Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/103/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Doc. Ing. Š. M., CSc.,

bývajúceho v B., zastúpeného Mgr. M. F., advokátom so sídlom v B., proti ţalovanej

Slovenskej republike, v mene ktorej koná Národný bezpečnostný úrad, so sídlom

v Bratislave, Budatínska č. 30, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

orgánu verejnej moci, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. ,

o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 20. apríla 2011 sp.zn. 15 Co

420/2010 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 20. apríla

2011 sp.zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobou podanou na Okresnom súde Bratislava V dňa 10. decembra 2009 sa ţalobca

domáhal voči ţalovanej náhrady škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím orgánu

verejnej moci v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „).

Náhradu škody ţiadal priznať vo forme skutočnej škody vo výške 489,44 Eur (pozostávajúcej

z vynaloţených trov, ktoré mu vznikli v konaní o zrušenie nezákonného rozhodnutia)

a vo forme nemajetkovej ujmy vo výške 30 000 Eur.

V ţalobe uviedol, ţe bol zamestnancom Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej

republiky (ďalej len „MZV SR“). V rokoch 2001 aţ 2004 pôsobil ako veľvyslanec Slovenskej

republiky v Kenskej republike. V zmysle o ochrane utajovaných

skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) bol

oprávnený oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami na stupeň utajenia „Tajné“

2

(do 31. októbra 2003) a na stupeň utajenia „Dôverné“ (do 31. októbra 2004). Aby sa aj

naďalej mohol oboznamovať s utajovanými skutočnosťami, potreboval opätovne absolvovať

bezpečnostnú previerku.

Národný bezpečnostný úrad (ďalej len“ Úrad“) ako ústredný orgán štátnej správy

na ochranu utajovaných skutočností rozhodnutím z 22. novembra 2003 (ďalej aj len “prvé

rozhodnutie Úradu“), ktoré mu nikdy nebolo doručené, ukončil jeho bezpečnostnú previerku

bez vyjadrenia. Toto rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 22. marca 2006 sp.zn. (ďalej len „prvý rozsudok Najvyššieho

súdu“). Následne Úrad vydal dňa 30. novembra 2006 ďalšie rozhodnutie č.:

-9175 (ďalej aj len „druhé rozhodnutie Úradu“), v ktorom deklaroval, ţe ţalobca

nie je bezpečnostne spoľahlivou osobou. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky

na preskúmavanie rozhodnutí Úradu (ďalej len „Výbor“) rozhodnutím zo dňa 7. marca 2007

č.: VPR NBÚ-181-1/2007 jeho odvolanie proti uvedenému rozhodnutiu Úradu zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 29. júla 2008 sp.zn. (ďalej len

„druhý rozsudok Najvyššieho súdu“) rozhodnutie Výboru zo 7. marca 2007, ako aj

rozhodnutie Úradu z 30. novembra 2006 zrušil a vec vrátil Úradu na ďalšie konanie. V roku

2009 Úrad na základe ţiadosti a oznámenia MZV SR, ţe ţalobca uţ nie je zamestnancom

tohto ministerstva, konanie o udelenie bezpečnostnej previerky zastavil.

Nezákonnými rozhodnutiami Úradu mu bola okrem skutočnej škody spôsobená ujma

na občianskej cti, bolo poškodené jeho dobré meno, bol vystavený nesmiernemu psychickému

tlaku, nemohol vykonávať funkcie veľvyslanca a riaditeľa odboru a bol nútený zmeniť

zamestnanie.

Ţalovaná vo vyjadrení k ţalobe uviedla, ţe Úrad vykonal podľa § 18 písm. b) a § 23

u ţalobcu bezpečnostnú previerku III. stupňa (stupeň utajenia

„Tajné“) na základe jeho súhlasu z 25. marca 2003 a ţiadosti jeho zamestnávateľa – MZV SR

z 10. apríla 2003. Na základe toho si Úrad vyţiadal zákonom ustanoveným spôsobom

potrebné informácie, pričom zistil, ţe ţalobca vedome spolupracoval s ustanovenými

štruktúrami bývalej Štátnej bezpečnosti – I. správou ZNB. Na základe toho Úrad rozhodol

o ukončení bezpečnostnej previerky bez vyjadrenia a vydal dňa 22. novembra 2003

rozhodnutie č.: PB-3267-19/2003-Ţ-9175.

3

Po zrušení tohto rozhodnutia prvým rozsudkom Najvyššieho súdu Úrad v ďalšom

konaní si vyţiadal doplňujúce informácie a podľa o ochrane

utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

č. “) vykonal dňa 28. novembra 2006 so ţalobcom bezpečnostný pohovor.

Počas tohto pohovoru ţalobca uviedol, ţe prehlásenie o spolupráci vlastnoručne podpísal, ale

nepovaţuje uvedené tlačivo za vedomý viazací akt k spolupráci s bývalou Štátnou

bezpečnosťou (ďalej len „ŠTB“). Následne Úrad vydal dňa 30. novembra 2006 rozhodnutie

č.: PB-3437-21-2006-Ţ-9175 o ukončení bezpečnostnej previerky z dôvodu, ţe podľa § 14

ods. 1 ţalobcu nemoţno povaţovať za bezpečnostne spoľahlivého,

pretoţe vedome spolupracoval so štruktúrami ŠTB.

Po zrušení aj tohto rozhodnutia druhým rozsudkom Najvyššieho súdu Úrad pokračoval

v konaní, vyţiadal si potrebné informácie, vykonal so ţalobcom bezpečnostný pohovor

a psychofyziologické overenie pravdovravnosti s výsledkom – subjekt bol pravdovravný.

MZV SR však listom vedúceho (štatutárneho orgánu) z 24. februára 2009 oznámilo, ţe

ţalobca dňa 1. augusta 2007 skončil pracovný pomer dohodou a ďalším listom vedúceho

z 3. marca 2009 poţiadalo o zastavenie vykonávania bezpečnostnej previerky. Úrad preto

nemohol vo veci meritórne rozhodnúť.

Ţalovaná ďalej uviedla, ţe predpokladom zodpovednosti štátu za škodu je splnenie

troch podmienok, a to existencia nezákonného rozhodnutia, existencia škody a príčinná

súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Namietala, ţe v predmetnej veci medzi

rozhodnutiami Úradu a škodou nie je daná príčinná súvislosť.

Okresný súd Bratislava V (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo „prvostupňový súd“)

rozsudkom zo 14. septembra 2010 č.k. -108 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť

ţalobcovi 15 489,44 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku ţalobu

zamietol. Zároveň rozhodol, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Výrok rozsudku vo veci samej odôvodnil výsledkami vykonaného dokazovania, z ktorého

vyvodil záver, ţe sú splnené predpoklady zodpovednosti ţalovanej za škodu podľa zákona

č. a rovnako aj podľa o zodpovednosti za škodu

spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len

„“). Uviedol, ţe rozhodnutia Úradu z 22. novembra 2003

a z 30. novembra 2006 (ďalej aj len „rozhodnutia Úradu“) boli zrušené rozsudkami

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pre nezákonnosť, a to prvé pre predčasnosť, keďţe

so ţalobcom nebol vykonaný bezpečnostný pohovor, a druhé z dôvodu, ţe Úrad vykladal

ústavne nekonformným spôsobom, keď rozsah a kvalitu informácií

bývalej Štátnej bezpečnosti nehodnotil a nekonfrontoval s činnosťou ţalobcu v rokoch 1993

aţ 2004. V dôsledku týchto nezákonných rozhodnutí vznikla ţalobcovi nielen skutočná škoda,

pozostávajúca z trov vynaloţených v konaní, v ktorom bolo zrušené v poradí druhé

rozhodnutie Úradu, ale aj ujma v nemajetkovej sfére (v profesionálnom, osobnom a rodinnom

ţivote). Za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy povaţoval sumu 15 000 Eur.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie

ţalovanej rozsudkom z 20. apríla 2011 sp.zn. rozsudok súdu prvého stupňa

v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak, ţe ţalobu zamietol a ţalovanej nepriznal náhradu

trov prvostupňového a odvolacieho konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe súd prvého

stupňa správne posudzoval podmienky vzniku nároku ţalobcu na náhradu škody jednak podľa

, ako aj podľa Na rozdiel od prvostupňového

súdu však vyslovil názor, ţe zákonnosť či nezákonnosť zrušeného rozhodnutia treba

posudzovať podľa jeho obsahovej stránky, teda z hľadiska dôvodu, pre ktorý bolo zrušené.

Inak by kaţdé rozhodnutie zrušené v rámci správneho súdnictva bolo bez ďalšieho nezákonné

a zakladalo by nárok na náhradu škody. Keďţe v danej veci správny súd nekonštatoval

nezákonnosť rozhodnutí Úradu, ale tieto zrušil pre vadu konania, resp. pre nesprávne právne

posúdenie veci, a v dôsledku toho aj pre nedostatočné zistenie jej skutkového stavu, dospel

k záveru, ţe ţalobca nepreukázal základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to

existenciu nezákonných rozhodnutí. Poukázal tieţ na to, ţe len Úrad je oprávnený rozhodnúť,

či určitá osoba je bezpečnostne spôsobilá oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami

príslušného stupňa a pokiaľ táto otázka nebola doriešená, nemôţe uţ ani všeobecný súd

konštatovať, ţe ak by Úrad vydal rozhodnutia v súlade so zákonom, ţiadne negatívne účinky

v nemajetkovej sfére ţalobcu by nenastali.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Ţiadal, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, ţe sa potvrdzuje rozsudok súdu prvého

stupňa, eventuálne aby ho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil

nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom. Poukazoval na to, ţe je nesporným,

ţe rozhodnutia Úradu boli Najvyšším súdom zrušené pre nezákonnosť, pretoţe ak by boli

v súlade so zákonom, bol by Najvyšší súd v zmysle vyslovil, ţe ţaloba

5

na ich preskúmanie sa zamieta. Vyčítal odvolaciemu súdu, ţe jeho právny názor, podľa

ktorého je oprávnený posudzovať zákonnosť, resp. nezákonnosť zrušených rozhodnutí, z ich

obsahovej stránky, nemá oporu v zákone. Rozsudkami Najvyššieho súdu o zrušení rozhodnutí

Úradu pre nezákonnosť bol totiţ viazaný. Ďalej uviedol, ţe odvolací súd mohol rozporovať

existenciu ďalších dvoch podmienok zodpovednosti štátu za škodu, a to podmienku vzniku

škody a podmienku príčinnej súvislosti. Tieto podmienky však nerozporoval, a teda ich

splnenie povaţoval za nesporné.

Ţalovaná vo vyjadrení k podanému dovolaniu navrhla tento mimoriadny opravný

prostriedok ako neopodstatnený zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou

(účastníkom konania) v zákonnej lehote ( ) a ţe ide o rozsudok, proti

ktorému je prípustné ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

ods. 1 ), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, ţe ho treba zrušiť.

Dovolací súd predovšetkým z úradnej povinnosti skúmal existenciu vád konania

taxatívne vymedzených v ustanovení a iných vád, ktoré mohli mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Zistil, ţe z obsahu spisu ţiadne takéto vady nevyplývajú.

Následne sa preto zaoberal správnosťou dovolaním napadnutého rozsudku z hľadiska

uplatneného dovolacieho dôvodu, t.j. či rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav, ku ktorému môţe dôjsť buď pouţitím iného právneho

predpisu, neţ ktorý mal byť správne pouţitý, alebo síce pouţitím správneho právneho

predpisu, ale jeho nesprávnym výkladom alebo nesprávnym uplatnením.

V preskúmavanej veci bolo z hľadiska skutkového (okrem iného) zistené, ţe prvé

rozhodnutie Úradu bolo zrušené prvým rozsudkom Najvyššieho súdu z dôvodu

vyplývajúceho z , t.j. pre vadu konania správneho orgánu, a druhé

rozhodnutie Úradu bolo zrušené druhým rozsudkom Najvyššieho súdu z dôvodov

vyplývajúcich z a , t.j. pre nesprávne právne posúdenie veci

6

a nedostačujúce zistenie skutkového stavu na posúdenie veci. Ďalej bolo zistené, ţe po zrušení

druhého rozhodnutia Úradu bolo vykonávanie bezpečnostnej previerky ţalobcu zastavené

z dôvodu podľa , t.j. na základe písomnej ţiadosti

vedúceho MZV SR.

Podľa názoru dovolacieho súdu takto zistený skutkový stav neumoţňoval právny

záver odvolacieho súdu o nepreukázaní nezákonných rozhodnutí ako základného predpokladu

zodpovednosti štátu za škodu podľa , resp.

Ani jeden z vyššie uvedených zákonov explicitne nedefinuje pojem „nezákonné

rozhodnutie“. Dôvodová správa k uvádzala, ţe k vymedzeniu tohto

pojmu sa zámerne zaujíma záporné stanovisko, lebo definícia by mohla viesť k jeho

nesprávnemu alebo zuţujúcemu, či naopak k rozširujúcemu aplikovaniu (porovnaj Š. Luby,

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo úradným postupom,

vydavateľstvo Obzor Bratislava, rok 1971, str. 46).

Dôvodová správa k v osobitnej časti len všeobecne

charakterizuje nezákonné rozhodnutie ako rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je

v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky

vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná,

a ktoré bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Nedostatok

výslovnej definície pojmu „nezákonné rozhodnutie“ odôvodňovala tým, ţe nezákonnosť

rozhodnutia môţe byť tak rozmanitá, ţe jeho zovšeobecnené vyjadrenie v definícii ako

i zovšeobecňujúci popis naráţa na neprekonateľné prekáţky. Preto otázka, či bolo vydané

nezákonné rozhodnutie, sa bude vţdy posudzovať so zreteľom na konkrétne okolnosti

prípadu.

V zmysle 4 ods. 1 veta druhá , ako aj v zmysle veta

druhá súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím

orgánu, ktorým bolo zrušené alebo zmenené právoplatné rozhodnutie pre nezákonnosť.

Dôvodová správa k ustanoveniu výslovne uvádza, ţe

nezákonnosť rozhodnutia nie je moţné a ani účelné zisťovať v rámci konania o náhradu

škody. Nezákonnosť rozhodnutia musí byť v čase prejednávania nároku o náhrade škody uţ

konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť

nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nie je moţné

riešiť ako otázku predbeţnú.

Keďţe súd v konaní o náhradu škody je viazaný rozhodnutím orgánu, ktorým bolo

právoplatné rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, nie je oprávnený sám

posudzovať, či k zrušeniu došlo oprávnene alebo neoprávnene. Nezákonnosťou treba

rozumieť nielen nesprávne právne posúdenie otázok hmotnoprávnych, ale aj procesné

pochybenia, ak mali vplyv na správnosť rozhodnutia. Len výnimočne nemusí byť dôvodom

zrušenia rozhodnutia jeho nezákonnosť. Ide o prípady, keď sa po vydaní napadnutého

rozhodnutia situácia zmení natoľko, ţe uţ v dobe, kedy sa rozhoduje o opravnom prostriedku,

netrvajú dôvody pre existenciu rozhodnutia a k jeho zrušeniu nedochádza pre nezákonnosť,

ale z iných dôvodov.

V prejednávanej veci nešlo o prípad, kedy by v čase, v ktorom sa rozhodovalo

o ţalobe proti rozhodnutiam Úradu, uţ netrvali dôvody pre ich existenciu, a teda o prípad ich

zrušenia z iných dôvodov, neţ pre nezákonnosť. Rozhodnutia Úradu boli zrušené z dôvodov

podľa

V zmysle , ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho

orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v ţalobe dospeje k záveru, ţe postup a rozhodnutie

správneho orgánu sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, ţe ţaloba sa zamieta.

Pouţitím logického výkladového pravidla a contrario vo vzťahu k uvedenému ustanoveniu

moţno vyvodiť, ţe zrušenie rozhodnutia správneho orgánu podľa ,

bez ohľadu na to, z ktorého v ňom uvedených dôvodov k tomu došlo, znamená jeho zrušenie

pre nezákonnosť.

Z uvedeného vyplýva, ţe prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to

existencia právoplatných rozhodnutí Úradu, ktoré boli zrušené pre nezákonnosť, bola splnená.

Z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci v tejto otázke sa odvolací súd nezaoberal

existenciou ďalších predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, ktorými sú vznik škody,

resp. nemajetkovej ujmy, a príčinná súvislosť medzi zrušenými nezákonnými rozhodnutiami

a vznikom škody, resp. nemajetkovej ujmy. Jeho právny záver o neopodstatnenosti

uplatneného nároku bol preto predčasný, a teda nesprávny. Odvolaciemu súdu tak nezostalo

iné, neţ dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie.

Pokiaľ ide o predpoklad príčinnej súvislosti povaţuje dovolací súd za potrebné

pre účely ďalšieho konania uviesť, ţe kauzálny nexus je podstatným prvkom zodpovednostnej

skutkovej podstaty. Vyţaduje sa, aby nezákonné rozhodnutie a vznik škody boli v logickom

slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda aby nezákonné rozhodnutie bolo príčinou

a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť

príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vţdy

preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemoţno riešiť

vo všeobecnej rovine, ale vţdy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím môţe byť len také nezákonné rozhodnutie, bez ktorého

by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non), či by škodlivý

následok nastal bez nezákonného rozhodnutia. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by

daná nebola.

V prejednávanej veci uvedené znamená, ţe otázka existencie príčinnej súvislosti

medzi zrušenými nezákonnými rozhodnutiami a nárokom na náhradu ţalobcom

špecifikovanej nemajetkovej ujmy vyţaduje porovnať výsledok vyplývajúci pre ţalobcu

zo zrušených nezákonných rozhodnutí s výsledkom, ktorým by skončilo konanie

o bezpečnostnej previerke ţalobcu, ak by v ňom bolo pokračované. Ak by skončilo vydaním

rozhodnutia (zákonného) s totoţným výrokom, aký mali zrušené rozhodnutia Úradu, potom

vzhľadom na charakter nemajetkovej ujmy by príčinná súvislosť nebola daná. Škodlivý

následok v podobe ţalobcom špecifikovanej nemajetkovej ujmy by totiţ nastal, aj keby

rozhodnutia Úradu neboli zrušené pre nezákonnosť. Keďţe vykonávanie bezpečnostnej

previerky bolo Úradom zastavené, je potrebné, aby otázku, s akým výsledkom by skončila

táto previerka, ak by v nej bolo pokračované, riešil súd ako predbeţnú.

V súvislosti s riešením otázky, s akým správnym výsledkom by skončila bezpečnostná

previerka ţalobcu, ak by v nej bolo pokračované, dovolací súd poznamenáva, ţe

predpokladom aplikácie pravidla obsiahnutého v ustanovení

Z.z., v zmysle ktorého za bezpečnostne spoľahlivú osobu sa nepovaţuje ten, kto vedome

spolupracoval so štruktúrami ŠTB, je preukázanie tejto vedomej spolupráce. Pokiaľ v druhom

rozsudku Najvyššieho súdu bolo výslovne uvedené, ţe z hľadiska skutkového nie je sporné,

9

ţe ţalobca vedome spolupracoval s ustanovenými štruktúrami ŠTB, potom pravidlo

obsiahnuté v uvedenom ustanovení pri jeho jazykovej jednoznačnosti, s prihliadnutím

i na jeho účel a prezumpciu ústavnosti, musí byť rešpektované. Účelom ustanovenia § 14

ods. 1 je vymedzenie osôb, ktoré nemoţno povaţovať

za bezpečnostne spoľahlivé pre oboznamovanie sa a prácu s utajovanými skutočnosťami.

Pokiaľ sa za takéto osoby povaţujú aj tie, ktoré vedome spolupracovali so štruktúrami ŠTB, je

takéto vymedzenie legitímnou reakciou zákonodarcu na skutočnosť, ţe systém, ktorý

rozhodoval o riadení štátu a osudoch občanov v bývalom Československu od 25. februára

1948 do 17. novembra 1989, bol zákonom označený za nemorálny a protiprávny (zákon

č. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. apríla 2013

JUDr. Rudolf Čirč, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

10