Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 475/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. I. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. P. R., P.,

vo veci namietaného porušenia základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva vlastniť majetok zaručeného v

a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného

v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. z 22. júla 1999 a uznesením

Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo 16. februára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. I. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2010

doručená sťažnosť Mgr. I. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva vlastniť majetok

zaručeného v a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp.

zn. z 22. júla 1999 a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. zo 16. februára 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.

Er 5711/1999 konal okresný súd na základe sťažovateľom ako súdnym exekútorom mu

postúpeného návrhu oprávneného z exekúcie – V., a. s. (ďalej aj „oprávnený“), na

vymoženie sumy 97 745 Sk s prísl. proti povinnému C., spol. s r. o. (ďalej aj „povinný“). Na

vykonanie predmetnej exekúcie okresný súd udelil sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi

20. decembra 1999 poverenie na vykonanie exekúcie, na základe čoho sťažovateľ následne

10. februára 2000 vydal upovedomenie o začatí exekúcie. Dňa 26. marca 2004 bol

sťažovateľovi doručený návrh oprávneného na zastavenie exekučného konania „... z dôvodu

zamietnutia konkurzu pre nedostatok majetku“, na základe čoho potom sťažovateľ

žiadosťou doručenou okresnému súdu 29. júna 2004 žiadal „... o rozhodnutie v exekučnom

konaní spolu s Vyúčtovaním trov exekúcie“. Podaním doručeným sťažovateľovi 2. marca

2006 oprávnený sťažovateľovi oznámil, že došlo k zmene v osobe oprávneného z exekúcie,

pričom novým oprávneným mala byť spoločnosť V., a. s., pričom k tomuto oznámeniu

nebola podľa sťažovateľa pripojená žiadna listina preukazujúca postúpenie vymáhanej

pohľadávky na nového oprávneného. Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ podaním z 8.

marca 2006 opätovne domáhal, aby okresný súd exekučné konanie zastavil a aby rozhodol

v zmysle § 37 ods. 5 Exekučného poriadku, t. j. aby rozhodol o zmene účastníkov konania

(na strane oprávneného, pozn.). Dňa 5. júna 2006 bolo sťažovateľovi doručené podanie

spoločnosti V., a. s., zo 17. mája 2006, ktorým mu bolo oznámené, že na základe zmluvy

o postúpení pohľadávok z 30. decembra 2005 došlo k prevodu vymáhanej pohľadávky zo

spoločnosti V., a. s., na spoločnosť S., a. s., pričom v čase doručenia tohto podania okresný

súd podľa sťažovateľa stále nerozhodol o návrhu na zastavenie exekučného konania ani

návrhu na zmenu pôvodného oprávneného, takže ním stále bola V., a. s. K písomnému

oznámeniu spoločnosti V., a. s., sa sťažovateľ vyjadril podaním z 3. júla 2006 a následne

písomným podaním z 10. júla 2009 urgoval rozhodnutie okresného súdu o návrhu

oprávneného na zastavenie exekučného konania.

Okresný súd uznesením sp. zn. Er 5711/1999 z 22. júla 2009 pripustil zmenu v osobe

oprávneného tak, že novým oprávneným z exekúcie sa stala spoločnosť V., a. s., súčasne

nepripustil, aby namiesto spoločnosti V., a. s., vstúpila do konania spoločnosť S. a. s.,

zároveň exekučné konanie zastavil a účastníkom nepriznal náhradu trov konania.

V odôvodnení svojho uznesenia okresný súd okrem iného uviedol, že keďže „považoval

súd zmenu v osobe účastníka na strane oprávneného zo spoločnosti V., a. s.,... na

spoločnosť V., a. s.,... za preukázanú, preto túto zmenu pripustil“. Keďže okresný súd mal

za preukázané, že nový oprávnený a aj povinný ako právne subjekty výmazom z

obchodného registra zanikli, konanie zastavil a rozhodol o nepriznaní náhrady trov

exekúcie.

Podaním z 31. júla 2009 podal sťažovateľ odvolanie proti všetkým výrokom

uznesenia okresného súdu, v ktorom predovšetkým poukazoval na to, že v čase

rozhodovania okresného súdu už nový oprávnený ako právny subjekt neexistoval, a preto sa

nemohol stať účastníkom konania. Sťažovateľ žiadal, aby krajský súd zmenil uznesenie

okresného súdu tak, že mu podľa pripojeného vyúčtovania prizná nárok na náhradu trov

exekúcie voči pôvodnému oprávnenému.

Krajský súd uznesením sp. zn. zo 16. februára 2010 uznesenie

okresného súdu z 22. júla 2009 v časti výroku o trovách exekúcie ako vecne správny

potvrdil a v prevyšujúcom rozsahu odvolanie sťažovateľa pre neprípustnosť odmietol.

Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta nezákonnosť rozhodnutia

okresného súdu, ako aj rozhodnutia krajského súdu z dôvodu, že podľa jeho názoru sú tieto

rozhodnutia nezákonné, nielen pokiaľ ide o rozhodnutie o nepriznaní mu odmeny a náhrady

trov exekučného konania, na ktoré má podľa svojho názoru nárok, ale sú nezákonné, aj

pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci zmeny účastníkov konania a zastavenia exekučného

konania. Aj napriek skutočnosti, že sťažovateľ ako súdny exekútor je účastníkom konania

len v časti konania, v ktorej sa rozhoduje o jeho nároku na odmenu a náhradu trov konania,

namieta nezákonnosť napádaných rozhodnutí aj v časti rozhodnutia o zmene účastníkov

konania a vo veci zastavenia exekučného konania, pretože podľa jeho názoru práve pomalý,

resp. nepružný postup okresného súdu pri rozhodovaní o týchto návrhoch mal za následok,

že účastníci exekučného konania medzičasom zanikli, takže exekučné konanie muselo byť

zastavené, a v konečnom dôsledku sťažovateľovi tak nebol priznaný nárok na odmenu

za náhradu trov exekučného konania.

V uvedených súvislostiach sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

„Krajský súd v Prešove, rovnako ako Okresný súd v Prešove podľa môjho názoru pri

rozhodovaní o trovách exekúcie nepostupoval správne a zákonne a to takým spôsobom,

ktorý je nezlučiteľný s ústavnými princípmi, ktoré garantuje SR.

Súdnemu exekútorovi patrí nárok na náhradu trov exekúcie vždy.

Nie je zrejmé, prečo by som mal všetky náklady vynaložené v súlade so zákonom

a účelne, ktoré počas exekúcie vznikli, znášať ja, keď som iba konal svoju zákonom

stanovenú povinnosť.

Predmetné rozhodnutie Krajského súdu je nezákonné a nelogické okrem iného aj z

dôvodu, že teoreticky pokiaľ by exekútor viedol viacero exekučných konaní, ktoré by boli

zastavené z akýchkoľvek príčin, pracoval by v každom jednotlivom prípade zadarmo a bola

by ohrozená jeho existencia ako súdneho exekútora, keďže odmenu za výkon exekučnej

činnosti by mu súdy nepriznávali a inú zárobkovú činnosť súdny exekútor zo zákona

vykonávať nemôže. ...

Ako súdny exekútor som vykonával exekučnú činnosť na základe zákona a na návrh

oprávneného. Vykonávať exekučnú činnosť na základe tohoto návrhu som ako štátom

splnomocnená osoba odmietnuť nemohol a vo veci som konať musel. ...

Exekútor musí vykonávať exekučnú činnosť nestranne a nezávislo a aby tomu tak

skutočne bolo, zákon okrem iného stanovil pre súdnych exekútorov obmedzenie, že nesmú

vykonávať iné činnosti, ako napr. podnikať alebo pracovať v pracovnom pomere, aby ich

nezávislosť nebola ohrozená. ...

Za toto obmedzenie aktivít súdnych exekútorov, ktorými je možné si zarobiť na

živobytie, zákon garantuje a stanovuje, že exekútor má nárok na odmenu, na náhradu

hotových výdavkov a náhradu za stratu premeškaného času pri výkone exekučnej činnosti.

Garantovanie odmeny exekútorovi a náhrady hotových výdavkov a premeškaného času

zabezpečuje nezávislosť exekútorov, okrem iného tým, že nemusia vykonávať iné činnosti za

účelom zárobku. ...

Krajský súd v Prešove napadnutým uznesením tým, že mi nepriznal nárok na

náhradu trov exekúcie, porušil moje právo vlastniť majetok ( a

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd),

nakoľko počas trvania exekúcie som musel znášať z vlastného majetku hotové výdavky,

ktoré počas exekúcie vznikli a po vykonaní exekúcie som dôvodne očakával ich náhradu,

ako aj odmenu, ktorá mi priznaná nebola.

Dávam do pozornosti, že povinnosťou súdneho exekútora je vykonávať exekúciu v

súlade so zákonom, nie zodpovedať či garantovať skutočné vymoženie pohľadávky. Súdny

exekútor nemá povinnosť vymôcť pohľadávku, ale má povinnosť vymáhať pohľadávku

oprávneného na jeho návrh v súlade so zákonom.

Skutočnosť, že pohľadávka nebola vymožená v dôsledku neskoršieho zrušenia

exekučného titulu súdom, je objektívnou skutočnosťou, čo súdny exekútor nemôže žiadnym

spôsobom ovplyvniť. ...

Dávam Ústavnému súdu SR do pozornosti aj samotný priebeh exekúcie, resp.

rozhodovanie súdov počas nej, ktorým taktiež došlo k porušeniu platného právneho

poriadku, čoho následkom bola moja ujma.

Aj keď nie som účastníkom konania v časti zastavenia exekúcie, poukazujem na

nesprávnosť rozhodnutí, ktoré mali vplyv na následné nepriznanie trov exekúcie.

Okresnému súdu v Prešove bola doručená žiadosť oprávneného – V. ešte dňa 29. 06.

2004.

Okresný súd v Prešove rozhodol o zastavení exekúcie až dňa 22. 07. 2009, teda vyše

päť (5) rokov od predloženia žiadosti.

Týmito prieťahmi v konaní došlo k situácii, že spoločnosť V., a. s. medzitým zanikol a

súd dokonca vydaným uznesením rozhodoval o pristúpení účastníka, ktorý v dobe vydania

rozhodnutia bol už vymazaný z Obchodného registra, a teda právne už ani neexistoval. (!).

Táto skutočnosť je uvedená aj v napadnutom rozhodnutí Krajského súdu v Prešove.

Obe rozhodnutie sú teda okrem iného aj zmätočné, keďže súdy konali s účastníkom,

ktorý v čase rozhodovania už ani nemala právnu subjektivitu. ...

Mám za to, že napadnuté rozhodnutie je nezákonne a neústavné aj z dôvodu, že

vychádzalo z nesprávneho ponímania zákonného postavenia súdneho exekútora v

exekučnom konaní.

Súdny exekútor je v exekučnom konaní v postavení „zástupcu štátu, resp. štátneho

orgánu", ktorý len vykonáva prenesenú pôsobnosť, ktorá patrí štátu a ktorú štát zveril

súdnemu exekútorovi.

Súdny exekútor v exekučnom konám nie je v postavení podnikateľa, ani osoby, ktorá

poskytuje právne služby. ...

Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci. (§ 5 ods. 2 Exekučného

poriadku)

V súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa.

(§ 5 ods. 1 Exekučného poriadku). ...

Nevyhnutnosť rozhodnutia v tejto veci vyplýva aj zo skutočnosti, že pravidelné

nepriznávame trov exekúcie súdnemu exekútorovi v podobných veciach narúšajú základné

finančné predpoklady chodu exekútorského úradu. Vzhľadom na to, že exekútor je

objektívne zodpovedný za výkon exekučnej činnosti, nemôže si dovoliť exekučnú činnosť z

týchto dôvodov nevykonávať, ale musí túto činnosť (najmä hotové výdavky ako napr. mzdy

zamestnancov, poštovné, kancelárske potreby, nájomné, spotreba energií atď.) uhrádzať z

vlastných finančných prostriedkov.

Vzhľadom na postavenie súdneho exekútora je nepriznávanie náhrady trov exekúcie

neakceptovateľné, rovnako ako by bol neakceptovateľný stav, keď by zamestnanci štátneho

úradu mali z vlastných prostriedkov hradiť všetku činnosť takéhoto úradu, a to aj napr. bez

nároku na mzdu.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na

ďalšie konanie takto rozhodol:

„Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: zo dňa 16. 02. 2010 a

Uznesením Okresného súdu v Prešove, sp. zn.: zo dňa 22. 07. 2009 bolo

porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 46

ods. 1 SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: zo dňa 16. 02. 2010 a

Uznesením Okresného súdu v Prešove, sp. zn.: zo dňa 22. 07. 2009 bolo

porušené základné právo sťažovateľa vlastniť majetok garantované SR

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: zo dňa 16. 02. 2010 a

Uznesenie Okresného súdu v Prešove, sp. zn.: zo dňa 22. 07. 2009 sa zrušuje

a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1,- EUR.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom tvrdené porušenie označených základných

práv zaručených v ústave a práv zaručených v dohovore a dodatkovom protokole, a to:

1. uznesením okresného súdu sp. zn. z 22. júla 2009 tým, že okresný

súd pripustil do konania namiesto pôvodného oprávneného (V., a. s.) nového oprávneného

(spoločnosť V., a. s.), a to aj napriek tomu, že v čase tohto rozhodovania okresného súdu už

nový oprávnený ako právny subjekt neexistoval, takže ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania a v dôsledku toho okresný súd

sťažovateľovi nemal ani voči komu priznať sťažovateľovi úhradu trov exekúcie;

2. uznesením krajského súdu sp. zn. zo 16. februára 2010 tým, že

krajský súd pre neprípustnosť odmietol odvolanie sťažovateľa, ktorým napadol výrok

uznesenia okresného súdu sp. zn. z 22. júla 2009 v časti o pripustení

a nepripustení účastníkov do konania na strane oprávneného a v časti o zastavení exekúcie,

čím odobril stav, že účastníkom konania sa stala osoba, ktorá nemala spôsobilosť byť

účastníkom konania, a tiež tým, že krajský súd bez ďalšieho potvrdil uznesenie okresného

súdu v časti výroku o nepriznaní trov exekúcie sťažovateľovi.

1. K namietanému uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 22. júla

2009

V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením ním označených práv

zaručených v ústave, dohovore, ako aj dodatkovom protokole uznesením okresného súdu

sp. zn. z 22. júla 2009 ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že

proti časti tohto rozhodnutia, ktorým okresný súd rozhodol o zmene účastníkov konania na

strane oprávneného, nebol prípustný riadny opravný prostriedok (1.1), kým proti časti

rozhodnutia okresného súdu o zastavení exekučného konania, ako aj proti časti rozhodnutia

o nepriznaní náhrady trov konania jeho účastníkom riadny opravný prostriedok prípustný

bol (1.2).

1.1 Pokiaľ ide o tú časť sťažovateľom napadnutého uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 22. júla 2009, proti ktorej nebol prípustný opravný prostriedok, ústavný súd

dáva do pozornosti, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie

je jej podanie v lehote ustanovenej v . Táto lehota je

dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonným

dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno

zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že

sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny

prostriedok ochrany základných práv a slobôd (, , ,

, ).

Sťažnosťou pred ústavným súdom sťažovateľ argumentačne napáda označené

uznesenie okresného súdu aj v časti, ktorou bolo rozhodnuté o zmene účastníkov konania na

strane oprávneného, a to z dôvodu, že od vyriešenia otázky účastníkov konania sa odvíja aj

jeho nárok na priznanie úhrady trov konania, pričom v tejto časti proti uzneseniu okresného

súdu nebol prípustný opravný prostriedok. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na

skutočnosť, že uznesenie okresného súdu sp. zn. z 22. júla 2009 bolo

sťažovateľovi doručené 27. júla 2009 (tak ako to sám sťažovateľ uvádza vo svojom

odvolaní proti tomuto uzneseniu), pričom od 27. júla 2009, keď podľa zistenia ústavného

súdu nadobudol výrok I a II predmetného uznesenia okresného súdu právoplatnosť, do

21. júna 2010, keď sťažovateľ osobne podal sťažnosť ústavnému súdu, nepochybne

uplynula lehota na jej podanie podľa .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol ako oneskorene podanú podľa .

1.2 V súvislosti s napádaným uznesením okresného súdu v časti, proti ktorej bol

prípustný opravný prostriedok, ústavný súd upriamuje pozornosť na ,

z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená

primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného

súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú primárne povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť

a právomoc ústavného súdu je subsidiárna, takže nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu

ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých sťažovateľ v súvislosti s napádaným uznesením okresného súdu

sp. zn. z 22. júla 2009 namieta, neposkytujú všeobecné súdy na základe

sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania sťažnosťou pred ústavným súdom

napadnutého uznesenia okresného sudu sp. zn. Er 5711/1999 z 22. júla 2009 využitím

riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré napokon pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu aj účinne využil, pričom o tomto jeho odvolaní rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. zo 16. februára 2010. Krajský súd sa v rozsahu svojho

preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel v podstate vysporiadať s rovnakými

skutkovými a právnymi argumentmi, ako sťažovateľ uvádza aj v konaní pred ústavným

súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre

nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa .

2. K namietanému uzneseniu krajského súdu sp. zn.

zo 16. februára 2010

Pokiaľ ide o označené rozhodnutie krajského súdu, sťažovateľ ho napáda jednak

z dôvodu, že odmietnutím jeho odvolania ako neprípustného proti rozhodnutiu okresného

súdu v časti rozhodnutia o zmene účastníka konania na strane oprávneného krajský súd

v podstate verifikoval rozhodnutie okresného súdu, a to aj napriek jeho nezákonnosti,

pretože ním okresný súd pripustil, aby sa účastníkom konania stal subjekt, ktorý už

v okamihu vstupu do konania nebol spôsobilým subjektom práva, a teda nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania (2.1), ako aj z dôvodu, že krajský súd podľa sťažovateľa v rozpore

s Exekučným poriadkom, ktorý mu garantuje nárok na odmenu za ním vykonanú prácu

súdneho exekútora, potvrdil rozhodnutie okresného súdu o nepriznaní exekútorovi trov

konania (2.2).

2.1 Z napádaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd svoje

rozhodnutie o odmietnutí odvolania sťažovateľa pre jeho neprípustnosť odôvodnil takto:

„Za nesprávny je ale potrebné považovať postup súdu, ak rozhodol o pripustení

zmeny v osobe účastníka na strane oprávneného. K takejto zmene sa totiž vyžaduje to, aby

tak pôvodný oprávnený ako aj nový oprávnený mali v čase rozhodovania súdu právnu

subjektivitu. Táto podmienka pri rozhodovaní o vystúpení pôvodného oprávneného a vstupe

nového oprávneného do exekučného konania splnená nebola. Nový oprávnený V., a. s. ku

dňu vydania rozhodnutia už právnou subjektivitou nedisponoval, nakoľko dňom 8.7.2006

bol vymazaný z obchodného registra. Takéto pochybenie však v rámci odvolacieho konania

nebolo možné napraviť. Ustanovenie § 37 Exekučného poriadku upravujúce zmenu

účastníkov exekučného konania výslovne neupravuje možnosť podania odvolania, či už

proti rozhodnutiu o pripustení zmeny alebo proti rozhodnutiu o nepripustení zmeny

účastníkov konania. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie

podľa ktorého odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa

osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak.

Za takejto situácie bolo potrebné postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 218 ods. 1

písm. c/ odvolanie súdneho exekútora smerujúce proti výrokom o pripustení a

nepripustení zmeny účastníkov exekučného konania odmietnuť.

Rovnako muselo byť podľa ustanovenia odmietnuté

odvolanie súdneho exekútora smerujúce voči výroku o zastavení exekúcie. Súdny exekútor

má totiž postavenie účastníka konania len vtedy, ak sa rozhoduje o trovách exekúcie, čo je

zrejmé z ustanovenia § 37 ods. 1 Exekučného poriadku. Výrok o zastavení exekúcie

charakter rozhodnutia o trovách exekúcie nemá V tejto časti teda súdny exekútor nie je

osobou oprávnenou na podanie odvolania.“

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že ak sa sťažovateľ domnieval, že mu

bola odňatá možnosť konať pred krajským (odvolacím) súdom v dôsledku postupu tohto

súdu, ktorý jeho odvolanie pre neprípustnosť odmietol (nedôvodné odmietnutie práva podať

odvolanie sa považuje za odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom), prípadne ak sa

sťažovateľ domnieval, že krajský súd nezohľadnil skutočnosť, že v konaní vystupoval ako

účastník ten, kto nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, mal sťažovateľ podľa názoru

ústavného súdu z týchto dôvodov možnosť domáhať sa preskúmania rozhodnutia krajského

súdu využitím mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania z dôvodov zmätočnosti

uvedených v a [ďalej len „OSP“;

(účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; ten kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania)].

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie za účinný

právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní (napr.

, , ), preto ho nemožno nahradiť rozhodnutím ústavného

súdu o sťažnosti podľa .

Na základe podaného dovolania mohlo dôjsť k naplneniu účelu sledovaného

sťažovateľom v konaní o sťažnosti, a to predovšetkým k zrušeniu rozhodnutia krajského

súdu v sťažovateľom namietanej časti. Tento záver potvrdzuje aj , ktorý

umožňuje dovolaciemu súdu zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu a vrátiť mu vec na ďalšie

konanie. V rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia by sa dovolací súd v podstate

musel vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, ako sťažovateľ uvádza aj

v konaní pred ústavným súdom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

2.2 V súvislosti so sťažovateľom namietaným rozhodnutím krajského súdu v časti,

ktorou krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu o nepriznaní sťažovateľovi trov

konania, ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je

v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu

umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či

sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd

nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony

nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na

preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej

spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,

a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Pokiaľ ide o trovy exekúcie tieto nemohli byť priznané súdnemu exekútorovi ani

vtedy, ak by sa v konaní i naďalej pokračovalo so V., a. s. V danom prípade sa totiž

exekučné konanie začalo ešte v roku 1999. V tejto súvislosti je právne významné

ustanovenie § 235 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekučné konania, ktoré sa

začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Za výkon exekučnej činnosti patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a

náhrada za stratu času, čo je zrejmé z ustanovenia § 196 Exekučného poriadku. Odmena

exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonávaní exekúcie

zároveň predstavujú trovy exekúcie (§ 200 ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku ).

V zásade osobou povinnou znášať trovy exekúcie, vychádzajúc z ustanovenia § 197

ods. 1 a ustanovenia § 200 ods. 1 veta druhá Exekučného poriadku, môže byť povinný.

V prejednávanej veci však povinný zanikol výmazom z obchodného registra dňa 4. 4. 2001 a

preto tomuto už neexistujúcemu subjektu nebolo možné ukladať žiadne povinnosti.

V dôsledku uvedeného povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie

mohla V., a. s. uložená len pri splnení podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 203

Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 1. 2002. Podľa tohto ustanovenia, ak dôjde k

zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však

uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku a či mohol pri

náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Skutočnosť, podľa ktorej v roku 2001 došlo k zániku povinného V., a. s. nemohla ani

pri náležitej opatrnosti predvídať. Stratu spôsobilosti byť účastníkom konania (

) nemožno považovať za zavinenie V., a. s. v dôsledku čoho aplikácia ustanovenia § 203

Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 1. 2002 pri rozhodovaní o trovách exekúcie

neprichádza do úvahy. Rovnako nebolo možné V., a.s. zaviazať na znášanie trov exekúcie

len z dôvodu, že majetok povinného nestačil ani na úhradu trov exekúcie. Exekučný

poriadok takúto možnosť pripustil až novelizáciou ustanovenia § 203 uskutočnenou s

účinnosťou od 1. 2. 2002 Táto novela Exekučného poriadku, ale

nie je aplikovateľná na exekučné konania začaté do 1. 2. 2002 (§ 235 ods. 2 Exekučného

poriadku).

Keďže v súčasnosti neexistuje subjekt, ktorý by mohol byť zaviazaný na náhradu trov

exekúcie súdnemu exekútorovi súd prvého stupňa správne postupoval, ak náhradu trov

exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal. V dôsledku uvedeného odvolací súd postupom

vyplývajúcim z ustanovenia uznesenie vo výroku o trovách exekúcie potvrdil.“

Z citovaného odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu predovšetkým vyplýva, že

sťažovateľovi v postavení súdneho exekútora nemohla byť priznaná úhrada jeho trov

z dôvodu, že na túto úhradu nebolo možné zaviazať ani jedného z účastníkov exekučného

konania, pretože obaja, t. j. tak oprávnený z exekúcie, ako aj povinný z exekúcie ako

subjekty práva už zanikli. Krajský súd tak z vývoja a okresným súdom právoplatne

ustáleného skutkového stavu potom nemal inú možnosť, ako konštatovať, že niet účastníka

exekučného konania, ktorému by mohla byť uložená povinnosť uhradiť sťažovateľovi ako

súdnemu exekútorovi jeho trovy. Inými slovami, právoplatné ustálenie skutkového stavu, čo

sa týka účastníkov konania, predstavovalo zákonnú prekážku preto, že krajský súd

rozhodoval o trovách exekúcie vo vzťahu k pôvodnému oprávnenému ako účastníkovi

(sťažovateľ mal v tomto smere možnosť zvrátiť toto rozhodnutie krajského súdu využitím

mimoriadneho opravného prostriedku, pozri 2.1).

Strata právnej subjetivity – spôsobilosti nadobúdať práva a povinnosti, nového

oprávneného, ako aj povinného ako právnických osôb ich výmazom z obchodného registra,

a tým aj spôsobilosti byť účastníkom konania je takým procesným nedostatkom podmienok

konania, na ktorú súdy prihliadajú z úradnej moci, a preto pokiaľ niet univerzálneho

právneho nástupcu, sú povinné konanie zastaviť.

Podľa na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného

predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis

neustanovuje inak.

Podľa žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov

konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

V danom prípade, pretože ustanovenie § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom

do 31. januára 2002 osobitne nepredpokladalo rozhodovanie o trovách exekúcie pre prípad

zastavenia konania z dôvodu súčasného zániku oprávneného aj povinného ako právnických

osôb, bolo vzhľadom na už citované zákonné ustanovenia úplne logickým právnym

následkom súčasného zániku nového oprávneného, ako aj povinného nepriznanie trov

exekúcie sťažovateľovi ako účastníkovi konania.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu je

odôvodnené ústavne akceptovateľným spôsobom a nemožno ho považovať za arbitrárne ani

svojvoľné.

Okrem toho ústavný súd podotýka, že krajský súd výrazne presahujúc rámec

potrebnej právnej argumentácie pre nepriznanie trov exekúcie sťažovateľovi od

neexistujúceho nového oprávneného a povinného sa vysporadúval aj s dôvodmi, pre ktoré

by teoreticky nebolo možné priznať trovy exekúcie sťažovateľovi ani v prípade, ak by bol

účastníkom konania pôvodný oprávnený, pričom svoje závery založil na konštatovaní, že

oprávnenému by mohla byť uložená povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy exekučného

konania iba v prípade, ak by oprávnený už v čase podania návrhu na vykonanie exekučného

konania mohol pri vynaložení všetkej starostlivosti predpokladať dôvod zastavenia exekúcie

v zmysle zákonnej požiadavky vyjadrenej v § 203 Exekučného poriadku (v znení platnom

a účinnom do 31. januára 2002). Podľa tohto ustanovenia ak dôjde k zastaveniu exekúcie,

môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy

potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti

predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

V tejto súvislosti krajský súd ustálil, že pôvodná oprávnená z exekúcie – V., a. s.,

nemohla „predvídať dôvod zastavenia exekúcie...“, a preto aj v prípade, že by bola

oprávnenou z exekúcie (čo nebola), nemohla by jej byť podľa krajského súdu uložená

povinnosť uhradiť sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi jeho trovy. Na tomto mieste by

prichádzala do úvahy polemika s týmto názorom krajského súdu, keďže podľa zistenia

ústavného súdu návrh na začatie konkurzného konania na povinného z exekúcie (C. P., spol.

s r. o.) bol Krajskému súdu v Košiciach podaný samotným povinným 5. novembra 1999

(sp. zn. ), pričom V., a. s., podala návrh na vykonanie exekúcie 25. novembra

1999, takže za týchto okolností by bolo potrebné skúmať, či pôvodný oprávnený (V., a. s.)

v skutočnosti nemohla mať vedomosť o možnom spôsobe zastavenia exekučného konania.

Táto polemika s názorom krajského súdu by však prichádzala do úvahy iba v prípade, že by

V., a. s., bola stále účastníkom exekučného konania, avšak vzhľadom na to, že, tak ako to už

bolo uvedené, okresný súd umožnil, aby V., a. s., ako pôvodný oprávnený vystúpila

z konania, pričom toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a sťažovateľ nevyužil iné

právne prostriedky na zvrátenie tohto rozhodnutia (pozri 2.1), možno tieto úvahy rozvíjať

iba v teoretickej rovine bez ich reálneho dopadu na rozhodnutie v tejto veci.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod

pochybovať o správnosti právneho záveru krajského súdu spočívajúceho v tom, že

sťažovateľovi kvôli strate právnej subjektivity tak nového oprávneného, ako aj povinného

trovy exekúcie nepriznal. Tento záver nemožno považovať za arbitrárny či zjavne

neodôvodnený. Z namietaného uznesenia krajského súdu totiž nevyplýva jednostrannosť,

ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Krajský súd pritom svoje skutkové a právne závery ústavne akceptovateľným spôsobom

odôvodnil, a preto ich možno považovať za zlučiteľné s obsahom základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Sťažovateľ namietal, že označeným uznesením krajského súdu bolo porušené aj jeho

základné právo vlastniť majetok podľa a právo pokojne užívať svoj

majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že

v danej veci nie je dôvod, aby odlišne posudzoval aplikovateľnosť

a čl. 1 dodatkového protokolu na vec sťažovateľa. Zároveň uvádza, že aplikovateľnosť

uvedených právnych noriem posudzuje v súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva.

Keďže sťažovateľ namietal porušenie a dodatkového

protokolu iba v nadväznosti na ním namietané porušenie a

dohovoru, v tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že základné právo zaručené v čl. 20

ods. 1 (čo v celom rozsahu platí, aj pokiaľ ide o právo zaručené v čl. 1 dodatkového

protokolu) zahŕňa požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy ustanovených

priamo v označenom článku , ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho

porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania podľa

dohovoru (m. m. , ).

Ústavný súd konštatuje, že ak rozhodnutím krajského súdu v označenom konaní

nemohlo dôjsť k porušeniu a dohovoru, potom už

neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl.

20 ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú

neopodstatnenosť podľa .

Na rámec ústavný súd podotýka, že podľa je

ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje

zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej

veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv a v súvislosti s tými rozhodnutiami súdov,

ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáhal v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite

sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv (základné právo nebyť podrobovaný nútenej práci

zaručené v a dohovoru), ktoré sťažovateľ uviedol iba v texte

sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť

jeho argumentácie (napr. , , ).

Okrem toho vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že súdny exekútor ako štátom určená

osoba na vykonávanie súdnych a iných rozhodnutí má nárok na trovy exekúcie „vždy“,

pričom sťažovateľ sa odvoláva aj na právne názory ústavného súdu vyslovené v nálezoch

sp. zn. a sp. zn. , ako aj v náleze Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. a v stanovisku Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

Pl. ÚS st. 23/06, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že právne názory vyslovené v tomto

smere predchádzajúcimi rozhodnutiami ústavného súdu boli v ďalšom období už

„prelomené“ právnymi názormi vyslovenými v ďalších rozhodnutiach ústavného súdu

(napr. , , ). Ústavný súd nespochybňuje postavenie

exekútora ako štátom určenej a splnomocnenej osoby na výkon exekúcie, v rámci ktorého sa

mu priznáva status verejného činiteľa (§ 5 Exekučného poriadku). Naproti tomu exekútor

vykonáva svoju činnosť aj ako slobodné povolanie (výber exekútora je zverený

oprávnenému, odmena exekútora je priamoúmerná jeho procesnej aktivite). V súlade

s uvedeným ústavný súd zastáva názor, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku

môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie,

nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do

značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone

exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti opätovne konštatuje, že na vec sťažovateľa

je primeraným spôsobom aplikovateľný aj právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva

vyjadrený v jeho rozhodnutí vo veci Van der Mussele proti Belgicku (rozsudok

z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), podľa ktorého riziko spojené s výkonom určitej

profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane

vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (m. m. ), a to bez

ohľadu na to, že Európsky súd pre ľudské práva vyslovil tento právny názor vo vzťahu

k výkonu povolania advokáta (napr. ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2010