Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/84/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ivany Jahnovej v spore žalobcu: TOMUS s.r.o., so sídlom Turčianska 16, IČO: 35 845 287, Bratislava, zast.: advokátskou kanceláriou SLIVKA & LEČKOVÁ, s.r.o., so sídlom Turčianska 16, Bratislava, proti žalovanej: Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. z 29. októbra 2018, č. k. -398, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I. z 29. októbra 2018, č. k. -398 v napadnutom výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.188,88 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne od 22.6.2011 do zaplatenia, a vo výroku o trovách konania, p o t v r d z u j e.

Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Bratislava I. (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom z 29. októbra 2018, č. k. -398 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) konanie v časti o zaplatenie 63,82 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 63,82 eur od 22.6.2011 do zaplatenia zastavil (výrok I.), žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.188,88 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne od 22.6.2011 do zaplatenia (výrok II.) a žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 2.252,70 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora Mgr. Roberta Gogu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Ex 145/2006 strán sporu TOMUS s.r.o. (ako oprávnený) a Y. (ako povinnej) o vymoženie peňažnej pohľadávky vyplývajúcej z rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 23.09.1996, č.k. -55, ktorú súdny exekútor síce v exekučnom konaní vymohol, avšak oprávnenému ju nevydal. Žalobca poukazoval na to, že súdny exekútor Mgr. Robert Goga mu prijatie uvedených plnení zamlčal a do dnešného dňa mu platby, napriek opakovaným výzvam, nevyplatil. Uviedol, že žalovaná listom číslo 12768/2010-52 zo dňa 10.11.2010 potvrdila, že po vykonaní štátneho dozoru zistila, že súdny exekútor prijal od povinnej sumu 83.945 Sk a nevyplatil žalobcovi sumu 67.865 Sk, čím porušil ustanovenie § 129 ods. 1 Exekučného poriadku. Žalobcovi tak preukázateľne vznikla škoda vo výške 67 865 Sk ( 2.252,70 eur) postupom súdneho exekútora, ktorý nevydal výťažok z exekúcie a prostriedky získané výkonom exekúcie neoprávnene zadržal. Navyše uvedený exekútor sa zdržiava dlhodobo na neznámom mieste.

3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že Obvodný súd Bratislava III dňa 23.9.1996 vydal rozsudok , ktorým uložil žalovanej (Y. M.) povinnosť zaplatiť právnemu predchodcovi žalobcu (PROMTEC, a.s. v likvidácii) istinu vo výške 57.636,-Sk spolu s trovami konania 6.304,- Sk titulom súdneho poplatku a 3.435,-Sk titulom trov právneho zastúpenia. Rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňom 15.10.1997. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi spoločnosťou PROMTEC, a.s. v likvidácii ako postupcom a žalobcom ako postupníkom dňa 16.9.2004 mal súd za preukázané, že žalobca nadobudol pohľadávku, ktorá je predmetom tohto sporu spolu s jej príslušenstvom. Zo spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. (exekučný spis sp. zn. ) súd zistil, že Okresný sú Bratislava III vydal dňa 15.07.1998 poverenie č. 5103*003066, ktorým poveril súdneho exekútora Mgr. Roberta Goga vykonaním exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia Obvodný súd Bratislava III zo dňa 23.9.1996 sp. zn. v prospech oprávneného PROMTEC, a.s. v likvidácii proti povinnej Y. M. na vymoženie uloženej povinnosti vrátiť žalobcovi tlačiareň HP III.P v.č. 31283 v XLS a telefonický prístroj PANASONIC KXF 90B v. č. 56844815 a zaplatiť sumu 57.636 Sk istiny trovy konania a trovy právneho zastúpenia. Uvedené exekučné konanie bolo vedené pod sp. zn. Er 1234/98; EX/126/98.Okresný súd Bratislava III uznesením zo dňa 06.11.2006 pripustil, aby z exekučného konania vedeného na exekútorskom úrade Mgr. Roberta Gogu pod sp. zn. Er 1234/98; na strane oprávneného vystúpila spoločnosť PROMTEC, a.s. v likvidácii a na jej miesto, aby vstúpil žalobca. Okresný sú Bratislava III vydal dňa 08.11.2006 poverenie č. 5103*044151, ktorým poveril súdneho exekútora Mgr. Roberta Goga vykonaním exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia Obvodný súd Bratislava III zo dňa 23.9.1996 č.k.. -55 v prospech oprávneného TOMUS, IČO: 35 845 287 proti povinnej Y. na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť sumu 57.636 Sk istiny trovy konania a trovy právneho zastúpenia. Žalobca žiadosťou zo dňa 25.10.2012 požiadal o vydanie rozhodnutia o zmene súdneho exekútora. Poukázal na to, že doposiaľ nebol v exekučnom konaní uspokojený a oznámil, že Mgr, Robert Goga bol rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti SR odvolaný dňa 08.09.2012 z funkcie exekútora. Okresný súd žiadosti žalobcu uznesením zo dňa 20.03.2013, č. k. -55 vyhovel. Z oznámenia U.. Y. M. ako povinnej zo dňa 19.12.2008 adresovaného Exekútorskému úradu Mgr. Roberta Gogu, súd zistil, že Y. M. dňa 19.12.2008 uhradila sumu 16 080 Sk ku konaniu vedenému na exekútorskom úrade pod sp. zn. EX 126/008. Z vyjadrenia UniCredit Bank zo dňa 14.11.2012 vyplynulo, že banka potvrdila, že na účet č. XXXXXXXXXX bol dňa 09.12.2008 uskutočnený vklad vo výške 2.252,74 eur pod VS XXXXX. Z priloženého výpisu z účtu súd zistil, že jednalo o účet s názvom GOGA ROBERT. Z oznámenia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 10.11.2010 súd zistil, že vykonaním štátneho dohľadu sledovaním dodržiavania zákonnosti postupu súdneho exekútora v konkrétnej veci v súlade s § 8 ods. 1 písm. a) exekučného poriadku ministerstvo zistilo, že súdny exekútor v konaní nedodržal ustanovenia § 129 exekučného poriadku , keď po uhradení istiny s príslušenstvom a trov exekúcie povinnou vo výške 83945 Sk najmenej do 05.10.2010 nevyplatil sumu 67.865 Sk oprávnenému. Z uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 03.09.2012 sp. zn. súd zistil, že na majetok dlžníka Mgr. Róberta Goga bol vyhlásený konkurz. Z návrhu konečného rozvrhu výťažku všeobecnej podstaty pre nezabezpečených veriteľov súd zistil, že vo vzťahu k žalobcovi mala byť jeho pohľadávka uspokojená v absolútnom vyjadrení vo výške 63,82 eur. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba je dôvodná.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa , , , , , , , , , , , , , , , o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.08.2007. Poukázal na to, že predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom ako zodpovednosti objektívnej, je súčasné, t.j. kumulatívne splnenie troch podmienok a to: 1/ existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu 2/ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. existencia nemajetkovej ujmy a 3/ príčinná súvislosť medzi škodou, resp. nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom. Nesprávnym úradným postupom je konanie štátneho orgánu, pri ktorom porušil právnymi normami predpísané pravidlá. Spravidla ide o postup, úkony, ktoré s rozhodovacou činnosťou priamo nesúviseli, avšak nie je vylúčené, aby bola škoda spôsobená postupom uskutočneným aj v rámci rozhodovacej činnosti, za predpokladu, že úkony nesprávneho úradného postupu priamo k vydaniu rozhodnutia nevedú a bezprostredne sa v obsahu rozhodnutia neprejavia. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj iná činnosť orgánu štátu alebo iné vady v spôsobe vedenia konania. Predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je preukázanie porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi

konaním alebo opomenutím a následkom. Vzniknutá škoda v podobe skutočnej škody alebo ušlého zisku, musí byť spôsobená bez pochybností práve porušením právnej povinnosti. Škoda ani porušenie právnej povinnosti ešte nezakladajú zodpovednosť za škodu a tomu korelujúce právo na jej náhradu. Príčinná súvislosť musí byt' nielen tvrdená (domnelá), ale musí byt' bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, týkajúce sa príčinnej súvislosti v civilnom procese, zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byt' preukázané, teda poškodeného. Vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť pritom bezpečne preukázaný a bezprostredný. Medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Nezákonné rozhodnutie orgánu štátu alebo jeho nesprávny úradný postup musí byť priamou, bezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou škody; nestačí, ak je iba sprostredkovanou príčinou škody. Ne o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len "") len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola priamo a nesprostredkovane spôsobená práve, resp. iba týmto rozhodnutím alebo postupom. Zodpovednosť podľa stanoviska súdnej praxe nemožno robiť závislou od neobmedzenej kauzality, keďže atribútom príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. To, že vzťah medzi príčinou aj následkom musí byť (bezpečne preukázaný) bezprostredný, už konštatoval dokonca aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Ak nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím, ktoré je potrebné charakterizovať ako príčinu, má byť spôsobený následok - škoda, musí ich spájať príčinná súvislosť, ktorá ak by chýbala, štát by nemohol niesť objektívnu zodpovednosť za majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch. O vzťah príčinnej súvislosti sa jedná vtedy, ak škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, teda ak je doložené, že nebyť vydania nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, by ku škode nebolo došlo. (Nález ÚSSR sp. zn. ). Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, kauzálny nexus je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby nezákonné rozhodnutie/ nesprávny úradný postup a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda aby nezákonné rozhodnutie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existenciu; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím môže byť len také nezákonné rozhodnutie, bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditiosinequanon), či by škodlivý následok nastal bez nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.04.2013, sp. zn. ). Existencia príčinnej súvislosti musí byť vždy bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať. O vzťah príčinnej súvislosti medzi škodou a nezákonným rozhodnutím ide vtedy, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Pokiaľ ide o škodu, zákon bližšie nedefinuje ani pojem škoda a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba vychádzať z príslušných ustanovení () a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Skutočnou škodou treba rozumieť majetkovú ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Predstavuje majetkové hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť na to, aby sa obnovil pôvodný stav. Ušlým ziskom je majetkový prospech spočívajúci v tom, že nedôjde k zväčšeniu majetku poškodeného, ktoré by bolo možné, nebyť škodnej udalosti, dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí.

5. S poukazom na vyššie uvedené závery, súd prvej inštancie uviedol, že predmetom konania v danej veci bol nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Mgr. Roberta Gogu ako súdneho exekútora. K nesprávnemu postupu malo dôjsť v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Ex 145/2006 strán sporu TOMUS s.r.o. (ako oprávnený) a Y. (ako povinnej) o vymoženie peňažnej pohľadávky vyplývajúcej z rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 23.09.1996, č.k. -55, ktorú súdny exekútor síce v exekučnom konaní vymohol, avšak žalobcovi ako oprávnenému ju nevydal. Medzi stranami potom nebolo sporné, že povinná v exekučnom konaní

uskutočnila vklad na účet Mgr. Róberta Goga dňa 09.12.2008 vo výške 67 865 Sk a dňa 19.12.2008 vo výške 16 080 Sk a nebola sporná ani skutočnosť, že exekútor vymožené finančné prostriedky žalobcovi ako oprávnenému nevydal. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca v konaní preukázal existenciu prvotného predpokladu zodpovednosti štátu za škodu podľa v podobe nesprávneho úradného postupu exekútora v exekučnom konaní.

6. V ďalšom súd skúmal existenciu uplatňovanej škody a preukázanie príčinnej súvislosti medzi škodou, a vyššie špecifikovanými nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora, tzn. či skutočnosť, že súdny exekútor nevymožené finančné prostriedky v exekučnom konaní nevydal žalobcovi ako oprávnenému mala za následok vznik škody žalobcu v uvádzanom rozsahu. Súd sa v tomto smere stotožnil s argumentáciou žalobcu, že v prípade ak by súdny exekútor postupoval v súlade s exekučným poriadkom a splnil si tak svoju povinnosť, a žalobcovi by vymožené finančné prostriedky vydal, škoda v žalovanej výške by žalobcovi nikdy z takto špecifikovaného dôvodu nevznikla. Vo vzťahu ku skutočnej škode, ktorú požadoval žalobca titulom nevyplatenia exekútorom v exekúcii vymoženej pohľadávky žalobcu voči Y. M. vo výške 2.252,70 eur ( po čiastočnom späťvzatí vo výške 2.188,88 Eur), sa súd stotožnil s názorom žalobcu, že ním žalovaná suma vo výške 2.188,88 eur je skutočnou škodou a jej výška bola v čase rozhodovania súdu ustálená. Súdny exekútor Robert Goga žalobcom vymáhanú pohľadávku vo výške 2252,70 Eur v exekučnom konaní v celosti od povinnej vymohol, čo nebolo sporné, avšak po tom, ako mu boli tieto finančné prostriedky pripísané na účet, tieto žalobcovi v rozpore s exekučným poriadkom mu uloženou povinnosťou nevyplatil. Z uvedeného mal súd za to, že škodu ktorú týmto konaním žalobcovi spôsobil, spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu.

7. Rovnako sa súd stotožnil aj s argumentáciou žalobcu týkajúcej sa nevymožiteľnosti predmetnej škody žalobcu od menovaného súdneho exekútora. V konaní bolo preukázané, že na majetok súdneho exekútora bol vyhlásený konkurz a z návrhu konečného rozvrhu výťažku všeobecnej podstaty pre nezabezpečených veriteľov vo vzťahu k žalobcovi mala byť jeho pohľadávka uspokojená v absolútnom vyjadrení vo výške 63,82 eur, o ktorú sumu aj žalobca v priebehu konania zobral voči žalovanej žalobu späť. Z uvedeného vypláva vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu (pobyt exekútora na neznámom mieste, skončený konkurz na jeho majetok), že žalobcom v tomto konaní uplatňovaná škoda bola voči súdnemu exekútorovi nevymožiteľná.

8. Súd prvej inštancie poukázal na to, že zodpovednosť za škodu spôsobenú súdnym exekútorom pri výkone činnosti rieši jednak Exekučný poriadok, v zmysle ktorého exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona, ak osobitný zákon neustanovuje inak ( Exekučného poriadku) a jednak o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, podľa ktorého za škodu spôsobenú okrem iného aj nesprávnym úradným postupom exekútora štát (, 4 ods. 1 písm. a) . V danom prípade išlo o predpisy rovnakej právnej sily, ktoré otázku zodpovednosti síce riešia určením odlišného zodpovedného subjektu, ale zároveň žiaden z nich neurčuje poradie zodpovednosti alebo podmienenosť zodpovednosti jedného subjektu neúspechom alebo nemožnosťou uplatnenia zodpovednosti za škodu voči druhému subjektu. Pokiaľ žalovaná argumentovala rozhodovacou činnosťou súdov Českej republiky, táto nebola pre súdy Slovenskej republiky záväzná. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu škody vo výške 2.188,88 eur.

9. O príslušenstve pohľadávky rozhodol podľa veta prvá a v spojení s Nariadenia vlády SR č. .

10. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca vzal v priebehu konania podaniami zo dňa 18.09.2015 a na pojednávaní konanom dňa 29.10.2018 žalobu čiastočne späť z dôvodu, že počas konania došlo v späťvzatej časti k uspokojeniu žalobcom žalovanej pohľadávky v konkurznom konaní voči dotknutého exekútorovi, súd konanie v tejto časti za súhlasu žalovanej zastavil (, , ).

11. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa

12. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná odvolanie a napadla ním výrok, ktorým bolo žalobe vyhovené, ako aj výrok o trovách konania. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zmenil tak, že žalobu zamietne, resp. aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Mala za to, že v danej veci nemožno ustáliť vznik škody, za ktorú nesie zodpovednosť, z dôvodu prebiehajúceho konkurzného konania na majetok Mgr. Róberta Gogu a teda z dôvodu, že pohľadávka je predmetom iného konania, ktorého cieľom je uspokojenie veriteľa, v dôsledku čoho nemôže byť predmetom kompenzačného konania v zmysle ustanovení . Poukázala na to, že konkurzné konanie je vedené Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. , pričom ku dňu vyhlásenia napadnutého rozsudku bol v Obchodnom Vestníku zverejnený posledný dokument „ Návrh konečného výťažku všeobecnej podstaty pre nezabezpečených veriteľov“ zo dňa 24.7.2018. Konkurzné konanie končí právoplatnosťou uznesenia súdu o zrušení konkurzu podľa , ktoré sa bezodkladne zverejňuje v Obchodnom Vestníku. Konkurz na majetok úpadcu teda nebol ukončený. V konaní nebol predložený ani žiadny dôkaz o tom, že sa súdny exekútor nachádza na neznámom mieste. Nemožno prijať ani záver, že prípadné sporové konanie, v ktorom by si žalobca uplatnil pohľadávku priamo voči exekútorovi, by bolo v dôsledku uvedenej skutočnosti bezvýsledné, alebo inak neúspešné. Súd prvej inštancie tak založil svoje rozhodnutie o nevymožiteľnosti pohľadávky, ako jedného z imanentných predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu, na skutkových tvrdeniach, ktoré nie sú správne. Zo žiadneho z predložených dôkazov nevyplýva, na základe čoho súd dospel k záveru, že Mgr. Róbert Goga sa nachádza na neznámom mieste. V ďalšom žalovaná poukazovala na to, že nárok na náhradu škody v súdnom konaní podľa môže byť úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky z dôvodu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný hop vydať. Na podporu svojho tvrdenia označila rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. z 26.11.2009, z 13.2.2013, rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. . Má za to, že nárok na náhradu škody podľa môže byť úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky z dôvodu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Žalovaná preto zastáva názor, že v danej veci nebola splnená podmienka existencie škody, ako jednej z troch podmienok vzniku zodpovednosti štátu. Podľa žalovanej, ak sa preukáže, že prostriedky na osobitnom exekútorskom účte nepostačujú na uspokojenie nároku oprávneného, znamená to len skutočnosť, že súdny exekútor s týmito prostriedkami neoprávnene nakladal a použil ich na iný účel ako uspokojenie vzniknutých nárokov oprávneného, pričom ich týmto spôsobom nadobudol do svojho výlučného majetku bez právneho dôvodu a je povinný ich oprávnenému vydať podľa . Až v prípade bezúspešnosti uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia/iného plnenia a teda preukázania nevymožiteľnosti pohľadávky voči súdnemu exekútorovi, prichádza do úvahy možnosť vzniku reálnej škody na strane oprávneného, ktorej náhrady je možné sa domáhať od štátu. V tomto smere žalovaná označila ďalšie rozhodnutia, napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. , sp. zn. , stanovisko občianskoprávneho kolégia NS ČSSR sp. zn. Cpjf 183/82. Z uvedenej Judikatúry potom vyplýva, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné uplatniť pred nárokom na náhradu škody, keďže až nevymožiteľnosť bezdôvodného obohatenia znamená vznik škody. V danej veci by nevyplatenie zadržiavaných prostriedkov viedlo k úspešnému obohateniu súdneho exekútora a tento by napriek reparácii majetkových pomerov žalobcu zo strany štátu svoje majetkové postavenie neodôvodnene zlepšil. Je preto potrebné konštatovať, že vzťah žalobcu a súdneho exekútora sa z hľadiska zmyslu a účelu nelíši od štandardného vzorca uvedenej judikatúry, keď pred uplatnením náhrady škody od štátu je potrebné domáhať sa vydania plnenia, ktorým sa iný subjekt fakticky obohatil. Súd prvej inštancie sa tejto otázke nevenoval dostatočne, čím trpí jeho rozhodnutie vadou nepreskúmateľnosti. Žalovaná rovnako zotrvala na názore, že nie je možné, aby jej zodpovednosť vznikla v dôsledku tzv. excesu súdneho exekútora spočívajúceho v jeho konaní ako súkromnej osoby s cieľom obohatiť sa. Konanie exekútora, ktorým prekročil právomoci dané mu zákonom a ktorým sa dopustil konania s cieľom obohatiť sa, nie je konaním orgánu verejnej moci, za následky ktorého by mala niesť zodpovednosť žalovaná. K výroku o trovách konania žalovaná uviedla, že žaloba mala byť zamietnutá a preto tento výrok nepovažuje za správny.

13. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch potvrdiť. Napadnutý rozsudok považuje za vecne správny. Poukázal na to, že Slovenská republika prijatím síce delegovala časť výkonu verejnej moci na ňou vybrané subjekty - súdnych exekútorov, avšak zodpovednosti za výkon verejnej moci a škody, ktoré pri tom môžu byť spôsobené, sa nikdy nezbavila. Zákonodarca explicitne vyjadril v ustanovení , že zodpovednosti za škodu sa štát nemôže zbaviť. Konanie žalovanej, ktorá sa zatiaľ už viac ako 10 rokov úspešne zbavuje zodpovednosti za škodu, ktorej sa podľa zákona nemožno zbaviť, je v absolútnom rozpore s princípmi právneho štátu. Žalobca sa nestotožňuje s názorom žalovanej, že by mu zatiaľ žiadna škoda nevznikla. Majetkom žalobcu bola jeho pohľadávka voči povinnej osobe - Mgr. Y. M., ktorej vymáhaním súd poveril exekútora Mgr. Gogu. Pohľadávku žalobcu v celom rozsahu exekútor vymohol, avšak nevydal žalobcovi. Pohľadávka žalobcu voči povinnému mala v okamihu jej vymoženia presne peniazmi vyčísliteľnú hodnotu, a to bez akýchkoľvek pochýb - 67.865 Sk. Momentom vymoženia namiesto pohľadávky žalobcu voči povinnej osobe, vznikla žalobcovi pohľadávka v rovnakej výške voči exekútorovi na vydanie výťažku z exekúcie. Súdny exekútor však pohľadávku žalobcu na vydanie výťažku 67.865 Sk riadne a včas neuspokojil, je v omeškaní už viac ako 10 rokov. Pred viac ako siedmymi rokmi bol formálne zbavený funkcie exekútora, žiadne prostriedky na osobitnom účte exekútora neostali a na jeho majetok je vyhlásený konkurz. Žalobca ako poškodený preukázateľne utrpel majetkovú ujmu, nakoľko došlo k zmenšeniu jeho majetku. Namiesto bonitnej pohľadávky 67.865 Sk, ktorú mal voči povinnej osobe a ktorá bola reálne vymožiteľná (a vymožená) má v súčasnosti podľa žalovanej v majetku pohľadávku voči bývalému exekútorovi, ktorý je ako úpadca v konkurze. Keďže vymožiteľnosť tejto pohľadávky je evidentne sporná a veľmi málo pravdepodobná, reálne hodnota takejto pohľadávky sa nedá stotožniť s jej nominálnou výškou. Koeficient jej vymožiteľnosti (podľa vyhlášky č. ) je minimálny, keďže žalobca predložil dôkazy o tom, že výťažok z konkurzného konania pripadajúci na ním prihlásenú pohľadávku je 63,82 eur a v tomto konaní uplatnený nárok voči žalovanej o túto sumu znížil. V ďalšom namietal účelovosť výkladu žalovanou v odvolaní označených rozhodnutí NS SR. V tejto súvislosti žalobca upozornil, že jeho nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči. Mgr. Gogovi sa stane v zmysle platného právneho poriadku právne nevymáhateľným jedine v prípade jeho premlčania alebo v špeciálnom osobitnom prípade ( ). Preto je potrebné vo svetle žalovanou označenej judikatúry () dôrazne rozlišovať medzi reálnou (faktickou) vymáhateľnosťou a púhou formálnou možnosťou vymáhania (ktorá však s prihliadnutím na všetky okolnosti je len právnou možnosťou bez reálnej možnosti dosiahnuť akékoľvek faktické uspokojenie nároku). Z hľadiska právneho je potom pohľadávka voči fyzickej osobe formálne vymáhateľná vždy, a to až do doby uplynutia premlčacej lehoty. Odhliadnuc od ustanovení o premlčaní, existuje jediné ustanovenie zákona, pracujúce explicitne s pojmom nevymáhateľnosť, a to ustanovenie o úspešnom skončení oddlženia ( tretia veta ). Žalobca však nemá žiadnu formálnu možnosť ovplyvniť proces oddlženia - o to musí požiadať samotný dlžník. Jedine v tomto prípade (oddlženie) by súd mohol konštatovať, že pohľadávka z titulu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je už nevymáhateľná a teda vznikla škoda, za ktorú štát zodpovedá. Na zánik záväzku a ani na jeho vymáhateľnosť (ako takú) však nemá žiadny vplyv samotné konkurzné konanie - čo zákon explicitne ustanovuje v . Navyše bezdôvodné obohatenie má len subsidiárny charakter a predstavuje len podporný titul pre ochranu osoby postihnutej v majetkovej sfére, primárnym vždy bude inštitút náhrady škody (rozhodnutie NS SR sp. zn. ). Napokon postup súdneho exekútora Mgr. Gogu bol riadnym výkonom exekúcie a v jeho dôsledku zanikol dlh U.. M. jeho splnením. Pokiaľ by malo ísť o exces Mgr. Gogu, t. j. jeho konanie nie ako exekútora, ale ako súkromnej osoby, ktorá prijala plnenie bez poverenia oprávneného a tomu plnenie nevydala, potom by nemohol dlh U.. M. zaniknúť splnením, nakoľko by táto neplnila veriteľovi ani ním poverenej osobe.

14. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( a ), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, nakoľko pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch, ako vecne správny, potvrdil (, ). Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 22.02.2022. O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, upovedomené zákonným spôsobom.

15. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia ( ), v podrobnostiach naň odkazuje, pričom na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie dodáva nasledovné:

16. Podľa , , štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

17. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom je teda objektívnou zodpovednosťou (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť, založenou na súčasnom splnení troch predpokladov, a to existencie nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi škodou a ne v ustanovení upravuje, že sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Pokiaľ ide o vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou treba uviesť, že tento vzťah nevysvetľuje. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody sú v logickom slede a teda, aby protiprávne konanie škodcu (nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Vzťah príčiny a následku musí byť bezprostredný. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Musí byť teda doložené, že nebyť protiprávneho konania (opomenutia) škodcu, škodlivý následok by nenastal. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Protiprávny úkon (nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody (kumulatívna kauzalita), stačí, že je jednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vzniku toho istého škodlivého následku (konkurenčná kauzalita) alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú, prípadne či novou skutočnosťou došlo k prerušeniu pôvodného dejového sledu.

18. Žalovaná v odvolaní namietala, že u žalobcu nie je v súčasnej dobe možné konštatovať existenciu škody, nakoľko nárok na náhradu škody podľa môže byť úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky z dôvodu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať (Mgr. Róbertovi Gogovi).V súvislosti s posúdením existencie škody treba uviesť, že výsledkami vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané a medzi stranami nebolo ani sporné, že v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Ex 145/2006 strán sporu TOMUS s.r.o. (ako oprávnený) a Y. (ako povinnej) o vymoženie peňažnej pohľadávky vyplývajúcej z rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 23.09.1996, č. k. -55, súdny exekútor pohľadávku vymohol, avšak žalobcovi ako oprávnenému vymoženú sumu nevydal. Majetkom žalobcu tak bola jeho pohľadávka voči povinnej osobe - U.. Y. M., ktorej vymáhaním súd poveril exekútora Mgr. Gogu. Pohľadávka žalobcu voči povinnému mala v okamihu jej vymoženia presne peniazmi vyčísliteľnú hodnotu, a to 67.865 Sk. V konaní bolo ďalej preukázané, že na majetok súdneho exekútora Mgr. Gogu bol vyhlásený konkurz a z návrhu konečného rozvrhu výťažku všeobecnej podstaty pre nezabezpečených veriteľov vo vzťahu k žalobcovi mala byť jeho pohľadávka uspokojená v absolútnom vyjadrení vo výške 63,82 eur (v tejto sume žalobca v priebehu konania zobral voči žalovanej žalobu späť).

19. Odvolací súd sa stotožňuje (a nespochybňuje) s názorom, ktorý zaujal Ústavný súd SR vo svojom náleze z 13. februára 2013, č. k. -45, a v zmysle ktorého: „Nárok na náhradu škody môže byť v občianskom súdnom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal, a je povinný ho vydať. Pokiaľ má účastník pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu podľa (č. ) o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Nárok na náhradu škody od štátu by mohol úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia. Aktívnu legitimáciu na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa (č. ) má ten, komu vzniklo právo na

náhradu škody, teda ten, u koho sú splnené všetky predpoklady zodpovednosti štátu za škodu vrátane základného predpokladu tejto zodpovednosti, a to vzniku samotnej škody. Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Kým žalobca má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia (ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená), nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa , (č. ), a to existencia samotnej škody (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo 16. apríla 1985, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. mája 2006). Skutočnou škodou v zmysle ustanovenia je ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného (spočíva v zmenšení jeho majetkového stavu oproti stavu pred škodovou udalosťou) a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Skutočnou škodou je aj ujma spočívajúca v neuspokojenej pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi, ktorej náhradu požaduje od štátu ako subjektu zodpovedného za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci. Táto škoda však nevzniká už v okamihu splatnosti pohľadávky, resp. omeškania dlžníka, ale až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie proti dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným (mutatismutandis uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. zo 7. októbra 2004), avšak odvolací súd zároveň uvádza, že uvedené závery nebolo možné na posudzovaný prípad uplatňovať.

20. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. sa zaoberal otázkou možnosti domáhať sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči súdnemu exekútorovi, pričom dospel k záveru, že takýto postup možný nie je. Najvyšší súd v tomto smere poukázal na to, že „občianskoprávnymi vzťahmi sú majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony (pozri ). Tieto vzťahy sú upravené normami súkromného práva a sú založené na princípoch právnej rovnosti ich subjektov. Práva a povinnosti, ktoré sú obsahom právnych vzťahov tejto povahy, vznikajú na základe prejavov vôle vyplývajúcich z princípu autonómie vôle ich subjektov. Vzťahy, ktoré sú založené na nerovnom právnom postavení ich účastníkov a v ktorých orgány verejnej moci rozhodujú o právach a povinnostiach účastníkov na báze autoritatívnosti, sú verejnoprávne. Exekútor je v zmysle Exekučného poriadku štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ďalej len „exekučná činnosť“). Podľa Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Pri výkone svojej činnosti je viazaný len , zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydaným v exekučnom konaní.

Z definície právneho postavenia súdneho exekútora podanej priamo Exekučným poriadkom (viď vyššie) vyplýva, že exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu. Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa exekútor podieľa na realizácii základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa . Na súdneho exekútora vykonávajúceho exekučnú činnosť treba v zmysle uvedeného hľadieť ako na orgán, ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom zákonom, a to Exekučným poriadkom a subsidiárne .

Najvyšší súd poznamenáva, že ustanovenie Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. septembra 2005 (kedy nadobudla účinnosť jeho novela vykonaná ) výslovne uvádza, že vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci. V danom prípade išlo o verejnoprávny vzťah sledujúci zabezpečenie funkcií štátu, v rámci ktorého účastníci nemali autonómne a rovnoprávne postavenie, charakteristické pre právne vzťahy založené na súkromnom práve. Tento právny vzťah sa vyznačoval tým, že jeden účastník vzťahu (súdny exekútor) vystupoval voči druhému účastníkovi (oprávnenému) ako nositeľ verejnej zvrchovanej moci a bol oprávnený druhému subjektu jednostranne zakladať práva alebo povinnosti (v tejto súvislosti viď napr. ustanovenie v spojení s Exekučného poriadku, v zmysle ktorých exekútor môže požadovať od oprávneného primeraný preddavok na odmenu a na náhradu hotových výdavkov a môže odmietnuť vykonať požadovaný právny úkon, ak žiadateľ nezloží primeraný preddavok a ak v lehote určenej exekútorom oprávnený nezloží preddavok, na návrh exekútora môže súd exekúciu zastaviť). Právny vzťah súdneho exekútora a účastníka exekučného konania s týmito znakmi nemôže byť považovaný za súkromnoprávny vzťah. Vzhľadom na povahu vzťahu vznikajúceho medzi oprávneným ako účastníkom

exekučného konania a súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť nemôže dôjsť na strane súdneho exekútora k bezdôvodnému obohateniu v zmysle tým, že súdny exekútor po zastavení exekučného konania oprávnenému nevyúčtoval, ani nevrátil preddavky na odmenu a náhradu jeho hotových výdavkov, ktoré oprávnený zaplatil, hoci ho žalobca na ich vrátenie vyzval.

Uvedené závery sú naďalej aktuálne a aplikovateľné aj na posudzovaný prípad. Z nich potom vyplýva, že ani v tomto prípade žalobca nemal oprávnenie domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia voči súdnemu exekútorovi Mgr. Gogovi, nakoľko právny vzťah súdneho exekútora, vykonávajúceho exekučnú činnosť, a účastníka exekučného konania (oprávneného - žalobcu) nemôže byť považovaný za súkromnoprávny vzťah a preto nemôže dôjsť na strane súdneho exekútora k bezdôvodnému obohateniu v zmysle .

21. Napokon aj ústavný súd vo svojom náleze z 13. februára 2013, č. k. -45 venoval pozornosť tejto problematike, ako aj problematike postavenia súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti, keď súčasne vyslovil, že „ Už vo svojom náleze sp. zn. uviedol, že právne postavenie exekútora je determinované tým, že vykonáva úlohy (orgánu) verejnej (štátnej) moci, a z tohto dôvodu sa naňho vzťahujú iné kritériá než na právne postavenie subjektov, ktoré nevykonávajú verejnú (štátnu) moc (súdnu moc). Exekútor vykonáva v zásade úlohy štátneho orgánu. Z toho vyplýva aj to, že jeho právne postavenie, práva a povinnosti a obmedzenia zákon ustanovuje v úzkej spojitosti s týmto jeho osobitným postavením. Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa exekútor podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa v rozsahu ustanovenom zákonom (, ). Toto postavenie exekútora potvrdzuje aj v spojení s bodom 3 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Z týchto ustanovení vyplýva, že exekútor zodpovedá za škodu spôsobenú výkonom exekučnej činnosti ako štátny orgán. Súčasne to potvrdzuje, že štát preberá na seba zodpovednosť nahradiť škodu, ktorá vznikla ako dôsledok výkonu exekučnej činnosti súdnym exekútorom ().

Podstatou právneho odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu je konštatovanie, že medzi účastníkmi exekučného konania ide o verejnoprávny vzťah, ktorý zabezpečuje funkciu štátu, keď súdny exekútor vystupuje voči účastníkom exekučného konania ako nositeľ zvrchovanej verejnej moci. Preto vzhľadom na povahu vzťahu, ktorý vzniká medzi súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť a medzi povinným ako účastníkom exekučného konania, nemôže dôjsť na strane súdneho exekútora k bezdôvodnému obohateniu podľa ustanovenia . Preto podľa krajského súdu prvostupňový súd vo veci sťažovateľky rozhodol správne, keď jej žalobu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného - súdneho exekútora. Prvostupňový súd pri svojom rozhodnutí vychádzal aj z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne z uznesenia sp. zn. a z právneho názoru tam vysloveného: „Exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu, ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom Exekučným poriadkom a subsidiárne . Právny vzťah súdneho exekútora a účastníka exekučného konania sa nemôže považovať za súkromnoprávny vzťah. Na strane súdneho exekútora nemôže dôjsť k bezdôvodnému obohateniu v zmysle ustanovenia tým, že povinný na základe výzvy [ Exekučného poriadku] zaplatí za výkon exekučnej činnosti vo výzve uvedenú odmenu, výška ktorej presahuje sumu zodpovedajúcu právnemu predpisu." Možno konštatovať, že ústavný súd rovnako vylúčil možnosť účastníka exekučného konania (oprávneného - žalobcu) domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia voči súdnemu exekútorovi (Mgr. Gogovi), nakoľko právny vzťah súdneho exekútora, vykonávajúceho exekučnú činnosť, a účastníka exekučného konania (oprávneného

- žalobcu) nemôže byť považovaný za vzťah súkromnoprávny.

22. Ako výnimku z vyššie uvedeného, potom ústavný súd akceptoval použitie ustanovení a nasl. , avšak iba na vzťahy ohľadne rozhodovania o trovách súdneho exekútora. V tomto smere konštatoval, že „vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania, prevažuje aspekt jeho postavenia (súdneho exekútora) ako osoby vykonávajúcej slobodné povolanie, ktorá má ekonomický záujem na priebehu a výsledku exekučného konania a ktorej majetkové práva môžu byť rozhodovaním orgánov verejnej moci dotknuté (). Súdny exekútor vykonáva súdno-exekútorskú činnosť ako slobodné povolanie (obdobne , ), a teda aj ako podnikateľskú činnosť

na účely tvorby zisku (). Ústavný súd preto vo svojej rozhodovacej činnosti meritórne posudzuje namietané porušenie práv súdneho exekútora súvisiacich s rozhodovaním súdu o trovách exekúcie alebo odmene exekútora, pretože v tomto postavení je súdny exekútor nositeľom základných práv a slobôd (napr. , , , , ).

Ako nositeľ základných práv a slobôd a osoba vykonávajúca slobodné podnikanie však v tejto pozícii nemôže byť súdny exekútor zároveň v postavení nositeľa štátnej moci, a preto sa ústavný súd nestotožňuje s argumentáciou krajského súdu o tom, že v štádiu exekučného konania, keď exekučný súd autoritatívne rozhodoval o trovách exekučného konania, a teda aj o odmene exekútora, vystupoval exekútor voči sťažovateľke ako nositeľ verejnej zvrchovanej moci a bol oprávnený jednostranne zakladať práva alebo povinnosti. V tomto štádiu konania má aj súdny exekútor postavenie účastníka konania a o jeho právach a povinnostiach rozhoduje exekučný súd.

Ústavný súd nespochybňuje svoje predchádzajúce závery vyplývajúce z nálezu sp. zn. , v zmysle ktorých sa zodpovednosť za škodu pri výkone exekučnej činnosti súdneho exekútora prenáša na štát a aplikuje sa naň právny režim . V posudzovanom prípade je však potrebné odlíšiť náhradu škody od bezdôvodného obohatenia. Sťažovateľ si v konaní pred všeobecným súdom (z titulu bezdôvodného obohatenia) vymáhal vrátenie sumy trov exekúcie pozostávajúcej najmä z odmeny súdneho exekútora a DPH, ktorú súdnemu exekútorovi zaplatil na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ktoré bolo neskôr zrušené ako nezákonné nálezom ústavného súdu sp. zn. .

V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť na judikát Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. konštatuje, že bezdôvodným obohatením je aj plnenie na základe vykonateľného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené. V zmysle tohto rozhodnutia: „Zrušením rozhodnutia, na základe ktorého sa plnilo, dochádza k bezdôvodnému obohateniu len v prípade, že právny dôvod tohto plnenia nespočíval v hmotnom práve, to znamená, že podľa hmotného práva táto povinnosť neexistovala. Zrušením rozhodnutia tak odpadáva právny dôvod a poskytnuté plnenie sa stáva bezdôvodným obohatením."

V rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci môže byť aj príliš formalistický výklad práva, čo môže mať za následok porušenie ústavných princípov práva na spravodlivý proces (m. m. ). V záujme poskytovania materiálnej ochrany práv je podľa ústavného súdu potrebné posudzovať postavenie súdneho exekútora v exekučnom konaní v súvislosti s rozhodovaním o trovách exekúcie alebo odmene súdneho exekútora odlišne od jeho postavenia vykonávateľa verejnej moci, ktoré má pri realizácii úkonov exekučného konania. V konaní, v ktorom exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie a odmene exekútora, je exekútor účastníkom konania tak, ako je ním aj povinný z exekúcie, je nositeľom základných ľudských práv a slobôd, je vykonávateľom slobodného povolania na účely vytvárania zisku a v posudzovanom prípade je platcom DPH. Čo sa týka odmeny, súdny exekútor koná vo vlastnom mene a na vlastný účet, preto záver, že v tomto postavení nemôže byť subjektom zodpovedným z bezdôvodného obohatenia, je podľa ústavného súdu nesprávny a nelogický. Ústavný súd konštatuje, že základné predpoklady na konštatovanie vzniku bezdôvodného obohatenia na strane súdneho exekútora boli naplnené, t. j. peňažné prostriedky boli pripísané na jeho účet, a právny dôvod, na základe ktorého sa plnilo, odpadol tým, že právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu o povinnosti nahradiť trovy exekúcie bolo zrušené. V posudzovanom prípade dospel konajúci krajský súd k právnemu záveru o nemožnosti vymáhania sumy predstavujúcej trovy exekúcie voči súdnemu exekútorovi v časti exekučného konania, v ktorom má súdny exekútor postavenie účastníka konania. Toto postavenie mu priznáva právna úprava aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je súdny exekútor v tejto časti konania nositeľom základných práv a slobôd (body 33 a 34 tohto nálezu). Pokiaľ by ústavný súd pripustil správnosť argumentácie krajského súdu, že súdny exekútor nemôže byť subjektom zodpovedným z titulu bezdôvodného obohatenia, pretože vzťah medzi súdnym exekútorom a povinným je vzťahom verejnoprávnym, potom by bolo nutné dospieť aj k záveru, že práve z titulu tohto verejnoprávneho vzťahu by sa do bezdôvodného obohatenia nemohol dostať ani povinný ako účastník tohto verejnoprávneho vzťahu. Navyše by tento výklad právnej normy poskytoval súdnemu exekútorovi široký priestor na potenciálne zneužívanie svojho postavenia s vedomím, že zodpovednosť za jeho bezdôvodné obohatenie prevezme štát, a to vo forme zodpovednosti za škodu. Tieto závery krajského súdu považuje ústavný súd za arbitrárne a nezodpovedajúce zásade materiálnej ochrany základných práv“.

23. Z vyššie uvedených záverov potom vyplýva, že právny vzťah súdneho exekútora (pri výkone jeho exekučnej činnosti, keď vykonáva úlohy (orgánu) verejnej (štátnej) moci) a účastníka exekučného konania nemožno považovať za súkromnoprávny vzťah, a preto na strane súdneho exekútora nemôže dôjsť ani k bezdôvodnému obohateniu v zmysle ustanovenia , s výnimkou rozhodovania o trovách konania, kedy prevažuje aspekt postavenia súdneho exekútora, ako osoby vykonávajúcej slobodné povolanie, ktorá má ekonomický záujem na priebehu a výsledku exekučného konania, kedy je v tomto smere súdny exekútor nositeľom základných práv a slobôd (čo však nebol posudzovaný prípad). Možno preto uzavrieť, že na danú vec nebolo možné aplikovať závery súdnej praxe (na ktoré sa odvolávala žalovaná) o tom, že nárok žalobcu na náhradu škody by mohol byť uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči súdnemu exekútorovi (v danej veci totiž nešlo o prípad rozhodovania o trovách exekučného konania, ale súdny exekútor tu vystupoval ako subjekt

- orgán, ktorému bol zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom zákonom, teda ako subjekt vykonávajúci exekučnú činnosť, kedy na jeho strane nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu v zmysle ). Navyše podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci neprichádzala do úvahy žiadna zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia podľa a nasl. (nešlo tu prípad plnenia bez právneho dôvodu, plnenia z neplatného právneho úkonu alebo plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ani o majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov, príp. plnenie za iného). Žalobca preto nebol ani povinný prihlásiť si žalovanú pohľadávku do konkurzného konania vedeného na majetok súdneho exekútora (táto mu ani nemala byť uznaná), nakoľko takáto pohľadávka voči dlžníkovi (súdnemu exekútorovi) postrádala právny titul. Vzhľadom na vyššie uvedené závery, jej právnym titulom totiž nemohlo byť bezdôvodné obohatenie (do úvahy by prichádzala len náhrada škody, avšak za túto ako už bolo uvedené, nesie zodpovednosť priamo štát podľa ).

24. Odvolací súd sa rovnako nestotožnil ani s argumentáciou žalovanej, že v danej veci išlo o exces súdneho exekútora (jeho konanie, ktorým nevyplatil vymoženú sumu oprávnenému), a teda nešlo o konanie orgánu verejnej moci, za následky ktorého by mala niesť zodpovednosť žalovaná. Ako už bolo uvedené vyššie, právne postavenie exekútora je determinované tým, že vykonáva úlohy (orgánu) verejnej (štátnej) moci, a z tohto dôvodu sa naňho vzťahujú iné kritériá než na právne postavenie subjektov, ktoré nevykonávajú verejnú (štátnu) moc (súdnu moc). Exekútor vykonáva v zásade úlohy štátneho orgánu. Z toho vyplýva aj to, že jeho právne postavenie, práva a povinnosti a obmedzenia zákon ustanovuje v úzkej spojitosti s týmto jeho osobitným postavením. Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa exekútor podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa v rozsahu ustanovenom zákonom (, ). Toto postavenie exekútora potvrdzuje aj v spojení s bodom 3 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Z týchto ustanovení vyplýva, že exekútor zodpovedá za škodu spôsobenú výkonom exekučnej činnosti ako štátny orgán. Súčasne to potvrdzuje, že štát preberá na seba zodpovednosť nahradiť škodu, ktorá vznikla ako dôsledok výkonu exekučnej činnosti súdnym exekútorom (). Čo sa týka postavenia súdneho exekútora, výkon exekučnej činnosti predstavuje zverený výkon štátnej moci, čo upravuje aj samotná právna úprava ( Exekučného poriadku) a konštatuje to aj ústavný súd vo svojej judikatúre. Z toho dôvodu sa na súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti vzťahuje aj právny režim náhrady škody podľa . Pri realizácii úkonov exekučného konania nie je súdny exekútor nositeľom základných práv a slobôd, ale naopak, ako predstaviteľ verejnej moci sa podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základných práv účastníkov exekučného konania.

25. Platí totiž, že ak exekútor prijme peňažné prostriedky (od povinného), je povinný tieto poukázať oprávnenému bezodkladne, najneskôr do 14 dní od ich prijatia, ak sa exekútor s oprávneným písomne nedohodol inak. Lehota na poukázanie peňažných prostriedkov nesmie byť dlhšia ako 90 dní. Plnenie exekútorovi má rovnané účinky, ako keby povinný plnil priamo oprávnenému. Aj napr. v prípade skončenia dražby, exekútor vyplatí dosiahnutý výťažok po zrážke trov predaja priamo oprávnenému. V danej veci teda súdny exekútor mal povinnosť (po tom, čo povinná uhradila na jeho účet vymáhanú sumu) tieto peňažné prostriedky bezodkladne poukázať oprávnenému vo výške vymáhanej pohľadávky. I túto jeho (zákonnú) povinnosť bolo potom potrebné považovať za výkon samotnej exekučnej činnosti,

a teda za výkon štátnej moci, pri nesplnení ktorej, exekútor zodpovedá za škodu ako štátny orgán (štát potom preberá na seba zodpovednosť nahradiť škodu, ktorá vznikla ako dôsledok výkonu exekučnej činnosti súdnym exekútorom ()). V danej veci teda nešlo o žiadny exces súdneho exekútora (jeho konanie ako súkromnej osoby a nie ako konanie štátneho orgánu), ktorý by zbavoval štát nahradiť škodu, spôsobenú výkonom exekučnej činnosti súdneho exekútora. Uhradenie peňažnej sumy povinnou na účet súdneho exekútora a následne jeho povinnosť tieto poukázať oprávnenému, priamo súviseli s prebiehajúcim exekučným konaním, a súdny exekútor tu vystupoval ako orgán štátu (nie ako súkromná osoba). Je nelogické, aby oprávnený, ktorý sa s dôverou v štát obracia na súdneho exekútora pre vymoženie svojej pohľadávky (teda pri vymáhaní pohľadávky postupuje plne v súlade so zákonom a teda ju vymáha jediným právne prípustným spôsobom) musel potom znášať prípadné porušenia zákonných ustanovení súdnym exekútorom, resp. znášať následky nezákonného postupu súdneho exekútora ako štátneho orgánu.

26. Odvolací súd bol zhodne so súdom prvej inštancie názoru, že v prípade, ak by súdny exekútor postupoval v súlade s exekučným poriadkom a splnil si svoju povinnosť vydať žalobcovi vymožené finančné prostriedky, škoda v žalovanej výške by žalobcovi nevznikla. Uplatnená škoda je tak skutočnou škodou, ktorej výška bola v čase rozhodovania súdu prvej inštancie ustálená. Medzi škodou a nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora tak existovala priama príčinná súvislosť. Pokiaľ ide o samotnú výšku škody, v konaní bolo preukázané, že na majetok súdneho exekútora bol vyhlásený konkurz a z návrhu konečného rozvrhu výťažku všeobecnej podstaty pre nezabezpečených veriteľov vo vzťahu k žalobcovi mala byť jeho pohľadávka uspokojená v absolútnom vyjadrení vo výške 63,82 eur, o ktorú sumu aj žalobca v priebehu konania zobral voči žalovanej žalobu späť. Ako už súd uviedol v závere bodu 23 tohto rozhodnutia, podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nebol ani oprávnený prihlásiť si pohľadávku do konkurzu vedeného na majetok súdneho exekútora, nakoľko na jej vznik nemal žiadny právny titul (nemohol si ju prihlásiť z dôvodu bezdôvodného obohatenia). Táto pohľadávka má výlučne povahu nároku na náhradu škody, za ktorú nesie zodpovednosť štát. Preto i úvahy žalovanej o tom, že škodu nemožno ustáliť z dôvodu prebiehajúceho konkurzného konania (resp. že ju bude možné ustáliť až po jeho skončení) považuje odvolací súd za irelevantné. Navyše ani táto argumentácia by nebola správna, nakoľko aj po skončení konkurzného konania (ak by nedošlo k oddlženiu dlžníka) by v rozsahu neuspokojenia táto pohľadávka (zistená a úpadcom nenamietaná) nezanikla a naďalej by na základe zoznamu pohľadávok bolo možné podať návrh na výkon rozhodnutia alebo exekúciu ( ). Teda ani skončením konkurzného konania by výška škody naďalej nemusela byť ustálená.

27. Ak by aj odvolací súd prijal záver, že žalobca si bol povinný pohľadávku v konkurze prihlásiť, a že výšku škody bude možné ustáliť až po skončení konkurzu (s čím sa odvolací súd nestotožňuje), je zároveň zrejmé, že na základe „návrhu konečného rozvrhu výťažku všeobecnej podstaty pre nezabezpečených veriteľov“ vo vzťahu k žalobcovi má byť jeho pohľadávka uspokojená v absolútnom vyjadrení len vo výške 63,82 eur (túto sumu žalobca potom zohľadnil v rámci výšky uplatňovanej škody). Možno preto prijať záver, že žalobca v predmetnom konkurznom konaní s istotou nebude uspokojený s prihlásenou pohľadávkou v celej jej výške, ale len do výšky 63,82 eur, a preto už v tomto štádiu konkurzného konania možno mať za to, že skutočnou škodou je ujma spočívajúca v neuspokojenej pohľadávke žalobcu voči úpadcovi (súdnemu exekútorovi) - teda rozdiel medzi prihlásenou, uznanou pohľadávkou a sumou 63,82 eur. Hoci by zároveň platilo, že v rozsahu neuspokojenej, zistenej a úpadcom nenamietanej pohľadávky po skončení konkurzu (nebyť oddlženia) by žalobca mohol do budúcna túto (exekučne) vymáhať, išlo by však o neistú skutočnosť (ku ktorej dôjsť môže aj nemusí) a vyčkávanie na takúto možnosť, by bolo popretím ústavného princípu právnej istoty, kedy prípadné uspokojenie takejto pohľadávky v budúcnosti, by bolo závislým od neistej skutočnosti. 28. Z vyššie uvedeného mal potom odvolací súd za to, že výsledok prebiehajúceho konkurzného konania (resp. prihlásenie pohľadávky žalobcu do konkurzu a výška jej prípadného uspokojenia) na majetok súdneho exekútora nemá žiaden vplyv na uplatnený nárok žalobcu na náhradu škody, nakoľko žalobcovi voči súdnemu exekútorovi nesvedčí žiaden právny titul (titul z bezdôvodného obohatenia) pohľadávky, z tohto dôvodu nemá voči nemu žiadnu pohľadávku, ale jeho nárok je výlučne nárokom na náhradu škody spôsobenej mu porušením zákonných povinností súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti (t. j. povinnosti vydať mu sumu uhradenú povinnou v exekučnom konaní), za ktorú nesie zodpovednosť štát podľa .

29. K argumentácii žalovanej ohľadne nepreukázania skutočnosti, že sa súdny exekútor nachádza na neznámom mieste, odvolací súd dodáva, že pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho

- ktorého účastníka, treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2010, sp. zn. ). V danej veci nebolo preto dôvodné požadovať, aby žalobca v konaní preukazoval skutočnosť, že súdny exekútor Mgr. Róbert Goga sa nachádza na neznámom mieste (nemožno preukázať neznáme miesto).

30. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch, ako vecne správy, potvrdil (, ).

31. Za vecne správny potom považoval odvolací súd aj napadnutý výrok o trovách konania, keď súd prvej inštancie správne vychádzal zo zásady úspechu strán v konaní (navyše žalovaná vo svojom odvolaní z tohto pohľadu nenapadla tento výrok, napadla ho len z dôvodu, že v danej veci podľa nej neboli preukázané predpoklady vzniku jej zodpovednosti za škodu a preto mala byť v konaní úspešná (a nie žalobca) - s poukazom na závery uvedené vyššie, však opodstatnenosť toho tvrdenia nebolo dôvodným).

32. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s tak, že žalobcovi, úspešnému v odvolacom konaní, priznal ich náhradu voči žalovanej v celom rozsahu.

33. Napokon zaplatenie sumy 2.188,88 eur s príslušenstvom žalovanou, nevyžaduje dôvod na zmenu paričnej lehoty stanovenej súdom až na 30 dní, ako navrhuje žalovaná, nakoľko nejde o takú sumu, ktorej uspokojenie v určenej lehote by nebolo možným, resp. by bolo spojené s nepomernými ťažkosťami. Samotná administratívna záťaž v tomto smere nemôže ísť na ujmu poškodeného.

34. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

(1) Dovolanie podľa § 421 ODS. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

(1) Dovolanie prípustné podia § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).