Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 430/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2012

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu

Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti Ing. M. Č., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. V.,

CSc., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3

, ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 9. marca 2011 takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. M. Č. na súdnu ochranu podľa a 3

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 9. marca 2011 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 9. marca 2011

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť Ing. M. Č. trovy právneho

zastúpenia v sume 130,90 € (slovom stotridsať eur a deväťdesiat centov) na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. M. V., CSc., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2011

doručená sťažnosť Ing. M. Č., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. M. V., CSc., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods.

1 a 3 (ďalej len „“), ako aj práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 9. marca

2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ «podal 5. októbra 2007

na Okresnom súde Bratislava II... návrh na uloženie povinnosti na náhradu škody

spôsobenej „rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom“, ktorým

sa domáhal, aby súd uložil Slovenskej republike, za ktorú koná Ú. Slovenskej republiky,

povinnosť nahradiť mu škodu vo výške 456.000,- Sk, ako náhradu zisku, ktorý

navrhovateľovi ušiel v dôsledku „nesprávneho rozhodnutia a predchádzajúceho úradného

postupu“ k. Okresného úradu B. č. V-34101/98 zo dňa 1. 7. 1999, ktorým bol zamietnutý

návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

Predmetné rozhodnutie k. Okresného úradu B. (ďalej len „katastrálny úrad“) bolo

zrušené právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. zo dňa 9. 6.

2005.».

Okresný súd B. (ďalej len „okresný súd“) rozhodol vo veci sťažovateľa rozsudkom

sp. zn. zo 7. júna 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že zastavil

konanie v časti, v ktorej vzal sťažovateľ návrh späť, a vo zvyšku jeho návrh z dôvodu

premlčania zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom rozsudku

okresného súdu vytýkal najmä dve závažné pochybenia. Prvé pochybenie spočívalo podľa

sťažovateľa v tom, že okresný súd na jednej strane konštatoval, že «podľa právoplatného

rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, ktorý rozsudkom č. -9 zo dňa

9. 6. 2005 zrušil rozhodnutie k. a vec mu vrátil na nové konanie „napadnuté rozhodnutie

nezodpovedá zákonu, nakoľko bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového

stavu a z tohto dôvodu je nepreskúmateľné“, ale na druhej strane... pre začiatok plynutia

subjektívnej premlčacej lehoty vzal do úvahy výlučne len porušenie zákona spočívajúce v

nedodržaní lehoty pre rozhodnutie k. a nevzal do úvahy aj nasledujúci postup k., ktorý

„nezodpovedal zákonu“.». Druhé pochybenie okresného súdu spočívalo podľa sťažovateľa

v tom, že rozsudok okresného súdu vychádzal „z nesprávneho právneho predpisu

ustanovujúceho objektívnu premlčaciu dobu pre nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom. Takým právnym predpisom v skutočnosti nie je všeobecné

ustanovenie ..., ale špeciálne ustanovenie

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo

jeho nesprávnym úradným postupom...“.

Krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdil rozsudok okresného súdu, pričom sa

v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením, a teda sťažovateľom vytýkané nedostatky

prvostupňového rozhodnutia nielen neodstránil, ale podľa jeho názoru pridal ďalšie dve

nové pochybenia. Krajský súd „celkom opomenul, že rozhodnutie k. bolo zrušené nielen pre

jeho omeškanie, ale hlavne preto, že vychádzalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu,

že malo byť vydané nielen skôr, ale hlavne malo byť opačné a návrh na vklad nemalo

zamietnuť ale mu malo vyhovieť“. V tejto súvislosti krajský súd «v príkrom rozpore so

skutočnosťou tvrdí, že „rozhodnutie Okresného úradu B. zo dňa č. V-34101/98 nebolo

zrušené pre nezákonnosť, ale bolo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9. 6. 2005

č. k. -9 zrušené a vrátené Okresnému úradu B., k. vrátené na nové

konanie“».

Vzhľadom na uvedené považuje sťažovateľ rozsudok krajského súdu za zmätočný,

založený na nezrozumiteľnej argumentácii „o údajnej chýbajúcej nezákonnosti rozhodnutia

k. zrušeného Krajským súdom v Bratislave...“ a arbitrárny najmä v otázke, ktorý „právny

predpis má byť aplikovaný na posúdenie dĺžky objektívnej premlčacej doby pre nárok na

náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom“. Krajský súd v danej veci na

posúdenie premlčacej doby aplikoval , a teda dospel k

nesprávnemu právnemu záveru, že objektívna premlčacia doba v prípade uplatňovania

náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je trojročná.

Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie uviedol šesť dôvodov, pre ktoré sa má podľa

jeho názoru v jeho veci aplikovať o zodpovednosti

za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom

(ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“), podľa ktorého sa desaťročná objektívna

premlčacia doba vzťahuje aj na prípady uplatnenia náhrady škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom:

- ustanovenie § 22 upravujúce premlčanie je v rámci zákona o zodpovednosti

za škodu zaradené v jeho tretej časti, a preto sa vzťahuje na konanie o náhrade škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj na konanie o náhrade škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom;

- uvedený názor vyplýva aj zo samotného znenia ustanovenia § 22 zákona

o zodpovednosti za škodu, ktoré znie: „Právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa

premlčí...“, a teda sa vzťahuje tak na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,

ako aj na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom;

- k odlišnému stanoveniu objektívnej premlčacej doby nemožno dospieť ani pri

logickom výklade § 22 zákona o zodpovednosti za škodu, pretože „spoločnosť má

nepochybne rovnaký záujem na ochrane občanov pred každým nezákonným konaním

štátnych orgánov, bez ohľadu na to, či je to nezákonné rozhodnutie alebo nezákonný

postup“;

- v osobitnej časti dôvodovej správy k § 22 až § 24 zákona o zodpovednosti za škodu

sa uvádza, že „tak subjektívna ako aj objektívna premlčacia doba stanovená jednotne pre

konanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ako aj pre konanie

o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím“;

- takmer zhodné s § 22 zákona o zodpovednosti za škodu je znenie § 19 zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ktorým bol zákon o zodpovednosti za

škodu zrušený), ktorého druhý odsek znie:

„Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo

poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda;

to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.“

V dôvodovej správe k uvedeným ustanoveniam tohto zákona sa uvádza, že „Objektívna

premlčacia lehota je 10-ročná a začína plynúť odo dňa doručenia nezákonného rozhodnutia

poškodenému alebo osobám, ktoré môžu uplatniť nárok na náhradu škody v prospech

poškodeného alebo po jeho smrti alebo odo dňa, keď došlo k nesprávnemu úradnému

postupu. Objektívna premlčacia lehota neplynie, ak ide o škodu na zdraví.“;

- uvedený záver vyplýva aj z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 31. júla 1996, v ktorom sa uvádza:

„Vzhľadom na závery odvolacieho súdu, dôvody dovolania, a najmä na osobitnú úpravu

premlčania práva na náhradu škody zo zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím

o väzbe alebo treste v ust. (na rozdiel od všeobecne stanovenej

trojročnej subjektívnej a desaťročnej objektívnej premlčacej doby pri iných druhoch

zodpovednosti štátu podľa tohto zákona) bolo predovšetkým...“. Podľa názoru sťažovateľa

najvyšší súd v citovanom rozhodnutí označil objektívnu desaťročnú premlčaciu dobu za

všeobecne stanovenú pre všetky druhy zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona

o zodpovednosti za škodu.

Za závažné pochybenie krajského súdu sťažovateľ považuje aj jeho konštatovanie

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že „nedostatočné zistenie skutkového stavu,

na ktoré nadväzuje vydanie chybného rozhodnutia, ktoré nenadobudlo právoplatnosť, nie je

súčasťou nesprávneho úradného postupu. Akákoľvek činnosť alebo opomenutie štátneho

orgánu, ktoré sú v rozpore so zákonom, vrátane nevydania rozhodnutia, oneskoreného

vydania rozhodnutia alebo chybného zistenia skutkového stavu vedúceho k vydaniu

nezákonného rozhodnutia, ktoré sa nestalo právoplatným, má charakter nesprávneho

úradného postupu.“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namietal, že krajský súd neodôvodnil, prečo vznik

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je s týmto postupom v príčinnej

súvislosti.

Na základe uvedeného, poukazujúc na judikatúru ústavného súdu, ako aj judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva považuje sťažovateľ rozsudok krajského súdu

za arbitrárny a neodôvodnený, a preto z ústavného hľadiska neakceptovateľný.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví:

„1. Základné právo Ing. M. Č. na prerokovanie jeho veci nezávislým a nestranným

súdom podľa , ako aj podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom štátneho orgánu podľa , rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave č. -180 zo dňa 9. marca 2011 porušené bolo,

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. -180 zo dňa 9. marca 2011

v časti, ktorou bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. -135

zo dňa 7. júna 2010 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie,

3. Ing. M. Č. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000 eur (slovom:

dvetisíc euro), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu,

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť Ing. M. Č. trovy konania v sume

130,90 euro (slovom: stotridsať euro a deväťdesiat centov) do dvoch mesiacov

od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. M. V., CSc...“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, uznesením č. k. -20

z 9. novembra 2011 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právneho zástupcu sťažovateľa

a predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo

ústne pojednávanie. Predsedníčku krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa

vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predsedníčka krajského súdu oznámili,

že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka krajského súdu vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 360/11

z 28. novembra 2011, ktoré bolo doručené ústavnému súdu faxom 28. novembra 2011

a poštou 2. decembra 2011, uviedla, že sa stotožňuje s vyjadrením predsedníčky senátu

„4 Co“ krajského súdu, ktorá na dôvodoch svojho rozhodnutia trvá, a preto je toho názoru,

že k „žiadnemu porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľa nedošlo.“.

Právny zástupca sťažovateľa vo vyjadrení z 12. decembra 2011 (doručenom

ústavnému súdu 15. decembra 2011) uviedol, že nepovažuje za potrebné sa vyjadriť

k stanovisku krajského súdu, pretože uvedené stanovisko neobsahuje žiadny právny názor

ani žiadne vecné tvrdenie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia ústavný súd v zásade nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené

v jeho rozhodnutiach. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (mutatis mutandis , , ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov bolo úlohou ústavného súdu posúdiť

námietky sťažovateľa uplatnené v sťažnosti proti rozsudku krajského súdu, najmä

z hľadiska rešpektovania záruk vyplývajúcich mu z a 3 a

dohovoru.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou

na okresnom súde 8. októbra 2007 domáhal proti Slovenskej republike – Ú. Slovenskej

republiky (ďalej len „odporca“) zaplatenia sumy 456 000 Sk (15 136,43 €) z titulu náhrady

škody (ušlého zisku) spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nesprávnym úradným

postupom Okresného úradu Bratislava II, k. (ďalej len „katastrálny úrad“), ktorý o návrhu

právnej predchodkyne sťažovateľa na vklad vlastníckeho práva k bytu podanom 4. marca

1998 rozhodol až 18. augusta 2005 na základe rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Sp

159/2004 z 9. júna 2005, ktorým bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie katastrálneho

úradu o zamietnutí návrhu na vklad vlastníckeho práva č. ... z 1. júla 1999 (ďalej len

„rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vklad“). Osvedčenie o dedičstve bolo v prospech

sťažovateľa v katastri nehnuteľností následne zapísané až 18. januára 2006. Sťažovateľ v

podanej žalobe požadoval ušlý zisk za neuskutočnený prenájom predmetného bytu

vyčíslený za obdobie od 19. septembra 1999 do 18. januára 2006, počas ktorého bol byt

zapečatený a bolo mu znemožnené jeho užívanie.

Rozsudkom okresného súdu bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Vo vzťahu

ku vzniku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím katastrálneho úradu okresný súd

konštatoval, že v zmysle § 4 zákona o zodpovednosti za škodu rozhodnutie katastrálneho

úradu o zamietnutí návrhu na vklad nemožno považovať za právoplatné a ani

za vykonateľné rozhodnutie, na základe ktorého je možné vyvodzovať zodpovednosť

za škodu, a súčasne uviedol, že sťažovateľ požiadal odporcu len o predbežné prerokovanie

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, nie nezákonným rozhodnutím, čím

nesplnil ani zákonnú podmienku ustanovenú v § 9 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu.

Vo vzťahu ku škode spôsobenej nesprávnym úradným postupom katastrálneho úradu

okresný súd nárok sťažovateľa považoval za premlčaný uplynutím troch rokov odo dňa,

kedy bol katastrálny úrad v súlade so o katastri nehnuteľností

a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“) povinný rozhodnúť o návrhu na vklad

vlastníckeho práva, aplikujúc pritom všeobecné ustanovenia

o objektívnej premlčacej dobe. Na základe odvolania podaného sťažovateľom krajský súd

napadnutým rozhodnutím potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny, pričom

v odôvodnení svojho rozsudku sa v plnej miere stotožnil s argumentáciou súdu prvého

stupňa a na túto poukázal.

Podstatou sťažnosti sú tieto námietky sťažovateľa:

- Nesprávnosť právnych názorov krajského súdu vyjadrených v napadnutom

rozhodnutí, a to najmä pokiaľ ide o aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho

zákonníka upravujúcich premlčanie práva na náhradu škody (objektívnu premlčaciu dobu)

vo vzťahu k premlčaniu práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom. Podľa sťažovateľa je v jeho právnej veci možné aplikovať výlučne ustanovenia

špeciálneho zákona o zodpovednosti za škodu, ktorý podľa jeho názoru, rovnako ako

v prípade premlčania práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,

stanovuje aj na uplatnenie škody z nesprávneho úradného postupu desaťročnú objektívnu

premlčaciu dobu.

- Nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v časti, v ktorej krajský súd

konštatuje, že neexistuje príčinná súvislosť medzi vznikom škody (ušlého zisku)

a zmenšením majetku sťažovateľa.

- Zmätočnosť a nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu v časti odôvodnenia,

v ktorej krajský súd konštatuje, že rozhodnutie katastrálneho úradu o zamietnutí vkladu

nebolo rozsudkom sp. zn. z 9. júna 2005 zrušené pre nezákonnosť, ale bolo

„zrušené a vrátené Okresnému úradu Bratislava II, katastrálnemu odboru vrátené na nové

konanie“. Uvedené konštatovanie krajského súdu je podľa sťažovateľa v príkrom rozpore

so skutočnosťou, pretože uvedené rozhodnutie bolo v zmysle rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 9. júna 2005 zrušené pre nezákonnosť.

II.1 Relevantné ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu a zákona o katastri

nehnuteľností

Podľa § 1 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu štát zodpovedá za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred

štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom,

a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny

orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež

za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným

pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Podľa odseku 2 tohto

ustanovenia zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 2 zákona o zodpovednosti za škodu právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení

nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.

Podľa § 4 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu nárok na náhradu škody nemožno

uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť

nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody

viazaný. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno

uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez

ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku

(§ 3) zrušené alebo zmenené.

Podľa § 18 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu štát zodpovedá za škodu

spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie

uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Podľa

odseku 2 tohto ustanovenia zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 22 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu právo na náhradu škody podľa

tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je

podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia

doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia.

Podľa § 22 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu najneskôr sa toto právo premlčí

za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné

rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Podľa § 22 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu ak je potrebné nárok predbežne

prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti

do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynie.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu za škodu spôsobenú

rozhodnutím zodpovedá podľa tohto zákona Československá socialistická republika, ak

rozhodnutie vydal štátny orgán Československej socialistickej republiky; v ostatných

prípadoch zodpovedá Česká socialistická republika alebo Slovenská socialistická republika.

To isté platí aj vtedy, ak ide o škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Podľa

odseku 2 tohto ustanovenia v právnych vzťahoch upravených v tomto zákone vystupuje

v mene štátu ústredný orgán uvedený v § 9 ods. 1.

Podľa § 32 ods. 1 katastrálneho zákona správa katastra rozhodne o návrhu na vklad

do 30 dní odo dňa doručenia návrhu na vklad.

II.2 K ústavnej akceptovateľnosti právnych názorov vyjadrených v rozsudku

krajského súdu

Ústavný súd aj v posudzovanej veci rešpektuje svoj právny názor vyjadrený

v doterajšej judikatúre, podľa ktorého jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa

nie je posudzovanie právnej perfektnosti napadnutého rozhodnutia

všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov

a všeobecne záväzných právnych predpisov, a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (m. m.

), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného

práva priznaného spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať

ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach

zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na

súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej

kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Ďalej uviedol, že postup súdov

v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu

účastníka konania vyplývajúceho z . Napokon zdôraznil, že ochranu

základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný

súd súdnu ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv

účastníkov konania chránených zákonmi [napr. (ďalej len

„OSP“)] je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upraveného alebo

medzinárodnou zmluvou podľa (, ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je

v súlade s , čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu tejto

právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Článok 2 ods. 2 obsahuje ústavné pravidlo, v rámci ktorého každý orgán

verejnej moci vrátane štátnych orgánov sám (autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej

úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to, akým spôsobom prikročí k jeho výkladu v súlade

s princípom právneho štátu, ktorý je vyjadrený v citovanom článku . Ústavný príkaz,

ktorý je obsiahnutý v , je súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať

ústavné a zákonné normy tak, aby sa tento ústavný príkaz rešpektoval v celom vymedzenom

rozsahu. Uvedené ústavné pravidlo sa vzťahuje v celom rozsahu aj na ochranu základných

práv a slobôd, ktorú poskytujú orgány verejnej moci v rozsahu svojich kompetencií vrátane

základného práva na súdnu ochranu podľa .

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia k námietke sťažovateľa

o nesprávnej aplikácii všeobecných ustanovení o objektívnej

premlčacej dobe na uplatnenie nároku na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu

krajský súd uviedol: „Námietku premlčania vznesenú v konaní odporcom aj odvolací súd

považoval za takú, ktorá by v prípade dôvodnosti bránila súdu priznať navrhovateľovi

uplatňovaný nárok a s ktorou sa musí súd vysporiadať ako s prvoradou otázkou. Pri

posudzovaní rozhodnutia súdu prvého stupňa o vznesenej námietke premlčania sa stotožnil

s jeho záverom, že nemá osobitné ustanovenie o objektívnej dobe,

v ktorej sa premlčuje právo na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom

štátneho orgánu a že je treba na tento prípad aplikovať všeobecne platné ustanovenie § 106

ods. 2 Obč. zák. o premlčaní práva na náhradu škody, keďže zodpovedá úprave obsiahnutej

v a Pokiaľ ide o premlčanie práva na náhradu škody

v danom prípade ide o premlčaciu dobu kombinovanú, a to kratšiu subjektívnu a dlhšiu

objektívnu a ich začiatok plynutia je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie doby začínajú

plynúť, plynú a končia nezávisle od seba, avšak ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa

premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému plynie ešte druhá premlčacia doba. Platí

pritom, že subjektívna premlčacia doba môže plynúť len v rámci objektívnej premlčacej

doby, ktorú nemôže presiahnuť. Podľa ust. právo na náhradu škody

sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode (subjektívna premlčacia

lehota). Pokiaľ ide o ust. § 106 Obč. zák., uplatnenie náhrady škody je možné len do 3

rokov odo dňa, kedy došlo ku škode, teda v rámci plynutia objektívnej premlčacej lehoty,

a skutočnosť,, že sa poškodený dozvie o tom, kto zodpovedá za spôsobenú škodu nedozvedel,

znamená síce, že subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie náhradu škody ešte nezačala

plynúť, zároveň však už nie je možné, aby začala plynúť za predpokladu, že už uplynula

objektívna trojročná premlčacia lehota. Preto námietka navrhovateľa v tomto smere nebola

dôvodná.“

Ako vyplýva z citovaného rozsudku, krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu

najmä z dôvodu, že podľa jeho názoru je nárok sťažovateľa na náhradu škody v dôsledku

nesprávneho úradného postupu katastrálneho úradu podľa § 106 ods. 2 Občianskeho

zákonníka premlčaný, a to uplynutím trojročnej objektívnej premlčacej doby (poukazujúc

na odkazovacie ustanovenie § 20 zákona o zodpovednosti za škodu). Podľa § 20 zákona

o zodpovednosti za škodu pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy v tomto

zákone . Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je premlčanie práva

na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom zákonom o zodpovednosti

za škodu upravené, nie sú splnené predpoklady na použitie všeobecných ustanovení

. Preto bolo podľa názoru ústavného súdu v danej veci potrebné

posudzovať trvanie objektívnej premlčacej doby na náhradu škody, ktorá vznikla

z nesprávneho úradného postupu, podľa ustanovení § 22 ods. 1 a 2 zákona o zodpovednosti

za škodu, ktorý síce explicitne jej dĺžku nestanovuje, uvedenú medzeru je však možné

vyplniť analógiou. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu

Českej republiky sp. zn. z 28. januára 2010, v ktorom bola riešená otázka

začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby pri nároku na náhradu škody spôsobenej

trestným stíhaním, ktoré neskončilo odsudzujúcim trestným rozhodnutím, obdobným

spôsobom, t. j. analogicky aplikovaním lex specialis, t. j. ustanovení zákona

o zodpovednosti za škodu. Rovnako ako právny zástupca sťažovateľa ústavný súd tiež

poukazuje na znenie dôvodovej správy k zákonu o zodpovednosti za škodu vo vzťahu

k ustanoveniam § 22 až § 24, z ktorej vyplýva, že „tak subjektívna ako aj objektívna

premlčacia doba“ je „stanovená jednotne pre konanie o náhrade škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom, ako aj konanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím“, a teda je v danom prípade desaťročná.

Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu možno považovať právny záver

všeobecných súdov konajúcich vo veci sťažovateľa vo vzťahu k stanoveniu dĺžky

objektívnej premlčacej doby na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

za ústavne neudržateľný a neakceptovateľný. V tejto súvislosti ústavný súd zohľadnil tiež

skutočnosť, že všeobecné súdy konajúce vo veci sťažovateľa súčasne konštatovali dodržanie

subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na náhradu škody v dôsledku

nesprávneho úradného postupu.

Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu je stanoviť v súlade s čl. 46

ods. 3 podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady,

v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci,

ktorý sa neskôr ukázal ako nezákonný (m. m. ).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že napadnutým rozhodnutím došlo

k porušeniu sťažovateľom označených práv v jeho právnej veci tým, že napriek jeho

legitímnemu očakávaniu pri splnení podmienky včasného podania žaloby sťažovateľ nemal

k dispozícii zákonnú ochranu, ktorú mu právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje.

Vo vzťahu k ďalšej námietke sťažovateľa, teda k namietanému nedostatočnému

odôvodneniu nedostatku príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným

postupom, krajský súd v napadnutom rozhodnutí uviedol: „V katastrálnom konaní

sa postupuje podľa všeobecných predpisov o správnom konaní, pokiaľ katastrálny zákon

neustanovuje inak (§ 22 ods. 3 katastrálneho zákona). Právne účinky vkladu vznikajú

na základe právoplatného rozhodnutia správy katastra o jeho povolení (§ 28 ods. 3

katastrálneho zákona). Obsah návrhu na vklad vymedzuje a jeho prílohy vymenúva § 30

ods. 3 a 4 katastrálneho zákona. Podľa § 32 katastrálneho zákona správa katastra

rozhodne o návrhu na vklad do 30 dní od doručenia návrhu na vklad. Nedodržanie tejto

lehoty môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa len vo

vzťahu k takému zmenšeniu majetku účastníka katastrálneho konania, ktoré bolo priamo

a nesprostredkovane spôsobené iba týmto postupom. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž

priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne)

predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy,

bezprostredný, nestačí ak je len sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba

v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako priama

príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Zo sledu

relevantných príčin a následkov nevyplýva zmenšenie majetku navrhovateľa priamo

postupom katastrálneho úradu a návrh navrhovateľa by tak nebol dôvodný ani vzhľadom

na nepreukázanie vzniku mu škody a existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym

úradným postupom katastrálneho úradu a znížením majetku navrhovateľa, pričom tieto

obidve podmienky sú stanovené kumulatívne.“

Z citovaného je zrejmé, že krajský súd ďalší z predpokladov vzniku zodpovednosti

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, teda absenciu príčinnej súvislosti

medzi vznikom škody (ušlého zisku) a nesprávnym úradným postupom katastrálneho úradu

odôvodnil len všeobecne, pričom bližšie nevysvetlil, prečo v danom prípade uvedená

príčinná súvislosť chýba, resp. neopísal sled relevantných príčin a následkov, ktoré

odôvodňujú nezmenšenie majetku sťažovateľa, a teda nespôsobenie vzniku škody (ušlého

zisku) v dôsledku nesprávneho úradného postupu katastrálneho úradu pri rozhodovaní

o návrhu na vklad vlastníckeho práva.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôraznil, že jedným z princípov spravodlivého

súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo na náležité

odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje

rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. , ,

).

Rozsudok krajského súdu v časti, v ktorej „odôvodňuje“ zamietnutie žaloby

sťažovateľa v dôsledku nedostatku príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným

postupom a vznikom škody, podľa názoru ústavného súdu nespĺňa požiadavky vyplývajúce

z dohovoru ani z .

Vo vzťahu k sťažovateľom vznesenej námietke o zmätočnosti a nepreskúmateľnosti

napadnutého rozhodnutia v tej jeho časti, v ktorej krajský súd konštatoval neexistenciu

nezákonného rozhodnutia, a teda nesplnenie podmienky v súlade s § 4 ods. 1 a 2 zákona

o zodpovednosti za škodu, sa ústavný súd stotožňuje s tvrdením sťažovateľa, že pokiaľ

krajský súd uviedol, že „rozhodnutie Okresného úradu Bratislava II zo dňa č. V-34101/98

nebolo zrušené pre nezákonnosť, ale bolo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa

9. 6. 2005 č. k. -9 zrušené a vrátené Okresnému úradu Bratislava II, k.

vrátené na nové konanie“, nezodpovedá skutočnosti, pretože ako vyplýva z odôvodnenia

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 9. júna 2005, ktorým bolo zrušené

rozhodnutie katastrálneho úradu o zamietnutí návrhu na vklad, „napadnuté rozhodnutie

nezodpovedá zákonu, nakoľko bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového

stavu. Z tohto dôvodu je rozhodnutie nepreskúmateľné.“. Súčasne sa však ústavný súd

stotožňuje s argumentáciou krajského súdu, že vo veci sťažovateľa nebola splnená ďalšia

zákonná podmienka na uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, t. j. spôsobenie škody nezákonným rozhodnutím, ktoré je právoplatné (§ 4

ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu) alebo ktoré síce právoplatné nie je, je však

vykonateľné (§ 4 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu), keďže rozhodnutie o zamietnutí

vkladu týmito vlastnosťami nedisponuje. Vzhľadom na uvedené zmätočná argumentácia

krajského súdu týkajúca sa absencie nezákonného rozhodnutia tak nemala žiadny vplyv na

zamietnutie žaloby sťažovateľa vo vzťahu k náhrade škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím z dôvodu nesplnenia ďalšej kumulatívne zákonom ustanovenej podmienky, a

preto podľa ústavného súdu z pohľadu materiálnej ochrany práva k dotknutiu práv

sťažovateľa uvedeným konštatovaním krajského súdu dôjsť nemohlo.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že rozsudok krajského súdu je

rozhodnutím, ktoré nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto

rozhodol, že namietaným rozsudkom bolo porušené sťažovateľovo základné právo na súdnu

ochranu podľa a 3 , ako aj právo na spravodlivý proces podľa

dohovoru (výrok 1 tohto nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec

vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil, že namietaným rozsudkom krajského súdu

boli porušené sťažovateľom označené základné práva podľa a 3 , ako aj

právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozhodol aj o zrušení tohto rozsudku a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ústavný súd môže priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu

nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že toto

zadosťučinenie sa môže, ale nemusí priznať. Ústavný súd je toho názoru, že takéto

zadosťučinenie je namieste len tam, kde nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu

porušeného základného práva iným ústavne a zákonne upraveným spôsobom. Podľa názoru

ústavného súdu je ochrana základných práv sťažovateľa účinne poskytnutá tým, že rozsudok

krajského súdu bol zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie, pričom na jej dovŕšenie

postačuje v tomto konaní vyslovený a záväzný právny názor ústavného súdu.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo

sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto

bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania krajským súdom. Právny zástupca

sťažovateľa v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde viazaný, požiadal o priznanie trov právneho zastúpenia v sume 130,90 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),

podľa ktorej je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden

úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 1/6 z výpočtového základu zo sumy 741 € (§ 11

ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky), čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu

v sume 123,50 € a 7,41 € režijný paušál, teda za dva úkony právnej služby sumu 261,82 €.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu 130,90 €

neodporuje platným právnym predpisom. Ústavný súd preto priznal náhradu trov právneho

zastúpenia v celej sume uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľa.

Krajský súd je povinný uhradiť trovy konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa

( v spojení s ) podľa bodu 3 výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2012