Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 43 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (48)IV. ÚS 557/2020
PDF · 474.12 KB
No categories available
IV. ÚS 557/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátkou
JUDr. Jarmilou Funtovou, Piaristická 2, Nitra, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 10 C 203/2010-193 zo 16. mája 2016,
rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 Co 479/2016 z 27. septembra 2018 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Cdo 154/2019-294 z 27. februára 2020
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2020
doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20
ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 10 C 203/2010-193 zo 16. mája 2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného
súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 479/2016
z 27. septembra 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 3 Cdo 154/2019-294
z 27. februára 2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ
vystupoval v procesnom postavení žalobcu proti žalovanému v prvom rade
Západoslovenskej energetike a. s. (ďalej aj „žalovaný 1“) a žalovanému v druhom rade
Západoslovenskej distribučnej, a. s. (ďalej aj „žalovaný 2“, spolu ďalej aj „žalovaní“),
z titulu zaplatenia náhrady škody pozostávajúcej z náhrady za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia a stratu na zárobku z dôvodu, že utrpel pri rekonštrukčných
prácach na vlastnej nehnuteľnosti – rodinnom dome úraz, ktorý mali spôsobiť žalovaní 1 a 2
zanedbaním svojich povinností vyplývajúcich zo zákona č. 70/1998 Z. z. o energetike
a o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov v znení účinnom do 31. decembra 2004 pri zrušení elektrickej
prípojky.
3. Napadnutým rozhodnutím okresného súdu bola žaloba sťažovateľa zamietnutá
z dôvodu, že sťažovateľ nepreukázal porušenie právnej povinnosti žalovaných, ktoré by
malo za následok vznik škody. Krajský súd napadnutým rozhodnutím rozhodnutie súdu
prvej inštancie potvrdil, pričom uviedol, že žalovaný 1 nie je pasívne vecne legitimovaný
v tomto spore. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, ktorého
prípustnosť odvodil z § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a z § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
4. Napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľa
odmietnuté podľa § 447 písm. c) CSP v časti, v ktorej namietal existenciu procesnej vady
konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, a vo zvyšnej časti podľa § 447 písm. f) CSP.
5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti napáda rozhodnutia všeobecných súdov
na všetkých stupňoch konania. Rozsiahlo spochybňuje závery okresného súdu potvrdené
krajským súdom, pričom namieta, že okresný súd nevykonal všetky ním navrhované
dôkazy, rozhodoval výlučne v prospech žalovaných, obe napadnuté rozhodnutia sú
nedostatočne odôvodnené a právne závery v nich vyjadrené sú mylné. Okrem toho napáda
aj dĺžku konania ako celok, ktoré trvalo takmer 10 rokov až po právoplatné rozhodnutie
dovolacieho súdu.
6. Porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy sťažovateľ odvodzuje od zníženia svojich príjmov
a sťaženia svojho spoločenského uplatnenia následkom úrazu, ktoré ale nebolo
kompenzované, čím bolo neprijateľne zasiahnuté do jeho majetkovej sféry. Z čl. 40 ústavy
sťažovateľ odvodil nárok na ochranu svojho zdravia, keďže v napadnutých konaniach došlo
ku škode na jeho zdraví. Napokon sa sťažovateľovi podľa jeho názoru nedostalo ani súdnej
ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, všeobecné súdy zvýhodnením žalovaných porušili aj
základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a z dôvodu
neprimerane dlhého súdneho konania bolo zasiahnuté aj do základného práva sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z uvedeného sťažovateľ odvodil aj porušenie svojho práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
7. V petite ústavnej sťažnosti sťažovateľ žiada o vyslovenie porušenia v záhlaví
uvedených práv, a to napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré žiada zmeniť tak,
aby zrušilo napadnuté rozhodnutie krajského súdu a vec vrátilo krajskému súdu späť
na konanie, ktorého výsledkom bude rozhodnutie vo veci samej v prospech sťažovateľa.
Okrem toho žiada aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 7 500 eur za zbytočné
prieťahy v konaní.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
14. Podľa čl. 40 ústavy každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného
poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke
pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
17. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
19. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že jej podstatou je
tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
základného práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 ústavy, základného práva na súdnu
ochranu aj základného práva na rovnosť účastníkov konania a základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu a krajského súdu, keďže zrušenia oboch týchto rozhodnutí sa
sťažovateľ domáha.
20. V ústavnej sťažnosti označil sťažovateľ za porušovateľa označených práv aj
okresný súd a napadnuté rozhodnutie okresného súdu. Z tohto dôvodu ústavný súd ustálil
predmet ústavnej sťažnosti tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia. K porušeniu
sťažovateľom označených práv malo podľa jeho mienky dôjsť tým, že všeobecné súdy
odmietli vykonať ním navrhované dôkazy a jeho vec nesprávne právne posúdili, čo malo
za následok jeho neúspech v spore a neprípustné zvýhodnenie žalovaných. Odôvodnenie
napadnutých rozhodnutí je nedostatočné. Z dôvodu tvrdených prieťahov v konaní žiada
vysloviť aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a priznať primerané
finančné zadosťučinenie.
III.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20
ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu
21. Sťažovateľova argumentácia smerujúca proti napadnutým rozhodnutiam
okresného súdu a krajského súdu je založená na nevykonaní dôkazov v jeho prospech
a na nesprávnom právnom posúdení veci. Rovnaké námietky vzniesol a uplatnil sťažovateľ
aj v dovolacom konaní, pričom prípustnosť dovolania odvodil od existencie vady
zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP a od nesprávneho právneho posúdenia veci podľa
§ 421 ods. 1 písm. b) CSP. Ústavný súd konštatuje, že v tejto časti ústavnej sťažnosti nemá
právomoc na opätovné posúdenie tých istých argumentov, ktoré mohli byť (a aj boli)
predmetom prieskumu v dovolacom konaní, ktoré sťažovateľ aj inicioval (§ 132 ods. 1
zákona o ústavnom súde). Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu okresného súdu ústavný
súd navyše uvádza, že sťažovateľ mal k dispozícii riadny opravný prostriedok (odvolanie),
ktorý aj využil.
22. Vzhľadom na to, že je úlohou nielen ústavného súdu, ale aj všeobecných súdov
poskytovať ochranu základným právam, ústavný súd v duchu zásady sebaobmedzenia
s ohľadom na princíp subsidiarity odmietol ústavnú sťažnosť z uvedených dôvodov (bod 21
tohto odôvodnenia) podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (§ 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
III.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20
ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu
23. Ústavný súd, skôr ako pristúpi k ústavnoprávnemu prieskumu sťažovateľovej
veci, musí skonštatovať, že podaná ústavná sťažnosť napriek tomu, že bola spísaná
advokátom, nespĺňa po formálnej ani obsahovej stránke kritériá podania vykonaného
advokátom ako kvalifikovanou osobou znalou práva. Obsahovo v nej absentuje dostatočná
ústavnoprávna argumentácia, petit ústavnej sťažnosti tak, ako je formulovaný, je v podstate
nevykonateľný a ústavná sťažnosť pôsobí ako ďalší riadny opravný prostriedok proti
rozhodnutiam okresného súdu, ako aj krajského súdu, pretože iba rozsiahlo spochybňuje
skutkový stav zistený všeobecnými súdmi. Napriek uvedeným nedostatkom ústavný súd
preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu v kontexte označených práv.
24. Sťažovateľ vecne nespochybňuje odôvodnenie ani právne závery najvyššieho
súdu vo vzťahu k ním podanému dovolaniu, rozporuje najmä skutkové, ale aj právne závery
rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, ktoré viedli k nevyhoveniu jeho žalobe.
Petitom podanej ústavnej sťažnosti sa domáha, aby najvyšší súd zaviazal krajský súd
na vyhovenie žalobe podanej sťažovateľom. Sťažovateľ v podstate ústavnou sťažnosťou
sleduje svoj úspech v základnom súdnom konaní, ktorý ale ani v prípade vyslovenia
porušenia základných práv sťažovateľa, nie je zaručený. Je potrebné si uvedomiť,
že vo vzťahu medzi všeobecnými súdmi a ústavným súdom ide o dva oddelené systémy
súdnej ochrany, pričom je podstatné, že ústavný súd nerozhoduje ako ďalšia inštancia
v spore sťažovateľa, ale hodnotí postup všeobecných súdov z hľadiska sťažovateľom
označených ústavných práv a práv vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, to však výlučne
v rozsahu a z dôvodov uplatnených v ústavnej sťažnosti.
25. V uvedenom rozsahu podrobil ústavný súd prieskumu aj dovolacie konanie,
ktorého výsledkom je napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu. Dovolanie podané
sťažovateľom bolo založené na tvrdenej existencii vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f)
CSP, ktorú sťažovateľ dôvodil nevykonaním dôkazov, ktoré počas konania navrhoval, ako
aj nepreskúmateľnosťou rozhodnutí súdov nižších stupňov. Sťažovateľom navrhované
dôkazy mali preukázať, že žalovaní porušili svoju prevenčnú povinnosť, resp. povinnosť
odpojiť elektrickú prípojku k jeho domu tak, aby nedochádzalo k vzniku ďalších škôd.
Sťažovateľ zastával názor, že jeho dom nie je pripojený na verejnú elektrickú prípojku,
pričom pri vykonávaní stavebných prác na jeho dome bol zasiahnutý elektrickým prúdom
prostredníctvom vedenia, ktorým prechádzal elektrický prúd.
26. S týmto dovolacím dôvodom sa najvyšší súd vysporiadal tak, že skonštatoval:
„V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa ustálil názor, podľa ktorého nedostatočné
zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne
vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP
(1 Cdo 41/2017, 2 Cdo 232/2017, 3 Cdo 26/2017, 4 Cdo 56/2017, 5 Cdo 90/2017,
7 Cdo 11/2017, 8 Cdo 187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej
republiky posudzoval ústavný súd, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti
(II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020).“ K tvrdenej nepreskúmateľnosti odkázal najvyšší súd na
stanovisko R 2/2016, v zmysle ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu
zmätočnosti len výnimočne, ak napadnuté rozhodnutie neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu.
27. K uvedenému záveru najvyššieho súdu považuje ústavný súd za potrebné
poznamenať, že ho nie je možné úplne absolutizovať [porov. napr. uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 4 Cdo 105/2019 z 28. novembra 2019: „Dovolaním podaným v zmysle § 420
písm. f) CSP možno namietať len pochybenie v procese, ktoré dosahuje intenzitu porušenia
práva na spravodlivé súdne konanie, pričom to môže spočívať aj v deficitoch v dokazovaní
(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov
a pod.).“]. K posudzovaniu a hodnoteniu procesu dokazovania musia súdy vyššej inštancie
v konaniach o opravných prostriedkoch pristupovať individuálne. Ak by sa všeobecný súd
v procese dokazovania v sporovom konaní dopustil takej chyby, ktorej následkom by bol
výsledok konania (rozhodnutie vo veci samej) poznačený porušením niektorej
z inštitucionálnych požiadaviek práva na spravodlivé prejednanie veci, je povinnosťou
dovolacieho súdu takúto chybu konania preskúmať na podklade dovolania podaného
z dôvodu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Pritom je potrebné v prvom rade
vychádzať z obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
28. Nad rámec všeobecných záverov ústavný súd dodáva, že v sťažovateľovom spore
však aj podľa jeho názoru nevyhovenie návrhom na vykonanie dokazovania nemalo
za následok, že by konanie pred okresným súdom a krajským súdom bolo zmätočné
a závery súdov neudržateľné, resp. nepreskúmateľné. Námietky prednášané sťažovateľom
možno hodnotiť ako kritiku v dôsledku jeho neúspechu v konaní, pričom sťažovateľ ako
žalobca v spore bol povinný preukázať vo vzťahu proti žalovaným všetky predpoklady
vzniku škody, za ktorú mali podľa jeho mienky zodpovedať. Z materiálneho hľadiska dostal
sťažovateľ odpoveď na otázku, prečo žalovaní nie sú zodpovední za vznik škody, ktorej
existencia bola v konaní preukázaná, a to jednak z dôvodu, že žalovaný 1 nebol
prevádzkovateľom distribučnej siete, a preto nebol ani pasívne vecne legitimovaný,
a žalovaný 2 bol síce subjektom zodpovedným za verejnú elektrickú sieť, avšak zodpovedal
len za úsek končiaci elektrickou prípojkou koncového odberateľa. Za vnútorné rozvody, ich
vedenie a aj napojenie je zodpovedný vlastník domu, v ktorom sú inštalované. Okresný súd
vykonal rozsiahle dokazovanie, sťažovateľom navrhované doplnenie dokazovania
výsluchmi ďalších svedkov a pribratím ďalšieho znalca do konania malo podľa názoru súdu
slúžiť na preukázanie skutočností, ktoré ale v konaní neboli sporné. Odvolací súd potvrdil
záver okresného súdu s tým, že vykonanie ďalšieho dokazovania nie je hospodárne, keďže
od odpojenia nehnuteľnosti sťažovateľa od distribučnej sústavy žalovaného 2 uplynula
značná doba. Ústavný súd zhrnul tieto závery odvolacieho súdu iba pre komplexné
pochopenie veci.
29. Druhý dovolací dôvod sťažovateľ podradil pod § 421 ods. 1 písm. b) CSP, teda
vyčítal odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie veci. Konkrétne nastolil právnu
otázku, ktorá podľa jeho názoru v praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená, a to: „či
vnútorná inštalácia domu pani (susediaci dom, pozn.), na ktorej boli zabudnuté
vodiče pôvodnej prípojky domu žalobcu, bola bezpečná tak, aby ho bolo možné pripojiť cez
prípojku na verejnú sieť - v zmysle § 16 zákona č. 79/1957 Zb. v znení účinnom od
1.1.1972.“
30. Najvyšší súd uviedol, že takto formulovaná dovolacia otázka, prihliadnuc pritom
aj na obsah celého dovolania podaného sťažovateľom, nie je spôsobilou naplniť požiadavky
na správne formulovanie právnych otázok riešených dovolacím súdom. Ústavný súd
vyjadruje úplný súhlas so záverom najvyššieho súdu, pretože vôbec nejde o právnu otázku,
ale o špecifickú skutkovú otázku.
31. Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že podľa dovolacích námietok
formulovaných sťažovateľom v dovolacom konaní rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým
bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté, nezasiahlo do sťažovateľových základných práv
v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. V tomto zmysle preto nemožno uvažovať ani o porušení čl. 47
ods. 3 ústavy, pretože ústavný súd neidentifikoval, že by došlo k narušeniu rovnosti
účastníkov konania. Nevykonanie dôkazu navrhovaného účastníkom konania samo osebe
neznamená, že došlo k zvýhodneniu druhej strany konania, ak na takýto postup bol zákonný
postup a príslušný súd tento postup aj legitímne zdôvodnil.
32. Keďže nebolo identifikované porušenie sťažovateľom označených základných
práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy, ktoré obsahovo zodpovedajú aj právu v zmysle
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie sťažovateľ rovnako namietal v súvislosti s týmito
základnými právami garantovanými ústavou, nemožno vysloviť ani porušenie uvádzaného
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
33. Vo vzťahu k označenému základnému právu vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy ústavný súd uvádza, že sťažovateľ porušenie tohto článku namietal v kontexte
s tvrdeným porušením už uvedených základných práv, s ktorým sa ústavný súd nestotožnil.
Z tohto dôvodu nebolo možné uvažovať ani o následnom porušení základného práva
sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
34. Obsahom podanej ústavnej sťažnosti bola aj požiadavka na vyslovenie porušenia
čl. 40 ústavy, z ktorého sťažovateľ vyvodil základné právo na ochranu zdravia.
Systematicky je toto právo zaradené do druhej hlavy a piateho oddielu ústavy medzi
hospodárske, sociálne a kultúrne práva. Článok 40 ústavy obsahuje právo na ochranu
zdravia v kontexte poskytovania zdravotnej starostlivosti a podmienok na jej poskytnutie.
Sťažovateľova konštrukcia postavená na argumente, že v základnom konaní žiadal
o priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej na zdraví, ktorá mu nebola priznaná,
a z tohto dôvodu bolo zasiahnuté aj do jeho práva na ochranu zdravia, nie je správna, keďže
v tomto ustanovení je ochrana zdravia chápaná ako právo na poskytnutie zdravotnej
starostlivosti, nie ako kompenzácia za poškodenie zdravia: „Zo zaradenia práva na ochranu
zdravia spolu s právom na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na náklady zdravotného
poistenia k hospodárskym a sociálnym právam možno vyvodiť účel týchto dvoch základných
práv. Je ním hospodársky a sociálny rozmer práva na ochranu zdravia, zaručenie
dostupnosti zdravotníckej starostlivosti pre každého na základe zdravotného poistenia,
ktorého náklady sa uhrádzajú zo zdravotného poistenia v zákonom určenom rozsahu.“
[DRGONEC, J. Ústavné základy medicínskeho výskumu zahŕňajúceho pokus na človeku.
In: HUMENÍK, I., INOCENT-MÁRIA, V., SZANISLÓ (eds.) Biomedicínsky výskum
právne, eticky, filozoficky. Bratislava : EuroKódex, 2012, s. 160.].
35. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
36. Na základe uvedeného ústavný súd musel ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti
namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 ústavy v spojení s právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú, pretože neidentifikoval žiadne
porušenie sťažovateľom označených práv.
III.3 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 10 C 203/2010, krajským súdom pod sp. zn. 8 Co 479/2016 a najvyšším
súdom pod sp. zn. 3 Cdo 154/2019
37. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s právom na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom
pod sp. zn. 3 Cdo 154/2019 ústavný súd poukazuje na vlastnú konštantnú judikatúru podľa
ktorej, podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu
tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď
namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 116/02, IV. ÚS 637/2013).
Ak v čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať
k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietne ako
zjavne neopodstatnenú (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej
ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý
ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03).
Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie
o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009). V čase podania ústavnej sťažnosti bola sťažovateľova
vec právoplatne rozhodnutá, čím bola jeho právna neistota odstránená, preto nemožno
ústavnej sťažnosti vyhovieť ani v tejto časti. Ústavný súd preto odmietol ústavnú sťažnosť
sťažovateľa pre namietané porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým konaním ako zjavne neopodstatnenú.
38. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok už pri jej
predbežnom prerokovaní, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci
stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu