Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 34 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (57)II. ÚS 475/2010
PDF · 322.1 KB
No categories available
II. ÚS 475/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. I. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. P. R., P.,
vo veci namietaného porušenia základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva vlastniť majetok zaručeného v
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného
v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. Er/5711/1999 z 22. júla 1999 a uznesením
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 CoE 1/2010 zo 16. februára 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. I. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2010
doručená sťažnosť Mgr. I. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp.
zn. Er/5711/1999 z 22. júla 1999 a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 7 CoE 1/2010 zo 16. februára 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.
Er 5711/1999 konal okresný súd na základe sťažovateľom ako súdnym exekútorom mu
postúpeného návrhu oprávneného z exekúcie – V., a. s. (ďalej aj „oprávnený“), na
vymoženie sumy 97 745 Sk s prísl. proti povinnému C., spol. s r. o. (ďalej aj „povinný“). Na
vykonanie predmetnej exekúcie okresný súd udelil sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi
20. decembra 1999 poverenie na vykonanie exekúcie, na základe čoho sťažovateľ následne
10. februára 2000 vydal upovedomenie o začatí exekúcie. Dňa 26. marca 2004 bol
sťažovateľovi doručený návrh oprávneného na zastavenie exekučného konania „... z dôvodu
zamietnutia konkurzu pre nedostatok majetku“, na základe čoho potom sťažovateľ
žiadosťou doručenou okresnému súdu 29. júna 2004 žiadal „... o rozhodnutie v exekučnom
konaní spolu s Vyúčtovaním trov exekúcie“. Podaním doručeným sťažovateľovi 2. marca
2006 oprávnený sťažovateľovi oznámil, že došlo k zmene v osobe oprávneného z exekúcie,
pričom novým oprávneným mala byť spoločnosť V., a. s., pričom k tomuto oznámeniu
nebola podľa sťažovateľa pripojená žiadna listina preukazujúca postúpenie vymáhanej
pohľadávky na nového oprávneného. Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ podaním z 8.
marca 2006 opätovne domáhal, aby okresný súd exekučné konanie zastavil a aby rozhodol
v zmysle § 37 ods. 5 Exekučného poriadku, t. j. aby rozhodol o zmene účastníkov konania
(na strane oprávneného, pozn.). Dňa 5. júna 2006 bolo sťažovateľovi doručené podanie
spoločnosti V., a. s., zo 17. mája 2006, ktorým mu bolo oznámené, že na základe zmluvy
o postúpení pohľadávok z 30. decembra 2005 došlo k prevodu vymáhanej pohľadávky zo
spoločnosti V., a. s., na spoločnosť S., a. s., pričom v čase doručenia tohto podania okresný
súd podľa sťažovateľa stále nerozhodol o návrhu na zastavenie exekučného konania ani
návrhu na zmenu pôvodného oprávneného, takže ním stále bola V., a. s. K písomnému
oznámeniu spoločnosti V., a. s., sa sťažovateľ vyjadril podaním z 3. júla 2006 a následne
písomným podaním z 10. júla 2009 urgoval rozhodnutie okresného súdu o návrhu
oprávneného na zastavenie exekučného konania.
Okresný súd uznesením sp. zn. Er 5711/1999 z 22. júla 2009 pripustil zmenu v osobe
oprávneného tak, že novým oprávneným z exekúcie sa stala spoločnosť V., a. s., súčasne
nepripustil, aby namiesto spoločnosti V., a. s., vstúpila do konania spoločnosť S. a. s.,
zároveň exekučné konanie zastavil a účastníkom nepriznal náhradu trov konania.
V odôvodnení svojho uznesenia okresný súd okrem iného uviedol, že keďže „považoval
súd zmenu v osobe účastníka na strane oprávneného zo spoločnosti V., a. s.,... na
spoločnosť V., a. s.,... za preukázanú, preto túto zmenu pripustil“. Keďže okresný súd mal
za preukázané, že nový oprávnený a aj povinný ako právne subjekty výmazom z
obchodného registra zanikli, konanie zastavil a rozhodol o nepriznaní náhrady trov
exekúcie.
Podaním z 31. júla 2009 podal sťažovateľ odvolanie proti všetkým výrokom
uznesenia okresného súdu, v ktorom predovšetkým poukazoval na to, že v čase
rozhodovania okresného súdu už nový oprávnený ako právny subjekt neexistoval, a preto sa
nemohol stať účastníkom konania. Sťažovateľ žiadal, aby krajský súd zmenil uznesenie
okresného súdu tak, že mu podľa pripojeného vyúčtovania prizná nárok na náhradu trov
exekúcie voči pôvodnému oprávnenému.
Krajský súd uznesením sp. zn. 7 CoE 1/2010 zo 16. februára 2010 uznesenie
okresného súdu z 22. júla 2009 v časti výroku o trovách exekúcie ako vecne správny
potvrdil a v prevyšujúcom rozsahu odvolanie sťažovateľa pre neprípustnosť odmietol.
Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta nezákonnosť rozhodnutia
okresného súdu, ako aj rozhodnutia krajského súdu z dôvodu, že podľa jeho názoru sú tieto
rozhodnutia nezákonné, nielen pokiaľ ide o rozhodnutie o nepriznaní mu odmeny a náhrady
trov exekučného konania, na ktoré má podľa svojho názoru nárok, ale sú nezákonné, aj
pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci zmeny účastníkov konania a zastavenia exekučného
konania. Aj napriek skutočnosti, že sťažovateľ ako súdny exekútor je účastníkom konania
len v časti konania, v ktorej sa rozhoduje o jeho nároku na odmenu a náhradu trov konania,
namieta nezákonnosť napádaných rozhodnutí aj v časti rozhodnutia o zmene účastníkov
konania a vo veci zastavenia exekučného konania, pretože podľa jeho názoru práve pomalý,
resp. nepružný postup okresného súdu pri rozhodovaní o týchto návrhoch mal za následok,
že účastníci exekučného konania medzičasom zanikli, takže exekučné konanie muselo byť
zastavené, a v konečnom dôsledku sťažovateľovi tak nebol priznaný nárok na odmenu
za náhradu trov exekučného konania.
V uvedených súvislostiach sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
„Krajský súd v Prešove, rovnako ako Okresný súd v Prešove podľa môjho názoru pri
rozhodovaní o trovách exekúcie nepostupoval správne a zákonne a to takým spôsobom,
ktorý je nezlučiteľný s ústavnými princípmi, ktoré garantuje Ústava SR.
Súdnemu exekútorovi patrí nárok na náhradu trov exekúcie vždy.
Nie je zrejmé, prečo by som mal všetky náklady vynaložené v súlade so zákonom
a účelne, ktoré počas exekúcie vznikli, znášať ja, keď som iba konal svoju zákonom
stanovenú povinnosť.
Predmetné rozhodnutie Krajského súdu je nezákonné a nelogické okrem iného aj z
dôvodu, že teoreticky pokiaľ by exekútor viedol viacero exekučných konaní, ktoré by boli
zastavené z akýchkoľvek príčin, pracoval by v každom jednotlivom prípade zadarmo a bola
by ohrozená jeho existencia ako súdneho exekútora, keďže odmenu za výkon exekučnej
činnosti by mu súdy nepriznávali a inú zárobkovú činnosť súdny exekútor zo zákona
vykonávať nemôže. ...
Ako súdny exekútor som vykonával exekučnú činnosť na základe zákona a na návrh
oprávneného. Vykonávať exekučnú činnosť na základe tohoto návrhu som ako štátom
splnomocnená osoba odmietnuť nemohol a vo veci som konať musel. ...
Exekútor musí vykonávať exekučnú činnosť nestranne a nezávislo a aby tomu tak
skutočne bolo, zákon okrem iného stanovil pre súdnych exekútorov obmedzenie, že nesmú
vykonávať iné činnosti, ako napr. podnikať alebo pracovať v pracovnom pomere, aby ich
nezávislosť nebola ohrozená. ...
Za toto obmedzenie aktivít súdnych exekútorov, ktorými je možné si zarobiť na
živobytie, zákon garantuje a stanovuje, že exekútor má nárok na odmenu, na náhradu
hotových výdavkov a náhradu za stratu premeškaného času pri výkone exekučnej činnosti.
Garantovanie odmeny exekútorovi a náhrady hotových výdavkov a premeškaného času
zabezpečuje nezávislosť exekútorov, okrem iného tým, že nemusia vykonávať iné činnosti za
účelom zárobku. ...
Krajský súd v Prešove napadnutým uznesením tým, že mi nepriznal nárok na
náhradu trov exekúcie, porušil moje právo vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd),
nakoľko počas trvania exekúcie som musel znášať z vlastného majetku hotové výdavky,
ktoré počas exekúcie vznikli a po vykonaní exekúcie som dôvodne očakával ich náhradu,
ako aj odmenu, ktorá mi priznaná nebola.
Dávam do pozornosti, že povinnosťou súdneho exekútora je vykonávať exekúciu v
súlade so zákonom, nie zodpovedať či garantovať skutočné vymoženie pohľadávky. Súdny
exekútor nemá povinnosť vymôcť pohľadávku, ale má povinnosť vymáhať pohľadávku
oprávneného na jeho návrh v súlade so zákonom.
Skutočnosť, že pohľadávka nebola vymožená v dôsledku neskoršieho zrušenia
exekučného titulu súdom, je objektívnou skutočnosťou, čo súdny exekútor nemôže žiadnym
spôsobom ovplyvniť. ...
Dávam Ústavnému súdu SR do pozornosti aj samotný priebeh exekúcie, resp.
rozhodovanie súdov počas nej, ktorým taktiež došlo k porušeniu platného právneho
poriadku, čoho následkom bola moja ujma.
Aj keď nie som účastníkom konania v časti zastavenia exekúcie, poukazujem na
nesprávnosť rozhodnutí, ktoré mali vplyv na následné nepriznanie trov exekúcie.
Okresnému súdu v Prešove bola doručená žiadosť oprávneného – V. ešte dňa 29. 06.
2004.
Okresný súd v Prešove rozhodol o zastavení exekúcie až dňa 22. 07. 2009, teda vyše
päť (5) rokov od predloženia žiadosti.
Týmito prieťahmi v konaní došlo k situácii, že spoločnosť V., a. s. medzitým zanikol a
súd dokonca vydaným uznesením rozhodoval o pristúpení účastníka, ktorý v dobe vydania
rozhodnutia bol už vymazaný z Obchodného registra, a teda právne už ani neexistoval. (!).
Táto skutočnosť je uvedená aj v napadnutom rozhodnutí Krajského súdu v Prešove.
Obe rozhodnutie sú teda okrem iného aj zmätočné, keďže súdy konali s účastníkom,
ktorý v čase rozhodovania už ani nemala právnu subjektivitu. ...
Mám za to, že napadnuté rozhodnutie je nezákonne a neústavné aj z dôvodu, že
vychádzalo z nesprávneho ponímania zákonného postavenia súdneho exekútora v
exekučnom konaní.
Súdny exekútor je v exekučnom konaní v postavení „zástupcu štátu, resp. štátneho
orgánu", ktorý len vykonáva prenesenú pôsobnosť, ktorá patrí štátu a ktorú štát zveril
súdnemu exekútorovi.
Súdny exekútor v exekučnom konám nie je v postavení podnikateľa, ani osoby, ktorá
poskytuje právne služby. ...
Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci. (§ 5 ods. 2 Exekučného
poriadku)
V súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa.
(§ 5 ods. 1 Exekučného poriadku). ...
Nevyhnutnosť rozhodnutia v tejto veci vyplýva aj zo skutočnosti, že pravidelné
nepriznávame trov exekúcie súdnemu exekútorovi v podobných veciach narúšajú základné
finančné predpoklady chodu exekútorského úradu. Vzhľadom na to, že exekútor je
objektívne zodpovedný za výkon exekučnej činnosti, nemôže si dovoliť exekučnú činnosť z
týchto dôvodov nevykonávať, ale musí túto činnosť (najmä hotové výdavky ako napr. mzdy
zamestnancov, poštovné, kancelárske potreby, nájomné, spotreba energií atď.) uhrádzať z
vlastných finančných prostriedkov.
Vzhľadom na postavenie súdneho exekútora je nepriznávanie náhrady trov exekúcie
neakceptovateľné, rovnako ako by bol neakceptovateľný stav, keď by zamestnanci štátneho
úradu mali z vlastných prostriedkov hradiť všetku činnosť takéhoto úradu, a to aj napr. bez
nároku na mzdu.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na
ďalšie konanie takto rozhodol:
„Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 7 CoE 1/2010 zo dňa 16. 02. 2010 a
Uznesením Okresného súdu v Prešove, sp. zn.: Er/5711/1999 zo dňa 22. 07. 2009 bolo
porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 7 CoE 1/2010 zo dňa 16. 02. 2010 a
Uznesením Okresného súdu v Prešove, sp. zn.: Er/5711/1999 zo dňa 22. 07. 2009 bolo
porušené základné právo sťažovateľa vlastniť majetok garantované čl. 20 ods. 1 Ústavy SR
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 7 CoE 1/2010 zo dňa 16. 02. 2010 a
Uznesenie Okresného súdu v Prešove, sp. zn.: Er/5711/1999 zo dňa 22. 07. 2009 sa zrušuje
a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1,- EUR.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom tvrdené porušenie označených základných
práv zaručených v ústave a práv zaručených v dohovore a dodatkovom protokole, a to:
1. uznesením okresného súdu sp. zn. Er/5711/1999 z 22. júla 2009 tým, že okresný
súd pripustil do konania namiesto pôvodného oprávneného (V., a. s.) nového oprávneného
(spoločnosť V., a. s.), a to aj napriek tomu, že v čase tohto rozhodovania okresného súdu už
nový oprávnený ako právny subjekt neexistoval, takže ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania a v dôsledku toho okresný súd
sťažovateľovi nemal ani voči komu priznať sťažovateľovi úhradu trov exekúcie;
2. uznesením krajského súdu sp. zn. 7 CoE 1/2010 zo 16. februára 2010 tým, že
krajský súd pre neprípustnosť odmietol odvolanie sťažovateľa, ktorým napadol výrok
uznesenia okresného súdu sp. zn. Er/5711/1999 z 22. júla 2009 v časti o pripustení
a nepripustení účastníkov do konania na strane oprávneného a v časti o zastavení exekúcie,
čím odobril stav, že účastníkom konania sa stala osoba, ktorá nemala spôsobilosť byť
účastníkom konania, a tiež tým, že krajský súd bez ďalšieho potvrdil uznesenie okresného
súdu v časti výroku o nepriznaní trov exekúcie sťažovateľovi.
1. K namietanému uzneseniu okresného súdu sp. zn. Er/5711/1999 z 22. júla
2009
V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením ním označených práv
zaručených v ústave, dohovore, ako aj dodatkovom protokole uznesením okresného súdu
sp. zn. Er/5711/1999 z 22. júla 2009 ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že
proti časti tohto rozhodnutia, ktorým okresný súd rozhodol o zmene účastníkov konania na
strane oprávneného, nebol prípustný riadny opravný prostriedok (1.1), kým proti časti
rozhodnutia okresného súdu o zastavení exekučného konania, ako aj proti časti rozhodnutia
o nepriznaní náhrady trov konania jeho účastníkom riadny opravný prostriedok prípustný
bol (1.2).
1.1 Pokiaľ ide o tú časť sťažovateľom napadnutého uznesenia okresného súdu sp. zn.
Er/5711/1999 z 22. júla 2009, proti ktorej nebol prípustný opravný prostriedok, ústavný súd
dáva do pozornosti, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie
je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je
dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonným
dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno
zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde to nedovoľuje.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že
sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny
prostriedok ochrany základných práv a slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 108/02,
Sťažnosťou pred ústavným súdom sťažovateľ argumentačne napáda označené
uznesenie okresného súdu aj v časti, ktorou bolo rozhodnuté o zmene účastníkov konania na
strane oprávneného, a to z dôvodu, že od vyriešenia otázky účastníkov konania sa odvíja aj
jeho nárok na priznanie úhrady trov konania, pričom v tejto časti proti uzneseniu okresného
súdu nebol prípustný opravný prostriedok. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na
skutočnosť, že uznesenie okresného súdu sp. zn. Er/5711/1999 z 22. júla 2009 bolo
sťažovateľovi doručené 27. júla 2009 (tak ako to sám sťažovateľ uvádza vo svojom
odvolaní proti tomuto uzneseniu), pričom od 27. júla 2009, keď podľa zistenia ústavného
súdu nadobudol výrok I a II predmetného uznesenia okresného súdu právoplatnosť, do
21. júna 2010, keď sťažovateľ osobne podal sťažnosť ústavnému súdu, nepochybne
uplynula lehota na jej podanie podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1.2 V súvislosti s napádaným uznesením okresného súdu v časti, proti ktorej bol
prípustný opravný prostriedok, ústavný súd upriamuje pozornosť na čl. 127 ods. 1 ústavy,
z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi
všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená
primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného
súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou primárne povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť
a právomoc ústavného súdu je subsidiárna, takže nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov.
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu
ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých sťažovateľ v súvislosti s napádaným uznesením okresného súdu
sp. zn. Er/5711/1999 z 22. júla 2009 namieta, neposkytujú všeobecné súdy na základe
sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne
prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.
Sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania sťažnosťou pred ústavným súdom
napadnutého uznesenia okresného sudu sp. zn. Er 5711/1999 z 22. júla 2009 využitím
riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré napokon pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu aj účinne využil, pričom o tomto jeho odvolaní rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 7 CoE 1/2010 zo 16. februára 2010. Krajský súd sa v rozsahu svojho
preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel v podstate vysporiadať s rovnakými
skutkovými a právnymi argumentmi, ako sťažovateľ uvádza aj v konaní pred ústavným
súdom.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre
nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 7 CoE 1/2010
zo 16. februára 2010
Pokiaľ ide o označené rozhodnutie krajského súdu, sťažovateľ ho napáda jednak
z dôvodu, že odmietnutím jeho odvolania ako neprípustného proti rozhodnutiu okresného
súdu v časti rozhodnutia o zmene účastníka konania na strane oprávneného krajský súd
v podstate verifikoval rozhodnutie okresného súdu, a to aj napriek jeho nezákonnosti,
pretože ním okresný súd pripustil, aby sa účastníkom konania stal subjekt, ktorý už
v okamihu vstupu do konania nebol spôsobilým subjektom práva, a teda nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania (2.1), ako aj z dôvodu, že krajský súd podľa sťažovateľa v rozpore
s Exekučným poriadkom, ktorý mu garantuje nárok na odmenu za ním vykonanú prácu
súdneho exekútora, potvrdil rozhodnutie okresného súdu o nepriznaní exekútorovi trov
konania (2.2).
2.1 Z napádaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd svoje
rozhodnutie o odmietnutí odvolania sťažovateľa pre jeho neprípustnosť odôvodnil takto:
„Za nesprávny je ale potrebné považovať postup súdu, ak rozhodol o pripustení
zmeny v osobe účastníka na strane oprávneného. K takejto zmene sa totiž vyžaduje to, aby
tak pôvodný oprávnený ako aj nový oprávnený mali v čase rozhodovania súdu právnu
subjektivitu. Táto podmienka pri rozhodovaní o vystúpení pôvodného oprávneného a vstupe
nového oprávneného do exekučného konania splnená nebola. Nový oprávnený V., a. s. ku
dňu vydania rozhodnutia už právnou subjektivitou nedisponoval, nakoľko dňom 8.7.2006
bol vymazaný z obchodného registra. Takéto pochybenie však v rámci odvolacieho konania
nebolo možné napraviť. Ustanovenie § 37 Exekučného poriadku upravujúce zmenu
účastníkov exekučného konania výslovne neupravuje možnosť podania odvolania, či už
proti rozhodnutiu o pripustení zmeny alebo proti rozhodnutiu o nepripustení zmeny
účastníkov konania. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 202 ods. 2 O. s. p.
podľa ktorého odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa
osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak.
Za takejto situácie bolo potrebné postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 218 ods. 1
písm. c/ O. s. p. odvolanie súdneho exekútora smerujúce proti výrokom o pripustení a
nepripustení zmeny účastníkov exekučného konania odmietnuť.
Rovnako muselo byť podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p. odmietnuté
odvolanie súdneho exekútora smerujúce voči výroku o zastavení exekúcie. Súdny exekútor
má totiž postavenie účastníka konania len vtedy, ak sa rozhoduje o trovách exekúcie, čo je
zrejmé z ustanovenia § 37 ods. 1 Exekučného poriadku. Výrok o zastavení exekúcie
charakter rozhodnutia o trovách exekúcie nemá V tejto časti teda súdny exekútor nie je
osobou oprávnenou na podanie odvolania.“
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že ak sa sťažovateľ domnieval, že mu
bola odňatá možnosť konať pred krajským (odvolacím) súdom v dôsledku postupu tohto
súdu, ktorý jeho odvolanie pre neprípustnosť odmietol (nedôvodné odmietnutie práva podať
odvolanie sa považuje za odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom), prípadne ak sa
sťažovateľ domnieval, že krajský súd nezohľadnil skutočnosť, že v konaní vystupoval ako
účastník ten, kto nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, mal sťažovateľ podľa názoru
ústavného súdu z týchto dôvodov možnosť domáhať sa preskúmania rozhodnutia krajského
súdu využitím mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania z dôvodov zmätočnosti
uvedených v § 237 písm. b) a f) Občianskeho súdneho poriadku [ďalej len „OSP“;
(účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; ten kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania)].
Podľa § 237 písm. b) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom.
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie za účinný
právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní (napr.
I. ÚS 1/00, II. ÚS 31/00, I. ÚS 209/05), preto ho nemožno nahradiť rozhodnutím ústavného
súdu o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Na základe podaného dovolania mohlo dôjsť k naplneniu účelu sledovaného
sťažovateľom v konaní o sťažnosti, a to predovšetkým k zrušeniu rozhodnutia krajského
súdu v sťažovateľom namietanej časti. Tento záver potvrdzuje aj § 243b OSP, ktorý
umožňuje dovolaciemu súdu zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu a vrátiť mu vec na ďalšie
konanie. V rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia by sa dovolací súd v podstate
musel vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, ako sťažovateľ uvádza aj
v konaní pred ústavným súdom.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
2.2 V súvislosti so sťažovateľom namietaným rozhodnutím krajského súdu v časti,
ktorou krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu o nepriznaní sťažovateľovi trov
konania, ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je
v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu
umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či
sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd
nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony
nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na
preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej
spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,
a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Pokiaľ ide o trovy exekúcie tieto nemohli byť priznané súdnemu exekútorovi ani
vtedy, ak by sa v konaní i naďalej pokračovalo so V., a. s. V danom prípade sa totiž
exekučné konanie začalo ešte v roku 1999. V tejto súvislosti je právne významné
ustanovenie § 235 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekučné konania, ktoré sa
začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.
Za výkon exekučnej činnosti patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a
náhrada za stratu času, čo je zrejmé z ustanovenia § 196 Exekučného poriadku. Odmena
exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonávaní exekúcie
zároveň predstavujú trovy exekúcie (§ 200 ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku ).
V zásade osobou povinnou znášať trovy exekúcie, vychádzajúc z ustanovenia § 197
ods. 1 a ustanovenia § 200 ods. 1 veta druhá Exekučného poriadku, môže byť povinný.
V prejednávanej veci však povinný zanikol výmazom z obchodného registra dňa 4. 4. 2001 a
preto tomuto už neexistujúcemu subjektu nebolo možné ukladať žiadne povinnosti.
V dôsledku uvedeného povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie
mohla V., a. s. uložená len pri splnení podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 203
Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 1. 2002. Podľa tohto ustanovenia, ak dôjde k
zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však
uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku a či mohol pri
náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
Skutočnosť, podľa ktorej v roku 2001 došlo k zániku povinného V., a. s. nemohla ani
pri náležitej opatrnosti predvídať. Stratu spôsobilosti byť účastníkom konania ( § 19 O. s. p.
) nemožno považovať za zavinenie V., a. s. v dôsledku čoho aplikácia ustanovenia § 203
Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 1. 2002 pri rozhodovaní o trovách exekúcie
neprichádza do úvahy. Rovnako nebolo možné V., a.s. zaviazať na znášanie trov exekúcie
len z dôvodu, že majetok povinného nestačil ani na úhradu trov exekúcie. Exekučný
poriadok takúto možnosť pripustil až novelizáciou ustanovenia § 203 uskutočnenou s
účinnosťou od 1. 2. 2002 zákonom č. 32/2002 Z. z. Táto novela Exekučného poriadku, ale
nie je aplikovateľná na exekučné konania začaté do 1. 2. 2002 (§ 235 ods. 2 Exekučného
poriadku).
Keďže v súčasnosti neexistuje subjekt, ktorý by mohol byť zaviazaný na náhradu trov
exekúcie súdnemu exekútorovi súd prvého stupňa správne postupoval, ak náhradu trov
exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal. V dôsledku uvedeného odvolací súd postupom
vyplývajúcim z ustanovenia § 219 O. s. p. uznesenie vo výroku o trovách exekúcie potvrdil.“
Z citovaného odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu predovšetkým vyplýva, že
sťažovateľovi v postavení súdneho exekútora nemohla byť priznaná úhrada jeho trov
z dôvodu, že na túto úhradu nebolo možné zaviazať ani jedného z účastníkov exekučného
konania, pretože obaja, t. j. tak oprávnený z exekúcie, ako aj povinný z exekúcie ako
subjekty práva už zanikli. Krajský súd tak z vývoja a okresným súdom právoplatne
ustáleného skutkového stavu potom nemal inú možnosť, ako konštatovať, že niet účastníka
exekučného konania, ktorému by mohla byť uložená povinnosť uhradiť sťažovateľovi ako
súdnemu exekútorovi jeho trovy. Inými slovami, právoplatné ustálenie skutkového stavu, čo
sa týka účastníkov konania, predstavovalo zákonnú prekážku preto, že krajský súd
rozhodoval o trovách exekúcie vo vzťahu k pôvodnému oprávnenému ako účastníkovi
(sťažovateľ mal v tomto smere možnosť zvrátiť toto rozhodnutie krajského súdu využitím
mimoriadneho opravného prostriedku, pozri 2.1).
Strata právnej subjetivity – spôsobilosti nadobúdať práva a povinnosti, nového
oprávneného, ako aj povinného ako právnických osôb ich výmazom z obchodného registra,
a tým aj spôsobilosti byť účastníkom konania je takým procesným nedostatkom podmienok
konania, na ktorú súdy prihliadajú z úradnej moci, a preto pokiaľ niet univerzálneho
právneho nástupcu, sú povinné konanie zastaviť.
Podľa § 251 ods. 4 OSP na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného
predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis
neustanovuje inak.
Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov
konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.
V danom prípade, pretože ustanovenie § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom
do 31. januára 2002 osobitne nepredpokladalo rozhodovanie o trovách exekúcie pre prípad
zastavenia konania z dôvodu súčasného zániku oprávneného aj povinného ako právnických
osôb, bolo vzhľadom na už citované zákonné ustanovenia úplne logickým právnym
následkom súčasného zániku nového oprávneného, ako aj povinného nepriznanie trov
exekúcie sťažovateľovi ako účastníkovi konania.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu je
odôvodnené ústavne akceptovateľným spôsobom a nemožno ho považovať za arbitrárne ani
svojvoľné.
Okrem toho ústavný súd podotýka, že krajský súd výrazne presahujúc rámec
potrebnej právnej argumentácie pre nepriznanie trov exekúcie sťažovateľovi od
neexistujúceho nového oprávneného a povinného sa vysporadúval aj s dôvodmi, pre ktoré
by teoreticky nebolo možné priznať trovy exekúcie sťažovateľovi ani v prípade, ak by bol
účastníkom konania pôvodný oprávnený, pričom svoje závery založil na konštatovaní, že
oprávnenému by mohla byť uložená povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy exekučného
konania iba v prípade, ak by oprávnený už v čase podania návrhu na vykonanie exekučného
konania mohol pri vynaložení všetkej starostlivosti predpokladať dôvod zastavenia exekúcie
v zmysle zákonnej požiadavky vyjadrenej v § 203 Exekučného poriadku (v znení platnom
a účinnom do 31. januára 2002). Podľa tohto ustanovenia ak dôjde k zastaveniu exekúcie,
môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy
potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti
predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
V tejto súvislosti krajský súd ustálil, že pôvodná oprávnená z exekúcie – V., a. s.,
nemohla „predvídať dôvod zastavenia exekúcie...“, a preto aj v prípade, že by bola
oprávnenou z exekúcie (čo nebola), nemohla by jej byť podľa krajského súdu uložená
povinnosť uhradiť sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi jeho trovy. Na tomto mieste by
prichádzala do úvahy polemika s týmto názorom krajského súdu, keďže podľa zistenia
ústavného súdu návrh na začatie konkurzného konania na povinného z exekúcie (C. P., spol.
s r. o.) bol Krajskému súdu v Košiciach podaný samotným povinným 5. novembra 1999
(sp. zn. 4 K 272/99), pričom V., a. s., podala návrh na vykonanie exekúcie 25. novembra
1999, takže za týchto okolností by bolo potrebné skúmať, či pôvodný oprávnený (V., a. s.)
v skutočnosti nemohla mať vedomosť o možnom spôsobe zastavenia exekučného konania.
Táto polemika s názorom krajského súdu by však prichádzala do úvahy iba v prípade, že by
V., a. s., bola stále účastníkom exekučného konania, avšak vzhľadom na to, že, tak ako to už
bolo uvedené, okresný súd umožnil, aby V., a. s., ako pôvodný oprávnený vystúpila
z konania, pričom toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a sťažovateľ nevyužil iné
právne prostriedky na zvrátenie tohto rozhodnutia (pozri 2.1), možno tieto úvahy rozvíjať
iba v teoretickej rovine bez ich reálneho dopadu na rozhodnutie v tejto veci.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod
pochybovať o správnosti právneho záveru krajského súdu spočívajúceho v tom, že
sťažovateľovi kvôli strate právnej subjektivity tak nového oprávneného, ako aj povinného
trovy exekúcie nepriznal. Tento záver nemožno považovať za arbitrárny či zjavne
neodôvodnený. Z namietaného uznesenia krajského súdu totiž nevyplýva jednostrannosť,
ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Krajský súd pritom svoje skutkové a právne závery ústavne akceptovateľným spôsobom
odôvodnil, a preto ich možno považovať za zlučiteľné s obsahom základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ namietal, že označeným uznesením krajského súdu bolo porušené aj jeho
základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo pokojne užívať svoj
majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že
v danej veci nie je dôvod, aby odlišne posudzoval aplikovateľnosť čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 1 dodatkového protokolu na vec sťažovateľa. Zároveň uvádza, že aplikovateľnosť
uvedených právnych noriem posudzuje v súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva.
Keďže sťažovateľ namietal porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového
protokolu iba v nadväznosti na ním namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru, v tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že základné právo zaručené v čl. 20
ods. 1 (čo v celom rozsahu platí, aj pokiaľ ide o právo zaručené v čl. 1 dodatkového
protokolu) zahŕňa požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy ustanovených
priamo v označenom článku ústavy, ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho
porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (m. m. I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05).
Ústavný súd konštatuje, že ak rozhodnutím krajského súdu v označenom konaní
nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, potom už
neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl.
20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú
neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Na rámec ústavný súd podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je
ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje
zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej
veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv a v súvislosti s tými rozhodnutiami súdov,
ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáhal v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite
sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv (základné právo nebyť podrobovaný nútenej práci
zaručené v čl. 18 ústavy a čl. 4 ods. 2 dohovoru), ktoré sťažovateľ uviedol iba v texte
sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť
jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).
Okrem toho vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že súdny exekútor ako štátom určená
osoba na vykonávanie súdnych a iných rozhodnutí má nárok na trovy exekúcie „vždy“,
pričom sťažovateľ sa odvoláva aj na právne názory ústavného súdu vyslovené v nálezoch
sp. zn. II. ÚS 31/04 a sp. zn. II. ÚS 161/08, ako aj v náleze Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. II. ÚS 372/04 a v stanovisku Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
Pl. ÚS st. 23/06, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že právne názory vyslovené v tomto
smere predchádzajúcimi rozhodnutiami ústavného súdu boli v ďalšom období už
„prelomené“ právnymi názormi vyslovenými v ďalších rozhodnutiach ústavného súdu
(napr. IV. ÚS 27/08, II. ÚS 272/08, I. ÚS 256/08). Ústavný súd nespochybňuje postavenie
exekútora ako štátom určenej a splnomocnenej osoby na výkon exekúcie, v rámci ktorého sa
mu priznáva status verejného činiteľa (§ 5 Exekučného poriadku). Naproti tomu exekútor
vykonáva svoju činnosť aj ako slobodné povolanie (výber exekútora je zverený
oprávnenému, odmena exekútora je priamoúmerná jeho procesnej aktivite). V súlade
s uvedeným ústavný súd zastáva názor, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku
môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie,
nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do
značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone
exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti opätovne konštatuje, že na vec sťažovateľa
je primeraným spôsobom aplikovateľný aj právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva
vyjadrený v jeho rozhodnutí vo veci Van der Mussele proti Belgicku (rozsudok
z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), podľa ktorého riziko spojené s výkonom určitej
profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane
vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (m. m. IV. ÚS 27/08), a to bez
ohľadu na to, že Európsky súd pre ľudské práva vyslovil tento právny názor vo vzťahu
k výkonu povolania advokáta (napr. IV. ÚS 297/2010).
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2010