Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 44 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (52)II. ÚS 17/2013
PDF · 142.85 KB
No categories available
II. ÚS 17/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. O., B., zastúpeného advokátom JUDr. T. R., B.,
vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní
vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 16 Co 141/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. O. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra
2012 doručená sťažnosť Ing. J. O., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) pod sp. zn. 16 Co 141/2012. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu
10. decembra 2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou z 21. marca 2011 sa sťažovateľ domáhal náhrady
škody voči žalovanej Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej len „žalovaná“), a to vo výške 41 502 € na tom základe, že uznesením
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3 Er 1773/2007 z 28. júna 2010 bolo vyhovené
námietkam sťažovateľa ako povinného v exekučnom konaní. Následne uznesením krajského
súdu sp. zn. 2 CoE 47/2010 z 19. januára 2011 bolo uznesenie Okresného súdu Banská
Bystrica potvrdené. Uvedené uznesenia vychádzali z právneho názoru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vysloveného v rámci dovolacieho konania
v uznesení sp. zn. 5 M Cdo 21/2008 z 10. februára 2010, ktorým bolo zrušené skoršie
uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3 Er 1773/2007 zo 4. februára 2008
o zamietnutí námietok sťažovateľa proti exekúcii. Tým, že pôvodne boli námietky
sťažovateľa proti exekúcii zamietnuté, došlo k predčasnému a nezákonnému výkonu
exekúcie na majetok sťažovateľa, a to v celkovej výške 41 502 €.
Rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) č. k.
3 C 212/2011-103 z 28. februára 2012 bola žaloba sťažovateľa zamietnutá v celom rozsahu.
Okresný súd konštatoval, že nebola daná príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným
rozhodnutím exekučného súdu. Okrem toho dospel aj k záveru, že sťažovateľ mal najskôr
podať žalobu proti oprávnenej o vrátenie vymožených peňazí a len potom by prichádzala
do úvahy žaloba voči žalovanej o náhradu škody. Rozsudkom krajského súdu sp. zn.
16 Co 141/2012 z 8. novembra 2012 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Aj podľa
krajského súdu bolo potrebné najprv vymáhať bezdôvodné obohatenie, a len keby to nebolo
možné, potom by prichádzal do úvahy nárok na náhradu škody voči žalovanej.
Podľa názoru sťažovateľa úvahy všeobecných súdov sú neakceptovateľné. Tieto
nevenovali dostatok pozornosti riadnej analýze právnych vzťahov medzi účastníkmi
konania a len preberali právne vety z judikátov najvyššieho súdu, Najvyššieho súdu Českej
republiky a ústavného súdu, ktoré však riešili úplne inú právnu situáciu. V danom prípade
totiž nedošlo k dobrovoľnému plneniu zo strany sťažovateľa voči oprávnenej na základe
neskôr zrušeného, pre sťažovateľa záväzného právoplatného rozhodnutia, ale štát
prostredníctvom súdneho exekútora priamo vymohol v rámci exekučného konania
konkrétnu sumu. Pritom ani jedno z rozhodnutí, na ktoré všeobecné súdy poukazujú, nerieši
obdobnú skutkovú a právnu situáciu. Všeobecné súdy nespochybnili existenciu
nezákonného rozhodnutia, ktoré bolo neskôr najvyšším súdom zrušené, a rovnako ani
skutočnosť, že sťažovateľ nárok vopred prerokoval so žalovanou. Naproti tomu neboli vraj
splnené zvyšné dve podmienky zodpovednosti žalovanej za škodu (existencia škody, a tým
aj príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody). Existencia škody
sa nepovažovala za preukázanú, pretože nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánom štátu môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený až
vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného
obohatenia. Platí vraj, že škoda vzniká až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie voči
dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným. Takýto názor považuje sťažovateľ za ústavne
neudržateľný. Ak má byť skutočne štát považovaný za materiálny právny štát, potom musí
niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktoré priamo zasiahli
do základných práv jednotlivca, pričom štát sa zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi
verejnej moci nemôže zbaviť. Posudzovanie splnenia jednotlivých podmienok vzniku
zodpovednosti štátu za škodu musí vychádzať zo zmyslu a účelu zákona. Skutočná škoda
spočíva v zmenšení existujúceho majetku poškodeného a jej vznik splýva s okamihom, keď
sa majetok poškodeného reálne zmenšil (v danom prípade teda s okamihom, keď boli
peňažné prostriedky súdnym exekútorom zexekvované). Nie je teda možné súhlasiť s tým,
že škoda vzniká až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie voči dlžníkovi stalo
fakticky nevymáhateľným, a to s poukazom na skutočnosť, že „navrhovateľ voči
oprávnenému z exekúcie právo fakticky nepreukázal, že by podal bezúspešne návrh
na vydanie bezdôvodného obohatenia“. Ustanovenia upravujúce občianskoprávnu
zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie majú totiž len subsidiárny charakter. Záver
o subsidiárnom charaktere nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, podľa ktorého
„nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je možné uplatniť len v tom prípade, ak nie sú
podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu nároku na náhradu škody“, bol
formulovaný v stanovisku občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Cpj 37/78
z 21. decembra 1998. Vo všeobecnosti sa dá teda uviesť, že plnenie na základe
bezdôvodného obohatenia možno požadovať len vtedy, ak nemožno požadovať plnenie
z iného titulu (2 Cdo 48/2010, 2 Cdo 155/2011, 1 Cdo 123/2009). Na uvedenú judikatúru
však všeobecné súdy neprihliadli.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.
16 Co 141/2012 s tým, aby bolo uznesenie z 8. novembra 2012 zrušené a vec bola vrátená
na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške
323,50 €.
II.
Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Co 141/2012 z 8. novembra 2012 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 3 C 212/2011-103 z 28. februára 2012.
Podľa názoru krajského súdu pokiaľ ide o posúdenie súbehu a konkurencie nárokov
z titulu bezdôvodného obohatenia náhrady škody, treba poukázať na uznesenie ústavného
súdu č. k. III. ÚS 361/09-24 z 26. novembra 2009, podľa ktorého pokiaľ má účastník
pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže
byť daná zodpovednosť štátu za škodu. Nárok na náhradu škody od štátu by mohol úspešne
uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného
obohatenia. Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik
škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu
s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Kým navrhovateľ mal pohľadávku
na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal
bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia, nie je daný základný predpoklad
zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia samotnej škody (4 Cz 110/84,
4 Cdo 199/2005). Krajský súd poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 28 Cdo 3533/2011, v ktorom sa konštatuje, že nárok na náhradu škody môže byť
voči štátu úspešne uplatnený len vtedy, ak by poškodený nedosiahol uspokojenie svojej
pohľadávky voči tomu, kto by k nemu bol inak povinný. K námietke sťažovateľa, že
v danom prípade ide o odlišnú právnu situáciu, treba uviesť, že exekučné konanie je
osobitným typom občianskeho súdneho konania, ktorého cieľom je štátom vynútené
dosiahnutie plnenia, na ktoré je dlžník zaviazaný voči veriteľovi príslušným exekučným
titulom a ktoré dlžník nie je ochotný plniť dobrovoľne. K vzniku povinnosti dlžníka voči
veriteľovi nedochádza na základe nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora, ako
na to poukazuje sťažovateľ, ale vyplýva zo samotného právneho vzťahu medzi dlžníkom
a veriteľom, z ktorého záväzok vzniká. Pre posúdenie skutočnosti, či došlo k splneniu
záväzku, na ktorý nebol daný právny dôvod, je irelevantné, či bolo toto plnenie dobrovoľné
alebo vynútené. Okolnosť, či k plneniu došlo dobrovoľne alebo na základe exekučného
konania, nie je podstatná.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Jadrom sťažnosti je posudzovanie otázky, či nárok na náhradu škody voči štátu
spôsobenej nezákonným rozhodnutím vzniká až po tom, ako sa neúspešne uplatnil nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto sa na základe plnenia z nezákonného
rozhodnutia obohatil, alebo či ide o konkurenciu dvoch nárokov, pričom je na slobodnej
vôli oprávneného, či bude požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia alebo náhradu
škody.
Podľa názoru ústavného súdu závery krajského súdu sú dostatočné a presvedčivé.
V žiadnom prípade ich nemožno považovať za arbitrárne či za zjavne neodôvodnené.
Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ s týmito závermi nestotožňuje, nezakladá porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru.
Treba súhlasiť s krajským súdom aj v tom, že pre právne posúdenie podstaty veci nie
je rozhodujúce, či škoda vznikla tak, že poškodený plnil dobrovoľne na základe súdneho
rozhodnutia, alebo išlo o exekučne vynútené plnenie.
Napokon treba uviesť, že ústavný súd nevidí dôvod odchýliť sa od zásadných
záverov, ku ktorým dospel vo svojom uznesení č. k. III. ÚS 361/09-24 z 26. novembra
2009.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. januára 2013