Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 66 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (75)83d/388068.ab7dce.pdf
PDF · 130.64 KB
No categories available
6Cdo/103/2011
Najvyšší súd 6 Cdo 103/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Doc. Ing. Š. M., CSc.,
bývajúceho v B., zastúpeného Mgr. M. F., advokátom so sídlom v B., proti ţalovanej
Slovenskej republike, v mene ktorej koná Národný bezpečnostný úrad, so sídlom
v Bratislave, Budatínska č. 30, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. 5 C 173/2009,
o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 20. apríla 2011 sp.zn. 15 Co
420/2010 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 20. apríla
2011 sp.zn. 15 Co 420/2010 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou podanou na Okresnom súde Bratislava V dňa 10. decembra 2009 sa ţalobca
domáhal voči ţalovanej náhrady škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.).
Náhradu škody ţiadal priznať vo forme skutočnej škody vo výške 489,44 Eur (pozostávajúcej
z vynaloţených trov, ktoré mu vznikli v konaní o zrušenie nezákonného rozhodnutia)
a vo forme nemajetkovej ujmy vo výške 30 000 Eur.
V ţalobe uviedol, ţe bol zamestnancom Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej
republiky (ďalej len „MZV SR“). V rokoch 2001 aţ 2004 pôsobil ako veľvyslanec Slovenskej
republiky v Kenskej republike. V zmysle zákona č. 241/2001 Z.z. o ochrane utajovaných
skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 241/2001 Z.z.“) bol
oprávnený oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami na stupeň utajenia „Tajné“
(do 31. októbra 2003) a na stupeň utajenia „Dôverné“ (do 31. októbra 2004). Aby sa aj
naďalej mohol oboznamovať s utajovanými skutočnosťami, potreboval opätovne absolvovať
bezpečnostnú previerku.
Národný bezpečnostný úrad (ďalej len“ Úrad“) ako ústredný orgán štátnej správy
na ochranu utajovaných skutočností rozhodnutím z 22. novembra 2003 (ďalej aj len “prvé
rozhodnutie Úradu“), ktoré mu nikdy nebolo doručené, ukončil jeho bezpečnostnú previerku
bez vyjadrenia. Toto rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 22. marca 2006 sp.zn. 3 Sţ 163/2004 (ďalej len „prvý rozsudok Najvyššieho
súdu“). Následne Úrad vydal dňa 30. novembra 2006 ďalšie rozhodnutie č.: PB-3437-
21/2006-Ţ-9175 (ďalej aj len „druhé rozhodnutie Úradu“), v ktorom deklaroval, ţe ţalobca
nie je bezpečnostne spoľahlivou osobou. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky
na preskúmavanie rozhodnutí Úradu (ďalej len „Výbor“) rozhodnutím zo dňa 7. marca 2007
č.: VPR NBÚ-181-1/2007 jeho odvolanie proti uvedenému rozhodnutiu Úradu zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 29. júla 2008 sp.zn. 3 Sţ 45/2007 (ďalej len
„druhý rozsudok Najvyššieho súdu“) rozhodnutie Výboru zo 7. marca 2007, ako aj
rozhodnutie Úradu z 30. novembra 2006 zrušil a vec vrátil Úradu na ďalšie konanie. V roku
2009 Úrad na základe ţiadosti a oznámenia MZV SR, ţe ţalobca uţ nie je zamestnancom
tohto ministerstva, konanie o udelenie bezpečnostnej previerky zastavil.
Nezákonnými rozhodnutiami Úradu mu bola okrem skutočnej škody spôsobená ujma
na občianskej cti, bolo poškodené jeho dobré meno, bol vystavený nesmiernemu psychickému
tlaku, nemohol vykonávať funkcie veľvyslanca a riaditeľa odboru a bol nútený zmeniť
zamestnanie.
Ţalovaná vo vyjadrení k ţalobe uviedla, ţe Úrad vykonal podľa § 18 písm. b) a § 23
zákona č. 241/2001 Z.z. u ţalobcu bezpečnostnú previerku III. stupňa (stupeň utajenia
„Tajné“) na základe jeho súhlasu z 25. marca 2003 a ţiadosti jeho zamestnávateľa – MZV SR
z 10. apríla 2003. Na základe toho si Úrad vyţiadal zákonom ustanoveným spôsobom
potrebné informácie, pričom zistil, ţe ţalobca vedome spolupracoval s ustanovenými
štruktúrami bývalej Štátnej bezpečnosti – I. správou ZNB. Na základe toho Úrad rozhodol
o ukončení bezpečnostnej previerky bez vyjadrenia a vydal dňa 22. novembra 2003
rozhodnutie č.: PB-3267-19/2003-Ţ-9175.
Po zrušení tohto rozhodnutia prvým rozsudkom Najvyššieho súdu Úrad v ďalšom
konaní si vyţiadal doplňujúce informácie a podľa § 25 zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane
utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
č. 215/2004 Z.z.“) vykonal dňa 28. novembra 2006 so ţalobcom bezpečnostný pohovor.
Počas tohto pohovoru ţalobca uviedol, ţe prehlásenie o spolupráci vlastnoručne podpísal, ale
nepovaţuje uvedené tlačivo za vedomý viazací akt k spolupráci s bývalou Štátnou
bezpečnosťou (ďalej len „ŠTB“). Následne Úrad vydal dňa 30. novembra 2006 rozhodnutie
č.: PB-3437-21-2006-Ţ-9175 o ukončení bezpečnostnej previerky z dôvodu, ţe podľa § 14
ods. 1 zákona č. 215/2004 Z.z. ţalobcu nemoţno povaţovať za bezpečnostne spoľahlivého,
pretoţe vedome spolupracoval so štruktúrami ŠTB.
Po zrušení aj tohto rozhodnutia druhým rozsudkom Najvyššieho súdu Úrad pokračoval
v konaní, vyţiadal si potrebné informácie, vykonal so ţalobcom bezpečnostný pohovor
a psychofyziologické overenie pravdovravnosti s výsledkom – subjekt bol pravdovravný.
MZV SR však listom vedúceho (štatutárneho orgánu) z 24. februára 2009 oznámilo, ţe
ţalobca dňa 1. augusta 2007 skončil pracovný pomer dohodou a ďalším listom vedúceho
z 3. marca 2009 poţiadalo o zastavenie vykonávania bezpečnostnej previerky. Úrad preto
nemohol vo veci meritórne rozhodnúť.
Ţalovaná ďalej uviedla, ţe predpokladom zodpovednosti štátu za škodu je splnenie
troch podmienok, a to existencia nezákonného rozhodnutia, existencia škody a príčinná
súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Namietala, ţe v predmetnej veci medzi
rozhodnutiami Úradu a škodou nie je daná príčinná súvislosť.
Okresný súd Bratislava V (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo „prvostupňový súd“)
rozsudkom zo 14. septembra 2010 č.k. 5 C 173/09-108 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť
ţalobcovi 15 489,44 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku ţalobu
zamietol. Zároveň rozhodol, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Výrok rozsudku vo veci samej odôvodnil výsledkami vykonaného dokazovania, z ktorého
vyvodil záver, ţe sú splnené predpoklady zodpovednosti ţalovanej za škodu podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. a rovnako aj podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len
„zákon č. 58/1969 Zb.“). Uviedol, ţe rozhodnutia Úradu z 22. novembra 2003
a z 30. novembra 2006 (ďalej aj len „rozhodnutia Úradu“) boli zrušené rozsudkami
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pre nezákonnosť, a to prvé pre predčasnosť, keďţe
so ţalobcom nebol vykonaný bezpečnostný pohovor, a druhé z dôvodu, ţe Úrad vykladal
zákon č. 215/2004 Z.z. ústavne nekonformným spôsobom, keď rozsah a kvalitu informácií
bývalej Štátnej bezpečnosti nehodnotil a nekonfrontoval s činnosťou ţalobcu v rokoch 1993
aţ 2004. V dôsledku týchto nezákonných rozhodnutí vznikla ţalobcovi nielen skutočná škoda,
pozostávajúca z trov vynaloţených v konaní, v ktorom bolo zrušené v poradí druhé
rozhodnutie Úradu, ale aj ujma v nemajetkovej sfére (v profesionálnom, osobnom a rodinnom
ţivote). Za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy povaţoval sumu 15 000 Eur.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie
ţalovanej rozsudkom z 20. apríla 2011 sp.zn. 15 Co 420/2010 rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak, ţe ţalobu zamietol a ţalovanej nepriznal náhradu
trov prvostupňového a odvolacieho konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe súd prvého
stupňa správne posudzoval podmienky vzniku nároku ţalobcu na náhradu škody jednak podľa
zákona č. 58/1969 Zb., ako aj podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Na rozdiel od prvostupňového
súdu však vyslovil názor, ţe zákonnosť či nezákonnosť zrušeného rozhodnutia treba
posudzovať podľa jeho obsahovej stránky, teda z hľadiska dôvodu, pre ktorý bolo zrušené.
Inak by kaţdé rozhodnutie zrušené v rámci správneho súdnictva bolo bez ďalšieho nezákonné
a zakladalo by nárok na náhradu škody. Keďţe v danej veci správny súd nekonštatoval
nezákonnosť rozhodnutí Úradu, ale tieto zrušil pre vadu konania, resp. pre nesprávne právne
posúdenie veci, a v dôsledku toho aj pre nedostatočné zistenie jej skutkového stavu, dospel
k záveru, ţe ţalobca nepreukázal základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to
existenciu nezákonných rozhodnutí. Poukázal tieţ na to, ţe len Úrad je oprávnený rozhodnúť,
či určitá osoba je bezpečnostne spôsobilá oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami
príslušného stupňa a pokiaľ táto otázka nebola doriešená, nemôţe uţ ani všeobecný súd
konštatovať, ţe ak by Úrad vydal rozhodnutia v súlade so zákonom, ţiadne negatívne účinky
v nemajetkovej sfére ţalobcu by nenastali.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Ţiadal, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, ţe sa potvrdzuje rozsudok súdu prvého
stupňa, eventuálne aby ho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil
nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom. Poukazoval na to, ţe je nesporným,
ţe rozhodnutia Úradu boli Najvyšším súdom zrušené pre nezákonnosť, pretoţe ak by boli
v súlade so zákonom, bol by Najvyšší súd v zmysle § 250j ods. 1 O.s.p. vyslovil, ţe ţaloba
na ich preskúmanie sa zamieta. Vyčítal odvolaciemu súdu, ţe jeho právny názor, podľa
ktorého je oprávnený posudzovať zákonnosť, resp. nezákonnosť zrušených rozhodnutí, z ich
obsahovej stránky, nemá oporu v zákone. Rozsudkami Najvyššieho súdu o zrušení rozhodnutí
Úradu pre nezákonnosť bol totiţ viazaný. Ďalej uviedol, ţe odvolací súd mohol rozporovať
existenciu ďalších dvoch podmienok zodpovednosti štátu za škodu, a to podmienku vzniku
škody a podmienku príčinnej súvislosti. Tieto podmienky však nerozporoval, a teda ich
splnenie povaţoval za nesporné.
Ţalovaná vo vyjadrení k podanému dovolaniu navrhla tento mimoriadny opravný
prostriedok ako neopodstatnený zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou
(účastníkom konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok, proti
ktorému je prípustné (§ 238 ods. 3 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, ţe ho treba zrušiť.
Dovolací súd predovšetkým z úradnej povinnosti skúmal existenciu vád konania
taxatívne vymedzených v ustanovení § 237 O.s.p. a iných vád, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Zistil, ţe z obsahu spisu ţiadne takéto vady nevyplývajú.
Následne sa preto zaoberal správnosťou dovolaním napadnutého rozsudku z hľadiska
uplatneného dovolacieho dôvodu, t.j. či rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav, ku ktorému môţe dôjsť buď pouţitím iného právneho
predpisu, neţ ktorý mal byť správne pouţitý, alebo síce pouţitím správneho právneho
predpisu, ale jeho nesprávnym výkladom alebo nesprávnym uplatnením.
V preskúmavanej veci bolo z hľadiska skutkového (okrem iného) zistené, ţe prvé
rozhodnutie Úradu bolo zrušené prvým rozsudkom Najvyššieho súdu z dôvodu
vyplývajúceho z § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p., t.j. pre vadu konania správneho orgánu, a druhé
rozhodnutie Úradu bolo zrušené druhým rozsudkom Najvyššieho súdu z dôvodov
vyplývajúcich z § 250j ods. 2 písm. a) a c) O.s.p., t.j. pre nesprávne právne posúdenie veci
a nedostačujúce zistenie skutkového stavu na posúdenie veci. Ďalej bolo zistené, ţe po zrušení
druhého rozhodnutia Úradu bolo vykonávanie bezpečnostnej previerky ţalobcu zastavené
z dôvodu podľa § 24 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z.z., t.j. na základe písomnej ţiadosti
vedúceho MZV SR.
Podľa názoru dovolacieho súdu takto zistený skutkový stav neumoţňoval právny
záver odvolacieho súdu o nepreukázaní nezákonných rozhodnutí ako základného predpokladu
zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb., resp. zákona č. 514/2003 Z.z.
Ani jeden z vyššie uvedených zákonov explicitne nedefinuje pojem „nezákonné
rozhodnutie“. Dôvodová správa k zákonu č. 58/1969 Zb. uvádzala, ţe k vymedzeniu tohto
pojmu sa zámerne zaujíma záporné stanovisko, lebo definícia by mohla viesť k jeho
nesprávnemu alebo zuţujúcemu, či naopak k rozširujúcemu aplikovaniu (porovnaj Š. Luby,
Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo úradným postupom,
vydavateľstvo Obzor Bratislava, rok 1971, str. 46).
Dôvodová správa k zákonu č. 514/2003 Z.z. v osobitnej časti len všeobecne
charakterizuje nezákonné rozhodnutie ako rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je
v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky
vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná,
a ktoré bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Nedostatok
výslovnej definície pojmu „nezákonné rozhodnutie“ odôvodňovala tým, ţe nezákonnosť
rozhodnutia môţe byť tak rozmanitá, ţe jeho zovšeobecnené vyjadrenie v definícii ako
i zovšeobecňujúci popis naráţa na neprekonateľné prekáţky. Preto otázka, či bolo vydané
nezákonné rozhodnutie, sa bude vţdy posudzovať so zreteľom na konkrétne okolnosti
prípadu.
V zmysle 4 ods. 1 veta druhá zákona č. 58/1969 Zb., ako aj v zmysle § 6 ods. 1 veta
druhá zákona č. 514/2003 Z.z. súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím
orgánu, ktorým bolo zrušené alebo zmenené právoplatné rozhodnutie pre nezákonnosť.
Dôvodová správa k ustanoveniu § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. výslovne uvádza, ţe
nezákonnosť rozhodnutia nie je moţné a ani účelné zisťovať v rámci konania o náhradu
škody. Nezákonnosť rozhodnutia musí byť v čase prejednávania nároku o náhrade škody uţ
konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť
nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nie je moţné
riešiť ako otázku predbeţnú.
Keďţe súd v konaní o náhradu škody je viazaný rozhodnutím orgánu, ktorým bolo
právoplatné rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, nie je oprávnený sám
posudzovať, či k zrušeniu došlo oprávnene alebo neoprávnene. Nezákonnosťou treba
rozumieť nielen nesprávne právne posúdenie otázok hmotnoprávnych, ale aj procesné
pochybenia, ak mali vplyv na správnosť rozhodnutia. Len výnimočne nemusí byť dôvodom
zrušenia rozhodnutia jeho nezákonnosť. Ide o prípady, keď sa po vydaní napadnutého
rozhodnutia situácia zmení natoľko, ţe uţ v dobe, kedy sa rozhoduje o opravnom prostriedku,
netrvajú dôvody pre existenciu rozhodnutia a k jeho zrušeniu nedochádza pre nezákonnosť,
ale z iných dôvodov.
V prejednávanej veci nešlo o prípad, kedy by v čase, v ktorom sa rozhodovalo
o ţalobe proti rozhodnutiam Úradu, uţ netrvali dôvody pre ich existenciu, a teda o prípad ich
zrušenia z iných dôvodov, neţ pre nezákonnosť. Rozhodnutia Úradu boli zrušené z dôvodov
podľa § 250j ods. 2 O.s.p.
V zmysle § 250j ods. 1 O.s.p., ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho
orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v ţalobe dospeje k záveru, ţe postup a rozhodnutie
správneho orgánu sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, ţe ţaloba sa zamieta.
Pouţitím logického výkladového pravidla a contrario vo vzťahu k uvedenému ustanoveniu
moţno vyvodiť, ţe zrušenie rozhodnutia správneho orgánu podľa § 250j ods. 2 O.s.p.,
bez ohľadu na to, z ktorého v ňom uvedených dôvodov k tomu došlo, znamená jeho zrušenie
pre nezákonnosť.
Z uvedeného vyplýva, ţe prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to
existencia právoplatných rozhodnutí Úradu, ktoré boli zrušené pre nezákonnosť, bola splnená.
Z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci v tejto otázke sa odvolací súd nezaoberal
existenciou ďalších predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, ktorými sú vznik škody,
resp. nemajetkovej ujmy, a príčinná súvislosť medzi zrušenými nezákonnými rozhodnutiami
a vznikom škody, resp. nemajetkovej ujmy. Jeho právny záver o neopodstatnenosti
uplatneného nároku bol preto predčasný, a teda nesprávny. Odvolaciemu súdu tak nezostalo
iné, neţ dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.
Pokiaľ ide o predpoklad príčinnej súvislosti povaţuje dovolací súd za potrebné
pre účely ďalšieho konania uviesť, ţe kauzálny nexus je podstatným prvkom zodpovednostnej
skutkovej podstaty. Vyţaduje sa, aby nezákonné rozhodnutie a vznik škody boli v logickom
slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda aby nezákonné rozhodnutie bolo príčinou
a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vţdy
preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemoţno riešiť
vo všeobecnej rovine, ale vţdy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím môţe byť len také nezákonné rozhodnutie, bez ktorého
by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non), či by škodlivý
následok nastal bez nezákonného rozhodnutia. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by
daná nebola.
V prejednávanej veci uvedené znamená, ţe otázka existencie príčinnej súvislosti
medzi zrušenými nezákonnými rozhodnutiami a nárokom na náhradu ţalobcom
špecifikovanej nemajetkovej ujmy vyţaduje porovnať výsledok vyplývajúci pre ţalobcu
zo zrušených nezákonných rozhodnutí s výsledkom, ktorým by skončilo konanie
o bezpečnostnej previerke ţalobcu, ak by v ňom bolo pokračované. Ak by skončilo vydaním
rozhodnutia (zákonného) s totoţným výrokom, aký mali zrušené rozhodnutia Úradu, potom
vzhľadom na charakter nemajetkovej ujmy by príčinná súvislosť nebola daná. Škodlivý
následok v podobe ţalobcom špecifikovanej nemajetkovej ujmy by totiţ nastal, aj keby
rozhodnutia Úradu neboli zrušené pre nezákonnosť. Keďţe vykonávanie bezpečnostnej
previerky bolo Úradom zastavené, je potrebné, aby otázku, s akým výsledkom by skončila
táto previerka, ak by v nej bolo pokračované, riešil súd ako predbeţnú.
V súvislosti s riešením otázky, s akým správnym výsledkom by skončila bezpečnostná
previerka ţalobcu, ak by v nej bolo pokračované, dovolací súd poznamenáva, ţe
predpokladom aplikácie pravidla obsiahnutého v ustanovení § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004
Z.z., v zmysle ktorého za bezpečnostne spoľahlivú osobu sa nepovaţuje ten, kto vedome
spolupracoval so štruktúrami ŠTB, je preukázanie tejto vedomej spolupráce. Pokiaľ v druhom
rozsudku Najvyššieho súdu bolo výslovne uvedené, ţe z hľadiska skutkového nie je sporné,
ţe ţalobca vedome spolupracoval s ustanovenými štruktúrami ŠTB, potom pravidlo
obsiahnuté v uvedenom ustanovení pri jeho jazykovej jednoznačnosti, s prihliadnutím
i na jeho účel a prezumpciu ústavnosti, musí byť rešpektované. Účelom ustanovenia § 14
ods. 1 zákona č. 215/2004 Z.z. je vymedzenie osôb, ktoré nemoţno povaţovať
za bezpečnostne spoľahlivé pre oboznamovanie sa a prácu s utajovanými skutočnosťami.
Pokiaľ sa za takéto osoby povaţujú aj tie, ktoré vedome spolupracovali so štruktúrami ŠTB, je
takéto vymedzenie legitímnou reakciou zákonodarcu na skutočnosť, ţe systém, ktorý
rozhodoval o riadení štátu a osudoch občanov v bývalom Československu od 25. februára
1948 do 17. novembra 1989, bol zákonom označený za nemorálny a protiprávny (zákon
č. 125/1996 Z.z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. apríla 2013
JUDr. Rudolf Čirč, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová