Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 607/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. V. K., P., zastúpeného Advokátskou kanceláriou

JUDr. Z. Č., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokátky a konateľky JUDr. Z. Č.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn. z 20. marca 2012 a

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 20. februára 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. V. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2013

doručená sťažnosť JUDr. V. K., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 20. marca 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 20. februára 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozhodol o návrhu obchodnej

spoločnosti S., s. r. o., B. (ďalej len „navrhovateľ“) proti sťažovateľovi ako odporcovi

namietaným rozsudkom č. k. -431 z 20. marca 2012 tak, že konanie v časti o

zaplatenie istiny 42 758,53 € zastavil. Okresný súd ďalej zaviazal sťažovateľa zaplatiť

navrhovateľovi 209 994,36 € spolu s úrokom z omeškania 12,5 % ročne zo sumy 207

926,93 € od 2. októbra 2003 do zaplatenia a spolu s úrokom z omeškania 12,5 % ročne zo

sumy 2 067,43 € od 17. októbra 2003 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol. Sťažovateľa tiež zaviazal nahradiť trovy konania

navrhovateľa.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom č. k. -592 z 20. februára 2013 tak, že rozsudok

okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľ namieta, že predmetné rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu sú

arbitrárne a zjavne neodôvodnené. V argumentácii v prvom rade uvádza svoje výhrady

k posúdeniu výšky škody, ktorá mala právnemu predchodcovi navrhovateľa vzniknúť.

V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

„Napriek skutočnosti, že sťažovateľ vyúčtovaniami ako aj jednotlivými súdnymi

rozhodnutiami nespochybniteľne preukázal, že v exekučnom konaní EX 2018/2002

sťažovateľ poskytol oprávnenému plnenie po vykonaní exekúcie prikázaním pohľadávky

z účtu v banke iba vo výške 3.422.672.80 Sk, porušovateľ v 1) rade a ani porušovateľ v 2)

rade pri rozhodovaní o nároku navrhovateľa nevzali toto vôbec na zreteľ a vyhoveli návrhu

navrhovateľa v tej časti istiny, ktorým žiadal priznať náhradu škody vo výške 209.994,36 €

(6.326.290,10 Sk). ...

Porušovateľmi v 1) a v 2) rade priznaná výška náhrady škody je nesprávna, keďže

bola preukázaná skutočnosť, že sťažovateľ pri výkone exekučnej činnosti proti právnemu

predchodcovi navrhovateľa viedol okrem exekučného konania EX 2018/2002 aj 32 ďalších

exekučných konaní a v rámci napadnutého exekučného konania, ktoré bolo predmetom

konania vedeného pod sp. zn. EX 2018/2002 vymohol pre oprávneného iba sumu

3.422.672,80 Sk (t. j. 113.611,92 €). ...

Sťažovateľ v každom exekučnom konaní a teda aj v exekučných konaniach vedených

proti právnemu predchodcovi navrhovateľa ukončuje konanie daňovým dokladom

(vyúčtovaním), ktorý je potom riadne zaúčtovaný v účtovnej evidencii, slúžiaci pre výpočet

DPH, dane zo závislej činnosti, odvodov, atď. pre sťažovateľa ako súdneho exekútora,

oprávneného a povinného.

Nakoľko sťažovateľ bol povinný uspokojovať všetky exekúcie pomerne, musel sumu

6.384.986,40 Sk pomerne poukázať na uspokojenie všetkých ostatných u neho vedených

exekúcii, čo aj vykonal. Pre daný prípad, výlučne za účelom pomerného uspokojovania

pohľadávok v rámci vedených exekúcií sa tak sťažovateľ dostal do formálneho postavenia

osoby povinnej výťažok rozvrhnúť medzi ostatných veriteľov a preto vydal rozhodnutia,

ktorými svoju osobu ako osobu povinnú vydať výťažok z exekúcie EX 2018/2002 zaviazal

nevyplatiť zvyšnú časť vymoženej sumy povinnému, ale uspokojiť oprávneného v ostatných

ním vedených exekúciách vo výške 2.853.214,-Sk a v exekučnom konaní Ex 2018/2002

vo výške 3.422.672,80 Sk. Zvyšnú časť vymoženej sumy vo výške 109.099,60 Sk sťažovateľ

použil na exekučné konania Ex 192/03 až 200/03, kde oprávneným bola CHZP...

O týchto skutočnostiach bol právny predchodca navrhovateľa upovedomený

vyúčtovaním jednotlivých exekúcií a tiež bol upovedomený zaslaním zo dňa 14. 07. 2003

o vymoženej čiastke v EX 2018/2002.

Všetky uvedené skutočnosti sťažovateľ vyúčtovaniami ako aj jednotlivými súdnymi

rozhodnutiami nespochybniteľne v súdnom konaní preukázal.

Napriek vedomosti navrhovateľa o skutočnej výške pohľadávky prikázanej z účtu

povinného za účelom plnenia v rámci exekučného konania EX 2018/2002, a napriek

skutočnosti, že aj porušovatelia v 1) a v 2) rade boli s uvedenými skutočnosťami

rozhodnými pre priznanie výšky náhrady škody oboznámené, v rozpore so skutkovým

stavom priznal porušovateľ v 1) rade a porušovateľ v 2) rade navrhovateľovi náhradu

škody nielen v navrhovateľom nepreukázanej výške, ba naopak v dvojnásobnej výške oproti

preukázanému stavu...“

Sťažovateľ ďalej namieta záver konajúcich súdov o porušení jeho povinností

vyplývajúcich zo o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). V tejto súvislosti uvádza:

„Z predložených dôkazov v konaní jednoznačne vyplynulo, že sťažovateľ postupoval

v súlade so zákonom, keď po preukázaní všetkých námietok povinného súdu a rozhodnutí

súdu o námietkach, v súlade so zákonom pokračoval v exekúcii proti právnemu nástupcovi

pôvodného povinného na základe prechodu práv a povinností na nového povinného - P., a.

s.“

Sťažovateľ ďalej poukazuje na dôkazy, ktoré predložil na preukázanie svojich tvrdení

– na list právneho zástupcu obchodnej spoločnosti P., s. r. o., pôvodnému navrhovateľovi,

ktorým ho vyzýva na urovnanie pohľadávok postúpených obchodnou spoločnosťou M., a.

s., zmluvou z 15. júna 1998, a tiež na dohodu z 5. februára 2001 o vyporiadaní záväzku, na

základe ktorej pôvodný navrhovateľ uznal uvedené záväzky voči obchodnej spoločnosti P.,

s. r. o. Sťažovateľ tiež poukázal na judikát Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 20

o účinkoch zmluvy o predaji podniku, ktorý ale konajúce súdy nevzali do

úvahy. V sťažnosti ďalej uvádza:

«Tvrdenie porušovateľa v 1) rade, že z dohody o vysporiadaní záväzku, z jej obsahu

sa nedá vyvodiť prechod povinnosti pôvodného povinného na pôvodného navrhovateľa je

v rozpore s preukázanými skutočnosťami. Na túto skutočnosť poukázal sťažovateľ

v podanom odvolaní, pričom porušovateľ v 2) rade sa uvedeným rozporom medzi tvrdením

porušovateľa v 1) rade a preukázaným skutkovým stavom nezaoberal a nezaoberal sa ani

judikatúrou potvrdzujúcou tvrdenia sťažovateľa.

Okrem toho, z odôvodnení rozsudkov porušovateľov v 1) a v 2) rade nevyplýva

jednoznačné právne posúdenie, že nedošlo k prechodu práv a povinností ale len

konštatovanie, že ,,nemalo byť jednoznačne preukázané“, že by bolo došlo k prechodu práv

a povinností na nový subjekt, teda ani porušovatelia v 1) a v 2) rade jednoznačne

nepotvrdili neplatnosť prechodu práv a povinností.

Sťažovateľ predsa nie je orgán, ktorému by náležalo rozhodovať o platnosti

právnych úkonov. Vykonal však všetko preto, aby zodpovedný orgán (súd) povinným

namietanú platnosť právneho úkonu posúdil. To že súd tak nevykonal, a nezastavil exekúciu

napriek oboznámeniu sa s relevantnými dokladmi, nemohlo predsa tvoriť reálny právny

základ na svojvoľné nevykonanie exekúcie zo strany sťažovateľa. ...

Napríklad svedkovia JUDr. Ž. a Ing. H. na pojednávaní dňa 07. 10. 2011 potvrdili,

že právny predchodca navrhovateľa ako povinný svoj záväzok voči oprávnenému uznával.

Právny predchodca navrhovateľa dokonca uhradil oprávnenému časť záväzku.

Sťažovateľ predložil súdu aj potvrdenie o tom, že právny predchodca navrhovateľa uhradil

ako nový povinný trovy právneho zastúpenia JUDr. Z. Na uvedené skutočnosti

porušovatelia v 1) a v 2) rade neprihliadli.

V prípade, ak by porušovatelia v 1) a v 2) rade venovali pozornosť tvrdeniam

sťažovateľa uvádzaným v podanom odvolaní, ktoré vychádzajú z daného skutkového stavu

a v konaní boli preukázané, a riadne by sa oboznámili so všetkými dôkazmi a tvrdeniami

v konaní pred súdom, nemohli by dospieť k záveru, že sťažovateľ viedol exekúciu proti

inému, než tomu, kto bol uvedený v exekučnom titule za situácie, že nedošlo k prechodu

alebo k prevodu predmetnej povinnosti z P. a.s. na pôvodného navrhovateľa P. a. s., t. j. že

sťažovateľ postupoval v rozpore s § 37 ods. 3 Exekučného poriadku.»

Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie poukazuje na príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku účinné v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie a tiež na

ustanovenia o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), pričom v sťažnosti uvádza:

„Aj keď bola exekúcia vedená proti P., a. s. prerušená z dôvodu vyhlásenia konkurzu

na majetok P., a. s., exekútorovi nič nebránilo pokračovať v exekúcii proti právnemu

nástupcovi pôvodného povinného na základe prechodu práv a povinností na nového

povinného - P., a. s., nakoľko exekučné konanie sa netýkalo majetku patriaceho do podstaty

P., a. s. ale sa týkalo majetku P., a. s...

Z odôvodnenia porušovateľa v 2) rade vyplýva, že tento sa nezaoberal skutočnosťou,

že sťažovateľ konal v súlade so zákonom a povinnosťami vyplývajúcimi mu zo zákona, ba čo

viac, tento konal s vynaložením všetkej odbornej starostlivosti. ...

Z obsahu podania sťažovateľa, ktorým súdu predkladal povinným vznesené námietky,

jednoznačne vyplýva úmysel upovedomiť súd o skutočnostiach odôvodňujúcich zastavenie

konania.

Súd bol oboznámený so všetkými námietkami ako aj listinnými dôkazmi

preukazujúcimi postup podľa , a na základe toho mohol

aj bez návrhu exekúciu zastaviť, čo však nevykonal a sťažovateľ bol povinný v zmysle § 52

ods. 1 Exekučného poriadku pokračovať vo výkone svojej exekútorskej činnosti.

Okrem vyššie uvedených podaných námietok, povinný nevyužil žiadne iné zákonom

ustanovené procesné prostriedky ochrany jeho procesného postavenia, napriek tomu, že

tomuto nič nebránilo v podaní návrhu na zastavenie exekúcie, či už exekútorovi alebo súdu,

prípadne v podaní návrhu na odklad exekúcie a pod., čo však povinný t. j. právny

predchodca navrhovateľa nevykonal.

Sťažovateľ ako exekútor nemal možnosť zastaviť exekučné konanie. Takúto možnosť

zákon dáva jedine súdu. Jedine súd je oprávnený exekúciu zastaviť, a to aj bez návrhu. ...

Ani jedna zo skutočností odôvodňujúca upustenie resp. vrátenie poverenia nenastala.

Preto aj z uvedeného jednoznačne vyplýva povinnosť exekútora konať a exekúciu vykonať,

pokiaľ súd exekúciu nezastaví.

Zo skutočností uvedených..., s ktorými boli porušovatelia v 1) a v 2) rade

oboznámení, vyplýva, že k žiadnemu pochybeniu pri priamom výkone činnosti podľa

Exekučného poriadku, zo strany sťažovateľa nedošlo. Porušovatelia v 1) a v 2) rade však na

vyššie uvedené skutočnosti nebrali zreteľ, čo svedčí o svojvoľnom rozhodovaní v rozpore

s platným právom.

Údajná škoda, ktorá mala vzniknúť navrhovateľovi, mu preto v žiadnom prípade

nemohla vzniknúť v príčinnej súvislosti s porušením povinností sťažovateľa vyplývajúcich

mu zo a ani z iného zákona, nakoľko tento konal v medziach

zákona za účelom riadneho výkonu verejnej moci, ktorú mu zveruje zákon na vykonávanie

núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí a na ďalšiu činnosť. ...

Porušovateľ v 1) rade svojím rozhodnutím vykonal konanie, ktoré svojou podstatou

(aj keď je nazvané ako konanie o náhradu škody) predstavuje navrátenie do predošlého

stavu, čo je v exekučnom konaní vylúčené a uvedené mu odobrili svojim rozhodnutiami aj

porušovatelia v 1) a v 2) rade.“

Sťažovateľ tiež namieta, že konajúce súdy vyhodnotili jeho námietku nedostatku

pasívnej legitimácie arbitrárne. Nesúhlasí s ich záverom, že jeho zodpovednosť je potrebné

posúdiť podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku (v znení účinnom v rozhodnom čase,

pozn.) a nie podľa ustanovení o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon

č. “). V sťažnosti ďalej poukazuje na to, že:

„V rozpore s vlastným právnym názorom, podľa ktorého nemá v danom prípade

zodpovedať za škodu štát, nakoľko sťažovateľ nebol v postavení štátneho orgánu

porušovateľ v 1) rade v tej istej právnej veci vydal uznesenie sp. zn. -470 zo dňa

11. 07. 2012, ktorým priznal sťažovateľovi postavenie štátneho orgánu v danom konaní

a zrušil svoje vlastné rozhodnutie, ktorým zaviazal sťažovateľa na uhradenie súdneho

poplatku. ...

Sťažovateľ má za to, že porušovatelia v 1) a v 2) rade nesprávne vyhodnotili

námietky sťažovateľa o tom, že z nižšie uvedených na vec sa vzťahujúcich právnych

predpisov, právnej praxe ako aj z konštantnej judikatúry súdov je nevyhnutné použitím

analogie legis dospieť k záveru, že zodpovednosť štátu podľa sa

vzťahuje aj na škodu spôsobenú exekútorom a v súlade s ustanoveniami

Zb. má byt' v predmetnom konaní pasívne legitimovaným t.j. odporcom v danom prípade

štát a nie sťažovateľ. ...

V čase kreovania až do 30. 11. 1995, kedy nadobudol účinnosť

Z. z (Exekučný poriadok), výkon rozhodnutí bol upravený výlučne

ustanoveniami šiestej časti - teda občianskym súdnym

konaním. Až od 01. 12. 1995 bolo možné okrem návrhu na výkon rozhodnutia podľa šiestej

hlavy podať aj návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (

v znení účinnom od 01. 12. 1995).

Exekučný poriadok, v platnom znení do 30. 6. 2004 neupravoval výslovným

ustanovením právnu situáciu, ako postupovať v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci, majúc na mysli postup súdneho exekútora v exekučnom konaní,

teda neobsahoval ustanovenie plne zodpovedajúce danému skutkovému stavu, pričom

neupravoval ani takúto procesnú situáciu, z čoho jednoznačne vyplýva, že bolo potrebné

danú právnu skutočnosť podriadiť určitému (konkrétnemu) ustanoveniu zákona za použitia

analógie práva. ...

Skutočnosť, že predchádzajúca právna úprava § 33 ods. 1 Exekučného poriadku

neupravovala odkaz na , resp. že upravovala možnosť liberácie,

nevylučuje povinnosť osôb, ktoré sa cítia poškodené výkonom verejnej moci exekútora,

uplatňovať svoj nárok spôsobom podľa ..

Ako vyplýva z definície právneho postavenia súdneho exekútora podanej priamo

Exekučným poriadkom, exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu.

Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa

exekútor podieľa na realizácii základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

SR. Na súdneho exekútora vykonávajúceho exekučnú činnosť treba

v zmysle uvedeného hľadieť ako na orgán, ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci

v rozsahu ustanovenom zákonom, a to Exekučným poriadkom a subsidiárne Občianskym

súdnym poriadkom. ...

Porušovateľ v 2) rade nesprávne posúdil skutočnosť, že sťažovateľ ako súdny

exekútor vykonával činnosť, ktorou bol nútený výkon súdneho rozhodnutia, ktorý prislúcha

štátu a ako štátny orgán ho vykonáva exekútor, avšak v prípade ak by v dôsledku jeho

činnosti mala vzniknúť škoda, túto nie je možné si uplatňovať voči štátu. Nakoľko medzi

navrhovateľom ako povinným a súdnym exekútorom neexistuje súkromnoprávny vzťah, ale

verejnoprávny vzťah z titulu sťažovateľovho výkonu štátnej moci, v danom prípade za

činnosť, ktorou je výkon štátom zverenej moci musí niesť štát aj zodpovednosť.“

Sťažovateľ ďalej namieta, že konajúce súdy neprihliadli na jeho odvolacie námietky

a v súvislosti s výkladom § 33 ods. 1 Exekučného poriadku neuviedli, čo je potrebné

považovať za samotnú exekučnú činnosť a čo činnosť vykonávanú v súvislosti s touto

činnosťou. V tejto súvislosti ďalej v sťažnosti uvádza:

„Posúdenie zodpovednosti sťažovateľa za škodu s poukazom na § 33 ods. 1

Exekučného poriadku neobstojí, nakoľko konanie sťažovateľa, ktoré je predmetom sporu

medzi účastníkmi - výkon exekúcie je priamou činnosťou súdneho exekútora. V tomto

prípade nejde o konanie v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona, nakoľko týmto

ustanovením mal zákonodarca v úmysle iné, vedľajšie činnosti, ktoré v rámci priameho

výkonu exekútorskej činnosti vykonáva súdny exekútor.

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že porušovatelia v 1) a v 2) rade nesprávne

právne posúdili vec, nakoľko v prípade, ak by sa námietkou sťažovateľa zaoberali

a zaoberali sa tiež výkladom daného ustanovenia, po správnej aplikácii tohto ustanovenia

na daný skutkový stav by dospeli k záveru o tom, že v danom prípade je pasívne

legitimovaným subjektom štát a zamietli by návrh navrhovateľa v dôsledku nedostatku

pasívnej legitimácie sťažovateľa.“

Sťažovateľ tiež namieta nesprávnu interpretáciu a aplikáciu § 135 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) konajúcimi súdmi, pričom v sťažnosti dospel k záveru,

že:

„Vzhľadom k tomu, že Slovenská komora exekútorov ako aj Ministerstvo

spravodlivosti SR rozhodli, že sťažovateľ nespáchal žiaden správny delikt postihnuteľný

podľa príslušných právnych predpisov (), máme zato, že

porušovatelia v 1) a v 2) rade boli tými rozhodnutiami viazaní, resp. mali z týchto

rozhodnutí prinajmenšom vychádzať.

Porušovatelia v 1) a v 2) rade sa rozhodnutiami uvedených orgánov nezaoberali

a nijako sa nevysporiadali s tým, ako tieto vyhodnotili konanie sťažovateľa, ale porušovateľ

v 2) rade uviedol, že súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný oslobodzujúcim

rozsudkom, pričom ako dospel k uvedenému záveru tento neuvádza.

V prípade, ak uvedené tvrdenie opiera porušovateľ v 2) rade o judikatúru týkajúcu sa

trestného konania, podľa ktorej súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný

oslobodzujúcim rozsudkom, túto nesprávne aplikoval na daný skutkový stav a nemožno o ňu

oprieť rozhodnutie, že nedošlo v danom prípade ku konaniu v rozpore s ,

nakoľko v danom prípade neposudzovali konanie exekútora t. j. sťažovateľa orgány činné

v trestnom konaní.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Rozsudkom sp. zn. -431 zo dňa 20. 03. 2012 porušovateľa v 1) rade

a rozsudkom sp. zn. -592 zo dňa 20. 02. 2013 porušovateľa v 2) rade bolo

porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok porušovateľa v 1) rade sp. zn. -431 zo dňa 20. 03. 2012

a rozsudok porušovateľa v 2) rade sp. zn. -592 zo dňa 20. 02. 2013 sa

zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľ má právo na náhradu trov konania.“

Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) tak, aby rozhodol „o odložení

vykonateľnosti rozsudku porušovateľa v 1) rade sp. zn. -431 zo dňa 20. 03. 2012

v spojením s rozsudkom porušovateľa v 2) rade sp. zn. -592 zo dňa 20. 02.

2013 a tretej osobe - navrhovateľovi uložil, aby sa dočasne zdržal oprávnenia mu

priznaného právoplatným rozhodnutím.“

Sťažovateľ svoj návrh na rozhodnutie o dočasnom opatrení odôvodňuje takto:

„Vzhľadom k tomu, že prípadný výkon právoplatného rozhodnutia porušovateľa v 1)

rade v znení rozhodnutia porušovateľa v 2) rade, by u sťažovateľa spôsobil veľké

hospodárske nereparovateľné škody, navrhujeme, aby ústavný súd rozhodol dočasným

opatrením o odložení vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí.

V prípade, ak by navrhovateľ podal návrh na výkon rozhodnutia a vymohol by od

sťažovateľa priznanú sumu a následne by ústavný súd zrušil rozhodnutia porušovateľov v 1)

a v 2) rade a vrátil vec na ďalšie konanie, je vzhľadom na charakter spoločnosti

navrhovateľa, ktorá má len základné imanie vo výške 5.000,- €, viac než pravdepodobné, že

následne by sa sťažovateľ nemusel domôcť neprávom vymožených prostriedkov.

Naopak, pokiaľ by ústavný súd opatrením rozhodol o odložení vykonateľnosti

napadnutých rozhodnutí, navrhovateľovi ostávajú zachované všetky zákonné predpoklady

na úspešné vymoženie priznaného nároku od sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 20. marca 2012

Špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom, že

k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva

aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného

súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým

všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy

prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 20. marca 2012

ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v

(premietnutý aj do ), z ktorého vyplýva, že právomoc

ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný

súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý rozsudok

okresného súdu sp. zn. z 20. marca 2012, pretože ho preskúmal na základe

odvolania sťažovateľa podľa a nasl. krajský súd.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je preto z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné

a určujúce len preskúmanie rozsudku krajského súdu sp. zn. z 20. februára

2013 (obdobne napr. m. m. , , ). Z uvedeného

dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 20. februára 2013

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

V sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k.

-592 z 20. februára 2013.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku z 20. februára 2013 uviedol, že

„rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej vyhovujúcej časti ako vecne

správny potvrdiť podľa , pričom v náväznosti na

odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie

súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje. ...

Súd prvého stupňa v prejednávanej veci vykonal dostatočné dokazovanie, vec po

právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol.“.

Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozsudku ďalej vysporiadal s odvolacími

námietkami sťažovateľa. K námietke nedostatku pasívnej legitimácie uviedol:

„Neobstoja námietky zo strany odporcu ohľadom nedostatku vecne pasívnej

legitimácie odporu. Faktom je, že v prejednávanej veci pri prípadnej zodpovednosti štátu za

spôsobenú škodu je potrebné použiť s poukazom na prechodné ustanovenia tak ako správne

konštatoval súd prvého stupňa zák. č. 58/69 Zb. Keďže tento zákon neupravoval

zodpovednosť štátu za činnosť exekútora tak ako ju exaktne upravuje

nemožno analogicky vychádzať a výkladom rozširovať účinnosť zák. č. 58/69 Zb.

Súd prvého stupňa postupoval v celom rozsahu správne pokiaľ posudzoval

zodpovednosť súdneho exekútora podľa ust. § 33 ods. 1 Exekučného poriadku platného do

30. 06. 2004. Faktom je, že zodpovednosť exekútora v súčasnej dobe upravuje § 4 zák.

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci orgánmi,

ktoré konajú v mene štátu. K ním podľa cit. ustanovenia patrí aj súdny exekútor, ak spôsobil

škodu pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa Exekučného

poriadku. Súdny exekútor ako fyzická osoba sa považuje za orgán verejnej moci a exekučná

činnosť je výkonom verejnej moci podľa a

Z. z. Na druhej strane, keďže ku škode došlo pred účinnosťou tak ako

správne konštatoval súd prvého stupňa na prejednávaný prípad je nutné použiť ust. zák.

č. 58/69 Zb., ktorý však už takúto priamu zodpovednosť štátu za činnosť exekútora

neupravoval. Zároveň je nutné konštatovať, že zodpovednosť exekútora za škodu pri výkone

funkcie exekútora je širšia ako podľa , ktorý však nemožno na

prejednávaný prípad použiť. Pokiaľ teda v čase vzniku škody neexistovala zákonná úprava,

ktorá by upravovala zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri činnosti exekútora a to aj

napriek tomu, že súdny exekútor vykonával svoju činnosť na základe poverenia súdu, je

nutné jeho zodpovednosť za škodu posudzovať podľa ust. § 33 Exekučného poriadku

platného a účinného v čase vzniku škody.

Obdobne sa danou právnou problematikou zaoberal aj Ústavný súd ČR (výber ÚS

1827/2012) v náväznosti na účinnosť zák. č. 58/69 Zb. a to v súvislosti zodpovednosťou

notára za nesprávny úradný postup v čase, keď táto zodpovednosť nebola zák. č. 58/69 Zb.

upravená. Pokiaľ teda vychádzame z ust. § 33 ods. 1, 2 v znení platnom a účinnom v čase

vzniku škody, exekútor zodpovedá za škodu pri výkone exekučnej činnosti a to nielen za

škodu, ktorú spôsobil tretím osobám, ale aj za škodu ktorú spôsobil účastníkom exekučného

konania. Zároveň je nutné zdôrazniť, že táto zodpovednosť zo strany exekútora je

zodpovednosťou objektívnou, teda je uplatniteľná bez ohľadu na subjektívnu stránku, teda

zavinenie na strane škodcu.

S poukazom na vyššie uvedené preto neobstoja námietky zo strany odporcu

o nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie v prejednávanej veci. Súd prvého stupňa sa

touto vecnou pasívnou legitimáciou dôsledne zaoberal a odvolací súd v celom rozsahu na

argumentácie súdu prvého stupňa poukazuje...“

Následne sa krajský súd osobitne zaoberal jednotlivými predpokladmi vzniku

zodpovednosti za škodu – vznikom škody a jej výškou, protiprávnym úkonom a príčinnou

súvislosťou, pričom v týchto súvislostiach uviedol:

„Predpokladom zodpovednosti exekútora je v prvom rade porušenie právnej

povinnosti a to predovšetkým povinností obsiahnutých v Exekučnom poriadku

a , ale aj v iných právnych predpisoch platných na území SR,

ďalej vznik škody alebo ujmy, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorú možno

vyjadriť v peniazoch, ďalej tu musí byť daná príčinná súvislosť medzí porušením právnej

povinnosti a vzniknutou škodou a zároveň je daná možnosť liberácie súdneho exekútora,

kedy liberačným dôvodom je, že k škode nemohlo byť zabránené ani pri vynaložení všetkého

úsilia, ktoré možno na ňom požadovať. V súlade s publikovanou judikatúrou možno za

vynaloženie všetkého úsilia, ktoré možno požadovať rozumieť všetku objektívnu možnú

starostlivosť, ktorú mohol exekútor vyvinúť, aby škodu odvrátil. Takouto okolnosťou je

celkom typický neodvrátiteľná alebo nepredvídateľná prírodná udalosť ako je napr.

povodeň nečakaného rozsahu. Exekútor teda zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil svojim

osobným konaní a tiež za škodu, ktorá bola pri výkone činnosti spôsobená jeho

zamestnancom.

Pokiaľ teda vychádzame z jednotlivých zložiek zodpovednosti za škodu a výkladu

pojmu protiprávny úkon je nutné konštatovať, že základným predpokladom zodpovednosti

za škodu je porušenie právnej povinnosti. Právna teória vykladá protiprávny úkon ako

prejav ľudskej vôle, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Takýto rozpor je protiprávny

bez ohľadu na úmysel, či nedbanlivosť, teda zavinenie. Nie je rozhodné o aké predpisy

objektívneho práva, pripadne akého právneho odvetvia ide. Porušenie právnej povinnosti

preto môže spočívať buď v konaní aktívnom alebo v opomenutí pokiaľ existoval povinnosť

určitým spôsobom konať. K pojmovému vymedzeniu protiprávneho úkonu nie je nutné, aby

jeho pôvodným javom, prípadne následkom bola škoda. Škoda ako ďalšia kategória

zodpovednosti za škodu môže existovať aj popri alebo bez protiprávneho úkonu. Rovnako

nie je rozhodujúce či konajúca osoba vedela, že porušuje právne povinnosti, t. z. či ich

chcela alebo nechcela porušiť, prípadne či chcela, či nechcela spôsobiť škodu. To je otázka

zavinenia, čo nie je pojmovým znakom protiprávneho úkonu. Porušením práva je aj

porušenie ust. týkajúci sa občianskoprávnej prevencie, ktorá má voči iným

právnym predpisom subsidiárnu povahu.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné konštatovať, že k protiprávnemu

úkonu zo strany exekútora došlo tým spôsobom, že viedol exekúciu voči subjektu, ktorý

nebol povinným v danom exekučnom konaní, kedy súd prvého stupňa sa podrobne zaoberal

prechodom práv a povinností z pôvodného povinného na právneho predchodcu

navrhovateľa a v konaní bolo jednoznačne preukázané, že tu k prechodu práv povinností

nedošlo a preto súdny exekútor porušil svoje povinnosti tým, že vymáhal a vymohol

v konečnom dôsledku sumu, ktorá je predmetom tohto konania od právneho predchodcu

navrhovateľa bez toho, aby mal voči nemu preukázaný prechod práv a povinností

z exekučného titulu, na základe ktorého bol poverený vykonaním exekúcie.

Ďalším predpokladom vznikom zodpovednosti za škodu je samotná existencia škody.

Výška škoda bola v konaní riadne preukázaná a rovnako odvolací súd poukazuje na

konštatovanie súdu prvého stupňa, keď jednoznačne čiastka, ktorá je predmetom tohto

konania bola zrazená z účtu právneho predchodcu navrhovateľa a aj v tomto smere

odvolací súd poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého

stupňa, s ktorým sa stotožňuje.

Tretím predpokladom zodpovednosti za škodu je objektívna existencia príčinnej

súvislostí medzi porušením právnej povinnosti ako príčinou a Škodou vrátane jej rozsahu

ako následkom. Existencia príčinnej súvislosti je nevyhnutná bez ohľadu na to, či ide

o zodpovednosť založenú na zavinení alebo zodpovednosť objektívnu. Z hľadiska časovej

súvislosti medzi porušením právnej povinností škodcu a skutkovou udalosťou, z ktorej

vznikla škoda, nie je sama o sebe rozhodujúca. Vecná súvislosť príčiny a následku je

rozhodujúca, zatiaľ čo časová súvislosť napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. Táto

príčinná súvislosť v prejednávanej veci bola riadne preukázaná. Pokiaľ by exekútor viedol

exekúciu voči správnemu povinnému subjektu z exekučného titulu, nedošlo, by k vzniku

škody, t. z. že pokiaľ teda exekútor viedol exekúciu voči právnemu predchodcovi

navrhovateľa bez toho, aby mal preukázaný prechod povinností a záväzkov na tento subjekt,

jeho konanie je v príčinnej súvislosti so škodou, ktorá vznikla právnemu predchodcovi

navrhovateľa.“

Krajský súd sa v odôvodnení zaoberal aj s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej sa

okresný súd neriadil , a tiež jeho tvrdením, že navrhovateľ sa mal brániť proti

exekúcii aj žalobou o vylúčenie veci, pričom uviedol:

„Neobstoja tiež námietky odporcu v tom smere, že súd prvého stupňa sa dôsledne

nezaoberal ust. , z ktorého vyplýva viazanosť súdu príslušným rozhodnutím

daného orgánu. V prejednávanej veci ani Ministerstvo spravodlivosti SR, ani Komora

exekútorov nevydala záväzné rozhodnutie ohľadom porušenia povinnosti zo strany súdneho

exekútora, ale len vyjadrenie v tom smere, že súdny exekútor svoje povinnosti porušil.

Takýto prípis nemôže byť pre súd záväzný v konaní o posudzovaní škody spôsobenej súdnym

exekútorom. Okrem toho je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že súd v občianskom

súdnom konaní nie je viazaný oslobodzujúcim rozsudkom, t. z., že námietky odporcu

ohľadom porušenia ust. v odvolaní neobstoja.

Neobstoja tiež námietky odporcu v tom smere, že dotknutá osoba mohla využiť na

ochranu svojich práv žalobu o vylúčenie veci z exekúcie v zmysle

V prejednávanej veci je nepochybné, že predmetom exekučného konania bol výkon

rozhodnutia formou odpísania peňažných prostriedkov z účtu právneho predchodcu

navrhovateľa. V takomto prípade, ak sa vedie nesprávny výkon exekúcie takýmto spôsobom,

z účtu inej osoby ako povinného, nemôže sa táto osoba brániť vylučovacou žalobou. Takáto

osoba sa môže brániť len v prípade, ak by sa jednalo o výkon rozhodnutia predajom

hnuteľných, prípadne nehnuteľných veci, čo však nie je prejednávaný prípad.

O tom, že exekúcia bola vedená voči nesprávnemu povinnému subjektu svedčí i tá

skutočnosť, že v konečnom dôsledku dané exekučné konanie bolo zastavené práve z dôvodu,

že nebol preukázaný prechod povinností na iný subjekt, t. z. P. a. s. ako je subjekt určený v

exekučnom titule, t. z. P. a. s. (uznesenie OS Považská Bystrica sp. zn. -55 zo

dňa 11. 08. 2003).

Preto v konečnom dôsledku dospel odvolací súd k záveru, že je potrebné napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť, pričom vo zvyšku v náväznosti na

odvolací súd poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie

súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.“

Pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. -431

z 20. marca 2012, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi 209 994,36 €

s vymedzeným príslušenstvom. V odôvodnení svojho rozsudku okresný súd podrobne

poukázal na vykonané dokazovanie a na skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli.

Okresný súd sa osobitne zaoberal tým, či boli splnené podmienky na to, aby exekútor viedol

exekúciu proti inému než tomu, kto bol v exekučnom titule označený ako povinný. V tejto

súvislosti v odôvodnení uviedol:

„Vykonateľný exekučný titul - rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k.

135 zo dňa 24. 6. 1999, svedčí ako povinnému P., a. s. ... Návrh oprávneného na vykonanie

predmetnej exekúcie je zo dňa 3. 9. 1999, podaný na EÚ Mgr. E. M. bol dňa 8. 9. 1999. V

návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený označil osobu povinného totožne s osobou

žalovaného v rozsudku č. k. -135 KS v Trenčíne. ... Zmluva o predaji podniku zo

dňa 15. 1. 1998 a Dohoda o vysporiadaní záväzku zo dňa 5. 2. 2001 sa uvádzajú aj v

príkaze odporcu na začatie exekúcie zo dňa 14. 3. 2003. Zmluva o predaji podniku formou

vzájomného vysporiadania aktív a pasív podľa a nasl. datovaná 15. 1. 1998 bola

uzavretá medzi P. a. s. P... v označení postupca a P., a. s. P... v označení postupník. Aj keď

je táto zmluva označená ako zmluva o predaji podniku uzatvorená podľa a nasl. ,

vychádzajúc z obsahu zmluvy, vymedzenia predmetu zmluvy, označenia postavenia

zmluvných strán, neprevádzal sa ňou podnik ani jeho časť. Jej predmetom je vysporiadanie

určitých aktív a zároveň prevzatie dlhov ako nevysporiadaných záväzkov voči tretím

osobám medzi postupcom a postupníkom, pričom pri aktívach i pasívach je odkaz

špecifikácie na prílohy č. 1 – 14. K tejto zmluve neboli účastníkmi konania doložené

príslušné prílohy, zmluvu bola predložená odporcom len v kópii, pričom sám odporca

spochybňuje navyše dátum uzatvorenia tejto zmluvy. Ak by súd vychádzal z toho, že zmluva

bola uzatvorená 15. 1. 1998, potom treba uviesť, že k prechodu práva alebo povinnosti

môže dôjsť až po vydaní exekučného titulu v tom zmysle, že nemožno akceptovať taký

prechod práva alebo povinnosti, ku ktorému došlo pred vydaním exekučného titulu, pretože

ak by k prechodu došlo pred vydaním exekučného titulu, tento prechod sa mal prejaviť už v

základnom konaní a vo vyriešení vecnej legitimácie v základnom sporovom konaní.

Pochybenie v základnom sporovom konaní spočívajúce v tom, že nebol rešpektovaný

prechod práva alebo povinnosti nemožno naprávať v exekučnom konaní. Ak mal odporca

pochybnosť, kedy bola uzavretá zmluva o predaji podniku, potom je otázne, prečo pri

vedení exekúcie vzal do úvahy túto zmluvu. Treba dodať, že zo zmluvy o predaji podniku

tak, ako bola predložená súdu a ani na základe iných dôkazov vykonaných v tomto konaní

nemožno jednoznačne a nespochybniteľne vyvodiť, že na pôvodného navrhovateľa touto

zmluvou prešla predmetná povinnosť.

Dohoda o vysporiadaní záväzku ako ďalší úkon, na ktorý sa odporca odvoláva pri

zmene osoby povinného oproti exekučnému titulu, je síce datovaná 5. 2. 2001, t. j. po vydaní

exekučného titulu a je síce uzatvorená medzi veriteľom P. s. r. o. ako veriteľom a P. ako

dlžníkom, ale ani z tejto dohody o vysporiadaní záväzku, z jej obsahu nie je možné

predmetnú pohľadávku P. s. r. o. stotožniť s predmetným záväzkom P. a. s. P. Dohoda o

vysporiadaní záväzku datovaná 5. 2. 2001 bola doložená odporcom, pričom súdu nebola

doložená zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 5. 8. 1998, na ktorú sa táto dohoda

odvoláva. Z tejto dohody o vysporiadaní záväzku, z jej obsahu sa nedá vyvodiť (keď

pohľadávky resp. dlhy sa uvádzajú len v číselnom vyjadrení, bez toho, aby bola pohľadávka

resp. dlh označený konkrétne a bez toho, aby bolo uvedené na základe akých právnych

skutočností dlh vznikol) prechod povinnosti pôvodného povinného na pôvodného

navrhovateľa. Pre záver, že došlo k prechodu povinností z P. a. s. P. na pôvodného

navrhovateľa P. a. s. nestačí tvrdenie bývalého konateľa P. s. r. o. Ing. B. H., že od M. má

vedomosť danú ústne, že predmetný záväzok je vo vzťahu k P., že je tu ústne vyhlásenie

správcu konkurznej podstaty úpadcu P. a. s., že predmetný záväzok je záväzkom P., a. s., že

tu bola dohoda s P., že budú platiť P. s. r. o. Túto výpoveď svedka nepotvrdili vtedajší

štatutárni zástupcovia P. Ing. S. a Ing. Č. Výpoveď Ing. B. H., vo vzťahu k správcovi

konkurznej podstaty úpadcu nekorešponduje s preukázaným zistením, že P. s. r. o. si

predmetnú pohľadávku z predmetného exekučného titulu prihláškou zo dňa 11. 7. 2000

podanou na Krajskom súde v Bratislave dňa 24. 7. 2000 prihlásil do konkurzného konania

úpadcu P., a. s.. Prihlásená pohľadávka bola správcom konkurznej podstaty priznaná 15. 2.

2001.

Z horeuvedeného možno vyvodiť, že odporca viedol exekúciu proti inému, než tomu,

kto bol uvedený v exekučnom titule za situácie, že nedošlo k prechodu alebo k prevodu

predmetnej povinnosti z P. a. s. na pôvodného navrhovateľa P., a. s., t. j. odporca

postupoval v rozpore s § 37 ods. 3 Exekučného poriadku.“

K výške škody, ktorá mala vzniknúť, okresný súd uviedol:

„Dôsledkom toho bola skutočnosť, že z účtov pôvodného navrhovateľa P. a. s. boli v

období od 18. 6. 2003 do 2. 9. 2003 odpísané peňažné prostriedky v prospech odporcu

alebo oprávneného v celkovej výške 6 326 290,10 Sk. Svedčia o tom zmluvy o bežnom účte,

oznámenia Tatra banky a. s. Bratislava. Podľa oznámení Tatra banka a. s. boli zrealizované

úhrady v prospech súdneho exekútora alebo oprávneného na základe exekučného príkazu č.

EX 2018/02, čo potvrdil aj sám odporca. K činnosti odporcu, ktorá bola zavŕšená

odpísaním peňažných prostriedkov z účtov pôvodného navrhovateľa došlo od 15. 4. 2002 do

2. 9. 2003.“

Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku skúmal, či za škodu je zodpovedný

sťažovateľ ako súdny exekútor, a v tejto súvislosti uviedol:

„Pri skúmaní, či za škodu vzniknutú P. a. s. P. zodpovedá odporca ako exekútor, súd

vychádzal z prechodného ustanovenia o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V danom prípade exekučnú činnosť, v súvislosti

s ktorou vznikla škoda, vykonával odporca pred nadobudnutím účinnosti zákona č.

t. j. pred 1. 7. 2004, potom zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami

pred nadobudnutím účinnosti Z. z a za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti sa spravuje

doterajšími predpismi. Doterajším predpisom vo vzťahu k je zákon

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutí orgánu štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom. Tento zákon však upravoval zodpovednosť za škodu

spôsobenú v občianskom súdkom konaní, v konaní pred štátnym notárstvom, pred správnym

konaní, v konaní pred miestnym ľudovým súdom a v trestnom konaní, tiež v konaní orgánov

spoločenskej organizácie, čo nie je tento prípad. Zodpovednosť exekútora za škodu v danom

čase upravoval - Exekučný poriadok vo svojom ustanovení

ods. 1 v znení účinnom do 30. 6. 2004 tak ako je citovaný v odôvodnení tohto rozsudku.

Toto ustanovenie nemá odkaz na iný osobitný predpis. Súd preto zodpovednosť odporcu ako

exekútora posudzoval podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku so záverom, že odporca je

v tomto konaní vecne pasívne legitimovaný.“

Okresný súd ďalej v odôvodnení uzavrel:

„Na základe výsledkov dokazovania súd dospel k záveru, že odporca zodpovedá za

škodu vzniknutú navrhovateľovi v zmysle § 33 ods. 3 Exekučného poriadku. Zodpovednosť

exekútora za nim spôsobenú škodu v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti podľa

tohto ustanovenia je objektívnou zodpovednosťou bez ohľadu na jeho zavinenie.

Predpokladmi zodpovednosti za škodu je vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom

škody a protiprávnym konaním exekútora pri výkone exekučnej činnosti, pričom

protiprávnosť tohto konania musí vyplývať z porušenia zákonom ustanovenej povinnosti.

Súd musí skúmať, či nie sú dané dôvody na vylúčenie zodpovednosti exekútora, tzv.

liberačné dôvody a či teda zodpovedný subjekt vynaložil všetko úsilie, ktoré možno od neho

požadovať, pod čím treba rozumieť každú možnú starostlivosť, ktorú bolo možné za daných

podmienok konkrétneho prípadu vyvinúť, aby sa zabránilo vzniku škody. Podľa názoru súdu

sú splnené všetky predpoklady zodpovednosti za škodu odporcu, pričom protiprávnosť

konania odporcu súd vidí v porušení zákonom ustanovenej povinnosti v § 37 ods. 3

Exekučného poriadku, keď odporca viedol exekúciu proti inému než tomu, kto bol

v exekučnom titule označený ako povinný, hoci nebolo preukázané, že na v tomto prípade

navrhovateľa prešla povinnosť z exekučného titulu. Bol preukázaný vznik škody ako ujmy,

ktorá nastala v majetkovej sfére navrhovateľa a je objektívne vyjadriteľná peniazmi, t. j.

skutočnej škody. Navrhovateľovi vznikla škoda odpísaním peňažných prostriedkov z jeho

účtov v prospech odporcu a oprávneného. Skutočnosť, že odpísané peňažné prostriedky

patrili pôvodnému navrhovateľovi, nebolo v konaní sporné. Podľa potvrdení Tatra banky

a. s. v súvislosti s predmetným exekučným konaním EX 2018/02 boli pôvodnému

navrhovateľovi odpísané peňažné prostriedky celkom vo výške 6 326 290,10 Sk, čo

v prepočte na eur činí 209 994,36 eur. Priznaniu tejto sumy navrhovateľovi nebráni

právoplatný rozsudok vo veci sp. zn. Okresného súdu Trenčín, ktorým bola

pôvodnému navrhovateľovi priznaná suma vo výške 3 275 886,80 Sk z dôvodu

bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane P., s. r. o., IČO..., z dôvodu zexekvovania

tejto sumy pôvodnému navrhovateľovi v predmetnej exekúcii vedenej odporcom. P. s. r. o,

IČO... v zmysle tohto rozsudku totiž neplnil ani pôvodnému navrhovateľovi a ani

navrhovateľovi, medzičasom zanikol, jeho záväzok neprešiel na inú osobu. Toto

konštatovanie vyplýva z nerozporovaných tvrdení bývalých konateľov P., s. r. o. a P., a. s.

Okresný súd Trenčín vo svojej veci sp. zn. pri rozhodnutí vo veci samej

vyslovil v podstate obdobný právny názor ako súd v tejto veci. Pokiaľ odporca namietal, že

ak je daná jeho zodpovednosť za škodu, tak potom v nižšej sume a to vo výške 3 422 672,80

Sk, t. j. 113 611,92 eur s poukazom na § 97, 110 ods. 2, 3, § 64 Exekučného poriadku a

vydané príkazy na začatie exekúcie a vyúčtovania trov vo všetkých odporcom vedených

exekučných konaniach, súd uvádza, že sám odporca potvrdil, že exekučný príkaz prikázaním

pohľadávky sa realizoval len vo veci sp. zn. , že jeho označenie ako osoby,

dlžníka povinného v príkazoch na začatie exekúcie zo dňa 19. 6. 2003 je interným

označením v rámci 33 exekučných konaní a že neexistoval vzťah medzi ním a P. a. s. ako

vzťah medzi dlžníkom a povinným. Odporca nebol dlžníkom povinného. Medzi protiprávnym

konaní odporcu a škodou je daná príčinná súvislosť. Odporca neuviedol a nepreukázal také

skutočnosti, ktoré by viedli k jeho liberácii. Takýmto liberačným dôvodom nemôže byť

obrana, že pôvodný navrhovateľ nevyužil všetky prostriedky vedúce k zastaveniu

exekučného konania. Toto tvrdenie odporcu nezodpovedá celkom pravde, pretože pôvodný

navrhovateľ podal v predmetnej exekučnej veci námietky, konanie o námietkach bolo

zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku. Opravné prostriedky proti príkazu na začatie

exekúcie a upovedomení o spôsobe vykonania exekúcie nie sú prípustné. Napokon vo veci

sp. zn. exekučný súd Okresný súd Považská Bystrica exekúciu zastavil svojim

rozhodnutím č. k. -55 a to nie z dôvodu podaného návrhu na zastavenie

exekučného konania oprávneným, ale s poukazom na § 37 ods. 3 Exekučného poriadku z

dôvodu, že nebol preukázaný prechod povinnosti z exekučného titulu na iný subjekt - P. , a.

s. Ak odporca poukazoval na rozhodnutia o námietkach exekučným súdom v iných

exekučných konaniach, potom treba uviesť, že exekučný súd okrem iného aj uviedol, že

nezodpovedá skutočnosti tvrdenie P. a. s. ako povinného v daných exekučných konaniach,

že exekučný titul znie na iný subjekt, keď exekučný súd uviedol, že v exekučnom titule je

subjekt presne označený a to P.“

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského

súdu ako odvolacieho súdu, ktorý potvrdil v podstatnej časti rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti podrobne uvádza svoje argumenty, na základe ktorých sa domnieva,

že právny názor krajského súdu vyjadrený v namietanom rozsudku je arbitrárny a zjavne

neodôvodnený. Základ svojej argumentácie sťažovateľ súhrnne vyjadruje v závere svojej

sťažnosti v štyroch bodoch, pričom uvádza:

„Porušenie ústavného práva sťažovateľa vidí sťažovateľ v tom, že porušovatelia v 1)

a v 2) rade:

- v rozpore s preukázaným skutkovým stavom nesprávne posúdili výšku náhrady

škody,

- nesprávne vyhodnotili, že sťažovateľ porušil svoje povinnosti vyplývajúce mu

z Exekučného poriadku a platných právnych predpisov,

- nesprávne vyhodnotili sťažovateľom namietaný nedostatok pasívnej legitimácie na

strane sťažovateľa,

- nezaoberali sa dôkazmi a tvrdeniami sťažovateľa, ktoré tento uvádzal v konaním

pred porušovateľom v 1) rade a v podanom odvolaní ako aj skutočnosťami uvádzanými

sťažovateľom, ktorými tento preukázal svoje tvrdenia v konaní.“

Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho sťažnosti

konštatuje, že krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku z 20. februára 2013 a okresný súd

v odôvodnení rozsudku z 20. marca 2012 dávajú podrobné odpovede na sťažovateľove

námietky, t. j. predovšetkým sa vysporiadali s otázkou pasívnej vecnej legitimácie

sťažovateľa, skúmali výšku škody a tiež hodnotili, či sťažovateľ porušil svoju povinnosť

ako súdny exekútor (predovšetkým v súvislosti s tým, či boli splnené podmienky na to, aby

viedol exekúciu proti inému ako v exekučnom titule označenému povinnému). Konajúce

súdy svoje závery dostatočným spôsobom odôvodnili, preto nie sú zjavne neodôvodnené

a nemožno ich považovať ani za prejav svojvôle (arbitrárnosti). Predmetné rozhodnutia

vyjadrujú jeden z možných spôsobov právneho posúdenia zisteného skutkového stavu,

a preto sú ústavne udržateľné.

Argumentácia sťažovateľa je založená na jeho nespokojnosti s rozsudkami krajského

súdu a okresného súdu a tiež je prejavom odlišného právneho posúdenia zisteného

skutkového stavu. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že odlišné právne hodnotenie

skutkového stavu je klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti

sebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú skutkovú

situáciu, ktorá spravidla vyplýva zo zmluvného alebo zodpovednostného vzťahu medzi

sporovými stranami. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov konania, pri rozhodnutí

v prospech jedného z účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade s právnym názorom

úspešného účastníka, teda spravidla v rozpore s právnym názorom neúspešného účastníka.

Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádza v sťažnosti, podľa názoru ústavného súdu sú len jeho

odlišným právnym názorom na predmet sporu. Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako

nesvedčia o takých pochybeniach v postupe krajského súdu v namietanom konaní a v jeho

rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť

vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa podľa a dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právne závery krajského súdu sú

dostatočne odôvodnené, nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, sú logické a vyplývajú

z relevantných skutkových zistení, možno k nim dospieť aplikáciou a výkladom príslušných

ustanovení predovšetkým Exekučného poriadku, a zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov (ďalej len „“). V tejto súvislosti ústavný súd

poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná

v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej

alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 alebo práva podľa dohovoru (, ). Ústavný súd

nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vyslovenia porušenia

základných práv sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu z 20. februára 2013 po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny

výklad príslušných ustanovení Exekučného poriadku, a zákona

č. krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva

sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 20. februára 2013 po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013