Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 500/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej Advokátskou kanceláriou

UHAĽ s. r. o., Štefana Moyzesa 9877/43, Zvolen, v mene ktorej koná advokát JUDr. Maroš

Uhaľ, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn.

z 28. októbra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára

2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou UHAĽ s. r. o.,

Štefana Moyzesa 9877/43, Zvolen, v mene ktorej koná advokát JUDr. Maroš Uhaľ, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 28. októbra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

«K porušeniu mojich práv došlo rozhodnutím Okresného súdu Zvolen zo dňa

28. 10. 2015 pod sp. zn. -37, ktoré mi holo doručené dňa 25. 11. 2015.

Napadnutým rozhodnutím mi Okresný súd Zvolen ako porušovateľ nepriznal právo na

náhradu trov exekúcie, ktoré mi v súvislosti s výkonom rozhodnutia oprávneného

Všeobecnej zdravotnej poisťovne a. s. voči povinnému

vznikli v exekúcii vedenej pod sp. zn. EX 661/13...

Dôvodom pre nepriznanie náhrady trov exekúcie bolo primárne zastavenie exekúcie

podľa o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj „“).

Došlo leda k povoleniu reštrukturalizácie na majetok povinného uznesením Okresného súdu

Banská Bystrica 1 zo dňa 17. 04. 2015 uverejneného v Obchodnom vestníku

78/2015 dňa 24. 04. 2015. Porušovateľ ako hlavné dôvody pre nepriznanie náhrady trov

exekúcie uviedol, že mi trovy exekučného konania neprináležia, pretože voči povinnému sa

exekúcia zo zákona podľa 118 ods. 3 zastavuje a zároveň neboli splnené podmienky na

to, aby mohol uložiť túto povinnosť oprávnenému podľa § 203 Exekučného poriadku. Zaujal

názor, že som si mala svoje trovy exekúcie uplatniť prihláškou v reštrukturalizačnom

konaní.»

Sťažovateľka ďalej uvádza:

„Nepriznaním náhrady trov exekúcie z uvedených dôvodov došlo k zásadnému

odopretiu môjho práva na náhradu trov exekúcie, teda práva na súd... Porušovateľovi ušlo

pozornosti, že v prípade zastavenia exekúcie musí súd o trovách vždy rozhodnúť, pretože

súdnemu exekútorovi vzniká pohľadávka až rozhodnutím súdu a nie už samotnou

skutočnosťou, že vynaložil náklady na vykonanie exekúcie a vyvinul nejakú exekučnú

činnosť... Je zrejmé, že jeho rozhodnutie je nielenže v tomto smere kontraproduktívne

a vnútorne nekoherentné, pretože odôvodnenie rozhodnutia je v rozpore s vlastným

výrokom, ale najmä je z tohto pohľadu aj arbitrárne.“

Sťažovateľka sa domáha použitia analógie § 203 ods. 3 Exekučného poriadku

vo vzťahu k rozhodovaniu o náhrade trov exekučného konania po jeho zastavení ex lege

z dôvodu povolenia reštrukturalizácie a argumentuje:

„Súdnemu exekútorovi nemožno uprieť právo na náhradu trov exekúcie z dôvodu

absencie procesných prostriedkov, ktorými by sa mohol domôcť svojho práva. Na základe

toho by sa mala povinnosť platiť trovy exekúcie preniesť, rovnako ako pri vyhlásení

konkurzu, na oprávneného, ktorý podaním návrhu na vykonanie exekúcie, rovnako ako

v základnom súdnom konaní, nesie určité riziko platenia trov za činnosť, ktorú požaduje od

štátu cez súdneho exekútora.“

V ďalšej časti sťažnosti poukazuje sťažovateľka na rozhodnutia ústavného súdu,

ktoré porušovateľ uviedol v odôvodnení napadnutého uznesenia na podporu svojich

právnych záverov („Ide o , , ,

a i.“), a vyjadruje názor, že „Uvedené rozhodnutia a doterajšia

rozhodovacia činnosť ústavného súdu v obdobných veciach vychádzala z rozhodnutia

Európskeho súdu pre ľudské vo veci Van der Mussele v. Belgicko zo dňa 23. 11. 1983 pod

č. 8919/80, ktoré na základe tohto rozhodnutia stavajú súdneho exekútora na roveň

podnikateľa, avšak nesprávne.“.

V záverečnej časti odôvodnenia sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd

„... s poukazom na uvedené dôvody zvážil svoje predchádzajúce rozhodnutia v otázke

náhrady trov exekúcie a prehodnotil, či nie sú dané dôvody na zmenu vlastnej judikatúry

pre potreby zachovania riadneho a spravodlivého výkonu rozhodnutia, ktoré bude v súlade

sústavou SR a Dohovorom“, a ďalej uvádza: „... napriek tomu, že predmet konania je

bagateľný, pri opakovanom rozhodovaní všeobecných súdov o tejto otázke spôsobom, ako

urobil porušovateľ, môže dôjsť a aj dochádza k neúnosným finančným stratám u súdneho

exekútora, čo ohrozuje samotný materiálny výkon exekučnej činnosti. Práve preto

považujem posúdenie obsahu tejto sťažnosti za otázku zásadného ústavno-právneho

významu.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľky

- na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1,

- na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd

- na majetok a pokojné užívanie majetku podľa článku 1 ods. 1 Dodatkového

protokolu Dohovoru uznesením Okresného súdu Zvolen zo dňa 28. 10. 2015 pod sp. zn.

-37 a jeho postupom porušené boli.

Uznesenie Okresného súdu Zvolen zo dňa 28. 10. 2015 pod sp. zn.

37 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľka namieta, že napadnutým uznesením okresného súdu bolo porušené jej

základné právo podľa , ako aj práva podľa dohovoru a podľa

čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Rozhodovanie o náhrade trov konania je podľa stabilizovanej judikatúry ústavného

súdu nepochybne integrálnou súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri

poskytovaní súdnej ochrany podľa môže svojím postupom

a rozhodnutím podľa názoru ústavného súdu porušiť základné právo účastníka konania na

súdnu ochranu (obdobne , ).

Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

všeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania, t. j.

problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi

akcesorickú povahu, ale postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu

napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, a to najmä vtedy, keď

zistí, že došlo k zásahu do základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé

súdne konanie) zvlášť extrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým rozhodnutím

došlo zároveň aj k neprípustnému zásahu do iných garantovaných práv (m. m.

, , , , ).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre tiež zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(m. m. , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ani preskúmavať, či v konaní bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu

ústavnoprávnych princípov konania ( až ), a tým k porušeniu základných

práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Ústavný súd, vychádzajúc z uvedených právnych názorov tvoriacich súčasť ustálenej

judikatúry, v rámci predbežného prerokovania posúdil sťažnosť sťažovateľky primárne

z hľadiska namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, ktoré malo

byť spôsobené napadnutým uznesením okresného súdu.

Okresný súd napadnutým uznesením rozhodol, že sťažovateľke (súdnej exekútorke)

náhradu trov exekúcie nepriznáva. Vydaniu napadnutého uznesenia predchádzalo zastavenie

exekúcie „ex lege“ z dôvodu povolenia reštrukturalizácie povinného. Sťažovateľka

v sťažnosti predovšetkým namieta, že okresný súd nepostupoval pri rozhodovaní podľa

o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý upravuje rozhodovanie o trovách exekúcie po

vyhlásení konkurzu na povinného. Keďže v uvedenom zákonnom ustanovení nie je

upravené rozhodovanie o trovách exekúcie po povolení reštrukturalizácie povinného,

sťažovateľka sa domáha použitia analógie.

Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uvádza:

„Súd súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, nakoľko oprávnený

procesne nezavinil situáciu, na základe ktorej došlo k zastaveniu exekúcie. Neexistuje

žiadna príčinná súvislosť medzi zavinením oprávneného a povolením reštrukturalizácie

a teda zastavením exekúcie, a tak oprávneného nemožno v zmysle § 203 ods. 1 Exekučného

poriadku zaviazať na úhradu trov exekúcie. Zároveň uvažovanie nad možnosťou zaviazať

oprávneného na náhradu trov exekúcie podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, teda

z dôvodu, že exekúcia bola zastavená pre nemajetnosť povinného, je irelevantné, nakoľko

k zastaveniu došlo z dôvodu vyhlásenia reštrukturalizácie na majetok povinného a nie

z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Súd zároveň vylúčil

možnosť aplikácie ustanovenia § 203 ods. 3 Exekučného poriadku, kedy by trovy exekúcie

znášal oprávnený, ak by sa exekúcia zastavila z dôvodu, že na majetok povinného bol

vyhlásený konkurz. Takým dôvodom by bola skutočnosť, ak by na majetok povinného

(dlžníka) bol na základe jeho žiadosti počas reštrukturalizačného konania súdom vyhlásený

konkurz alebo v prípade ak by príslušný súd vykonávajúci dohľad nad činnosťou dlžníka,

správcu a veriteľských orgánov bez návrhu, uznesením reštrukturalizačné konanie zastavil,

začal konkurzné konanie a vyhlásil na majetok dlžníka konkurz a to v prípadoch taxatívne

uvedených v § 131 ods. 2 písm. a) až i) ZoKR. Podľa § 119 ods. 1 ZoKR, účastníkmi

reštrukturalizačného konania sú dlžník, navrhovateľ a veritelia, ktorí spôsobom

ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje pohľadávky. Podľa § 120 ods. 1 ZoKR, ak

tento zákon neustanovuje inak, právo uplatňovať svoje nároky počas reštrukturalizácie

majú len veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje pohľadávky.

Ak sa tieto nároky v reštrukturalizácii riadne a včas neuplatnia prihláškou, právo vymáhať

tieto nároky voči dlžníkovi v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom zaniká.

Podľa § 121 ZoKR, prihláška sa podáva v jednom rovnopise u správcu, pričom správcovi

musí byť doručená do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie. Na prihlášku doručenú po

lehote sa neprihliada. Ustanovenie § 28 ods. 6 sa použije primerane. S poukazom na

uvedené citované ustanovenia ZoKR si mal súdny exekútor vyčísliť trovy exekúcie, ktoré mu

vznikli do začatia reštrukturalizačného konania a následne do 30 dní od zastavenia

exekúcie t. j. povolenia reštrukturalizácie prihlásiť túto pohľadávku u príslušného správcu,

čo však neurobil aj napriek tomu, že o povolení reštrukturalizácie bol (alebo pri zachovaní

odbornej starostlivosti mal byť) informovaný vzhľadom na publikačnú činnosť v

Obchodnom vestníku.

Ustanovenia § 196 a 197 ods. 1 Exek. por. určujú zásadu, že odmenu patriacu

súdnemu exekútorovi za výkon exek. činnosti, náhradu jeho hotových výdavkov a náhradu

za stratu času uhrádza povinný. Len výnimočne, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd

uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Ustanovenie § 203 Exek. por. teda

umožňuje súdu pri zastavení konania prelomiť zásadu ustanovenú v § 197 ods. 1 Exek. por.,

t. j. že náklady súdneho exekútora uhrádza povinný a povinnosťou nahradiť trovy exekúcie

uložiť oprávnenému. V ustanovení § 203 Exek. por. je upravené, že oprávnenému možno

uložiť povinnosť znášať trovy zastavené exekúcie v prípade jeho procesného zavinenia

zastavenia exekúcie (§ 203 ods. 1), alebo ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok

povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (§ 203 ods. 2). V zmysle ustanovenia § 203

ods. 3 platí, že ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený

konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený a súd bez zbytočného odkladu na

návrh exekútora rozhodne o ich výške.

Zásadná je tá skutočnosť že k zastaveniu exekúcie v danom prípade došlo dňa

17. 4. 2015 zo zákona, keď Okresný súd Banská Bystrica uznesením sp. zn.

zo dňa 17. 4. 2015 povolil reštrukturalizáciu dlžníka

. Pokiaľ následne ide

o otázku, či v prípade zastavenia exekúcie v zmysle ust. § 118 ods. 3 Zákona o konkurze

a reštrukturalizácii v dôsledku povolenia reštrukturalizácii povinného možno oprávnenému

uložiť povinnosť zaplatiť exekútorovi náhradu trov exekúcie, dôvodom pre uloženie

povinnosti oprávnenému zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie, nemožno byť

tá skutočnosť, že uznesením Okresného súdu Banská bystrica bola povolená

reštrukturalizácia povinného - dlžníka

, nakoľko zákonná úprava citovaného

ustanovenia § 203 ods. 3 Exek. por. pri rozhodovaní o tom, kto a za akých podmienok je

povinný zaplatiť náhradu trov exekúcie je striktná. Ak by totiž bolo úmyslom zákonodarcu,

aby trovy exekúcie znášal oprávnený aj v prípade, ak bola exekúcia zo zákona zastavená

v dôsledku povolenia reštrukturalizácie povinného, bol by to uzákonil, resp. aspoň uviedol

v dôvodovej správe. V zmysle ustanovenia § 119 ods. 1 a § 120 ods. 1, § 121 Zákona

o konkurze a reštrukturalizácii má súdny exekútor povinnosť vyčísliť si trovy exekúcie, ktoré

mu vznikli do začatia reštrukturalizačného konania a následne do 30 dní od zastavenia

exekúcie, t. j. povolenia reštrukturalizácie, prihlásiť pohľadávku u príslušného správcu.“

V záverečnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia okresný súd uvádza:

«Rozhodnutie, v zmysle ktorého sa súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie

neprizná je konforné a súladné s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu SR. Ústavný súd

SR vo viacerých svojich rozhodnutiach, konkrétne v rozhodnutí. III-ÚS351/2007,

IV. ÚS236/2008, , , , III-ÚS128/2008,

III-ÚS432/2008, II-ÚS27/2008. Samotná skutočnosť pripúšťajúca v konečnom dôsledku

vznik situácie, keď nebudú uspokojené nároky súdneho exekútora pri výkone exekúcie,

nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené

a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monotónnym (správne má byť

„monopolným“, pozn.) postavením pri výkone exekúcie. Riziko s výkonom určitej profesie,

kam spadá je riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené

výhodami súvisiacimi s výhodami tejto profesie. Takéto rozhodnutie súdov je napokon plne

v súlade so sledovaným účelom a zmyslom samotného exek. konania, ktorého prvoradým

cieľom je nesporne zabezpečiť nútený výkon povinnosti vyplývajúcej z exek. titulu, ktorá

nebola povinným subjektom splnená dobrovoľne, teda uspokojiť predovšetkým nárok

oprávneného. K tomuto zámeru má smerovať aj snaha a úkony súdneho exekútora, ktorý by

mal mať záujem na efektívnom vymožení pohľadávky.»

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd

ústavne akceptovateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo súdnej

exekútorke nepriznal právo na náhradu trov exekúcie. Napadnuté uznesenie okresného súdu

nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za

arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu

v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení Exekučného

poriadku, resp. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Výklad dotknutých ustanovení právnych

predpisov považuje ústavný súd za udržateľný a akceptovateľný. V súvislosti s námietkou

sťažovateľky, že okresný súd mal v prípade povolenia reštrukturalizácie dlžníka

(povinného) použiť analógiu § 203 ods. 3 Exekučného poriadku, ústavný súd konštatuje, že

sa stotožnil s názorom okresného súdu, že samotný charakter týchto dvoch konaní

(konkurzné konanie a reštrukturalizácia) je natoľko odlišný a špecifický, že použitie

analógie neprichádza do úvahy a že právo vyplývajúce z pohľadávky proti povinnému si

súdna exekútorka mohla a mala uplatniť prihláškou v reštrukturalizácii.

Na rámec už uvedených záverov ústavný súd konštatuje, že právne názory vyslovené

v napadnutom uznesení korešpondujú jeho doterajšej ustálenej judikatúre, na ktorú sa

okresný súd priamo v odôvodnení svojho rozhodnutia odvoláva. Ústavný súd pritom ani na

základe argumentácie sťažovateľky nemá žiadny zásadnejší dôvod na to, aby svoju

doterajšiu judikatúru prehodnocoval, resp. ju menil, či dopĺňal.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

okresného súdu a obsahom základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol vysloviť ich porušenie. Ústavný súd navyše

pripomína, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na

rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech

v konaní (obdobne napr. , , , ).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1

dodatkového protokolu ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka toto právo hmotného

charakteru namieta v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že základné právo

sťažovateľky podľa a právo podľa dohovoru nemohlo byť

porušené, tak z toho v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci zároveň vyplýva, že

napadnutým uznesením okresného súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu práva podľa čl. 1

ods. 1 dodatkového protokolu.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosť sťažovateľky ako celok podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že sťažovateľka

zaťažuje ústavný súd vecou, ktorej predmetom je suma 49,42 €, teda vecou, ktorú možno

označiť z hľadiska predmetu ako bagateľnú, ktorá je už z tohto titulu a priori vylúčená

z ústavného prieskumu. Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci

by prichádzala do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov

uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov (k tomu pozri m. m.

, ), čo však zjavne nie je prípad sťažovateľky.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2016