Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 161/08
PDF · 203.5 KB
No categories available
II. ÚS 161/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2008
predbežne prerokoval sťažnosť súdneho exekútora Mgr. I. P., P., zastúpeného advokátom
JUDr. P. P., P., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 CoE
45/07 z 24. januára 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť súdneho exekútora Mgr. I. P. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2008
doručená sťažnosť súdneho exekútora Mgr. I. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) a základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 7 CoE 45/07 z 24. januára 2008.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že V. (ďalej len „oprávnená“) 3. júna 1999
podala proti P. N. – F., P. (ďalej len „povinný“), návrh na vykonanie exekúcie. Na základe
poverenia Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) začal sťažovateľ v predmetnom
exekučnom konaní vykonávať jednotlivé úkony. Oprávnená podala 17. mája 2004 návrh na
zastavenie exekúcie, na základe ktorého okresný súd exekúciu zastavil. Po doručení
uznesenia o zastavení exekúcie sťažovateľ 19. apríla 2007 vyúčtoval trovy exekúcie, ktoré
v predmetnom exekučnom konaní vznikli podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov
v znení neskorších predpisov v celkovej sume 4 722,70 Sk.
Okresný súd oznámením z 20. septembra 2007 sťažovateľovi oznámil, že nebude
o trovách exekúcie rozhodovať. Sťažovateľ 11. októbra 2007 podal okresnému súdu žiadosť
o vydanie rozhodnutia vo veci, v ktorej uviedol dôvody, na základe ktorých žiadal vo veci
trov exekúcie rozhodnúť.
Okresný súd uznesením sp. zn. 23 Er 1767/99 z 26. októbra 2007 rozhodol, že
sťažovateľovi náhradu trov exekučného konania nepriznáva, proti ktorému sťažovateľ
14. novembra 2007 podal odvolanie. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 7 CoE 45/2007 z 24. januára 2008 tak, že zmenil uznesenie okresného
súdu tak, že návrh sťažovateľa na doplnenie uznesenia zamietol. V odôvodnení uznesenia
krajský súd uviedol, že „súd prvého stupňa správne na daný stav aplikoval ustanovenie
§ 166 OSP a že exekútor v lehote do 15 dní od doručenia uznesenia nenavrhol jeho
doplnenie o výrok vzťahujúci sa na trovy exekúcie“.
Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd nesprávne aplikoval § 166 Občianskeho
súdneho poriadku a že predmetnú vec mal rozhodnúť podľa Exekučného poriadku.
Podľa sťažovateľa rozhodnutím krajského súdu o nepriznaní trov exekučného
konania bolo porušené jeho základné právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy
a právo zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu a základné právo na súdnu ochranu
a spravodlivý proces zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhuje ústavnému súdu vydať tento nález:
„Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7 CoE 45/2007 zo dňa 24. 01. 2008
bolo porušené základné právo sťažovateľa vlastniť majetok garantované čl. 20 ods. 1
Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7 CoE 45/2007 zo dňa 24. 01. 2008
bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces
garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7 CoE 45/2007 zo dňa 24. 01. 2008 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva
vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 1 dodatkového
protokolu a základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces zaručené v čl. 46
ods. 1 ústavy a právo zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
sp. zn. 7 CoE 45/07 z 24. januára 2008.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie
označených základných práv a práv uznesením krajského súdu z 24. januára 2008, ktorým
zmenil rozsudok okresného súdu z 26. októbra 2007, je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je
právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).
Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by v prípade
sťažovateľa prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu
ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli zo strany krajského súdu rešpektované
spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby krajský súd
tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľovi
diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej
ochrany. V prípade sťažovateľa k takej situácii nedošlo, sťažovateľ mal priznané postavenie
účastníka súdneho konania a krajský súd o jej návrhu meritórne rozhodol, aj keď nie
v súlade s jeho predstavami.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,
vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je
absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie
obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo
bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú
legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto
cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdí, že krajský súd napadnutým rozhodnutím tým,
že mu nepriznal trovy exekúcie, „dokonca sa trovami exekúcie ani meritórne nezaoberal“,
porušil jeho právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového
protokolu.
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva, že:
„Odvolací súd v zmysle zásad ustanovenie § 212 O. s. p. preskúmal napadnuté
uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia
pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 písm. c) O. s. p. a zistil, že odvolanie
súdneho exekútora nie je opodstatnené, a to i napriek tomu, že súd prvého stupňa nesprávne
postupoval, ak rozhodol o nepriznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi.
Ako to vyplýva z obsahu spisu, uznesením zo dňa 5. 10. 2004, č. k. 23 Er 1767/1999-
11 doručeným súdnemu exekútorovi dňa 11. 10. 2004, bola exekúcia zastavená.
Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 23. 11. 2004. Výrok o trovách
exekúcie však do rozhodnutia zahrnutý nebol.
V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 166 ods. 1, 2 O. s. p., podľa
ktorého ak nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti predmetu konania, o trovách,
konania alebo o predbežnej vykonateľnosti, môže účastník do 15 dní od doručenia rozsudku
navrhnúť jeho doplnenie. Súd môže rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj
bez návrhu. Doplnenie urobí súd dopĺňacím rozsudkom, pre ktorý platia obdobne
ustanovenia o rozsudku. Ak súd nevyhovie návrhu účastníka na doplnenie rozsudku,
uznesením návrh zamietne.
Možnosť aplikácie vyššie uvedeného ustanovenia i v prípade rozhodnutia vydaného
vo forme uznesenia, je daná ustanovením § 167 ods. 2 O. s. p.
Súdny exekútor v lehote do 15 dní od doručenia uznesenia nenavrhol jeho doplnenie
o výrok vzťahujúci sa na trovy exekúcie, v dôsledku čoho mal súd prvého stupňa návrh
súdneho exekútora na doplnenie rozhodnutia uznesením zamietnuť. Podanie súdneho
exekútora zo dňa 19. 4. 2007, ktorým sa domáhal priznania náhrady trov exekúcie, po tom,
čo došlo k právoplatnému zastaveniu exekúcie, z hľadiska obsahu (§ 41 ods. 2 O. s. p.) totiž
nemožno hodnotiť inak ako návrh na doplnenie uznesenia.
Skonštatovaním nepriznávajúcim súdnemu exekútorovi postavenie účastníka v časti
týkajúcej sa trov exekúcie sa stotožniť nedá. Hoci Exekučný poriadok účinný do 31. 1. 2002
súdnemu exekútorovi v ustanovení § 37 ods. 1 postavenie účastníka nepriznával, z ďalších
ustanovení Exekučného poriadku je zrejme, že aj v tom čase súdny exekútor, pokiaľ sa
rozhodovalo o trovách exekúcie, takýmto účastníkom konania bol. Ustanovenie § 200
Exekučného poriadku účinné do 31. 1. 2002 za trovy exekúcie považovalo bez akýchkoľvek
pochybností odmenu exekútora, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času pri
vykonávaní exekúcie. Uvedené ustanovenie pritom nárok na náhradu trov potrebných na
účelné vymáhanie nároku priznávalo nielen oprávnenému ale tiež i exekútorovi. Nárok na
náhradu trov exekúcie teda jednoznačne predstavoval nárok exekútora ako účastníka
konania. Doplnením ustanovenia § 37 ods. 1 Exekučného poriadku novelou tohto právneho
predpisu uskutočnenou zák. č. 32/2002 Z. z. sa len zvýraznilo postavenie súdneho exekútora
ako účastníka konania a odstránili nejasnosti umožňujúce rozdielny výklad súvisiaci
s postavením súdneho exekútora pri rozhodovaní o trovách exekúcie.
S prihliadnutím na tieto skutočnosti odvolací súd postupom vyplývajúcim
z ustanovenia § 220 O. s. p. napadnuté uznesenie zmenil a návrh súdneho exekútora na
doplnenie uznesenia zamietol.“
Keďže ústavný súd z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nezistil skutočnosti,
z ktorých by boli vyvodené závery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné, resp. neudržateľné, ktoré by súčasne mali za následok
porušenie označených práv sťažovateľa, a skutočnosť, že sa sťažovateľ s uznesením
krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti jeho postupu, sťažnosť sťažovateľa na porušenie jeho základného práva
na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Absencia porušenia ústavoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej
zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie označených práv sťažovateľa
hmotnoprávneho charakteru (IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou
judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže
byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavoprocesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne čl. 6 ods. 1 dohovoru. V opačnom prípade by
ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom
ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by
takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných
súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby
sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné
právne normy.
Keďže odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd
nepovažoval ani za svojvoľné, ani arbitrárne, nemohlo preto týmto rozhodnutím krajského
súdu dôjsť ani k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. apríla 2008