Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 161/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2008

predbežne prerokoval sťažnosť súdneho exekútora Mgr. I. P., P., zastúpeného advokátom

JUDr. P. P., P., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok

zaručeného v a práva zaručeného v

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva zaručeného v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 CoE

45/07 z 24. januára 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť súdneho exekútora Mgr. I. P. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2008

doručená sťažnosť súdneho exekútora Mgr. I. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) a základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva zaručeného v Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 24. januára 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že V. (ďalej len „oprávnená“) 3. júna 1999

podala proti P. N. – F., P. (ďalej len „povinný“), návrh na vykonanie exekúcie. Na základe

poverenia Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) začal sťažovateľ v predmetnom

exekučnom konaní vykonávať jednotlivé úkony. Oprávnená podala 17. mája 2004 návrh na

zastavenie exekúcie, na základe ktorého okresný súd exekúciu zastavil. Po doručení

uznesenia o zastavení exekúcie sťažovateľ 19. apríla 2007 vyúčtoval trovy exekúcie, ktoré

v predmetnom exekučnom konaní vznikli podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov

v znení neskorších predpisov v celkovej sume 4 722,70 Sk.

Okresný súd oznámením z 20. septembra 2007 sťažovateľovi oznámil, že nebude

o trovách exekúcie rozhodovať. Sťažovateľ 11. októbra 2007 podal okresnému súdu žiadosť

o vydanie rozhodnutia vo veci, v ktorej uviedol dôvody, na základe ktorých žiadal vo veci

trov exekúcie rozhodnúť.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 26. októbra 2007 rozhodol, že

sťažovateľovi náhradu trov exekučného konania nepriznáva, proti ktorému sťažovateľ

14. novembra 2007 podal odvolanie. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 24. januára 2008 tak, že zmenil uznesenie okresného

súdu tak, že návrh sťažovateľa na doplnenie uznesenia zamietol. V odôvodnení uznesenia

krajský súd uviedol, že „súd prvého stupňa správne na daný stav aplikoval ustanovenie

a že exekútor v lehote do 15 dní od doručenia uznesenia nenavrhol jeho

doplnenie o výrok vzťahujúci sa na trovy exekúcie“.

Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd nesprávne aplikoval § 166 Občianskeho

súdneho poriadku a že predmetnú vec mal rozhodnúť podľa Exekučného poriadku.

Podľa sťažovateľa rozhodnutím krajského súdu o nepriznaní trov exekučného

konania bolo porušené jeho základné právo vlastniť majetok zaručené v

a právo zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu a základné právo na súdnu ochranu

a spravodlivý proces zaručené v a právo zaručené v

dohovoru.

Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhuje ústavnému súdu vydať tento nález:

„Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 24. 01. 2008

bolo porušené základné právo sťažovateľa vlastniť majetok garantované čl. 20 ods. 1

SR a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 24. 01. 2008

bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces

garantované a Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 24. 01. 2008 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva

vlastniť majetok zaručené v a právo zaručené v dodatkového

protokolu a základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces zaručené v čl. 46

ods. 1 a právo zaručeného v dohovoru uznesením krajského súdu

sp. zn. z 24. januára 2008.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie

označených základných práv a práv uznesením krajského súdu z 24. januára 2008, ktorým

zmenil rozsudok okresného súdu z 26. októbra 2007, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v je

právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa by v prípade

sťažovateľa prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu

ustanovené neboli zo strany krajského súdu rešpektované

spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby krajský súd

tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľovi

diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej

ochrany. V prípade sťažovateľa k takej situácii nedošlo, sťažovateľ mal priznané postavenie

účastníka súdneho konania a krajský súd o jej návrhu meritórne rozhodol, aj keď nie

v súlade s jeho predstavami.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú

legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdí, že krajský súd napadnutým rozhodnutím tým,

že mu nepriznal trovy exekúcie, „dokonca sa trovami exekúcie ani meritórne nezaoberal“,

porušil jeho právo vlastniť majetok podľa a dodatkového

protokolu.

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva, že:

„Odvolací súd v zmysle zásad ustanovenie preskúmal napadnuté

uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia

pojednávania v súlade s ustanovením a zistil, že odvolanie

súdneho exekútora nie je opodstatnené, a to i napriek tomu, že súd prvého stupňa nesprávne

postupoval, ak rozhodol o nepriznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi.

Ako to vyplýva z obsahu spisu, uznesením zo dňa 5. 10. 2004, č. k. 23 Er 1767/1999-

11 doručeným súdnemu exekútorovi dňa 11. 10. 2004, bola exekúcia zastavená.

Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 23. 11. 2004. Výrok o trovách

exekúcie však do rozhodnutia zahrnutý nebol.

V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie , , podľa

ktorého ak nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti predmetu konania, o trovách,

konania alebo o predbežnej vykonateľnosti, môže účastník do 15 dní od doručenia rozsudku

navrhnúť jeho doplnenie. Súd môže rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj

bez návrhu. Doplnenie urobí súd dopĺňacím rozsudkom, pre ktorý platia obdobne

ustanovenia o rozsudku. Ak súd nevyhovie návrhu účastníka na doplnenie rozsudku,

uznesením návrh zamietne.

Možnosť aplikácie vyššie uvedeného ustanovenia i v prípade rozhodnutia vydaného

vo forme uznesenia, je daná ustanovením

Súdny exekútor v lehote do 15 dní od doručenia uznesenia nenavrhol jeho doplnenie

o výrok vzťahujúci sa na trovy exekúcie, v dôsledku čoho mal súd prvého stupňa návrh

súdneho exekútora na doplnenie rozhodnutia uznesením zamietnuť. Podanie súdneho

exekútora zo dňa 19. 4. 2007, ktorým sa domáhal priznania náhrady trov exekúcie, po tom,

čo došlo k právoplatnému zastaveniu exekúcie, z hľadiska obsahu ( ) totiž

nemožno hodnotiť inak ako návrh na doplnenie uznesenia.

Skonštatovaním nepriznávajúcim súdnemu exekútorovi postavenie účastníka v časti

týkajúcej sa trov exekúcie sa stotožniť nedá. Hoci Exekučný poriadok účinný do 31. 1. 2002

súdnemu exekútorovi v ustanovení § 37 ods. 1 postavenie účastníka nepriznával, z ďalších

ustanovení Exekučného poriadku je zrejme, že aj v tom čase súdny exekútor, pokiaľ sa

rozhodovalo o trovách exekúcie, takýmto účastníkom konania bol. Ustanovenie § 200

Exekučného poriadku účinné do 31. 1. 2002 za trovy exekúcie považovalo bez akýchkoľvek

pochybností odmenu exekútora, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času pri

vykonávaní exekúcie. Uvedené ustanovenie pritom nárok na náhradu trov potrebných na

účelné vymáhanie nároku priznávalo nielen oprávnenému ale tiež i exekútorovi. Nárok na

náhradu trov exekúcie teda jednoznačne predstavoval nárok exekútora ako účastníka

konania. Doplnením ustanovenia § 37 ods. 1 Exekučného poriadku novelou tohto právneho

predpisu uskutočnenou sa len zvýraznilo postavenie súdneho exekútora

ako účastníka konania a odstránili nejasnosti umožňujúce rozdielny výklad súvisiaci

s postavením súdneho exekútora pri rozhodovaní o trovách exekúcie.

S prihliadnutím na tieto skutočnosti odvolací súd postupom vyplývajúcim

z ustanovenia napadnuté uznesenie zmenil a návrh súdneho exekútora na

doplnenie uznesenia zamietol.“

Keďže ústavný súd z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nezistil skutočnosti,

z ktorých by boli vyvodené závery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné, resp. neudržateľné, ktoré by súčasne mali za následok

porušenie označených práv sťažovateľa, a skutočnosť, že sa sťažovateľ s uznesením

krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti jeho postupu, sťažnosť sťažovateľa na porušenie jeho základného práva

na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Absencia porušenia ústavoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej

zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie označených práv sťažovateľa

hmotnoprávneho charakteru (). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou

judikatúrou (napr. ) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže

byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavoprocesné princípy

vyplývajúce z , prípadne dohovoru. V opačnom prípade by

ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby

sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné

právne normy.

Keďže odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd

nepovažoval ani za svojvoľné, ani arbitrárne, nemohlo preto týmto rozhodnutím krajského

súdu dôjsť ani k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008