Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 83 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (88)I. ÚS 375/08
PDF · 168.99 KB
No categories available
I. ÚS 375/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 375/08-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2008
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. H. a spol., B., zastúpených advokátom Mgr. P. L.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. H. a spol. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta
2008 doručená sťažnosť Ing. M. H. a spol. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2006.
Sťažovatelia uviedli, že namietanou nečinnosťou okresného súdu vo veci
sp. zn. 8 C 19/2006, v ktorom sa sťažovatelia v postavení navrhovateľov domáhajú proti
odporcovi J. B., B., určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a určenia, že predmetná
nehnuteľnosť patrí do dedičstva, bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že: „Predmetná právna vec je pritom príslušným
súdom k dnešnému dňu prejednávaná viac ako 2 roky a 1 mesiac bez toho, aby tento vytýčil
čo len jediný termín pojednávania. Jedinú činnosť, ktorú Okresný súd v tejto súvislosti
vyvinul bolo to, že písomnosťou zo dňa 26. 07. 2006, sp. zn.: 8 C 19/2006-21, nás vyzval,
aby sme v lehote 10 dní od doručenia tejto výzvy pod hrozbou zastavenia konania zaplatili
spoločne a nerozdielne súdny poplatok vo výške 6.000,-Sk, ktorý poplatok sme bezodkladne,
dňa 01. 08. 2006, v kolkoch uhradili.“
Z obsahu sťažnosti a príloh vyplýva, že sťažovatelia svojimi podaniami
z 3. decembra 2007 a 7. apríla 2008 adresovanými okresnému súdu urgovali, aby „odstránil
protiprávny stav, odstránil prieťahy, ktorých sa v uvedenom konaní dopúšťa a aby vytýčil
termín pojednávania za účelom ukončenia predmetnej veci v čo najkratšom možnom
termíne“.
Sťažovatelia taktiež poukázali na skutočnosť, že „s prihliadnutím na celkovú dĺžku
konania je nesporné, že príslušný súd mal dostatok možností a časového priestoru na
vydanie právne konformného - autoritatívneho rozhodnutia vo veci samej, teda na vydanie
konečného rozsudku, ktorý by zároveň nadobudol právoplatnosť. Keďže sa tak
v predmetnom konaní nestalo, a to ani z dôvodu zložitosti veci, ani z dôvodov na strane
účastníkov konania, nakoľko porušovateľ práva je absolútne nečinný, je nepochybné, že štát
objektívne zodpovedá za prieťahy v takom konaní.“.
Podstata námietok sťažovateľov spočíva v ich názore, že nekonaním okresného súdu
vo veci v napadnutom konaní došlo k prieťahom takej intenzity, závažnosti a rozsahu, že ich
nemožno kvalifikovať inak ako zbytočné prieťahy, v dôsledku čoho došlo postupom
zo strany okresného súdu k porušeniu základného práva sťažovateľov upraveného v čl. 48
ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože sťažovatelia sa domnievajú, že konanie
vedené pod sp. zn 8 C 19/2006 na okresnom súde prebieha neprimerane dlho , t. j. už viac
ako 2 roky a 1 mesiac bez toho, aby okresný súd nariadil pojednávanie, a vec dosiaľ nie je
právoplatne skončená.
Na základe uvedeného sťažovatelia žiadali vysloviť porušenie označených
základných práv, priznať každému zo sťažovateľov primerané finančné zadosťučinenie
v sume 50 000 Sk a náhradu trov ich právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
Ústavný súd sa osobitne zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti
sťažovateľov, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy podľa ustálenej praxe odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak
„vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného
sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), resp. ak „argumenty
v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia
označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03,
Podstatou sťažnosti a predmetom konania pred ústavným súdom je nárok
sťažovateľov na ochranu pred postupom okresného súdu, ktorým boli podľa ich názoru
spôsobené zbytočné prieťahy a bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov.
Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel k záveru, že
sťažnosť je zjavne neopodstatnená.
Právny názor ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti vychádza
z doterajšieho priebehu konania pred okresným súdom, ktoré začalo 10. júla 2006.
Zo sťažnosti, ako aj z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia namietali porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
len vo vzťahu k postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2006,
ktorého celková dĺžka od podania návrhu na začatie konania (10. júla 2006) do podania
sťažnosti doručenej ústavnému súdu 27. augusta 2008 nepresiahla 2 a pol roka, čo nie je
doba, v ktorej už musel okresný súd v danej veci rozhodnúť tak, ako si to zrejme
predstavujú sťažovatelia.
Ústavný súd pritom vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru,
že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu
(napr. III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05, III. ÚS 81/05).
Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 199/02, I. ÚS 38/04).
Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti
považovať postup okresného súdu v posudzovanom konaní za taký, ktorý by bolo možné
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle citovaného článku ústavy.
Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že zjavná
neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie
tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré
z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať o zbytočných
prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).
Ústavný súd v súvislosti s hodnotením efektívnosti postupu okresného súdu
a v súlade so svojou predchádzajúcou judikatúrou, podľa ktorej „... nie každý zistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (napr. II. ÚS 57/01,
III. ÚS 59/05), dospel k záveru, že aj v danej veci ide o takýto prípad.
Podľa ústavného súdu postup okresného súdu nemožno bez ďalšieho považovať za
také porušenie základného práva sťažovateľov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktoré by dosiahlo ústavnoprávny rozmer, predovšetkým s prihliadnutím na
ďalšie okolnosti tejto veci, keď okresný súd nebol vo veci absolútne nečinný, ale v rámci
skúmania formálnoprávnych podmienok pre pokračovanie v konaní vyzval sťažovateľa na
zaplatenie súdneho poplatku.
Vzhľadom na uvedené možno teda konštatovať, že ústavný súd nepovažoval ani
doterajší postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2006 za taký, ktorý
by signalizoval možnosť kvalifikovať ho po prijatí sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie
ako porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi uvedenými
v sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2008