Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 40/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov Petra

Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpenej advokátkou JUDr. Danicou

Holováčovou, Čajakova 5, Košice, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 11. septembra 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej aj „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 11. septembra

2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“ alebo „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola

stranou v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v procesnom postavení

žalobkyne. Ako strana civilného sporového konania sa snažila o unesenie bremena tvrdenia,

ako aj dôkazného bremena. Zatiaľ čo bremeno tvrdenia môže podľa sťažovateľky strana

konania uniesť bez toho, aby jej v tom súd zabránil, bremeno dôkazu je najmä

pri svedeckých výpovediach možné uniesť jedine v tom prípade, pokiaľ to konajúci súd

umožní. Sťažovateľka nemala reálnu možnosť uniesť dôkazné bremeno, pretože výsluch

ňou navrhnutého svedka (manžela sťažovateľky), ktorý mal podporiť jej tvrdenia

o okolnostiach uzatvorenia zmluvy o pôžičke medzi sťažovateľkou a právnou

predchodkyňou žalovaných, súd prvej inštancie neodobril, čím ju uvrhol do stavu dôkaznej

núdze. Sťažovateľka výsluch tohto svedka navrhovala z dôvodu, že ako jej manžel zdieľal

so sťažovateľkou spoločnú domácnosť v čase poskytnutia pôžičky, teda musel mať o nej

vedomosť.

3. V predmetnom súdnom konaní pred všeobecnými súdmi sa riešila aj právna

otázka, či zmluva o pôžičke môže byť spôsobilým právnym titulom na prevod vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti, ktorá je v nej dostatočne zrozumiteľne a jasne konkretizovaná,

zmluva má písomnú formu a prejavy vôle zmluvných strán sa nachádzajú na jednej a tej

istej strane, pričom prejav vôle dlžníčky (v danom prípade ako prevodcu) bol úradne

osvedčený. Vo svojej podstate podľa sťažovateľky išlo o podmienený prevod vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti, teda existovala odkladacia podmienka vzťahujúca sa na nesplatenie

pôžičky riadne a včas. Pretože k vráteniu pôžičky nedošlo (čo bolo taktiež v konaní

nesporné), nastala tak hypotéza odkladacej podmienky a účinky zmluvy o pôžičke môžu byť

spôsobilé na prevod vlastníckeho práva. Takýto postup súdu a výklad prejavu vôle dlžníčky

by bol v súlade s teóriou preferencie platnosti právnych úkonov (napr. ).

4. Sťažovateľka uviedla, že súdy v rámci sústavy všeobecného súdnictva spolu

s dovolacím súdom tieto právne úvahy a priori odmietli bez toho, aby sa nad nimi vôbec

zamysleli. Takýto postup je podľa sťažovateľky prejavom prílišného formalizmu, ktorý

v materiálnom právnom štáte nemá miesto a ktorý zo svojej vlastnej podstaty upiera právo

na spravodlivé súdne konanie strán sporu.

5. Sťažovateľka argumentovala, že v konaní nebolo medzi stranami sporu sporné,

že k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke a reálnemu poskytnutiu pôžičky aj skutočne došlo.

Bolo preto pochybením súdov, že túto otázku posúdil ako spornú. Súdy všeobecného

súdnictva sa mali riadne zaoberať tézou, či zmluva o pôžičke nemôže mať za predpokladu

naplnenia hypotézy odkladacej podmienky tiež účinky zmluvy o prevode vlastníckeho

práva, ktorou môžu byť tradičné, menej tradične či dokonca inominátne zmluvy. Napokon

aj v zmysle sú k prevodu vlastníckeho práva spôsobilé

aj iné zmluvy v zmysle dohody účastníkov.

6. Spravujúc sa základným ústavnoprávnym princípom ‒čo nie je zakázané,

je dovolené ‒nie je potom podľa názoru sťažovateľky možné bez ďalšieho odmietnuť

priznať ľubovoľnej súkromnoprávnej zmluve status zmluvy o prevode vlastníckeho práva.

Vždy v danom prípade treba skúmať, či boli naplnené formálne podmienky (ktoré,

ako tvrdíme, boli) a či teda vôľa a jej prejav mohli smerovať k účinkom v podobe prevodu

vlastníckeho práva, čo pri splnení hypotézy odkladacej podmienky v danom prípade mohlo

nastať. V takom prípade by právnym titulom prevodu vlastníckeho práva, ktorý by bol

spôsobilý na zavkladovanie, bola samotná zmluva o pôžičke, pričom o úmysle previesť

spornú nehnuteľnosť by jednoznačne svedčila neskôr uzatvorená zmluva o budúcej zmluve,

v ktorej zosnulá dlžníčka výslovne deklaruje snahu previesť vlastnícke právo. Nevykonanie

sťažovateľkou navrhovaného výsluchu svedka neumožnilo podporiť túto tézu,

čo v konečnom dôsledku zasiahlo do práva na spravodlivé súdne konanie.

7. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dovolacieho súdu pôsobí podľa

sťažovateľky nepresvedčivo, zmätočne a je ako celok nepreskúmateľné a nezákonné,

pričom právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné atribúty

spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva aj ústavného súdu (napr. , ).

8. Sťažovateľka zastáva názor, že je nutné apelovať aj na to, že právo a jeho prejavy

navonok by mali byť aj spravodlivé. V konaní nebolo sporné, že sťažovateľka reálne

poskytla pôžičku a že dlžníčka ju reálne prijala, bol preukázaný aj obsah dohody medzi

veriteľkou (sťažovateľkou) a dlžníčkou, v zmysle ktorej pre prípad nevrátenia pôžičky

sa sťažovateľka stane vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti. Úplné opomenutie tohto

aspektu evokuje odopretie spravodlivosti a zmluvnej voľnosti ako základného

súkromnoprávneho princípu, ktorým sa sťažovateľka v čase uzatvárania zmluvy o pôžičke

spravovala.

9. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„I. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.:

zo dňa 11. septembra 2019 porušil základné právo , ,

bytom na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. septembra 2019,

sp. zn.: zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

III. , , bytom priznáva

náhradu trov právneho zastúpenia v sume 415,51,- EUR, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej

republiky povinný vyplatiť na účet advokátky JUDr. Danice Holováčovej so sídlom

v Košiciach, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

13. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

14. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (m. m. , , , , ).

16. Podľa (obdobne listiny) každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

18. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v (obdobne listiny)

ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru

(). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

19. Pri prieskume ústavnej sťažnosti úlohou ústavného súdu v súlade so svojou

konštantnou judikatúrou nie je preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov v prípade,

ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť

konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného súdu,

aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené základné právo alebo

sloboda strany sporu pred všeobecným súdom (m. m. , ,

, ).

20. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),

ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových

princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru,

je aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo strany

sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy,

aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. ,

, ). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež

vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,

neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

21. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať

a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred civilným súdom vrátane

dovolacích konaní (). V dovolacom konaní iniciovanom sťažovateľkou

ako dovolateľkou procesné podmienky upravoval v čase podania dovolania § 419 a nasl.

(ďalej aj ,P“).

22. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že samotná otázka

posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky

prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.

Inými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade

s ustanoveniami , ktoré v zmysle majú

ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho

z (obdobne dohovoru), v konečnom dôsledku nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľov ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

23. Sťažovateľka namieta, že napadnuté uznesenie je nespravodlivé,

nepreskúmateľné a arbitrárne, jeho odôvodnenie nezodpovedá požiadavkám na riadne

odôvodnenie rozhodnutia v takej miere, že bolo porušené základné právo sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

24. Sťažovateľka ako dovolateľka v dovolaní namietala existenciu vady zmätočnosti

[ ] z dôvodu, že odvolací súd nesprávnym procesným postupom porušil

jej právo na spravodlivý súdny proces, pokiaľ nenariadil súdu prvej inštancie dokazovanie

výsluchom svedka – manžela sťažovateľky, ktorý by dosvedčil pravdivosť tvrdení

sťažovateľky o okolnostiach uzatvorenia zmluvy o pôžičke, ktorú uzatvorila právna

predchodkyňa žalovaných, a pre prípad, že k vráteniu pôžičky nedôjde, zaviazala

sa previesť svoj podiel na dotknutej nehnuteľnosti na sťažovateľku.

25. V úvodnej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd zdôraznil metodologický

postup preskúmavania každého dovolania a uviedol, že v prvej etape preskúmava procesnú

prístupnosť dovolania a k posúdeniu opodstatnenosti dovolania sa dostáva len v prípade

záveru, že dovolanie je prípustné. Dovolanie je pritom prípustné, ak jeho prípustnosť

vyplýva z a .

26. Najvyšší súd v ďalšom preskúmal procesnú prípustnosť dovolania pre namietanú

procesnú vadu zmätočnosti podľa a uviedol, že hlavnými znakmi tejto

procesnej vady sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup

súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

27. K sťažovateľkou namietanej procesnej vade zmätočnosti najvyšší súd poukazom

na svoju judikatúru uvedenú v bode 13 odôvodnenia napadnutého uznesenia zdôraznil,

že nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady

zmätočnosti; rozhodujúce je výlučne zistenie dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade

skutočne došlo.

28. K namietanej vade zmätočnosti pre pochybenie v procese obstarávania dôkazov

najvyšší súd v bode 15 napadnutého uznesenia predovšetkým poukázal na svoje rozhodnutie

R 125/1999, v zmysle ktorého pokiaľ súd nevykonal v priebehu civilného konania všetky

navrhované dôkazy alebo nevykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností,

nemožno to považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných

oprávnení strany. Najvyšší súd teda presvedčivo vysvetlil, že ak súd v priebehu konania

nevykonal všetky navrhované dôkazy, nemožno to považovať za odňatie možnosti konať

pred súdom. Nová právna úprava civilného sporového konania na samej podstate týchto

skorších právnych záverov najvyššieho súdu nič nezmenila, a preto najvyšší súd dospel

k právnemu názoru, že nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420

písm. f) nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie stranou navrhnutého

dôkazu alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.

29. Nad rámec uvedených právnych záverov najvyšší súd napokon skonštatoval,

že sťažovateľkou navrhovaný výsluch svedka o okolnostiach uzatvorenia zmluvy o pôžičke

bol aj podľa jeho názoru nadbytočný, pretože táto zmluva a ani zmluva o budúcej zmluve

nemôžu byť titulom nadobudnutia vlastníckeho práva a iný titul nadobudnutia vlastníckeho

práva sťažovateľka v konaní nepreukázala.

30. Prihliadajúc na relevantné časti napadnutého uznesenia, ústavný súd konštatuje,

že najvyšší súd sa ako dovolací súd v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne

akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s námietkou sťažovateľky, ktorou odôvodňovala

prípustnosť dovolania podľa . Najvyšší súd sa s dovolacou

argumentáciou sťažovateľky nestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol ako smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné [ ].

31. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa najvyšší súd neodmietol zaoberať

mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľky, jej dovolanie riadne preskúmal,

no keďže dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania nezistil, následne sformuloval svoj

právny záver o neprípustnosti podaného mimoriadneho opravného prostriedku a rozhodol

o ňom spôsobom, ktorý mu prostredníctvom

vyslovene umožňuje. Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup najvyššieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,

pozn.) nemajúci oporu v procesných kódexoch.

32. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

33. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2020

Mojmír Mamojka

predseda senátu