Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 557/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava

Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného advokátkou

JUDr. Jarmilou Funtovou, Piaristická 2, Nitra, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa , , , a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. -193 zo 16. mája 2016,

rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 27. septembra 2018 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -294 z 27. februára 2020

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2020

doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20

ods. 1, , , a (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -193 zo 16. mája 2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného

súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 27. septembra 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -294

z 27. februára 2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ

vystupoval v procesnom postavení žalobcu proti žalovanému v prvom rade

Západoslovenskej energetike a. s. (ďalej aj „žalovaný 1“) a žalovanému v druhom rade

Západoslovenskej distribučnej, a. s. (ďalej aj „žalovaný 2“, spolu ďalej aj „žalovaní“),

z titulu zaplatenia náhrady škody pozostávajúcej z náhrady za bolesť a sťaženie

spoločenského uplatnenia a stratu na zárobku z dôvodu, že utrpel pri rekonštrukčných

prácach na vlastnej nehnuteľnosti – rodinnom dome úraz, ktorý mali spôsobiť žalovaní 1 a 2

zanedbaním svojich povinností vyplývajúcich zo o energetike

a o zmene o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov v znení účinnom do 31. decembra 2004 pri zrušení elektrickej

prípojky.

3. Napadnutým rozhodnutím okresného súdu bola žaloba sťažovateľa zamietnutá

z dôvodu, že sťažovateľ nepreukázal porušenie právnej povinnosti žalovaných, ktoré by

malo za následok vznik škody. Krajský súd napadnutým rozhodnutím rozhodnutie súdu

prvej inštancie potvrdil, pričom uviedol, že žalovaný 1 nie je pasívne vecne legitimovaný

v tomto spore. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, ktorého

prípustnosť odvodil z

v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a z .

4. Napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľa

odmietnuté podľa v časti, v ktorej namietal existenciu procesnej vady

konania v zmysle , a vo zvyšnej časti podľa .

5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti napáda rozhodnutia všeobecných súdov

na všetkých stupňoch konania. Rozsiahlo spochybňuje závery okresného súdu potvrdené

krajským súdom, pričom namieta, že okresný súd nevykonal všetky ním navrhované

dôkazy, rozhodoval výlučne v prospech žalovaných, obe napadnuté rozhodnutia sú

nedostatočne odôvodnené a právne závery v nich vyjadrené sú mylné. Okrem toho napáda

aj dĺžku konania ako celok, ktoré trvalo takmer 10 rokov až po právoplatné rozhodnutie

dovolacieho súdu.

6. Porušenie sťažovateľ odvodzuje od zníženia svojich príjmov

a sťaženia svojho spoločenského uplatnenia následkom úrazu, ktoré ale nebolo

kompenzované, čím bolo neprijateľne zasiahnuté do jeho majetkovej sféry. Z

sťažovateľ odvodil nárok na ochranu svojho zdravia, keďže v napadnutých konaniach došlo

ku škode na jeho zdraví. Napokon sa sťažovateľovi podľa jeho názoru nedostalo ani súdnej

ochrany podľa , všeobecné súdy zvýhodnením žalovaných porušili aj

základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa a z dôvodu

neprimerane dlhého súdneho konania bolo zasiahnuté aj do základného práva sťažovateľa

podľa . Z uvedeného sťažovateľ odvodil aj porušenie svojho práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

7. V petite ústavnej sťažnosti sťažovateľ žiada o vyslovenie porušenia v záhlaví

uvedených práv, a to napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré žiada zmeniť tak,

aby zrušilo napadnuté rozhodnutie krajského súdu a vec vrátilo krajskému súdu späť

na konanie, ktorého výsledkom bude rozhodnutie vo veci samej v prospech sťažovateľa.

Okrem toho žiada aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 7 500 eur za zbytočné

prieťahy v konaní.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

11. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

14. Podľa každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného

poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke

pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

17. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

19. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že jej podstatou je

tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa ,

základného práva na ochranu zdravia podľa , základného práva na súdnu

ochranu aj základného práva na rovnosť účastníkov konania a základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu a krajského súdu, keďže zrušenia oboch týchto rozhodnutí sa

sťažovateľ domáha.

20. V ústavnej sťažnosti označil sťažovateľ za porušovateľa označených práv aj

okresný súd a napadnuté rozhodnutie okresného súdu. Z tohto dôvodu ústavný súd ustálil

predmet ústavnej sťažnosti tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia. K porušeniu

sťažovateľom označených práv malo podľa jeho mienky dôjsť tým, že všeobecné súdy

odmietli vykonať ním navrhované dôkazy a jeho vec nesprávne právne posúdili, čo malo

za následok jeho neúspech v spore a neprípustné zvýhodnenie žalovaných. Odôvodnenie

napadnutých rozhodnutí je nedostatočné. Z dôvodu tvrdených prieťahov v konaní žiada

vysloviť aj porušenie základného práva podľa a priznať primerané

finančné zadosťučinenie.

III.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20

ods. 1, , a a práva podľa dohovoru

napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu

21. Sťažovateľova argumentácia smerujúca proti napadnutým rozhodnutiam

okresného súdu a krajského súdu je založená na nevykonaní dôkazov v jeho prospech

a na nesprávnom právnom posúdení veci. Rovnaké námietky vzniesol a uplatnil sťažovateľ

aj v dovolacom konaní, pričom prípustnosť dovolania odvodil od existencie vady

zmätočnosti podľa a od nesprávneho právneho posúdenia veci podľa

. Ústavný súd konštatuje, že v tejto časti ústavnej sťažnosti nemá

právomoc na opätovné posúdenie tých istých argumentov, ktoré mohli byť (a aj boli)

predmetom prieskumu v dovolacom konaní, ktoré sťažovateľ aj inicioval (§ 132 ods. 1

). Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu okresného súdu ústavný

súd navyše uvádza, že sťažovateľ mal k dispozícii riadny opravný prostriedok (odvolanie),

ktorý aj využil.

22. Vzhľadom na to, že je úlohou nielen ústavného súdu, ale aj všeobecných súdov

poskytovať ochranu základným právam, ústavný súd v duchu zásady sebaobmedzenia

s ohľadom na princíp subsidiarity odmietol ústavnú sťažnosť z uvedených dôvodov (bod 21

tohto odôvodnenia) podľa pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie ( ).

III.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20

ods. 1, , a a práva podľa dohovoru

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

23. Ústavný súd, skôr ako pristúpi k ústavnoprávnemu prieskumu sťažovateľovej

veci, musí skonštatovať, že podaná ústavná sťažnosť napriek tomu, že bola spísaná

advokátom, nespĺňa po formálnej ani obsahovej stránke kritériá podania vykonaného

advokátom ako kvalifikovanou osobou znalou práva. Obsahovo v nej absentuje dostatočná

ústavnoprávna argumentácia, petit ústavnej sťažnosti tak, ako je formulovaný, je v podstate

nevykonateľný a ústavná sťažnosť pôsobí ako ďalší riadny opravný prostriedok proti

rozhodnutiam okresného súdu, ako aj krajského súdu, pretože iba rozsiahlo spochybňuje

skutkový stav zistený všeobecnými súdmi. Napriek uvedeným nedostatkom ústavný súd

preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu v kontexte označených práv.

24. Sťažovateľ vecne nespochybňuje odôvodnenie ani právne závery najvyššieho

súdu vo vzťahu k ním podanému dovolaniu, rozporuje najmä skutkové, ale aj právne závery

rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, ktoré viedli k nevyhoveniu jeho žalobe.

Petitom podanej ústavnej sťažnosti sa domáha, aby najvyšší súd zaviazal krajský súd

na vyhovenie žalobe podanej sťažovateľom. Sťažovateľ v podstate ústavnou sťažnosťou

sleduje svoj úspech v základnom súdnom konaní, ktorý ale ani v prípade vyslovenia

porušenia základných práv sťažovateľa, nie je zaručený. Je potrebné si uvedomiť,

že vo vzťahu medzi všeobecnými súdmi a ústavným súdom ide o dva oddelené systémy

súdnej ochrany, pričom je podstatné, že ústavný súd nerozhoduje ako ďalšia inštancia

v spore sťažovateľa, ale hodnotí postup všeobecných súdov z hľadiska sťažovateľom

označených ústavných práv a práv vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, to však výlučne

v rozsahu a z dôvodov uplatnených v ústavnej sťažnosti.

25. V uvedenom rozsahu podrobil ústavný súd prieskumu aj dovolacie konanie,

ktorého výsledkom je napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu. Dovolanie podané

sťažovateľom bolo založené na tvrdenej existencii vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f)

, ktorú sťažovateľ dôvodil nevykonaním dôkazov, ktoré počas konania navrhoval, ako

aj nepreskúmateľnosťou rozhodnutí súdov nižších stupňov. Sťažovateľom navrhované

dôkazy mali preukázať, že žalovaní porušili svoju prevenčnú povinnosť, resp. povinnosť

odpojiť elektrickú prípojku k jeho domu tak, aby nedochádzalo k vzniku ďalších škôd.

Sťažovateľ zastával názor, že jeho dom nie je pripojený na verejnú elektrickú prípojku,

pričom pri vykonávaní stavebných prác na jeho dome bol zasiahnutý elektrickým prúdom

prostredníctvom vedenia, ktorým prechádzal elektrický prúd.

26. S týmto dovolacím dôvodom sa najvyšší súd vysporiadal tak, že skonštatoval:

„V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa ustálil názor, podľa ktorého nedostatočné

zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne

vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je vadou konania v zmysle

(, , , , ,

, ). Súlad tohto právneho názoru s Slovenskej

republiky posudzoval ústavný súd, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti

(, ).“ K tvrdenej nepreskúmateľnosti odkázal najvyšší súd na

stanovisko R 2/2016, v zmysle ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu

zmätočnosti len výnimočne, ak napadnuté rozhodnutie neobsahuje zásadné vysvetlenie

dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu.

27. K uvedenému záveru najvyššieho súdu považuje ústavný súd za potrebné

poznamenať, že ho nie je možné úplne absolutizovať [porov. napr. uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 28. novembra 2019: „Dovolaním podaným v zmysle § 420

písm. f) možno namietať len pochybenie v procese, ktoré dosahuje intenzitu porušenia

práva na spravodlivé súdne konanie, pričom to môže spočívať aj v deficitoch v dokazovaní

(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov

a pod.).“]. K posudzovaniu a hodnoteniu procesu dokazovania musia súdy vyššej inštancie

v konaniach o opravných prostriedkoch pristupovať individuálne. Ak by sa všeobecný súd

v procese dokazovania v sporovom konaní dopustil takej chyby, ktorej následkom by bol

výsledok konania (rozhodnutie vo veci samej) poznačený porušením niektorej

z inštitucionálnych požiadaviek práva na spravodlivé prejednanie veci, je povinnosťou

dovolacieho súdu takúto chybu konania preskúmať na podklade dovolania podaného

z dôvodu zmätočnosti podľa . Pritom je potrebné v prvom rade

vychádzať z obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

28. Nad rámec všeobecných záverov ústavný súd dodáva, že v sťažovateľovom spore

však aj podľa jeho názoru nevyhovenie návrhom na vykonanie dokazovania nemalo

za následok, že by konanie pred okresným súdom a krajským súdom bolo zmätočné

a závery súdov neudržateľné, resp. nepreskúmateľné. Námietky prednášané sťažovateľom

možno hodnotiť ako kritiku v dôsledku jeho neúspechu v konaní, pričom sťažovateľ ako

žalobca v spore bol povinný preukázať vo vzťahu proti žalovaným všetky predpoklady

vzniku škody, za ktorú mali podľa jeho mienky zodpovedať. Z materiálneho hľadiska dostal

sťažovateľ odpoveď na otázku, prečo žalovaní nie sú zodpovední za vznik škody, ktorej

existencia bola v konaní preukázaná, a to jednak z dôvodu, že žalovaný 1 nebol

prevádzkovateľom distribučnej siete, a preto nebol ani pasívne vecne legitimovaný,

a žalovaný 2 bol síce subjektom zodpovedným za verejnú elektrickú sieť, avšak zodpovedal

len za úsek končiaci elektrickou prípojkou koncového odberateľa. Za vnútorné rozvody, ich

vedenie a aj napojenie je zodpovedný vlastník domu, v ktorom sú inštalované. Okresný súd

vykonal rozsiahle dokazovanie, sťažovateľom navrhované doplnenie dokazovania

výsluchmi ďalších svedkov a pribratím ďalšieho znalca do konania malo podľa názoru súdu

slúžiť na preukázanie skutočností, ktoré ale v konaní neboli sporné. Odvolací súd potvrdil

záver okresného súdu s tým, že vykonanie ďalšieho dokazovania nie je hospodárne, keďže

od odpojenia nehnuteľnosti sťažovateľa od distribučnej sústavy žalovaného 2 uplynula

značná doba. Ústavný súd zhrnul tieto závery odvolacieho súdu iba pre komplexné

pochopenie veci.

29. Druhý dovolací dôvod sťažovateľ podradil pod , teda

vyčítal odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie veci. Konkrétne nastolil právnu

otázku, ktorá podľa jeho názoru v praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená, a to: „či

vnútorná inštalácia domu pani (susediaci dom, pozn.), na ktorej boli zabudnuté

vodiče pôvodnej prípojky domu žalobcu, bola bezpečná tak, aby ho bolo možné pripojiť cez

prípojku na verejnú sieť - v zmysle v znení účinnom od

1.1.1972.“

30. Najvyšší súd uviedol, že takto formulovaná dovolacia otázka, prihliadnuc pritom

aj na obsah celého dovolania podaného sťažovateľom, nie je spôsobilou naplniť požiadavky

na správne formulovanie právnych otázok riešených dovolacím súdom. Ústavný súd

vyjadruje úplný súhlas so záverom najvyššieho súdu, pretože vôbec nejde o právnu otázku,

ale o špecifickú skutkovú otázku.

31. Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že podľa dovolacích námietok

formulovaných sťažovateľom v dovolacom konaní rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým

bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté, nezasiahlo do sťažovateľových základných práv

v zmysle . V tomto zmysle preto nemožno uvažovať ani o porušení

ods. 3 , pretože ústavný súd neidentifikoval, že by došlo k narušeniu rovnosti

účastníkov konania. Nevykonanie dôkazu navrhovaného účastníkom konania samo osebe

neznamená, že došlo k zvýhodneniu druhej strany konania, ak na takýto postup bol zákonný

postup a príslušný súd tento postup aj legitímne zdôvodnil.

32. Keďže nebolo identifikované porušenie sťažovateľom označených základných

práv podľa , , ktoré obsahovo zodpovedajú aj právu v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie sťažovateľ rovnako namietal v súvislosti s týmito

základnými právami garantovanými , nemožno vysloviť ani porušenie uvádzaného

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

33. Vo vzťahu k označenému základnému právu vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

ústavný súd uvádza, že sťažovateľ porušenie tohto článku namietal v kontexte

s tvrdeným porušením už uvedených základných práv, s ktorým sa ústavný súd nestotožnil.

Z tohto dôvodu nebolo možné uvažovať ani o následnom porušení základného práva

sťažovateľa podľa .

34. Obsahom podanej ústavnej sťažnosti bola aj požiadavka na vyslovenie porušenia

, z ktorého sťažovateľ vyvodil základné právo na ochranu zdravia.

Systematicky je toto právo zaradené do druhej hlavy a piateho oddielu medzi

hospodárske, sociálne a kultúrne práva. Článok 40 obsahuje právo na ochranu

zdravia v kontexte poskytovania zdravotnej starostlivosti a podmienok na jej poskytnutie.

Sťažovateľova konštrukcia postavená na argumente, že v základnom konaní žiadal

o priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej na zdraví, ktorá mu nebola priznaná,

a z tohto dôvodu bolo zasiahnuté aj do jeho práva na ochranu zdravia, nie je správna, keďže

v tomto ustanovení je ochrana zdravia chápaná ako právo na poskytnutie zdravotnej

starostlivosti, nie ako kompenzácia za poškodenie zdravia: „Zo zaradenia práva na ochranu

zdravia spolu s právom na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na náklady zdravotného

poistenia k hospodárskym a sociálnym právam možno vyvodiť účel týchto dvoch základných

práv. Je ním hospodársky a sociálny rozmer práva na ochranu zdravia, zaručenie

dostupnosti zdravotníckej starostlivosti pre každého na základe zdravotného poistenia,

ktorého náklady sa uhrádzajú zo zdravotného poistenia v zákonom určenom rozsahu.“

[DRGONEC, J. Ústavné základy medicínskeho výskumu zahŕňajúceho pokus na človeku.

In: HUMENÍK, I., INOCENT-MÁRIA, V., SZANISLÓ (eds.) Biomedicínsky výskum

právne, eticky, filozoficky. Bratislava : EuroKódex, 2012, s. 160.].

35. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

36. Na základe uvedeného ústavný súd musel ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti

namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 v spojení s právom podľa dohovoru napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú, pretože neidentifikoval žiadne

porušenie sťažovateľom označených práv.

III.3 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. , krajským súdom pod sp. zn. a najvyšším

súdom pod sp. zn.

37. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa v spojení s právom na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom

pod sp. zn. ústavný súd poukazuje na vlastnú konštantnú judikatúru podľa

ktorej, podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu

tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď

namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. , ).

Ak v čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať

k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietne ako

zjavne neopodstatnenú ( ), pretože konanie o takej

ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý

ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právu podľa dohovoru (m. m. ).

Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie

o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009). V čase podania ústavnej sťažnosti bola sťažovateľova

vec právoplatne rozhodnutá, čím bola jeho právna neistota odstránená, preto nemožno

ústavnej sťažnosti vyhovieť ani v tejto časti. Ústavný súd preto odmietol ústavnú sťažnosť

sťažovateľa pre namietané porušenie v spojení s dohovoru

napadnutým konaním ako zjavne neopodstatnenú.

38. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok už pri jej

predbežnom prerokovaní, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci

stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu