Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (27)IV. ÚS 607/2013
PDF · 353.16 KB
No categories available
IV. ÚS 607/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. V. K., P., zastúpeného Advokátskou kanceláriou
JUDr. Z. Č., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokátky a konateľky JUDr. Z. Č.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn. 4 C/53/2004 z 20. marca 2012 a
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co/270/2012 z 20. februára 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. V. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2013
doručená sťažnosť JUDr. V. K., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 4 C/53/2004 z 20. marca 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co/270/2012 z 20. februára 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozhodol o návrhu obchodnej
spoločnosti S., s. r. o., B. (ďalej len „navrhovateľ“) proti sťažovateľovi ako odporcovi
namietaným rozsudkom č. k. 4 C/53/2004-431 z 20. marca 2012 tak, že konanie v časti o
zaplatenie istiny 42 758,53 € zastavil. Okresný súd ďalej zaviazal sťažovateľa zaplatiť
navrhovateľovi 209 994,36 € spolu s úrokom z omeškania 12,5 % ročne zo sumy 207
926,93 € od 2. októbra 2003 do zaplatenia a spolu s úrokom z omeškania 12,5 % ročne zo
sumy 2 067,43 € od 17. októbra 2003 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol. Sťažovateľa tiež zaviazal nahradiť trovy konania
navrhovateľa.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd rozsudkom č. k. 17 Co/270/2012-592 z 20. februára 2013 tak, že rozsudok
okresného súdu potvrdil ako vecne správny.
Sťažovateľ namieta, že predmetné rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu sú
arbitrárne a zjavne neodôvodnené. V argumentácii v prvom rade uvádza svoje výhrady
k posúdeniu výšky škody, ktorá mala právnemu predchodcovi navrhovateľa vzniknúť.
V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:
„Napriek skutočnosti, že sťažovateľ vyúčtovaniami ako aj jednotlivými súdnymi
rozhodnutiami nespochybniteľne preukázal, že v exekučnom konaní EX 2018/2002
sťažovateľ poskytol oprávnenému plnenie po vykonaní exekúcie prikázaním pohľadávky
z účtu v banke iba vo výške 3.422.672.80 Sk, porušovateľ v 1) rade a ani porušovateľ v 2)
rade pri rozhodovaní o nároku navrhovateľa nevzali toto vôbec na zreteľ a vyhoveli návrhu
navrhovateľa v tej časti istiny, ktorým žiadal priznať náhradu škody vo výške 209.994,36 €
(6.326.290,10 Sk). ...
Porušovateľmi v 1) a v 2) rade priznaná výška náhrady škody je nesprávna, keďže
bola preukázaná skutočnosť, že sťažovateľ pri výkone exekučnej činnosti proti právnemu
predchodcovi navrhovateľa viedol okrem exekučného konania EX 2018/2002 aj 32 ďalších
exekučných konaní a v rámci napadnutého exekučného konania, ktoré bolo predmetom
konania vedeného pod sp. zn. EX 2018/2002 vymohol pre oprávneného iba sumu
3.422.672,80 Sk (t. j. 113.611,92 €). ...
Sťažovateľ v každom exekučnom konaní a teda aj v exekučných konaniach vedených
proti právnemu predchodcovi navrhovateľa ukončuje konanie daňovým dokladom
(vyúčtovaním), ktorý je potom riadne zaúčtovaný v účtovnej evidencii, slúžiaci pre výpočet
DPH, dane zo závislej činnosti, odvodov, atď. pre sťažovateľa ako súdneho exekútora,
oprávneného a povinného.
Nakoľko sťažovateľ bol povinný uspokojovať všetky exekúcie pomerne, musel sumu
6.384.986,40 Sk pomerne poukázať na uspokojenie všetkých ostatných u neho vedených
exekúcii, čo aj vykonal. Pre daný prípad, výlučne za účelom pomerného uspokojovania
pohľadávok v rámci vedených exekúcií sa tak sťažovateľ dostal do formálneho postavenia
osoby povinnej výťažok rozvrhnúť medzi ostatných veriteľov a preto vydal rozhodnutia,
ktorými svoju osobu ako osobu povinnú vydať výťažok z exekúcie EX 2018/2002 zaviazal
nevyplatiť zvyšnú časť vymoženej sumy povinnému, ale uspokojiť oprávneného v ostatných
ním vedených exekúciách vo výške 2.853.214,-Sk a v exekučnom konaní Ex 2018/2002
vo výške 3.422.672,80 Sk. Zvyšnú časť vymoženej sumy vo výške 109.099,60 Sk sťažovateľ
použil na exekučné konania Ex 192/03 až 200/03, kde oprávneným bola CHZP...
O týchto skutočnostiach bol právny predchodca navrhovateľa upovedomený
vyúčtovaním jednotlivých exekúcií a tiež bol upovedomený zaslaním zo dňa 14. 07. 2003
o vymoženej čiastke v EX 2018/2002.
Všetky uvedené skutočnosti sťažovateľ vyúčtovaniami ako aj jednotlivými súdnymi
rozhodnutiami nespochybniteľne v súdnom konaní preukázal.
Napriek vedomosti navrhovateľa o skutočnej výške pohľadávky prikázanej z účtu
povinného za účelom plnenia v rámci exekučného konania EX 2018/2002, a napriek
skutočnosti, že aj porušovatelia v 1) a v 2) rade boli s uvedenými skutočnosťami
rozhodnými pre priznanie výšky náhrady škody oboznámené, v rozpore so skutkovým
stavom priznal porušovateľ v 1) rade a porušovateľ v 2) rade navrhovateľovi náhradu
škody nielen v navrhovateľom nepreukázanej výške, ba naopak v dvojnásobnej výške oproti
preukázanému stavu...“
Sťažovateľ ďalej namieta záver konajúcich súdov o porušení jeho povinností
vyplývajúcich zo zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). V tejto súvislosti uvádza:
„Z predložených dôkazov v konaní jednoznačne vyplynulo, že sťažovateľ postupoval
v súlade so zákonom, keď po preukázaní všetkých námietok povinného súdu a rozhodnutí
súdu o námietkach, v súlade so zákonom pokračoval v exekúcii proti právnemu nástupcovi
pôvodného povinného na základe prechodu práv a povinností na nového povinného - P., a.
s.“
Sťažovateľ ďalej poukazuje na dôkazy, ktoré predložil na preukázanie svojich tvrdení
– na list právneho zástupcu obchodnej spoločnosti P., s. r. o., pôvodnému navrhovateľovi,
ktorým ho vyzýva na urovnanie pohľadávok postúpených obchodnou spoločnosťou M., a.
s., zmluvou z 15. júna 1998, a tiež na dohodu z 5. februára 2001 o vyporiadaní záväzku, na
základe ktorej pôvodný navrhovateľ uznal uvedené záväzky voči obchodnej spoločnosti P.,
s. r. o. Sťažovateľ tiež poukázal na judikát Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 20
Cdo/3941/2007 o účinkoch zmluvy o predaji podniku, ktorý ale konajúce súdy nevzali do
úvahy. V sťažnosti ďalej uvádza:
«Tvrdenie porušovateľa v 1) rade, že z dohody o vysporiadaní záväzku, z jej obsahu
sa nedá vyvodiť prechod povinnosti pôvodného povinného na pôvodného navrhovateľa je
v rozpore s preukázanými skutočnosťami. Na túto skutočnosť poukázal sťažovateľ
v podanom odvolaní, pričom porušovateľ v 2) rade sa uvedeným rozporom medzi tvrdením
porušovateľa v 1) rade a preukázaným skutkovým stavom nezaoberal a nezaoberal sa ani
judikatúrou potvrdzujúcou tvrdenia sťažovateľa.
Okrem toho, z odôvodnení rozsudkov porušovateľov v 1) a v 2) rade nevyplýva
jednoznačné právne posúdenie, že nedošlo k prechodu práv a povinností ale len
konštatovanie, že ,,nemalo byť jednoznačne preukázané“, že by bolo došlo k prechodu práv
a povinností na nový subjekt, teda ani porušovatelia v 1) a v 2) rade jednoznačne
nepotvrdili neplatnosť prechodu práv a povinností.
Sťažovateľ predsa nie je orgán, ktorému by náležalo rozhodovať o platnosti
právnych úkonov. Vykonal však všetko preto, aby zodpovedný orgán (súd) povinným
namietanú platnosť právneho úkonu posúdil. To že súd tak nevykonal, a nezastavil exekúciu
napriek oboznámeniu sa s relevantnými dokladmi, nemohlo predsa tvoriť reálny právny
základ na svojvoľné nevykonanie exekúcie zo strany sťažovateľa. ...
Napríklad svedkovia JUDr. Ž. a Ing. H. na pojednávaní dňa 07. 10. 2011 potvrdili,
že právny predchodca navrhovateľa ako povinný svoj záväzok voči oprávnenému uznával.
Právny predchodca navrhovateľa dokonca uhradil oprávnenému časť záväzku.
Sťažovateľ predložil súdu aj potvrdenie o tom, že právny predchodca navrhovateľa uhradil
ako nový povinný trovy právneho zastúpenia JUDr. Z. Na uvedené skutočnosti
porušovatelia v 1) a v 2) rade neprihliadli.
V prípade, ak by porušovatelia v 1) a v 2) rade venovali pozornosť tvrdeniam
sťažovateľa uvádzaným v podanom odvolaní, ktoré vychádzajú z daného skutkového stavu
a v konaní boli preukázané, a riadne by sa oboznámili so všetkými dôkazmi a tvrdeniami
v konaní pred súdom, nemohli by dospieť k záveru, že sťažovateľ viedol exekúciu proti
inému, než tomu, kto bol uvedený v exekučnom titule za situácie, že nedošlo k prechodu
alebo k prevodu predmetnej povinnosti z P. a.s. na pôvodného navrhovateľa P. a. s., t. j. že
sťažovateľ postupoval v rozpore s § 37 ods. 3 Exekučného poriadku.»
Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie poukazuje na príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku účinné v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie a tiež na
ustanovenia zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 328/1991 Zb.“), pričom v sťažnosti uvádza:
„Aj keď bola exekúcia vedená proti P., a. s. prerušená z dôvodu vyhlásenia konkurzu
na majetok P., a. s., exekútorovi nič nebránilo pokračovať v exekúcii proti právnemu
nástupcovi pôvodného povinného na základe prechodu práv a povinností na nového
povinného - P., a. s., nakoľko exekučné konanie sa netýkalo majetku patriaceho do podstaty
P., a. s. ale sa týkalo majetku P., a. s...
Z odôvodnenia porušovateľa v 2) rade vyplýva, že tento sa nezaoberal skutočnosťou,
že sťažovateľ konal v súlade so zákonom a povinnosťami vyplývajúcimi mu zo zákona, ba čo
viac, tento konal s vynaložením všetkej odbornej starostlivosti. ...
Z obsahu podania sťažovateľa, ktorým súdu predkladal povinným vznesené námietky,
jednoznačne vyplýva úmysel upovedomiť súd o skutočnostiach odôvodňujúcich zastavenie
konania.
Súd bol oboznámený so všetkými námietkami ako aj listinnými dôkazmi
preukazujúcimi postup podľa § 37 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z., a na základe toho mohol
aj bez návrhu exekúciu zastaviť, čo však nevykonal a sťažovateľ bol povinný v zmysle § 52
ods. 1 Exekučného poriadku pokračovať vo výkone svojej exekútorskej činnosti.
Okrem vyššie uvedených podaných námietok, povinný nevyužil žiadne iné zákonom
ustanovené procesné prostriedky ochrany jeho procesného postavenia, napriek tomu, že
tomuto nič nebránilo v podaní návrhu na zastavenie exekúcie, či už exekútorovi alebo súdu,
prípadne v podaní návrhu na odklad exekúcie a pod., čo však povinný t. j. právny
predchodca navrhovateľa nevykonal.
Sťažovateľ ako exekútor nemal možnosť zastaviť exekučné konanie. Takúto možnosť
zákon dáva jedine súdu. Jedine súd je oprávnený exekúciu zastaviť, a to aj bez návrhu. ...
Ani jedna zo skutočností odôvodňujúca upustenie resp. vrátenie poverenia nenastala.
Preto aj z uvedeného jednoznačne vyplýva povinnosť exekútora konať a exekúciu vykonať,
pokiaľ súd exekúciu nezastaví.
Zo skutočností uvedených..., s ktorými boli porušovatelia v 1) a v 2) rade
oboznámení, vyplýva, že k žiadnemu pochybeniu pri priamom výkone činnosti podľa
Exekučného poriadku, zo strany sťažovateľa nedošlo. Porušovatelia v 1) a v 2) rade však na
vyššie uvedené skutočnosti nebrali zreteľ, čo svedčí o svojvoľnom rozhodovaní v rozpore
s platným právom.
Údajná škoda, ktorá mala vzniknúť navrhovateľovi, mu preto v žiadnom prípade
nemohla vzniknúť v príčinnej súvislosti s porušením povinností sťažovateľa vyplývajúcich
mu zo zákona č. 233/1995 Z. z. a ani z iného zákona, nakoľko tento konal v medziach
zákona za účelom riadneho výkonu verejnej moci, ktorú mu zveruje zákon na vykonávanie
núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí a na ďalšiu činnosť. ...
Porušovateľ v 1) rade svojím rozhodnutím vykonal konanie, ktoré svojou podstatou
(aj keď je nazvané ako konanie o náhradu škody) predstavuje navrátenie do predošlého
stavu, čo je v exekučnom konaní vylúčené a uvedené mu odobrili svojim rozhodnutiami aj
porušovatelia v 1) a v 2) rade.“
Sťažovateľ tiež namieta, že konajúce súdy vyhodnotili jeho námietku nedostatku
pasívnej legitimácie arbitrárne. Nesúhlasí s ich záverom, že jeho zodpovednosť je potrebné
posúdiť podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku (v znení účinnom v rozhodnom čase,
pozn.) a nie podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon
č. 58/1969 Zb.“). V sťažnosti ďalej poukazuje na to, že:
„V rozpore s vlastným právnym názorom, podľa ktorého nemá v danom prípade
zodpovedať za škodu štát, nakoľko sťažovateľ nebol v postavení štátneho orgánu
porušovateľ v 1) rade v tej istej právnej veci vydal uznesenie sp. zn. 4C/53/2004-470 zo dňa
11. 07. 2012, ktorým priznal sťažovateľovi postavenie štátneho orgánu v danom konaní
a zrušil svoje vlastné rozhodnutie, ktorým zaviazal sťažovateľa na uhradenie súdneho
poplatku. ...
Sťažovateľ má za to, že porušovatelia v 1) a v 2) rade nesprávne vyhodnotili
námietky sťažovateľa o tom, že z nižšie uvedených na vec sa vzťahujúcich právnych
predpisov, právnej praxe ako aj z konštantnej judikatúry súdov je nevyhnutné použitím
analogie legis dospieť k záveru, že zodpovednosť štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb. sa
vzťahuje aj na škodu spôsobenú exekútorom a v súlade s ustanoveniami zákona č. 58/1969
Zb. má byt' v predmetnom konaní pasívne legitimovaným t.j. odporcom v danom prípade
štát a nie sťažovateľ. ...
V čase kreovania zákona č. 58/1969 Zb. až do 30. 11. 1995, kedy nadobudol účinnosť
zákon č. 233/1995 Z. z (Exekučný poriadok), výkon rozhodnutí bol upravený výlučne
ustanoveniami šiestej časti Občianskeho súdneho poriadku - teda občianskym súdnym
konaním. Až od 01. 12. 1995 bolo možné okrem návrhu na výkon rozhodnutia podľa šiestej
hlavy OSP podať aj návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (§ 251 OSP
v znení účinnom od 01. 12. 1995).
Exekučný poriadok, v platnom znení do 30. 6. 2004 neupravoval výslovným
ustanovením právnu situáciu, ako postupovať v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, majúc na mysli postup súdneho exekútora v exekučnom konaní,
teda neobsahoval ustanovenie plne zodpovedajúce danému skutkovému stavu, pričom
neupravoval ani takúto procesnú situáciu, z čoho jednoznačne vyplýva, že bolo potrebné
danú právnu skutočnosť podriadiť určitému (konkrétnemu) ustanoveniu zákona za použitia
analógie práva. ...
Skutočnosť, že predchádzajúca právna úprava § 33 ods. 1 Exekučného poriadku
neupravovala odkaz na zákon č. 58/1969 Zb., resp. že upravovala možnosť liberácie,
nevylučuje povinnosť osôb, ktoré sa cítia poškodené výkonom verejnej moci exekútora,
uplatňovať svoj nárok spôsobom podľa zákona č. 58/1969 Zb...
Ako vyplýva z definície právneho postavenia súdneho exekútora podanej priamo
Exekučným poriadkom, exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu.
Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa
exekútor podieľa na realizácii základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Na súdneho exekútora vykonávajúceho exekučnú činnosť treba
v zmysle uvedeného hľadieť ako na orgán, ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci
v rozsahu ustanovenom zákonom, a to Exekučným poriadkom a subsidiárne Občianskym
súdnym poriadkom. ...
Porušovateľ v 2) rade nesprávne posúdil skutočnosť, že sťažovateľ ako súdny
exekútor vykonával činnosť, ktorou bol nútený výkon súdneho rozhodnutia, ktorý prislúcha
štátu a ako štátny orgán ho vykonáva exekútor, avšak v prípade ak by v dôsledku jeho
činnosti mala vzniknúť škoda, túto nie je možné si uplatňovať voči štátu. Nakoľko medzi
navrhovateľom ako povinným a súdnym exekútorom neexistuje súkromnoprávny vzťah, ale
verejnoprávny vzťah z titulu sťažovateľovho výkonu štátnej moci, v danom prípade za
činnosť, ktorou je výkon štátom zverenej moci musí niesť štát aj zodpovednosť.“
Sťažovateľ ďalej namieta, že konajúce súdy neprihliadli na jeho odvolacie námietky
a v súvislosti s výkladom § 33 ods. 1 Exekučného poriadku neuviedli, čo je potrebné
považovať za samotnú exekučnú činnosť a čo činnosť vykonávanú v súvislosti s touto
činnosťou. V tejto súvislosti ďalej v sťažnosti uvádza:
„Posúdenie zodpovednosti sťažovateľa za škodu s poukazom na § 33 ods. 1
Exekučného poriadku neobstojí, nakoľko konanie sťažovateľa, ktoré je predmetom sporu
medzi účastníkmi - výkon exekúcie je priamou činnosťou súdneho exekútora. V tomto
prípade nejde o konanie v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona, nakoľko týmto
ustanovením mal zákonodarca v úmysle iné, vedľajšie činnosti, ktoré v rámci priameho
výkonu exekútorskej činnosti vykonáva súdny exekútor.
Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že porušovatelia v 1) a v 2) rade nesprávne
právne posúdili vec, nakoľko v prípade, ak by sa námietkou sťažovateľa zaoberali
a zaoberali sa tiež výkladom daného ustanovenia, po správnej aplikácii tohto ustanovenia
na daný skutkový stav by dospeli k záveru o tom, že v danom prípade je pasívne
legitimovaným subjektom štát a zamietli by návrh navrhovateľa v dôsledku nedostatku
pasívnej legitimácie sťažovateľa.“
Sťažovateľ tiež namieta nesprávnu interpretáciu a aplikáciu § 135 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) konajúcimi súdmi, pričom v sťažnosti dospel k záveru,
že:
„Vzhľadom k tomu, že Slovenská komora exekútorov ako aj Ministerstvo
spravodlivosti SR rozhodli, že sťažovateľ nespáchal žiaden správny delikt postihnuteľný
podľa príslušných právnych predpisov (zákon č. 233/1995 Z. z.), máme zato, že
porušovatelia v 1) a v 2) rade boli tými rozhodnutiami viazaní, resp. mali z týchto
rozhodnutí prinajmenšom vychádzať.
Porušovatelia v 1) a v 2) rade sa rozhodnutiami uvedených orgánov nezaoberali
a nijako sa nevysporiadali s tým, ako tieto vyhodnotili konanie sťažovateľa, ale porušovateľ
v 2) rade uviedol, že súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný oslobodzujúcim
rozsudkom, pričom ako dospel k uvedenému záveru tento neuvádza.
V prípade, ak uvedené tvrdenie opiera porušovateľ v 2) rade o judikatúru týkajúcu sa
trestného konania, podľa ktorej súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný
oslobodzujúcim rozsudkom, túto nesprávne aplikoval na daný skutkový stav a nemožno o ňu
oprieť rozhodnutie, že nedošlo v danom prípade ku konaniu v rozpore s § 135 O. s. p.,
nakoľko v danom prípade neposudzovali konanie exekútora t. j. sťažovateľa orgány činné
v trestnom konaní.“
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„Rozsudkom sp. zn. 4C/53/2004-431 zo dňa 20. 03. 2012 porušovateľa v 1) rade
a rozsudkom sp. zn. 17Co/270/2012-592 zo dňa 20. 02. 2013 porušovateľa v 2) rade bolo
porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Rozsudok porušovateľa v 1) rade sp. zn. 4C/53/2004-431 zo dňa 20. 03. 2012
a rozsudok porušovateľa v 2) rade sp. zn. 17Co/270/2012-592 zo dňa 20. 02. 2013 sa
zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľ má právo na náhradu trov konania.“
Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa
§ 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) tak, aby rozhodol „o odložení
vykonateľnosti rozsudku porušovateľa v 1) rade sp. zn. 4C/53/2004-431 zo dňa 20. 03. 2012
v spojením s rozsudkom porušovateľa v 2) rade sp. zn. 17Co/270/2012-592 zo dňa 20. 02.
2013 a tretej osobe - navrhovateľovi uložil, aby sa dočasne zdržal oprávnenia mu
priznaného právoplatným rozhodnutím.“
Sťažovateľ svoj návrh na rozhodnutie o dočasnom opatrení odôvodňuje takto:
„Vzhľadom k tomu, že prípadný výkon právoplatného rozhodnutia porušovateľa v 1)
rade v znení rozhodnutia porušovateľa v 2) rade, by u sťažovateľa spôsobil veľké
hospodárske nereparovateľné škody, navrhujeme, aby ústavný súd rozhodol dočasným
opatrením o odložení vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí.
V prípade, ak by navrhovateľ podal návrh na výkon rozhodnutia a vymohol by od
sťažovateľa priznanú sumu a následne by ústavný súd zrušil rozhodnutia porušovateľov v 1)
a v 2) rade a vrátil vec na ďalšie konanie, je vzhľadom na charakter spoločnosti
navrhovateľa, ktorá má len základné imanie vo výške 5.000,- €, viac než pravdepodobné, že
následne by sa sťažovateľ nemusel domôcť neprávom vymožených prostriedkov.
Naopak, pokiaľ by ústavný súd opatrením rozhodol o odložení vykonateľnosti
napadnutých rozhodnutí, navrhovateľovi ostávajú zachované všetky zákonné predpoklady
na úspešné vymoženie priznaného nároku od sťažovateľa.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 C/53/2004
z 20. marca 2012
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že
k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva
aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného
súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým
všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy
prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 C/53/2004 z 20. marca 2012
ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy
(premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc
ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný
súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý rozsudok
okresného súdu sp. zn. 4 C/53/2004 z 20. marca 2012, pretože ho preskúmal na základe
odvolania sťažovateľa podľa § 201 a nasl. OSP krajský súd.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je preto z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné
a určujúce len preskúmanie rozsudku krajského súdu sp. zn. 17 Co/270/2012 z 20. februára
2013 (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Z uvedeného
dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co/270/2012
z 20. februára 2013
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
V sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k.
17 Co/270/2012-592 z 20. februára 2013.
Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku z 20. februára 2013 uviedol, že
„rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej vyhovujúcej časti ako vecne
správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O. s. p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O. s. p.
odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie
súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje. ...
Súd prvého stupňa v prejednávanej veci vykonal dostatočné dokazovanie, vec po
právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol.“.
Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozsudku ďalej vysporiadal s odvolacími
námietkami sťažovateľa. K námietke nedostatku pasívnej legitimácie uviedol:
„Neobstoja námietky zo strany odporcu ohľadom nedostatku vecne pasívnej
legitimácie odporu. Faktom je, že v prejednávanej veci pri prípadnej zodpovednosti štátu za
spôsobenú škodu je potrebné použiť s poukazom na prechodné ustanovenia tak ako správne
konštatoval súd prvého stupňa zák. č. 58/69 Zb. Keďže tento zákon neupravoval
zodpovednosť štátu za činnosť exekútora tak ako ju exaktne upravuje zák. č. 514/2003 Z. z.
nemožno analogicky vychádzať a výkladom rozširovať účinnosť zák. č. 58/69 Zb.
Súd prvého stupňa postupoval v celom rozsahu správne pokiaľ posudzoval
zodpovednosť súdneho exekútora podľa ust. § 33 ods. 1 Exekučného poriadku platného do
30. 06. 2004. Faktom je, že zodpovednosť exekútora v súčasnej dobe upravuje § 4 zák.
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci orgánmi,
ktoré konajú v mene štátu. K ním podľa cit. ustanovenia patrí aj súdny exekútor, ak spôsobil
škodu pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa Exekučného
poriadku. Súdny exekútor ako fyzická osoba sa považuje za orgán verejnej moci a exekučná
činnosť je výkonom verejnej moci podľa § 1 písm. a/ a § 2 písm. b/ bod 2 zák. č. 514/2003
Z. z. Na druhej strane, keďže ku škode došlo pred účinnosťou zák. č. 514/2003 Z. z. tak ako
správne konštatoval súd prvého stupňa na prejednávaný prípad je nutné použiť ust. zák.
č. 58/69 Zb., ktorý však už takúto priamu zodpovednosť štátu za činnosť exekútora
neupravoval. Zároveň je nutné konštatovať, že zodpovednosť exekútora za škodu pri výkone
funkcie exekútora je širšia ako podľa zák. č. 514/2003 Z. z., ktorý však nemožno na
prejednávaný prípad použiť. Pokiaľ teda v čase vzniku škody neexistovala zákonná úprava,
ktorá by upravovala zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri činnosti exekútora a to aj
napriek tomu, že súdny exekútor vykonával svoju činnosť na základe poverenia súdu, je
nutné jeho zodpovednosť za škodu posudzovať podľa ust. § 33 Exekučného poriadku
platného a účinného v čase vzniku škody.
Obdobne sa danou právnou problematikou zaoberal aj Ústavný súd ČR (výber ÚS
1827/2012) v náväznosti na účinnosť zák. č. 58/69 Zb. a to v súvislosti zodpovednosťou
notára za nesprávny úradný postup v čase, keď táto zodpovednosť nebola zák. č. 58/69 Zb.
upravená. Pokiaľ teda vychádzame z ust. § 33 ods. 1, 2 v znení platnom a účinnom v čase
vzniku škody, exekútor zodpovedá za škodu pri výkone exekučnej činnosti a to nielen za
škodu, ktorú spôsobil tretím osobám, ale aj za škodu ktorú spôsobil účastníkom exekučného
konania. Zároveň je nutné zdôrazniť, že táto zodpovednosť zo strany exekútora je
zodpovednosťou objektívnou, teda je uplatniteľná bez ohľadu na subjektívnu stránku, teda
zavinenie na strane škodcu.
S poukazom na vyššie uvedené preto neobstoja námietky zo strany odporcu
o nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie v prejednávanej veci. Súd prvého stupňa sa
touto vecnou pasívnou legitimáciou dôsledne zaoberal a odvolací súd v celom rozsahu na
argumentácie súdu prvého stupňa poukazuje...“
Následne sa krajský súd osobitne zaoberal jednotlivými predpokladmi vzniku
zodpovednosti za škodu – vznikom škody a jej výškou, protiprávnym úkonom a príčinnou
súvislosťou, pričom v týchto súvislostiach uviedol:
„Predpokladom zodpovednosti exekútora je v prvom rade porušenie právnej
povinnosti a to predovšetkým povinností obsiahnutých v Exekučnom poriadku
a Občianskom súdnom poriadku, ale aj v iných právnych predpisoch platných na území SR,
ďalej vznik škody alebo ujmy, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorú možno
vyjadriť v peniazoch, ďalej tu musí byť daná príčinná súvislosť medzí porušením právnej
povinnosti a vzniknutou škodou a zároveň je daná možnosť liberácie súdneho exekútora,
kedy liberačným dôvodom je, že k škode nemohlo byť zabránené ani pri vynaložení všetkého
úsilia, ktoré možno na ňom požadovať. V súlade s publikovanou judikatúrou možno za
vynaloženie všetkého úsilia, ktoré možno požadovať rozumieť všetku objektívnu možnú
starostlivosť, ktorú mohol exekútor vyvinúť, aby škodu odvrátil. Takouto okolnosťou je
celkom typický neodvrátiteľná alebo nepredvídateľná prírodná udalosť ako je napr.
povodeň nečakaného rozsahu. Exekútor teda zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil svojim
osobným konaní a tiež za škodu, ktorá bola pri výkone činnosti spôsobená jeho
zamestnancom.
Pokiaľ teda vychádzame z jednotlivých zložiek zodpovednosti za škodu a výkladu
pojmu protiprávny úkon je nutné konštatovať, že základným predpokladom zodpovednosti
za škodu je porušenie právnej povinnosti. Právna teória vykladá protiprávny úkon ako
prejav ľudskej vôle, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Takýto rozpor je protiprávny
bez ohľadu na úmysel, či nedbanlivosť, teda zavinenie. Nie je rozhodné o aké predpisy
objektívneho práva, pripadne akého právneho odvetvia ide. Porušenie právnej povinnosti
preto môže spočívať buď v konaní aktívnom alebo v opomenutí pokiaľ existoval povinnosť
určitým spôsobom konať. K pojmovému vymedzeniu protiprávneho úkonu nie je nutné, aby
jeho pôvodným javom, prípadne následkom bola škoda. Škoda ako ďalšia kategória
zodpovednosti za škodu môže existovať aj popri alebo bez protiprávneho úkonu. Rovnako
nie je rozhodujúce či konajúca osoba vedela, že porušuje právne povinnosti, t. z. či ich
chcela alebo nechcela porušiť, prípadne či chcela, či nechcela spôsobiť škodu. To je otázka
zavinenia, čo nie je pojmovým znakom protiprávneho úkonu. Porušením práva je aj
porušenie ust. § 415 OZ týkajúci sa občianskoprávnej prevencie, ktorá má voči iným
právnym predpisom subsidiárnu povahu.
V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné konštatovať, že k protiprávnemu
úkonu zo strany exekútora došlo tým spôsobom, že viedol exekúciu voči subjektu, ktorý
nebol povinným v danom exekučnom konaní, kedy súd prvého stupňa sa podrobne zaoberal
prechodom práv a povinností z pôvodného povinného na právneho predchodcu
navrhovateľa a v konaní bolo jednoznačne preukázané, že tu k prechodu práv povinností
nedošlo a preto súdny exekútor porušil svoje povinnosti tým, že vymáhal a vymohol
v konečnom dôsledku sumu, ktorá je predmetom tohto konania od právneho predchodcu
navrhovateľa bez toho, aby mal voči nemu preukázaný prechod práv a povinností
z exekučného titulu, na základe ktorého bol poverený vykonaním exekúcie.
Ďalším predpokladom vznikom zodpovednosti za škodu je samotná existencia škody.
Výška škoda bola v konaní riadne preukázaná a rovnako odvolací súd poukazuje na
konštatovanie súdu prvého stupňa, keď jednoznačne čiastka, ktorá je predmetom tohto
konania bola zrazená z účtu právneho predchodcu navrhovateľa a aj v tomto smere
odvolací súd poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého
stupňa, s ktorým sa stotožňuje.
Tretím predpokladom zodpovednosti za škodu je objektívna existencia príčinnej
súvislostí medzi porušením právnej povinnosti ako príčinou a Škodou vrátane jej rozsahu
ako následkom. Existencia príčinnej súvislosti je nevyhnutná bez ohľadu na to, či ide
o zodpovednosť založenú na zavinení alebo zodpovednosť objektívnu. Z hľadiska časovej
súvislosti medzi porušením právnej povinností škodcu a skutkovou udalosťou, z ktorej
vznikla škoda, nie je sama o sebe rozhodujúca. Vecná súvislosť príčiny a následku je
rozhodujúca, zatiaľ čo časová súvislosť napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. Táto
príčinná súvislosť v prejednávanej veci bola riadne preukázaná. Pokiaľ by exekútor viedol
exekúciu voči správnemu povinnému subjektu z exekučného titulu, nedošlo, by k vzniku
škody, t. z. že pokiaľ teda exekútor viedol exekúciu voči právnemu predchodcovi
navrhovateľa bez toho, aby mal preukázaný prechod povinností a záväzkov na tento subjekt,
jeho konanie je v príčinnej súvislosti so škodou, ktorá vznikla právnemu predchodcovi
navrhovateľa.“
Krajský súd sa v odôvodnení zaoberal aj s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej sa
okresný súd neriadil § 135 OSP, a tiež jeho tvrdením, že navrhovateľ sa mal brániť proti
exekúcii aj žalobou o vylúčenie veci, pričom uviedol:
„Neobstoja tiež námietky odporcu v tom smere, že súd prvého stupňa sa dôsledne
nezaoberal ust. § 135 O. s. p., z ktorého vyplýva viazanosť súdu príslušným rozhodnutím
daného orgánu. V prejednávanej veci ani Ministerstvo spravodlivosti SR, ani Komora
exekútorov nevydala záväzné rozhodnutie ohľadom porušenia povinnosti zo strany súdneho
exekútora, ale len vyjadrenie v tom smere, že súdny exekútor svoje povinnosti porušil.
Takýto prípis nemôže byť pre súd záväzný v konaní o posudzovaní škody spôsobenej súdnym
exekútorom. Okrem toho je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že súd v občianskom
súdnom konaní nie je viazaný oslobodzujúcim rozsudkom, t. z., že námietky odporcu
ohľadom porušenia ust. § 135 O. s. p. v odvolaní neobstoja.
Neobstoja tiež námietky odporcu v tom smere, že dotknutá osoba mohla využiť na
ochranu svojich práv žalobu o vylúčenie veci z exekúcie v zmysle § 55 zák. č. 233/1995 Z. z.
V prejednávanej veci je nepochybné, že predmetom exekučného konania bol výkon
rozhodnutia formou odpísania peňažných prostriedkov z účtu právneho predchodcu
navrhovateľa. V takomto prípade, ak sa vedie nesprávny výkon exekúcie takýmto spôsobom,
z účtu inej osoby ako povinného, nemôže sa táto osoba brániť vylučovacou žalobou. Takáto
osoba sa môže brániť len v prípade, ak by sa jednalo o výkon rozhodnutia predajom
hnuteľných, prípadne nehnuteľných veci, čo však nie je prejednávaný prípad.
O tom, že exekúcia bola vedená voči nesprávnemu povinnému subjektu svedčí i tá
skutočnosť, že v konečnom dôsledku dané exekučné konanie bolo zastavené práve z dôvodu,
že nebol preukázaný prechod povinností na iný subjekt, t. z. P. a. s. ako je subjekt určený v
exekučnom titule, t. z. P. a. s. (uznesenie OS Považská Bystrica sp. zn. Er 2379/99-55 zo
dňa 11. 08. 2003).
Preto v konečnom dôsledku dospel odvolací súd k záveru, že je potrebné napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť, pričom vo zvyšku v náväznosti na
§ 219 ods. 2 O. s. p. odvolací súd poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie
súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.“
Pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. 4 C/53/2004-431
z 20. marca 2012, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi 209 994,36 €
s vymedzeným príslušenstvom. V odôvodnení svojho rozsudku okresný súd podrobne
poukázal na vykonané dokazovanie a na skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli.
Okresný súd sa osobitne zaoberal tým, či boli splnené podmienky na to, aby exekútor viedol
exekúciu proti inému než tomu, kto bol v exekučnom titule označený ako povinný. V tejto
súvislosti v odôvodnení uviedol:
„Vykonateľný exekučný titul - rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 9Cb/45/97-
135 zo dňa 24. 6. 1999, svedčí ako povinnému P., a. s. ... Návrh oprávneného na vykonanie
predmetnej exekúcie je zo dňa 3. 9. 1999, podaný na EÚ Mgr. E. M. bol dňa 8. 9. 1999. V
návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený označil osobu povinného totožne s osobou
žalovaného v rozsudku č. k. 9Cb/45/97-135 KS v Trenčíne. ... Zmluva o predaji podniku zo
dňa 15. 1. 1998 a Dohoda o vysporiadaní záväzku zo dňa 5. 2. 2001 sa uvádzajú aj v
príkaze odporcu na začatie exekúcie zo dňa 14. 3. 2003. Zmluva o predaji podniku formou
vzájomného vysporiadania aktív a pasív podľa § 476 a nasl. ObZ datovaná 15. 1. 1998 bola
uzavretá medzi P. a. s. P... v označení postupca a P., a. s. P... v označení postupník. Aj keď
je táto zmluva označená ako zmluva o predaji podniku uzatvorená podľa § 476 a nasl. ObZ,
vychádzajúc z obsahu zmluvy, vymedzenia predmetu zmluvy, označenia postavenia
zmluvných strán, neprevádzal sa ňou podnik ani jeho časť. Jej predmetom je vysporiadanie
určitých aktív a zároveň prevzatie dlhov ako nevysporiadaných záväzkov voči tretím
osobám medzi postupcom a postupníkom, pričom pri aktívach i pasívach je odkaz
špecifikácie na prílohy č. 1 – 14. K tejto zmluve neboli účastníkmi konania doložené
príslušné prílohy, zmluvu bola predložená odporcom len v kópii, pričom sám odporca
spochybňuje navyše dátum uzatvorenia tejto zmluvy. Ak by súd vychádzal z toho, že zmluva
bola uzatvorená 15. 1. 1998, potom treba uviesť, že k prechodu práva alebo povinnosti
môže dôjsť až po vydaní exekučného titulu v tom zmysle, že nemožno akceptovať taký
prechod práva alebo povinnosti, ku ktorému došlo pred vydaním exekučného titulu, pretože
ak by k prechodu došlo pred vydaním exekučného titulu, tento prechod sa mal prejaviť už v
základnom konaní a vo vyriešení vecnej legitimácie v základnom sporovom konaní.
Pochybenie v základnom sporovom konaní spočívajúce v tom, že nebol rešpektovaný
prechod práva alebo povinnosti nemožno naprávať v exekučnom konaní. Ak mal odporca
pochybnosť, kedy bola uzavretá zmluva o predaji podniku, potom je otázne, prečo pri
vedení exekúcie vzal do úvahy túto zmluvu. Treba dodať, že zo zmluvy o predaji podniku
tak, ako bola predložená súdu a ani na základe iných dôkazov vykonaných v tomto konaní
nemožno jednoznačne a nespochybniteľne vyvodiť, že na pôvodného navrhovateľa touto
zmluvou prešla predmetná povinnosť.
Dohoda o vysporiadaní záväzku ako ďalší úkon, na ktorý sa odporca odvoláva pri
zmene osoby povinného oproti exekučnému titulu, je síce datovaná 5. 2. 2001, t. j. po vydaní
exekučného titulu a je síce uzatvorená medzi veriteľom P. s. r. o. ako veriteľom a P. ako
dlžníkom, ale ani z tejto dohody o vysporiadaní záväzku, z jej obsahu nie je možné
predmetnú pohľadávku P. s. r. o. stotožniť s predmetným záväzkom P. a. s. P. Dohoda o
vysporiadaní záväzku datovaná 5. 2. 2001 bola doložená odporcom, pričom súdu nebola
doložená zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 5. 8. 1998, na ktorú sa táto dohoda
odvoláva. Z tejto dohody o vysporiadaní záväzku, z jej obsahu sa nedá vyvodiť (keď
pohľadávky resp. dlhy sa uvádzajú len v číselnom vyjadrení, bez toho, aby bola pohľadávka
resp. dlh označený konkrétne a bez toho, aby bolo uvedené na základe akých právnych
skutočností dlh vznikol) prechod povinnosti pôvodného povinného na pôvodného
navrhovateľa. Pre záver, že došlo k prechodu povinností z P. a. s. P. na pôvodného
navrhovateľa P. a. s. nestačí tvrdenie bývalého konateľa P. s. r. o. Ing. B. H., že od M. má
vedomosť danú ústne, že predmetný záväzok je vo vzťahu k P., že je tu ústne vyhlásenie
správcu konkurznej podstaty úpadcu P. a. s., že predmetný záväzok je záväzkom P., a. s., že
tu bola dohoda s P., že budú platiť P. s. r. o. Túto výpoveď svedka nepotvrdili vtedajší
štatutárni zástupcovia P. Ing. S. a Ing. Č. Výpoveď Ing. B. H., vo vzťahu k správcovi
konkurznej podstaty úpadcu nekorešponduje s preukázaným zistením, že P. s. r. o. si
predmetnú pohľadávku z predmetného exekučného titulu prihláškou zo dňa 11. 7. 2000
podanou na Krajskom súde v Bratislave dňa 24. 7. 2000 prihlásil do konkurzného konania
úpadcu P., a. s.. Prihlásená pohľadávka bola správcom konkurznej podstaty priznaná 15. 2.
2001.
Z horeuvedeného možno vyvodiť, že odporca viedol exekúciu proti inému, než tomu,
kto bol uvedený v exekučnom titule za situácie, že nedošlo k prechodu alebo k prevodu
predmetnej povinnosti z P. a. s. na pôvodného navrhovateľa P., a. s., t. j. odporca
postupoval v rozpore s § 37 ods. 3 Exekučného poriadku.“
K výške škody, ktorá mala vzniknúť, okresný súd uviedol:
„Dôsledkom toho bola skutočnosť, že z účtov pôvodného navrhovateľa P. a. s. boli v
období od 18. 6. 2003 do 2. 9. 2003 odpísané peňažné prostriedky v prospech odporcu
alebo oprávneného v celkovej výške 6 326 290,10 Sk. Svedčia o tom zmluvy o bežnom účte,
oznámenia Tatra banky a. s. Bratislava. Podľa oznámení Tatra banka a. s. boli zrealizované
úhrady v prospech súdneho exekútora alebo oprávneného na základe exekučného príkazu č.
EX 2018/02, čo potvrdil aj sám odporca. K činnosti odporcu, ktorá bola zavŕšená
odpísaním peňažných prostriedkov z účtov pôvodného navrhovateľa došlo od 15. 4. 2002 do
2. 9. 2003.“
Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku skúmal, či za škodu je zodpovedný
sťažovateľ ako súdny exekútor, a v tejto súvislosti uviedol:
„Pri skúmaní, či za škodu vzniknutú P. a. s. P. zodpovedá odporca ako exekútor, súd
vychádzal z prechodného ustanovenia § 27 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V danom prípade exekučnú činnosť, v súvislosti
s ktorou vznikla škoda, vykonával odporca pred nadobudnutím účinnosti zákona č.
514/2003 Z. z. t. j. pred 1. 7. 2004, potom zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami
pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z a za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. sa spravuje
doterajšími predpismi. Doterajším predpisom vo vzťahu k zákonu č. 514/2003 Z. z. je zákon
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutí orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom. Tento zákon však upravoval zodpovednosť za škodu
spôsobenú v občianskom súdkom konaní, v konaní pred štátnym notárstvom, pred správnym
konaní, v konaní pred miestnym ľudovým súdom a v trestnom konaní, tiež v konaní orgánov
spoločenskej organizácie, čo nie je tento prípad. Zodpovednosť exekútora za škodu v danom
čase upravoval zákon č. 233/1995 Z. z. - Exekučný poriadok vo svojom ustanovení § 33
ods. 1 v znení účinnom do 30. 6. 2004 tak ako je citovaný v odôvodnení tohto rozsudku.
Toto ustanovenie nemá odkaz na iný osobitný predpis. Súd preto zodpovednosť odporcu ako
exekútora posudzoval podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku so záverom, že odporca je
v tomto konaní vecne pasívne legitimovaný.“
Okresný súd ďalej v odôvodnení uzavrel:
„Na základe výsledkov dokazovania súd dospel k záveru, že odporca zodpovedá za
škodu vzniknutú navrhovateľovi v zmysle § 33 ods. 3 Exekučného poriadku. Zodpovednosť
exekútora za nim spôsobenú škodu v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti podľa
tohto ustanovenia je objektívnou zodpovednosťou bez ohľadu na jeho zavinenie.
Predpokladmi zodpovednosti za škodu je vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom
škody a protiprávnym konaním exekútora pri výkone exekučnej činnosti, pričom
protiprávnosť tohto konania musí vyplývať z porušenia zákonom ustanovenej povinnosti.
Súd musí skúmať, či nie sú dané dôvody na vylúčenie zodpovednosti exekútora, tzv.
liberačné dôvody a či teda zodpovedný subjekt vynaložil všetko úsilie, ktoré možno od neho
požadovať, pod čím treba rozumieť každú možnú starostlivosť, ktorú bolo možné za daných
podmienok konkrétneho prípadu vyvinúť, aby sa zabránilo vzniku škody. Podľa názoru súdu
sú splnené všetky predpoklady zodpovednosti za škodu odporcu, pričom protiprávnosť
konania odporcu súd vidí v porušení zákonom ustanovenej povinnosti v § 37 ods. 3
Exekučného poriadku, keď odporca viedol exekúciu proti inému než tomu, kto bol
v exekučnom titule označený ako povinný, hoci nebolo preukázané, že na v tomto prípade
navrhovateľa prešla povinnosť z exekučného titulu. Bol preukázaný vznik škody ako ujmy,
ktorá nastala v majetkovej sfére navrhovateľa a je objektívne vyjadriteľná peniazmi, t. j.
skutočnej škody. Navrhovateľovi vznikla škoda odpísaním peňažných prostriedkov z jeho
účtov v prospech odporcu a oprávneného. Skutočnosť, že odpísané peňažné prostriedky
patrili pôvodnému navrhovateľovi, nebolo v konaní sporné. Podľa potvrdení Tatra banky
a. s. v súvislosti s predmetným exekučným konaním EX 2018/02 boli pôvodnému
navrhovateľovi odpísané peňažné prostriedky celkom vo výške 6 326 290,10 Sk, čo
v prepočte na eur činí 209 994,36 eur. Priznaniu tejto sumy navrhovateľovi nebráni
právoplatný rozsudok vo veci sp. zn. 40Cb/36/2005 Okresného súdu Trenčín, ktorým bola
pôvodnému navrhovateľovi priznaná suma vo výške 3 275 886,80 Sk z dôvodu
bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane P., s. r. o., IČO..., z dôvodu zexekvovania
tejto sumy pôvodnému navrhovateľovi v predmetnej exekúcii vedenej odporcom. P. s. r. o,
IČO... v zmysle tohto rozsudku totiž neplnil ani pôvodnému navrhovateľovi a ani
navrhovateľovi, medzičasom zanikol, jeho záväzok neprešiel na inú osobu. Toto
konštatovanie vyplýva z nerozporovaných tvrdení bývalých konateľov P., s. r. o. a P., a. s.
Okresný súd Trenčín vo svojej veci sp. zn. 40Cb/36/2005 pri rozhodnutí vo veci samej
vyslovil v podstate obdobný právny názor ako súd v tejto veci. Pokiaľ odporca namietal, že
ak je daná jeho zodpovednosť za škodu, tak potom v nižšej sume a to vo výške 3 422 672,80
Sk, t. j. 113 611,92 eur s poukazom na § 97, 110 ods. 2, 3, § 64 Exekučného poriadku a
vydané príkazy na začatie exekúcie a vyúčtovania trov vo všetkých odporcom vedených
exekučných konaniach, súd uvádza, že sám odporca potvrdil, že exekučný príkaz prikázaním
pohľadávky sa realizoval len vo veci sp. zn. EX2018/02, že jeho označenie ako osoby,
dlžníka povinného v príkazoch na začatie exekúcie zo dňa 19. 6. 2003 je interným
označením v rámci 33 exekučných konaní a že neexistoval vzťah medzi ním a P. a. s. ako
vzťah medzi dlžníkom a povinným. Odporca nebol dlžníkom povinného. Medzi protiprávnym
konaní odporcu a škodou je daná príčinná súvislosť. Odporca neuviedol a nepreukázal také
skutočnosti, ktoré by viedli k jeho liberácii. Takýmto liberačným dôvodom nemôže byť
obrana, že pôvodný navrhovateľ nevyužil všetky prostriedky vedúce k zastaveniu
exekučného konania. Toto tvrdenie odporcu nezodpovedá celkom pravde, pretože pôvodný
navrhovateľ podal v predmetnej exekučnej veci námietky, konanie o námietkach bolo
zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku. Opravné prostriedky proti príkazu na začatie
exekúcie a upovedomení o spôsobe vykonania exekúcie nie sú prípustné. Napokon vo veci
sp. zn. Er2379/99 exekučný súd Okresný súd Považská Bystrica exekúciu zastavil svojim
rozhodnutím č. k. Er 2379/99-55 a to nie z dôvodu podaného návrhu na zastavenie
exekučného konania oprávneným, ale s poukazom na § 37 ods. 3 Exekučného poriadku z
dôvodu, že nebol preukázaný prechod povinnosti z exekučného titulu na iný subjekt - P. , a.
s. Ak odporca poukazoval na rozhodnutia o námietkach exekučným súdom v iných
exekučných konaniach, potom treba uviesť, že exekučný súd okrem iného aj uviedol, že
nezodpovedá skutočnosti tvrdenie P. a. s. ako povinného v daných exekučných konaniach,
že exekučný titul znie na iný subjekt, keď exekučný súd uviedol, že v exekučnom titule je
subjekt presne označený a to P.“
Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského
súdu ako odvolacieho súdu, ktorý potvrdil v podstatnej časti rozsudok okresného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti podrobne uvádza svoje argumenty, na základe ktorých sa domnieva,
že právny názor krajského súdu vyjadrený v namietanom rozsudku je arbitrárny a zjavne
neodôvodnený. Základ svojej argumentácie sťažovateľ súhrnne vyjadruje v závere svojej
sťažnosti v štyroch bodoch, pričom uvádza:
„Porušenie ústavného práva sťažovateľa vidí sťažovateľ v tom, že porušovatelia v 1)
a v 2) rade:
- v rozpore s preukázaným skutkovým stavom nesprávne posúdili výšku náhrady
škody,
- nesprávne vyhodnotili, že sťažovateľ porušil svoje povinnosti vyplývajúce mu
z Exekučného poriadku a platných právnych predpisov,
- nesprávne vyhodnotili sťažovateľom namietaný nedostatok pasívnej legitimácie na
strane sťažovateľa,
- nezaoberali sa dôkazmi a tvrdeniami sťažovateľa, ktoré tento uvádzal v konaním
pred porušovateľom v 1) rade a v podanom odvolaní ako aj skutočnosťami uvádzanými
sťažovateľom, ktorými tento preukázal svoje tvrdenia v konaní.“
Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho sťažnosti
konštatuje, že krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku z 20. februára 2013 a okresný súd
v odôvodnení rozsudku z 20. marca 2012 dávajú podrobné odpovede na sťažovateľove
námietky, t. j. predovšetkým sa vysporiadali s otázkou pasívnej vecnej legitimácie
sťažovateľa, skúmali výšku škody a tiež hodnotili, či sťažovateľ porušil svoju povinnosť
ako súdny exekútor (predovšetkým v súvislosti s tým, či boli splnené podmienky na to, aby
viedol exekúciu proti inému ako v exekučnom titule označenému povinnému). Konajúce
súdy svoje závery dostatočným spôsobom odôvodnili, preto nie sú zjavne neodôvodnené
a nemožno ich považovať ani za prejav svojvôle (arbitrárnosti). Predmetné rozhodnutia
vyjadrujú jeden z možných spôsobov právneho posúdenia zisteného skutkového stavu,
a preto sú ústavne udržateľné.
Argumentácia sťažovateľa je založená na jeho nespokojnosti s rozsudkami krajského
súdu a okresného súdu a tiež je prejavom odlišného právneho posúdenia zisteného
skutkového stavu. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že odlišné právne hodnotenie
skutkového stavu je klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti
sebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú skutkovú
situáciu, ktorá spravidla vyplýva zo zmluvného alebo zodpovednostného vzťahu medzi
sporovými stranami. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov konania, pri rozhodnutí
v prospech jedného z účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade s právnym názorom
úspešného účastníka, teda spravidla v rozpore s právnym názorom neúspešného účastníka.
Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádza v sťažnosti, podľa názoru ústavného súdu sú len jeho
odlišným právnym názorom na predmet sporu. Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako
nesvedčia o takých pochybeniach v postupe krajského súdu v namietanom konaní a v jeho
rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť
vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právne závery krajského súdu sú
dostatočne odôvodnené, nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, sú logické a vyplývajú
z relevantných skutkových zistení, možno k nim dospieť aplikáciou a výkladom príslušných
ustanovení predovšetkým Exekučného poriadku, zákona č. 58/1969 Zb. a zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). V tejto súvislosti ústavný súd
poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná
v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej
alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd
nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vyslovenia porušenia
základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu z 20. februára 2013 po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny
výklad príslušných ustanovení Exekučného poriadku, zákona č. 58/1969 Zb. a zákona
č. 514/2003 Z. z. krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú
skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 17 Co/270/2012 z 20. februára 2013 po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. októbra 2013