ústavným súdom bez nariadenia

ústneho pojednávania.

11. Ústavný súd v súlade s o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) po prijatí ústavnej sťažnosti sťažovateľa

na ďalšie konanie upovedomil o ústavnej sťažnosti aj zúčastnenú osobu (mesto Košice –

žalovaného v základnom konaní vedenom vo veci sťažovateľa pred krajským súdom

a najvyšším súdom) a poskytol jej možnosť sa k ústavnej sťažnosti vyjadriť. Zúčastnená

osoba možnosť zaujať k ústavnej sťažnosti svoje stanovisko nevyužila.

III.

Relevantná právna úprava

12. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

17. Podľa § 1 zákona o prevodoch vlastníctva štátu tento zákon ustanovuje

podmienky, za ktorých sa vlastníctvo štátu k niektorým veciam, ku ktorým mali

k 1. novembru 1990 právo hospodárenia štátne podniky, rozpočtové a príspevkové

organizácie a národné výbory (ďalej len „organizácia“), prevádza na ďalej určené fyzické

alebo právnické osoby.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o prevodoch vlastníctva štátu predmetom prevodu

vlastníctva podľa tohto zákona sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ktoré ako majetková podstata

prevádzkových častí organizácií pôsobiacich v oblasti služieb, obchodu a inej než

poľnohospodárskej výroby tvoria alebo môžu tvoriť súbor, ktorý je ucelenou hospodárskou

alebo majetkovou jednotkou (ďalej len „prevádzková jednotka“).

Podľa § 4 ods. 1 zákona o prevodoch vlastníctva štátu organizácie predajú

prevádzkovú jednotku vo verejnej dražbe.

Podľa § 4 ods. 3 zákona o prevodoch vlastníctva štátu príslušné orgány republík

vyhotovia a potvrdia zoznamy prevádzkových jednotiek, ktoré budú ponúknuté na predaj.

Zoznamy musia obsahovať

a) presné označenie prevádzkovej jednotky pomocou

1. názvu a miesta, kde sa prevádzková jednotka nachádza,

2. názvu a sídla organizácie, ktorá má k majetku právo hospodárenia,

3. súpisu pozemkov, stavieb, strojov a zariadenia a ďalších základných prostriedkov,

b) vyvolávaciu cenu s uvedením položiek, z ktorých sa skladá,

c) miesto, dátum a čas verejnej dražby,

d) miesto a spôsob zloženia dražobnej zábezpeky,

e) podmienky, za ktorých sa záujemcom umožní prehliadka prevádzkovej jednotky,

f) výšku úveru poskytnutého organizácii na obstaranie zásob pre danú prevádzkovú

jednotku a podmienky pre poskytnutie nového úveru.

Podľa § 4 ods. 4 zákona o prevodoch vlastníctva štátu ak sa nevydražujú ako súčasť

prevádzkovej jednotky stavba alebo pozemok, kde je prevádzková jednotka umiestnená,

treba v zozname takisto uviesť ich presné označenie, osobu, ktorá je ich vlastníkom, alebo

organizáciu, ktorá k nim má právo hospodárenia.

Podľa § 4 ods. 5 zákona o prevodoch vlastníctva štátu súčasťou zoznamu je aj súpis

zásob podľa inventarizácie vykonanej ku dňu vyhotovenia zoznamu a ich cena.

Podľa § 6 ods. 1 zákona o prevodoch vlastníctva štátu verejnú dražbu vykonáva

licitátor vymenovaný príslušným orgánom republiky.

Podľa § 8 zákona o prevodoch vlastníctva štátu vyvolávacia cena sa skladá z ceny

2)

pozemkov a stavieb, zistenej podľa platných cenových predpisov,z ceny strojov, zariadení

a ďalších základných prostriedkov a z ceny predmetov postupnej spotreby.

Podľa § 9 ods. 1 zákona o prevodoch vlastníctva štátu licitátor začína verejnú dražbu

oznámením prevádzkovej jednotky, ktorá je predmetom verejnej dražby, vyvolávacej ceny

(§ 8) a ceny zásob bez predmetov postupnej spotreby ku dňu dražby. Prevádzková jednotka

sa draží, dokiaľ účastníci dražby robia vyššie ponuky ceny. Ak nebola napriek dvom

vyzvaniam ponúknutá vyššia cena, oznámi licitátor ešte raz poslednú ponuku, a určí

prevádzkovú jednotku príklepom na predaj tomu, kto poslednú ponuku urobil (ďalej len

„vydražiteľ“).

Podľa § 9 ods. 2 zákona o prevodoch vlastníctva štátu o priebehu verejnej dražby sa

vyhotoví zápisnica, ktorú podpíše zástupca organizácie, zástupca príslušného orgánu

republiky, licitátor a vydražiteľ.

Podľa § 11 ods. 1 zákona o prevodoch vlastníctva štátu vlastníctvo k veciam

vydraženým príklepom licitátora prechádza na vydražiteľa, ktorý je povinný do 30 dní

od dňa dražby zaplatiť cenu dosiahnutú vydražením na osobitný účet príslušného orgánu

republiky po odpočítaní zostatku dražobnej zábezpeky (§ 5 ods. 2 a 3).

Podľa § 12 ods. 3 zákona o prevodoch vlastníctva štátu ak vydražiteľ splní

podmienku podľa § 11 ods. 1, vydá mu príslušný orgán republiky potvrdenie o tom, že sa

mu prevádzková jednotka verejnou dražbou predala a že dňom udelenia príklepu sa stal jej

vlastníkom. Pokiaľ prevádzkovú jednotku tvorí nehnuteľnosť, zašle príslušný orgán

republiky jedno vyhotovenie uvedeného potvrdenia príslušnému orgánu geodézie

a kartografie na vykonanie zápisu do evidencie nehnuteľností.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o prevodoch vlastníctva štátu vydražiteľ má právo

na uzavretie zmluvy o nájme nebytového priestoru, v ktorom je prevádzková jednotka

umiestnená. Právo na užívanie má vydražiteľ voči vlastníkovi, alebo voči tomu, kto má

právo hospodárenia s nehnuteľnosťou, prípadne voči jeho právnemu nástupcovi, a to

po dobu piatich rokov, pokiaľ sa nedohodnú inak.

Podľa § 15 ods. 2 zákona o prevodoch vlastníctva štátu ak sa vydražiteľ nedohodne

s vlastníkom alebo s tým, kto má právo hospodárenia s nehnuteľnosťou, o výške

nájomného, rozhodne o tejto náležitosti príslušný orgán štátnej správy republiky na základe

všeobecne záväzných právnych predpisov.

18. Podľa o majetku obcí

v znení neskorších predpisov veci, ku ktorým patrilo právo hospodárenia štátnym

podnikom, rozpočtovým, príspevkovým organizáciám a drobným prevádzkárňam

národných výborov, ku ktorým prešla zakladateľská alebo zriaďovateľská funkcia na obec

podľa osobitného predpisu, prechádzajú z majetku Slovenskej republiky do vlastníctva

obce, na území ktorej sa nachádzajú. Obce si vzájomné práva a povinnosti upravia zmluvne.

19. Podľa ustanovení vyhlášky č. základnými prostriedkami

sú samotné predmety, prípadne súbory predmetov alebo kombinované technologické

a stavebné celky, ktoré majú ako celok samostatné technicko-ekonomické určenie a ktoré

majú prevádzkovo-technickú funkciu dlhšiu ako jeden rok a ktorých obstarávacia cena je

najmenej tritisíc Kčs. Základnými prostriedkami sú bez zreteľa na obstarávaciu cenu

pozemky, budovy a stavby, pokiaľ nie sú nehnuteľnými kultúrnymi pamiatkami určenými

ako iný hmotný majetok.

20. Podľa vyhlášky č. socialistické organizácie

sledujú základné prostriedky na prvých dvoch triediacich stupňoch (trieda a odbor) podľa

kódov a názvov obsiahnutých v prílohe 1 tejto vyhlášky.

Podľa prílohy 1 vyhlášky č. je jednotné triedenie základných

prostriedkov na triedy s priradenými kódmi takéto:

- Budovy (kód 1)

- Stavby (kód 2)

- Energetické a hnacie stroje a zariadenia (kód 3)

- Pracovné stroje a zariadenia (kód 4)

- Prístroje a zvláštne technické zariadenia (kód 5)

- Dopravné prostriedky (kód 6)

- Inventár (kód 7)

- Pozemky a trvalé porasty (kód 9).

Podľa prílohy 1 vyhlášky č. majú budovy ako jeden zo základných

prostriedkov priradený triediaci kód 1 a delia sa na ďalšie odbory s priradenými kódmi:

Budovy občianskej výstavby – kód 801, Haly občianskej výstavby – kód 802, Budovy

na bývanie – kód 803, Haly pre výrobu a služby – kód 811, Budovy pre výrobu a služby –

kód 812.

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

a) k porušeniu základných práv napadnutým rozhodnutím krajského súdu

21. Ústavný súd podľa upustil v danej veci

od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom

súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

22. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh, z vyjadrení odporcov a repliky

sťažovateľa, ako aj z obsahu príslušného spisového materiálu týkajúceho sa právnej veci

sťažovateľa zistil ústavný súd tieto okolnosti relevantné pre posúdenie ústavnej sťažnosti:

Posudzovaná vec sťažovateľa sa týka verejnej dražby v rámci malej privatizácie,

ktorej právny rámec predstavoval zákon o prevodoch vlastníctva štátu, ktorý upravoval

odpredaj štátneho majetku – menších prevádzok, tzv. prevádzkových jednotiek, v minulom

období prevádzkovaných štátom alebo komunálnymi orgánmi, do vlastníctva fyzických

a právnických osôb. V prípade sťažovateľa išlo o dražbu prevádzkovej jednotky označenej

ako ku ktorej mal pred uvedenou

dražbou právo hospodárenia štátny podnik Komunálne služby.

V zmysle „Zápisnice o dražbe č. 336/1991“ sa sťažovateľ ako vydražiteľ 25. októbra

1991 zúčastnil verejnej dražby uvedenej prevádzkovej jednotky (identifikovanej „Kartou

prevádzkovej jednotky č. 0353“), kde vyvolávacia cena prevádzkovej jednotky ako

predmetu dražby bola určená sumou 284 000 Kčs a následne bola dosiahnutá kúpna cena

predmetu dražby v sume 142 000 Kčs.

„Karta prevádzkovej jednotky č. 0353“, vyhotovená ministerstvom, týkajúca sa

dotknutej prevádzkovej jednotky

obsahuje kompletný zoznam majetku, ktorý mal byť predmetom dražby: Stroje a zariadenia

v sume 153 000 Kčs, Ostatné základné prostriedky v sume 105 000 Kčs a predmety

postupnej spotreby v sume 26 000 Kčs, a to so stanovením celkovej vyvolávacej ceny

284 000 Kčs.

Účtovná dokumentácia štátneho podniku Komunálne služby označená ako „Zostava

č. 3, Druhový prehľad podľa uloženia a zúčtovanie odpisov“, vyhotovená

k zúčtovaciemu obdobiu júl 1991, obsahuje špecifikáciu jednotlivých základných

prostriedkov tvoriacich dotknutú prevádzkovú jednotku

prostredníctvom kódov tried a odborov určených vyhláškou

č. 95/1776 Zb. V uvedenej účtovnej dokumentácii sú v rámci triedy 1 (teda označenie pre

Budovy) uvedené: „GO + PROJ. NA CUDZ. MAJETKU“ (kód 812); „PRÍSTAVBA PRE

BOWE“ (kód 811) a „SKLAD“ (kód 812), pričom ich celková zostatková hodnota je

vyčíslená sumou 104 584 Kčs. Ďalej sú v tejto účtovnej dokumentácii v rámci triedy 3 (teda

označenie pre Energetické a hnacie stroje a zariadenia) špecifikované jednotlivé stroje

a zariadenia a ich zostatková hodnota je vyčíslená sumou 24 079 Kčs. V účtovnej

dokumentácii sú napokon v rámci triedy 4 (ktorá označuje Pracovné stroje a zariadenia)

špecifikované jednotlivé stroje a zariadenia a ich zostatková hodnota je určená sumou 128

804 Kčs. Súčet zostatkovej hodnoty jednotlivých základných prostriedkov označenej

prevádzkovej jednotky je tak v tejto dokumentácii určený sumou 257 467 Kčs.

Dokument označený ako „Inventúrny súpis ku dňu 6. 11. 1991“ svojím obsahom,

pokiaľ ide o prehľad jednotlivých základných prostriedkov a ich nadobúdaciu hodnotu,

úplne korešponduje s obsahom účtovného dokumentu „Zostava č. 3, Druhový prehľad

podľa uloženia a zúčtovanie odpisov“.

23. Krajský súd v namietanom rozsudku sťažovateľom uplatnené odvolacie námietky

zodpovedal takto:

K sťažovateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa

(konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) krajský

súd argumentoval, že sťažovateľ túto vadu videl v porušení zásady voľného hodnotenia

dôkazov, avšak odvolací súd sa s týmto tvrdením sťažovateľa nestotožnil, keďže podľa jeho

názoru prvostupňový súd vyhodnotil všetky dôkazy, každý jednotlivo a všetky dôkazy

vo vzájomnej súvislosti, pričom toto vyhodnotenie má vierohodný charakter. Krajský súd

dodal, že tvrdenie sťažovateľa o tom, že sa okresný súd nezaoberal otázkou, čo tvorí ostatné

základné prostriedky, je v danej veci irelevantné, keďže sa konajúci súd prioritne zaoberal

skutočnosťou, či sťažovateľ nadobudol dražbou vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti, kde

náležite zistil predmet dražby a presne ho špecifikoval.

K odvolaciemu dôvodu podľa (súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) krajský súd

konštatoval, že z odôvodnenia prvostupňového rozsudku jednoznačne vyplýva, že konajúci

súd vzal do úvahy iba tie skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp.

vyšli najavo počas konania, a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov

vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené

na chybnom hodnotení dôkazov, nie je prítomný logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.

poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli inak najavo.

Vo vzťahu k sťažovateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1

písm. h) (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci) krajský súd dôvodil, že okresný súd použil vo veci sťažovateľa správny

právny predpis, správne ho vyložil a na zistený skutkový stav správne aplikoval, a teda

z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach

a povinnostiach strán sporu.

Krajský súd na zdôraznenie správnosti svojich záverov poukázal na vykonané

dokazovanie a „Kartu prevádzkovej jednotky č. 0353“, kde v kolónke pozemok a stavba nie

je uvedená žiadna cena, a tiež na „Potvrdenie“ Komisie pre privatizáciu národného majetku

pre okres Košice-Mesto z 8. januára 1992, ktoré sťažovateľ ako vydražiteľ podpísal

a v ktorého kolónke 2b) je uvedené, že do prevádzkovej jednotky nepatrí žiadna

nehnuteľnosť a v kolónke 4 je uvedené, že sa v evidencii nehnuteľností na vydražiteľa

nezapíšu žiadne nehnuteľnosti. Podľa názoru krajského súdu je tak bez akýchkoľvek

pochybností zrejmé, že sťažovateľ vedel, že dražbou z 25. októbra 1991 žiadne

nehnuteľnosti nezískal.

24. Najvyšší súd v namietanom uznesení k sťažovateľom uplatnenému dovolaciemu

dôvodu podľa uviedol, že sťažovateľom uplatnená argumentácia

o nedostatkoch odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu nie je spôsobilá k jeho

naplneniu, keďže obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie sťažovateľa, že odvolací súd

svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom priečiacim sa zákonu. Najvyšší súd bol totiž toho

názoru, že odôvodnenie namietaného rozsudku krajského súdu obsahuje všetky zákonné

náležitosti. K námietkam sťažovateľa o nedostatkoch v procese obstarávania skutkových

podkladov pre rozhodnutie najvyšší súd poznamenal, že ani prípadné nedostatočné zistenie

skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne

vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované

za vadu konania v zmysle .

Vo vzťahu k argumentácii, ktorú sťažovateľ subsumoval pod dovolací dôvod podľa

, pri ktorom dôvodil, že sa odvolací súd pri riešení otázky

predmetu dražby a dobromyseľnosti jeho držby odklonil od záverov vyjadrených najvyšším

súdom v jeho skoršom rozhodnutí sp. zn. , najvyšší súd konštatoval, že

takýto odklon v posudzovanom prípade sťažovateľa nezistil. Podľa vyjadrenia najvyššieho

súdu záver označeného judikátu najvyššieho súdu, podľa ktorého je pre posúdenie predmetu

dražby rozhodujúce zistenie, ako bol predmet dražby určený na samotnej dražbe licitátorom,

súdy oboch inštancií v sťažovateľovom prípade rešpektovali. Najvyšší súd dodal, že

označený judikát neobsahuje definíciu pojmu prevádzková jednotka, preto sa nemohol

odvolací súd v namietanom rozsudku svojimi právnymi závermi o obsahu tohto pojmu

odkloniť od právnych náhľadov najvyššieho súdu obsiahnutých v označenom judikáte.

25. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti označuje obe namietané rozhodnutia za extrémne

nespravodlivé, arbitrárne a vybočujúce z ústavných medzí.

26. Ústavný súd hneď v úvode poukazuje na východiská svojej rozhodovacej

činnosti, ktorými sa riadi pri posudzovaní námietok tzv. arbitrárnosti rozhodnutí

všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

skutkové a právne závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii

zákonov a ktoré sa stali základom pre ich rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (podobne aj

). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj

, , ).

27. Ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“), ktorú v rámci svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd štandardne zohľadňuje

a v zmysle ktorej ESĽP formuluje v rámci práva na spravodlivý proces požiadavku

náležitého odôvodnenia rozhodnutia ako korelátu práva účastníka konania prednášať návrhy

a argumenty, aby mu na ne bola poskytnutá relevantná odpoveď. Povinnosť súdu odôvodniť

svoje rozhodnutie však automaticky neznamená povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď

na každý nastolený argument (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Van de Hurk c. Holandsko

z 19. 4. 1994). Garancie poskytované , ako aj dohovoru

zaväzujú konajúci súd poskytnúť špecifickú odpoveď na argumenty majúce rozhodujúci

význam pre výsledok rozhodnutia (napr. rozhodnutia ESĽP vo veci Georgiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997 a vo veci Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

28. V okolnostiach prípadu sťažovateľa tiež ústavný súd dodáva, že mu v súlade

s jeho ustálenou judikatúrou vo všeobecnosti neprislúcha právo vyjadrovať sa k tomu, či

súdy získané dôkazy správne vyhodnotili, avšak s výnimkou prípadov, keď všeobecné súdy

zo skutkových okolností, ktoré im boli predložené, vyvodia svojvoľné závery (pozri napr.

rozhodnutia ESĽP vo veciach Ferrari proti Taliansku z 15. 12. 1998, č. 43472/98

a Venturini proti Taliansku z 28. 9. 1999, č. 44230/98) napríklad tak, že z nepochopiteľných

dôvodov ignorujú niektoré dôkazy, ktoré sú zjavne spôsobilé podporiť účastníkom konania

uplatňovaný nárok (pozri napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach Khamidov proti Rusku

z 15. 11. 2007, č. 72118/01 a Ajdarič proti Chorvátsku z 13. 12. 2011, č. 20883/09).

29. V intenciách prezentovaných postulátov tak ústavný súd riešil otázku, či si

krajský súd ako súd odvolací splnil svoju povinnosť náležite odôvodniť namietaný

rozsudok, a teda či sa primerane vysporiadal s prednesenou argumentáciou sťažovateľa,

ktorú ústavný súd vníma ako argumentáciu relevantnú. V nadväznosti na to bolo úlohou

ústavného súdu zistiť, či argumentácia a jej zodpovedajúce dôkazy, na ktoré sa sťažovateľ

pred všeobecnými súdmi odvolával, mali kvalifikovaný charakter, resp. zásadný význam

pre výsledok rozhodnutia v prejednávanej veci sťažovateľa.

30. Ťažiskom argumentácie sťažovateľa je jeho tvrdenie, že z vykonaného

dokazovania bol predmet dražby dostatočne jasný a určitý, a síce že v jeho prípade

zhromaždené dôkazy dostatočne preukazovali, že vydražená prevádzková jednotka zahŕňala

aj špecifikované nehnuteľnosti. Sťažovateľ na tomto mieste dôvodil, že konajúce súdy

ponechali bez povšimnutia jeho právne a skutkové argumenty, v rámci ktorých namietal, že

z jedného z listinných dôkazov, a to z „Karty prevádzkovej jednotky č. 0353“ vyhotovenej

k 11. októbru 1991 ministerstvom, vyplývalo, že medzi majetok, ktorý bol ponúknutý

na dražbu, patrili aj „ostatné základné prostriedky v sume 105 000 Kčs“, ktoré v zmysle

právnych predpisov o jednotnom účtovnom systéme ( a vyhláška

č. ) jednoznačne predstavovali budovy. V tomto kontexte sťažovateľ

poukazuje aj na ďalší súvisiaci listinný dôkaz – účtovný doklad označený ako „Zostava č. 3,

Druhový prehľad podľa uloženia a zúčtovanie odpisov“, z ktorého podľa neho jasne

vyplýva, že v prípade týchto ostatných základných prostriedkov v sume 105 000 Kčs išlo

o samostatnú budovu práčovne postavenú v roku 1966 a dve ďalšie technologicky

nadväzujúce budovy, a to sklad postavený v roku 1977 a budovu Bowe postavenú v roku

1974, v ktorých sa nachádzali strojové zariadenia a ďalšie predmety, pričom aj keď tieto

budovy boli označené ako základné prostriedky, išlo o budovy (nehnuteľnosti), keďže sú

v uvedenom účtovnom dokumente označené kódom „1“ zodpovedajúcim budovám v súlade

s uvedenými predpismi o vedení účtovníctva, podľa ktorých medzi ostatné základné

prostriedky patrili aj nehnuteľnosti – budovy a stavby.

31. Ústavný súd pri zodpovedaní takto vymedzených úloh v úvode zameral svoju

pozornosť na východiskovú právnu úpravu, a to na jednotlivé ustanovenia zákona

o prevodoch vlastníctva štátu, z ktorých je celkom nesporné, že predmetom verejných

dražieb v rámci malej privatizácie, akou bola aj dražba v prípade sťažovateľa, boli tzv.

prevádzkové jednotky (pozri § 2 ods. 1 citovaného zákona). V zmysle § 4 ods. 3 citovaného

zákona pre potreby realizácie verejnej dražby sa vyhotovovali písomné zoznamy – tzv.

karty prevádzkových jednotiek, obsahujúce zákonom presne špecifikované náležitosti,

okrem iných častí aj súpis pozemkov, stavieb, strojov a zariadení a ďalších základných

prostriedkov. Samotný citovaný zákon teda používa pojem základný prostriedok a reflektuje

tak na podzákonné predpisy, ktoré pojem základného prostriedku zavádzajú a zároveň

definujú (vyhlášky č. a č. ), pričom ho členia na niekoľko tried

(pozri bod 20 odôvodnenia tohto rozhodnutia), kde jednou z celkovo ôsmich tried sú aj

budovy s označovacím kódom 1. Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu zaručeného patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (pozri napr.

sp. zn. ). Ústavný súd je tak toho názoru, že pri posudzovaní jednotlivých

dôkazov a z nich vyplývajúcich skutkových zistení bolo v prejednávanej veci sťažovateľa

potrebné uvedené podzákonné právne predpisy (citované vyhlášky č.

a č. ) náležite zohľadniť a aplikovať.

32. Tak, ako to vyplýva zo zistení ústavného súdu uvedených v bode 20 odôvodnenia

tohto rozhodnutia, príslušný relevantný účtovný doklad štátneho podniku Komunálne služby

označený ako „Zostava č. 3, Druhový prehľad podľa uloženia a zúčtovanie odpisov“

obsahuje špecifikáciu jednotlivých základných prostriedkov tvoriacich dotknutú

prevádzkovú jednotku , pričom sú v ňom

v rámci triedy 1 (ktorá v zmysle vyhlášky č. označuje nehnuteľnosť – budovu)

uvedené tieto budovy: „GO + PROJ. NA CUDZ.MAJETKU“ (kód 812); „PRÍSTAVBA

PRE BOWE“ (kód 811) a „SKLAD“ (kód 812), kde ich celková zostatková hodnota je

vyčíslená sumou 104 584 Kčs. Ďalej sú v tejto účtovnej dokumentácii v rámci triedy 3

(označenie pre Energetické a hnacie stroje a zariadenia) špecifikované jednotlivé stroje

a zariadenia a ich zostatková hodnota je vyčíslená sumou 24 079 Kčs. Napokon sú v tomto

účtovnom doklade v rámci triedy 4 (Pracovné stroje a zariadenia) špecifikované jednotlivé

stroje a zariadenia a ich zostatková hodnota je určená sumou 128 804 Kčs. Celková hodnota

strojov a zariadení v triede 3 a 4 tak predstavuje sumu 152 883 Kčs. Takto stanovená

zostatková hodnota všetkých strojov a zariadení v danej prevádzkovej jednotke vyplývajúca

z uvedeného účtovného dokladu pritom korešponduje (po zaokrúhlení) sume 153 000 Kčs,

ktorá je v „Karte prevádzkovej jednotky č. 0353“ priradená ku kolónke „Stroje

a zariadenia“. Suma 105 000 Kčs, ktorá je v tejto karte prevádzkovej jednotky priradená

ku kolónke s označením „Ostatné základné prostriedky“, pritom číselne korešponduje sume

104 584 Kčs, vyčísľujúcej v dotknutom účtovnom dokumente nespochybniteľne tri

špecifikované budovy (nehnuteľnosti), kde jednou z nich je aj sporná nehnuteľnosť, ktorej

sa prejednávaný spor sťažovateľa týka.

33. Je celkom nesporné, že pri vyhotovení „Karty prevádzkovej jednotky č. 0353“,

ktorá slúžila pre potreby realizácie verejnej dražby, ktorej sa sťažovateľ ako dražiteľ

zúčastnil, muselo ministerstvo vychádzať z relevantných podkladov – účtovných

dokumentov, ktoré obsahovali údaje o základných prostriedkoch tvoriacich dotknutú

prevádzkovú jednotku, ktorá mala byť predmetom dotknutej verejnej dražby. Sťažovateľ

v konaní pred všeobecnými súdmi argumentoval a poukazoval na spomenutý listinný dôkaz

„Zostava č. 3, Druhový prehľad podľa uloženia a zúčtovanie odpisov“, ktorý podľa jeho

názoru spolu s ďalším listinným dôkazom „Kartou prevádzkovej jednotky č. 0353“ (ako aj

ďalšími špecifikovanými listinami) preukazuje že „Ostatnými základnými prostriedkami“

v celkovej sume 105 000 Kčs, ktoré sťažovateľ na základe zrealizovanej verejnej dražby

vydražil, boli tri špecifikované budovy (nehnuteľnosti), medzi ktorými je aj sporná

nehnuteľnosť. Skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto

rozhodnutia pritom potvrdzujú dostatočnú logickosť takejto argumentácie sťažovateľa.

Ústavný súd je toho názoru, že pokiaľ by nastolená argumentácia bola v prejednávanej veci

konajúcim súdom zohľadnená, znamenala by pre sťažovateľa úspech v konaní. Ústavný súd

preto považuje takto formulované argumentačné námietky sťažovateľov, predostreté

v podanom odvolaní, za významné a listinný dôkaz (účtovný dokument, na ktorý sa

sťažovateľ odvoláva) za taký, ktorý je spôsobilý túto argumentáciu potvrdiť. Ústavný súd

tak hodnotí predmetné argumentačné námietky sťažovateľa ako také, ktoré si vyžadovali

poskytnutie náležitej súdnej odpovede. Z obsahu namietaného rozsudku však ústavný súd

zistil, že krajský súd sa v kontexte riešenia ťažiskovej otázky (čo presne tvorilo predmet

verejnej dražby) nastolenej argumentácii sťažovateľa nijako nevenoval. Pri sume

105 000 Kčs, ktorá je v listinnom dôkaze – v označenej karte prevádzkovej jednotky

uvedená v kolónke ostatné základné prostriedky a ktorá bola nepochybne súčasťou

dražobnej ceny, chýba odpoveď krajského súdu, o aký druh základných prostriedkov

tvoriacich sťažovateľom vydraženú prevádzkovú jednotku v zmysle vyhlášky č. 95/1976

Zb. išlo a aké presné jednotlivé súčasti ich tvorili, pokiaľ nimi neboli základné prostriedky –

budovy tak, ako to tvrdí sťažovateľ. Krajský súd rovnako spomínaný listinný dôkaz

(účtovný dokument „Zostava č. 3, Druhový prehľad podľa uloženia a zúčtovanie

odpisov“) bez uvedenia náležitých dôvodov ignoroval a rovnako ignoroval aplikovať vo

veci sťažovateľa relevantnú právnu úpravu − vyhlášky č. a č.

(pozri bod 31 odôvodnenia tohto rozhodnutia).

34. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach stabilne judikuje: „Keď sa konajúci súd

rozhodujúci o opravnom prostriedku sťažovateľa nevysporiada s právne relevantnou

argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje irelevantnosť

jeho právnej argumentácie, poruší základné právo na súdnu ochranu garantované čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivý proces garantované dohovoru“ (pozri napr.

). Keďže krajský súd v označenom prípade k vysporiadaniu sa s podstatnými

argumentmi sťažovateľa vôbec nepristúpil, bez primeraného vysvetlenia ignoroval

relevantný listinný dôkaz a neaplikoval relevantnú právnu úpravu, ústavný súd dospel

k záveru, že z dôvodu špecifikovaných nedostatkov došlo namietaným rozsudkom

krajského súdu k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa , ako aj

jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

35. Ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre zdôraznil, že niektoré

články a medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách

neukladajú štátu a jeho orgánom iba povinnosť zdržať sa zásahov do garantovaných

základných (ľudských) práv a slobôd, ale môže k tomu pristúpiť aj ich pozitívny záväzok

zabezpečiť účinný rešpekt k nim – prijatie pozitívnych opatrení, dokonca aj v oblasti

vzťahov medzi jednotlivcami (napr. , , ). Ústavný súd

taktiež zdôraznil, že orgány štátu sú povinné zabezpečiť efektívnu ochranu práv

garantovaných a príslušnými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách a že tejto ich povinnosti musí zodpovedať aj výklad a uplatňovanie

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (, ). Keďže

o otázke určenia vlastníckeho práva sťažovateľa k špecifikovanej nehnuteľnosti konajúci

súd rozhodol arbitrárne, v rovine pozitívneho záväzku poskytnúť sťažovateľovi ochranu

tohto tvrdeného práva svoju úlohu nesplnil. Ústavný súd preto vyslovil aj porušenie

základného práva sťažovateľa zaručeného namietaným rozsudkom

krajského súdu (bod 1 výroku nálezu).

b) k porušeniu základných práv napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

36. Pokiaľ ide o namietané uznesenie najvyššieho súdu, v kontexte zistení a záverov

uvedených v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto nálezu treba zdôrazniť, že

sťažovateľ podané dovolanie odôvodnil predovšetkým dovolacím dôvodom podľa § 420

písm. f) , a túto vadu videl v tom, že mu krajský súd v namietanom rozsudku

neposkytol odpoveď na relevantné argumenty, ktoré produkoval v konaní pred súdom prvej

inštancie, ako aj v podanom odvolaní. Ako vyplýva z bodu 34 odôvodnenia tohto nálezu,

krajský súd si svoju povinnosť poskytnúť náležitú odpoveď na relevantnú argumentáciu

sťažovateľa a v tejto súvislosti vysporiadať sa aj s relevantnými dôkazmi, ktorú/ktoré

sťažovateľ vo svojej veci v konaní pred všeobecnými súdmi nastolil, nesplnil.

37. Vychádzajúc z a 2 a , ústavný súd konštantne

zdôrazňuje, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd. Ústavný súd preto zastáva názor, že námietka

porušenia základného práva na spravodlivý proces takéhoto charakteru (arbitrárnosť

rozhodnutia v dôsledku nedostatku relevantných odpovedí v jeho odôvodnení týkajúcich sa

kľúčovej otázky sporu) musí byť efektívne preskúmateľná ešte v systéme všeobecného

súdnictva, t. j. v riadnych a mimoriadnych opravných konaniach. Vymedzenie rozsahu

dovolacieho prieskumu dôvodu podľa tak, ako ho prezentuje najvyšší

súd v napadnutom uznesení (bod 11 až 18 jeho odôvodnenia), preto nemožno aplikovať

bez ďalšieho paušálne.

38. Pod pojmom procesný postup je podľa názoru ústavného súdu potrebné rozumieť

nielen faktický postup súdu, teda to, ako sa spor vedie, ale napríklad aj postup súdu

pri vykonávaní alebo hodnotení dôkazov (m. m. ), ktorý má v konečnom

dôsledku svoj odraz aj v samotnom odôvodnení rozhodnutia súdu. V zmysle judikatúry

ESĽP aj kvalitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia je potrebné považovať za jeden

zo základných aspektov práva na spravodlivý proces, podobne ako právo na rovnosť zbraní

alebo zásadu kontradiktórnosti konania. Ústavný súd už viackrát v rámci svojej

rozhodovacej činnosti vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ).

39. Podstatou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je vysvetlenie, objasnenie

a „obhájenie“ toho, ako súd procesne postupoval (vrátane toho, ako rozhodol), a ako také

nemôže byť od doterajšieho procesného postupu oddelené. Rozhodnutie je vyvrcholením

procesného postupu súdu a samotné súdne rozhodnutie je najdôležitejším procesným

úkonom súdu. Súdne rozhodnutie preto musí byť považované za súčasť procesného postupu

súdu. Judikatúra dovolacieho súdu, vzniknutá za účinnosti predchádzajúceho civilného

procesného kódexu [ v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“)], na ktorú sa najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí odvoláva,

de facto podmienila považovanie vád odôvodnenia súdneho rozhodnutia za porušenie práva

na spravodlivý proces výnimočnou intenzitou týchto vád (zjednocujúce stanovisko

R 2/2016). Táto „prísnosť“ (ktorá v skutočnosti predstavovala kompromis v rámci

nejednotnej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu) v zásade nevyvolávala závažnejšie

ústavnoprávne otázniky, keďže ochranu proti vadám rozhodnutia odvolacieho súdu

poskytoval predovšetkým dovolací prieskum tzv. „inej vady, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci“. Rozlišovanie procesného postupu súdu a súdneho

rozhodnutia pri koexistencii vady konania podľa § 237 ods. 1 písm. f) a § 241 ods. 2

písm. b) „pokrývalo“ celý rozsah práva na spravodlivý proces.

40. Za situácie, keď tzv. „inú vadu“ ako samostatný

dovolací dôvod neobsahuje, je pri posudzovaní intenzity pochybenia odvolacieho súdu

nevyhnutné chápať právo na spravodlivý proces komplexne a jeho porušenie, normované

v , ako porušenie práva na spravodlivý proces v ktoromkoľvek jeho

prvku, zahŕňajúc do procesného postupu súdu aj jeho rozhodnutie a všetky atribúty práva

na spravodlivý proces, spájajúce sa so súdnym rozhodnutím. Umožnenie sporovej strane

uskutočniť jej patriace procesné práva bez toho, aby mu korešpondovalo riadne odôvodnené

vysporiadanie sa súdu s uplatnenými prostriedkami procesného útoku alebo procesnej

obrany, je postupom súdu, pri ktorom je realizácia práva na spravodlivý proces len iluzórna.

Príliš striktné a prehnane reštriktívne chápanie druhej vety zjednocujúceho stanoviska

R 2/2016 znamená, že dovolací súd nepodrobuje meritórnemu dovolaciemu prieskumu ani

rozhodnutia, ktorých vady podľa názoru ústavného súdu dosahujú ústavnú relevanciu.

41. Pri poskytovaní súdnej ochrany je prioritou zabezpečenie ústavne požadovaného

štandardu základného práva na spravodlivé súdne konanie (a ostatných základných práv),

nie udržiavanie stability judikatúry dovolacieho súdu napriek zásadnej zmene právnej

úpravy. Pokiaľ text neprevzal tzv. inú vadu rozhodnutia,

a porušenie základného práva na spravodlivý proces (na rozdiel od Občianskeho súdneho

poriadku) ponechal normované „len v jednom písmenku“, nemôže to znamenať, že

najdôležitejšia časť procesného postupu súdu zostane (pokiaľ bude dovolanie odôvodnené

porušením práva na spravodlivý proces) bez dovolacieho prieskumu, resp. mu bude

podrobená len v extrémnom prípade. Ústavný súd nevidí legitímny dôvod na akceptovanie

takéhoto „výsledku“ rekodifikácie civilného práva procesného. Práve naopak – realizovanú

rekodifikáciu považuje za dôvod na to, aby dovolací súd svoju judikatúru prehodnotil.

42. Na základe už uvedeného ústavný súd uzatvára, že aj namietaná arbitrárnosť

odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je spôsobilá preukázať nesprávny procesný

postup súdu, ktorým došlo k znemožneniu uplatnenia procesných práv v intenzite

zakladajúcej porušenie práva na spravodlivý proces. V sťažovateľovej veci tak podľa

názoru ústavného súdu vecným nezodpovedaním otázky nastolenej sťažovateľom v

dovolaní došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1

, ako aj jeho práva podľa dohovoru. Preto ústavný súd konštatoval

porušenie označených práv namietaným uznesením najvyššieho súdu (bod 1 výroku

nálezu).

43. Pre úplnosť je potrebné dodať, že vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu

podľa ústavný súd považuje záver najvyššieho súdu vyslovený

v napadnutom rozhodnutí za ústavne udržateľný. Odvolací súd sa pri samotnom právnom

posúdení zisteného skutkového stavu od sťažovateľom označenej judikatúry najvyššieho

súdu neodklonil.

V.

Zrušenie namietaného rozsudku a namietaného uznesenia a vrátenie veci na nové

konanie

44. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody,

takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie. Keďže

ústavný súd konštatoval porušenie označených práv sťažovateľa zaručených

a dohovorom tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, v zmysle § 133

ods. 2 a ods. 3 písm. b) namietaný rozsudok krajského súdu

a namietané uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom postupe bude krajský súd viazaný právnym

názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom

súde).

VI.

Trovy konania

45. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať aj náhradu

trov konania pred ústavným súdom. Ústavný súd v zmysle § 73 ods. 3 zákona o ústavnom

súde rozhodol o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho

právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom, a priznal mu náhradu v sume

346,26 € (bod 3 výroku tohto nálezu). Priznaná suma náhrady trov konania pozostáva

z odmeny za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej

sťažnosti) podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), pri tarifnej odmene za jeden

úkon právnej služby v roku 2019 v sume 163,33 € (§ 11 ods. 3 vyhlášky) a režijnom paušále

ku každému z nich po 9,80 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Za tretí úkon právnej služby

(stanovisko k vyjadreniu krajského súdu a najvyššieho súdu) ústavný súd náhradu

sťažovateľovi nepriznal, keďže toto neobsahovalo žiadne informácie, ktoré by nejakým

spôsobom prispeli k objasneniu prejednávanej veci. Povinnosť zaplatiť priznanú náhradu

trov konania ústavný súd uložil najvyššiemu súdu, keďže vyslovené porušenie základných

práv sťažovateľa spôsobil prevažne najvyšší súd tým, že nevyužil možnosť napraviť

pochybenie krajského súdu. Náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet

právnej zástupkyne sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 62

v spojení s ).

46. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2021

Peter Molnár

predseda senátu