Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1MCdo/8/2007

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Milana Deáka a JUDr. Ľubora Šebu, v právnej veci

navrhovateľa J., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. J., advokátkou v B., proti odporcovi S.,

so sídlom v B., o zaplatenie 163 314,08 € (4 920 000 Sk) s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. , o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Banská

Bystrica zo 6. decembra 2004 č.k. -80 a rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 21. februára 2007 sp. zn. , takto

rozhodol:

Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky z a m i e t a .

Navrhovateľovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Návrhom z 15. januára 2004 podaným na Okresom súde v Banskej Bystrici domáhal

sa pôvodný navrhovateľ I. od odporcu náhrady škody v sume 4 920 000 Sk (163 314,08 €)

spolu s úrokmi z omeškania vo výške 17,6 % od 18. októbra 2000 do zaplatenia. Svoju vecnú

legitimáciu v konaní vyvodzoval z toho, že sa stal právnym nástupcom R., s.r.o., so sídlom

v L. na základe zmluvy o postúpení pohľadávky v uvedenej sume z 19. februára 2002. V tejto

zmluve pôvodný navrhovateľ ako postupník a označená obchodná spoločnosť ako postupca

identifikovali postúpenú pohľadávku ako plnenie, ku ktorému je povinná Krajská prokuratúra

v Banskej Bystrici z titulu vrátenia finančných prostriedkov v uvedenej sume, ktoré na jej účet

postupca zložil a boli odňaté na základe príkazu na odňatie z 18. októbra 2000, sp. zn.

ČVS: K.. Nárok na náhradu škody, ktorý predstavovala postúpená pohľadávka, sa vzťahoval

k škode spôsobenej nesprávnym úradným postupom vyšetrovateľa a prokurátora, ktorí

uzneseniami vydanými v trestnej veci vedenej proti V. (konateľovi uvedenej obchodnej

spoločnosti) pre trestný čin legalizácie príjmov z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. a/

a ods. 5 vtedy platného umožnili, že uvedená peňažná suma (vydaná

konateľom postupcu vo forme prevodného príkazu z 5. októbra 2000 na účet Krajskej

prokuratúry v Banskej Bystrici) nebola vrátená postupcovi, resp. uložená do úschovy, ale bola

vydaná obchodnej spoločnosti R., a.s. P.. Svoje tvrdenie o nezákonnosti vydania postupcom

zloženej sumy z účtu Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici na účet R., a.s. P. s poukazom

na vtedy platného oprel navrhovateľ aj o názor vyslovený

v judikatúre s tým, že trestná vec obžalovaného V. skončila jeho oslobodením spod obžaloby.

V priebehu konania pred súdom prvého stupňa pôvodný navrhovateľ I. postúpil

zmluvou z 13. februára 2004 prevzatú a v žalobnom návrhu uplatnenú pohľadávku na

ďalšieho postupníka – terajšieho navrhovateľa J., ktorý požiadal o povolenie zámeny

účastníkov na strane navrhovateľa. Uznesením z 13. augusta 2004 č.k. -62

Okresný súd Banská Bystrica pripustil, aby z konania vystúpil pôvodný navrhovateľ I. a na

jeho miesto do konania ako navrhovateľ vstúpil J., bývajúci v B..

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom zo 6. decembra 2004 č.k. -80

uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 4 920 000 Sk (163 314,08 €) spolu so

17,6 % úrokom z omeškania ročne od 18. októbra 2000 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní

od právoplatnosti rozhodnutia. Zároveň odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľovi

trovy konania v sume 118 197 Sk (3 923,42 €). Z výsledkov vykonaného dokazovania

vyvodil záver o dôvodnosti uplatneného návrhu, keď zo strany štátnych orgánov došlo

k nesprávnemu úradnému postupu, ako ho opísal navrhovateľ, vznikla škoda vo výške

4 920 000 Sk (163 314,08 €), ktorá je v príčinnej súvislosti s týmto úradným postupom,

a k premlčaniu práva na náhradu škody nedošlo. Okrem vzniku uplatneného práva na náhradu

škody ( ) vychádzal aj z toho, že došlo k postúpeniu pohľadávky –

tohto práva a to uvedenými dvoma zmluvami o postúpení pohľadávky.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie odporcu rozsudkom z 11. mája 2005

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ( ) a odporcovi uložil

povinnosť zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v sume 48 500 Sk (1 609,90 €)

do troch dní. Osobitným výrokom pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie. Výrok

o pripustení dovolania odôvodnil odvolací súd otázkou po právnej stránke zásadného

významu, za ktorú považoval, či je aj naďalej aplikovateľné rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , ktoré bolo publikované pod č. 4/87 vo Výbere

rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie odporcu rozsudkom z 31. mája 2006

sp. zn. zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 11. mája 2005

sp. zn. a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V uvedenom dovolacom konaní sa

dovolací súd zaoberal skúmaním vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu

len vo vzťahu k otázke zásadného právneho významu, pre ktorú bolo pripustené dovolanie.

V tejto spojitosti vyslovil názor, že citované rozhodnutie sp. zn. je stále

použiteľné a že nárok na náhradu škody podľa môže v občianskom

súdnom konaní byť úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť

uspokojenie pohľadávky z dôvodu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech

získal a je povinný ho vydať. Preto ak navrhovateľ má pohľadávku na vydanie bezdôvodného

obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania

tohto obohatenia (ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená), nie je daný základný

predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa a to existencia

samotnej škody; v uvedenom smere však dokazovanie vo veci konajúcich súdov vykonané

nebolo.

Krajský súd v Banskej Bystrici následne dokazovanie doplnil výpisom z obchodného

registra, z ktorého mal preukázané, že obchodná spoločnosť R., a.s. P., ktorej bola vydaná

peňažná suma zložená V., konateľom R., s.r.o., Š. (neskôr L.) na účet Krajskej prokuratúry

v Banskej Bystrici, zanikla v dôsledku rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vyhlásenie

konkurzu pre nedostatok majetku a následného výmazu z obchodného registra od

10. decembra 2004. Po tomto doplnenom dokazovaní rozsudkom z 21. februára 2007 sp. zn.

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a uložil odporcovi zaplatiť

navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 119 269 Sk (3959,00 €) k rukám

právnej zástupkyne navrhovateľa do troch dní. V dôvodoch svojho rozhodnutia odvolací súd

poukázal na správne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa vrátane posúdenia aktívnej

legitimácie navrhovateľa. Bol názoru, že predmetný nárok na náhradu škody spôsobenej

orgánom štátu bol spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 Obč. zák.,

t.j. že poškodený ako veriteľ mohol svoju pohľadávku z titulu nároku na náhradu škody

postúpiť písomnou zmluvou aj bez súhlasu dlžníka. Zmena v subjekte oprávneného nemení

nič na obsahu daného právneho vzťahu, pokiaľ ide o skutkové aj právne posúdenie nároku až

na to, že zodpovednostný subjekt, v tomto prípade odporca, je povinný zaplatiť náhradu

škody uplatnenej z titulu nesprávneho úradného postupu inému subjektu, teda nie priamo

poškodenému, ale postupníkovi, t.j. veriteľovi poškodeného. Práva a povinnosti odporcu

vyplývajúce z daného právneho vzťahu sa nemenia, odporca je povinný zaplatiť preukázanú

škodu postupníkovi poškodeného.

Proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 21. februára 2007 sp. zn.

a rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo 6. decembra 2004 č.k.

-80 podal na základe podnetu odporcu mimoriadne dovolanie generálny

prokurátor Slovenskej republiky s návrhom obe rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, že spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci

( ). Podľa dovolateľa v predmetnej veci konajúce súdy

v odôvodneniach svojich rozsudkoch správne uviedli, že nárok na náhradu škody podľa § 18

z dôvodu nesprávne úradného postupu bol založený na preukázanej

skutočnosti, že orgány činné v trestnom konaní nepostupovali v súlade so zákonom, keď

vydali príkaz na odňatie sumy 4 920 000 Sk z majetku spoločnosti R., s.r.o., ako vec dôležitú

pre trestné konanie a v ten istý deň túto sumu poukázali spoločnosti R., a.s.; tým porušili § 80

. Tieto finančné prostriedky pritom nepochádzali z trestnej činnosti ale

z legálnej obchodnej činnosti. Ďalej správne ustálili, že v trestnom konaní vedenom

v súvislosti s uvádzanou sumou bol účastníkom konania V., konateľ spoločnosti R., s.r.o.,

ktorý bol spod obžaloby oslobodený. Taktiež správne uviedli, že navrhovateľom v konaní

o zaplatenie náhrady škody nebol pôvodný účastník trestného konania, ale od počiatku

konania postupník I. a neskôr ďalší postupník J. na základe zmlúv o postúpení pohľadávok.

V konaní bola medzi účastníkmi sporná aktívna legitimácia navrhovateľa na uplatnenie

nároku podľa Pôvodný navrhovateľ I. a navrhovateľ J. neboli

účastníkmi trestného konania a právo na náhradu škody uplatnili ako postupníci podľa

spomínaných zmlúv o postúpení pohľadávok. Podľa názoru dovolateľa súdy oboch stupňov

nerozhodli správne, keď vyhoveli návrhu na tom základe, že poškodený účastník, v danom

prípade V., mohol ako veriteľ svoju pohľadávku z titulu nároku na náhradu škody postúpiť

komukoľvek podľa . Dovolateľ s poukazom na zákona

č. považoval takýto právny názor za neprijateľný, majúc za to, že uvedené

ustanovenie priznáva právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím tým,

ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto

konaní, dôvodiac, že citované ustanovenie platí analogicky aj v prípadoch náhrady škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom v zmysle Zdôraznil,

že v citovanom ustanovení nie je nijakej zmienky o tom, že by poškodený účastník mohol

svoje osobnostné právo postupovať iným osobám, že je zákonom

špeciálnym (lex specialis), vo viacerých ustanoveniach obsahuje inú, odlišnú právnu úpravu

od , ktorý je zákonom všeobecným (lex generalis), a platí zásada lex

specialis derogat lex generalis. Podľa všeobecných predpisov veriteľ

môže voľne nakladať so svojou pohľadávkou, aj ju postúpiť inej osobe podľa § 524

a s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky

práva s ňou spojené, čiže aj právo domáhať sa odškodnenia; naproti tomu ale ust. § 2 zákona

č. ako špeciálne ustanovenie určuje, že nárok na odškodnenie môže uplatniť len

účastník konania, v ktorom konaní k vzniku škody došlo. Z tohto špeciálneho ustanovenia

potom vyplýva, že nárok na odškodnenie podľa nie je možné postúpiť

postupníkovi. Postupníkovi potom neprináleží právo na uplatňovanie nároku na odškodnenie

podľa , čiže nie je v danom spore aktívne legitimovaný, čo ušlo

pozornosti súdov oboch stupňov pri rozhodovaní o veci. Zákonodarca zrejme vedome

sformuloval § 2 cit. zákona len v prospech účastníkov konania, aby odlíšil osobnostný nárok

poškodených od všeobecných ustanovení . To platí pre všetky

osobnostné práva, či už podľa , pokiaľ sú

oprávnené osoby taxatívne vymenované v príslušných ustanoveniach. Okrem toho zákon

č. nepozná také pojmy ako „dlžník“, „veriteľ“ a podľa tohto zákona nemá štát

postavenie dlžníka v zmysle všeobecných ustanovení , ale má

osobitné postavenie a poslanie.

Navrhovateľ žiadal mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietnuť.

Odporca sa s podaným mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora stotožnil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v danej veci konal ako súd dovolací (§ 10a

ods. 3 ) po zistení, že mimoriadne dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na

tento opravný prostriedok ( ), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( v spojení s ) a dospel k záveru, že

mimoriadne dovolanie nie je dôvodné.

V konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky je

dovolací súd viazaný rozsahom dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom vrátane

jeho obsahového vymedzenia ( v spojení s ). Obligatórne sa

zaoberá len vadami konania uvedenými v a inými vadami, pokiaľ tieto vady

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takéto vady dovolateľ v mimoriadnom

dovolaní nenamietal a dovolací súd ich ani nezistil.

Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že napadnuté rozhodnutia

spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery

a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak

síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa dovolateľa nižšie súdy v danom spore nesprávne právne posúdili aktívnu vecnú

legitimáciu navrhovateľa J. ako aj pôvodného navrhovateľa I., keď boli právneho názoru, že

nárok na odškodnenie podľa bolo možné postúpiť na týchto

postupníkov v zmysle

(§ 18 v spojení s § 2 za použitia analógie) však takéto postúpenie vylučuje, keďže ide

o osobnostný nárok poškodeného účastníka konania, v ktorom konaní k vzniku škody došlo.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s týmto právnym posúdením generálneho

prokurátora nestotožnil.

Vecnú legitimáciu navrhovateľa J. ani pôvodného navrhovateľa I. - ako bude ďalej

rozvedené - o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu

štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom nevylučuje; v danom prípade postúpeniu

pohľadávky nebránila žiadna zákonná prekážka.

, ktorý ako osobitný právny predpis upravuje zodpovednosť štátu

za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom,

viaceré čiastkové otázky neupravuje (nerieši) a ako dovolateľ správne poukazuje medzi týmto

zákonom a ide o vzťah, v ktorom platí, že úprava lex generalis

() sa nemôže uplatniť, ak jestvuje úprava v lex specialis (v zákone

č. ), teda že osobitný predpis má prednosť pred všeobecným predpisom

(vyjadrenie interpretačnej zásady „lex specialis derogat legi generali“). Tento postup (vzťah)

je napokon expressis verbis zakotvený v ustanovení , ktoré uvádza,

že pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone

. Znamená to, že ustanovenia sú podporné

použiteľné pre právne vzťahy upravené vtedy, pokiaľ tento osobitný

zákon neobsahuje sám vlastnú úpravu.

V zmysle zodpovedá štát za škodu spôsobenú

v rámci plnenia úloh štátnych orgánov nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy

plnia.

Podľa § 2 cit. zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným

v tomto konaní.

Podľa záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého

veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť

splniť záväzok.

Záväzkový právny vzťah ako dvojstranný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom vzniká

nielen z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ale aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného

obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone (porovnaj § 489 Obč. zák.).

Subjektmi záväzkového právneho vzťahu (a to na strane veriteľa ako aj na strane

dlžníka) sú fyzické osoby, právnické osoby a štát, ktorý má v občianskoprávnych vzťahov

postavenie právnickej osoby (porovnaj § 21 Obč. zák.).

Zákonodarca pojmom pohľadávka vymedzuje právo veriteľa na plnenie, ktorému na

druhej strane zodpovedá u dlžníka povinnosť plnenia alebo dlh, resp. záväzok.

Záväzkové právne vzťahy, ako z uvedeného vyplýva, sú aj zodpovednostné právne

vzťahy, ktoré vznikajú medzi poškodeným a škodcom; v takomto prípade poškodeného treba

považovať za veriteľa a škodcu za dlžníka.

Z ustanovenia , resp. ani z iného ustanovenia tohto

zákona nie je možno vyvodiť zákaz alebo obmedzenie prevodu nároku na náhradu predmetnej

majetkovej škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ako to tvrdí dovolateľ.

Uvedený zákon svojou úpravou totiž nevylučuje, aby tí, ktorí majú takýto nárok na náhradu

škody, tento svoj nárok previedli na iné subjekty. Pokiaľ by zákonodarca sledoval zámer

vylúčiť možnosť prevodu nároku na náhradu škody podľa ,

musel by to výslovne v tomto zákone uviesť, čo sa nestalo. Analogické použitie § 2 cit.

zákona tu nie je opodstatnené (podmienky nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím

štátu – prvá časť zákona sú od podmienok nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom – druhá časť zákona upravené odlišne vrátane povinnosti obligatórneho

predbežného prerokovania nároku); tam, kde bolo potrebné, aby sa obdobne uplatnili predošlé

ustanovenia zákona, zákonodarca to jasne vyjadril (porovnaj § 19 ods. 2 cit. zák.). Samotným

neupravením (absenciou úpravy) v ohľadom prevodu (ale aj prechodu)

nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom nemožno presvedčivo

argumentovať, že možnosť takéhoto prevodu daná nie je, resp. že je vylúčená, ako to robí

dovolateľ. Prehliada totiž - okrem doposiaľ uvedeného - aj spomenutú už úpravu § 20 tohto

zákona, podľa ktorej pokiaľ nie je stanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené

v tomto zákone .

Vzhľadom na chýbajúcu úpravu prevodu nároku z tohto zodpovednostného právneho

vzťahu v treba len posúdiť, či postúpenie uplatneného nároku na

náhradu majetkovej škody podľa § 18 ods. 1 cit. zák. nevylučuje alebo neobmedzuje úprava

v .

pri východiskovom princípe všeobecnej prevoditeľnosti práva zo

záväzkových právnych vzťahov (§ 524) stanovuje prípady, kedy postúpiť pohľadávku

nemožno.

Podľa § 525 Obč. zák. nemožno postúpiť pohľadávku:

a/ ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa,

b/ ktorej obsah by sa zmenil zmenou veriteľa,

c/ ktorá nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia (exekúciou),

d/ postúpenie ktorej odporuje dohode veriteľa s dlžníkom.

Z uvedených vymedzení, kedy postúpiť pohľadávku nemožno, vyplýva, že postúpeniu

predmetnej pohľadávky na náhradu majetkovej škody nebránila ani jedna z označených

skutočností a preto pohľadávku postúpiť bolo možno.

Dovolací súd v tejto spojitosti osobitne upozorňuje, že smrťou veriteľa zanikne právo,

ak bolo plnenie obmedzené len na jeho osobu; zanikne aj právo na bolestné a na náhradu za

sťaženie spoločenského uplatnenia (porovnaj § 579 ods. 2 Obč. zák.); v danom prípade však

o takéto právo nejde. Predmetom postúpenia bola konkrétna (identifikovateľná) jestvujúca

pohľadávka (nárok) na náhradu majetkovej škody proti štátu podľa § 18 ods. 1 zákona

č. , nie nárok na náhradu osobnej – nemajetkovej ujmy, kde nie je naturálna

reštitúcia možná a peňažné plnenie predstavuje určitú materiálnu satisfakciu vo vzťahu

k takejto ujme. Vzhľadom na povahu uplatneného nároku tu o osobnostnom práve

poškodeného (práve neoddeliteľne spojenom s osobnosťou fyzickej osoby) vôbec hovoriť

nemožno. Uplatnené právo (nárok) má povahu práva, u ktorého je možný prechod ako aj

prevod (cesia).

Okolnosť, že nepoužíva pojmy ako „dlžník“ a „veriteľ“, čo

zdôrazňuje dovolateľ, vonkoncom ešte neznamená, že štát by v zodpovednostnom právnom

vzťahu podľa tohto zákona nemal byť posudzovaný v pozícii zodpovedajúceho subjektu, t.j.

ako dlžník zo záväzkového právneho vzťahu.

Z uvedených dôvodov sa dovolací súd nestotožnil s dôvodmi mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora a preto mimoriadne dovolanie smerujúce proti rozsudkom oboch

101 M Cdo 8/2007

nižších súdov, ktoré nespočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1

písm. c/ ), zamietol ( v spojení s ).

Navrhovateľovi, ktorý mal v konaní o mimoriadnom dovolaní úspech, nepriznal

dovolací súd náhradu trov tohto konania, lebo v konaní o mimoriadnom dovolaní nepodal

návrh na náhradu trov tohto konania (§ 243i ods. 2 v spojení s§ 243b ods. 5 a § 224 ods. 1

a ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. apríla 2009

JUDr. Jana Bajánková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková