Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 17/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. O., B., zastúpeného advokátom JUDr. T. R., B.,

vo veci namietaného porušenia a a 3 ,

ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní

vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. O. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra

2012 doručená sťažnosť Ing. J. O., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia a a 3 (ďalej len „“),

ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

10. decembra 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou z 21. marca 2011 sa sťažovateľ domáhal náhrady

škody voči žalovanej Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len „žalovaná“), a to vo výške 41 502 € na tom základe, že uznesením

Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 28. júna 2010 bolo vyhovené

námietkam sťažovateľa ako povinného v exekučnom konaní. Následne uznesením krajského

súdu sp. zn. z 19. januára 2011 bolo uznesenie Okresného súdu Banská

Bystrica potvrdené. Uvedené uznesenia vychádzali z právneho názoru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vysloveného v rámci dovolacieho konania

v uznesení sp. zn. z 10. februára 2010, ktorým bolo zrušené skoršie

uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo 4. februára 2008

o zamietnutí námietok sťažovateľa proti exekúcii. Tým, že pôvodne boli námietky

sťažovateľa proti exekúcii zamietnuté, došlo k predčasnému a nezákonnému výkonu

exekúcie na majetok sťažovateľa, a to v celkovej výške 41 502 €.

Rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-103 z 28. februára 2012 bola žaloba sťažovateľa zamietnutá v celom rozsahu.

Okresný súd konštatoval, že nebola daná príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným

rozhodnutím exekučného súdu. Okrem toho dospel aj k záveru, že sťažovateľ mal najskôr

podať žalobu proti oprávnenej o vrátenie vymožených peňazí a len potom by prichádzala

do úvahy žaloba voči žalovanej o náhradu škody. Rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 8. novembra 2012 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Aj podľa

krajského súdu bolo potrebné najprv vymáhať bezdôvodné obohatenie, a len keby to nebolo

možné, potom by prichádzal do úvahy nárok na náhradu škody voči žalovanej.

Podľa názoru sťažovateľa úvahy všeobecných súdov sú neakceptovateľné. Tieto

nevenovali dostatok pozornosti riadnej analýze právnych vzťahov medzi účastníkmi

konania a len preberali právne vety z judikátov najvyššieho súdu, Najvyššieho súdu Českej

republiky a ústavného súdu, ktoré však riešili úplne inú právnu situáciu. V danom prípade

totiž nedošlo k dobrovoľnému plneniu zo strany sťažovateľa voči oprávnenej na základe

neskôr zrušeného, pre sťažovateľa záväzného právoplatného rozhodnutia, ale štát

prostredníctvom súdneho exekútora priamo vymohol v rámci exekučného konania

konkrétnu sumu. Pritom ani jedno z rozhodnutí, na ktoré všeobecné súdy poukazujú, nerieši

obdobnú skutkovú a právnu situáciu. Všeobecné súdy nespochybnili existenciu

nezákonného rozhodnutia, ktoré bolo neskôr najvyšším súdom zrušené, a rovnako ani

skutočnosť, že sťažovateľ nárok vopred prerokoval so žalovanou. Naproti tomu neboli vraj

splnené zvyšné dve podmienky zodpovednosti žalovanej za škodu (existencia škody, a tým

aj príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody). Existencia škody

sa nepovažovala za preukázanú, pretože nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánom štátu môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený až

vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného

obohatenia. Platí vraj, že škoda vzniká až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie voči

dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným. Takýto názor považuje sťažovateľ za ústavne

neudržateľný. Ak má byť skutočne štát považovaný za materiálny právny štát, potom musí

niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktoré priamo zasiahli

do základných práv jednotlivca, pričom štát sa zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi

verejnej moci nemôže zbaviť. Posudzovanie splnenia jednotlivých podmienok vzniku

zodpovednosti štátu za škodu musí vychádzať zo zmyslu a účelu zákona. Skutočná škoda

spočíva v zmenšení existujúceho majetku poškodeného a jej vznik splýva s okamihom, keď

sa majetok poškodeného reálne zmenšil (v danom prípade teda s okamihom, keď boli

peňažné prostriedky súdnym exekútorom zexekvované). Nie je teda možné súhlasiť s tým,

že škoda vzniká až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie voči dlžníkovi stalo

fakticky nevymáhateľným, a to s poukazom na skutočnosť, že „navrhovateľ voči

oprávnenému z exekúcie právo fakticky nepreukázal, že by podal bezúspešne návrh

na vydanie bezdôvodného obohatenia“. Ustanovenia upravujúce občianskoprávnu

zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie majú totiž len subsidiárny charakter. Záver

o subsidiárnom charaktere nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, podľa ktorého

„nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je možné uplatniť len v tom prípade, ak nie sú

podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu nároku na náhradu škody“, bol

formulovaný v stanovisku občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. decembra 1998. Vo všeobecnosti sa dá teda uviesť, že plnenie na základe

bezdôvodného obohatenia možno požadovať len vtedy, ak nemožno požadovať plnenie

z iného titulu (, , ). Na uvedenú judikatúru

však všeobecné súdy neprihliadli.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo uznesenie z 8. novembra 2012 zrušené a vec bola vrátená

na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške

323,50 €.

II.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. z 8. novembra 2012 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -103 z 28. februára 2012.

Podľa názoru krajského súdu pokiaľ ide o posúdenie súbehu a konkurencie nárokov

z titulu bezdôvodného obohatenia náhrady škody, treba poukázať na uznesenie ústavného

súdu č. k. -24 z 26. novembra 2009, podľa ktorého pokiaľ má účastník

pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže

byť daná zodpovednosť štátu za škodu. Nárok na náhradu škody od štátu by mohol úspešne

uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného

obohatenia. Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik

škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu

s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Kým navrhovateľ mal pohľadávku

na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal

bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia, nie je daný základný predpoklad

zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia samotnej škody (,

). Krajský súd poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky

sp. zn. , v ktorom sa konštatuje, že nárok na náhradu škody môže byť

voči štátu úspešne uplatnený len vtedy, ak by poškodený nedosiahol uspokojenie svojej

pohľadávky voči tomu, kto by k nemu bol inak povinný. K námietke sťažovateľa, že

v danom prípade ide o odlišnú právnu situáciu, treba uviesť, že exekučné konanie je

osobitným typom občianskeho súdneho konania, ktorého cieľom je štátom vynútené

dosiahnutie plnenia, na ktoré je dlžník zaviazaný voči veriteľovi príslušným exekučným

titulom a ktoré dlžník nie je ochotný plniť dobrovoľne. K vzniku povinnosti dlžníka voči

veriteľovi nedochádza na základe nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora, ako

na to poukazuje sťažovateľ, ale vyplýva zo samotného právneho vzťahu medzi dlžníkom

a veriteľom, z ktorého záväzok vzniká. Pre posúdenie skutočnosti, či došlo k splneniu

záväzku, na ktorý nebol daný právny dôvod, je irelevantné, či bolo toto plnenie dobrovoľné

alebo vynútené. Okolnosť, či k plneniu došlo dobrovoľne alebo na základe exekučného

konania, nie je podstatná.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Jadrom sťažnosti je posudzovanie otázky, či nárok na náhradu škody voči štátu

spôsobenej nezákonným rozhodnutím vzniká až po tom, ako sa neúspešne uplatnil nárok

na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto sa na základe plnenia z nezákonného

rozhodnutia obohatil, alebo či ide o konkurenciu dvoch nárokov, pričom je na slobodnej

vôli oprávneného, či bude požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia alebo náhradu

škody.

Podľa názoru ústavného súdu závery krajského súdu sú dostatočné a presvedčivé.

V žiadnom prípade ich nemožno považovať za arbitrárne či za zjavne neodôvodnené.

Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ s týmito závermi nestotožňuje, nezakladá porušenie

označených článkov a dohovoru.

Treba súhlasiť s krajským súdom aj v tom, že pre právne posúdenie podstaty veci nie

je rozhodujúce, či škoda vznikla tak, že poškodený plnil dobrovoľne na základe súdneho

rozhodnutia, alebo išlo o exekučne vynútené plnenie.

Napokon treba uviesť, že ústavný súd nevidí dôvod odchýliť sa od zásadných

záverov, ku ktorým dospel vo svojom uznesení č. k. -24 z 26. novembra

2009.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013