Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 60/2021
PDF · 186.13 KB
No categories available
II. ÚS 60/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2021
v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany
Laššákovej a sudcu Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti TOMUS s. r. o., Turčianska 16, Bratislava, IČO 35845287, zastúpenej
ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU SLIVKA & LEČKOVÁ, s. r. o., Turčianska 16,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Roman Slivka, CSc., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 84/2019
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára
2021 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti TOMUS, s. r. o., Turčianska 16,
Bratislava, IČO 35 845 287 (ďalej len „sťažovateľka“ v citáciách aj „sťažovateľ“),
zastúpenej ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU SLIVKA & LEČKOVÁ, s. r. o.,
Turčianska 16, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Roman Slivka,
CSc., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 84/2019
(ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 23. júna 2011
na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) žalobu o náhradu škody. Konanie
bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn. 25 C 106/2011. Okresný súd rozhodol vo veci
rozsudkom z 29. októbra 2018. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná strana.
Súdny spis bol 5. apríla 2019 predložený krajskému súdu.
3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že odvolacie konanie je vedené
na krajskom súde pod sp. zn. 14 Co 84/2019. Odvolací súd ku dňu podania ústavnej
sťažnosti nerozhodol a nevykonal ani žiadny úkon. Podľa sťažovateľky krajský súd
„nepostupuje v konaní v súlade s príslušnými právnymi normami tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Ústavné právo žalobcu na spravodlivý proces je
v tomto prípade zjavne porušované, keďže žaloba bola podaná ešte v roku 2011 a po
uplynutí takmer 10 rokov márne čaká na rozhodnutie veci.“.
4. Sťažovateľka podala 22. januára 2020 predsedovi krajského súdu sťažnosť
na prieťahy v napadnutom konaní a žiadala, aby prijal opatrenia na ich odstránenie.
Podpredseda krajského súdu v prípise zo 4. februára 2020 sťažovateľke oznámil, že
sťažnosť považuje za dôvodnú a za vzniknutú nečinnosť sa ospravedlnil. Na odstránenie
prieťahov v predmetnom konaní však neprijal žiadne konkrétne efektívne opatrenia.
Z dôvodu, že sťažnosť „nebola riadne vybavená“, požiadala sťažovateľka 5. februára 2020
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“)
o prešetrenie vybavenia sťažnosti a prijatia konkrétnych opatrení na odstránenie prieťahov
v konaní. V odpovedi na sťažnosť ministerstvo spravodlivosti listom z 10. marca 2020
vyhodnotilo žiadosť sťažovateľky o prešetrenie postupu krajského súdu za nedôvodnú.
5. Podľa sťažovateľky aj napriek podaným sťažnostiam v napadnutom konaní
nedošlo k žiadnym zmenám, krajský súd o odvolaní nerozhodol, preto sa ústavnou
sťažnosťou z 27. júla 2020 domáhala, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal krajskému súdu konať
v napadnutom konaní, a tiež žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie a náhradu
trov konania. Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 481/2020 z 22. októbra 2020 odmietol
ústavnú sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú z dôvodu, že nepovažoval
doterajšiu dĺžku odvolacieho konania (celkovo 18 mesiacov) za nezlučiteľnú s namietaným
základným právom podľa ústavy a právom podľa dohovoru.
6. Sťažovateľka podala 10. novembra 2020 opakovanú sťažnosť na prieťahy
v napadnutom konaní predsedovi krajského súdu, z ktorého odpovede z 18. novembra 2020
podľa sťažovateľky „nie je zrejmé“, či bola opakovaná sťažnosť vyhodnotená ako dôvodná,
a nevyplýva z nej ani to, že bolo prijaté akékoľvek opatrenie na nápravu. Z odpovede
predsedu krajského súdu však vyplýva, že predsedníčka senátu v právnej veci sťažovateľky
v správe o stave napadnutého konania z 2. júla 2020 uviedla predpoklad, že vec bude
prejednaná a rozhodnutá do konca roka 2021, pričom poukázala na aktuálnu zaťaženosť
senátu a skladbu riešených vecí.
7. Sťažovateľka následne požiadala ministerstvo spravodlivosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti. Ministerstvo spravodlivosti v odpovedi z 11. januára 2021 uviedlo, že
žiadosť sťažovateľky o prešetrenie vybavenia sťažnosti považuje za nedôvodnú,
a poukázalo na to, že už na základe jej žiadosti z februára 2020 požiadalo predsedu
krajského súdu o zasielanie správ o stave napadnutého konania v stanovených intervaloch
a že tieto pravidelne vyhodnocuje.
8. Poukazujúc na už uvedené, sťažovateľka podala túto ústavnú sťažnosť, v ktorej
uvádza, že nesúhlasí s tým, že ústavný súd v rozhodnutí o jej predchádzajúcej ústavnej
sťažnosti zúžil svoj ústavný prieskum len na odvolacie konanie, a argumentuje, že konanie
na okresnom súde prebiehalo sedem rokov a rozhodnutie vo veci bolo napadnuté „účelovým
odvolaním“. Podľa názoru sťažovateľky je celková dĺžka konania všeobecných súdov v jej
právnej veci neprimeraná a dochádza k prieťahom, pričom nejde o vec skutkovo či právne
náročnú. Sťažovateľka namieta, že nenesie zodpovednosť za neschopnosť štátu zabezpečiť
personálne a technické vybavenie krajského súdu tak, aby tento dokázal plniť svoju úlohu
a zabezpečiť garantované základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
9. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej
ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie jej základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
v napadnutom konaní. Sťažovateľka zároveň žiada, aby ústavný súd v náleze prikázal
krajskému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov, priznal jej finančné
zadosťučinenie v sume 5 000 € a nahradil trovy konania v sume 450,28 €.
II.
Relevantná právna úprava
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
14. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
15. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
16. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
17. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
18. Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu
sťažovateľky proti postupu krajského súdu, ktorým boli podľa nej v napadnutom konaní
spôsobené zbytočné prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu jej základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
19. Ústavný súd konštatuje, že takmer totožnú ústavnú sťažnosť sťažovateľky
uznesením sp. zn. II. ÚS 481/2020 z 22. októbra 2020 (ďalej len „uznesenie ústavného
súdu“) odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na to, že od predchádzajúceho
rozhodnutia ústavného súdu o ústavnej sťažnosti sťažovateľky uplynuli len 3 mesiace,
pričom nedošlo k podstatnej zmene okolností, ústavný súd sa pridržiava svojich záverov
vyslovených v uznesení z 22. októbra 2020, ktoré opakovane (po doplnení) dáva
do pozornosti sťažovateľky.
20. Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy zjavná neopodstatnenosť sťažnosti môže vyplývať aj z toho, že porušenie základného
práva sa namieta v konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy
netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. II. ÚS 93/03,
III. ÚS 59/05, IV. ÚS 434/08, I. ÚS 210/2018), prípadne ak argumenty v sťažnosti
sťažovateľky nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného
základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04,
21. Vychádzajúc z ústavnej sťažnosti a jej príloh, ústavný súd zistil, že napadnuté
konanie na krajskom súde prebieha od 5. apríla 2019, keď mu bol predložený spis
okresného súdu na rozhodnutie o odvolaní, a ku dňu rozhodovania ústavného súdu o tejto
ústavnej sťažnosti krajský súd o odvolaní nerozhodol.
22. Pokiaľ sťažovateľka namieta nečinnosť krajského súdu spočívajúcu v tom, že
zo strany krajského súdu nebol iniciovaný žiaden procesný úkon, ústavný súd dáva
do pozornosti, že krajský súd vo veci koná ako odvolací súd, úlohou ktorého je posúdiť
vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Krajský súd nie
je povinný nariadiť pojednávanie (§ 385 Civilného sporového poriadku). To však (aj
vzhľadom na predmet konania) nevyhnutne neznamená, že odvolací súd sa vecou dosiaľ
nezaoberal.
23. Význam samotného konania a jeho výsledok je nepochybne pre sťažovateľku
dôležitý a ústavný súd v žiadnom prípade nemá v úmysle tento význam zľahčovať.
Vnímajúc však celkovú dĺžku samotného napadnutého konania, ktorú ústavný súd môže
posudzovať (ku dňu rozhodovania ústavného súdu 22 mesiacov), ústavný súd opakovane
konštatuje, že dĺžka odvolacieho konania, ktorá sa predĺžila aj v dôsledku mimoriadnej
pandemickej situácie na území Slovenskej republiky, nie je neúnosná.
24. V tejto súvislosti ústavný súd podotýka, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 199/02, I. ÚS 38/04,
IV. ÚS 221/05, I. ÚS 375/08). Ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých
mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie sťažovateľom označeného
základného práva (I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05, I. ÚS 191/2015). Na kratšie obdobia
nečinnosti ústavný súd spravidla prihliada vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň
významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00,
I. ÚS 57/01), čo však nie je prípad v prejednávanej veci.
25. Prístup ústavného súdu nie je špecifickým ani z komparatívneho pohľadu,
zohľadňujúc najmä judikatúru ESĽP. Medzi mnohými možno poukázať na viaceré
rozhodnutia, v zmysle ktorých ESĽP v súvislosti s právom na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s ohľadom na ojedinelú nečinnosť súdu členského štátu
a charakter súdneho konania toleroval napr. 20 mesiacov nečinnosti odvolacieho súdu, kým
rozhodol o odvolaní sťažovateľa (pozri Cesarini v. Taliansko, č. 11892/85, rozhodnutie
ESĽP z 12. 10. 1992, body 20 – 21), alebo 28 mesiacov trvajúce obdobie nečinnosti súdu
(od podania žaloby do výzvy súdu na jej doplnenie) v rámci civilného konania (pozri Dostál
v. Česká republika, č. 52859/99, rozhodnutie ESĽP z 25. 5. 2004, body 192 – 193).
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na rozhodovaciu prax
a judikatúru ESĽP v obdobných veciach, podľa ktorej v civilných veciach dĺžka súdneho
konania na jednom stupni v trvaní dvoch až troch rokov v závislosti od povahy veci nie je
v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (III. ÚS 340/2013, III. ÚS 566/2014, IV. ÚS 201/2018, I. ÚS 115/2019,
26. Podpredseda krajského súdu v odpovedi na sťažnosť sťažovateľky na prieťahy
v napadnutom konaní uznal aj existenciu prieťahov a ospravedlnil sa za ne. Ústavný súd
vo svojej predchádzajúcej judikatúre už uviedol, že skutočnosť, že orgán štátnej správy súdu
uzná sťažnosť na prieťahy za dôvodnú, nemusí viesť bez ďalšieho k prijatiu v nadväznosti
na to podanej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie, pretože ústavný súd,
pridržiavajúc sa doterajšej stabilizovanej judikatúry, považuje za potrebné poskytnúť
všeobecnému súdu časový priestor na prijatie opatrení s cieľom nápravy a odstránenia
protiprávneho stavu zapríčineného jeho nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou
(IV. ÚS 78/07, IV. ÚS 59/08, IV. ÚS 27/09).
27. Na základe uvedeného ústavný súd nevyhodnotil doterajšiu dĺžku odvolacieho
konania od predloženia veci odvolaciemu súdu (5. apríla 2019, pozn.) do podania tejto
ústavnej sťažnosti (21. januára 2021, pozn.) ako nezlučiteľnú so základným právom podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Po preskúmaní ústavnej sťažnosti
a postupu krajského súdu v napadnutom konaní ústavný súd dospel k záveru, že doterajšia
dĺžka napadnutého odvolacieho konania nesignalizuje nečinnosť v ústavne relevantnej
intenzite, na základe ktorej by po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné
vysloviť porušenie sťažovateľkou označených práv. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť
sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
28. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, že ústavný súd by mal
pri rozhodovaní o jej ústavnej sťažnosti zohľadniť celkovú dĺžku konania v jej právnej veci,
teda aj konanie na okresnom súde, ktoré trvalo sedem rokov, ústavný súd poukazuje na § 45
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu
na začatie konania, ak § 89 alebo § 131a neustanovujú inak.
29. Pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
30. Ústavný súd v závere pripomína, že ak by krajský súd v napadnutom konaní
bez ospravedlniteľného dôvodu nepostupoval plynulo, resp. efektívne, sťažovateľke nič
nebráni v tom, aby za splnenia všetkých podmienok predložila ústavnému súdu novú
ústavnú sťažnosť, ktorou bude namietať porušenie svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2021
Peter Molnár
predseda senátu